Uznesenie Krajského súdu Trenčín sp. zn. 2CoE/105/2013 z 15. 5. 2013 Citácia: uznesenie Krajského súdu Trenčín z 15. mája 2013, sp. zn. 2CoE/105/2013, ECLI:SK:KSTN:2013:3812216837.1 Krajský súd Trenčín | 2CoE/105/2013 | ECLI:SK:KSTN:2013:3812216837.1 | 2013-05-15 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo – Exekúcia a výkon rozhodnutí Citované ustanovenia: § 219 ods. 1 OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/755f9a4c-65b1-4465-bceb-9bddd5861da9 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2013:3812216837.1 Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 2CoE/105/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3812216837
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 05. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Tóth
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2013:3812216837.1

Uznesenie
Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného: CASH COLLECTORS SK s.r.o., so sídlom v
Bratislave, Mlynské Nivy 49, IČO: 44 703 015, právne zast. advokátskou kanceláriou Havel, Holásek &
Partners s.r.o., so sídlom v Bratislave, Mlynské Nivy 49, IČO: 36 856 584, proti povinným: 1/ P. E., bytom
P., X. XXX/XX, štátny občan Slovenskej republiky, 2/ X. C., bytom B., D. XX, štátna občianka Slovenskej
republiky, 3/ Ing. L. F., bytom B., D. XX, štátna občianka Slovenskej republiky, o vymoženie 2.920,21
Eur s príslušenstvom, na odvolanie oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Prievidza zo dňa 13.
novembra 2012, č.k. 9Er/3259/2012 - 27, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zamietol žiadosť súdnej exekútorky JUDr. Denisy Uhríkovej,
exekútorský úrad so sídlom v Bratislave, Tomášikova 5/A o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.
Svoje rozhodnutie odôvodnil podľa ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a s poukazom na ust.
§ 41 Exekučného poriadku, § 45 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. V
odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že oprávnený sa návrhom na vykonanie exekúcie zo dňa
15.08.2012 domáhal vykonania exekúcie proti povinným pre vymoženie istiny vo výške 2.920,21
Eur s príslušenstvom, na základe exekučného titulu, ktorým je Rozhodcovský rozsudok Stáleho
rozhodcovského súdu Slovenskej bankovej asociácie sp.zn. II/2011-6288, vydaný jediným rozhodcom
JUDr. Oľgou Sedláčkovou dňa 10.02.2012 a ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 31.07.2012 a
vykonateľnosť dňa 03.08.2012. Súd prvého stupňa skúmal samotnú zmluvu, ktorá vytvára právny
rámec vzťahu medzi oprávneným ako veriteľom a povinnými ako dlžníkmi a dospel k záveru, že tento
právny vzťah je potrebné posudzovať podľa ustanovení o spotrebiteľskom práve. Dospel k záveru,
že medzi účastníkmi konania bola uzavretá zmluva o spotrebiteľskom úvere, nakoľko z obsahu spisu
nevyplýva, že by povinní pri uzatváraní tejto zmluvy konali v rámci predmetu svojej obchodnej alebo
inej podnikateľskej činnosti, resp. že by im bol poskytnutý úver na výkon zamestnania, povolania, a
z tohto dôvodu sa považujú za spotrebiteľa. Na druhej strane je nepochybné, že právny predchodca
oprávneného uzatváral predmetnú zmluvu v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej
činnosti, čo je zjavné aj z výpisu z obchodného registra. Z toho dôvodu sa oprávnený považuje za
dodávateľa. Zo samotnej zmluvy a jej zmluvných dojednaní je zrejmé, že povinní nemoholi individuálne
ovplyvniť ich obsah, boli už vopred pripravené, nakoľko sa uzavierali vo viacerých prípadoch pre veľký
počet spotrebiteľov. Z obsahu zmluvy, s prihliadnutím na právne postavenie účastníkov zmluvy mal
súd prvého stupňa za to, že úver bol povinným poskytnutý ako spotrebiteľom. Vzhľadom k vyššie
uvedenému súd prvého stupňa dospel k záveru, že ide o spotrebiteľskú zmluvu a súčasne spotrebiteľský
úver (s prihliadnutím na povahu účastníkov, obsah zmluvy a vopred pripravený obsah zmluvy na
predtlačenom formulári) a na vzťah medzi veriteľom (oprávneným) a dlžníkmi (povinnými) je potrebné
aplikovať ustanovenia spotrebiteľského práva. V danom prípade, a to vzhľadom ku skutočnosti, že
povinní si neplnili riadne svoje povinnosti vyplývajúce z vyššie uvedenej zmluvy, uplatnil si oprávnený
svoje nároky v rozhodcovskom konaní v zmysle uzatvorenej rozhodcovskej doložky v článku 18.



