Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Sža/2/2016 z 8. 3. 2016 Citácia: rozsudok Najvyššieho súdu SR z 8. marca 2016, sp. zn. 10Sža/2/2016, ECLI:SK:NSSR:2016:7015200885.1 Najvyšší súd | 10Sža/2/2016 | ECLI:SK:NSSR:2016:7015200885.1 | 2016-03-08 | Rozsudok Oblasť práva: Správne právo – Opravné prostriedky proti neprávoplatným rozhodnutiam správnych orgánov Citované ustanovenia: § 13 ods. 1 zákona č. 480/2002 Z. z. Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/4ca4e799-17d2-46e6-9898-8ceac173a3f6 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2016:7015200885.1 Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 10Sža/2/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7015200885
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 03. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Elena Berthotyová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2016:7015200885.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eleny Berthotyovej,
PhD. a z členov JUDr. Jany Henčekovej, PhD. a JUDr. Zuzany Ďurišovej, v právnej veci navrhovateľov
v 1. rade: E., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť Irak, národnosť Šabak, vierovyznaním muslim-
sunnit, posledný trvalý pobyt v krajine pôvodu mesto F., bez ďalšieho bližšieho označenia, provincia
W., Irak, t.č. T., v 2 rade: mal. E., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť Irak, t.č. T., v 3. rade: mal.
E., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť Irak, t.č. T., právne zastúpení: Advokátska kancelária Škamla,
s.r.o., Martin Škamla, advokát, Makovického 15, 010 01 Žilina, proti odporcovi: Ministerstvo vnútra
Slovenskej republiky, Migračný úrad, Pivonková ul. č. 6, 812 72 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia odporcu ČAS: MU-PO-60-23/2015-Ž zo dňa 22.06.2015 v časti o neudelení azylu, na
odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach č. k. 5Saz/11/2015-42 zo dňa 21.
októbra 2015, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. 5Saz/11/2015-42 zo dňa
21. októbra 2015 p o t v r d z u j e .
Navrhovateľom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

I.
Predmet konania

Krajský súd v Košiciach napadnutým rozsudkom podľa ustanovenia § 250q ods. 3 zákona č. 99/1963
Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len „O.s.p.“) potvrdil rozhodnutie ČAS: MU-PO-60-23/2015-Ž zo
dňa 22.06.2015, ktorým odporca podľa § 13 ods. 1 zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o azyle“) rozhodol o neudelení azylu navrhovateľom a o poskytnutí
doplnkovej ochrany navrhovateľom. Zároveň krajský súd účastníkom konania nepriznal náhradu trov
konania.

V odôvodnení svojho rozhodnutia k výroku o neudelení azylu navrhovateľovi uviedol, že predpokladom
udelenia azylu podľa § 8 zákona o azyle je existencia opodstatnených obáv z prenasledovania z dôvodov
uvedených v tomto ustanovení. K naplneniu a preukázaniu konania, ktoré zákon o azyle definuje ako
prenasledovanie (§ 2 písm. d/), okrem všeobecných predpokladov (objektívna situácia) musí pristúpiť
aj individuálne konanie subjektov smerujúce voči konkrétnej osobe - navrhovateľovi. V prejednávanej
veci však faktor prenasledovania alebo jeho hrozby nebol naplnený. Iba za predpokladu naplnenia
týchto predpokladov môže dôjsť k splneniu ďalšej podmienky udelenia azylu, teda opodstatnenosti
prezentovaných obáv, čo v danom individuálnom prípade nebolo preukázané. Podľa názoru krajského
súdu sa odporca vo svojom rozhodnutí podrobne zaoberal dôvodmi žiadosti navrhovateľa o udelenie
azylu. Tieto skutočnosti potom vyhodnotil z hľadiska kritérií uvedených v zákone o azyle a Ženevského



dohovoru o právnom postavení utečencov z roku 1951. Z uvedených dôvodov po právnej stránke neboli
splnené predpoklady udelenia azylu navrhovateľovi v zmysle zákona o azyle.

Krajský súd uviedol, že odporca aplikoval správne právne ustanovenia na zistený skutkový stav, ktorý
odporca s poukazom na tvrdené skutočnosti navrhovateľom zistil náležite, vyporiadal sa so všetkými
navrhovateľom udávanými skutočnosťami ako aj jeho obavami z možného návratu, ktoré sa odrazili do
výroku o poskytnutí medzinárodnej ochrany vo forme doplnkovej ochrany navrhovateľovi a jeho dvom
synom ako aj jeho manželke v konaní odporcu pod ČAS: MU-PO-61-21/2015-Ž zo dňa 22.06.2015.
Poskytnutím tejto formy medzinárodnej ochrany odporca náležite vyhodnotil možné obavy navrhovateľa
prameniace z návratu do krajiny pôvodu vzhľadom na súčasnú bezpečnostnú situáciu v Iraku, ktoré by
v prípade jeho návratu mu mohli spôsobiť vážne bezprávie, čím vyhodnotil náležite aj danú skutočnosť
v zmysle ustanovenia § 13a zákona o azyle.

Záverom krajský súd dodal, že všeobecne nepriaznivá bezpečnostná situácia v krajine pôvodu ani
nepriaznivé sociálno-ekonomické podmienky, ktoré uvádzal navrhovateľ nie sú dôvodom na udelenie
azylu podľa platnej právnej úpravy.

Vzhľadom na uvedené dospel krajský súd k záveru, že odporca dostatočne zistil skutkový stav veci
a vysporiadal sa so všetkými skutočnosťami, ktoré sú pre rozhodnutie dôležité. Z ním vykonaného
dokazovania vyvodil právny záver, ktorý má oporu vo vykonanom dokazovaní. Odporca teda postupoval
správne, v súlade so zákonom o azyle, keď podľa ustanovenia § 13 ods. 1 zákona o azyle navrhovateľovi
v 1. rade a ani jeho dvom maloletým synom azyl neudelil. Krajský súd nepovažoval námietky uvedené
v opravnom prostriedku týkajúce sa nesprávneho vyhodnotenia správ z krajiny pôvodu, nedostatočné
zistenia skutkového stavu a nesprávneho právneho posúdenia veci, aj rozporov s obsahom spisov za
dôvodné. Námietky navrhovateľa v 1. rade podľa krajského súdu nie sú spôsobilé spochybniť správnosť
napadnutého rozhodnutia odporcu.

Odporca sa podrobne zaoberal všetkými skutočnosťami dôležitými pre rozhodnutie vo veci, a preto
krajský súd jeho rozhodnutie v časti výroku o neudelení azylu potvrdil.

