Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 3Cob/71/2013 z 24. 6. 2014
Citácia: rozsudok Krajského súdu Bratislava z 24. júna 2014, sp. zn. 3Cob/71/2013, ECLI:SK:KSBA:2014:1013895856.1
Krajský súd Bratislava | 3Cob/71/2013 | ECLI:SK:KSBA:2014:1013895856.1 | 2014-06-24 | Rozsudok
Citované ustanovenia: OSP
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/8f12174d-91a3-435a-bdbe-d965372bfd7e
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2014:1013895856.1

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 3Cob/71/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1013895856
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 06. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Elena Ondrišová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1013895856.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eleny Ondrišovej a sudcov
JUDr. Miroslavy Janečkovej a Mgr. Štefana Zelenáka v právnej veci žalobcu GPW s.r.o., Vysoká 16,
Bratislava, IČO: 35 951 796, práv. zast. Vivid Legal, s.r.o., Plynárenská 7/A, Bratislava, proti žalovanému
UniCredit Bank Slovakia a.s., Šancová 1/A, Bratislava, IČO: 00 681 709, práv. zast. Patakyová,
Bartová, Kovácsová, s.r.o., J. M. Hurbana 2, Nové Zámky, o určenie neplatnosti uznesení dozornej rady
žalovaného a o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III v Bratislave č.k. 25Cb
92/2010-562 zo dňa 22.11.2012 a o odvolaní žalobcu proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava III v
Bratislave č.k. 25Cb 92/2010-672 zo dňa 8.1.2013, jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava III v Bratislave č.k. 25Cb 92/2010-562 zo
dňa 22.11.2012   p o t v r d z u j e .

Krajský súd v Bratislave uznesenie Okresného súdu Bratislava III v Bratislave č.k. 25Cb 92/2010-672
zo dňa 8.1.2013   p o t v r d z u j e .

Žalobca je povinný zaplatiť na náhradu trov odvolacieho  konania žalovaného 81,46 EUR, na účet
právneho zástupcu Patakyová, Bartová, Kovácsová, s.r.o. vedeného v V., L..V.. Č..Ú.. XXXXXXXXX/
XXXX, do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom žalobu zamietol a uložil žalobcovi povinnosť zaplatiť
žalovanému náhradu trov konania v sume 896,- EUR na účet právneho zástupcu žalovaného do troch
dní od právoplatnosti rozsudku, a štátu náhradu trov konania nepriznal. V odôvodnení rozsudku uviedol,
že žalobca neuniesol dôkazné bremeno, nepreukázal, že má na určovacej žalobe naliehavý právny
záujem, lebo ani prípadné rozhodnutie súdu o tom, že napadnuté uznesenia dozornej rady sú ničotné, by
neprivodilo právnu istotu vo vzájomných vzťahoch medzi účastníkmi konania. Takéto rozhodnutie by sa
týkalo konkrétnych osôb, ktoré boli dozornou radou zvolení za členov predstavenstva žalovaného, avšak
nedošlo by k odstráneniu mechanizmu, na základe ktorého sú členovia predstavenstva žalovaného
volení a odvolávaní. Súd by vo výroku rozhodnutia neurčil neplatnosť tej časti stanov, ktorá napadnutý
spôsob voľby a odvolávania členov predstavenstva upravuje. Nedošlo by tak k zabráneniu ďalším
prípadným sporom medzi účastníkmi konania, pretože na základe znenia stanov by opätovne mohlo
dôjsť k voľbe              a odvolaniu členov predstavenstva spôsobom, ktorý je podľa žalobcu v rozpore
so zákonom, konkrétne s ust. § 194 ods. Obch. zák.. Určovacia žaloba v danom prípade nespĺňa
ani preventívny charakter, keďže podľa tvrdení žalobcu už k porušeniu jeho práva došlo. Súd prvého
stupňa preto uviedol, že aj v prípade, ak by žalobca uniesol dôkazné bremeno a preukázal existenciu
naliehavého právneho záujmu na určení, že napadnuté uznesenia dozornej rady žalovaného sú ničotné,