všeobecných obchodných podmienok. Preskúmaním obchodných podmienok, konkrétne článku 18.
všeobecných obchodných podmienok, vzhliadol súd prvého stupňa v takto ustanovenom zmluvnom
dojednaní nekalú podmienku. Dôvodil, že v danom prípade bol spôsob riešenia sporu, aj voľba
rozhodcovského súdu uskutočnená jednostranne, nakoľko samotné ustanovenie rozhodcovskej doložky
na predtlačenom formulári dokonca predchádzalo nepochybne aj samotnému rozhodnutiu povinných
si finančné prostriedky touto cestou obstarať, čiže predtým ako k uzatvoreniu zmluvy povinní vôbec
pristúpili. Jednostrannosť a nekalosť tohto zmluvného dojednania súd prvého stupňa videl v tom, že
faktickým subjektom, ktorý definuje, kto rozhoduje v tomto prípade je veriteľ, pretože tento zostavil
znenie rozhodcovskej doložky vo svojej vopred pripravenej formulárovej zmluve, ktorú v rámci svojej
podnikateľskej činnosti používa v prípadoch uzatvárania zmlúv rovnakého druhu a neurčitého počtu.
Ak by aj rozhodcovská doložka dávala na výber medzi štátnym a rozhodcovským súdom, ale pre
prípad vyvolania rozhodcovského konania dodávateľom sa musí spotrebiteľ podrobiť rozhodcovskému
konaniu, nie je možné poskytnúť súdnu ochranu v rámci exekúcie, ak je exekučným titulom rozhodcovský
rozsudok a oprávneným je dodávateľ. Rozhodcovskú doložku je preto treba vykladať tak, že neodporuje
princípu zákazu jednostrannosti určenia riešenia sporov aj s prihliadnutím na § 106 O.s.p. (ktorý
pri platnej rozhodcovskej zmluve bráni konaniu pred štátnym súdom), ak práva v exekúcii uplatňuje
ako oprávnený spotrebiteľ. Ochranu spotrebiteľa pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami súd
zabezpečí bez ohľadu na povahu spotrebiteľského vzťahu a teda dokonca aj v prípade, ak nejde o
spotrebiteľský úver. Preto zmluvná podmienka v štandardnej formulárovej zmluve alebo vo všeobecných
obchodných podmienkach inkorporovaných do takejto zmluvy, ktorá nebola spotrebiteľom individuálne
dojednaná a ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom
konaní bráni tomu, aby na základe nej vydaný rozhodcovský rozsudok na návrh dodávateľa mohol
byť exekučným titulom na udelenie poverenie pre exekútora. O túto zmluvnú podmienku ide aj vtedy,
ak by spotrebiteľ podľa neho mal možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym súdom, ale ak
by sa podľa takejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol
nútený podrobiť sa rozhodcovskému konaniu alebo podať návrh na štátnom súde, ak by chcel zabrániť
rozhodcovskému konaniu. Podľa názoru súdu prvého stupňa je dojednanie takejto rozhodcovskej
doložky v spotrebiteľskej zmluve neprijateľnou podmienkou, ktorá je zmysle § 53 ods. 4 Občianskeho
zákonníka neplatná. Rozhodcovská doložka obsiahnutá v obchodných podmienkach zmluvy podľa
názoru súdu prvého stupňa spĺňa všetky podmienky tak z pohľadu ustanovení § 53, § 54 Občianskeho
zákonníka platného ku dňu uzatvorenia zmluvy, ako aj z pohľadu Smernice Rady 93/13/EHS (výkladovej
pomôcky ustanovení spotrebiteľského práva), aby bola kvalifikovaná ako nekalá. Existujúca, ale
neplatná rozhodcovská doložka nemôže byť potom základom právomoci rozhodcovského súdu. Ak
si rozhodca svoju právomoc z takto uzavretej doložky odvodil, na ktorom základe následne vydal
exekučný titul, nemožno takéto rozhodnutie považovať za rozhodnutie vydané osobou na to oprávnenou.
Uvedené spôsobuje, že pred podaním návrhu na vykonanie exekúcie neprebehlo riadne rozhodcovské
konanie, ktorého výsledkom by bol rozhodcovský rozsudok, na podklade ktorého by mohla byť v
zmysle ustanovenia § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku vedená exekúcia. S prihliadnutím
na vyššie uvedené skutočnosti, súd prvého stupňa žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku zamietol. Predložený rozhodcovský
rozsudok vzhľadom na absenciu právomoci rozhodcu v danej veci konať, a to s poukazom na neplatnosť
rozhodcovskej doložky, nemožno považovať za spôsobilý exekučný titul.

Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote, prostredníctvom právneho zástupcu, odvolanie
oprávnený, a to z dôvodov podľa ustanovení § 205 ods. 2 písm. a/ a f/ O.s.p. Uviedol, že platným
právnym poriadkom nie je fixovaná neplatnosť rozhodcovskej doložky v spotrebiteľských zmluvách.
Rozhodcovské konanie reprezentuje realizáciu právnych záruk, ktorú upravuje čl. 46 Ústavy Slovenskej
republiky ako právo na súdnu a inú právnu ochranu, ako aj s poukazom na ustanovenia § 1 ods. 1 a
3, § 3 ods. 1 a § 51 ods. 3 zákona o rozhodcovskom konaní takéto zmluvné dojednanie nie je možné
v spotrebiteľskej zmluve úplne vylúčiť. Poukázal na viaceré rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky zaoberajúce sa otázkou rovnocennosti rozhodcovského rozsudku a rozsudku všeobecného
súdu. Uviedol, že súd prvého stupňa vo svojom odôvodnení pri posudzovaní rozhodcovskej doložky
ako neprijateľnej zmluvnej podmienky vychádzal najmä zo smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o
nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a ust. § 52, § 53 a § 54 Občianskeho zákonníka. Mal
za to, že k posúdeniu rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej podmienky v danom konkrétnom prípade
nemožno dôjsť eurokonformným výkladom. Zo strany Slovenskej republiky došlo k nesprávnemu
prekladu predmetnej časti smernice. Korektným prekladom možno jednoznačne vyvodiť, že klauzula
v spotrebiteľskej zmluve nesmie od spotrebiteľa vyžadovať, aby spory riešil výlučne takým druhom



