Uznesenie Krajského súdu Trnava sp. zn. 26Co/263/2017 z 26. 11. 2018 Citácia: uznesenie Krajského súdu Trnava z 26. novembra 2018, sp. zn. 26Co/263/2017, ECLI:SK:KSTT:2018:2116216016.1 Krajský súd Trnava | 26Co/263/2017 | ECLI:SK:KSTT:2018:2116216016.1 | 2018-11-26 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo – Ostatné Citované ustanovenia: /SK/ZZ/0/0/#paragraf-396.odsek-3 Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/37a1f1c6-22fa-4296-a0c0-5944e0ebd3bd Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2018:2116216016.1 Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 26Co/263/2017
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2116216016
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 11. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Jozef Mačej
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2018:2116216016.1

Uznesenie
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Jozefa Mačeja a JUDr. Daniela
Ilavského a Mgr. Michala Novotného ako členov senátu v sporovej veci žalobkyne: Intrum Slovakia
s.r.o., IČO: 35 831 154, Mýtna 48, Bratislava - Staré Mesto, zastúpeného: JUDr. Ján Šoltés, advokát,
Bratislava, proti žalovanému: C. E., nar. XX. K. XXXX, F., U. T. XX, o 934,16 eur a príslušenstvo, o
odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Trnava č. k. 16Csp/13/2016-30 z 20. júna 2017 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie r u š í a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie (I) zamietol žalobu, ktorou sa pôvodná žalobkyňa -
Consumer Finance Holding, a.s., domáhala voči žalovanému zaplatenia istiny celkovo 934,16 eur s 8,
5 % ročným úrokom z omeškania od 18. augusta 2013 do zaplatenia a (II) žalovanému náhradu trov
konania nepriznal.

2. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie (v rozsahu podstatnom pre odvolacie konanie)
za dokázaný tento skutkový stav:

3. Pôvodná žalobkyňa - Consumer Finance Holding, a.s. a žalovaný 19. decembra 2012 uzavreli zmluvu
o pôžičke ev. č. 20350971, na základe ktorej poskytla pôvodná žalobkyňa žalovanému pôžičku 910,90 na
určený účel. Žalovaný ju mal splácať v 30 mesačných splátkach po 44,31 eur. Zaplatil však len akontáciu
170 eur, preto pôvodná žalobkyňa listom zo 7. augusta 2013 označeným „Predžalobná upomienka“
vyzvala žalovaného na okamžitú úhradu všetkých splátok jednorazovo. Žalovaný však žiadne ďalšie
platby nevykonal.

4. V priebehu konania na súde prvej inštancie pôvodná žalobkyňa postúpila pohľadávku na žalobkyňu
- spoločnosť Intrum Justitia Slovakia, s.r.o., (od 17. februára 2018 len Intrum Slovakia s.r.o.), na
základe čoho súd prvej inštancie pripustil zmenu na strane žalobcu podľa § 80 C. s. p. (uzn. č. k.
16Csp/13/2016-22).

5. Z takto zisteného skutkového stavu súd prvej inštancie právne uzavrel, že v prípade spotrebiteľskej
zmluvy môže veriteľ uplatniť právo podľa § 565 O.z. po uplynutí trojmesačného omeškania s niektorou
splátkou bez ohľadu na to, že medzičasom boli zročné ďalšie splátky. To však - ako už bolo uvedené
- nemá vplyv na plynutie premlčania. Ustanovením § 53 ods. 9 O.z. sa totiž nijako nenovelizovalo
ustanovenie § 103 O.z., preto aj v prípade spotrebiteľských zmlúv platí, že premlčacia doba začína
plynúť od zročnosti splátky, kvôli ktorej sa predčasné splatenie žiada, nie od okamihu predčasného
splatenia. Keďže § 53 ods. 9 O.z. umožňuje predčasné splatenie uplatniť až po trojmesačnom omeškaní
s niektorou splátkou, je práve táto splátka tou splátkou, „pre nesplnenie, ktorej sa stane zročným celý
dlh“ v zmysle § 103 O.z. Preto od jej zročnosti (a nie až uplynutím troch mesiacov, resp. zosplatnením)



