Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 14Cob/96/2019 z 24. 7. 2019 Citácia: rozsudok Krajského súdu Žilina z 24. júla 2019, sp. zn. 14Cob/96/2019, ECLI:SK:KSZA:2019:5616204622.2 Krajský súd Žilina | 14Cob/96/2019 | ECLI:SK:KSZA:2019:5616204622.2 | 2019-07-24 | Rozsudok Oblasť práva: Obchodné právo – Ostatné Citované ustanovenia: § 387 ods. 2 CSP, § 380 ods. 1 CSP, § 262 ods. 2 CSP, § 379 CSP, § 387 ods. 1 CSP, § 219 ods. 3 CSP, § 219 ods. 1 CSP, § 389 ods. 1 písm. d) CSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/6f7a50bf-7eb5-41b2-aa61-cb68c320c14d Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2019:5616204622.2 Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 14Cob/96/2019
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5616204622
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 07. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Nemravová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2019:5616204622.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Martiny
Nemravovej, členov senátu JUDr. Ivany Nemčekovej a JUDr. Róberta Bebčáka, v sporovej právnej veci
žalobcu: Player, s.r.o., so sídlom Kamenné pole 4556/10, 031 01 Liptovský Mikuláš, IČO: 36 810 797,
zastúpeného právnym zástupcom JUDr. Martinom Cibuľom, advokátom, so sídlom M. F. XXX/X, XXX
XX D. P., proti žalovanému: Daňový úrad Žilina, so sídlom Janka Kráľa 2, 010 01 Žilina, v konaní o
zaplatenie 2.124 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Liptovský
Mikuláš č.k. 9Cb/121/2016-54 zo dňa 14.11.2016 v spojení s opravným uznesením Okresného súdu
Liptovský Mikuláš č.k. 9Cb/121/2016-102 zo dňa 28. marca 2019, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Liptovský Mikuláš č.k. 9Cb/121/2016-54 zo dňa 14.11.2016 v spojení s
opravným uznesením Okresného súdu Liptovský Mikuláš č.k. 9Cb/121/2016-102 zo dňa 28. marca 2019
p o t v r d z u j e .

Uznesenie Okresného súdu Liptovský Mikuláš č.k. 9Cb/121/2016-67 zo dňa 24. marca 2017 z r u š u j e .

Žalovaný m á voči žalobcovi n á r o k na plnú náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie (ďalej aj len „okresný súd“) žalobu zamietol. Vyslovil, že
žalovaný má nárok na náhradu trov konania od žalobcu v plnej výške.

2. Žalobou podanou na Okresnom súde Liptovský Mikuláš 27.6.2016 sa žalobca domáhal, aby okresný
súd uložil žalovanému zaplatiť 2.124 Eur s 9 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 2.124 Eur od
8.4.2016 do zaplatenia a trovy konania. Žalobu odôvodnil tým, že žalobca na základe faktúr č. 5003
zo dňa 19.9.2015, splatnej 19.11.2015 a č. 15034 zo dňa 19.10.2015, splatnej 19.11.2015 uhradil
dňa 19.11.2015 sumu 780 Eur a dňa 24.11.2015 sumu 1.344 Eur, celkom 2.124 Eur v prospech
účtu spoločnosti PASKO, s.r.o., so sídlom Žiarska 603/5, Liptovský Mikuláš 031 04, IČO: 46 911
060 na bankový účet vedený v J. W., Y., č. účtu XXXXXXXXXX/XXXX. Následne žalobca zistil, že
účet nie je účtom spoločnosti PASKO, s.r.o., ale patrí obchodnej spoločnosti PASKO SLOVAKIA -
organizačná zložka zahraničnej osoby, so sídlom Garbiarska 2032, Liptovský Mikuláš 031 01 (ďalej aj len
„spoločnosť PASKO SLOVAKIA“). Žalobca kontaktoval obchodnú spoločnosť PASKO SLOVAKIA, ktorej
vedúci organizačnej zložky U. W. oznámil, že peňažné prostriedky vo výške 2.124 Eur sa už na účte
nenachádzajú, lebo voči spoločnosti je vedená daňová exekúcia a účet je zablokovaný, preto prostriedky
omylom zaslané nemôže vrátiť. Žalobca listom zo dňa 10.3.2016 žiadal žalovaného o vrátenie omylom
zaslaných peňazí na účet daňového dlžníka vo výške 2.124 Eur. Žalovaný žiadosti žalobcu nevyhovel
z dôvodu, že ako správca daní neskúma pri výkone daňovej exekúcie pôvod peňažných prostriedkov
zablokovaných na účte daňového dlžníka. Podľa žalobcu žalovaný uspokojil svoju daňovú pohľadávku



voči spoločnosti PASKO SLOVAKIA ako daňovému dlžníkovi z majetku žalobcu bez právneho titulu.
Na tento postup žalovaného chýbala základná zákonná podmienka vedenia daňovej exekúcie, že
exekvovaná vec je vo vlastníctve daňového dlžníka. Peňažné prostriedky pripísané na bankový účet
daňového dlžníka patrili inej osobe - žalobcovi. Daňová exekúcia môže byť vykonaná len v súlade so
Zákonom č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a spôsobmi, ktoré tento zákon ustanovuje. Daňová
exekúcia nie je prípustná na majetok, ktorý nie je vo vlastníctve daňového dlžníka, ale tretej osoby (§ 73
ods. 9 Zákona o správe daní a poplatkov). Žalovaný nerešpektoval toto zákonné ustanovenie a vykonal
daňové exekúcie na majetok iného, ako bol daňový dlžník, aj keď mal vedomosť o tom, že ide o majetok
žalobcu a nie daňového dlžníka. Žalovaný konal bez právneho dôvodu a na úkor žalobcu sa bezdôvodne
obohatil. Žalobca si uplatnil zákonný úrok z omeškania odo dňa 8.4.2016 (deň nasledujúci po žiadosti
o vrátenie peňažných prostriedkov žalovanému).
3. S poukazom na vykonané dokazovanie a právnu úpravu v § 165 ods. 3 zákona č. 563/2009 Z.z.
Daňový poriadok (ďalej aj len „Daňový poriadok“), Článok VI. Daňového poriadku, § 55 ods. 11 Daňového
poriadku, § 88 ods. 10, 12, Daňového poriadku, § 96 ods. 1, 2 Daňového poriadku, § 108 ods. 1,
3, 5, 7 Daňového poriadku, § 451 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka (ďalej iba „OZ“) okresný súd
žalobu zamietol. Medzi stranami sporu nebolo sporné, že dodávateľ - obchodná spoločnosť PASKO,
s.r.o. vystavila žalobcovi ako odberateľovi faktúry: č. 15033 zo dňa 19.10.2015, splatnú 19.11.2015 na
sumu 780 Eur a č. 15034 zo dňa 19.10.2015, splatnú 19.11.2015 na sumu 1.344 Eur. Medzi stranami
sporu nebolo sporné, že žalobca omylom zaplatil na účet daňového dlžníka PASKO SLOVAKIA -
organizačná zložka zahraničnej osoby, so sídlom Garbiarska 2032, Liptovský Mikuláš 031 01 na číslo
účtu XXXXXXXXXX/XXXX BIC:J., variabilný symbol XXXXX sumu 780 Eur dňa 19.11.2015 a na č.
účtu XXXXXXXXXX/XXXX BIC:J., variabilný symbol XXXXX sumu 1.344 Eur dňa 24.11.2015. Medzi
stranami sporu nebolo sporné, že tento účet nie je účtom veriteľa žalobcu PASKO, s.r.o., so sídlom
Žiarska 605/5, Liptovský Mikuláš 031 04, IČO: 46 901 060, ale je účtom obchodnej spoločnosti, so sídlom
Garbiarska 2032, Liptovský Mikuláš 031 01, ktorej zriaďovateľom je obchodná spoločnosť PASKO,
spol. s r.o., so sídlom Pod sídlištěm 1, Brno - Židenice 636 00, IČO: 489 07 162, ktorý bol v čase
pripísania peňažných čiastok na účet v banke dlžníkom žalovaného. Žalobca listom zo dňa 10.3.2016
žiadal žalovaného o vrátenie peňažných prostriedkov omylom prijatých v daňovej exekúcii. Žalovaný
reagoval na žiadosť o vrátenie peňažných prostriedkov listom zo dňa 12.4.2016, doručeným žalobcovi
9.5.2016 (spis Daňového úradu Žilina). Daňový úrad (žalovaný) žalobcovi uviedol, že pri výkone daňovej
exekúcie neskúma pôvod finančných prostriedkov zablokovaných na účte daňového dlžníka a nemá
ani zákonné zmocnenie na uvoľnenie zablokovaných peňažných prostriedkov z iných dôvodov, než aké
sú vymedzené v § 109 Daňového poriadku. Podľa § 55 ods. 11 Daňového poriadku je správca dane
povinný prijať každú platbu, aj keď nie je vykonaná daňovým subjektom a zaobchádzať s ňou rovnakým
spôsobom, ako by ju zaplatil daňový subjekt s odkazom na § 108 ods. 1, § 109 ods. 1, 2, 3, § 88 ods. 12
a § 17 ods. 7 písm. e/ Daňového poriadku. Daňový úrad Žilina (žalovaný) 15.10.2012 oznámil začatie
daňového exekučného konania J. W. I. Y. X., a.s., pobočka zahraničnej banky, Q. W. proti daňovému
dlžníkovi PASKO SLOVAKIA, s.r.o., ktoré exekučné konanie bolo začaté rozhodnutím Daňového úradu
Žilina č. 9500501/5/1501017/2012/GRE zo dňa 4.7.2012, v priebehu ktorého bol zistený ďalší majetok
daňového dlžníka - peňažné prostriedky na účte daňového dlžníka vedený v J. W. I. H. Y. X., Y.,
pobočka zahraničnej banky, na ktoré sa vzťahuje zákaz nakladania dňom doručenia oznámenia do výšky
aktuálneho zostatku daňového nedoplatku 15.256,85 Eur. Oznámenie o začatí daňového exekučného
konania bolo J. W. I. H. Y. X., Y., pobočka zahraničnej banky, a.s. oznámené 23.10.2012. Následne
vydal žalovaný daňový exekučný príkaz zo dňa 13.8.2012, ktorý nadobudol právoplatnosť 13.8.2012 a
nariadil daňovú exekúciu prikázaním pohľadávky daňového dlžníka z účtu vedeného v banke daňového
dlžníka voči C. E. W., Y. P. XX, W. a následne exekučný daňový príkaz zo dňa 28.11.2012, právoplatný
28.11.2012, prikázaním pohľadávky z účtu vedeného v banke J. W. I. H. Y. X., Y., pobočka zahraničnej
banky daňového dlžníka PASKO SLOVAKIA, s.r.o., ktorá suma má byť po doručení exekučného príkazu
po odpísaní poukázaná na daňový exekučný účet Daňového úradu Žilina podľa § 108 ods. 7 Daňového
poriadku. Medzi stranami sporu nebolo sporné, že v rámci daňového exekučného konania bola z účtu
obchodnej spoločnosti PASKO SLOVAKIA - organizačná zložka zahraničnej osoby odpísaná suma vo
výške 1.344 Eur dňom 25.11.2015 a vo výške 745,86 Eur dňa 20.11.2015, spolu 2.089,86 Eur. V časti
prevyšujúcej 2.089,86 Eur (do žalovanej sumy 2.124 Eur) žalobca v priebehu konania žalobu nevzal
späť.