II.
Odvolanie navrhovateľa

Proti rozsudku krajského súdu podal navrhovateľ včas odvolanie z dôvodu podľa § 205 ods. 2 písm.
d) a f) O. s. p., teda z dôvodov, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaného dokazovania
k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie prvostupňového súdu vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci.

Navrhovateľ je názoru, že nepochybne spĺňa podmienky pre udelenie azylu na území Slovenskej
republiky. Z napadnutého rozhodnutia vyplýva, že navrhovateľ požiadal o azyl na území Slovenskej
republiky z dôvodu, že je príslušníkom etnicko - náboženskej skupiny Shabakov, pričom jej príslušníci,
podobne ako iní náboženské menšiny sú ohrozovaní najmä zo strany príslušníkov IS. Ďalej uviedol, že
v Iraku neexistuje bezpečná oblasť pre neho a jeho rodinu.

Navrhovateľ v odvolaní namietal, že rozhodnutie krajského súdu je nezrozumiteľné a nemôže obstáť,
nakoľko krajský sa v prevažnej časti rozhodnutia zaoberal postavením navrhovateľa v rámci sociálnej
skupiny dezertér z armády, a to aj napriek tomu, že navrhovateľ v podanom odvolaní proti napadnutému
rozhodnutiu odporcu skutočnosti, ktoré by sa týkali jeho postavenia ako dezertéra z armády, vôbec
nenamietal. K námietkam, ktoré navrhovateľ uviedol vo vzťahu k jeho príslušnosti k nábožensko -
etnickej skupine Shabakov a ktoré podrobne konkretizoval takmer na štyroch stranách opravného
prostriedku sa krajský súd vyjadril stručne v dvoch odsekoch na strane č. 13 napadnutého rozsudku.

Napadnutý rozsudok tak podľa názoru navrhovateľa nemôže obstáť, nakoľko je nepreskúmateľný a
nedostatočne reaguje na námietky uvedené v opravnom prostriedku.

K námietkam navrhovateľa uvedeným v opravnom prostriedku krajský súd stručne uviedol, že sa
nemožno stotožniť s námietkami, že mal problémy v dôsledku jeho príslušnosti k národnostnej menšine
Shabakov. Čo sa týka hrozby IS, tak ide o členov, ktorý si svojvoľne vysvetľujú právo šárie. Navrhovateľ a



jeho rodina opúšťali krajinu pôvodu v októbri 2014 po nástupe fenoménu IS a teda pod hrozbou vážneho
bezprávia ako je definovaná v § 2 písm. f) bod 3 zákona o azyle a z toho dôvodu nemožno súhlasiť s
tvrdeniami navrhovateľa prezentovanými v odvolaní voči rozhodnutiu odporcu, že bol prenasledovaný
z dôvodu svojej etnicko - náboženskej príslušnosti.

S uvedeným nemožno podľa navrhovateľa súhlasiť, nakoľko navrhovateľ v podanom opravnom
prostriedku tvrdil, že má obavy z prenasledovania z náboženských dôvodov v zmysle § 8 ods. 1 zákona
o azyle.

Prenasledovanie, z ktorého má navrhovateľ v domovskej krajine obavy, vykonávajú jednotky IS -
neštátny pôvodca prenasledovania v zmysle § 2 písm. e) bod 3 zákona o pobyte cudzincov. Subjekt
uvedený v § 2 písm. e) bod 2 zákona o pobyte cudzincov - štát Irak nie je schopný poskytnúť
navrhovateľovi pred prenasledovaním IS ochranu, nakoľko ako z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia
vyplýva, už v júni 2014 došlo k masovej dezercii velenia, ako aj mužstva irackej armády, nakoľko
táto nemá dostatočný počet bojaschopných vojakov z dôvodu fenoménu, ktorí miestni obyvatelia
nazývajú fenomén astronauta. Z odôvodnia rozhodnutia odporcu vyplýva, že v septembri 2014 začala
iracká armáda znovu verbovať vojakov, pričom naverbovala celkovo 11.000 osôb, čo je však oproti
dezertovaným 30.000 vojakom len jedna tretina. Sám odporca uvádza, že z odôvodnenia rozhodnutia
vyplýva, že v irackej armáde dochádza k masívnej dezercii z armády.

Navrhovateľ má za to, že Irak v súčasnej dobe nedokáže poskytnúť ochranu osobám prenasledovanými
IS, nakoľko jeho armáda má málo členov, vyskytuje sa v nej tzv. fenomén astronauta a dochádza v nej
k masívnym dezerciám.

Z rozhodnutia odporcu nevyplýva, že by odporca skúmal bojaschopnosť, personálne a materiálne
vybavenie irackej armády ku dňu vydania rozhodnutia. Odporca tak nedostatočne zistil skutočný stav
veci. Vzhľadom na súčasnú všeobecne známu bezpečnostnú situáciu v Iraku a postup jednotiek IS je
však zrejmé, že Irak prostredníctvom svojej armády nie je schopný poskytnúť ochranu menšinám pred
prenasledovaním jednotkami IS.

Z odôvodnenia rozhodnutia odporcu taktiež vyplýva, že ochranu menšinám, ktorej je navrhovateľ
členom, nie sú schopné poskytnúť ani politické strany alebo politické hnutia alebo organizácie, ktoré
ovládajú štát alebo podstatnú časť jeho územia v zmysle § 2 písm. e) bod 2 zákona o azyle, nakoľko
organizáciou, ktorá v súčasnosti ovláda podstatnú časť územia Iraku je práve IS.

Navrhovateľ ďalej uviedol, že z odôvodnenia rozhodnutia odporcu taktiež vyplýva, že ochranu
navrhovateľovi nie sú schopné poskytnúť ani kurdské vojenské sily, nakoľko je zrejmé, že práve tie vydali
príkaz na opustenie tábora v Al-Khazar z dôvodu, že ho nevedeli ubrániť pred jednotkami IS.

Všetky uvedené skutočnosti namietal navrhovateľ už v podanom opravnom prostriedku proti rozhodnutiu
odporcu.

Navrhovateľ namietal, že krajský súd sa s nimi nijakým spôsobom nevysporiadal, práve naopak, v
prevažnej časti rozsudku sa zaoberá postavením navrhovateľa ako dezertéra z armády.
V napadnutom rozsudku krajský súd uvádza, že v prejednávanej veci nebol preukázaný faktor
prenasledovania alebo jeho hrozba. Uvedený záver je podľa názoru navrhovateľa skutočne
nezrozumiteľný, nakoľko dôvodnosť navrhovateľových obáv jednoznačne vyplýva zo správ o krajine
pôvodu navrhovateľa.