je súd prvého stupňa toho názoru, že uznesenia boli prijaté na základe znenia stanov, ktoré nie sú
v rozpore so zákonom. Rozhodnutím akcionárov žalovaného bola v stanovách zverená kompetencia
voľby a odvolávania predstavenstva dozornej rade, čím majorita akcionárov vyslovila súhlas s takýmto
spôsobom voľby a odvolávania členov predstavenstva. V prípade, ak by sa takýto spôsob voľby a
odvolávania v spoločnosti neosvedčil, môžu akcionári rozhodnúť o zmene stanov v časti navrhovania
nominácií na voľbu členov predstavenstva. Súd prvého stupňa sa stotožnil s názorom žalovaného, že
mu nemôže byť daná na ťarchu skutočnosť, že žalobca je minoritným akcionárom žalovaného, a teda
nemôže iniciovať konanie valného zhromaždenia, na ktorom by bola prijatá zmena stanov podľa jeho
predstáv. Spôsob voľby                      a odvolávania upravený stanovami je daný tým, že tento spôsob úpravy
háji záujem žalovaného na riadnom a včas zvolenom predstavenstve, ktorému by inak veľký počet
akcionárov mohol zabrániť. Súd prvého stupňa k námietke žalobcu ohľadom určenia spôsobu voľby
členov predstavenstva, ktorú oprel o rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. V.23/1997,
uviedol, že tento sa zaoberal otázkou určenia spôsobu voľby členov predstavenstva akciovej spoločnosti
dozornou radou    a dospel k právnemu názoru, že v prípade delegovanej pôsobnosti voľby a odvolania
člena predstavenstva na dozornú radu, ak stanovy neobsahujú spôsob voľby             a odvolania člena
predstavenstva, tak sú v tejto časti  v rozpore so zákonom, a preto sa toto rozhodnutie nedá aplikovať na
prejednávanú vec. Stanovy žalovaného v čl. 8 obsahujú komplexnú úpravu voľby a odvolávania členov
predstavenstva dozornou radou, ktorá je určitá a zrozumiteľná, keďže obsahuje spôsob nominácie
kandidátov do funkcie členov predstavenstva, spôsob hlasovania o jednotlivých kandidátoch, ako i
spôsob voľby a odvolania členov predstavenstva v prípade vzdania sa funkcie členov predstavenstva.
Keďže súd prvého stupňa dospel k záveru, že stanovy žalovaného v napadnutej časti nie sú v rozpore
so zákonom, a preto napadnuté uznesenia dozornej rady boli prijaté v rámci jej pôsobnosti, zaoberal
sa ďalej dôvodmi namietanej neplatnosti týchto uznesení z dôvodu rozporu s viacerými ustanoveniami
Obchodného zákonníka a stanov žalovaného, a to:

1. Uzneseniami č. 18/2.5 - 18/2.8 boli do funkcie 4 členov predstavenstva žalovaného s účinnosťou
od 1.4.2010 zvolené 4 osoby, napriek tomu, že žiadna         z funkcií nebola v danom čase voľná
(keďže predchádzajúcim členom predstavenstva žalovaného stále trvalo ich funkčné obdobie a žiadnym
relevantným spôsobom nedošlo k jeho ukončeniu ku dňu 31.3.2010), takýmto postupom žalovaného
došlo k porušeniu § 194 ods. 1 druhá veta Obchodného zákonníka         a k porušeniu čl. 8 bod 8.5 Stanov
žalovaného. K tomuto dôvodu neplatnosti súd prvého stupňa uviedol, že stanovy žalovaného upravujú
spôsob voľby a odvolávania členov predstavenstva v čl. 9 bod 9.2 písm. a/, podľa ktorého dozorná
rada určuje počet členov predstavenstva, volí a odvoláva členov predstavenstva, volí z nich predsedu
a podpredsedu predstavenstva a v čl. 8 bod 8.5, podľa ktorého funkčné obdobie členov predstavenstva
je 3-ročné a začína plynúť dňom zvolenia, ak dozorná rada nerozhodne inak, alebo ak tieto stanovy
neustanovujú inak, pričom opätovná voľba člena predstavenstva je možná. Z uvedeného súd prvého
stupňa vyvodil, že dozorná rada je oprávnená voliť a odvolávať členov predstavenstva, následkom
odvolania je zánik ich funkcie k určitému dňu. Dozorná rada žalovaného uzneseniami 18/2.1 - 18/2.4
vzala na vedomie uplynutie funkčného obdobia pôvodne označených žalovaných v I. - IV. rade ku dňu
31.3.2010 a následne uzneseniami         č. 18/2.5 - 18/2.8 zvolila pôvodne označených žalovaných
v I. - IV. rade za členov predstavenstva s účinnosťou od 1.4.2010. Z obsahu uznesení dozornej rady
18/2.1 - 18/2.4 jednoznačne vyplýva zánik funkcie 4 členov predstavenstva. Podľa názoru súdu prvého
stupňa nebolo potrebné, aby bolo v uzneseniach výslovne uvedené, že tieto osoby sú odvolané z funkcie.
Účelom takéhoto postupu žalovaného bolo zjednotenie funkčného obdobia členov predstavenstva. Súd
prvého stupňa sa preto stotožnil s názorom žalovaného, že napadnuté uznesenia sú vzhľadom na ich
obsah dostatočne určité a zrozumiteľné a niet žiadnych pochýb o tom, kedy predchádzajúcim členom
predstavenstva funkcia zanikla a s účinnosťou od ktorého dňa boli do funkcie ustanovení noví členovia
predstavenstva, a preto vyslovil záver, že napadnuté uznesenia nie sú v rozpore so zákonom a ani s čl.
8 bod 8.5 stanov, tak ako žalobca v bode 1. namietal.