arbitráže, na ktorú by sa nevzťahovali ustanovenia právnych predpisov. Slovenské rozhodcovské
konanie je regulované zákonom o rozhodcovskom konaní, v rámci ktorého je rozhodca priamo zo zákona
povinný aplikovať platné právo Slovenskej republiky (§ 31 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní) a ex
offo je povinný aplikovať normy na ochranu spotrebiteľa (§ 31 ods. 3 zákona o rozhodcovskom konaní)
a rozhodne nie je arbitrážou, o ktorej hovorí smernica. V zmysle smernice nie je možné klasifikovať
predmetnú rozhodcovskú doložku ako neprijateľnú (nekalú). Rozhodcovskú doložku v danom prípade
je možné posúdiť ako neprijateľnú zmluvnú podmienku len v zmysle tzv. generálnej klauzuly § 53
ods. 1 Občianskeho zákonníka. Mal za to, že rozhodcovská doložka v danom konkrétnom prípade
nespôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa. Poukázal na
skutočnosť, že právny predchodca oprávneného ako banka mal v zmysle § 93b ods. 1 zákona č.
483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom pri uzatváraní
zmluvy povinnosť ponúknuť svojim klientom uzatvoriť rozhodcovskú zmluvu. Slovenská právna úprava
však výslovne nevylučuje dojednanie rozhodcovskej doložky v spotrebiteľskej zmluve, preto mal súd
prvého stupňa hlbšie skúmať a porovnať postavenie spotrebiteľa v rozhodcovskom konaní a v klasickom
súdnom konaní. Táto argumentácia však v odôvodnení absentuje. V odvolaní oprávnený ďalej poukázal
na rozsiahlu judikatúru ESD. Právny poriadok Slovenskej republiky neumožňuje v štádiu exekučného
konania skúmať, či právoplatný a vykonateľný rozsudok súdu alebo rozsudok rozhodcovského orgánu,
je inak vecne správny. Vnútroštátna právna úprava plne korešponduje s požiadavkou stability práva
a právnych vzťahov. Vo všetkých rozhodnutiach Európsky súdny dvor zdôraznil potrebu rešpektovať
zásadu rovnocennosti, ktorej porušenie by znamenalo neprípustný rozdielny procesný postup v prípade,
ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu vydaného súdom a iný prístup,
ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu vydaného rozhodcovským súdom.
Poukázal aj na právnu úpravu inštitútu zastavenia exekúcie v zákone o rozhodcovskom konaní a
rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 122/2011 zo dňa 09.02.2012, sp. zn.
6 Cdo 143/2011 zo dňa 18.01.2012, sp. zn. 3 Cdo 146/2011 zo dňa 13.10.2011, kde sa najvyšší súd
zaoberal otázkou rovnocennosti, skúmania právomoci orgánu, ktorý rozhodcovský rozsudok vydal a
vecného prieskumu rozhodcovských rozsudkov. Dospel k záveru, že exekučný súd nie je oprávnený
posudzovať vecnú správnosť rozsudku rozhodcovského súdu, je však oprávnený skúmať, či toto
rozhodnutie vydal orgán s právomocou na jeho vydanie a či je rozhodnutie vykonateľné z materiálnej a
formálnej stránky. Zastával názor, že podpisom hlavnej zmluvy, ktorá odkazuje na všeobecné obchodné
podmienky, je platne dojednaná rozhodcovská doložka v danom konkrétnom prípade a je dodržaná
jej písomná forma. Záverom uviedol, že predmetná rozhodcovská doložka nie je neprijateľná zmluvná
podmienka v spotrebiteľskej zmluve a je v súlade s právne záväznými aktmi Európskych spoločenstiev
a Európskej únie, s konštantnou judikatúrou ESD, právnym poriadkom Slovenskej republiky a s dobrými
mravmi. Na základe uvedených skutočností navrhol, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa
zmenil tak, že rozhodne o udelení poverenia pre súdneho exekútora alebo rozhodnutie súdu prvého
stupňa zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. V prípade, ak odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa
potvrdí, navrhol, aby pripustil ním uvedené dovolacie otázky týkajúce sa posudzovania rozhodcovskej
doložky v spotrebiteľských zmluvách, keď sa podľa jeho názoru jedná o vec zásadného právneho
významu.

Vyjadrenie k odvolaniu oprávneného podané nebolo.

Krajský súd ako odvolací súd preskúmal vec v intenciách ust. § 212 ods. 1 O.s.p. a dospel k záveru,
že napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa je potrebné ako vecne správne podľa ust. § 219 ods. 1
O.s.p. potvrdiť. O odvolaní oprávneného rozhodol bez nariadenia pojednávania odvolacieho súdu podľa
ust. § 214 ods. 2 O.s.p.

Uznesenie súdu prvého stupňa bolo vydané na základe správneho právneho posúdenia otázky
rozhodcovskej doložky v spotrebiteľskej zmluve a je v kolerácii s rozhodovaním súdov v analogických
prípadoch a nebol zistený žiadny právne významný dôvod na odlišný postup a rozhodnutie v danom
prípade pri posudzovaní doložky. Súd prvého stupňa svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s kritériami
ust. § 157 ods. 2 v spojení s ust. § 167 ods. 2 O.s.p., preto odvolací súd podľa ust. § 219 ods. 2 O.s.p.
poukazuje v podrobnostiach na odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého stupňa a zároveň považuje za
potrebné dodať:

Odvolací súd zistil, že súd prvého stupňa pred vydaním poverenia na vykonanie exekúcie dôsledne
preskúmal podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie,



návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Z uvedeného zákonného ustanovenia vyplýva, že v
prípade, ak súd zistí rozpor týchto listín so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie uznesením zamietne. Súladom exekučného titulu so zákonom pritom treba rozumieť nielen
formálne náležitosti exekučného titulu ale aj to, či na jeho základe možno exekúciu vykonať, teda či tu nie
je taká právna úprava, ktorá by bránila vykonaniu exekúcie na základe tohto exekučného titulu. Na rozdiel
od iných exekučných titulov vymenovaných v ustanovení § 41 ods. 2 Exekučného poriadku, zákon o
rozhodcovskom konaní v ustanovení § 45 priznáva exekučnému súdu právo preskúmavať rozhodcovský
rozsudok aj z hmotnoprávnych hľadísk.