Podľa navrhovateľa napadnutý rozsudok krajského súdu nemôže obstáť, nakoľko v ňom súd takmer
vôbec nereaguje na námietky uvedené navrhovateľom v opravnom prostriedku, ale v prevažnej časti
rozhodnutia sa zaoberá skutočnosťami, ktoré navrhovateľ ani nenamietal, a preto navrhol, aby Najvyšší
súd SR zmenil rozsudok krajského súdu tak, že rozhodnutie odporcu v časti o neudelení azylu zrušuje
a vec vracia odporcovi na ďalšie konanie.

III.
Vyjadrenie odporcu k odvolaniu navrhovateľa



K podanému odvolaniu sa vyjadril odporca tak, že navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť. Uviedol, že
dôvody na udelenie azylu sú pomerne striktne vymedzené v § 8 a § 10 zákona o azyle a nepokrývajú
celú škálu porušenia ľudských práv, ako sú definované v ústavách, resp. v medzinárodných zmluvách
o ľudských právach. Navrhovateľovým hlavným dôvodom opustenia krajiny bola obava o život, ako aj
životy členov jeho rodiny v dôsledku stále sa zhoršujúcej bezpečnostnej situácie v súvislosti s bojmi
Islamského štátu (ďalej len „IS“) na území Iraku. Navrhovateľ sa v krajine politicky neangažoval, nebol
zadržaný ani prenasledovaný z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov
zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine a vzhľadom na
tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do krajiny pôvodu, nebol prenasledovaný za uplatňovanie
politických práv a slobôd, čím nenaplnil podmienky na udelenie azylu podľa § 8 zákona o azyle. Na
účel posúdenia žiadosti navrhovateľa boli využité aj informácie odboru dokumentaristiky a zahraničnej
spolupráce migračného úradu vydané dňa 24.03.2015, dňa 16.04.2015 a dňa 04.06.2015 a z iných
verejne dostupných zdrojov. Na základe uvedených informácií vzhľadom na zhoršenú bezpečnostná
situáciu v Iraku nebolo možné vylúčiť, že v prípade návratu do krajiny pôvodu, navrhovateľ a jeho deti
nebudú vystavení vážnemu bezpráviu v zmysle § 2 písm. f) zákona o azyle.

Rozhodnutím ČAS: MU-PO-60-23/2015-Ž zo dňa 22.06.2015 odporca podľa § 13 ods. 1 zákona o azyle
navrhovateľovi a jeho synom azyl neudelil, ale súčasne podľa § 13a a § 20 ods. 4 zákona o azyle
rozhodol, že navrhovateľovi a jeho synom poskytne doplnkovú ochranu.

K námietke navrhovateľa, že bol v krajine pôvodu prenasledovaný z dôvodu jeho príslušnosti k etnicko-
náboženskej skupine Shabakov odporca uviedol, že tieto skutočnosti počas azylového konania neboli
hodnoverne preukázané. Navrhovateľ v krajine pôvodu nemal problémy v dôsledku jeho príslušnosti k
skupine Shabakov.

Navrhovateľ na jednej strane tvrdí, že sa jeho rodine mali od roku 2005 vyhrážať príslušníci Al-Kajdy,
pričom nikdy neuviedol, čo malo byť dôvodom vyhrážok na ich adresu. Ďalej v tejto súvislosti tvrdil, že v
roku 2005 sa kvôli týmto vyhrážkam vysťahovala celá jeho rodina z mesta Mosul (bod 7. dotazníka). V
bode 15. a 17. dotazníka však uviedol, že otec a jeho brat pracovali od roku 2005 na univerzite v Mosule.
Otec ako profesor a brat ako administratívny pracovník. Zastavanie verejných funkcií na univerzite v
Mosule členmi jeho rodiny, ako aj jeho kariéra profesionálneho vojaka v irackej armáde spochybňuje
podľa názoru odporcu dôveryhodnosť jeho tvrdení o problémoch, ktorým mala byť vystavená jeho
rodina v krajine pôvodu. Navrhovateľ tak sám vyvrátil, že jeho rodina mala byť v roku 2005 v meste
Mosul prenasledovaná Al-Kaidou a musela z mesta odísť. Navrhovateľovi sa tak nepodarilo prezentovať
dôvody na udelenie azylu uceleným a presvedčivým spôsobom.

Z navrhovateľovej výpovede je zrejmé, že o bezpečnosť svojej rodiny sa začal obávať v dôsledku so
zhoršením bezpečnostnej situácie v Iraku po nástupe IS, teroristickej organizácie, ktorá prenasleduje
nielen príslušníkov národnostných menšín, ale všetkých, ktorí porušujú právo šaría. Cieľom sú aj šiíti,
nakoľko bojovníci IS sú regrutovaní zo sunnitov. V Iraku prebieha medzinárodný ozbrojený konflikt,
nakoľko IS pôsobí vo viacerých štátoch Blízkeho východu, a v dôsledku agresivity útočníkov IS a
ich účelového vykladania práva šaríe opúšťajú región tisíce obyvateľov. Bojovníkov IS so svojím
svojvoľným výkladom šaríe, ako aj ich nedodržiavanie medzinárodného práva ozbrojeného konfliktu,
pozostávajúceho z hágskeho vojnového práva a z humanitárneho práva, treba kvalifikovať ako
neštátnych pôvodcov vážneho bezprávia v zmysle § 2 písm. e) tretieho bodu zákona o azyle.

K námietke nedostatočne zisteného skutkového stavu odporca uviedol, že v zmysle judikatúry
Najvyššieho súdu SR povinnosť zistiť skutkový stav veci podľa § 32 zákona č. 71/1967 Zb. (správny
poriadok) má odporca len v rozsahu dôvodov, ktoré navrhovateľ (žiadateľ o azyl) v priebehu správneho
konania uviedol. Pričom zo žiadneho ustanovenia zákona nemožno vyvodiť, že by odporcovi vznikla
povinnosť, aby sám domýšľal právne relevantné dôvody pre udelenie azylu žiadateľom neuplatnené a
následne k týmto dôvodom vykonal príslušné skutkové zistenia.

Podľa názoru odporcu navrhovateľ v podanom opravnom prostriedku neuvádza také skutočnosti, ktoré
by mohli mať vplyv na zmenu posudzovaného rozhodnutia. Postup správneho orgánu pri vydaní
rozhodnutia, zaobstaraní a vyhodnotení dôkazov bol preskúmaný krajským súdom, pričom krajský súd
konštatoval, že rozhodnutie odporcu bolo vydané v súlade zo zákonom.



