Uznesenie Krajského súdu Trnava sp. zn. 25Co/129/2017 z 17. 7. 2018 Citácia: uznesenie Krajského súdu Trnava z 17. júla 2018, sp. zn. 25Co/129/2017, ECLI:SK:KSTT:2018:2315208651.1 Krajský súd Trnava | 25Co/129/2017 | ECLI:SK:KSTT:2018:2315208651.1 | 2018-07-17 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo – Spotrebiteľské zmluvy Citované ustanovenia: § 52 ods. 1 OZ, § 37 OZ, § 39 OZ Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/05b3dd87-458a-4d41-ac7c-04a186d5ca0c Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2018:2315208651.1 Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 25Co/129/2017
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2315208651
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 07. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Valentová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2018:2315208651.1

Uznesenie
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Martina Valentová a sudkýň:
JUDr. Ľubica Spálová a Mgr. Lucia Mizerová, v právnej veci žalobkyne: R. V., nar. XX.XX.XXXX,
bytom Y. D. XXX, zastúpenej spoločnosťou: Advokátska kancelária KONCOVÁ & PARTNERS, s.r.o.,
so sídlom Trenčín, Legionárska 7158/5, IČO: 47 256 907, proti žalovanému: POHOTOVOSŤ, s.r.o.,
so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, o určenie neplatnosti zmluvy o úvere, o
vydanie bezdôvodného obohatenia a o práve na primerané finančné zadosťučinenie, na odvolanie
žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Galanta č. k. 17C/301/2015-96 zo dňa 6.4.2017 v spojení s
uznesením č,k, 17C/301/2015-101 zo dňa 26.4.2017, ktorým sa samostatne rozhodlo o závislom výroku
o poplatkovej povinnosti žalovaného, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok a uznesenie súdu prvej inštancie r u š í a vec mu v r a c i a na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Prvoinštančný súd rozhodol napadnutým rozsudkom tak, že určuje, že Zmluva o Úvere č. 207900029
zo dňa 22.3.2013 je absolútne neplatná a žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni titulom
bezdôvodného obohatenia sumu vo výške 162,55 Eur a titulom primeraného finančného zadosťučinenia
sumu vo výške 500,- Eur, a to všetko do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Súd žalobkyni priznal
náhradu trov konania vo výške 100 %.
2. Rozhodnutie odôvodnil právne aplikáciou § 34, § 37 ods. 1, § 52 ods. 1, 2, § 53c, § 54 ods. 1, 2, §
53c, § 451 ods. 1, 2, § 456 veta prvá, § 457, § 458 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 3 ods. 5 veta prvá a
tretia zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa. Vecne súd prvej inštancie argumentoval len tým,
že zákon zavádza absolútnu neplatnosť spotrebiteľskej zmluvy z dôvodu formálnej chyby, za ktorú sa
považuje skutočnosť, že predmet a cena v spotrebiteľskej zmluve, ktorá sa vyhotovuje v písomnej forme,
sú uvedené menším písmom ako iná časť takejto zmluvy, okrem veľkosti písma použitého pri názve
zmluvy alebo pri označení jej častí (článkov). Takto formulovaná požiadavka znamená, že veľkosť písma
pri uvádzaní predmetu a ceny sa bude porovnávať s tým typom písma, ktorý sa v zmluve v akejkoľvek
časti použije ako najmenší. Novela Občianskeho zákonníka vykonaná zákonom č. 106/2014 Z.z., ktorým
sa mení a dopĺňa zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov, a o zmene
a doplnení niektorých zákonov, s účinnosťou od 1.6.2014 doplnila toto ustanovenie o novú druhú vetu.
V tejto vete sa rieši otázka veľkosti písma, aká musí byť použitá pri tvorbe spotrebiteľských zmlúv
vrátane všeobecných obchodných podmienok, príp. iných dokumentov, ktoré so spotrebiteľskou zmluvou
súvisia. V § 53c sa odkazuje na úpravu vo vykonávacom predpise. Týmto vykonávacím predpisom
je nariadenie vlády SR č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho
zákonníka, ktoré bolo novelizované nariadením vlády SR č. 141/2014 Z.z., účinným od 1.6.2014.