Možnosť prelomenia materiálnej právoplatnosti rozhodcovského rozsudku je riešená v ustanovení §
45 zákona o rozhodcovskom konaní. Zákonodarca jednoznačne uzákonil možnosť pre exekučný súd
zastaviť exekúciu napriek právoplatnému rozhodcovskému rozsudku, ak má nedostatky uvedené v
§ 40 písm. a/, b/, alebo ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na
plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Uvedené
ustanovenie je podľa súdnej praxe plne aplikovateľné aj na naplnenie článku 6 smernice Rady 93/13/
EHS a umožňuje zastaviť exekúciu aj pokiaľ ide o plnenie z neprijateľných zmluvných podmienok.

Ak bol rozhodcovský rozsudok vydaný v dôsledku neplnenia zmluvne dojednaných povinností zo strany
dlžníka podľa úverovej zmluvy, ktorá má charakter spotrebiteľskej zmluvy, potom exekučný súd v
rámci postupu podľa § 44 Exekučného poriadku a § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. z úradnej
povinnosti správne v danej veci posudzoval rozhodcovský rozsudok, ktorý má byť exekučným titulom
v posudzovanej veci, z aspektu, či plnenie priznané týmto rozsudkom nemá taký charakter, pre ktorý
je potrebné úplne alebo čiastočne exekučné konanie zastaviť, resp. zamietnuť žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie pre rozpor exekučného titulu so zákonom.

Aj v prípade, že spotrebiteľ nevyužije právnu možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť
rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, je exekučný
súd povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a prípadne aj konštatovať rozpor
rozhodcovského rozsudku so zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť rozhodcovského
rozsudku (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 18. septembra 2012 sp. zn. 5 Cdo
230/2011).

Rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci je ako exekučný titul v rozpore so zákonom,
ak rozhodcovská zmluva (či už uzavretá vo forme osobitnej zmluvy alebo rozhodcovskej doložky),
na ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského súdu, nebola vôbec uzavretá alebo bola uzavretá
neplatne. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu odvíjajúci sa od neexistencie či neplatnosti
rozhodcovskej zmluvy má v spotrebiteľskej veci za následok materiálnu nevykonateľnosť (nezáväznosť)
rozhodcovského rozsudku (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 21. marca 2012
sp. zn. 6 Cdo 1/2012).

Za správny odvolací súd považuje právny názor súdu prvého stupňa, že predmetná zmluva o splátkovom
úvere je zmluvou spotrebiteľskou, teda že medzi účastníkmi konania bol založený na jej základe
spotrebiteľský vzťah. Odvolací súd poukazuje na to, že predložená zmluva medzi účastníkmi vykazuje
znaky typovej spotrebiteľskej zmluvy podľa § 23a zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa
účinného v čase jej uzavretia. Aj v zmysle odseku 2 citovaného ustanovenia typová zmluva nesmie
obsahovať neprimerané podmienky, ktoré na škodu spotrebiteľa zakladajú nápadný nepomer medzi
právami a povinnosťami zmluvných strán a tiež podmienky, ktoré sú v rozpore s dobrými mravmi. Z
uvedeného dôvodu v zmysle § 853 ods. 1 Občianskeho zákonníka a aj s poukazom na prevzatie
záväzkov Slovenskej republiky vyplývajúcich z komunitárneho práva v oblasti ochrany spotrebiteľa,
bolo aj v oblasti obchodného práva potrebné aplikovať príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka
o ochrane spotrebiteľa. V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že v zmysle ustanovenia § 1 ods. 2
Občianskeho zákonníka sú obchodnoprávne vzťahy len podmnožinou občianskoprávnych vzťahov, a
preto, ak v čase uzavretia zmluvy medzi účastníkmi neexistovala špeciálna úprava ochrany spotrebiteľa
v Obchodnom zákonníku, bolo na tento právny vzťah potrebné subsidiárne aplikovať aj ustanovenia
o ochrane spotrebiteľa obsiahnuté v Občianskom zákonníku. Preto súd prvého stupňa postupoval
správne, ak na vzťah účastníkov aplikoval príslušné právne normy právneho poriadku chrániace
spotrebiteľa. Odvolací súd v tejto súvislosti zároveň uvádza, že v zmysle § 879f Občianskeho zákonníka,
ktorý obsahuje prechodné ustanovenia k úpravám účinným od 01.04.2004 z odseku 3 vyplýva, že všetky