2. Dozorná rada žalovaného prijala uznesenia, ktorými zvolila 4 osoby do funkcie členov predstavenstva
žalovaného, napriek tomu, že stanovy žalovaného neobsahujú platnú právu úpravu počtu členov
predstavenstva žalovaného (podľa čl. 8 bod 8.3 stanov žalovaného pozostáva predstavenstvo
žalovaného z 3 - 6 členov), takýmto postupom žalovaného došlo k porušeniu ust. § 194 ods. 1 druhá veta
Obchodného zákonníka v spojení s ust. § 183 ods. 1 písm. f/ Obchodného zákonníka. K tomuto dôvodu
neplatnosti súd prvého stupňa uviedol, že Obchodný zákonník uvádza, iba že stanovy musia obsahovať
počet členov predstavenstva, ale sám neustanovuje pri určení počtu členov predstavenstva žiadne



obmedzenia týkajúce sa napr. určenia minimálneho alebo maximálneho počtu, takéto rozhodnutie
ponecháva výlučne na vôli spoločnosti. Stanovy žalovaného určili limit maximálneho a minimálneho
počtu členov predstavenstva, dozorná rada v rámci tohto limitu určuje

konkrétny počet členov predstavenstva, čo podľa názoru súdu prvého stupňa je dostatočne určité.
Súčasná právna úprava akciovej spoločnosti možnosť určenia variabilného počtu členov predstavenstva
nevylučuje, a preto úprava obsiahnutá vo vyššie uvedených článkoch stanov nie je v rozpore so
zákonom. Pokiaľ akcionári nie sú spokojní so súčasnou úpravou kreovania predstavenstva a určovania
počtu jeho členov, môžu hlasovaním na valnom zhromaždení rozhodnúť o zmene stanov. Nemôže byť
pripísaná na ťarchu žalovaného, že žalobca ako minoritný akcionár nedisponuje potrebným počtom akcií
tak, aby sám mohol iniciovať zvolanie valného zhromaždenia za účelom rozhodovania o zmene stanov.
S poukazom na uvedené skutočnosti súd prvého stupňa  dospel k záveru, že napadnuté uznesenia
dozornej rady nie sú v rozpore so zákonom a ani so stanovami spoločnosti, a preto sú platné.

Ďalej súd prvého stupňa uviedol, že na prejednávanú vec nie je možné aplikovať nález Ústavného súdu
Slovenskej republiky zo dňa 16.6.2011 sp. zn.        4.ÚS 434/2010, ako navrhoval žalobca, keďže
týmto nálezom ústavný súd rozhodol o absolútne odlišnej situácii, kedy mimoriadne valné zhromaždenie
bolo zvolané neoprávnenou osobou bez prítomnosti reálneho akcionára spoločnosti a žalobu podával
akcionár, ktorého podiel na základnom imaní predstavoval 51 %. Keďže prejednávaná vec je diametrálne
odlišná, bolo povinnosťou žalobcu v zmysle § 131 ods. 2 Obch. zák. preukázať, akým spôsobom mohlo
porušenie zákona alebo stanov obmedziť jeho práva ako akcionára. Keďže súd rozhodol, že uznesenia
dozornej rady boli prijaté v súlade so zákonom a stanovami, ani nemohlo dôjsť k obmedzeniu práv
žalobcu, ktorý sa neplatnosti uznesení domáhal. Navyše žalobca napriek rozsiahlym vyjadreniam nikdy
konkrétne neuviedol, aký negatívny dopad mali, resp. by mohli mať napadnuté uznesenia dozornej rady
na jeho práva ako akcionára           a uvádzal iba všeobecné dôvody, ktorými mohli byť porušené jeho
akcionárske práva, ako napr. jeho právo na riadne fungovanie žalovaného, resp. právo ovplyvňovať
personálnu štruktúru žalovaného, pričom súd prvého stupňa poukázal, že podiel žalobcu na základnom
imaní žalovaného predstavuje 0,0203 % a jeho  rozhodovanie na valnom zhromaždení spoločnosti
žalovaného nemôže zásadným spôsobom ovplyvniť hlasovanie väčšiny vlastníkov akcií.