Podľa tejto úpravy (§ 1b) ustanovenia spotrebiteľskej zmluvy, ako aj ustanovenia obsiahnuté vo
všeobecných obchodných podmienkach alebo v akýchkoľvek iných zmluvných dokumentoch súvisiacich
so spotrebiteľskou zmluvou musí dodávateľ uviesť písmom, ktorého výška je najmenej 1,9 mm. Tomu
zodpovedá napríklad typ písma „Times New Roman“ s veľkosťou 12. V prípade použitia menšieho písma



bude zmluva absolútne neplatná, na ktorú neplatnosť súd prihliada ex offo. Súd tak musí konštatovať,
že predložená zmluva o úvere v znení VOP č. 207900029 je absolútne neplatná, nakoľko text zmluvy
je písaný písmom o veľkosti 1 mm, preto je zmluvu nutné posúdiť ako absolútne neplatnú. Neplatnosť
je daná aj podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka pre neurčitosť, dôkazom čoho je aj to, že kým
žalobca zmluvu považoval za spotrebiteľskú, žalovaný trval na tom, že sa jedná o obchodno-záväzkový
vzťah (čo sa mu nepodarilo preukázať), a taktiež aj § 39 Občianskeho zákonníka, nakoľko žalovaný
neprípustným spôsobom dopisoval do zmluvy podstatné údaje a to až po tom, ako žalobkyňa zmluvu
podpísala. Vzhľadom k tomu súd vyhovel žalobe a úverovú zmluvu určil za neplatnú K plneniu so
strany žalobkyne tak došlo z titulu bezdôvodného obohatenia. Z neplatnej alebo zrušenej zmluvy je
každá zo strán povinná vrátiť druhému všetko, čo na základe nej dostala. Táto povinnosť je vzájomná,
pričom strany majú možnosť dohodnúť sa o čase a spôsobe vrátenia toho, čo navzájom dostali. Ak k
takejto dohode nedôjde, strana je povinná vrátiť to, čo dostala, v prvý deň po tom, čo ho druhá strana
o vrátenie požiadala. Ako vyplýva z písomného vyjadrenia žalovaného zo dňa 19.9.2016, žalobkyňa
prevzala finančnú hotovosť vo výške 500,- Eur, pričom vrátila žalovanému celkovo sumu 662,55 Eur,
teda žalovaný sa bezdôvodne obohatil o sumu 162,55 Eur. Preto súd vyhovel žalobe aj v tejto časti a
zaviazal žalovaného na zaplatenie (vrátenie) bezdôvodného obohatenia vo výške 162,55 Eur.
3. Súd prvej inštancie tiež uzavrel, že Proti porušeniu práv a povinností ustanovených zákonom s
cieľom ochrany spotrebiteľa môže sa spotrebiteľ proti porušiteľovi na súde domáhať ochrany svojho
práva. Spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej zák. č.
250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a osobitným predpismi. Súd sa stotožnil s právnou argumentáciou
žalobkyne, ktorá je invalidná dôchodkyňa, no najmä poukazuje na nekalé obchodné praktiky žalovaného,
ktorých sa dopustil. Žalovaný absolútne neprípustným spôsobom vpisoval údaje do zmluvy o úvere a
to až potom, ako ju žalobkyňa podpísala absolútne v rozpore so zákonom vpisoval údaje o tom, že
žalobkyňa uzatvára zmluvu ako podnikateľ. Vzhľadom na takéto konanie žalovaného je súd rovnako
ako žalobkyňa toho názoru, že 500,- Eur je primeraná suma finančného zadosťučinenia a to aj s
poukazom na výšku úveru. Zákon nestanovuje minimálnu, či maximálnu výšku primeraného finančného
zadosťučinenia, preto vzhľadom na uvedené okolnosti súd vyhovel žalobe aj v tejto časti, pretože
považoval požadovanú sumu za primeranú a zodpovedajúcu konaniu žalovaného a výške poskytnutého
úveru.
4. Súd prvej inštancie o nároku žalobkyne na náhradu trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 a § 262
ods. 1 CSP, pričom žalobkyňa bola v konaní plne úspešná, preto jej súd priznal náhradu trov konania
vo výške 100%.