4. V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd uviedol, že na daňovú exekúciu sa vzťahuje
Daňový poriadok (zákon č. 563/2009 Z.z.). Žalobca sa účinne nebránil v rámci daňovej exekúcie.
Daňová exekúcia sa viedla prikázaním pohľadávky z účtu vedeného u poskytovateľov (poskytovateľa)



platobných služieb. Daňovou exekúciu prikázaním pohľadávky z účtu daňového dlžníka vedeného
u poskytovateľov platobných služieb môžu byť postihnuté peňažné prostriedky na všetkých účtoch
daňového dlžníka. Daňová exekúcia prikázaním pohľadávky z účtu vedeného poskytovateľom
platobných služieb sa vykoná zablokovaním peňažných prostriedkov na účte daňového dlžníka
(pohľadávka daňového dlžníka) vedeného poskytovateľom platobných služieb a ich poukázaním na
účet správcu dane určený v daňovom exekučnom príkaze. Správca dane prikáže poskytovateľom
platobných služieb, aby po doručení rozhodnutia o začatí daňového exekučného konania zablokovali na
účte daňového dlžníka peňažné prostriedky do výšky daňového nedoplatku, a to aj vtedy, ak peňažné
prostriedky prichádzajú na účet daňového dlžníka postupne. Na základe príkazu daňového dlžníka a so
súhlasom správcu dane, poskytovatelia platobných služieb zo zablokovaných peňažných prostriedkov
poukážu na účet správcu dane peňažné prostriedky vo výške vymáhaného daňového nedoplatku alebo
jeho časti. Ustanovenie § 109 Daňového poriadku určuje, ktoré peňažné prostriedky na účte daňového
dlžníka pri daňovej exekúcii prikázaním pohľadávky z účtu nepodliehajú exekúcii. Takýmito peňažnými
prostriedkami nie sú prostriedky tvrdené žalobcom. Žalovaný argumentoval tým, že nie je pasívne
legitimovaný v konaní. Daňová exekúcia má postihnúť povinného (dlžníka), ale môže sa stať, že v
rámci daňovej exekúcie sú postihnuté aj tretie osoby. V tomto prípade žalobca, ktorý omylom poslal
peňažné prostriedky, ktoré boli pripísané na účet daňového dlžníka, hoci nemal záväzok ani voči
daňovému dlžníkovi a ani voči žalovanému - daňovému úradu. Žalobca sa domáhal práva na plnenie
voči žalovanému titulom vydania bezdôvodného obohatenia (plnenia bez právneho dôvodu). Žalovaný
odmietol zaplatiť žalobcovi sumu vo výške peňažných prostriedkov, ktorá bola omylom zaplatená
žalobcom na účet daňového dlžníka po tom, ako bola zablokovaná na účte daňového dlžníka a následne
poukázaná na účet správcu dane (žalovaného) v rámci daňovej exekúcie prikázaním pohľadávky z účtu
daňového dlžníka vedeného u poskytovateľov platobných služieb (banky). Žalobca tvrdil bezdôvodné
obohatenie na strane žalovaného. Oprávnenie majiteľa účtu na vyplatenie peňažných prostriedkov z
účtu je pohľadávka voči banke, ktorú je možné postihnúť daňovou exekúciou. Daňovou exekúciou
prikázaním pohľadávky z účtu vstupuje správca dane do záväzkového vzťahu medzi majiteľom účtu
(daňovým dlžníkom) a bankou. Exekúcia prikázaním pohľadávky z účtu daňového dlžníka v banke vedie
k uspokojeniu vymáhaného daňového nedoplatku a postihuje peňažné prostriedky na účte daňového
dlžníka do výšky vymáhaného daňového nedoplatku. Daňová exekúcia prikázaním pohľadávky sa týka
pohľadávky, ktorú má majiteľ účtu (daňový dlžník) na základe zmluvy o bežnom účte voči banke a
nie je rozhodujúce, koho boli peňažné prostriedky, ktoré boli na účet uložené (s výnimkou taxatívne
uvedených v § 109 Daňového poriadku). Z hľadiska bankovej exekúcie je rozhodujúce, kto je majiteľom
účtu, lebo iba on má pohľadávku voči banke z účtu vedeného poskytovateľom platobných služieb
(rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1M Cdo/2/2009). Predmetom daňovej
exekúcie prikázaním pohľadávky z účtu nie je vec, ale nárok majiteľa účtu na výplatu peňažných
prostriedkov z účtu (pohľadávka). V prípade, ak daňová exekúcia postihne tretiu osobu voči majetku,
ktorej je daňová exekúcia neprípustná, môže sa brániť voči správcovi dane (§ 88 ods. 10 Daňového
poriadku) uplatnením práva na svoj majetok u správcu dane (čo sa na tento prípad nevzťahuje),
alebo na vylúčenie daňovej exekúcie na súde, na základe ktorého by správca dane takýto majetok
vylúčil z daňovej exekúcie až do rozhodnutia súdu (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp.zn. 4Cdo/180/2006). Daňový dlžník peňažné prostriedky žalobcovi nevrátil, lebo boli v tom čase už
poukázané na účet správcu dane (žalovaného). Už samotným pripísaním omylom zaplatenej peňažnej
sumy žalobcom na účet daňového dlžníka sa táto suma dostala do dispozičnej sféry daňového dlžníka,
hoci aj bola obratom poukázaná na účet správcu dane. Peňažné prostriedky, ktoré sú pripísané na účet,
sa považujú za peňažné prostriedky vo sfére pôsobnosti majiteľa účtu, a to aj vtedy, ak boli tieto peňažné
prostriedky na základe exekučného príkazu odpísané v prospech správcu dane.

5. Okresný súd mal za to, že v tomto konaní by bol pasívne legitimovaný ten, na koho účet boli omylom
poukázané peňažné prostriedky žalobcu. Pripísaním na účet daňového dlžníka sa peňažné prostriedky
stali pohľadávkou dlžníka voči banke a vo vzťahu k správcovi dane (žalovanému) nie je rozhodné, z
akého dôvodu bola táto suma pripísaná na účet daňového dlžníka. Žalobca neplnil žalovanému za
povinného, ale žalovanému bolo plnené z účtu povinného - z peňažných prostriedkov na účte povinného
(daňového dlžníka). Peňažná suma pripísaná na účet daňového dlžníka 2.089 Eur bola odpísaná z titulu
daňovej exekúcie v tejto výške z účtu daňového dlžníka a nie z účtu žalobcu, preto žalobca neplnil
žalovanému (správcovi dane) a nevznikol mu nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia. Bezdôvodné
obohatenie získal daňový dlžník, voči ktorému sa mohol/môže žalobca domáhať vydania bezdôvodného
obohatenia (sp. zn. 4Cdo/180/2006). O trovách konania okresný súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP.