O náhrade trov konania súd prvého stupňa rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a žalovanému, ktorý bol
v konaní plne úspešný, priznal právo na náhradu trov konania.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal riadne včas odvolanie žalobca, ktorý odvolaciemu súdu
navrhol napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. V obsiahlom
odvolaní uviedol, že súd prvého stupňa porušil právo žalobcu na vykonanie dokazovania, neoznámil
účastníkom výsledky prípravy na pojednávanie ani neuviedol, ktoré právne významné skutkové tvrdenia
účastníkov možno považovať za zhodné a ktoré dôkazy súd nevykoná. Uviedol, že súd prvého stupňa
nevykonal zákonným spôsobom ani jeden dôkaz, nakoľko na pojednávaní ani jeden z predložených
listinných dôkazov súd neoboznámil ich čítaním, rovnako ako na pojednávaní konanom 22.11.2012
neoboznámil účastníkov s obsahom prednesov účastníkov, čím žalobcovi znemožnil možnosť vyjadrenia
sa k protistranou uvádzaným skutočnostiam či navrhovaným dôkazom. Ďalej namietal, že súd v rozsudku
uviedol, že sa oboznámil s rozhodnutiami súdov všetkých stupňov a kópiami článkov týkajúcich sa
prejednávanej veci, no žalobcovi nie je jasné, s ktorými článkami a ktorými judikátmi sa súd oboznámil
a ako ich posúdil a prečo sa  s nimi stotožnil, prípadne a prečo s nimi nesúhlasil. Žalobca tiež
v odvolaní napadol nepreskúmateľnosť a tendenčnosť rozsudku, nakoľko súd prvého stupňa podľa
názoru žalobcu uvádzal argumenty žalovaného podrobne a obsiahlo, zatiaľ, čo argumenty žalobcu
uviedol výrazne zjednodušene alebo vôbec. Žalobca tiež namietal, že rozsudok súdu prvého stupňa
nebol presvedčivý. Uviedol, že nikdy nenamietal neplatnosť dotknutých ustanovení stanov z dôvodu
ich nezrozumiteľnosti alebo nekomplexnosti, nakoľko dôvod ich neplatnosti argumentačne zdôvodňoval
tým, že akcionári žalovaného sú v dôsledku danej úpravy stanov vylúčení z procesu voľby a odvolávania
členov predstavenstva, keďže nemajú ani len možnosť navrhovať kandidátov na voľbu a odvolanie
členov predstavenstva, tak ako je spomínané odbornom článku uvedeného v časopise Zo súdnej
praxe alebo                v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ObdoV. 23/97, pričom
namietal, že súd prvého stupňa sa s týmito dôkazmi vôbec nezaoberal. Ďalej namietal, že počet
členom predstavenstva v akciovej spoločnosti určený v stanovách musí byť vyjadrený kladným celým