5. Proti tomuto rozsudku v celom jeho rozsahu podal žalovaný odvolanie, ktorým navrhol odvolaciemu
súdu rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie. Zároveň žiada úhradu trov konania, ktoré mu vznikli, vrátane trov odvolacieho konania.
Poukázal na odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. d), f) a h) Civilného sporového poriadku.
Argumentoval tým, že napádaný rozsudok je nepreskúmateľný, pretože jeho odôvodnenie nespĺňa
zákonom stanovené podmienky. Poukazuje tiež na neodstrániteľnú prekážku konania, ktorú predstavuje
existencia veci rozhodnutej, na ktorú je súd povinný prihliadať počas ktorejkoľvek časti konania, keďže
o platnosti jednotlivých častí zmluvy o úvere č. 207900029 (teda či zmluva je bezúročná bez poplatkov
alebo nie) už bolo rozhodnuté dňa 2.3.2012 rozsudkom Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti
Slovenská rozhodcovská, a.s., Karlove rameno 8, Bratislava, sp. zn. SR 10708/11, ktorý nadobudol
právoplatnosť a vykonateľnosť. V tejto súvislosti odvolateľ poukázal na znenie § 161, § 230 Civilného
sporového poriadku, ako aj § 35 zák. č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní ako aj na viaceré
rozhodnutia súdov konkrétne Najvyššieho súdu ČR, Najvyššieho súdu SR, Krajských súdov v Prešove,
Košiciach, Okresného súdu Bratislava 1 a tiež na rozhodnutia Európskeho súdneho dvora vo veci
Asturcom, vo veci č. C-2/08. Odvolateľ zdôraznil, že z rozhodcovského rozsudku je jasne zrejmé, že
rozhodcovský súd posúdil zmluvu ako platný a odplatný právny úkon a na jeho základe mu priznal
voči žalobkyni plnenie. V tejto súvislosti treba pripomenúť, že z hľadiska res iudicatae je prípadná
nesprávnosť rozhodcovského rozsudku irelevantná a aj v tomto prípade res iudicatae existuje. Súd by
mal preto konanie zastaviť pre neodstrániteľný nedostatok konania. Ďalej podotkol, že spornú zmluvu
o úvere nemožno požadovať za zmluvu o spotrebiteľskom úvere v zmysle Zákona o spotrebiteľských
úveroch, nakoľko v zmluve je výslovne určený účel uzatvorenia zmluvy - povolanie, dlžník je tak vyňatý
spod statusu spotrebiteľa. Zmluva bola uzatvorená v zmysle § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka a do
právneho vzťahu so žalobcom vstúpil na základe jeho vyhlásenia, že poskytnuté peňažné prostriedky
použije na výkon povolania a teda nie na svoju súkromnú potrebu. Zdôrazňuje tiež, nesúhlasí s
tvrdeniami súdu, ani žalobkyne, že účel poskytnutých finančných prostriedkov dodatočne doplnil. Pri
podpise zmluvy sa jednotlivé údaje pretláčajú na ďalšiu stranu, ktorú dostane k dispozícii dlžník, pričom



veriteľ si ponechá originál prvej strany. Na základe toho mohlo dôjsť k situácii, že v prípade vypisovania
jednotlivých údajov nemuseli sa tieto údaje v celosti alebo v časti pretlačiť na ďalšiu stranu, s ktorou
disponuje práve žalobkyňa. On sám má k dispozícii originál zmluvy o úvere, kde je účel uzatvorenia
zmluvy dostatočne zrozumiteľne, určito a jasne uvedený. Na základe uvedeného razantne odmieta,
že by dodatočne dopisoval akékoľvek údaje do zmluvy o úvere. Dôležité teda je na aký účel bol úver
poskytnutý a nie na aký účel žalobkyňa finančné prostriedky naozaj použila. Pokiaľ aj je on povinný
preukázať na aký účel boli peňažné prostriedky poskytnuté, nenesie povinnosť preukazovať, či naozaj
klient tieto prostriedky na daný účel v skutočnosti aj použil. V tejto súvislosti poukazuje aj na rozsudok
Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 21.2.2017 sp. zn. 14Co/975/2015. Navyše dňa 22.3.2011 bol
podpísaný aj dodatok k zmluve, v ktorom bolo uvedené, že podpísaná R. V. vyhlasuje, že veriteľom
poskytnuté finančné prostriedky vo výške 500,- Eur použije na náklady na školenie a rekvalifikáciu.