6. Proti tomuto rozsudku okresného súdu podal odvolanie žalobca, ktorý namietal, že okresný súd
nesprávne právne posúdil predmetnú vec, napadnutý rozsudok nemá oporu vo vykonanom dokazovaní,
čo má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, preto žalobca rozsudok prvého stupňa považuje
za nesprávny. Namietal závery okresného súdu, „že sa nejedná o bezdôvodné obohatenie na strane
žalovaného, ale naopak na strane daňového dlžníka - obch. spol. PASKO SLOVAKIA.“ S poukazom na §
451 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka mal žalobca zato, že na strane
žalovaného došlo k bezdôvodnému obohateniu v čase, keď odmietol vydať finančnú čiastku žalobcovi,
hoci vedel, že medzi ním a žalobcom nie je žiadny právny vzťah. Bezdôvodné obohatenie je právny
inštitút, ktorý vznik obohatenia viaže na to, že na takéto obohatenie nie je právny dôvod, žiadna zmluva,
resp. dohoda alebo zákonné ustanovenie, čiže ide o obohatenie neoprávnené. Je neprípustné, aby sa
niekto obohacoval na úkor druhého bez toho, aby na to mal nejaký právny dôvod, preto je nevyhnutné,
aby ten, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatil, musel obohatenie vydať. Predmet bezdôvodného
obohatenia sa musí vydať tomu, na úkor koho sa získal. Súdy vo svojich rozhodnutiach vysvetľujú, že o
plnenie bez právneho dôvodu ide tam, kde právny dôvod od samého začiatku neexistoval, ale aj vtedy,
ak dodatočne odpadol. Neexistencia právneho dôvodu od začiatku znamená, že vôbec nenastala právna
skutočnosť, ktorá by mala za následok vznik právneho vzťahu, obsahom ktorého by bola povinnosť a
zároveň právo na poskytnuté plnenie. Predpokladom zodpovednosti za získané bezdôvodné obohatenie
nie je protiprávne konanie obohateného ani jeho zavinenie, ale objektívne vzniknutý stav obohatenia, ku
ktorému došlo spôsobom, ktorý právny poriadok neuznáva. Inštitút bezdôvodného obohatenia vyjadruje
totiž zásadu občianskeho práva, že nikto sa nesmie bezdôvodne obohatiť na úkor iného, a pokiaľ k tomu
dôjde, je povinný takto získaný prospech vrátiť.

7. Žalobca v odvolaní zdôraznil, že žalovaný uspokojil svoju daňovú pohľadávku, ktorú mal voči
obchodnej spoločnosti PASKO SLOVAKIA ako daňovému dlžníkovi, z majetku žalobcu, a to bez
akéhokoľvek právneho titulu. Na uvedený postup žalovaného chýbala základná podmienka vedenia
daňovej exekúcie, a to, že exekvovaná vec je vo vlastníctve daňového dlžníka. Oporu vo vykonanom
dokazovaní a zistenom skutkovom a právnom stave preto nemá tvrdenie okresného súdu, že žalovaný
vykonal daňovú exekúciu v súlade s príslušnými ustanoveniami Daňového poriadku v platnom znení.

8. Vykonanie predmetnej daňovej exekúcie je podľa žalobcu v rozpore s § 88 Daňového poriadku, ktorý
poukazuje na to, že daňová exekúcia nie je prípustná na majetok, ktorý nie je vo vlastníctve daňového
dlžníka, ale tretej osoby. Žalobca tvrdí, že toto ustanovenie iba určuje postup v prípade daňového
exekučného príkazu, ak je vykonávaná daňová exekúcia formou prikázania pohľadávky z účtu daňového
dlžníka vedeného v banke. Predmetné ustanovenie však neumožňuje daňovému úradu uspokojiť sa
v daňovej exekúcii prikázaním pohľadávky z účtu v banke z majetku (peňažných prostriedkov), ktoré
nie sú vo vlastníctve daňového dlžníka a nie sú preto ani pohľadávkou daňového dlžníka voči banke, v
ktorej má vedený účet. Vykonaným dokazovaním bolo preukázateľne zistené, že peňažné prostriedky
na účte daňového dlžníka patrili a boli pohľadávkou inej osoby, t.j. žalobcovi. Žalobca svoje peňažné
prostriedky omylom poukázal na účet daňového dlžníka, na ktorom je vedená daňová exekúcia. O tom,
že sa nejedná o finančné prostriedky (majetok) PASKO SLOVAKIA ani o jeho pohľadávku voči banke,
žalobca včas informoval žalovaného prostredníctvom žiadosti o vrátenie peňažných prostriedkov, ktorá
je založená v spise. Napriek tejto vedomosti žalovaný daňovú exekúciu prikázaním pohľadávky z účtu
v banke vykonal.

9. V odvolaní žalobca uviedol, že správca dane zastaví daňové exekučné konanie, ak sa preukáže,
že na predmet daňovej exekúcie má vlastnícke právo iná osoba. Za tým účelom má daňový úrad
povinnosť vykonať šetrenie. V prejednávanej veci je zrejmé, že finančné prostriedky omylom zaslané
žalobcom na účet daňového dlžníka bez právneho dôvodu, nemohli byť exekvované v daňovej
exekúcii, ktorá bola vedená na inú osobu a na jeho majetok, teda nie voči žalobcovi. Daňový poriadok
neumožňuje Daňovému úradu uspokojiť sa v daňovej exekúcii prikázaním pohľadávky z účtu v banke
z peňažných prostriedkov, ktoré nie sú vo vlastníctve daňového dlžníka. Z odôvodnenia napadnutého
rozsudku vyplýva, že medzi stranami nebolo sporné to, že prostriedky poslané na účet obchodnej
spoločnosti PASKO SLOVAKIA boli poslané omylom. Z tohto zistenia jednoznačne vyplýva, že všetkým
stranám aj súdu bolo zrejmé, že tieto finančné prostriedky nepatria do vlastníctva daňového dlžníka.
Táto skutočnosť je zrejmá aj z vykonaného dokazovania. „Žalobca opätovne poukazuje na rozsudok
Okresného súdu Bratislava II zo dňa 21.1.2011 sp. zn. 52C/88/2009, kde bol rovnako žalovaný
Daňový úrad a kde sa skutkovo aj právne jedná o rovnakú situáciu. Okresný súd Bratislava II v
tomto konaní vyhovel žalobe a miestne príslušný daňový úrad zaviazal povinnosťou zaplatiť žalovanú



sumu žalobcovi. Súd sa v celom rozsahu stotožnil s tvrdením žalobcu, že daňový úrad uspokojil svoju
pohľadávku, ktorú mal voči daňovému dlžníkovi z majetku navrhovateľa a to bez akéhokoľvek právneho
titulu. Preto súd žalovaného zaviazal k vráteniu bezdôvodného obohatenia. Podľa názoru žalobcu
sa konajúci súd v napadnutom Rozsudku vôbec nevysporiadal s uvedeným rozhodnutím, hoci naň
žalobca v konaní poukazoval. V oboch prípadoch sa žalovaný bezdôvodne obohatil tým, že vykonal
exekúciu na majetok, ktorý nepatril daňovému dlžníkovi. V konaní bolo dostatočne preukázané, že
suma 2.124 Eur bola na účet obeh. spol. PASKO SLOVAKIA poukázaná omylom a teda jej nepatrí
a preto nemôže byť použitá v daňovej exekúcii.“ Žalobca mal za to, že na strane žalovaného došlo
k bezdôvodnému obohateniu, nakoľko uspokojil svoju daňovú pohľadávku, ktorú mal voči obchodnej
spol. PASKO SLOVAKIA ako daňovému dlžníkovi, z majetku žalobcu bez právneho titulu. Na uvedený
postup žalovaného chýbala základná zákonná podmienka vedenia exekúcie, a to, že exekvovaná vec
je vo vlastníctve daňového dlžníka. Peňažné prostriedky, ktoré boli omylom pripísané na účet daňového
dlžníka - PASKO SLOVAKIA, patrili inej osobe, a to žalobcovi. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý
rozsudok okresného súdu zrušil a vec vrátil súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

10. K doručenému odvolaniu žalobcu sa písomne vyjadril žalovaný, ktorý zdôraznil, že uspokojil svoju
daňovú pohľadávku, ktorú mal voči obchodnej spoločnosti PASKO SLOVAKIA ako daňovému dlžníkovi,
z majetku žalobcu, a to bez akéhokoľvek právneho titulu, a preto postup žalovaného je podľa žalobcu v
rozpore s § 88 Daňového poriadku. Podľa žalobcu sa teda žalovaný na jeho úkor bezdôvodne obohatil.
Žalovaný evidoval na podklade výkazu daňových nedoplatkov č. 9513301/5/1338671/2012 zo dňa
28.06.2012 zostaveného v zmysle § 89 Daňového poriadku PASKO SLOVAKIA, s.r.o. ku dňu 28.06.2012
daňový nedoplatok vo výške uvedenej v predmetom výkaze daňových nedoplatkov. Na podklade výkazu
daňových nedoplatkov č. 9513301/5/1338671/2012 zo dňa 28.06.2012 ako exekučného titulu bolo
začaté u daňového dlžníka PASKO SLOVAKIA, s.r.o. daňové exekučné konanie v zmysle § 90 Daňového
poriadku vydaním Rozhodnutia o začatí daňového exekučného konania č. 9500501/5/1501017/2012/
Gre zo dňa 04.07.2012 prikázaním pohľadávky z účtu vedeného v banke podľa § 108 Daňového poriadku
(C. Y. P. XX, W.). Daňová exekučná výzva č. 9500501/5/1907780/2012/Gre bola zo dňa 23.07.2012 a
po nadobudnutí jej právoplatnosti bol vydaný daňový exekučný príkaz č. 9500501/5/2186114/2012/Gre
zo dňa 13.08.2012.

