Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 26Co/173/2017 z 25. 3. 2018
Citácia: rozsudok Krajského súdu Trnava z 25. marca 2018, sp. zn. 26Co/173/2017, ECLI:SK:KSTT:2018:2316201730.1
Krajský súd Trnava | 26Co/173/2017 | ECLI:SK:KSTT:2018:2316201730.1 | 2018-03-25 | Rozsudok
Oblasť práva: Občianske právo – Spotrebiteľské zmluvy
Citované ustanovenia: § 11 zákona č. 129/2010 Z. z., § 9 zákona č. 129/2010 Z. z.
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/22402fea-70eb-4df5-a1ba-e268514cf5ad
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2018:2316201730.1

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 26Co/173/2017
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2316201730
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 03. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Jozef Mačej
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2018:2316201730.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Jozefa Mačeja a sudcov JUDr. Daniela
Ilavského a Mgr. Michala Novotného v sporovej veci žalobkyne: Prima banka Slovensko, a.s., IČO: 31
575 951, Hodžova 11, Žilina, proti žalovanej: M. N., nar. XX. F. XXXX, I. T. XX, O. P., o 1.774,30 € s prísl.,
na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Galanta č. k. 30 C 43/2016-45 z 24. novembra
2016 takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v jeho zamietavom výroku čiastočne mení tak,
že žalovaná je povinná do troch dní od právoplatnosti zaplatiť žalobkyni ďalších 164,66 € s 8 % ročným
úrokom z omeškania zo sumy 162,95 € od 16. júla 2013 do zaplatenia.
II. Vo zvyšnej časti zamietavého výroku napadnutý rozsudok potvrdzuje.
III. Žalobkyni priznáva voči žalovanej nárok na náhradu 100 % trov celého konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom č. k. 30 C 43/2016-45 súd prvej inštancie (I) zaviazal žalovanú zaplatiť
žalobkyni 1.711,90 € s 8 % ročným úrokom z omeškania od 16. júla 2013 na základe úverovej zmluvy z
27. novembra 2012, (II) zamietol žalobu vo zvyšnej časti (t. j. 62,40 € na istine, 101,25 € na vyčíslenom
úroku, 2,17 € na vyčíslenom úroku z omeškania, 12,9 % ročný úrok z 1.970,87 € od 16. júla 2013 a 8
% ročný úrok z omeškania z 297,82 € od 16. júla 2013), (III) priznal žalobkyni „právo na náhradu trov
konania podľa pomeru úspechu vo veci“.

2. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za dokázaný tento skutkový stav:

3. Žalobkyňa ako banka a žalovaná uzavreli 27. novembra 2012 úverovú zmluvu, podľa ktorej mala
žalobkyňa poskytnúť žalovanej úver 2.000 €. Úver mal byť splatený anuitnými splátkami do 21. novembra
2012. Žalovaná po vyčerpaní poskytnutého úveru porušila svoje zmluvné povinnosti, preto ju žalobkyňa
listom z 20. júna 2013 vyzvala na zaplatenie celého dlhu do 12. júla 2013. Ku dňu predčasného splatenia
nárok žalobkyne predstavoval 2.139,34 €, z čoho istina bola 1.970,87 €, úroky 101,25 € a úroky z
omeškania 2,17 €.

4. Právne súd prvej inštancie uzavrel, že úverová zmluvy z 27. novembra 2012 je spotrebiteľskou
zmluvou podľa § 52 Občianskeho zákonníka, ako aj zmluvou o spotrebiteľskom úvere podľa zákona č.
129/2010 Z. z., ktorá musí obsahovať náležitosti uvedené v § 9 cit. zákona. Dospel k záveru, že táto
zmluve neobsahuje náležitosti uvedené v § 9 ods. 2 písm. c), teda adresu predávajúceho, na ktorej môže
spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť, ani k) cit. zákona, teda výšku, počet a termíny splátok
istiny, úrokov a iných poplatkov. V zmluve je uvedená len adresa žalobkyne, nie je však uvedené, že
ide o adresu, kde môže spotrebiteľ podať sťažnosť. Žalobkyňa ako veriteľka tiež určila splátku jednou
sumou bez jasnej a určitej špecifikácie, aká suma z toho pripadá na istinu, na úroky a iné poplatky. Táto



zmluva sa tak považuje za bezúročnú a bez poplatkov podľa § 11 ods. 1 písm. b) zákona č. 129/2010 Z.
z. a žalobkyňa má nárok len na vrátenie istiny. Žalovaná dostala od žalobkyne 2.000 €, zaplatila 288,10
€, má teda nárok na vrátenie rozdielu 1.711,90 €. Nárok na úrok z omeškania vyplýva z § 517 ods. 2
Občianskeho zákonníka a z § 3 a § 10c nariadenia vlády č. 87/1995 Zb. v znení nariadenia č. 20/2013
Z. z.