Pokiaľ ide o výšku úrokov, považuje za logické, že s ohľadom na výrazne vyššie podnikateľské riziko
sú úroky požadované veriteľom, ktorý je nebankový subjekt, vyššie ako obvyklé bankové úroky. Pre
zistenie obvyklého úroku pre tento typ pôžičky je nutné zistiť, aká výška úrokov bola požadovaná
obdobnými podnikateľskými subjektmi v prípade zmlúv o krátkodobej pôžičke a úvere v určitom období.
V čase uzatvorenia zmluvy medzi stranami sporu neexistovalo žiadne zákonné obmedzenie zakladajúce
poskytovať úver či už spotrebiteľom alebo osobám, ktoré nie sú spotrebiteľmi. Veriteľ teda môže
požadovať v súvislosti s poskytnutím úveru okrem úroku z úveru aj poplatok za jeho poskytnutie, rovnako
má právo na zabezpečenie svojej pohľadávky či už zmluvnou pokutou alebo zmenkou. Z predmetu
definície spotrebiteľa jasne vyplýva, že z hľadiska určenia jeho statusu je rozhodujúce na aký účel bol
spotrebiteľský úver poskytnutý a teda nie na aký účel boli poskytnuté peňažné prostriedky dlžníkom
následne použité. Nakoľko žalobkyňa nemienila použiť peňažné prostriedky na svoju súkromnú osobu,
nie je spotrebiteľom. V jeho prípade treba akcentovať aj jeho dobrú vieru, s ktorou do právneho vzťahu
so žalobkyňou vstupoval. V tejto súvislosti odvolateľ tiež poukázal na viaceré rozhodnutia krajských a
okresných súdov. Súd zmluvu o úvere posúdil ako zmluvu spotrebiteľskú. Napriek tomu, že odcitoval
zákonné ustanovenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle zák. č. 129/2000 Z.z. Neuviedol ani
jediné tvrdenie na podporu svojho rozhodnutia z akého dôvodu posúdil zmluvu ako spotrebiteľskú
napriek tomu, že dlžníčka sa jasne zaviazala, že ide o úver vzatý za účelom povolania. Napádaný
rozsudok je nepreskúmateľný a tým došlo k odopretiu mu práva možnosť konať pred súdom. Súdu
predložil listinné doklady, ktoré nasvedčujú účelu. Žalobkyňa nepredložila ani jediný dôkaz o tom, že
by bol úver vzatý za spotrebným účelom a aj napriek tomu súd sa priklonil na jej stranu a to bez toho,
aby odkázal na akýkoľvek dôkaz, ktorý by svedčil jej tvrdeniam a napokon jeho rozhodnutiu. Nakoľko
prvoinštančný súd svoje rozhodnutie dostatočne neodôvodnil, nie je možné, aby mohol zaujať k jeho
záverom svoje stanovisko. Pokiaľ ide o neplatnosť zmluvy o úvere, zotrváva na doterajšej argumentácii,
že v predmetnom prípade nemožno žiadať neplatnosť právneho úkonu ako takého, keďže podľa § 41
Občianskeho zákonníka, ak sa dôvod neplatnosti nevzťahuje len na časť právneho úkonu, je neplatnou
len táto časť. K finančnému zadosťučineniu uvádza, že odmieta priznať žalobkyni status spotrebiteľa,
nakoľko nespĺňa základnú definíciu spotrebiteľa jednak v zmysle Zákona o ochrane spotrebiteľa, tak
aj podľa Zákona o spotrebiteľských úveroch. Napokon žalobkyňa nijakým relevantným spôsobom
neodôvodnila vznesený nárok na finančné zadosťučinenie. Napokon namieta i to, že žalobkyňa na určení
neplatnosti zmluvných podmienok nemá naliehavý právny záujem a to s odkazom na § 137 písm. c) CSP.