11. Žalovaný vo svojom vyjadrení uviedol, že nakoľko v priebehu daňového exekučného konania
začatého rozhodnutím Daňového úradu Žilina č. 9500501/5/1501017/2012/Gre zo dňa 04.07.2012 bol
zistený ďalší majetok daňového dlžníka, a to peňažné prostriedky na účtoch daňového dlžníka vedených
v banke J. W. I. H. Y. X., a.s., pobočka zahraničnej banky, Q. D., W., žalovaný v zmysle § 91 ods. 7
Daňového poriadku Oznámením o začatí daňového exekučného konania č. 9500501/5/2954883/2012/
Gre zo dňa 15.10.2012 oznámil banke J. W. I. H. Y. X., Y., pobočka zahraničnej banky, Q. D.
W., že dňom doručenia tohto oznámenia sa na tento majetok vzťahuje zákaz nakladania do výšky
aktuálneho zostatku daňového nedoplatku (viď predmetné oznámenie). Ide o majetok, ktorý správca
dane postihne v rámci daňovej exekúcie podľa § 108 Daňového poriadku prikázaním pohľadávky z účtu
vedeného v banke. Oznámenie bolo doručené banke dňa 23.10.2012. Nadväzne bola vydaná Daňová
exekučná výzva č. 9500501/5/3149062/2012/Gre zo dňa 30.10.2012 a po nadobudnutí právoplatnosti
daňovej exekučnej výzvy bol vydaný Daňový exekučný príkaz č. 9500501/5/3529827/2012/Gre zo dňa
28.11.2012 (doručený banke dňa 07.12.2012 a daňovému dlžníkovi dňa 07.12.2012). Z J. W. I. H. Y. X.,
Y., pobočka zahraničnej banky, Q. D. W. na základe nariadenej daňovej exekúcie boli odpísané peňažné
prostriedky z účtu daňového dlžníka vo výške 1.344 Eur dňa 25.11.2015 a vo výške 745,86 Eur dňa
20.11.2015 a tieto boli poukázané na daňový exekučný účet správcu dane, ktoré správca dane použil
na pokrytie vymáhaných daňových nedoplatkov daňového dlžníka. Ako z uvedeného vyplýva, boli teda
z účtu daňového dlžníka poukázané peňažné prostriedky v celkovej čiastke 2.089,86 Eur a nie ako
žalobca uvádza vo výške 2.124 Eur.

12. Dňa 18.03.2016 bola žalovanému doručená Žiadosť o vrátenie peňažných prostriedkov omylom
prijatých v daňovej exekúcii od žalobcu, žiadosť je datovaná dňom 10.03.2016. V predmetnej žiadosti
žalobca poukazuje a svoju žiadosť opiera o § 73 ods. 9 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní (poznámka:
zákon č. 511/1992 Zb. účinný do 31.12.2011, s účinnosťou od 01.01.2012 je nahradený Daňovým
poriadkom), podľa ktorého daňová exekúcia je neprípustná na majetok, ktorý je vo vlastníctve tretej
osoby. Svojou žiadosťou žiadal žalovaného o vrátenie omylom zaslaných peňažných prostriedkov na
účet daňového dlžníka PASKO SLOVAKIA, s.r.o. v celkovej výške 2.124 Eur, nakoľko tieto peňažné
prostriedky nepatrili daňovému dlžníkovi, a preto ani nemôžu byť predmetom daňovej exekúcie, pričom



poukazoval na to, že takto si daňový úrad uspokojil svoju daňovú pohľadávku, ktorú mal voči daňovému
dlžníkovi PASKO SLOVAKIA, s.r.o. bez právneho titulu. Podanie bolo urobené v písomnej forme.
Následne bola žalovaným zaslaná Výzva na odstránenie nedostatkov podania č. 102827744/2016
zo dňa 24.03.2016 (doručená žalobcovi dňa 05.04.2016), aby podanie doručené dňa 18.03.2016 v
listinnej forme bolo doručené elektronickými prostriedkami spôsobom podľa § 13 ods. 5 Daňového
poriadku (elektronicky doručená žiadosť dňa 05.04.2016 pod číslom 6/04521855/2016). Žalovaný vo
veci doručenej žiadosti o vrátenie omylom prijatých peňažných prostriedkov odpovedal písomnosťou zo
dňa 12.04.2016, e.č. 102922789/2016 - Žiadosť o vrátenie peňažných prostriedkov omylom prijatých
v daňovej exekúcii - odpoveď (doručená žalobcovi dňa 09.05.2016), kde s poukázaním na príslušné
ustanovenia Daňového poriadku (§ 108 ods. 1, § 109 ods. 1, § 109 ods. 2, § 109 ods. 3, § 88
ods. 12, § 55 ods. 11 Daňového poriadku) doručenej žiadosti nevyhovel. Žalovaný vo svojej odpovedi na
záver uviedol, že „správca dane pri výkone daňovej exekúcie neskúma pôvod peňažných prostriedkov
zablokovaných na účte daňového dlžníka a nemá zákonné zmocnenie na uvoľnenie zablokovaných
peňažných prostriedkov z iných dôvodov, než aké sú taxatívne vymedzené v § 109 Daňového poriadku.
Podľa § 55 ods. 11 Daňového poriadku je správca dane povinný prijať každú platbu, aj keď nie je
vykonaná daňovým subjektom, a zaobchádzať s ňou
rovnakým spôsobom, ako by ju zaplatil daňový subjekt.“

13. Vo vyjadrení žalovaný k odvolaniu žalobcu uviedol, že žalobca vo svojom odvolaní poukazuje na
§ 88 Daňového poriadku, podľa ktorého daňová exekúcia nie je prípustná na majetok, ktorý nie je vo
vlastníctve daňového dlžníka, ale tretej osoby. V zmysle § 88 ods. 10 Daňového poriadku - ,,Daňová
exekúcia je neprípustná na majetok, ktorý je vo vlastníctve inej osoby ako daňového dlžníka, ak
tento zákon neustanovuje inak. Daňový poriadok rieši ďalej aj situáciu, keď daňovou exekúciou bude
postihnutý majetok, na ktorý je daňová exekúcia neprípustná a umožňuje daňovému dlžníkovi, ale aj inej
osobe (napr. manželovi daňového dlžníka, vlastníkovi hnuteľnej veci, ktorý ju požičal daňovému dlžníkovi
a pod.) uplatniť u správcu dane právo na vec. O vylúčení majetku z daňovej exekúcie rozhodne správca
dane vždy, ak dôjde k uplatneniu návrhu na vylúčenie majetku z daňovej exekúcie na súde. Takýto
majetok bude vylúčený z výkonu daňovej exekúcie až do právoplatného rozhodnutia súdu. Preukázanie
vlastníckeho práva inej osoby k predmetu daňovej exekúcie je dôvodom pre zastavenie daňového
exekučného konania podľa § 96 ods. 1 písm. c) Daňového poriadku. Teda, pokiaľ správca dane postihol
daňovou exekúciou majetok, ktorého vlastníkom je osoba, voči ktorej nemožno viesť daňové exekučné
konanie, takýto postup je v rozpore s daňovým poriadkom, čo je dôvodom pre zastavenie daňového
exekučného konania. V danom prípade sa nejedná o majetok vo vlastníctve inej osoby ako daňového
dlžníka, ako to uvádza žalobca vo svojom odvolaní. V danom prípade ide o pohľadávku daňového
dlžníka ako majiteľa účtu voči poskytovateľovi platobných služieb, a preto nie je možné v tomto prípade
aplikovať žalobcom uvedené ustanovenie § 88 (§ 88 ods. 10 Daňového poriadku). Správca dane
daňovú exekúciu na vymoženie daňového nedoplatku daňového dlžníka PASKO SLOVAKIA, s.r.o.
vykonal prikázaním pohľadávky z účtu vedeného v poskytovateľoch platobných služieb a ktorá vyplýva
daňovému dlžníkovi zo zmluvy o bežnom účte. Pohľadávkou z účtu v poskytovateľoch platobných služieb
je potrebné rozumieť pohľadávku fyzickej alebo právnickej osoby voči poskytovateľovi platobných
služieb vyplývajúcu zo zmluvy s poskytovateľom platobných služieb o otvorení a vedení účtu, a to na
peňažné prostriedky vložené fyzickou alebo právnickou osobou na účet v poskytovateľoch platobných
služieb. Fyzickej alebo právnickej osobe vzniká potom pohľadávka na ich vyplatenie. Tiež žalovaný
citoval § 88 ods. 3 druhá veta Daňového poriadku, § 108 ods. 1, 7 Daňového poriadku. Podľa §
108 ods. 7 Daňového poriadku sa teda daňová exekúcia prikázaním pohľadávky z účtu daňového
dlžníka vedeného v poskytovateľoch platobných služieb vykoná odpísaním pohľadávky z účtu daňového
dlžníka a jej pripísaním na účet správcu dane určenom v daňovom exekučnom príkaze. To znamená,
že predmetom daňovej exekúcie je teda pohľadávka daňového dlžníka ako jeho majetok, ktorú má
daňový dlžník voči banke. Predmetom daňovej exekúcie teda nie sú konkrétne finančné prostriedky, ale
práve nárok majiteľa účtu na vyplatenie zostatku voči poskytovateľovi platobných služieb, t.j. daňový
dlžník má pohľadávku k zostatku na účte, nie ku samotnému účtu a na tomto základe má poskytovateľ
platobných služieb záväzok spočívajúci vo výplate zostatku na účte. Ako základná podmienka tohto
spôsobu vykonávania daňovej exekúcie je teda existencia nároku daňového dlžníka voči poskytovateľovi
platobných služieb a predmetom nie je konkrétna vec ale právo na plnenie - pohľadávka. V danom
prípade sa nejedná ani o peňažné prostriedky, ktoré v zmysle § 109 Daňového poriadku nepodliehajú
exekúcii. V prejednávanej veci sa teda podľa žalovaného nejedná o bezdôvodné obohatenie, a preto nie
je možné aplikovať § 451 od. 1, 2 Občianskeho zákonníka, a to z dôvodu, že bezdôvodné obohatenie
je možné posúdiť len vo vzťahu k daňovému dlžníkovi, nie žalovanému. S uvedeným názorom sa



