{"guid": "1f0d37ba-2878-4d78-89fe-467008d549b6:b0737c64-ec09-4af2-8a6f-3b7b89021379", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2018:2317209201.1", "spisova_znacka": "24Co/44/2018", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Trnava sp. zn. 24Co/44/2018 z 1. 10. 2018", "citacia": "uznesenie Krajského súdu Trnava z 1. októbra 2018, sp. zn. 24Co/44/2018, ECLI:SK:KSTT:2018:2317209201.1", "identifikacne_cislo": "2317209201", "sud": {"guid": "sud_109", "nazov": "Krajský súd Trnava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-trnava"}, "sudca": "JUDr. Irena Dobňáková", "sudca_id": 419, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-irena-dobnakova-419", "datum_vydania": "2018-10-01", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Zrušujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-220.odsek-2", "nazov": "§ 220 ods. 2 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-220.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-220"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-389.odsek-1.pismeno-b", "nazov": "§ 389 ods. 1 písm. b) CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-389.odsek-1.pismeno-b", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-389"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-220", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-389"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/b0737c64-ec09-4af2-8a6f-3b7b89021379", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2018:2317209201.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTT:2018:2317209201.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTT:2018:2317209201.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 24Co/44/2018
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2317209201
Dátum vydania rozhodnutia: 02. 10. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľuboslava Vanková
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2018:2317209201.1

Uznesenie
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ľuboslava Vanková a
sudkýň: JUDr. Magdaléna Krajčovičová a JUDr. Andrea Dudášová, v právnej veci žalobcu: F. O.,
narodený X.X.XXXX, bytom K. XXX, zastúpený splnomocnencom: Advokátska kancelária KONCOVÁ
& PARTNERS, s.r.o., IČO 47 256 907, so sídlom Legionárska 7158/5, Trenčín, proti žalovanému:
PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., IČO 35 792 752, so sídlom Pribinova 25, Bratislava, zastúpený
splnomocnencom: Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková, s. r. o., IČO 47 233 516, so sídlom
Kubániho 16, Bratislava, o zaplatenie 619,10 eur, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu
Galanta č. k. 19Csp/136/2017-42 zo dňa 11.12.2017, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie  r u š í  a  vec mu  v r a c i a  na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. uložil žalovanému povinnosť vydať žalobcovi
bezdôvodné obohatenie vo výške 419,10 eur, a to do 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku, výrokom
II. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 200 eur ako primerané finančné
zadosťučinenie, a to do 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku a výrokom III. rozhodol, že žalobca má
právo na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

2. Napadnutý rozsudok súd prvej inštancie právne odôvodnil paušálnym odkazom na ust. § 39, § 451
Občianskeho zákonníka, § 9 ods. 1, 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných
úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom v
čase uzavretia zmluvy, § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z.  o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona
Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov, § 255 ods. 1
Civilného sporového poriadku.

3. Súd prvej inštancie vychádzal zo skutkových zistení, že žalovaný poskytol žalobcovi úver vo výške
690 eur, žalobca doposiaľ uhradil žalovanému z titulu úveru sumu 1.109,10 eur. Zo Žiadosti o poskytnutie
revolvingového úveru - Zmluvy o revolvingovom úvere č. 8500044848 podpísanej žalobcom 2.4.2014
a žalovaným 7.4.2014 vyplýva, že žalobca žiada o poskytnutie úveru vo výške 690 eur so splatnosťou
na 42 splátok, s výškou mesačnej splátky 36,97 eur, celková čiastka, ktorú musí dlžník zaplatiť vo
výške 1.552,74 eur s predpokladanou ročnou percentuálnou mierou nákladov za úver 70,01 %, ročnou
úrokovou sadzbou úveru 70,01 % a s priemernou ročnou percentuálnou mierou nákladov za úver
vo výške 46,30 %. V bode 6 žiadosti/zmluvy sú dopísané údaje o schválenom revolvingovom úvere
(nevypĺňajte), z čoho vyplýva, že poskytnutá čiastka úveru je 690 eur, splatnosť úveru je 42 splátok, výška
mesačnej splátky vrátane úrokov je 36,97 eur, celková čiastka, ktorú musí dlžník zaplatiť je 1.558,74 eur
s ročnou percentuálnou mierou nákladov za úver 69,50%, ročnou úrokovou sadzbou úveru 70,01 % a
s priemernou ročnou percentuálnou mierou nákladov za úver vo výške 46,30 %. Na základe Dohody
o poskytnutí služieb v čl. 8 zmluvy/žiadosti mal uhradiť žalobca sumu 99,30 eur. Z Oznámenia veriteľa