6. Žalobkyňa odvolanie nepodala, k doručenému odvolaniu žalovaného sa písomne nevyjadrila.
7. Dňa 1. júla 2016 nadobudol účinnosť Civilný sporový poriadok (zákon č. 160/2015 Z. z., ďalej CSP),
ktorý nahradil a zrušil do 30.6.2016 účinný zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej OSP).
Odvolací súd pristupujúci k rozhodovaniu v tejto veci po 1. júli 2016, postupoval na základe prechodného
ustanovenia § 470 ods. 1 CSP (podľa ktorého, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania
začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti) už podľa CSP.
8. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362
ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - zároveň stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané
(§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355
ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že
odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. d), f) a h) CSP), preskúmal
napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods.
1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§
380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby
zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania
(§ 385 ods. 1 CSP a contrario), a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné, v dôsledku čoho
je nevyhnutné napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s uznesením, ktorým sa samostatne



rozhodlo o závislom výroku o poplatkovej povinnosti žalovaného, s použitím § 389 ods. 1 písm. b), c)
CSP zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
9. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu bolo posúdiť, či súd prvej inštancie vo veci správne rozhodol,
ak žalobe žalobkyne o určenie neplatnosti úverovej zmluvy, o vydanie bezdôvodného obohatenia a o
práve na primerané finančné zadosťučinenie vyhovel v celom rozsahu, a to s poukazom na odvolacie
argumenty uplatnené odvolateľom, ktorý namietal, že mu súd nesprávnym procesným postupom
znemožnil, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva
na spravodlivý proces, tiež, že súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam a napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
10. Odvolateľ prioritne založil odvolaciu argumentáciu na nepreskúmateľnosti napádaného rozsudku
pre absenciu vysporiadania sa s námietkou účelu poskytnutých finančných prostriedkov, a neuvedenia
dôkazov, o ktoré súd oprel posúdenie zmluvy o úvere s obchodnoprávnym charakterom ako zmluvy
spotrebiteľskej. Žalovaný zdôraznil, že súd len konštatuje, že má za to, že sa jedná o spotrebiteľskú
zmluvu bez toho, aby to akokoľvek odôvodnil. Žalobkyňa pritom nepredložila jediný dôkaz o tom, že by
sa malo jednať o spotrebiteľský úver. Žiada preto, aby súd prvej inštancie poukázal na dôkazy, o ktoré
oprel svoje závery.
11. Podľa súdom prvej inštancie citovaného § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľskou
zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.
Podľa ods. 3 citovaného zákonného ustanovenia dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení
spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti a
podľa ods. 4 spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná
v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Podľa § 2 písm. a) ods.
2 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úverov, spotrebiteľom sa rozumie fyzická osoba, ktorej je
ponúkaný alebo bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania
alebo podnikania.
12. Z oboch ustanovení citovaných odvolacím súdom v predchádzajúcom odseku vyplýva, že pomyselnú
deliacu čiaru medzi spotrebiteľmi na jednej a „nespotrebiteľmi“ na druhej strane (jedno hľadisko), medzi
spotrebiteľskými a inými než spotrebiteľskými úvermi (hľadisko druhé) a napokon medzi spotrebiteľskými
zmluvami a zmluvami nemajúcimi takýto charakter (hľadisko tretie) predstavuje 1. postavenie osoby
vstupujúcej do príslušného záväzkového vzťahu v pozícii odberateľa (dlžníka) a 2. to, či úver alebo iný
predmet zmluvy aj na strane takejto osoby má alebo naopak nemá súvis s výkonom jej zamestnania,
povolania alebo podnikania, resp. či konanie pri uzatváraní a plnení zmluvy spadá alebo naopak nespadá
do rámca predmetu obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti takejto osoby. Ak zo zmluvy vyplýva
status úverového dlžníka ako podnikateľa a nie je tu nič, z čoho by bolo možno vyvodiť úmysel takýmto
označením zastrieť skutočný účel zmluvy (aj úverovej), veriteľ nespotrebiteľský charakter zmluvy ďalej
preukazovať nemusí. V takýchto prípadoch je to naopak dlžník (potenciálne sa snažiaci dostať pod
ochranu noriem spotrebiteľského práva), kto je povinný preukázať poskytnutie úveru na iný účel než
výkon podnikania či jemu obdobného povolania (ak by malo ísť o dilemu spotrebiteľský či iný než
spotrebiteľský úver), resp. nedostatok súvisu jeho konania pri uzatváraní a plnení zmluvy s predmetom
obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti (ak by naopak malo byť predmetom sporu to, či zmluva má
alebo nemá byť považovaná za spotrebiteľskú podľa príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka).