stotožnil aj Okresný súd Liptovský Mikuláš, keď skonštatoval, že „bezdôvodné obohatenie získal daňový
dlžník, voči ktorému sa mohol/môže žalobca domáhať vydania bezdôvodného obohatenia (sp.zn. 4Cdo/
l80/2006)“, resp. ...,,žalobca neplnil žalovanému (správcovi dane) a nevznikol mu nárok na vydanie
bezdôvodného obohatenia".

14. Žalovaný vo svojom vyjadrení zvýraznil, že správca dane nie je povinný a ani oprávnený skúmať
pôvod finančných prostriedkov pripísaných v prospech účtu v zmysle § 55 ods. 11 Daňového poriadku,
podľa ktorého je správca dane povinný prijať každú platbu, aj keď nie je vykonaná daňovým subjektom, a
zaobchádzať s ňou rovnakým spôsobom, akoby ju zaplatil daňový subjekt. Vrátenie platby tomu, kto ju za
daňový subjekt zaplatil, nie je prípustné. Žalovaný citoval § 88 ods. 1, 4 písm. b), 12 Daňového poriadku,
§ 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 454 Občianskeho
zákonníka. Zdôraznil, že § 88 ods. 10 Daňového poriadku, na ktoré sa žalobca vo svojom odvolaní
odvoláva, nie je možné aplikovať, nakoľko peňažné prostriedky, vychádzajúc z obsahu na začatie
konania, nie sú vecou, ale predstavujú pohľadávku, ktorú má žalobca voči daňovému dlžníkovi PASKO
SLOVAKIA, s.r.o.. Žalovaný mal za to, že sa vykonávaním daňovej exekúcie aj na finančné prostriedky,
ktoré žalobca omylom zaslal na účet daňového dlžníka žiadnym spôsobom neobohatil. V prípade
žalovaného ako správcu dane teda nejde o žiaden majetkový prospech získaný bez právneho dôvodu,
ako uvádzal žalobca, nakoľko vo vzťahu k daňovému dlžníkovi „PASKO SLOVAKIA, s.r.o., Garbiarska
2032, 031 01 Liptovský Mikuláš, IČO: 36 396 737“ peňažné prostriedky nadobudol žalovaný ako správca
dane z titulu prebiehajúcej daňovej exekúcie. Podľa žalovaného sa bezdôvodne obohatil práve daňový
dlžník, ktorého daňový nedoplatok sa o túto sumu znížil, nakoľko bola exekvovaná. Žalobca plnil, i
keď omylom, za daňového dlžníka daňový nedoplatok, ktorý bol povinný zaplatiť daňový dlžník. Týmto
žalobca plnil to, čo podľa práva mal plniť daňový dlžník, a ktorému plnením žalobcu bez právneho dôvodu
vzniklo bezdôvodné obohatenie.
Pasívne legitimovaným účastníkom v konaní o vydanie peňažnej sumy vo výške 2.124 Eur nemá byť
správca dane, ale práve daňový dlžník. V danej veci neexistoval a neexistuje žiaden právny vzťah
medzi žalobcom a žalovaným. Žalobca plnil bez právneho dôvodu na účet daňového dlžníka PASKO
SLOVAKIA, s.r.o., Garbiarska 2032, 031 01 Liptovský Mikuláš, IČO: 36 396 737, z čoho vyplýva, že
k bezdôvodnému obohateniu na úkor žalobcu došlo na strane daňového dlžníka PASKO SLOVAKIA,
s.r.o., Garbiarska 2032, 031 01 Liptovský Mikuláš, IČO: 36 396 737, ktorému sa zväčšil majetok o sumu
2.124,00 Eur. Povinnosť vydať toto bezdôvodné obohatenie sa teda viaže k osobe, ktorá toto plnenie
prijala a nie je rozhodujúce, že následne tieto finančné prostriedky boli prevedené v rámci prebiehajúcej
daňovej exekúcie na žalovaného.

15. Žalobca vo svojom odvolaní poukazuje na rozsudok Okresného súdu Bratislava II zo dňa 21.1.2011
sp. zn. 52C/88/2009, v ktorom okresný súd v tomto konaní vyhovel žalobe. Žalovaný však poukázal na
rozsudky napr. Okresného súdu Bratislava V, sp. zn. 29Cb/271/2011 zo dňa 23.05.2011, Okresného súdu
Bratislava I, sp. zn. 18C/85/2010 zo dňa 16.05.2014, ktoré žaloby o vydanie bezdôvodného obohatenia
voči daňovému úradu zamietli (z vyššie uvedených dôvodov) a aj na rozsudok Krajského súdu Bratislava
sp. zn. 2Cob/317/2012 zo dňa 26.11.2013, ktorým bol potvrdený rozsudok Okresného súdu Bratislava
č.k. 27Cb/225/2007-47 a ktorým bola zamietnutá žaloba o vydanie bezdôvodného obohatenia. Navrhol,
aby Krajský súd v Žiline ako odvolací súd po preskúmaní procesných podmienok odmietol odvolanie voči
napadnutému rozsudku sp. zn. 9Cb/121/2016 zo dňa 14.11.2016, nakoľko podľa žalovaného je podané
oneskorene, resp. potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie sp. zn. 9Cb/121/2016 zo dňa 14.11.2016 ako
vecne správny.

16. K doručenému vyjadreniu žalovaného sa žalobca písomne nevyjadril (č.l. 91 a 91 rub spisu).

17. Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal vec v medziach podľa § 379 CSP,
§ 380 ods. 1 CSP na základe odvolania podaného žalobcom postupom bez nariadenia pojednávania a
verejným vyhlásením rozsudku krajským súdom za rešpektovania § 219 ods. 1, 3 CSP bol rozsudok
okresného súdu potvrdený v napadnutom výroku, ktorým bola žaloba zamietnutá a vo výroku o trovách
konania ako vecne správne rozhodnutie podľa § 387 ods. 1, 2 CSP. Odvolací súd zrušil uznesenie
okresného súdu č.k. 9Cb/121/2016-67 podľa § 389 ods. 1 písm. d) CSP. Rozhodnutie bolo odvolacím
súdom prijaté hlasovaním v senáte pomerom hlasov 3:0.

18. Podľa § 379 CSP v spojení s § 380 ods. 1 CSP, odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania
viazaný.



19. K procesnému postupu krajského súdu, ktorý prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia
pojednávania, sa poukazuje na uznesenie Krajského súdu v Žiline č.k. 14Cob/96/2019-109 zo dňa
16.07.2019, ktorým bolo oznámené miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli
Krajského súdu v Žiline a na webovej stránke Krajského súdu v Žiline, na základe čoho boli splnené
podmienky k verejnému vyhláseniu rozsudku krajským súdom.

20. Podľa § 379 CSP, odvolací súd je rozsahom odvolania viazaný okrem prípadov, ak a) od rozhodnutia
o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý odvolaním nebol dotknutý, b) ide o nerozlučné spoločenstvo
podľa § 77 a odvolanie podal len niektorý zo subjektov, c) určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi
stranami vyplýva z osobitného predpisu.