číslom a nie rozmedzím, ako uviedol súd prvého stupňa. Na podporu svojho tvrdenia poukázal na
uznesenie Vrchného súdu v Prahe sp. zn. 7Cmo 530/2008, publikácie z časopisu Právní rozhledy
a ďalšie odborné články a komentáre, ktoré podľa názoru žalobcu súd prvého stupňa neoprávnene
odignoroval. Taktiež namietal, že predstavenstvo nebolo riadne obsadené, nakoľko v čase vymenovania
nových členov nebolo skončené funkčné obdobie predošlých členov predstavenstva, nakoľko v spore
namietanými uzneseniami nedošlo k ich odvolaniu, čím sa súd prvého stupňa nezaoberal. Žalobca
taktiež namietal, že súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil. Uviedol, že na podaní žaloby mal
naliehavý právny záujem, nakoľko určenia ničotnosti dotknutých uznesení valného zhromaždenia by
mali preventívny charakter brániaci situácii, ktorá vznikla menovaním terajších členov predstavenstva,
pričom dovtedajším členom predstavenstva funkcia nezanikla riadnym spôsobom, nakoľko im ani
neuplynulo funkčné obdobie a ani neboli riadne odvolaní. Uviedol, tiež, že nesúhlasí s právnym záverom
súdu prvého stupňa, že nepreukázal možnosť obmedzenia svojich práv, nakoľko je toho názoru, že
preukázal porušenie svojich akcionárskych práv, a to práve v dôsledku prijatia napadnutých uznesení
poukazujúc na nález ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 434/2010, podľa ktorého uznesenie prijaté v
rozpore so zákonom alebo stanovami spoločnosti je spôsobilé privodiť ujmu právam akcionára, a to
bez preukázania konkrétnej ujmy. Žalobca ďalej vyjadril názor, že v danom prípade posudzovanie
aplikovateľnosti právneho názoru vyjadreného v spomínanom náleze nie je rozhodujúcim faktorom či ide
o minoritného alebo majoritného akcionára, pričom poukázal na niekoľko iných rozhodnutí Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky a krajských súdov, ktoré na tento nález prihliadli.

K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný, ktorý odvolaciemu súdu navrhol napadnutý rozsudok súdu
prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť. Žalovaný sa vyjadril k žalobcom tvrdeným pochybeniam súdu
prvého stupňa v tom zmysle, že tieto nepovažuje za pochybenia súdu. Uviedol, že nie je povinnosťou
súdu vykonávať dokazovanie ohľadom právnych otázok, ale skutkových, pričom množstvo literatúry a
rozhodnutí súdov rôznych inštancií, ktoré žalobca súdu predložil, netvorila obsahový rámec skutkovej
situácie, a preto nebolo povinnosťou súdu prvého stupňa na ne prihliadať. Uviedol tiež, že tvrdenie
žalobcu ohľadom povinnosti akciovej spoločnosti zachovať v stanovách právo akcionára na nomináciu
kandidáta za člena predstavenstva, rovnako ako aj určenie presného počtu členov predstavenstva
nemá oporu v platnej právnej úprave, nakoľko zákonná úprava týchto skutočností má len dispozitívny
a nie kogentný charakter. Ohľadom žalobcom namietaného preukázania naliehavého právneho záujmu
žalovaný uviedol, že tento považuje rovnako ako súd prvého stupňa za nepreukázaný a poukázal tiež na
uplynutie prekluzívnej lehoty na podanie návrhu na určenie neplatnosti napadnutých uznesení. Ďalej vo
vyjadrení poukázal, že žalobca sa v žalobe domáhal určenia neplatnosti uznesení dozornej rady, ktorými
boli menovaní noví členovia predstavenstva, no v odvolaní poukázal na neplatnosť uznesení, ktorými
boli odvolaní predchádzajúci členovia predstavenstva. Uviedol tiež, že s novými členmi predstavenstva
vyjadrila súhlas i Národná banka Slovenka.

Odvolací súd prejednal vec podľa § 212 ods. 1 a § 214 ods. 2 O.s.p. bez nariadenia pojednávania a
dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny.

Podľa § 219 ods. 2 O.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje  s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

Odvolací súd konštatuje vecnú správnosť napadnutého rozsudku a na zdôraznenie správnosti
napadnutého rozsudku, zohľadňujúc dôvody odvolania uvádza, že súd prvého stupňa správne
vyhodnotil skutkový stav a vec správne právne posúdil s ohľadom na vykonané dokazovanie, z ktorého
jasne vyplýva, že žalobca nárok na určenie neplatnosti napadnutých uznesení v žiadnom ohľade
nepreukázal. Odvolací súd sa plne stotožnil s odôvodnením súdu prvého stupňa, z ktorého jasne vyplýva
jeho záver a k odvolaniu žalovaného dodáva, že nie je povinnosťou súdu reagovať v odôvodnení
rozsudku na všetky podnety účastníkov konania ohľadom právnych stanovísk súdov v iných veciach,
ktoré pre konanie v prejednávanej veci nemajú žiadnu relevanciu, rovnako ako súd nemá povinnosť
reagovať na predložené úryvky odborných článkov, či komentárov. Odvolací súd dáva do pozornosti
žalobcu, že z odôvodnenia súdu má byť zrejmé, prečo a na základe akých ustanovení zákona, prípadne