Odporca uviedol, že sa nestotožňuje s tvrdením navrhovateľa, že bol prenasledovaný z dôvodov
uvedených v § 8 ods. 1 zákona o azyle a súhlasí s názorom vysloveným krajským súdom, že v
jeho prípade nebola preukázaná opodstatnenosť obáv z prenasledovania z rasových, národnostných,
náboženských dôvodov, dôvodov zastavania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej
sociálnej skupine tak, ako to vyplýva zo Ženevského dohovoru z roku 1951 o právnom postavení
utečencov a zo zákona o azyle. Po posúdení nepriaznivej situácie v krajine pôvodu boli zistené
opodstatnené dôvody domnievať sa, že v prípade jeho návratu do krajiny pôvodu by v súčasnej dobe
mohol byť vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia, v dôsledku čoho mu bola poskytnutá doplnková
ochrana, čo bolo aj dôvodom na vydanie napadnutého rozhodnutia odporcu.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti odporca navrhol najvyššiemu súdu, aby napadnutý rozsudok
krajského súdu potvrdil.

IV.
Argumentácia rozhodnutia odporcu

Odporca rozhodnutím ČAS: MU-PO-60-23/2015-Ž zo dňa 22.06.2015, ktorým navrhovateľovi a jeho
dvom deťom neudelil azyl a poskytol im doplnkovú ochranu uviedol, že navrhovateľ po nelegálnom
príchode na územie Slovenskej republiky (ďalej len „SR“) dňa 25.03.2015 pred pracovníkmi Oddelenia
azylu PZ Humenné požiadal o udelenie azylu alebo poskytnutie doplnkovej ochrany na území SR z
dôvodu obavy o svoj život a život členov svojej rodiny v krajine pôvodu, nakoľko sa do krajiny pôvodu
nemôže vrátiť, pretože dezertoval z armády.

Počas vstupného pohovoru navrhovateľ uviedol, že po ukončení strednej školy pokračoval v štúdiu
na Vojenskej akadémii v Bagdade, ktorú ukončil 01.06.2005. Po skončení štúdia nastúpil ako vojak
z povolania v hodnosti podporučík a slúžil na vojenských letiskách v Bagdade, Kirkúru a neskôr v
posádkach v mete Tikrit, v oblasti Al Ramadi, Al Taji a v rokoch 2012 až do 10.06.2014 slúžil na vojenskej
základni v blízkosti mesta Tikrit už v hodnosti kapitána. So službou v armáde skončil v júni 2014 z
obavy o svoj život, pretože bezpečnostná situácia v Iraku sa stále zhoršovala. Ako dôvod svojej žiadosti
navrhovateľ uviedol príslušnosť k národnosti Šabak, pričom jej príslušníci, podobne ako iné náboženské
menšiny sú ohrozovaní najmä zo strany príslušníkov IS, po druhé v Iraku neexistuje bezpečná oblasť pre
jeho rodinu a za tretie je to obava z trestu za dezerciu z irackej armády. V krajine pôvodu nebol členom
žiadnej politickej strany alebo hnutia, nebol tam trestne stíhaný a nemal žiadne problémy s miestnou
políciou alebo štátnymi orgánmi. Do domovskej krajiny sa nemôže vrátiť, hlavne pre zlú bezpečnostnú
situáciu. Vrátil by sa len v tom prípade, ak by mohol bývať v bezpečnej oblasti, ktorú obývajú sunniti a
bola by vyhlásená amnestia pre dôstojníkov, ktorí utiekli z armády.

Pri hodnotení vychádzal odporca z vyjadrení navrhovateľa, ako aj z podkladov a materiálov, ktoré
sú obsahom spisu. Vzhľadom na to, že navrhovateľ uviedol, že v krajine pôvodu sa nijako politicky
neangažoval, nebol zadržaný ani prenasledovaný z rasových, národnostných alebo náboženských
dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine
a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do krajiny pôvodu a tiež nebol prenasledovaný
za uplatňovanie politických práv a slobôd, nesplnil podmienky na udelenie azylu podľa § 8 zákona o
azyle. Jeho odchod súvisí s nepriaznivou bezpečnostnou situáciou, keď miestne orgány nie sú schopné
zvládnuť bezpečnostnú situáciu.

Prostredníctvom Odboru dokumentaristiky a zahraničnej spolupráce migračného úradu boli zistené
informácie o bezpečnostnej situácii v Iraku, osobitne o postavení etnicko-náboženskej komunity
Šabakov, postavenia dezertérov z irackej armády. V samotnom Iraku je bezpečnostná situácia stále
nestabilná, pričom pokračujú boje medzi jednotkami IS a napojenými ozbrojenými skupinami na jednej
strane a irackými bezpečnostnými silami a spojeneckými kmeňovými a dobrovoľníckymi jednotkami na
druhej strane. K postaveniu komunity Shabakov bolo zistené, že táto komunita s populáciou 200.000
až 500.000 osôb žila v oblasti Ninewa, Mosulu a väčšina z nich sú šíitski moslimovia, pričom sunnitskí
moslimovia tvoria zvyšných 30 až 40 percent. Rýchly postup milícii IS naprieč severným a stredným
Irakom ale spôsobil, že Shabakovia ako aj ostatné etnické a náboženské skupiny ako Asýrčania,
Turkméni Jezidi utiekli zo svojich pôvodných oblastí a roztrúsili sa do ostatných irackých gubernii, hlavne
do irackej kurdskej oblasti. Tieto problémy ale súvisia s postavením a vplyvom IS na aktuálny vývoj v
Iraku. Situácia Shabakov v Kurdskom regióne Iraku /KRI/ sa výrazne líši v závislosti od ich umiestnenia.



Buď žijú v postavených táboroch alebo v kolektívnych útulkoch - najmä v školách, alebo v nedostavaných
budovách. Väčšina vnútorne presídlených osôb je v postavení, že opustia KRI a veria, že sa vydajú buď
na juh krajiny, alebo úplne odídu z Iraku. Mnohí tiež žijú v nádeji, že sa budú môcť vrátiť do svojej oblasti
pôvodu, ak sa situácia stabilizuje.