zmluvy, ktoré majú charakter spotrebiteľských zmlúv a boli uzavreté pred nadobudnutím účinnosti tohto
zákona, musia byť dané do súladu s ustanoveniami § 53 a § 54 Občianskeho zákonníka v lehote troch
mesiacov odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona. Ustanovenia spotrebiteľských zmlúv, ktoré nie
sú dané do súladu s ustanoveniami § 53 , § 54 a § 57 tohto zákona podľa odseku 3 , sú neplatné po uplynutí troch mesiacov odo dňa nadobudnutia
účinnosti tohto zákona.

Pri posudzovaní exekučného titulu z aspektov ust. § 45 ods. 2 a ods. 1 písm. c/ zákona č. 244/2002 Z. z.
o rozhodcovskom konaní, súd prvého stupňa správne vychádzal z prechodného ust. § 879f Občianskeho
zákonníka a z ustanovení § 53 a § 54 Občianskeho zákonníka, s prihliadnutím aj na príslušnú smernicu
Rady 93/13/EHS a zisťoval, či zmluva, na základe ktorej bol priznaný nárok oprávnenému, neobsahuje
takú podmienku, ktorá má nekalý charakter a je preto absolútne neplatná. Správne pri skúmaní dospel
k záveru, že rozhodcovská doložka má charakter nekalej podmienky, keďže spôsobuje v právach a
povinnostiach zmluvných strán značnú nerovnováhu v neprospech spotrebiteľov, teda povinných (§ 53
ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení platnom a účinnom v čase uzatvorenia zmluvy). Rozhodcovskú
doložku, upravenú v článku 18. Všeobecných obchodných podmienok, správne považoval súd prvého
stupňa za nekalú, postihnutú sankciou absolútnej neplatnosti v zmysle § 53 ods. 4 Občianskeho
zákonníka v znení platnom v rozhodnom období.

Smernica Rady 93/13/EHS zo dňa 05.04.1993 o neprimeraných podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách, nemá ako prameň komunitárneho práva horizontálny priamy účinok, ale existuje komunitárna
povinnosť interpretovať vnútroštátne právo komunitárne komfortným spôsobom. Smernica podľa čl.
1 písm. q/ Prílohy považuje riešenie sporov zo spotrebiteľských zmlúv v rozhodcovskom konaní za
ustanovenie neprimerané. Zákaz neprimeranosti je tu potrebné chápať tak, že podnikateľ ako druhá
zmluvná strana spotrebiteľskej zmluvy nesmie zneužívať svoje silnejšie postavenie - dané tým, že
spotrebiteľ nie je fakticky schopný presadiť akékoľvek zmeny formulárových zmluvných podmienok,
a že pri úverových zmluvách koná spotrebiteľ vlastne pod tlakom finančnej tiesne a tak podnikateľ
môže získať nefair výhody, ktorou je aj prenesenie sporu zo sústavy nezávislých súdov na rozhodcu, s
ktorým podnikateľ dlhodobo spolupracuje, poskytuje mu zdroj príjmu, v konaní nie je potrebné nariaďovať
pojednávanie, sú vylúčené opravné prostriedky.