zmlúv, súd rozhodol a ktorými skutkovými okolnosťami mal za preukázaný daný právny vzťah medzi
účastníkmi. Obsiahlosť podaní a vyjadrení žalobcu v žiadnom prípade samo osebe nesvedčí o ich
správnosti a adekvátnosti. Odvolací súd vzhľadom na zákonnú ako i zmluvnú úpravu práv a povinností
akcionárov, dospel k záveru, že rozsudok súdu prvého stupňa je správny po vecnej ako i právnej stránke.

Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako správny
potvrdil.

Napadnutým uznesením č.k. 25Cb/92/2010-672 zo dňa 8.1.2013 súd prvého stupňa uložil žalobcovi
povinnosť zaplatiť súdny poplatok za podanie odvolania v sume 796,- EUR podľa položky č. 1 písm. b/
Sadzobníka súdnych poplatkov, tvoriaceho prílohu zákona č. 71/992 Zb. o súdnych poplatkoch.

Proti tomuto uzneseniu súdu prvého stupňa podal žalobca riadne a včas obsiahle odvolanie, v ktorom
odvolaciemu súdu navrhol napadnuté uznesenie zrušiť a vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
V odvolaní namietal, že vydaním uznesenia súd prvého stupňa odňal žalobcovi možnosť konať pred
súdom z dôvodu, že konanie má inú vadu, ktorá má za následok nesprávne rozhodnutie súdu prvého
stupňa a súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnemu skutkovému
zisteniu bez vykonania dokazovania. Namietal, že uznesenie nebolo riadne odôvodené, nakoľko v
odôvodnení napadnutého uznesenia neboli uvedené presvedčivé argumenty, ktoré by argumentačne
zdôvodňovali výrok uznesenia poukazujúc na rôzne uznesenia iných súdov. Ďalej namietal výšku
súdneho poplatku, ktorú podľa jeho názoru súd prvého stupňa neurčil správne, nakoľko správne mala
suma súdneho poplatku znieť na 99,50 EUR, nakoľko nie je možné spoplatniť každý jeden výrok petitu
žaloby samostatne.

Odvolací súd prejednal vec podľa § 212 ods. 1 a § 214 ods. 2 O.s.p. bez nariadenia  pojednávania a
dospel k záveru, že odvolanie žalobcu proti uzneseniu súdu prvého stupňa nie je dôvodné.

Odvolací súd po preskúmaní napadnutého uznesenia dospel k záveru, že súd prvého stupňa postupoval
pri výpočte súdneho poplatku ako i odôvodnení uznesenia  správne. Z napadnutého uznesenia je zrejmé,
že súd prvého stupňa žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť súdny poplatok za odvolanie proti rozsudku
podľa položky č. 1 písm. b/ Sadzobníka súdnych poplatkov, tvoriaceho prílohu zákona č. 71/1992 Zb.
o súdnych poplatkoch. K položke č. 1 je uvedená poznámka, podľa ktorej 6. bodu,  ak je predmetom
konania viac nárokov, každý nárok sa spoplatňuje samostatne. V danom prípade išlo o viac samostatne
spoplatnených nárokov, nakoľko každé zo štyroch namietaných uznesení súd musel posúdiť zvlášť čo
do ich platnosti ako i neúčinnosti, a preto súd prvého stupňa správne rozhodol čo do sadzby ako aj
výšky súdneho poplatku.

Odvolací súd s prihliadnutím na uvedené dospel k záveru, že napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa
je správne po vecnej ako aj právnej stránke, a preto ho s poukazom na ustanovenie § 219 ods. 1 O.s.p.
ako vecne správne potvrdil.

O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p. a
v spore úspešnému žalovanému odvolací súd priznal náhradu trov právneho zastúpenia v odvolacom
konaní v sume 81,46 EUR za jeden úkon právnej služby - vyjadrenie k odvolaniu zo dňa 21.1.2013 +
režijný paušál 7,81 EUR + 20 % DPH.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Ak nebude povinnosť uložená týmto rozsudkom dobrovoľne



splnená, môže sa jej splnenia oprávnený domáhať výkonom

exekúcie podľa osobitného predpisu.