Podľa zdrojov získaných z ODZS pri masovom útoku IS v júni 2014 došlo k masovej dezercii velenia,
ako aj mužstva irackej armády. V júni 2014, keď sa bojovníci IS prehnali severným Irakom, rozpadli sa
4 iracké divízie, čo predstavuje 30.000 vojakov, aj keď zostáva nejasným, koľko vojakov bolo zabitých,
koľkí ustúpili svojvoľne a koľkí na príkaz svojich nadriadených. V septembri 2014 iracká vláda začala
novú kampaň regrutovania zbehnutých vojakov, pričom viac ako 6.000 vojakov a dôstojníkov bolo znovu
zverbovaných v Kurdistane a viac ako 5.000 v Bagdade. Už v auguste 2013 bola v Iraku vyhlásená
amnestia pre vojakov a policajtov, ktorí opustili svoje jednotky, amnestia mala trvať len do októbra 2013,
ale platí na dobu neurčitú. Z uvedeného je zrejmé, že menovanému nehrozí za opustenie armády
trest vzhľadom na amnestiu, ktorá iba odráža aktuálne pomery v Iraku. Na jednej strane dochádza k
masívnej dezercii z armády, na druhej strane iracká vláda pokračuje v prijímaní vojakov, nielen z radov
dobrovoľníkov, ale aj z radov dezertérov a amnestia platiaca aj pre dezertérov iba potvrdila, že armáda
potrebuje vojakov.

Bezprecedentný rozsah humanitárne krízy v Iraku viedol OSN k zaradeniu krajiny do vysokorizikovej, s
odporúčaním vládam, aby našli prostriedky na poskytnutie medzinárodnej ochrany irackým žiadateľom
a chránili ich pred nútenými návratmi. Aj mnohé európske krajiny, ktoré predtým uplatňovali nútené
návraty, od leta 2014 nevracajú do niektorých z provincii Iraku vzhľadom na bezpečnostnú situáciu. Ani
samotný Irak neakceptuje nútené návraty svojich štátnych príslušníkov z dôvodu, že nemá kapacity ani
možnosti presídliť veľký počet vnútorne presídlených osôb.

Čo sa týka udelenia azylu na účel zlúčenia rodiny podľa § 10 zákona o azyle, tak tento sa vzťahuje iba na
prípady, ak manželovi cudzinca, jeho deťom, prípadne rodičom maloletého cudzinca bol udelený azyl,
čo sa ale v žiadnom prípade nevzťahuje na tento prípad.

Vzhľadom na to, že neboli splnené podmienky na udelenie azylu, odporca podľa § 20 ods. 4 zákona o
azyle mal povinnosť posúdiť, či navrhovateľ spĺňa podmienky na poskytnutie doplnkovej ochrany podľa
§ 13a alebo § 13b zákona o azyle. Na základe uvedených skutočností odporca dospel k záveru, že v
prípade návratu navrhovateľa do krajiny pôvodu, berúc do úvahy celkovú situáciu v Iraku a tiež princíp
individuálneho posudzovania potreby poskytnutia ochrany, nemožno s dostatočnou istotou vylúčiť, že
by nemohol byť vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia. Preto odporca rozhodol, že je potrebné
menovanému a jeho maloletým deťom poskytnúť doplnkovú ochranu na území SR.

V.
Právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p.), preskúmal rozsudok krajského
súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a jednomyseľne dospel k záveru, že odvolaniu navrhovateľa
nemožno priznať úspech. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia §
250ja ods. 2 O.s.p. s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred
na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk.
Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 09.03.2016 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 O.s.p.).

Konanie o udelenie azylu na území Slovenskej republiky je upravené v zákone o azyle. Udelenie
azylu na území Slovenskej republiky je spojené so splnením podmienok taxatívne uvedených v
ustanovení § 8 zákona o azyle, t. j. v prípade žiadateľa o azyl musia byť preukázané opodstatnené
obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov
zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine, prenasledovania
za uplatňovanie politických práv a slobôd a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť
do tohto štátu.

Podľa § 13 ods. l zákona o azyle ministerstvo neudelí azyl žiadateľovi, ak nespĺňa podmienky uvedené
v § 8 alebo 10.



Podľa § 8 zákona o azyle ministerstvo udelí azyl, ak tento zákon neustanovuje inak, žiadateľovi, ktorý
a) má v krajine pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo
náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej
sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu, alebo
b) je v krajine pôvodu prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd.

Podľa § 10 zákona o azyle ministerstvo na účel zlúčenia rodiny udelí azyl, ak tento zákon neustanovuje
inak,
a) manželovi azylanta, ak manželstvo trvá a trvalo aj v čase, keď azylant odišiel z krajiny pôvodu a
azylant so zlúčením vopred písomne súhlasí,

b) slobodným deťom azylanta alebo osoby podľa písmena a) do 18 rokov ich veku alebo
c) rodičom slobodného azylanta mladšieho ako 18 rokov alebo osobe, ktorej bol zverený do osobnej
starostlivosti, ak s tým azylant vopred písomne súhlasí.

Podľa § 2 písm. d) zákona o azyle na účely tohto zákona sa rozumie prenasledovaním závažné alebo
opakované konanie spôsobujúce vážne porušovanie základných ľudských práv alebo súbeh rôznych
opatrení, ktorý postihuje jednotlivca podobným spôsobom, ktoré spočíva najmä v
1. použití fyzického alebo psychického násilia vrátane sexuálneho násilia,
2. zákonných, správnych, policajných alebo súdnych opatreniach, ktoré sú diskriminačné alebo sú
vykonávané diskriminačným spôsobom,
3. odmietnutí súdnej ochrany, ktoré vedie k neprimeranému alebo diskriminačnému potrestaniu,
4. neprimeranom alebo diskriminačnom trestnom stíhaní alebo treste,
5. trestnom stíhaní alebo treste za odmietnutie výkonu vojenskej služby v čase konfliktu, ak by výkon
vojenskej služby zahŕňal trestné činy alebo činy uvedené v § 13 ods. 2,
6. konaní namierenom proti osobám určitého pohlavia alebo proti deťom.

Podľa § 2 písm. f) zákona o azyle na účely tohto zákona sa rozumie vážnym bezprávím
1. uloženie trestu smrti alebo jeho výkon,
2. mučenie alebo neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest, alebo
3. vážne a individuálne ohrozenie života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia
počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu.

Podľa § 20 ods. 4 zákona o azyle ak ministerstvo rozhodne o neudelení azylu alebo o odňatí azylu,
rozhodne tiež, či cudzincovi poskytne doplnkovú ochranu; to neplatí, ak sa rozhodne o neudelení azylu
a cudzinec už má poskytnutú doplnkovú ochranu podľa § 13a alebo udelený azyl.