13. Na základe uvedeného, v kontexte s odvolacou námietkou podľa odseku 10. a obsahu spisu, v
prejednávanej veci nemôže byť žiadnej pochybnosti o tom, že súd prvej inštancie sa pri posudzovaní
charakteru úverovej zmluvy zo dňa 22.3.2011, vrátane jej príloh a v spojení s jej Dodatkom z toho
istého dňa, dostatočne nevenoval vysvetleniu či zmluvu posudzuje len ako spotrebiteľskú v zmysle
úpravy Občianskeho zákonníka, alebo aj z pohľadu právnej úpravy spotrebiteľských úverov, pokiaľ sa
zaoberal otázkou ne/preukázania žalovaným, že žalobkyňa skutočne čerpala úver pre účely podnikania
(inak správne má byť zamestnania, resp. povolania). Súd ako zásadné uvádza, že: „žalobca doložil
k žalobe kópiu originálu zmluvy poskytnutej mu zo strany žalovaného (avšak sa jedná len o druhú či
tretiu samoprepisovaciu kópiu), v ktorej nebol vyplnený účel, na aký sa poskytovali finančné prostriedky,
ako ani riadny dátumu podpisu zmluvy o úvere. Z takéhoto postupu súd potom usudzuje, že zmluva
o úvere bola žalobcovi odovzdaná bez vyplnenia účelu poskytnutia finančných prostriedkov a bez
riadneho dátumu podpisu zmluvy, a až následne potom žalovaný vyplnil chýbajúce časti zmluvy o
úvere, najmä čo sa týka účelu poskytnutia finančných prostriedkov a dátumu a podpisu zmluvy. Z toho
potom podľa súdu vyplýva, že žalovaný neoprávnenie vpisoval do zmluvy údaje, ktoré mali byť vyplnené
pred podpisom tejto zmluvy a takýto postup súd považuje za konanie v rozpore s dobrými mravmi,
ako aj za neurčitý právny úkon, najmä čo sa týka posúdenia, či sa jednalo o spotrebiteľský vzťah (?),
preto zmluva je neplatná podľa § 37 ako aj podľa § 39 Občianskeho zákonníka.“, takéto vysvetlenie je



nedostatočné už len preto, že súd ponechal bez povšimnutia predložený Dodatok k úverovej zmluve
zo dňa 22.3.2011, žalobkyňou riadne podpísaný, z ktorého vyplýva vyhlásenie žalobkyne, že finančné
prostriedky z úveru použije na náklady na školenie a rekvalifikáciu a tiež zásadný fakt, že pokiaľ
aj v žalobkyňou predloženej fotokópie ňou držaného originálu úverovej zmluvy chýba označenie, že
finančné prostriedky sú poskytnuté na výkon povolania, z uvedenej listiny jednoznačne vyplýva, že
žalobkyňa prehlásenie potvrdila vlastnoručným podpisom, čo by sa nestalo pokiaľ by žiadne vyhlásenie
nepodávala. Navyše žalovaným predložená zmluva dané označenie obsahuje, a nakoľko je zrejmé,
že zmluva sa vyhotovovala spolu s kópiami (išlo o kópie vyhotovované súčasne s originálom ako
samoprepisovacie kópie), stačil len slabší tlak pri písaní určitých častí zmluvy na to, aby sa v spodnejších
kópiách tieto časti už nepretlačili. Rovnako to platí aj pokiaľ ide o dátum uzatvorenia zmluvy, v úverovej
zmluve predloženej žalobkyňou v ňom chýba len jedna číslica pri označení roku - posledná, v ktorom
sa zmluva uzatvárala, dátum ale vyplýva z príloh úverovej zmluvy, t.j. zo splátkového kalendára ako
aj z Rozhodcovskej zmluvy, v ktorých listinách je dátum totožný a totožné sú aj jeho časti, ktoré sú
v zmluve o úvere čitateľné, z čoho potom nemožno vyvodiť nekalý úmysel žalovaného pozmeňovať
dátum uzatvorenia úverovej zmluvy. Pokiaľ by aj uvedené údaje v úverovej zmluve chýbali, súd prvej
inštancie nevysvetlil na základe čoho dospel k záveru, že ich absencia spôsobuje neplatnosť celej
zmluvy ako aj jej rozpor s dobrými mravmi a tým neplatnosť podľa § 39 a 37 Občianskeho zákonníka
a to ako po skutkovej, tak aj po právnej stránke veci. Odôvodnenie chýbalo aj pri konštatovaní súdom