21. Podľa § 380 ods. 1 CSP, odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný.

22. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

23. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

24. Krajský súd uvádza, že základom jeho potvrdzujúceho rozhodnutia bola vyššie citovaná právna
úprava. Prejednaním veci v rozsahu nároku žalobcu, ktorému nebolo rozsudkom okresného súdu
vyhovené len v rámci a z tých dôvodov, ktoré žalobca vymedzil v odvolaní a ktoré mali väzbu na
zistený uzavretý skutkový stav veci podľa výsledkov dokazovania v prvoinštančnom konaní (§ 379
CSP, § 380 ods. 1 CSP), krajský súd nezistil opodstatnenosť podaného odvolania žalobcom vo výroku,
ktorým bola žaloba zamietnutá. Okresný súd vykonal v intenciách návrhov sporových strán v rozsahu
uplatnenej veci samej, ktorej nebolo rozsudkom vyhovené, dostatočné dokazovanie, z neho vyvodil
správne skutkové zistenia a rovnako správne vec právne posúdil. Vzhľadom na konštatovanie vecnej
správnosti napadnutého meritórneho výroku rozsudku okresného súdu, ktorým bola žaloba zamietnutá
a za stotožnenia sa s dôvodmi uvedenými v písomnom vyhotovení rozsudku okresným súdom, krajský
súd za aplikácie § 387 ods. 2 CSP odkazuje na zodpovedajúce odôvodnenie tejto časti napadnutého
rozsudku okresného súdu. Z titulu aplikácie § 387 ods. 2 CSP v spojení s uznesením Ústavného súdu
Slovenskej republiky sp.zn. IV. ÚS 350/09 a rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 2
Cdo 170/2005, pri potvrdení rozhodnutia okresného súdu nie je potrebné, aby krajský súd v odôvodnení
svojho rozsudku zopakoval tie závery napadnutého rozsudku okresného súdu, s ktorými sa stotožňuje,
pretože odôvodnenia a rozhodnutia prvostupňového súdu a odvolacieho súdu tvoria jeden celok (II.
ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), a tým je postačujúce len odkázať cez § 387 ods. 2 CSP (do
30.06.2016 cez § 219 ods. 2 OSP) na zodpovedajúce odôvodnenie obsiahnuté v napadnutom rozsudku
okresného súdu. V zásade sa odvolací súd môže obmedziť len na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu.

25. Vo vzťahu k odvolaniu žalobcu, odvolací súd uvádza, že zmyslom práva na súdnu ochranu je umožniť
každému reálny prístup k súdu a tomu zodpovedajúcu povinnosť súdu o veci konať. Ak osoba (právnická
alebo fyzická) splní predpoklady ustanovené zákonom, súd jej musí umožniť stať sa účastníkom konania
so všetkými procesným oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto postavenia vyplývajú (viď
Nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. augusta 2001 sp.zn. II. ÚS 14/2001, z 13. novembra
2002 sp.zn. II. ÚS 132/02, sp.zn. III. ÚS 171/2006 z 5. apríla 2007).

26. Po vykonaní odvolacieho prieskumu, vo vzťahu k odvolacím dôvodom žalobcu sa primárne uvádza,
že napadnutý rozsudok okresného súdu v rovine odôvodnenia je koherentný so zákonnou úpravou a
je z neho zrejmé, že okresný súd poskytol odpoveď na všetky kľúčové otázky sporu, a preto nebol
priestor pre krajský súd na iný záver, ktorý bol samozrejme limitovaný rozsahom a dôvodmi odvolania
žalobcu, než aby rozsudok okresného súdu v napadnutom výroku, ktorým bola žaloba zamietnutá,
napriek odvolacím námietkam žalobcu potvrdil podľa § 387 ods. 1, 2 CSP. „Všeobecný súd však
nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní
skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované



základné právo účastníka na spravodlivý proces (pozri napr. III. ÚS 209/04). Aj Európsky súd pre
ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje
súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument
strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia.
Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno
posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý
argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení
rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická
odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s.
12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29.
mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998) (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky
č.k. IV. ÚS 345/2012-30 zo dňa 26.11.2012).

27. Prejednaním veci len v rámci a z tých dôvodov, ktoré žalobca vymedzil v písomne podanom
odvolaní a ktoré mali väzbu na zistený uzavretý skutkový stav veci a podľa výsledkov dokazovania
v prvoinštančnom konaní, odvolací súd dospel, tak ako už vyššie konštatoval, k záveru o
neopodstatnenosti podaného odvolania žalobcom. Krajský súd v rovine svojich, vyššie ozrejmených
záverov pri posúdení dôvodnosti odvolacích dôvodov, poukazuje na skutočnosti, vyplývajúce z
rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp.zn. 6M Cdo 1/2010 zo dňa 28. februára 2011,
s ktorými sa stotožnil a zmysle ktorých „...Hodnotenie dôkazov totiž môže robiť len súd, ktorý ich
vykonal. Zásada voľného hodnotenia dôkazov vyjadruje, že záver, ktorý si sudca urobí o pravdivosti či
nepravdivosti tvrdených skutočností vzhľadom na poznatky získané z vykonaných dôkazov, je vecou
vnútorného sudcovho presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. Medzi skutočnosťami,
ktoré boli účastníkmi tvrdené a ktoré boli predmetom dokazovania musí sudca už od začiatku
dokazovania rozlíšiť tie, ktoré sú vôbec pre spor rozhodné. Z týchto rozhodných skutočností potom
môže vylúčiť tie, o ktorých medzi účastníkmi nebol spor. Podstatou zistenia skutkového stavu veci
je teda úsudok sudcu o tom, ktoré z rozhodných a sporných skutočností sú pravdivé, t. j. ktoré z
nich bude považovať za preukázané poznatkami získanými vykonaním jednotlivých dôkazov. Zákon
nepredpisuje a ani dobre nemôže predpisovať pravidlá, z ktorých by malo vychádzať ako hodnotenie
jednotlivých dôkazov, tak hodnotenie ich vzájomnej súvislosti. Je tomu tak preto, že hodnotenie dôkazov
je zložitý myšlienkový proces, ktorého podstatou sú jednak čiastkové, jednak komplexné závery sudcu
o vierohodnosti poznatkov získaných vykonaním dôkazov, ktoré sú potom podkladom pre záver o tom,
ktoré skutočnosti účastníkmi tvrdené má súd za preukázané a ktoré tak tvoria zistený skutkový stav“.
Napriek odvolacím námietkam žalobcu, s dôrazom na závery okresného súdu v zodpovedajúcej rovine,
na ktoré sa cez úpravu v § 387 ods. 1, 2 CSP poukazuje, mal odvolací súd za to, že odvolanie žalobcu
bolo nedôvodné.

28. V rámci podaného odvolania žalobca namietal závery okresného súdu, ktorý sa nestotožnil so
žalobcom v rovine ním uplatneného bezdôvodného obohatenia žalobou, v dôsledku čoho žalobu
zamietol. V podanom odvolaní žalobca zotrval na tvrdení, že žalovanému vzniklo bezdôvodné
obohatenie. Žalobca v odvolaní ďalej uviedol, že „peňažné prostriedky na účte daňového dlžníka patrili
a boli pohľadávkou inej osoby, t.j. žalobcovi. Žalobca svoje peňažné prostriedky omylom poukázal na
účet daňového dlžníka, na ktorom je vedená daňová exekúcia. O tejto skutočnosti, t.j. že sa nejedná o
finančné prostriedky/majetok PASKO SLOVAKIA ani o jeho pohľadávku voči banke, žalobca včas
informoval žalovaného prostredníctvom Žiadosti o vrátenie peňažných prostriedkov, ktorá je založená
v spise. Napriek tejto vedomosti žalovaný daňovú exekúciu prikázaním pohľadávky z účtu v banke
vykonal. Správca dane zastaví daňové exekučné konanie, ak sa preukáže, že na predmet daňovej
exekúcie má vlastnícke právo iná osoba. Za tým účelom má daňový úrad povinnosť vykonať šetrenie.
V prejednávanej veci je zrejmé, že finančné prostriedky omylom zaslané žalobcom na účet daňového
dlžníka bez právneho dôvodu, nemohli byť exekvované v daňovej exekúcii, ktorá bola vedená na inú
osobu a na jeho majetok, teda nie voči žalobcovi. Daňový poriadok neumožňuje Daňovému úradu
uspokojiť sa v daňovej exekúcii prikázaním pohľadávky z účtu v banke z peňažných prostriedkov,
ktoré nie sú vo vlastníctve daňového dlžníka. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že medzi
stranami nebolo sporné to, že prostriedky poslané na účet obch. spol. PASKO SLOVAKIA boli poslané
omylom. Z tohto zistenia jednoznačne vyplýva, že všetkým stranám aj súdu bolo zrejmé, že tieto finančné
prostriedky nepatria do vlastníctva daňového dlžníka“. V súvislosti s touto argumentáciou žalobcu
odvolací súd uvádza, že ju nemohol vyhodnotiť ako takú, ktorá by mala vplyv na vecnú správnosť záverov
okresného súdu, ktorú po vyvolanom odvolacom prieskume odvolací súd konštatoval.