Podľa § 13a zákona o azyle ministerstvo poskytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ak sú vážne dôvody
domnievať sa, že by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe vážneho
bezprávia, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 13b ods. 1 zákona o azyle ministerstvo na účel zlúčenia rodiny poskytne doplnkovú ochranu,
ak tento zákon neustanovuje inak,
a) manželovi cudzinca, ktorému sa poskytla doplnková ochrana podľa § 13a, ak manželstvo trvá a trvalo
aj v čase, keď cudzinec odišiel z krajiny pôvodu a tento cudzinec so zlúčením vopred písomne súhlasí,
b) slobodným deťom cudzinca, ktorému sa poskytla doplnková ochrana podľa § 13a, alebo osoby podľa
písmena a) do 18 rokov ich veku alebo
c) rodičom slobodného cudzinca, ktorému sa poskytla doplnková ochrana podľa § 13a, mladšieho ako 18
rokov alebo osobe, ktorej bol zverený do osobnej starostlivosti, ak s tým cudzinec, ktorému sa poskytla
doplnková ochrana, vopred písomne súhlasí.

V predmetnej veci je potrebné predostrieť, že predmetom odvolacieho konania bol rozsudok krajského
súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie odporcu o neudelení azylu a poskytnutí doplnkovej ochrany
navrhovateľovi a jeho deťom. Navrhovateľ napadol tú časť rozhodnutia, ktorá sa týkala neudelenia azylu,
preto primárne v medziach odvolania Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací, preskúmal
rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania
skúmal aj rozhodnutie odporcu v napadnutej časti, najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal so



všetkými námietkami navrhovateľa v opravnom prostriedku a z takto vymedzeného rozsahu, či správne
posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia odporcu.

Navrhovateľ v odvolaní proti rozsudku krajského súdu namietal, že krajský súd sa v prevažnej časti
rozhodnutia zaoberal postavením navrhovateľa v rámci sociálnej skupiny dezertér z armády a k
námietkam týkajúcich sa jeho príslušnosti k národnostnej menšine Shabakov sa dôkladne nevyjadril.
Táto námietka bola sčasti dôvodná, pretože krajský súd bol viazaný rozsahom dôvodov uplatnených
námietok a z podaného opravného prostriedku navrhovateľa skutočne nevyplýva, že by navrhovateľ
uplatnil námietky vo vzťahu k jeho postaveniu v rámci sociálnej skupiny dezertér z armády, hoci uvedený
dôvod žiadosti o azyl navrhovateľ uplatnil, a to ako tretí v poradí.
Z dotazníka žiadateľa o udelenie azylu zo dňa 14.4.2015 totiž vyplýva, že tretím dôvodom o udelenie
azylu bolo, že navrhovateľ ako príslušník Irackej armády počas vojenských nepokojov utiekol z armády.
Vzhľadom k tomu, že skutok spáchal počas vojenských nepokojov, bol by považovaný za vlastizradcu
a za tento skutok mu hrozí trest smrti obesením.
Pokiaľ teda krajský súd dal navrhovateľovi odpoveď na námietku, ktorú vôbec neuplatnil, možno tento
nedostatok krajskému súdu vytknúť, pretože úlohou krajského súdu bolo v danej veci preskúmať
rozhodnutie odporcu v rozsahu dôvodov uvedených v opravnom prostriedku, toto pochybenie však
nemalo vplyv na vecnú správnosť rozhodnutia krajského súdu.
Podstatné totiž bolo, či krajský súd dal odpoveď na navrhovateľom uplatnené námietky a odvolací súd
dospel k záveru, že krajský súd sa zaoberal nad rámec odpovedí, na ktoré navrhovateľ nežiadal odpoveď
aj námietkami navrhovateľa, ktoré považoval navrhovateľ za podstatné a tie sa týkali jeho príslušnosti
k národnostnej menšine Shabakov. K ich vyhodnoteniu nemá odvolací súd žiadne výhrady a pre ich
správnosť na ne v podrobnostiach odkazuje.
Z napadnutého rozsudku je zrejmé, z akých skutočností krajský súd vychádzal, akými úvahami sa pri
svojom rozhodovaní riadil a prečo uvedenú námietku nepovažoval za dôvodnú.
Po preskúmaní napadnutého rozsudku krajského súdu v spojení s rozhodnutím odporcu, odvolací súd
dospel k záveru, že námietky navrhovateľa neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutých
rozhodnutí. Vychádzal pritom z ustanovení zákona o azyle, podľa ktorého za prenasledovanie
je považované závažné alebo opakované konanie spôsobujúce vážne porušovanie základných
ľudských práv alebo súbeh rôznych opatrení, ktorý postihuje jednotlivca podobným spôsobom,
ktoré spočíva najmä v použití fyzického alebo psychického násilia vrátane sexuálneho násilia;
zákonných, správnych, policajných alebo súdnych opatreniach, ktoré sú diskriminačné alebo sú
vykonávané diskriminačným spôsobom; odmietnutí súdnej ochrany, ktoré vedie k neprimeranému
alebo diskriminačnému potrestaniu, neprimeranom alebo diskriminačnom trestnom stíhaní alebo treste,
trestnom stíhaní alebo treste za odmietnutie výkonu vojenskej služby v čase konfliktu, ak by výkon
vojenskej služby zahŕňal trestné činy alebo činy uvedené v § 13 ods. 2 a konaní namierenom proti
osobám určitého pohlavia alebo proti deťom.

Dôvody prenasledovania musia vychádzať zo skutočností uvedených v čl. l A Ženevského dohovoru,
teda k príslušnosti k rase, náboženstvu, národnosti, inej sociálnej skupine alebo politickým názorom.
Podľa článku l odseku 2 Ženevského dohovoru iba individuálne prenasledovanie z týchto dôvodov,
presne špecifikovaných v konvencií, alebo opodstatnená obava z takéhoto prenasledovania, môže viesť
k priznaniu štatútu utečenca.

Odporca v predchádzajúcom správnom konaní vyhodnotil, že navrhovateľ ničím nepreukázal, že by
mal v krajine pôvodu dôvodnú obavu z takéhoto prenasledovania ani sa nikdy nestretol s akoukoľvek
z uvedených foriem prenasledovania (ako bolo vyššie uvedené). Na základe výpovede navrhovateľa
a všetkých dostupných informácií je zrejmé, že navrhovateľ nesplnil zákonom ustanovené podmienky
pre udelenie azylu na území SR. V jeho prípade nebola preukázaná opodstatnenosť jej obáv z
prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania
určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine tak, ako to vyplýva zo
Ženevského dohovoru z roku 1951 o právnom postavení utečencov a zákona o azyle.
Navrhovateľ svoju žiadosť o azyl odôvodnil tým, že je príslušníkom etnicko-náboženskej komunity
Shabakov, ktorí sú ohrozovaní príslušníkmi IS. Pokiaľ odporca tieto skutočnosti posúdil ako dôležité z
hľadiska poskytnutia doplnkovej ochrany, nemožno takémuto záveru nič vytknúť.