o schválení úveru dlžníkovi - Zmluva o revolvingovom úvere č. 8500044848 zo dňa 7.4.2014 vyplýva,
že dlžníkom je žalobca a bol mu schválený úver vo výške 690 eur so splatnosťou na 42 mesiacov, s
mesačnou splátkou úveru 36,97 eur, s dátumom splatnosti prvej splátky úveru 9.5.2014, s dátumom
splatnosti poslednej splátky úveru 9.10.2017, s mesačnou periodicitou splácania úveru, dátumom
splatnosti splátky v priebehu periódy splácania v 9. deň, ročnou percentuálnou mierou nákladov úveru
69,50 %, s priemernou hodnotou ročnej percentuálnej miery nákladov platnej ku dňu podpísania zmluvy
o revolvingovom úvere 46,30 %. V zmysle bodu 13 predmetnej žiadosti, riadnym vyplnením a následným
podpisom tejto žiadosti - zmluvy všetkými zúčastnenými stranami uzatvoril veriteľ s dlžníkom zmluvu o
revolvingovom úvere, ktorej neoddeliteľnou súčasťou sú zmluvné dojednania.

4. Vecne argumentoval súd prvej inštancie tým, že  zmluva o úvere nespĺňa náležitosť písomnej formy (§
11 ods. 1 písm. a) ZoSÚ). Dlžník totiž podpísal len žiadosť o úver s požadovanými údajmi relevantnými
pre ustálenie podstatných náležitostí zmluvy o úvere, veriteľ následne vyplnil podstatné náležitosti
zmluvy o úvere a doručil dlžníkovi oznámenie o schválení úveru, ktoré sa malo stať súčasťou zmluvy
o úvere, pričom ani jeden z právnych úkonov nasledujúcich po žiadosti dlžníka dlžník nepotvrdil svojim
podpisom. Ďalej argumentoval súd prvej inštancie tým, že v zmluve o úvere je nesprávne uvedené
RPMN. V zmluve o úvere sa uvádza RPMN vo výške 69,50%, pričom ročná úroková sadzba je 70,01%.
Ďalej do RPMN neboli zahrnuté všetky náklady žalobcu v súvislosti s úverom - doplnková služba v
hodnote 99,33 eur. Zo spôsobu úpravy uvedenej odplaty nijako nevyplýva, že táto bola individuálne
dohodnutá a podľa názoru súdu prvej inštancie  mala byť táto zahrnutá do výpočtu RPMN. Na základe
uvedeného v zmluve o úvere je uvedená nesprávne ročná percentuálna miera nákladov v neprospech
spotrebiteľa (§ 11 ods. 1, písm. d) ZoSÚ), teda poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný
a bez poplatkov. Žalovaný nijako nerozporoval sumu, ktorú žalobca vyčíslil ako rozdiel toho, čo mu
poskytol žalovaný a čo žalobca uhradil. Na základe uvedeného je žalobca povinný vrátiť žalobcovi z titulu
bezdôvodného obohatenia sumu 419,10 eur v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti rozhodnutia. Ďalej
súd prvej inštancie konštatoval, že žalobcovi ako spotrebiteľovi prináleží právo požadovať primerané
finančné zadosťučinenie len vtedy, ak úspešne uplatní svoje právo na súde a súčasne preukáže, že
žalovaný skutočne porušil niektorú z povinností, ktoré mu ukladá zákon a že toto porušenie je spôsobilé
privodiť žalobcovi ako spotrebiteľovi ujmu a ak preukáže príčinnú súvislosť medzi porušením povinnosti
a spôsobilosťou ujmy. Na súde žalobca úspešne uplatnil porušenie jeho práva, ujma, ktorá mu objektívne
hrozila, bola vo výške 862,74 eur (rozdiel medzi celkovou výškou úveru, ktorú mal žalobca splatiť a
poskytnutou výškou úveru 690 eur).  Z uvedených dôvodov má preto žalobca v dôsledku porušenia jeho
práv ustanovených zákonom o ochrane spotrebiteľa ako aj osobitnými predpismi zo strany žalovaného,
nárok na primerané finančné zadosťučinenie. Priznané finančné zadosťučinenie je vyrovnaním ujmy
žalobcovi, ktorá mu vznikla konaním žalovaného a je akousi určitou satisfakciou za stav, ktorý musel
v dôsledku konania trpieť (výzvy na úhradu; žalobca uvádza, že nemal dostatok peňazí na lieky) a je
aj sankciou postihujúcou žalovaného, ktorý ako dodávateľ finančnej služby závadne konal. V danom
prípade boli splnené všetky zákonné predpoklady pre priznanie finančného zadosťučinenia vo výške
200 eur, ktoré s ohľadom na uvedené skutočnosti je primerané.