29. Odvolací súd v zhode s okresným súdom konštatuje, že na daňovú exekúciu sa vzťahuje
Daňový poriadok. Z obsahu spisu ako i z tvrdení žalobcu v relevantnom štádiu konania nie je
možné, tak ako konštatoval už aj okresný súd, prijať záver, že žalobca sa účinne bránil v rámci
daňovej exekúcie. Je zrejmé a zostalo nespochybnené podľa odvolacieho súdu, že predmetná
daňová exekúcia sa viedla prikázaním pohľadávky z účtu vedeného u poskytovateľov (poskytovateľa)
platobných služieb. Nemožno opomenúť, že daňovou exekúciou prikázaním pohľadávky z účtu
daňového dlžníka vedeného u poskytovateľov platobných služieb môžu byť postihnuté peňažné
prostriedky na všetkých účtoch daňového dlžníka. Daňová exekúcia prikázaním pohľadávky z účtu sa
pritom vykoná zablokovaním peňažných prostriedkov na účte daňového dlžníka (pohľadávka daňového
dlžníka) vedeného poskytovateľom platobných služieb a ich poukázaním na účet správcu dane určený v
daňovom exekučnom príkaze. Správne okresný súd podľa odvolacieho súdu konštatoval v odôvodnení
napadnutého rozsudku, že správca dane prikáže poskytovateľom platobných služieb, aby po doručení
rozhodnutia o začatí daňového exekučného konania zablokovali na účte daňového dlžníka peňažné
prostriedky do výšky daňového nedoplatku, a to aj vtedy, ak peňažné prostriedky prichádzajú na účet
daňového dlžníka postupne. Potom na základe príkazu daňového dlžníka a so súhlasom správcu dane,
poskytovatelia platobných služieb zo zablokovaných peňažných prostriedkov poukážu na účet správcu
dane peňažné prostriedky vo výške vymáhaného daňového nedoplatku alebo jeho časti. Ktoré peňažné
prostriedky na účte daňového dlžníka nepodliehajú exekúcii prikázaním peňažnej pohľadávky, upravuje
§ 109 Daňového poriadku. Takýmito peňažnými prostriedkami však podľa zistení okresného súdu nie
sú prostriedky tvrdené žalobcom. Daňová exekúcia dopadá na daňového dlžníka, ale môže sa stať, že
v rámci daňovej exekúcie sú postihnuté aj tretie osoby. Okresný súd konštatoval, že v prejednávanej
veci to bol žalobca, ktorý omylom poslal peňažné prostriedky, ktoré boli pripísané na účet daňového
dlžníka, hoci nemal záväzok ani voči daňovému dlžníkovi a ani voči žalovanému - daňovému úradu.
Žalobca sa domáhal práva na plnenie voči žalovanému titulom vydania bezdôvodného obohatenia
(plnenia bez právneho dôvodu). V zmysle skutočností vyplývajúcich zo spisu, žalovaný odmietol zaplatiť
žalobcovi sumu vo výške peňažných prostriedkov, ktorá bola omylom zaplatená žalobcom na účet
daňového dlžníka. Táto suma bola zablokovaná na účte daňového dlžníka a následne poukázaná
na účet správcu dane (žalovaného) v rámci daňovej exekúcie. Daňová exekúcia bola vykonávaná
prikázaním pohľadávky z účtu daňového dlžníka vedeného u poskytovateľov platobných služieb (banky).
Žalobca tvrdil bezdôvodné obohatenie na strane žalovaného. Oprávnenie majiteľa účtu na vyplatenie
peňažných prostriedkov z účtu je pohľadávka voči banke, ktorú je možné postihnúť daňovou exekúciou.
Daňovou exekúciou prikázaním pohľadávky z účtu vstupuje správca dane do záväzkového vzťahu medzi
majiteľom účtu (daňovým dlžníkom) a bankou. Exekúcia prikázaním pohľadávky z účtu daňového dlžníka
v banke vedie k uspokojeniu vymáhaného daňového nedoplatku a postihuje peňažné prostriedky na
účte daňového dlžníka do výšky vymáhaného daňového nedoplatku. Pre daňovú exekúciu prikázaním
pohľadávky, ktorá sa týka pohľadávky, ktorú má majiteľ účtu (daňový dlžník) na základe zmluvy o bežnom
účte voči banke, nie je rozhodujúce, koho boli peňažné prostriedky, ktoré boli na účet uložené. Z hľadiska
bankovej exekúcie je rozhodujúce, kto je majiteľom účtu, lebo iba on má pohľadávku voči banke z účtu
vedeného poskytovateľom platobných služieb. V tejto súvislosti v zhode s okresným súdom poukazuje,
primerane a podporne, odvolací súd na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn.
1Mcdo/2/2009 z 30.11.2010, z ktorého vyplýva, že „...Na základe zmluvy o bežnom alebo vkladovom
účte je peňažný ústav povinný prijať na účet peňažné vklady vykonané majiteľom účtu alebo platby
uskutočnené v jeho prospech bez ohľadu na to, kto je majiteľom peňažných prostriedkov, ktoré sa
týmto spôsobom na účet ukladajú. Pri vykonávaní výplat z účtu sa peňažný ústav riadi pokynmi (event.
písomnými príkazmi) majiteľa účtu; skutočnosť, kto bol majiteľom peňažných prostriedkov uložených na
účet, tu opäť nie je významná. Oprávnenie (nároky) majiteľa účtu spočívajúce v tom, aby jemu alebo
ním určeným osobám boli na jeho žiadosť alebo písomný príkaz, prípadne pri splnení dohodnutých
podmienok, vyplatené peňažné prostriedky z účtu alebo zostatok účtu, predstavuje pohľadávku z účtu v
peňažnom ústave, ktorú možno postihnúť výkonom rozhodnutia podľa ust. § 94 Exekučného poriadku.
Nariadením výkonu rozhodnutia súd vstupuje do záväzkového právneho vzťahu medzi majiteľom účtu
a peňažným ústavom; k uspokojeniu vymáhanej peňažnej pohľadávky oprávneného totiž prikazuje
oprávnenému, a to spôsobom, uvedeným v ust § 94 Exekučného poriadku až do výšky vymáhanej
pohľadávky s príslušenstvom uvedenú pohľadávku majiteľa účtu z jeho účtu u peňažného ústavu. Týmto
prikázaním pohľadávky z účtu majiteľ účtu stráca svoju pohľadávku z účtu až do výšky vymáhanej
pohľadávky s príslušenstvom a peňažný ústav ju vyplatí oprávnenému ako osobe, ktorá prikázaním
pohľadávky majiteľa účtu získala právo uspokojiť sa z peňažných prostriedkov uložených na jeho
účte. Vzhľadom k tomu, že výkon rozhodnutia prikázaním pohľadávky sa týka pohľadávky, ktorú má



majiteľ účtu na základe zmluvy o účte voči peňažnému ústavu, nie je rozhodujúce, koho boli peňažné
prostriedky, ktoré boli na účet uložené. Podstatné z tohto hľadiska je jedine skutočnosť, kto je majiteľom
účtu, lebo jedine on má pohľadávku z účtu v peňažnom ústave. Predmetom výkonu rozhodnutia
prikázaním pohľadávky z účtu v peňažnom ústave nie je vec (a ani iný majetok) , ale nárok majiteľa účtu
na výplatu peňažných prostriedkov z účtu (pohľadávku z účtu) . Exekúcii pohľadávky z účtu v banke
nebráni, že účet má tzv. viacerých majiteľov, t.j. viaceré osoby. Tieto soby majú voči sebe postavenie
veriteľskej solidarity. Každá osoba sa chápe ako majiteľ účtu priamo zo zákona. To znamená, že môže
disponovať s účtom ako jediný majiteľ a rovnako môže byť voči nemu vedená exekúcia. Vzťah k
ostatným majiteľom účtu nie je pre exekúciu významný. Exekúciu týmto spôsobom neobmedzuje.“
Najvyšší súd tiež konštatoval, že „...Aj keď pri exekúcii ide o donucovanie povinného k splneniu jeho
povinnosti a donucovanie má zásadne postihnúť len povinného, nie je vylúčené, že niekedy môže
faktický výkon rozhodnutia postihnúť aj tretie osoby. V takom prípade sa tretia osoba, t.j. osoba rozdielna
od oprávneného a povinného, môže brániť len vylučovacou (excindačnou) žalobou a tým zabrániť
porušovaniu práv k veci, ktorá je postihnutá exekúciou a to v zákone uvedeným spôsobom.“

30. Z uvedeného teda vyplýva i všeobecne známa skutočnosť, že peňažné prostriedky na konkrétnom
účte sú vo sfére pôsobnosti majiteľa konkrétneho účtu, čo neznamená, že majiteľ môže s nimi v prípade
daňovej exekúcie voľne nakladať. Uvedené platí bez ohľadu na to, či peňažná suma bola poukázaná
omylom alebo na splnenie určitého záväzku.
Okresný súd preto správne posúdil, že pasívne legitimovaným účastníkom v danej veci mohol byť len
subjekt, na ktorého účet boli údajne omylom poukázané peňažné prostriedky.