Z informácií o krajine pôvodu, ktoré tvorili podklad rozhodnutia odporcu odvolací súd zistil, že Shabakovia
sú jedným z cieľov IS, a to najmä skupina šítskych Shaabakov, čo nie je prípad navrhovateľa, ktorý je



príslušníkom sunitskej vetvy islamského vierovyznania. Okrem toho, z dostupných informácií vyplýva, že
IS sústreďuje svoje útoky nielen na Shabakov, ale aj Jezídov, Kresťanov, Asýrčanov, Turkménov a iné
národnostné či náboženské menšiny, ale ohrozuje každého, kto porušuje alebo vzdoruje ideológii IS bez
ohľadu na pôvod, resp. vierovyznanie. Navrhovateľom opisované dôvody len odzrkadľujú všeobecnú
nepriaznivú situáciu v krajine pôvodu, ktorej čelí celé obyvateľstvo.

Z vyššie citovaného znenia § 8 zákona o azyle vyplýva nutnosť kumulatívneho splnenia podmienok pre
udelenie azylu na území SR, a to:
1. opodstatnenosť obáv,
2. prenasledovanie,
3. dôvody a prítomnosť kauzálneho nexu medzi dôvodmi a prenasledovaním,
4. nie je možný návrat, resp. žiadateľ sa vzhľadom na okolnosti nechce vrátiť do krajiny pôvodu.

Prenasledovanie sa musí vždy nevyhnutne spájať s dôvodom podľa Ženevského dohovoru z roku
1951. Samotný navrhovateľ vo svojej žiadosti uviedol, že krajinu pôvodu opustil z dôvodu zlej
bezpečnostnej situácie. Konanie IS, pred ktorým navrhovateľ utiekol, je nutné považovať aj naďalej
ako nediskriminačné, svojvoľné, teda ohrozujúce obyvateľstvo krajiny pôvodu bez ohľadu na už vyššie
prezentované dôvody.

Na základe skutočností zistených v správnom konaní a v konaní pred krajským súdom, odvolací súd aj
s poukazom na judikatúru Súdneho dvora (C-465/07 Elgafaji proti Staatssecretaris van Justitie) uvádza,
že v prípade návratu navrhovateľa do krajiny pôvodu, táto môže byť vystavená vážnej ujme už z dôvodu
jeho prítomnosti v tejto krajine (vzhľadom na súčasnú nebezpečnú situáciu) bez ohľadu na ďalšie
skutočnosti, charakterizujúce jeho osobu.

Pokiaľ teda odporca dospel k záveru, že dôvody navrhovateľa, pre ktoré žiadal o udelenie azylu na území
Slovenskej republiky nemožno považovať za relevantné v zmysle zákona o azyle pre udelenie azylu na
území Slovenskej republiky najmä vzhľadom na to, že navrhovateľ nepreukázal opodstatnenosť obáv
z prenasledovania z dôvodov taxatívne vymedzených v zákone o azyle, keď je nepochybné, že tento
sa vo svojej žiadosti odvoláva na všeobecne nepriaznivú situáciu v krajine pôvodu, bez preukázania
prenasledovania alebo hrozby prenasledovania z ním tvrdených etnických dôvodov, nepochybil, keď
navrhovateľovi a jeho maloletým deťom azyl neudelil.
Ďalej odvolací súd zdôrazňuje, že i keď nie je možné vzhľadom na bezpečnostnú situáciu v
krajine pôvodu vylúčiť, že navrhovateľ so svojou rodinou môže byť v prípade návratu v ohrození,
avšak akokoľvek je zmyslom azylu poskytnúť žiadateľovi ochranu nejde o ochranu pred akýmkoľvek
negatívnym javom v krajine pôvodu, pretože inštitút azylu je len jednou z foriem medzinárodnej ochrany.
Nemožno ho považovať za univerzálny nástroj pre poskytnutie ochrany pred bezprávím postihujúcim
jednotlivcov alebo celé skupiny obyvateľov, najmä v dôsledku pretrvávajúcej zlej bezpečnostnej situácie
v krajine pôvodu, ktorej obeťami sú predovšetkým civilní obyvatelia.

Primárnym dôvodom neudelenia azylu navrhovateľovi a jeho maloletým deťom bolo nesplnenie
podmienok uvedených v zákone o azyle. V danom prípade, ako už uviedol odporca a krajský súd,
navrhovateľ nebol v krajine pôvodu politicky činný, nikdy nemal problémy s políciou, armádou alebo IS.
Vzhľadom na uvedené sa aj odvolací súd stotožňuje s názorom odporcu, že samotná obava
navrhovateľa nepostačuje pre udelenie azylu, ale musí byť preukázaná opodstatnenosť týchto obáv a
kauzálna prepojenosť s dôvodmi podľa § 8 zákona o azyle. Odporca správne vec uzavrel, keď uviedol,
že navrhovateľom uvádzané dôvody sú obrazom všeobecne nepriaznivej bezpečnostnej situácie v
krajine pôvodu, pričom tieto nie sú osobného charakteru, ale čelí im aj ostatné obyvateľstvo krajiny
pôvodu. Preto odporca správne uvádzané skutočnosti posudzoval ako relevantné z hľadiska poskytnutia
doplnkovej ochrany navrhovateľke.