plynie premlčacia doba v zmysle tohto ustanovenia. Premlčacia doba na splatenie zvyšku dlhu žalobcu
zo zmluvy z 19. decembra 2012 so žalovaným tak uplynula najneskôr 20. apríla 2016. Nárok na úroky
z omeškania ako akcesorický nárok na príslušenstvo k hlavnému záväzku pritom podlieha rovnakému
premlčaniu ako záväzok hlavný. Premlčanie istiny k 20. aprílu 2016 tak malo za následok aj premlčacie
nároku na úroky z omeškania. Žaloba podaná na súd 13. júla 2016 je tak podaná po uplynutí premlčacej
doby celej pôžičky, ako aj zodpovedajúcich úrokov z omeškania. Keďže žalovaný je spotrebiteľom v
zmysle § 2 písm. a) zákona č. 129/2010 Z. z. musel súd v zmysle § 5b zákona č. 250/2007 Z. z.
o ochrane spotrebiteľa prihliadnuť na premlčanie práva aj bez - inak potrebnej (§ 100 ods. 1 tretia veta
O.z.) - námietky žalovaného. Preto bolo treba žalobu zamietnuť.

6. Včas podaným odvolaním sa žalobkyňa domáha zmeny tohto rozsudku a vyhovenia žalobe.
Nesúhlasila s posúdením začiatku plynutia premlčacej doby od 20. novembra 2012. Právo podľa § 565
O.z. môže veriteľ využiť len do zročnosti najbližšej splátky, no ak ho nevyužije, splátka sa premlčuje v
pôvodnom termíne splatnosti. Veriteľ vyhlásil predčasnú splatnosť 7. augusta 2013 pre omeškanie so
splátkou splatnou 20. júla 2013 a odvtedy plynie premlčacia doba zvyšku pohľadávky, takže žaloba bola
podaná včas. Názor súdu prvej inštancie núti veriteľa ihneď vyvolať predčasnú splatnosť pôžičky, čo je
v rozpore so záujmom účastníkov právneho vzťahu. Záverom poukázal na rozhodnutie KS v Trenčíne
sp. zn. 17Co/228/2016-74.

7. Žalovaný sa k odvolaniu nevyjadril.

8. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.) po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362
ods. 1 C.s.p.), stranou v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 C.s.p.), proti rozsudku
súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 C.s.p.), po skonštatovaní,
že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 C.s.p.) a že odvolateľka použila zákonom
prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. h/ C.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach
daných rozsahom (§ 379 C.s.p.) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 C.s.p.), s prihliadnutím ex offo na
prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods. 2 C.s.p.), súc pritom
viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.), postupom bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario) a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej
inštancie je dôvodné zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

9. V preskúmavanej veci súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie na právnom názore, že uplatnená
pohľadávka žalobkyne je premlčaná. Na premlčanie súd prvej inštancie prihliadal ex offo podľa v tom
čase účinného § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej
národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov, pričom premlčanie
bolo jediným dôvodom na zamietnutie žaloby.

10. Podľa § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej
rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov, v znení účinnom v čase vyhlásenia
rozsudku súdom prvej inštancie, orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy prihliada
aj bez návrhu na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi,
vrátane jeho premlčania alebo na inú zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť
alebo priznať plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keď by inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ
týchto skutočností dovolával.

11. Podľa § 217 ods. 1 veta prvá C.s.p. pre rozsudok je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia.

12. Podľa § 193 veta prvá C.s.p. súd je viazaný rozhodnutím ústavného súdu o tom, či určitý právny
predpis nie je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, ústavným zákonom alebo medzinárodnou
zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná.

13. Podľa § 41 ods. 2 zákona č. 38/1993 Zb. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov, nález, ktorým sa zistil nesúlad právnych predpisov s právnym
predpisom vyššej právnej sily alebo s medzinárodnou zmluvou, vyhlási sa spôsobom ustanoveným na
vyhlasovanie zákonov. Nález je všeobecne záväzný odo dňa jeho vyhlásenia v Zbierke zákonov.



14. Podľa § 41a ods. 1 zákona č. 38/1993 Zb. právny predpis, jeho časti alebo niektoré jeho ustanovenia
strácajú účinnosť dňom vyhlásenia nálezu Ústavného súdu v Zbierke zákonov.

15. Podľa čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky (ústavného zákona SNR č. 460/1992 Zb. v
znení neskorších ústavných zákonov), výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných
všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.

16. Ústavný súd Slovenskej republiky na verejnom zasadnutí 7.2.2018 o návrhu Okresného súdu Košice
II na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) a čl. 144 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky o súlade
§ 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č.
372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov s čl. 1 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky rozhodol, že ustanovenie § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene
zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov nie je v
súlade s čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

17. Predmetný nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo 7.2.2018 sp. zn. PL. ÚS 11/2016
bol vyhlásený v Zbierke zákonov Slovenskej republiky dňa 27.9.2018 (ročník 2018, č. 271). Dňom
vyhlásenia tohto nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky stratilo ustanovenie § 5b zákona č.
250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o
priestupkoch v znení neskorších predpisov účinnosť.