5. Súd prvej inštancie priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu, keďže bol v
spore úspešný v celom rozsahu.

6. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalovaný z dôvodu nesprávnych a neúplných
skutkových záverov, nesprávneho právneho posúdenia veci a nepreskúmateľnosti. V odvolaní uviedol,
že nesúhlasí s konštatovaním súdu prvej inštancie, že uzavretá zmluva o revolvingovom úvere obsahuje
nesprávny údaj o RPMN, pretože do výpočtu určujúceho výšku RPMN neboli zahrnuté náklady podľa
dohody o poskytnutí služby. Postup súdu, ktorý započítava sumu platby podľa dohody o poskytnutí
služby do výpočtu výšky RPMN, odporuje zákonu, keďže v uvedenej sume je zahrnutý aj náklad na
platbu za službu, ktorá nebola podmienkou pre vznik úverovej zmluvy, čiže podľa § 2 písm. g) zákona o
spotrebiteľských úveroch nejde o súčasť celkových nákladov. Závery súdu prvej inštancie o nesprávnej
výške RPMN nemajú oporu ani v zákone,  ani v skutkovom stave. Záver súdu prvej inštancie, že nebola
dodržaná písomná forma je formulovaný v rozsudku neurčito, všeobecne a arbitrárne, v dôsledku čoho
žalovaný považuje rozsudok za nepreskúmateľný. Z napádaného rozsudku je nezistiteľné, na základe
čoho súd prvej inštancie vôbec k sume 200 eur ako primeraného finančného zadosťučinenia dospel a z
rozsudku nevyplýva, na základe akých konkrétnych skutkových okolností. Skutočnosť, že v tejto otázke
má súd voľnú úvahu neznamená, že jeho rozhodnutie je nepreskúmateľné, či výsledkom ľubovôle.
Ohľadne aplikácie ustanovenia § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. sa súd prvej inštancie dopustil



pochybenia, nakoľko je nepreskúmateľné. Navrhuje, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak,
že žalobu zamietne.

7. K odvolaniu žalovaného proti rozsudku sa vyjadril žalobca. Vo vyjadrení uviedol, že súd prvej inštancie
v rámci určenia bezúročnosti a bezpoplatkovosti vychádzal v prvom rade z § 11 ods. 1 písm. a) zákona
č. 129/2010Z. z., keďže spotrebiteľská zmluva nespĺňa náležitosť písomnej formy, takisto poukázal
na nesprávne uvedenú výšku RPMN, pričom sa plne stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie o
nedostatku danej náležitosti. Rozhodnutie súdu prvej inštancie vo vzťahu k primeranému zadosťučineniu
považuje za správne, keďže žalovaný porušil práva žalobcu ako spotrebiteľa. Žiada, aby odvolací súd
potvrdil napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie.

8. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku), po zistení, že  odvolanie
bolo podané včas (§ 362 ods. 1 Civilného sporového poriadku), stranou, v ktorej neprospech bolo
rozhodnutie vydané (§ 359 Civilného sporového poriadku), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie
prípustné (§ 355 ods. 1 Civilného sporového poriadku), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom
predpísané náležitosti (aktuálne § 363 Civilného sporového poriadku) a že odvolateľ v odvolaní použil
zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. b), f), h) Civilného sporového poriadku),
preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 Civilného sporového poriadku) a
dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku), súc pritom viazaný skutkovým stavom,
ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 Civilného
sporového poriadku), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 Civilného
sporového poriadku a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je dôvodné, v dôsledku
čoho je nevyhnutné napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť (§ 389 ods. 1 písm. b), c) Civilného
sporového poriadku) a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 Civilného
sporového poriadku).

9. Podanou žalobou sa žalobca domáhal zaplatenia bezdôvodného obohatenia v sume 419,10 eur z
dôvodu, že revolvingový úver poskytnutý mu žalovaným je bezúročný a bez poplatkov a primeraného
finančného zadosťučinenia v sume 200 eur z dôvodu, že žalovaný porušil práva žalobcu ako spotrebiteľa
neprimeranými praktikami pri vymáhaní úveru. Súd prvej inštancie žalobe vyhovel dôvodiac, že zmluva
o revolvingovom úvere  nespĺňa náležitosť písomnej formy, v zmluve o revolvingovom úvere  nie je
správne uvedená RPMN, keďže do výpočtu RPMN nebola zahrnutá doplnková služba a v danom
prípade sa žalobca úspešne domohol svojho práva a boli splnené všetky zákonné predpoklady pre
priznanie finančného zadosťučinenia. Žalovaný nesúhlasil s právnym posúdením veci súdom prvej
inštancie, keď podľa jeho názoru náklad na platbu za službu, ktorá nebola podmienkou pre vznik úverovej
zmluvy, sa nezahŕňa do celkových nákladov spotrebiteľa a rozsudok súdu prvej inštancie  ohľadne
záveru o nedodržaní písomnej právnej formy a primeraného finančného zadosťučinenia považuje za
nepreskúmateľný.

10. Žalovaný v odvolaní namietal nesprávne právne posúdenie veci, keď súd prvej inštancie konštatoval,
že zmluva o revolvingovom úvere nespĺňa náležitosť písomnej formy, nakoľko žalobca ako dlžník
nepotvrdil svojim postupom ani jeden z právnych úkonov nasledujúcich po žiadosti dlžníka a v zmluve o
revolvingovom úvere je nesprávne uvedená RPMN, keďže vo výpočte RPMN nie je zahrnutá doplnková
služba v hodnote 99,33 eur.

11. Činnosť súdu, pri ktorej zistený skutkový stav podriaďuje pod skutkovú podstatu príslušnej právnej
normy, na základe čoho dospieva k záveru, či sa právo prizná alebo neprizná, je právnym posúdením
veci. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciu práva na zistený skutkový stav; dochádza k
nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny
predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne
právne závery.

12. Zmluva o spotrebiteľskom úvere v zmysle ustanovenia  § 9 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z.
o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy (ďalej aj „zákon o spotrebiteľských
úveroch“) musí mať písomnú formu, inak sa v zmysle ustanovenia § 11 ods. 1 písm. a) zákona o
spotrebiteľských úveroch považuje poskytnutý spotrebiteľský úver za bezúročný a bez poplatkov. Zmluva
je dvojstranný právny úkon, v ktorom je prejavená vôľa zmluvných strán smerujúca najmä k vzniku,