K námietke navrhovateľa, že sa odporca ani krajský súd dostatočne nezaoberali postavením
navrhovateľa ako príslušníka menšiny, ktorá je prenasledovaná jednotkami IS vo vzťahu k bezpečnostnej
situácii v Iraku, odvolací súd konštatuje, že navrhovateľ v správnom konaní túto námietku zmienil len
okrajovo, keď iba vo všeobecnej rovine poukazoval na zlú bezpečnostnú situáciu v krajine pôvodu
a svoju príslušnosť k národnostnej menšine Shabakov, ktorá je ohrozovaná zo strany príslušníkov
Islamského štátu. Z rozhodnutia odporcu je zrejmé, že napriek všeobecne formulovaným dôvodom
žiadosti o azyl týkajúcich sa príslušnosti k národnostnej menšine Shabakov, vykonal dokazovanie



ohľadne bezpečnostnej situácie v Iraku, osobitne k postaveniu etnicko-náboženskej komunity Shabakov
a postavenia dezertérov z irackej armády. Nepriaznivú situáciu v krajine pôvodu navrhovateľa, ktorá
sa však netýka len príslušníkov Shabakov, ale aj ostatných etnických a náboženských skupín ako sú
Asýrčania, Turkméni, Jezidi, Kresťania v súvislosti s postavením a vplyvom IS na aktuálny vývoj v Iraku
zohľadnil pri poskytnutí doplnkovej ochrany navrhovateľovi a jeho maloletým deťom.
Navrhovateľ žiadnym spôsobom počas celého azylového konania nekonkretizoval akým problémom v
súvislosti so svojou príslušnosťou k etnicko-náboženskej skupine Shabakov vo svojej krajine pôvodu
čelil.

V tejto súvislosti odvolací súd považuje za dôležité zdôrazniť, že už v skoršej judikatúre najvyšší súd
judikoval (pozri rozsudok NS SR sp. zn. 1 Sžo KS 124/2005 zo dňa 23.01.2007, rozsudok NS SR sp.
zn. 8 Sža 34/2009 zo dňa 01.07.2009, sp. zn. 10Sža/4/2015 zo dňa 25.03.2015), že povinnosť zistiť
skutočný stav veci podľa § 32 zákona č. 71/1967 Zb. (Správny poriadok) má správny orgán len v rozsahu
dôvodov, ktoré žiadateľ v priebehu správneho konania uviedol, pričom zo žiadneho ustanovenia zákona
o azyle ani SP nemožno vyvodiť, že by správnemu orgánu vznikla povinnosť, aby sám domýšľal právne
relevantné dôvody pre udelenie azylu žiadateľom neuplatnené a následne k týmto dôvodom vykonal
príslušné skutkové zistenia.

Navrhovateľ namietal nepreskúmateľnosť rozsudku krajského súdu z dôvodu, že nedostatočne reagoval
na námietky navrhovateľa, ktoré uplatnil vo vzťahu k problémom v dôsledku jeho príslušnosti k
národnostnej menšine Shabakov.
Uvedenú námietku vyhodnotil odvolací súd za nedôvodnú.
Pri posudzovaní tejto námietky bolo rozhodujúce, či navrhovateľ v konaní pred odporcom uniesol
bremeno tvrdenia o jeho prenasledovaní z dôvodu jeho príslušnosti k národnostnej menšine Shabakov,
pretože ako z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 13.01.2015, sp. zn. 1Sža 48/2014
vyplýva, špecifikám konania o medzinárodnej ochrane zodpovedá aj štandard a rozloženie dôkazného
bremena, ktoré sú síce vychýlené v prospech žiadateľa o medzinárodnú ochranu. Pokiaľ však ide
o bremeno tvrdenia v konaní vo veci medzinárodnej ochrany, to zaťažuje žiadateľa o medzinárodnú
ochranu. Preukazovať jednotlivé fakty je povinný primárne žiadateľ.
Pri zisťovaní skutkového stavu je potrebné vychádzať z toho, či žiadateľ o azyl v konaní uniesol
bremeno tvrdenia. Najvyšší súd Slovenskej republiky v danom prípade dospel k záveru, že navrhovateľ
v správnom konaní neuniesol bremeno tvrdenia o jeho prenasledovaní z dôvodu jeho príslušnosti k
národnostnej menšine Shabakov.
Najvyšší súd vyššie objasnil, prečo sa stotožnil s názorom krajského súdu, že navrhovateľ žiadnym
spôsobom počas celého azylového konania nekonkretizoval, akým problémom v súvislosti so svojou
príslušnosťou k etnicko-náboženskej skupine Shabakov vo svojej krajine pôvodu čelil a pokiaľ krajský
súd na základe uvedeného vyhodnotil predmetnú námietku navrhovateľa za nedôvodnú, (dôvody uvádza
na str. 13 rozsudku), pričom objasnil, v čom videl správnosť a zákonnosť postupu odporcu, ktorý
navrhovateľovi a jeho dvom deťom poskytol medzinárodnú ochranu vo forme doplnkovej ochrany, keď
dôvody opustenia krajiny pôvodu navrhovateľovi s jeho rodinou v októbri 2014 po nástupe IS vyhodnotil
za dôvod hrozby vážneho bezprávia ako je definovaná v § 2 písm. f/ bod 3 zákona o azyle, s takýmto
záverom sa stotožnil aj súd najvyšší.
Bezpečnostná situácia v krajine pôvodu bola odporcom zohľadnená. Najvyšší súd Slovenskej republiky
sa stotožnil s názorom odporcu, že navrhovateľ a jeho rodina opúšťali krajinu pôvodu až po nástupe IS,
teda pred hrozbou vážneho bezprávia v zmysle § 2 písm. f) tretieho bodu zákona o azyle a práve preto
bola navrhovateľovi a jeho maloletým deťom poskytnutá medzinárodná ochrana vo forme doplnkovej
ochrany, ktorej zmyslom a účelom je poskytnúť subsidiárnu ochranu a možnosť legálneho pobytu na
území Slovenskej republiky tým žiadateľom o medzinárodnú ochranu, ktorým nebol udelený azyl, ale
u nich by bolo (z dôvodov taxatívne uvedených v zákone o azyle) neúnosné, neprimerané či inak
nežiaduce požadovať ich vycestovanie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky preto názor navrhovateľa, že nepochybne spĺňa podmienky pre
udelenie azylu na území Slovenskej republiky na základe uvedeného nezdieľa a stotožňuje sa s
názorom vysloveným krajským súdom, že v jeho prípade nebola preukázaná opodstatnenosť obáv
z prenasledovania z rasových, národnostných, náboženských dôvodov, dôvodov zastávania určitých
politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine tak, ako to vyplýva zo Ženevského
dohovoru z roku 1951 o právnom postavení utečencov a zo zákona o azyle.
Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd dospel k záveru, že krajský súd rozhodol vecne správne,
keď napadnuté rozhodnutie odporcu potvrdil.



S poukazom na uvedené najvyšší súd podľa § 219 ods. 1 O. s. p. napadnutý rozsudok krajského súdu
potvrdil ako vecne správny.

Odvolací súd rozhodol o trovách odvolacieho konania podľa § 250k ods. 1 v spojení s § 246c ods. 1 a §
224 ods. 1 O. s. p. tak, že účastníkom ich náhradu nepriznal, keďže navrhovateľ v konaní nemal úspech

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.