18. V čase vyhlásenia napadnutého rozsudku súdom prvej inštancie (20. júna 2017) bolo ustanovenie
§ 5b zákona č. 250/2007 Z. z. účinné a súd bol povinný toto ustanovenie aplikovať. Princíp právnej
istoty sa prejavuje v dvoch smeroch. Jednak je založený na prezumpcii ústavnosti právnych predpisov
(až do opačného rozhodnutia ústavného súdu) a jednak na právoplatných rozhodnutiach
orgánov verejnej moci vychádzajúcich z prezumpcie ústavnosti (porov. napr.
rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 320/06). Platná a účinná zákonná právna
norma nie je čosi, čo je k dispozícii orgánom ju aplikujúcim. Tieto orgány sú právnu normu povinné
aplikovať. V teórii ústavného práva i v slovenskom ústavnom systéme sa uplatňuje tzv. prezumpcia
ústavnosti právnych noriem, čo znamená, že na účinnú právnu normu sa orgán ju aplikujúci musí
pozerať ako na súladnú s ústavou dovtedy, kým ústavný súd predpísaným spôsobom nevysloví jej
neústavnosť (mutatis mutandis III. ÚS 274/07). Napriek uvedenému nález Ústavného súdu Slovenskej
republiky zo dňa 7.2.2018 sp. zn. PL. ÚS 11/2016 treba vnímať tak, že ním bol vyhlásený od počiatku
existujúci nesúlad napadnutého ustanovenia s Ústavou Slovenskej republiky. Hoci Ústava Slovenskej
republiky a zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov nemajú
výslovné ustanovenia o hmotnoprávnych účinkoch nálezu o nesúlade vydaného pred právoplatným
skončením konania, treba dôjsť k jednoznačnému záveru, že v týchto veciach nastávajú hmotnoprávne
účinky pre všetkých účastníkov konania ex tunc. Ak sa totiž tieto účinky prejavujú ex tunc vo veciach
judikovaných právoplatne pred uverejnením nálezu, potom a fortiori to musí tak byť vo veciach
neskončených právoplatne v momente uverejnenia nálezu o nesúlade. Opačný výklad je priamym
popretím princípu zachovávania ústavnosti a zároveň neprípustným absolutizovaním princípu právnej
istoty (porov. uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 11.10.2006 sp. zn. PL z. ÚS 1/06
- zjednotenie odchylných právnych názorov; Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej
republiky zväzok 1, ročník 2006, str. 740).

19. Postup súdu prvej inštancie, ktorý v prejednávanej veci aplikoval ustanovenie § 5b zákona č.
250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb.
o priestupkoch v znení neskorších predpisov bol síce v súlade s vtedy účinným ustanovením zákona,
avšak jeho aplikácia súdom prvej inštancie v danej veci vzhľadom na vyššie uvedené, predstavuje
nesprávny procesný postup súdu prvej inštancie, ktorým bolo znemožnené strane, aby uskutočňovala
jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Tento
nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom, pretože aj keď súd prvej inštancie
vykonal vo veci dokazovanie, tak toto vyhodnocoval len v rozsahu potrebnom pre zistenie premlčania.

20. Odvolací súd preto rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 389 ods. 1 písm. b) C.s.p. zrušil a vec mu
vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 C.s.p.).



21. Povinnosťou súdu prvej inštancie bude v ďalšom konaní sa riadiť názorom odvolacieho súdu,
ktorým je podľa § 391 ods. 2 C.s.p. viazaný, opätovne vec prejednať, v potrebnom rozsahu vykonať
dokazovanie, výsledky celého konania zhodnotiť a až potom o veci rozhodnúť, pričom je potrebné
náležite sa vysporiadať s relevantnou právnou i skutkovou argumentáciou strán sporu uvedenou v
odvolacom konaní. Vzhľadom na vyššie uvedený dôvod, ktorý viedol k zrušeniu rozsudku súdu prvej
inštancie, odvolací súd sa ďalšími námietkami uvádzanými žalobkyňou v odvolacom konaní nezaoberal,
keďže neboli spôsobilé ovplyvniť jeho rozhodnutie.

22. Podľa § 396 ods. 3 C.s.p. ak odvolací súd zruší rozhodnutie a vec vráti súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie, rozhodne o náhrade trov súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci.

23. K prijatiu tohto rozhodnutia došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná
veta zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších zmien a doplnení a § 393 ods. 2 posledná
veta C.s.p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/.

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/.

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie.

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.



Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde.

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.