prvej inštancie neplatnosti zmluvy pre nedostatočnú veľkosť jej písma 1 mm, pričom súdom cit. § 53c
Občianskeho zákonníka vyžaduje, aby predmet a cena neboli uvedené menším písmom ako iná časť
zmluvy s výnimkou jej názvu a označení jej častí, pod následkom neplatnosti zmluvy, čím sa súd prvej
inštancie vôbec nezaoberal. Aj priznanie finančného zadosťučinenia žalobkyni súd prvej inštancie z
hľadiska právneho ako i skutkového riadne neodôvodnil. Odôvodnenie je založené len na tom, že:
„Vzhľadom na konanie žalovaného (aké?) je súd, rovnako ako žalobca, toho názoru, že 500,- Eur je
primeraná suma finančného zadosťučinenia (v čom?) a to aj s poukazom na výšku úveru (prečo?). Zákon
nestanovuje minimálnu či maximálnu výšku primeraného finančného zadosťučinenia, preto vzhľadom na
uvedené okolnosti (aké?) súd vyhovel žalobe aj v tejto časti (výrok II.), pretože považoval požadovanú
sumu za primeranú (z čoho tak usúdil?) a zodpovedajúcu konaniu žalovaného (akého konania?) a výške
poskytnutého úveru.“, čo spôsobuje jeho nekonkrétnosť, nedostatočnosť a tým nespôsobilosť dosiahnuť
svoju presvedčivosť.
14. Až pre prípad preukázania, či úver na strane žalobkyne má, resp. mal alebo naopak nemal súvis
s výkonom jej zamestnania, povolania (čo sa môže javiť ako pochybné, keďže žalobkyňa má byť
invalidná dôchodkyňa), bude môcť súd pristúpiť k posúdeniu platnosti úverovej zmluvy, a to ako zmluvy o
spotrebiteľskom úvere, alebo len ako zmluvy spotrebiteľskej - pozri vysvetlenie v odseku 12, a následne
i uplatnených nárokov s ňou súvisiacich v súlade s príslušnou na vec sa vzťahujúcou právnou úpravou.
15. Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
16. Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a
v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne
o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
17. Podľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky ak súd koná vo veci uplatnenia práva osoby
určenej v čl. 46 ods. 1 ústavy inak ako v rozsahu a spôsobom predpísaným zákonom, porušuje ústavou
zaručené právo na súdnu ochranu (I. ÚS 4/1994).
18. Vady konania vymedzené v § 389 ods. 1 písm. a) až d) CSP sú porušením základného práva strany
sporu (účastníka súdneho konania) na spravodlivý proces, toto právo zaručujú v podmienkach právneho
poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj cit. čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a čl.
6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Podľa judikatúry Európskeho súdu
pre ľudské práva (napr. Ruiz Torija c/a Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A), Komisie
(napr. stanovisko vo veci E.R.T. c/a Španielsko z roku 1993, sťažnosť č. 18390/91) a Ústavného súdu
Slovenskej republiky (nález sp. zn. I. ÚS 226/03), treba za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie
považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia.
19. Podľa § 220 ods. 2 CSP v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké
skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril
žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné
skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré
dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté
dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby



odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Podľa odseku 3, ak sa súd odkloní od ustálenej rozhodovacej
praxe, odôvodnenie rozsudku obsahuje aj dôkladné odôvodnenie tohto odklonu.