zmene alebo zániku tých práv a povinností, ktoré právne predpisy s takýmto prejavom spájajú (§
34 Občianskeho zákonníka). Prejav vôle smerujúci k uzavretiu zmluvy, ktorý je určený jednej alebo
viacerým určitým osobám, je návrhom na uzavretie zmluvy, ak je dostatočne určitý a vyplýva z neho
vôľa navrhovateľa, aby bol viazaný v prípade jeho prijatia (§ 43a ods. 1 Občianskeho zákonníka). Aby
došlo uzavretiu dvojstranného právneho úkonu, je nevyhnutné, aby k oferte pristúpilo prijatie návrhu
tzv. akceptácia, teda včasné vyhlásenie urobené osobu, ktorej bol návrh určený, alebo iné jej včasné
konanie, z ktorého možno vyvodiť jej súhlas (§ 43c ods. 1 Občianskeho zákonníka). Z hľadiska vzniku
písomnej zmluvy je potrebné rešpektovať všeobecné zásady pre platný vznik zmluvy (§ 43a a nasl.
Občianskeho zákonníka). Ponuka - oferta a akceptácia sú jednostranné právne úkony. Na uzavretie
zmluvy v písomnej forme stačí, ak dôjde k písomnému návrhu a k jeho písomnému prijatiu. (§ 46 ods.
2 Občianskeho zákonníka). To znamená, že písomný návrh a písomná akceptácia návrhu nemusia byť
na tej istej listine.

13. V danom prípade z obsahu spisu vyplýva, že návrh na uzavretie zmluvy, tzv. oferta, zo strany
žalobcu bola vykonaná prostredníctvom písomnej Žiadosti o poskytnutie revolvingového úveru číslo
zmluvy (VS): 8500044848 podpísanej žalobcom dňa 2.4.2014, v ktorej sú uvedené jeho osobné údaje
a údaje o požadovanom revolvingovom úvere. Dňa 7.4.2014 zástupca žalovaného prijal návrh žalobcu
na uzatvorenie zmluvy o revolvingovom úvere, čo potvrdil svojim podpisom na Žiadosti o poskytnutie
revolvingového úveru číslo zmluvy (VS): 8500044848. Listom zo dňa 7.4.2014 žalovaný oznámil
žalobcovi schválenie úveru dlžníkovi - zmluva o revolvingovom úvere číslo 8500044848. Súd prvej
inštancie nesprávne predčasne uzavrel, že zmluva o revolvingovom úvere nebola uzatvorená v písomnej
forme, keďže ani jeden z úkonov nasledujúcich po žiadosti žalobcu o poskytnutie revolvingového úveru
následne žalobca nepotvrdil svojim podpisom. Súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil, keď
neaplikoval v súdenom spore ustanovenia § 43a a nasl. Občianskeho zákonníka upravujúce proces
vzniku zmluvy na základe konsenzu zmluvných strán a ustanovenie § 46 ods. 2 Občianskeho zákonníka
týkajúce sa vzniku písomnej zmluvy.

14. Ďalej z obsahu spisu vyplýva, že súčasťou Zmluvy o revolvingovom úvere č. 8500044848 zo dňa
7.4.2014 (ďalej aj „zmluva o revolvingovom úvere“) bola v bode 8. aj dohoda o poskytnutí služby
spočívajúcej v možnosti odkladu splatnosti splátok úveru za odplatu vo výške 99,33 eur, pričom v
bode 8.6 uvedenej zmluvy žalovaný ako veriteľ vyhlásil, že uzavretie dohody o poskytnutí tejto služby
nie je podmienkou uzavretia zmluvy o revolvingovom úvere a žalobca ako dlžník vyhlásil, že túto
dohodu o poskytnutí služby uzatvára na základe slobodnej vôle, porozumel je obsahu a vyjadruje
súhlas o všetkými jej ustanoveniami. Podľa ustanovenia § 2 písm. g) zákona o spotrebiteľských
úveroch do celkových nákladov spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom patria aj náklady
na doplnkové služby súvisiace so zmluvou o spotrebiteľskom úvere, ak spotrebiteľ musí navyše
uzavrieť zmluvu o poskytnutí doplnkovej služby, aby získal spotrebiteľský úver alebo aby ho získal za
ponúknutých podmienok. Keďže získanie revolvingového úveru v prejednávanej veci za dohodnutých
podmienok nebolo podmienené uzavretím dohody o poskytnutí služby spočívajúcej v možnosti odkladu
splatnosti splátok úveru za odplatu vo výške 99,33 eur, nebol ani dôvod zahrnúť náklad na platbu za
uvedenú službu do celkových nákladov spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom, ktoré náklady
vyjadrené ročne predstavujú ročnú percentuálnu mieru nákladov (§ 2 písm. i) zákona o spotrebiteľských
úveroch). Súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil, keď neaplikoval v súdenom spore
ustanovenie § 2 písm. g) zákona o spotrebiteľských úveroch zahŕňajúce definíciu celkových nákladov
spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom.