31. Odvolací súd sa preto nestotožnil ani s tvrdením žalobcu, že na plnenie daňového nedoplatku
boli použité peňažné prostriedky inej osoby ako povinného. Pripísané na účet povinného peňažné
prostriedky sa stali prostriedkami povinného a vo vzťahu k žalovanému nie je rozhodné, či táto suma
bola právom alebo omylom pripísaná na účet povinného. Žalobca nesplnil žalovanému za povinného,
ale žalovanému bolo plnené z účtu povinného, t.j. z peňažných prostriedkov na jeho účte. Žalovaný
od žalobcu nezískal žiadne plnenie, a preto sa na jeho úkor ani nemohol obohatiť. Ustanovenie § 451
Občianskeho zákonníka <.definuje bezdôvodné obohatenie ako majetkový prospech získaný plnením
bez právneho dôvodu, z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol
či z nepoctivých zdrojov. V prejednávanej veci bolo nesporne preukázané, že peňažná suma pripísaná
na účet daňového dlžníka bola z titulu daňovej exekúcie odpísaná z účtu daňového dlžníka a nie z
účtu žalobcu, a preto žalobca neplnil žalovanému a nevznikol mu nárok na vydanie bezdôvodného
obohatenia.

32. V zmysle uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 5 Cdo 114/2012 zo dňa 5.
júna 2012 „Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, že odvolací súd
v odôvodnení svojho rozhodnutia zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré rozsudok súdu
prvého stupňa zrušil. Jeho rozhodnutie nemožno považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp.
ústavne nekonformné, pretože odvolací súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil
od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného
súdu, iba skutočnosť, že dovolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže
viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. I.
ÚS 188/06). Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v
žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv
odporcu“.

33. S námietkou nesprávnych skutkových zistení súvisí tiež otázka právneho posúdenia veci okresným
súdom. K námietke odvolateľa o nesprávnom právnom posúdení veci odvolací súd uvádza, že právnym
posudzovaním veci súd neporušuje žiadnu procesnú povinnosť vyplývajúcu mu zo zákona, ani procesné
práva účastníka. Nesprávnym právnym posúdením sa rozumie subsumovanie skutkového stavu pod
normu hmotného práva alebo procesného práva, ktorá v hypotéze nemá také predpoklady, aké
vyplývajú zo zisteného skutkového stavu. Nesprávne právne posúdenie veci konkrétne spočíva v tom,
že súd použil nesprávnu právnu normu, alebo síce aplikoval správnu právnu normu, ale ju nesprávne
interpretoval, a napokon právnu normu síce správne vyložil, ale na zistený skutkový stav ju nesprávne
aplikoval (porovnaj rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 2 M Cdo 4/2009). Takú
vadu napadnutého rozhodnutia v posudzovanej veci odvolací súd nezistil a konštatuje, že rozhodnutie
okresného súdu sa opiera o tvrdenia a relevantné dôkazy produkované stranami v prvoinštančnom



konaní a vychádza zo správne aplikovaných a interpretovaných právnych noriem na dostatočne a
správne zistený skutkový stav veci.

34. Záverom a zhrňujúc odvolací súd uvádza, že preskúmaním veci nezistil odvolateľom namietané
nesprávne skutkové zistenia a nesprávne právne posúdenie veci, ktoré by viedli k vecne nesprávnemu
rozhodnutiu v meritórnom prvom výroku napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie.

35. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil podľa §
387 ods. 1 CSP ako vecne správne rozhodnutie, a to vo výroku vo veci samej, ako i v závislom výroku o
trovách konania. V podrobnostiach odkazuje za primeranej aplikácie § 387 ods. 2 CSP na odôvodnenie
napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie.

36. Odvolací súd považuje za nevyhnutné poukázať i na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 1Cdo 147/2011 z 25. apríla 2012, v zmysle ktorého, odvolací súd, ktorý sa stotožnil
so závermi súdu prvého stupňa, neporušil zákon, ak v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval
správnosť dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa a navyše tiež rozviedol vlastnú argumentáciu.

37. Len pre úplnosť a na margo k veci odvolací súd uvádza, že pokiaľ žalobca poukazoval na rozsudok
Okresného súdu Bratislava II sp.zn. 52C /88/2009 z 21.1.2011, tak toto rozhodnutie nepredstavuje
ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít v zmysle Čl. 2 ods. 3 základných princípov
CSP, preto pri rozhodovaní v tejto odvolacej veci na toto rozhodnutie krajský súd neprihliadal. Z
napadnutého rozhodnutia okresného súdu, ktoré je predmetom tohto odvolacieho konania, vyplýva,
že okresný súd dotvrdzoval správnosť prijatých záverov poukazom na rozhodnutia Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky, ktoré odvolateľ v odvolaní osobitne nenamietal. V zmysle rozhodnutia Ústavného
súdu Slovenskej republiky sp.zn. I. ÚS 87/1993, je obsahom princípu právneho štátu vytvorenie istoty, že
na určitú právne relevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď.
Za ustálenú judikatúru pre účely jej záväznosti a potreby odôvodnenia odchýlenia sa od takéhoto
záväzného názoru Najvyššieho súdu (žalobca poukazoval však na rozhodnutie okresného súdu) má
významnú hodnotu aj to, či bolo takéto rozhodnutie publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu
a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky (ďalej aj len „Zbierka“), teda bolo odsúhlasené príslušným
kolégiom pripomienkované predpokladaným spôsobom, a je teda považované za súčasť ustálenej
judikatúry v obdobných veciach. Až pokiaľ určitý právny názor bol opakovane potvrdený Najvyšším
súdom Slovenskej republiky, ide skutočne o ustálenú judikatúru, teda o názor najvyššieho súdu, nie
iba o názor jedného senátu. Vzhľadom na tieto postuláty potom nebolo možné odvolaciemu súdu
stotožniť sa s argumentáciou žalobcu v odvolaní a ani konštatovať odklon okresného súdu od ustálenej
rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít, s poukazom na konanie, na ktoré žalobca poukazoval v
podanom odvolaní. V súvislosti s uvedenými závermi pre úplnosť odvolací súd poukazuje na uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 18. októbra 2016, sp.zn. 3Cdo 136/2016, v zmysle ktorého
výklad, ktorý sa podáva v publikovanom judikáte, nie je síce právne (de jure) záväzný, fakticky (de facto)
má ale vysokú vecnú autoritu. I keď judikatúra Najvyššieho súdu nie je formálne záväzná ipso jure,
normatívnu silu má, a to tak vo vertikálnej línii (voči súdom nižších stupňov), ako aj v horizontálnej línii
(medzi jednotlivými senátmi a kolégiami Najvyššieho súdu navzájom). Odvolací súd zvýrazňuje, že vo
vymedzení základných princípov tohto článku je formulovaný princíp právnej istoty, ako stav, v ktorom
každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou
praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom môže
každý legitímne očakávať, že jeho spor bude spravodlivo rozhodnutý. Práve v súvislosti s týmito závermi
poukazuje odvolací súd na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia okresného súdu a na skutočnosti v
ňom uvádzané, ktoré sú dotvrdzované poukazmi na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.
Z uvedených dôvodov nebolo možné potom vyhodnotiť napadnutý rozsudok okresného súdu, ako
rozhodnutie, ktoré by bolo arbitrárne, resp. vydané v rozpore s princípom právnej istoty, zakotveným v
Čl. 2 CSP.

38. Pokiaľ rozhodol odvolací súd o zrušení uznesenia Okresného súdu Liptovský Mikuláša č.k.
9Cb/121/2016-67 zo dňa 24. marca 2017, tak odvolací súd pristúpil k jeho zrušeniu vzhľadom na
skutočnosť, že v čase jeho vydania neexistovali dôvody pre jeho vydanie, keďže rozsudok okresného
súdu k momentu rozhodovania okresného súdu nenadobudol právoplatnosť vzhľadom na skutočnosť,
že rozsudok okresného súdu k dátumu 24. marca 2017 nebol kvalifikovane doručený žalobcovi, čo bola



základná zákonná podmienka pre rozhodovanie okresného súdu podľa § 262 ods. 2 CSP. Odvolací súd
preto zrušil uznesenie okresného súdu č.k. 9Cb/121/2016-67 podľa § 389 ods. 1 písm. d) CSP.

39. Odvolací súd záverom poukazuje na to, že právo na súdnu ochranu nie je právom na úspech
v súdnom konaní a toto právo preto nezahŕňa nárok na zamietnutie žaloby na základe procesnej
obrany žalovaného účastníka (sporovej strany). Toto základné právo nezahŕňa ani právo na to, aby
všeobecné súdy v civilných konaniach v celom rozsahu rešpektovali a uznávali procesné úkony každého
z účastníkov bez zreteľa na ich povahu, dôsledky a vzťah k predmetu konania (pozri II. ÚS 37/2001).

40. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP, podľa ktorého ustanovenia
o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie, v spojení s § 255
ods. 1 CSP, § 262 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní bol úspešný žalovaný, preto mu bola priznaná plná
náhrada odvolacích trov.

41. Podľa § 262 ods. 2 CSP, o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Podľa ust. § 428 CSP v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Podľa ust. § 429 ods. 1 CSP dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie
a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.
Podľa ust. § 429 ods. 2 CSP povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.
Podľa ust. § 430 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na podanie dovolania.
Podľa ust. § 420 CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa ust. § 431 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k
vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva
táto vada.



Podľa ust. § 421 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa ust. § 432 CSP dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva
v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne
posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho
posúdenia.

Podľa ust. § 433 CSP dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania
pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom.

Podľa ust. § 434 CSP dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania.

Podľa ust. § 435 CSP v dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky
procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného
dovolania.