5. Proti zamietavému výroku tohto rozsudku podala včas odvolanie žalobkyňa s návrhom zmeniť
ho tak, že sa žalobe celkom vyhovie a žalovaná sa zaviaže zaplatiť celý dlh v lehote troch dní od
právoplatnosti. Nesúhlasila s názorom súdu prvej inštancie, že v texte zmluvy musia byť jednotlivé
splátky rozdelené na istinu a úroky. Súčasťou zmluvy sú aj všeobecné obchodné podmienky, ktoré
upravujú tzv. anuitné splácanie. Každá anuitná splátka sa skladá z časti istiny a riadnych úrokov, pričom
v priebehu splácanie sa podiel jednotlivých častí mení. Rozpis každej splátky je obsahom amortizačnej
tabuľky, ktorú banka klientovi poskytne kedykoľvek a bezplatne. Tú istú informáciu obsahujú aj tzv.
štandardný formulár informácií o spotrebiteľskom úvere. Presné rozdelenie každej jednotlivej splátky
by spôsobil zneprehľadnenie a nižšiu zrozumiteľnosť zmluvy, keď v prerokúvanej veci by to znamenalo
rozpísať 108 mesačných splátok. Žalobkyňa v tomto smere poukázala rozsudok Súdneho dvora EU z 9.
novembra 2016 vo veci C-42/15, Home Credit Slovakia, a.s. c/a Klára Bíróová. Okrem toho sú v ods. 24.1
a 25.1 všeobecných obchodných podmienok uvedené adresy, kde môže spotrebiteľ uplatniť sťažnosť,
podobne v ods. 5.6 zmluvy sú uvedené kontrolné orgány. Podobne v záhlaví zmluvy sú uvedené údaje
žalobkyne. Zmluva teda obsahuje aj náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. c) zákona č. 129/2010 Z. z.

6. Žalovaná sa k odvolaniu doručenému postupom podľa § 111 ods. 3 C. s. p. k 6. júlu 2017 nevyjadrila.

7. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok v jeho zamietajúcej časti (§ 379 C. s. p.), ako aj
predchádzajúce konanie pred súdom prvej inštancie bez nariadenia pojednávania, keďže nebolo
potrebné opakovať ani dopĺňať dokazovanie a nevyžaduje to ani verejný záujem (§ 385 ods. 1 C. s. p.
a contrario). Po jeho preskúmaní v medziach odvolacích dôvodov a vád, na ktoré je potrebné prihliadať
z úradnej povinnosti (§ 380 C. s. p.), dospel k záveru, že odvolanie je čiastočne dôvodné.

8. Súdom prvej inštancie bol zistený a pre odvolací súd je podľa § 383 C. s. p. záväzný skutkový
stav reprodukovaný v odseku 3 tohto rozsudku. Odvolací súd však tejto skutkový stav dopĺňa týmito
skutkovými zisteniami:

Všeobecné obchodné podmienky - Prima banka Slovensko, a.s., účinné od 17. novembra 2012 (č. l. 7
až 14) obsahujú okrem iného tieto ustanovenia:
„V. Úvery pre obyvateľstvo
1. Ustanovenia článku V. týchto VOP upravujú podmienky a právne vzťahy v súvislosti s poskytnutím
Úveru, ktorý je spotrebiteľským úverom...
3. Nasledujúce definície a pojmy uvedené v tomto článku VOP, v Úverovej zmluve alebo inej zmluvnej
dokumentácii súvisiacej s Úverovou zmluvou majú význam uvedený v tomto článku VOP...
Anuitná splátka - rovnomerná splátka Úveru zahŕňajúca splácanie príslušnej časti istiny i úroku mesačne
vždy v Termíne splatnosti uvedenom v zmluve...
Čerpanie Úveru - poskytnutie peňažných prostriedkov Úveru Klientovi na základe Žiadosti..., a to
jednorazovo alebo postupne (v tento deň sa začína poskytnutá časť prostriedkov začína úročiť).
Fixná úroková sadzba - úroková sadzba dohodnutá medzi Klientom a Bankou na celé obdobie trvania
Úveru...
C. Úročenie...
1. Peňažné prostriedky poskytnuté Bankou sa začínajú úročiť v deň Čerpania úveru. Výška úrokov sa
vypočíta podľa uplynulých dní na základe 360-dňového roka (365/360, resp. 366/360)...
D. Splácanie Úveru
1. Splácanie Úveru Klientom je vykonávané formou Anuitných splátok vo výške uvedenej v Úverovej
zmluve, pričom posledná splátka - vo výške zostatku Úveru s príslušenstvom musí byť vykonaná
najneskôr do dňa Splatnosti úveru...
H. Omeškanie a iné porušenia povinností na strane Klienta...
2. Ak Klient poruší alebo nesplní akýkoľvek záväzok vyplývajúci z Úverovej zmluvy a vzniknutý
kedykoľvek počas jej trvania..., Banka je oprávnená
a) žiadať splatenie zostatku Úveru s príslušenstvom,...
I. Predčasné splatenie Úveru



1. Banka je oprávnená... rozhodnúť o predčasnom zaplatení zostatku istiny Úveru s príslušenstvom z
ktoréhokoľvek z nasledovných dôvodov, pokiaľ Úverová zmluva nestanoví inak:
a) Klient je v omeškaní s úhradou čo i len jednej splátky podľa Úverovej zmluvy minimálne 3 mesiace,...“.

9. Skutkový stav takto zistený súdom prvej inštancie aj podľa názoru odvolacieho súdu vyplýva z
nesporných skutočností (§ 151 a § 186 ods. 3 C. s. p.) a z  vykonaných dôkazov hodnotených vo
vzájomnej súvislosti v súlade s § 191 C. s. p. Skutkové zistenia doplnené odvolacím súdom sú v podstate
len reprodukciou listinného dôkazu a boli urobené už súdom prvej inštancie, len v rozsudku neboli
dostatočne jasne vyjadrené.

10. Súd prvej inštancie správne posúdil úverovú zmluvu č. ...20783 z 27. novembra 2012 ako zmluvu o
spotrebiteľskom úvere v právnej forme úveru v zmysle § 2 písm. d) v spojení s § 1 ods. 2 cit. zákona, ktorá
musí spĺňať všetky náležitosti podľa § 9 ods. 1 a 2 cit. zákona. Podľa neho potom neobsahuje náležitosť
podľa § 9 ods. 2 písm. c) ani k) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a
pôžičkách pre spotrebiteľov v znení účinnom k 27. novembru 2012, v dôsledku čoho je podľa § 11 ods. 1
písm. b) cit. zák. bezúročná a bez poplatkov. S týmto názorom sa odvolací súd nestotožňuje. Zákonom č.
129/2010 Z. z. bola do právneho poriadku Slovenskej republiky implementovaná smernica Európskeho
parlamentu a Rady 2008/48/ES z  23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení
smernice Rady 87/102/EHS. Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ sa musia vnútroštátne
ustanovenia v čo najväčšej miere vykladať a uplatňovať v súlade so smernicami. Vnútroštátne súdy teda
musia vnútroštátne právo v najväčšej možnej miere vykladať v zmysle znenia a účelu smernice, aby bol
dosiahnutý výsledok, ku ktorému táto smernica smeruje (porov. z posledného obdobia napr. rozsudok
SD EÚ z 25. apríla 2013 vo veci C-81/12, Asociaţia ACCEPT proti Consiliul Naţional pentru Combaterea
Discriminării, ods. 71). Vyžaduje sa, aby vnútroštátne súdy urobili všetko, čo je v ich právomoci, berúc
do úvahy celé vnútroštátne právo a uplatniac ich výkladové metódy, s cieľom zaručiť úplnú účinnosť
predmetnej smernice a dospieť k riešeniu, ktoré je v súlade s účelom sledovaným smernicou (porov. z
posledného obdobia rozsudok SD EÚ z 24. januára 2012 vo veci C-282/10, Maribel Dominguez proti
Centre informatique du Centre Ouest Atlantique a Préfet de la région Centre, ods. 27). Z citovaných
zásad tak pre súdy Slovenskej republiky vyplýva povinnosť, aby pri výklade § 9 ods. 2 písm. c) a k)
zákona č. 129/2010 Z. z. v znení účinnom k 27. novembru 2012 v čo najväčšej možnej miere vzali
do úvahy znenie a účel tých ustanovení smernice, na ktorých implementáciu bolo toto ustanovenie do
nášho právneho poriadku zavedené, aby zaručili tejto smernici úplnú účinnosť.

11. Ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z. bolo do právneho poriadku Slovenskej
republiky zavedené na účel implementácie čl. 10 ods. 2 písm. h) a i) smernice 2008/48/ES. Okrem toho
čl. 22 ods. 1 cit. smernice ustanovuje, že keďže smernica obsahuje harmonizované ustanovenia, členské
štáty nesmú zachovať ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve ustanovenia, ktoré sa odchyľujú od
ustanovení tejto smernice. Z toho vyplýva, že táto smernica sleduje tzv. úplnú harmonizáciu úpravy
zmlúv o spotrebiteľskom úvere, od ktorej sa členské štáty nesmú odchýliť ani v prospech spotrebiteľa.
Tieto ustanovenia smernice boli predmetom výkladu Súdneho dvora EÚ, ktorý vo svojom rozsudku z 15.
novembra 2016 vyslovil, že čl. 10 ods. 2 písm. h) a i) smernice 2008/48/ES o zmluvách o spotrebiteľskom
úvere „sa majú vykladať v tom zmysle, že zmluva o úvere na dobu určitú stanovujúca amortizáciu istiny
po sebe nasledujúcimi splátkami nemusí vo forme amortizačnej tabuľky spresňovať, aká časť každej
splátky bude započítaná na vrátenie tejto istiny. Tieto ustanovenia v spojení s článkom 22 ods. 1 tejto
smernice bránia tomu, aby členský štát stanovil takúto povinnosť vo svojej vnútroštátnej právnej úprave.“
Preto sú súdy Slovenskej republiky povinné vykladať ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010
Z. z. tak, aby zaručili plnú účinnosť citovaným ustanoveniam čl. 10 ods. 2 písm. h) a i) smernice 2008/48/
ES, no zároveň aby nekládli na zmluvy o spotrebiteľskom úvere prísnejšie náležitosti než ustanovuje
smernica. Z toho vyplýva, že citovaným ustanoveniam smernice by odporoval taký výklad § 9 ods. 2
písm. k) cit. zák., podľa ktorého by zmluva musela „rozkľúčovať“ (rozvrhnúť) každú jednotlivú splátku na
istinu, úroky a poplatky. Taký výklad by potom znamenal, že takýmto ustanovením Slovenská republika
porušuje právo Európskej únie, ktoré v čl. 22 ods. 1 cit. smernice zakazuje prísnejšiu úpravu. Prípustný
je teda len opačný výklad tohto ustanovenia zákona č. 129/2010 Z. z., teda že takéto rozvrhnutie
splátok v zmluve nie je potrebné. Takýto výklad pritom nemožno považovať za výklad contra legem,
ktorý by odporoval zneniu § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z. V ňom zvolenú formuláciu totiž
možno vyložiť aj tak, že toto ustanovenie len spresňuje, čo splátka úveru zahrňuje (porov. uznesenie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 146/2017). V zmluve tak postačuje uviesť výšku a termín splátky
ako jedného balíka, v ktorom je zahrnutá istina, úrok a poplatky. Ani dôvodová správa a v nej obsiahnutá



tabuľka zhody (Národná rada Slovenskej republiky, IV. volebné obdobie, tlač 1421) nenaznačujú, že by
zákonodarca sledoval sprísnenie požiadavky zakotvenej v smernici 2008/48/ES (porov. aj Borkovičová,
V.: Pokus o demýtizáciu rozsudku Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-42/15, Home Credit Slovakia,
a.s., proti Kláre Bíróovej. Súkromné právo, roč. III, č. 2/2017, s. 70).

12. V prerokúvanej veci zo zisteného skutkového stavu vyplýva, že úverová zmluva č. ...20783 z
27. novembra 2012 obsahuje jasné určenie „anuitnej splátky“ vo výške 29,89 € a dátumu splatnosti
jednotlivých splátok odkazom na presný dátum prvej splátky (20. decembra 2012), kalendárne určený
dátum ďalších splátok (20. deň v mesiaci) a na dátum poslednej splátky (21. novembra 2022). Podľa
odvolacieho súd tak táto zmluva ako taká spĺňa náležitosti § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.
z. interpretovaného v zhode s rozsudkom Súdneho dvora Európskej únie z 9. novembra 2016 vo veci
C-42/15, Home Credit Slovakia proti Klára Bíróová. Opačný názor súdu prvej inštancie tak nemožno
považovať za správny. V dôsledku toho nemožno za správny považovať ani jeho názor, že poskytnutý
úver je pre nedostatok náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z. bezúročný a bez
poplatkov.

13. Odvolací súd sa nestotožňuje ani s názorom, že zmluva neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2
písm. c) zákona č. 129/2010 Z. z., teda adresu veriteľa, na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu
alebo sťažnosť. Nedostatok tejto náležitosti má podľa § 11 ods. 1 písm. b) zákona č. 129/2010 Z. z.
spôsobovať, že úver je bezúročný a bez poplatkov, čo je sankcia pre veriteľa za nedodržanie jeho
zákonných povinností. Aj sankcie sú však predmetom úpravy citovanej smernice 2008/48/ES, ktorá v
čl. 23 ods. 1 ustanovuje, že členské štáty ustanovia pravidlá o sankciách za porušenie vnútroštátnych
ustanovení prijatých na základe tejto smernice, ktoré musia byť účinné, primerané a odrádzajúce. Aj
toto ustanovenie smernice bolo predmetom výkladu Súdneho dvora EÚ, ktorý v citovanom rozsudku
vo veci C-42/15 uviedol, že „sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu, aby členský štát vo svojej
vnútroštátnej právnej úprave stanovil, že v prípade, ak zmluva o úvere neobsahuje všetky náležitosti
uvedené v článku 10 ods. 2 tejto smernice, táto zmluva sa bude považovať za zmluvu o úvere bez
úrokov a poplatkov, pokiaľ ide o okolnosť, ktorej neuvedenie môže spochybniť možnosť spotrebiteľa
posúdiť rozsah svojho záväzku“. Z ods. 72 odôvodnenia tohto rozsudku potom vyplýva, že za primerané
by sa nemalo považovať, ak uplatnenie takejto sankcie vyvoláva voči veriteľovi závažné následky v
prípade neuvedenia niektorých náležitostí, ktoré svojou povahou nemôžu mať vplyv na schopnosť
dlžníka posúdiť rozsah svojho záväzku, ako je najmä názov a sídlo príslušného orgánu dohľadu uvedené
v článku 10 ods. 2 písm. v) tejto smernice. Uvedenie adresy veriteľa, na ktorej možno uplatniť reklamáciu
alebo sťažnosť, v zmluve o spotrebiteľskom úvere celkom zjavne nemá vplyv na schopnosť dlžníka
posúdiť rozsah svojho záväzku, takže rovnako nemá na túto schopnosť vplyv ani jej neuvedenie. Podľa
uvedeného výkladu Súdneho dvora EÚ tak následok v podobe úveru bez úrokov a poplatkov ustanovený
pre tento prípad v § 11 ods. 1 písm. b) zákona č. 129/2010 Z. z. nemožno považovať za primeraný, v
dôsledku čoho toto ustanovenie odporuje čl. 23 ods. 1 v spojení s čl. 22 ods. 1.

14. Súdy sú teda podľa citovanej judikatúry povinné vykladať ustanovenie § 9 ods. 2 písm. c) a § 11
ods. 1 písm. b) zákona č. 129/2010 Z. z. takým spôsobom, aby bol v zhode so smernicou 2008/48/ES
tak, ako ju vyložil Súdny dvor EÚ v citovanom rozsudku. V tomto prípade to však neznamená, že sa
bude § 11 ods. 1 písm. b) cit. zák. vykladať tak, že ak zmluva neobsahuje náležitosť uvedenú v § 9
ods. 2 písm. c), úver sa nepovažuje za bezúročný a bez poplatkov. Znenie § 11 ods. 1 písm. b) je totiž
celkom jednoznačné a celkom zjavne a nepochybne odkazuje aj na nedostatok náležitosti uvedenej v
§ 9 ods. 2 písm. c) cit. zák. Takýto výklad by potom bol výkladom contra legem, aký je neprípustný aj
podľa judikatúry Súdneho dvora EÚ (porov. rozsudok zo 4. júna 2006 vo veci C-212/04, Adeneler, ods.
110). Zásada konformného výkladu však predsa len vyžaduje, aby vnútroštátne súdy urobili všetko, čo
je v ich právomoci, berúc do úvahy celé vnútroštátne právo a uplatniac výkladové metódy ním uznané,
s cieľom zaručiť úplnú účinnosť predmetnej smernice a dospieť k riešeniu, ktoré je v súlade s účelom
sledovaným smernicou (cit. rozsudok C-212/04, ods. 111). Vnútroštátny súd je teda povinný hľadať, či
by prípadne iný výklad viacerých ustanovení vnútroštátneho práva neumožnil dospieť k záveru, ktorý by
zaručil úplnú účinnosť smernici. V prerokúvanej veci sa síce výklad Súdneho dvora EÚ týka následkov
(sankcií), ktoré sú upravené v § 11 ods. 1 písm. b) zákona č. 129/2010 Z. z. Toto ustanovenie nemožno
vyložiť tak, že sankcia spočívajúca v bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru sa nebude uplatňovať pri
nedostatku náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. c) zákona č. 129/2010 Z. z. Je však možné uvažovať nad
tým, ako vykladať samotný § 9 ods. 2 písm. c) zákona č. 129/2010 Z. z. tak, aby sankcia v podobe úveru
bez úrokov a poplatkov vôbec nebola aplikovateľná.



15. Súd prvej inštancie toto ustanovenie vyložil tak, že v zmluve nestačí uvedenie adresy veriteľa, ale
musí obsahovať aj výslovné označenie, že na tejto adrese možno podať reklamáciu alebo sťažnosť. Taký
výklad však vedie k následku, že aplikácia zákona č. 129/2010 Z. z. je v rozpore so smernicou 2008/48/
ES. Už preto treba ustanovenie § 9 ods. 2 písm. c) zákona č. 129/2010 Z. z. vykladať tak, že v zmluve o
spotrebiteľskom úvere postačí uviesť adresu veriteľa v takej podobe, aby na nej bolo zmysluplne možné
podať adresu alebo sťažnosť. Musí ísť teda o adresu, na ktorej môže pošta veriteľovi doručiť zásielku
alebo na ktorej možno veriteľa osobne navštíviť s cieľom podať tam reklamáciu alebo sťažnosť. Zmluvu
by potom bolo možné považovať za bezúročnú a bez poplatkov podľa § 11 ods. 1 písm. b) cit. zák., ak by
zmluva vôbec neobsahovala takúto adresu alebo by obsahovala len adresu, ktorá týmto požiadavkám
nevyhovuje (napr. uvedenie len obce). Takýto výklad nielenže rešpektuje vyššie vyložené požiadavky
vyplývajúce z rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C-42/15, ale zároveň aj vernejšie rešpektuje znenie
citovaného ustanovenia. Doslovné znenie § 9 ods. 2 písm. c) zákona č. 129/2010 Z. z. totiž nevyžaduje
to, čo tvrdí súd prvej inštancie, teda nevyžaduje, aby pri adrese bolo uvedené, že na nej možno podať
reklamáciu alebo sťažnosť. Inými slovami, zákon nevyžaduje poučenie pre spotrebiteľa, že na určitej
adrese možno podať reklamáciu alebo sťažnosť. Vyžaduje len uvedenie adresy, na ktorej spotrebiteľ toto
svoje právo objektívne dokáže realizovať. Z obsahu úverovej zmluvy č. ...20783 z 27. novembra 2012
je zrejmé, že je v nej uvedená presná adresa žalobkyne - veriteľa a je k nej dokonca pripojené aj adresa
jej webstránky. Takéto uvedenie zodpovedá požiadavke § 9 ods. 2 písm. c) zákona č. 129/2010 Z. z.
a opačný názor súdu prvej inštancie nie je správny. V dôsledku toho nemožno za správny považovať
ani jeho názor, že poskytnutý úver je pre nedostatok náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. c) zákona č.
129/2010 Z. z. bezúročný a bez poplatkov.

16. Na základe toho tak treba uzavrieť, že nemožno podľa § 11 ods. 1 písm. a) zákona č. 129/2010 Z. z.
dospieť k názoru, že žalobkyni nevznikol nárok na úroky ani poplatky. Súčasťou úverovej zmluvy z 27.
novembra 2012 sa podľa jednoznačného znenia jej ods. 1.1 stali aj všeobecné obchodné. Zo znenia čl.
V ods. 3 (definícia anuitnej splátky), ale aj čl. V odd. C ods. 1 a odd. D ods. 1 všeobecných obchodných
podmienok, zreteľne vyplýva, že sa nimi spláca tak časť istiny, ako aj úrok z istiny. Pri anuitnom
splácaní sa postupuje tak, že sa najskôr vypočíta úrok z istiny za obdobie od dátumu poskytnutia úveru,
resp. poslednej splátky do splatnosti bežnej splátky a z tejto bežnej splátky sa najskôr uhradí takto
vypočítaný úrok. Zvyšok splátky sa použije na zníženie (amortizáciu) istiny a ďalšie úroky sa počítajú
rovnakým spôsobom z takto zníženej istiny. Zo zisteného skutkového stavu vyplýva, že žalobkyňa
poskytla žalovanej dohodnutých 2.000 € ihneď 27. novembra 2012 a od tohto dňa sa podľa čl. V odd.
C ods. 1 všeobecných obchodných podmienok začalo úročenie istiny dohodnutou sadzbou 12,9 %
ročne. Žalovaná postupne uhradila tri celé splátky, sumu 1,86 € k 20. marcu 2013. Žalobkyňa sa v
rámci svojho nároku do zosplatnenia úveru (do 14. júla 2013) domáhala zaplatenia istiny 1.774,30 €,
úroku 101,25 €, ako aj úroku z omeškania 2,17 €. Podaním došlým 31. októbra 2016 (č. l. 38) však
tieto svoje nároky čiastočne korigovala. Istinu síce uplatňovala v rovnakej výške, ale podľa jej vlastného
výpočtu predstavuje úrok do 15. júla 2013 len sumu 100,55 € a úrok z omeškania len sumu 1,71 €. Takto
uplatnené sumy sú výsledkom započítania jednotlivých splátok uhradených žalovanou počas trvania
zmluvy a tiež výsledkom dohodnutého úročenia a ako také zodpovedajú výsledkom cit. ustanoveniam
všeobecných obchodných podmienok. Pretože žalovaná neuhradila tri splátky úveru, žalobkyňa v súlade
s § 565 v spojení s § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka a s dohodou obsiahnutou v čl. V odd. H ods.
1 písm. a) a odd. I ods. 1 písm. a) všeobecných obchodných podmienok po predošlom bezvýslednom
upozornení vyzvala 20. júna 2013 žalovanú na predčasné splatenie všetkých uvedených nárokov.

17. Žalobkyňa si ďalej uplatňovala nárok na zmluvný (dohodnutý) úrok vo výške 12,9 % aj po zosplatnení,
a to až do úplného splatenia. Podľa názoru odvolacieho súdu mu však takýto úrok nepatrí. Podľa §
658 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktorým sa zmluva medzi žalobkyňou a žalovanou spravuje podľa §
52 ods. 2 druhej vety Občianskeho zákonníka, možno pri peňažnej pôžičke dohodnúť úroky. Citované
ustanovenie podľa názoru odvolacieho súdu vychádzajú zo zásady, že veriteľ má nárok na úroky ako
zmluvnú odplatu za užívanie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o pôžičke. Inak povedané,
zmluvná odplata patrí veriteľovi len za čas, počas ktorého dlžník užíva peňažné prostriedky v súlade
so zmluvou. V momente, kedy užívanie peňažných prostriedkov zo strany dlžníka je v rozpore so
zmluvou (lebo ich nevrátil v lehote splatnosti, či už dohodnutej v zmluve alebo v dôsledku predčasného
zosplatnenia), ide o omeškanie upravené osobitnými predpismi, na ktoré sa viažu iné (zákonné) nároky,
a tieto možno zmluvne upraviť (modifikovať) len v tom rozsahu, v akom to zákon pripúšťa. Opačný výklad
by podľa názoru súdu viedol k neprimeranému a nedôvodnému zvýhodneniu veriteľov poskytujúcich



peňažné prostriedky na základe zmluvy o pôžičke (§ 657 a nasl. Občianskeho zákonníka) oproti všetkým
iným veriteľom peňažných prostriedkov. Podľa § 517 ods. 2 Obč. zák. je totiž maximálna sadzba úrokov
z omeškania v občianskoprávnych vzťahoch kogentná a nemožno sa od nej dohodou odchýliť (porov.
judikát R 5/2000). Tým, že by sa veriteľovi dovolilo žiadať za dobu omeškania popri úrokoch z omeškania
aj zmluvné úroky, by sa táto kogentnosť v podstate obchádzala. Takáto možnosť by bola pritom dostupná
len veriteľom úverov a pôžičiek, keďže len tieto umožňujú dohodu o úroku na dobu užívania peňažných
prostriedkov. Žalobkyni tak od 15. júla 2013 patrí len nárok na úrok z omeškania podľa § 517 ods. 2
Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 a § 10c nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. v znení účinnom do 31.
januára 2013 v sadzbe o 8 % vyššej ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky, ktorá
k 16. júlu 2013 bola vo výške 0 %.

18. Z uvedených dôvodov odvolací súd dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie nie je vo
výroku vecne správny. Žalobkyňa mala podľa uvedeného k 14. júlu 2013 nárok na zaplatenie istiny
1.774,30 €, úroku 100,55 € a úroku z omeškania 1,71 €, ako aj pokračujúceho úroku z omeškania
zo sumy 1.874,85 € (istiny a úroku) od 16. júla 2013. Súd prvej inštancie jej však priznal len nárok
na zaplatenie istiny 1.711,90 €, teda o 62,40 € menej, a nárok na úrok a časť úroku z omeškania jej
nepriznal vôbec. Žalobkyňa však má ešte aj nárok na zaplatenie zvyšku istiny, ako aj vyčísleného úroku
a úroku z omeškania do 14. júla 2013 v celkovej výške (62,40 + 100,55 + 1,71 =) 164,66 €, ako aj
pokračujúceho 8 % ročného úroku z omeškania zo sumy (62,40 + 100,55 =) 162,95 € od 16. júla 2013.
Preto odvolací súd napadnutý rozsudok v jeho zamietajúcej časti podľa § 388 C. s. p. čiastočne zmenil
a žalobe žalobkyne vyhovel aj čo do uvedených súm (výrok I). Vo zvyšnej napadnutej časti, v ktorej sa
žalobkyňa domáhala zaplatenia úroku a úroku z omeškania vo výške, ktorá odporovala jej vlastnému
výpočtu, ako aj zaplatenia riadneho úroku po zosplatnení, však žaloba žalobkyne nie je dôvodná. Preto
súd prvej inštancie vo výsledku rozhodol správne, keď ju zamietol, a odvolací súd tak rozsudok súdu
prvej inštancie v tejto časti ako vo výroku vecne správny podľa § 387 ods. 1 C. s. p. potvrdil (výrok II).

19. Výrok napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie o trovách konania vôbec nezodpovedá
ustanoveniu § 262 ods. 1 C. s. p., čo by inak opodstatňovalo aj jeho zrušenie. Zmenou napadnutého
rozsudku však podľa § 369 ods. 2 C. s. p. vznikla odvolaciemu súdu povinnosť rozhodnúť o celom nároku
na náhradu trov prvoinštančného aj odvolacieho konania. Pretože žalobkyňa bola vo výsledku takmer
plne úspešná (okrem nepatrných súm úroky, úroku z omeškania a nároku na úrok po zosplatnení),
odvolací súd jej podľa § 255 ods. 1 v spojení s  § 369 ods. 1 C. s. p. priznal nárok na náhradu všetkých
trov konania (výrok IV).

20. K prijatiu tohto rozsudku došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (§ 3 ods. 9 posledná veta
zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné dovolanie za podmienok ustanovených v § 420 a § 421 C. s.
p. Dovolanie možno podať v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozsudku na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti
ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa
rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom, ak nejde o prípady § 429 ods. 2 C. s. p.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.