20. Odôvodnenie rozsudku súdu a primerane i uznesenia (§ 234 ods. 2 CSP) musí mať náležitosti
uvedené v § 220 ods. 2 CSP. Súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vyporiadať so všetkými
rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený
nielen s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania a zistené rozhodujúce skutočnosti, ale tiež
s poukazom na ním prijaté právne závery. V odôvodnení rozhodnutia musí súd spôsobom logicky
kompaktným a bez rozporov a vnútorných protirečení vysvetliť, k akým skutkovým zisteniam dospel,
ktorú právnu normu a z akých dôvodov aplikoval a ako ju interpretoval. Účelom odôvodnenia je logicky,
vnútorne kompaktne a neprotirečivo vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia. Ak rozhodnutie
súdu neobsahuje náležitosti uvedené v § 220 ods. 2 CSP, je nepreskúmateľné.
21. Pretože povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva strany na dostatočné a
presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vyporiada i so špecifickými námietkami
strany; porušením uvedeného práva strany a povinnosti súdu sa strane sporu (okrem upretia práva
dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma možnosť náležite skutkovo
aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu (v rovine polemiky i s jeho dôvodmi) v rámci využitia
prípadne riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov.
22. Ak potom nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením práva na spravodlivé
súdne konanie, táto vada zakladá dôvodnosť podaného odvolania podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP v
závislosti od miery znemožnenia stranám realizovať ich právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia.
23. Nepreskúmateľnosť, či arbitrárnosť súdneho rozhodnutia musí byť napravená, pretože bráni jeho
vecnému preskúmaniu; konvalidácia tohto nedostatku súdom vyššieho stupňa neprichádza z logických
a systematických dôvodov do úvahy (tiež pre zachovanie princípu dvojinštančnosti). Tomu zodpovedá
aj znenie ust. § 388 CSP, ktoré odvolaciemu súdu umožňuje zmeniť rozhodnutie súdu prvej inštancie
len za predpokladu, že nie sú splnené podmienky na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie. Pokiaľ teda
existujú dôvody pre zrušenie rozhodnutia, čo zároveň vylučuje, aby mohlo byť rozhodnutie potvrdené,
nemožno ho ani zmeniť (viď rozhodnutie NS SR 7Cdo 157/2011).
24. Keďže v danom prípade došlo nesprávnym procesným postupom súdu prvej inštancie (absenciou
riadneho odôvodnenia rozhodnutia v súlade so zákonnými požiadavkami) k znemožneniu stranám
realizovať ich procesné právo na vysvetlenie dôvodov rozhodnutia v takej miere, že došlo k porušeniu
práva na spravodlivý proces, pričom s poukazom na mieru zlyhania súdu prvej inštancie, keď rozhodnutie
fakticky v relevantných záveroch nijako neodôvodnil ani právne a ani vecne, nie je možné tento
nedostatok napraviť v konaní pred odvolacím súdom, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie v spojení s uznesením, ktorým sa samostatne rozhodlo o závislom výroku o poplatkovej
povinnosti žalovaného, s použitím ust. § 389 ods. 1 písm. b) a c) CSP zrušil a podľa § 391 ods. 1 CSP
vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
25. Povinnosťou súdu prvej inštancie, súc pritom viazaný vysloveným právnym názorom odvolacieho
súdu (§ 391 ods. 2 CSP), bude postupovať v zmysle vyššie uvedených intencií. Po opätovnom
oboznámení sa s obsahom spisu, vykonaní všetkých potrebných dôkazov, aktuálne v súlade s
druhou hlavou prvým dielom CSP obsahujúcom špeciálne ustanovenie o spotrebiteľských sporoch (§
295 a nasl. CSP), výsledky vykonaného dokazovania vyhodnotiť, posúdiť podľa všetkých náležitých
hmotnoprávnych ustanovení a až následne vo veci opätovne rozhodnúť, pričom rozhodnutie je
nevyhnutné adekvátne v súlade s § 220 CSP odôvodniť.
26. V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách prvoinštančného aj odvolacieho konania.
27. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo



f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).



V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).