15. Vychádzajúc zo záverov odvolacieho súdu už uvedených v odseku 13., 14. rozhodnutia (bez potreby
ich zopakovania) nezostáva odvolaciemu súdu nič iné, než konštatovať pochybenie súdu prvej inštancie
spočívajúce v nesprávnej aplikácii práva na zistený skutkový stav, keďže súd prvej inštancie neaplikoval
ustanovenia § 43a nasl. Občianskeho zákonníka a ustanovenie § 2 písm. g) zákona o spotrebiteľských
úveroch a  vec podľa týchto hľadísk ani právne nevyhodnotil, v dôsledku čoho predčasne vyslovil
bezúročnosť a bezpoplatkovosť poskytnutého revolvingového úveru. Odvolacie argumenty namietajúce
nesprávne právne posúdenie veci sú v tomto smere dôvodné.

16. Okrem toho, že súd prvej inštancie nesprávne vec právne posúdil, keď neaplikoval náležitú právnu
normu a vec podľa týchto hľadísk ani právne nevyhodnotil, nadväzne na čo potom i nedostatočne
zistil skutkový stav, keď nevykonal žiadne ďalšie dokazovanie ohľadne zavŕšenia procesu vzniku
zmluvy o revolvingovom úvere a dodržania povinných náležitostí zmluvy o revolvingovom úvere z



hľadiska ochrany spotrebiteľa. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na ustanovenie § 295 Civilného
sporového poriadku (Súd môže vykonať aj tie dôkazy, ktoré spotrebiteľ nenavrhol, ak je to nevyhnuté
pre rozhodnutie vo veci. Súd aj bez návrhu obstará alebo zabezpečí taký dôkaz.), keď takýto postup je
odôvodnený zvýšenou mierou ingerencie súdu ako orgánu ochrany práva do spotrebiteľských právnych
vzťahov.

17. Podľa § 220 ods. 2 Civilného sporového poriadku v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa
žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil,
ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne
vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje
za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil,
prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú
rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

18. Obsahom práva na spravodlivý súdny proces (čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd) je umožniť každému bez akejkoľvek
diskriminácie reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu vo veci konať a
rozhodnúť. Právo na spravodlivý súdny proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav
a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery
nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel
a podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces ale nepatrí právo účastníka
konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov
(IV. ÚS 252/04), ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby
sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí ani právo účastníka
konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať
ním navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

19. Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami
účastníka konania / strany, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre (limity) zákonného
rozhodnutia (§ 220 ods. 2 Civilného sporového poriadku), pričom účastníkovi konania / strane musí dať
odpoveď na podstatné (zásadné) otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia v
závažných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach. Právo (účastníka / strany) a povinnosť
(súdu) na náležité odôvodnenie súdneho rozhodnutia vyplýva z potreby transparentnosti služby
spravodlivosti, ktorá je esenciálnou náležitosťou každého jurisdikčného aktu (rozhodnutia). Citované
zákonné ustanovenia sa totiž chápu aj z hľadiska práv účastníka konania / strany  na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ktorého imanentnou súčasťou je aj právo na súdne
konanie spĺňajúce garancie spravodlivosti, a tieto ustanovenie treba vykladať a uplatňovať aj s ohľadom
na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (porovnaj napr. rozsudok vo veci García
Ruiz proti Španielsku z 21. januára 1999, sťažnosť č. 30544/96, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí
1999-I) tak, že rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých
je založené. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo
svetle okolností každej veci. Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva teda nevyžaduje, aby na
každý argument účastníka konania / strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však
ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento
argument (rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája 1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov
a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť
č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I). Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovil, že
„súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36
ods. 1 listiny je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a
zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom
súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu“ (porovnaj uznesenie z
3. júla 2003 sp. zn. IV. ÚS 115/03). Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom uznesení z 23. júna
2004 sp. zn. III. ÚS 209/04 vyslovil, že „Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom
súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však



nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre
vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia“. Odvolací
súd v prípade potvrdenia rozsudku súdu prvej inštancie sa v princípe môže obmedziť na prevzatie
odôvodnenia podaného súdom prvej inštancie (porovnaj rozsudok Helle proti Fínsku z 19. decembra
1997, sťažnosť č. 20772/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-VIII).

20. Porovnajúc odôvodnenie preskúmavaného rozsudku súdu prvej inštancie v časti týkajúcej sa
priznania primeraného finančného zadosťučinenia s vyššie uvedenými kritériami je zrejmé, že súd prvej
inštancie sa nimi dôsledne neriadil. Z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie s poukazom na vyššie
uvedenú argumentáciu nie sú zrejmé pre rozhodnutie súdu v časti týkajúcej sa priznania primeraného
finančného zadosťučinenia relevantné myšlienkové postupy a úvahy, ktoré viedli súd prvej inštancie
k akceptovaniu argumentácie žalobcu čo do právneho nároku na zaplatenie primeraného finančného
zadosťučinenia. Pokiaľ nie je zrejmé, aký právny záver o skutkovom stave veci urobil súd prvej inštancie
v  rozsúdenej veci vo vzťahu k priznaniu primeraného finančného zadosťučinenia, teda akú tzv. skutkovú
vetu podrobil právnej kvalifikácii, keď odôvodnenie jeho rozsudku obsahuje iba strohé konštatovanie, že
žalobca sa úspešne domohol svojho práva (založené na nesprávnom právnom posúdení veci súdom
prvej inštancie), ujma mu hroziaca bola vo výške 862,74 eur a teda boli splnené zákonné predpoklady pre
priznanie finančného zadosťučinenia, bez odôvodnenia vzťahu medzi skutkovými zisteniami a úvahami
pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej, je potrebné prijať záver,
že takéto rozhodnutie je zaťažené vadou, ktorá má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

21. Napokon je potrebné súdu prvej inštancie vytknúť, že v odôvodnení preskúmavaného rozsudku
vymenoval aplikované zákonné ustanovenia, avšak ich necitoval. Základnou obsahovou náležitosťou
každého súdneho rozhodnutia je aj odcitovanie konkrétnej právnej normy, ktorú v danej veci aplikoval.
Právnym posúdením veci je totiž činnosť, pri ktorej súd podriadi zistený skutkový stav pod príslušnú
právnu normu. Súd prvej inštancie tak pochybil i v tomto smere, keď v odôvodnení preskúmavaného
rozsudku neodcitoval  aplikované právne normy.

22. Keďže s poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu súd prvej inštancie vec nesprávne právne
posúdil tým, že neaplikoval náležité zákonné ustanovenia,  vec podľa týchto hľadísk ani právne
nevyhodnotil, pričom rozhodnutie súdu prvej inštancie ani nezodpovedá vyššie uvedeným požiadavkám
kladeným na odôvodnenie rozhodnutia, i vo vzťahu k odvolacím námietkam žalovaného, odvolací súd
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vrátane napadnutého (závislého) výroku o nároku na náhradu
trov konania zrušil (§ 389 ods. 1 písm. b), c) Civilného sporového poriadku) a vec mu vrátil na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 Civilného sporového poriadku).

23. Odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že nemôže byť žiadnej pochybnosti o tom, že nahrádzanie
faktickej pasivity súdu prvej inštancie v uvedenom smere činnosťou odvolacieho súdu neprichádza do
úvahy, nakoľko úlohou odvolacieho súdu je len prieskum správnosti rozhodnutí súdu prvej inštancie
s prípadným menej náročným doplnením alebo zopakovaním dokazovania, čo vylučovalo prípadné
rozhodnutie odvolacieho súdu s konečnou platnosťou.  Keďže odvolací súd dospel k iným právnym
záverom, musel napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie,
aby tým učinil zadosť princípu dvojinštančnosti civilného sporového konania a neznemožnil stranám
realizáciu ich procesných práv, keďže by im odoprel možnosť odvolacieho prieskumu nových, z pohľadu
doterajších záverov súdu prvej inštancie dosiaľ bezvýznamných skutočností, čím by stranám odňal
možnosť konať pred súdom.

24. Povinnosťou súdu prvej inštancie, súc pritom viazaný právnym názorom odvolacieho súdu podľa §
391 ods. 2 Civilného sporového poriadku, bude opätovne posúdiť žalobou uplatnený nárok vychádzajúc
z výsledkov vykonaného dokazovania, ktoré je nevyhnutné vyhodnotiť v súlade s ustanovením §
191 Civilného sporého poriadku a to najmä so sústredením sa na sporné otázky, ako aj odvolacie
argumenty odvolateľa, tieto posúdiť z hľadiska všetkých na vec vzťahujúcich sa zákonných ustanovení
(v odôvodnení i odcitovať aplikované právne normy s ich presným označením) a potom vo veci znova
rozhodnúť, pričom rozhodnutie je potrebné náležite v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 Civilného
sporého poriadku odôvodniť.

25. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie znova o nároku na náhradu trov konania pred
súdom prvej inštancie aj odvolacieho konania  (§ 396 ods. 3 Civilného sporového poriadku).



26. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa  už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a



ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).", "vazby": {}, "cituje": [{"guid": "ussr:8256ce79-a430-48bb-b159-57ec9714d4be", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 252/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 252/04 z 31. 8. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-08-31", "citacie_n": 8432, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8256ce79-a430-48bb-b159-57ec9714d4be"}, {"guid": "ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 209/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 209/04 z 23. 6. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-06-23", "citacie_n": 17647, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc"}, {"guid": "ussr:35a0a9f7-32ab-4d77-83af-0b45912d57b9", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 50/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 50/04 z 3. 3. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-03-03", "citacie_n": 8434, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:35a0a9f7-32ab-4d77-83af-0b45912d57b9"}, {"guid": "ussr:279dadb3-583d-4004-9589-ccf9e7ecd7d1", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 251/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 251/03 z 17. 12. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-12-17", "citacie_n": 5563, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:279dadb3-583d-4004-9589-ccf9e7ecd7d1"}, {"guid": "ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-03", "citacie_n": 11296, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c"}, {"guid": "ussr:1348e0f0-0a30-4c1e-b170-7364e546ca39", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.3.1997.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 3/97", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 3/97 z 19. 3. 1997", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1997-03-19", "citacie_n": 8205, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.3.1997.1"}, {"guid": "9146b627-a5c6-4a5c-bdfd-0d2a688895f8:87c3ab66-f770-48e0-9219-cd08ce124690", "ecli": null, "spisova_znacka": "19Csp/136/2017", "nazov": "Uznesenie Okresného súdu Bratislava II sp. zn. 19Csp/136/2017 z 9. 8. 2018", "sud": "Okresný súd Bratislava II", "datum_vydania": "2018-08-09", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/9146b627-a5c6-4a5c-bdfd-0d2a688895f8:87c3ab66-f770-48e0-9219-cd08ce124690"}], "citovane_v": []}