Za neprimeranú je potrebné považovať rozhodcovskú doložku aj v danej veci, ktorá je súčasťou
všeobecných obchodných podmienok, ktoré tvorili súčasť zmluvy a ktoré predkladal právny predchodca
oprávneného povinným vopred pripravené na formulári, neboli individuálne dojednané a obsah povinní
ani nemohli ovplyvniť, resp. niektoré z ustanovení obchodných podmienok vylúčiť. Dlžník a ručitelia
ako spotrebitelia boli v postavení, že buď zmluvu aj s príslušnými obchodnými podmienkami prijmú
ako celok alebo zmluvu ako celok odmietnu, ale v takom prípade by úver poskytnutý nebol. Zo
znenia samotnej rozhodcovskej doložky v danom prípade pritom vyplýva, že veriteľ mohol na základe
rozhodcovskej doložky vec predložiť na prejednanie rozhodcovskému súdu, ktorý si sám zvolil a
vylúčiť tak súd, ktorý by bol inak príslušný. Rozhodcovský súd je pritom paušálnym spôsobom
zakotvený v ustanoveniach všeobecných obchodných podmienok. Na základe tejto rozhodcovskej
doložky spotrebiteľ stratil právo brániť sa voči takýmto nárokom na všeobecnom súde v mieste svojho
bydliska. Výber osoby rozhodcu, resp. rozhodcovského súdu pritom uskutočnil sám veriteľ, ktorý zostavil
znenie rozhodcovskej doložky vo svojej vopred pripravenej formulárovej zmluve, resp. všeobecných
obchodných podmienkach. Vychádzajúc z komplexnej úpravy rozhodcovskej doložky je potom potrebné
považovať takúto rozhodcovskú doložku v celosti za neprijateľnú podmienku a to aj v náväznosti na
judikatúru Súdneho dvora EÚ (C-240/98 až C-244/98, C-40/08, C-473/00, C-243/08, C-168/05). Na
podporu uvedeného právneho záveru odvolací súd dáva do pozornosti aj ustanovenie § 53 ods. 4
písm. r/ Občianskeho zákonníka (ustanovenie bolo zavedené zákonom č. 568/2007 Z. z. účinným od
01.01.2008), v zmysle ktorého sa za neprijateľnú podmienku uvedenú v spotrebiteľskej zmluve považuje
aj ustanovenie, ktoré vyžaduje v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s
dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní.

Odvolací súd uvádza, že oprávnený, resp. jeho právny predchodca neuzatvoril s povinnými osobitnú
rozhodcovskú zmluvu (ani nedal povinným osobitný návrh na jej uzatvorenie a príslušné poučenie),
ale rozhodcovská doložka bola začlenená do článku 18. všeobecných obchodných podmienok, ktoré
pripravil veriteľ a používal vo viacerých prípadoch pre neurčitý počet klientov. V tejto súvislosti odvolací



súd poukazuje na skutočnosť, že stanovenie povinnosti banky ponúknuť klientom návrh na uzavretie
rozhodcovskej zmluvy, neznamená, že veriteľ je oprávnený včleniť do svojich zmlúv, resp. obchodných
podmienok také znenie rozhodcovskej doložky, ktoré zakladá značnú nerovnováhu medzi právami a
povinnosťami zmluvných strán, v neprospech spotrebiteľa (tak ako tomu bolo v predmetnom prípade). Ak
veriteľ uzatvára zmluvu so spotrebiteľmi, je povinný rešpektovať aj príslušné zákonné normy chrániace
spotrebiteľov.

Odvolací súd zároveň v postupe prvostupňového súdu nezistil rozpor s pravidlami týkajúcimi sa ochrany
práva na súdnu i inú právnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky, ani neprípustné
nahradzovanie procesnej pasivity povinných.

Odvolací súd uzatvára, že súd prvého stupňa v danom prípade správne právne posúdil rozhodcovský
rozsudok ako nulitný, vydaný rozhodcom, ktorý vyvodil svoju právomoc na konanie a rozhodnutie
na základe neplatnej rozhodcovskej doložky, teda nejde o spôsobilý exekučný titul podľa ust. § 41
ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku a správne žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
zamietol (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku). Odvolací súd zároveň nevyslovil prípustnosť dovolania proti
svojmu rozhodnutiu, ako navrhoval oprávnený, pretože otázky riešené v tomto uznesení korešpondujú
s ustálenou súdnou praxou a nejde teda o otázky zásadného právneho významu, o ktorých riešení by
vyvstali pochybnosti. Súd prvého stupňa svoje rozhodnutie i náležite odôvodnil a odvolací súd sa s jeho
odôvodnením v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. stotožnil.

Z týchto dôvodov odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne podľa § 219 ods. 1,
2 O.s.p. potvrdil.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .