Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 9Co/191/2011 z 21. 8. 2012
Citácia: rozsudok Krajského súdu Trnava z 21. augusta 2012, sp. zn. 9Co/191/2011, ECLI:SK:KSTT:2012:2106227687.1
Krajský súd Trnava | 9Co/191/2011 | ECLI:SK:KSTT:2012:2106227687.1 | 2012-08-21 | Rozsudok
Oblasť práva: Občianske právo – Ostatné
Citované ustanovenia: /SK/ZZ/0/0/#paragraf-221.odsek-1.pismeno-f, /SK/ZZ/0/0/#paragraf-221.odsek-1.pismeno-h
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/835465fc-30f8-46cb-8212-5a4f574fcdd4
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2012:2106227687.1

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 9Co/191/2011
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2106227687
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 08. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Klepancová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2012:2106227687.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Klepancovej a členiek
senátu JUDr. Evy Barcajovej a JUDr. Andrey Moravčíkovej, PhD. v právnej veci navrhovateľov: 1. Z.
U., nar. XX.XX.XXXX, bytom X. M. XXX, 2. U. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom X., O. X, Česká republika,
3. B. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom K. - X., M. X, 4. I. G., nar. XX.XX.XXXX, bytom Y. D. XXX, 5. U. T.,
rod. G., nar. XX.XX.XXXX, bytom Y. D. XXX, 6. M. V., rod. G., nar. XX.XX.XXXX, bytom Y. D. XXX, 7.
U. C., st., nar. XX.XX,XXXX, bytom M. XXX, 8. U. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom M. XXX, 9. Y. G., rod.
C., nar. XX.XX.XXXX, bytom M. XX, 10. U. X., rod. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom Z., B. X, 11. L. C.,
nar. XX.XX.XXXX, bytom V., ul. X. U. XX, 12. U. X., rod. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom I. V., X. XXXX/
XX, 13. U. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom Y. P. B. II/XXX, 14. F. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom Y. P. B. II/
XXX, 15. X. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom M. X a 16. X. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom Y. Y. XX, všetci
zastúpení JUDr. Jánom Čarnogurským, advokátom, Bratislava, Dostojevského rad 1, proti odporcom:
1. C. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom M. XXX, 2. C. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom F. O. P. XXX a 3. U.
C., nar. XX.XX.XXXX, bytom M. XX, všetci zastúpení JUDr. Vierou Cakovou, advokátkou, Trnava, Š.
Moyzesa 25, o ochranu oprávneného dediča, na odvolanie navrhovateľov v 1. až 16. rade proti rozsudku
Okresného súdu Trnava č.k. 16C/121/2006 - 249 zo dňa 14. júna 2011 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej   p o t v r d z u j e .

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v časti náhrady trov konania z r u š u j e  a vec
v r a c i a súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu navrhovateľov, ktorou sa domáhali
vypratania a vydania časti nehnuteľnosti nachádzajúcej sa v k. ú. M. - pôvodnej parcely č. XXX, zapísanej
vo vl. č. XXX (LV č. XXX) o celkovej výmere 4 jutrá a 1340 štvorcových siah (27.838 m2) včlenenej a
rozdelenej na základe GP č. 231-028/2005 zo dňa 29.10.2005 do LV č. XXX ako parc. č. XXX/XX, XXX/
XX, XXX/XX, XXX/XX, XXX/XX, XXX/XX, XXX/XX, XXX/XX, XXX/XX, XXX/XX, XXX/XX, parc. č. XXX/X,
XXX/X v ich nárokovaných podieloch. Svoj návrh odôvodnili tým, že U. C. bola výlučnou vlastníčkou parc.
č. XXX v k. ú. M.. U. C. bola vydatá za C. C., ktorý zomrel XX.XX.XXXX, v dedičskom konaní po ňom ako
jediná dedička dedila, neprešla na ňu však parcela č. XXX. U. C. darovacou zmluvou zo dňa 27.05.1991
previedla všetko, čo zdedila po svojom manželovi, na syna C. C.. V darovacej zmluve pôvodne nebola
uvedená parcela č. XXX a nebola tiež uvedená ani v nájomnej zmluve, ktorú obdarovaný uzavrel s PD
Košolná. Dedičia po C. C. (zomr. XX.XX.XXXX) požiadali o dodatočné prejednanie dedičstva, v ktorom
bola prejednaná aj parc. č. XXX zapísaná vo vl. č. XXX - orná pôda vo výmere 27.838 m2. Následne v
zmysle dohody dedičov nadobudol túto nehnuteľnosť do vlastníctva odporca.  Navrhovatelia v priebehu
konania tvrdili, že sú zákonnými dedičmi po neb. U. C. (dedičské konanie č. 20D/488/2005), pričom
v dedičskom konaní po nebohej sa mali ako oprávnení dedičia stať vlastníkmi spornej nehnuteľnosti.

Darovacia zmluva, ktorú uzatvorila dňa 27.05.1991 U. C. ako darkyňa a obdarovaný C. C., pôvodne
neobsahovala parc. č. XXX, a zmluva je sporná vzhľadom na skutočnosť, že existujú dva rozdielne
dokumenty, pričom v jednom sa uvádza „identifikácia parciel zlúčená“ a v druhej verzii text pokračuje
čiarkou - vl. č. XXX po vetu „užíva JRD Košolná“. V článku 3 zmluvy je uvedená  hodnota daru v sume
754.598,- Kčs, sporná parcela má však hodnotu asi 200.000,- Sk a suma daru nie je na oboch zmluvách
totožná. Navrhovatelia majú za to, že U. C. nedarovala C. C. túto nehnuteľnosť a po jej smrti mali byť
navrhovatelia dedičmi aj tejto parcely - spornej nehnuteľnosti. Navrhovatelia v priebehu konania uviedli,
že keď prebiehalo dedičské konanie po ich matke mali vedomosť o tom, že sporná nehnuteľnosť už
nebola v jej vlastníctve. Navrhovatelia zistili až v roku 2005, že v darovacej zmluve bola dopísaná sporná
nehnuteľnosť. Darovacia zmluva nie je podpísaná a nie je zrejmé na základe čoho došlo ku vkladu
vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností. Z obsahu spisu RI 1208/1991 súd prvého stupňa zistil,
že darovacou zmluvou zo dňa 27.05.1991 darovala darkyňa U. C. obdarovanému synovi C. C. parc.
č. XXX - roľu, zapísanú vo vl. č. XXX, v k. ú. M.. Zmluva bola účastníkmi podpísaná na Obecnom
úrade v Suchej nad Parnou dňa 27.05.1991, čo vyplýva z predloženej overovacej knihy. Zmluva bola
registrovaná Štátnym notárstvom v Trnave dňa 21.06.1991 notárkou JUDr. Evou Karellovou. Z obsahu
spisu vyplýva, že predmetom prevodu okrem iných nehnuteľností bola aj sporná nehnuteľnosť parc. č.
XXX, ktorá je uvedená v dotazníku a čestnom vyhlásení k registrácii a spoplatneniu zmluvy, je uvedená
v zozname a popise prevádzaných nehnuteľností. V súvislosti s registráciou zmluvy JUDr. Z. F. dňa
22.05.1992 Štátnemu notárstvu v Trnave pripojil okrem iného aj vl. č. XXX s identifikáciou parciel, z
čoho vyplýva, že sporná parcela bola predmetom prevodu. Súd prvého stupňa právne odôvodnil svoje
rozhodnutie poukazom na ust.    § 485 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Navrhovatelia sa domáhajú
vydania nehnuteľnosti, ktorú mal nadobudnúť pôvodný odporca ako neoprávnený dedič. V priebehu
konania boli pribratí na stranu odporcov ďalší odporcovia v 2. a 3. rade. S poukazom na ust. § 39
a nasl. Občianskeho zákonníka súd prvého stupňa dospel k záveru, že v prejednávanej veci bola
uzavretá zmluva o prevode nehnuteľnosti, pre platnosť ktorej sa vyžaduje písomná forma. Zmluva bola
perfektná, mala všetky zákonom stanovené náležitosti, bez ktorých by nedošlo k jej registrácii spôsobom,
aký predpokladá zákon. Súd prvého stupňa nezistil dôvod, pre ktorý by zmluva mala byť neplatná. V
súvislosti s tvrdením navrhovateľov, že na zmluve absentuje podpis, súd prvého stupňa konštatoval,
že originál zmluvy nebolo možné zabezpečiť a je teda potrebné vychádzať z platnej právnej úpravy v
čase uzavretia zmluvy aj s použitím Notárskeho poriadku. Podľa ust. § 62 ods. 2 zákona č. 95/1963
Zb. účinného v čase uzavretia darovacej zmluvy v konaní o registrácii, z návrhu musí byť zrejmé kto ho
podáva, čoho sa domáha a musí byť k nemu pripojený prvopis zmluvy. Štátne notárstvo preskúmavalo
platnosť zmluvy, ktorej registrácia sa navrhla a súčasťou procesu registrácie zmluvy bolo aj to, že prvopis
zmluvy s vyznačením jej registrácie doručilo štátne notárstvo účastníkovi, ktorému zo zmluvy vznikajú
práva k nehnuteľnosti. Štátne notárstvo zasielalo odpis zmluvy s vyznačením jej registrácie príslušnému
územnému orgánu geodézie a kartografie. Súd prvého stupňa dospel k záveru, že originál podpisu
zákon vyžadoval len na prvopise zmluvy. Štátne notárstvo postupovalo pri registrácii zmluvy v súlade so
zákonom, pričom prvopis sa bez zavinenia účastníkov nezachoval, bol zaslaný nadobúdateľovi, resp.
jeho zástupcovi. Overené kópie sú však s originálom totožné. Súdu prvého stupňa bola predložená
zmluva, ktorá obsahovala prevod aj spornej nehnuteľnosti na odporcu v 1. rade. Súd prvého stupňa
zároveň zdôraznil, že v registrovom spise sú záznamy o spornej nehnuteľnosti a Správa katastra Trnava
potvrdila prevod vlastníctva k spornej nehnuteľnosti v darovacej zmluve predloženej odporcami. Hoci
v konaní pred súdom prvého stupňa boli predložené dve rozdielne zmluvy, navrhovatelia nepredložili
žiadne skutočnosti a dôkazy, ktorými by platnosť zmluvy, ktorá bola registrovaná, spochybnili. Súd
prvého stupňa vychádzal zo zmluvy, ktorá bola riadne spísaná, registrovaná a na jej základe došlo k
zápisu vlastníckeho práva k spornej nehnuteľnosti. V priebehu konania samotní navrhovatelia potvrdili,
že neb. U. C. sa vyjadrila, že darovala nehnuteľnosti svojmu synovi C. C. a navrhovatelia žiadnym
spôsobom nepreukázali, na základe akých skutočností mali byť účastníkmi konania o dedičstve v
súvislosti s parcelou, ktorá už v dôsledku uzavretia darovacej zmluvy nebola predmetom dedenia. S
poukazom na to, že navrhovatelia dôkazné bremeno neuniesli, súd prvého stupňa ich návrh zamietol
v celom rozsahu.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa včas podali odvolanie navrhovatelia. Vo svojom odvolaní uvádzajú,
že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam
a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Súd prvého
stupňa zaujal názor, že navrhovatelia neuniesli dôkazné bremeno, že pôvodná vlastníčka nehnuteľností
- stará matka navrhovateľov U. C. predmetnú nehnuteľnosť nezahrnula do darovacej zmluvy, ktorou

darovala viacero nehnuteľností svojmu synovi C. C.. Uviedli, že najmladší syn U. C. C. C. v roku 1991
od matky žiadal, aby na neho prepísala časť nehnuteľností, ktoré boli v tom čase v užívaní JRD. U.
C. na neho prepísala približne 9 hektárov nehnuteľností, pričom pozemok parc. č. XXX sa medzi nimi
nenachádzal. C. C., otec odporcov, zomrel v roku XXXX a odporcovia po ňom zdedili nehnuteľnosti,
pričom parc. č. XXX medzi nimi uvedená nebola, ale došlo k tomu až následne v súvislosti s dodatočným
prejednaním dedičstva. Vo svojom odvolaní poukázali na rozpory vo vykonanom dokazovaní s tým, že
v archíve, v ktorom je založená zložka pôvodne Štátneho notárstva Trnava, sa nachádza zmluva zo dňa
27.05.1991, na ktorej nie je parc. č. XXX uvedená, pričom v zbierke listín Katastrálneho úradu Trnava
je darovacia zmluva, na ktorej táto parcela uvedená je. Poukázali na výpoveď svedkyne Dr. B., podľa
ktorej je originálnym vyhotovením zmluvy zmluva, ktorá parc. č. XXX neobsahuje, a že zrejme nastala
chyba pri registrácii zmluvy na Štátnom notárstve. Svedecká výpoveď JUDr. W. M., ktorá mala zmluvu
registrovať, je teda v konflikte záujmov a poukázali na skutočnosť, že nie je možné, aby štátna notárka
poslala na registráciu na katastrálny úrad zmluvu s iným obsahom a inú zmluvu založila ako originál
zmluvy v notárskom spise. Poukázali na predloženú zmluvu JUDr. Z. F., ktorý zmluvu vyhotovoval, z
ktorej vyplýva, že na ňom sa nehnuteľnosť parc. č. XXX nenachádza. Inú zmluvu JUDr. F. pre účastníkov
nevyhotovoval. Z overovacej knihy Obvodného úradu Suchá nad Parnou vyplýva, že v kolónke „listiny“
sú uvedené niektoré parcelné čísla darovaných nehnuteľností, pričom parc. č. XXX medzi nimi uvedená
nie je a podľa odvolateľov v dotazníku a čestnom prehlásení, ktoré súvisia s vložením parcely do katastra,
má byť parc. č. XXX dopisovaná. Majú za to, že súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil zistený
skutkový stav, keď ako podstatnú vyhodnotil svedeckú výpoveď notárky JUDr. M. o tom, že na zmluve
zrejme podpis bol. Podpis U. C., ktorý mal byť na listine, ktorá obsahuje aj nehnuteľnosť parc. č. XXX,
nebol v konaní pred súdom prvého stupňa preukázaný. Ak zmluva týkajúca sa prevodu nehnuteľností
neobsahuje podpis účastníkov zmluvy, je zo zákona absolútne neplatná. Navrhovatelia ako dedičia po
U. C. teda neboli účastníkmi dedičského konania po C. C. a domáhajú sa v tomto konaní nadobudnutia
nehnuteľností, ktoré mali byť po U. C. v dedičskom konaní získané nimi. Žiadali, aby odvolací súd ich
návrhu vyhovel.

K odvolaniu navrhovateľov sa vyjadrili odporcovia. Vo svojom vyjadrení uviedli, že s právnym názorom
súdu prvého stupňa sa stotožňujú, jeho rozhodnutie považujú za vecne správne a navrhujú, aby
napadnuté rozhodnutie potvrdil. V súvislosti s vyjadreniami navrhovateľov uviedli, že C. C., ako najmladší
syn U. C. s touto žil v jednej domácnosti nepretržite od narodenia až do jej úmrtia. Počas jej života sa
spýtal súrodencov, či majú záujem o predmetné nehnuteľnosti, tieto však nikto nechcel. V súvislosti s
dedičstvom po U. C. prebehlo viacero dodatočných dedičských konaní. Čo sa týka sporných darovacích
zmlúv, nie je pravdivé tvrdenie navrhovateľov, že existujú dve verzie darovacej zmluvy. V roku 2007
v archívoch neboli iné darovacie zmluvy, ako tá zmluva, ktorá obsahuje spornú parcelu, a ktorá bola
odporcami v konaní predložená. Až neskôr počas konania sa objavila iná darovacia zmluva bez tejto
parcely, čo si odporcovia nevedia vysvetliť. Majú za to, že na Štátnom notárstve nemohlo prísť k chybe,
k čomu sa aj bývalá pracovníčka Štátneho notárstva vyjadrila a vysvetlila postup nadobudnutia účinnosti
zmluvy v súlade s vtedajším spravovacím poriadkom štátneho notárstva. Čo sa týka vyhotovenia zmluvy
JUDr. Z. F., tento bol odporcami v roku 2007 oslovený, pričom považujú za podozrivé, že sa u neho
zrazu objavila po 20. rokoch ďalšia zmluva. JUDr. F. nemohol mať u seba originál zmluvy, keďže
tento sa doručoval nadobúdateľovi nehnuteľnosti, t.j. otcovi odporcov. Za podstatné považujú to, že
zmluva bola registrovaná vtedajším Štátnym notárstvom, o čom niet pochýb a bola uložená v zbierke
listín ako jediná zmluva, ktorá obsahuje aj spornú parcelu č. XXX. Zmluva, ktorú predložil JUDr. F.
mohla byť len pôvodným návrhom, pričom táto sa mohla následne doplniť a až potom podpísať. Na
tvrdenie navrhovateľov, že darovacia zmluva neobsahuje podpis účastníkov odporcovia zdôraznili, že v
rozhodnom čase (v roku 1991) vykonali príslušné orgány registráciu zmluvy v súlade so spravovacím
poriadkom štátneho notárstva platného k danému dátumu, z ktorého vyplýva, že prvopis zmluvy s
vyznačením registrácie, doručí notárstvo účastníkovi, ktorému zo zmluvy vznikajú práva k nehnuteľnosti
(nadobúdateľovi). Zároveň poukázali na ods. 3 ust. § 65 Notárskeho poriadku, z ktorého vyplýva, že
štátne notárstvo vedie zbierku overených odpisov registrovaných zmlúv. Zo zbierky overených odpisov
registrovaných zmlúv bývalého Štátneho notárstva vyplýva, že sa v nej nachádzala iba jedna darovacia
zmluva, a to overený odpis registrovanej darovacej zmluvy s uvedením pozemku parc. č. XXX. Rozsudok
súdu prvého stupňa odporcovia navrhli potvrdiť a zároveň žiadali priznať trovy odvolacieho konania.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku - ďalej len O.s.p.),
po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou - podal ho včas účastník konania (§ 201, 204

O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný (§ 202 O.s.p.), v zákonom
stanovenej lehote (§ 204 O.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v medziach
daných rozsahom a dôvodmi odvolania, vec prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214
ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej je vecne správny, pričom
v časti výroku o náhrade trov konania je potrebné ho zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie
konanie. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0, čiže jednomyseľne (§ 3 ods. 9 posledná
veta zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).

Odvolací súd vo veci rozhodol podľa § 214 ods. 2 O.s.p.  bez nariadenia odvolacieho pojednávania tak,
že rozsudok verejne vyhlásil, keďže vec bola ústne prejednaná pred súdom prvého stupňa a v odvolacom
konaní nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nejde o konanie vo veciach porušenia
zásady rovnakého zaobchádzania, a nariadenie pojednávania nevyžaduje ani dôležitý verejný záujem.

Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku a celého obsahu spisového materiálu dospel k
záveru, že súd prvého stupňa zistil v potrebnom rozsahu skutkový stav, na základe vykonaných dôkazov
dospel k správnym skutkovým zisteniam, vec samotnú správne právne posúdil s použitím správneho
ustanovenia právneho predpisu, jeho závery viedli k správnemu rozhodnutiu, rozhodnutie súdu prvého
stupňa je vo výroku týkajúcom sa veci samej vecne správne.

Podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak
sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého  rozhodnutia, môže sa v
odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací súd k odôvodneniu vo výroku správneho napadnutého rozhodnutia dodáva v súvislosti s
ustálením okruhu účastníkom konania a ich aktívnej vecnej legitimácie nasledovné:

Podľa ust. § 485 ods. 1 Občianskeho zákonníka ak sa po prejednaní dedičstva zistí, že oprávneným
dedičom je niekto iný, je povinný ten, kto dedičstvo nadobudol, vydať oprávnenému dedičovi majetok,
ktorý z dedičstva má, podľa zásad o bezdôvodnom obohatení tak, aby nemal majetkový prospech na
ujmu pravého dediča.

Oprávneným dedičom je osoba, ktorá je dedičom poručiteľovho majetku už v dobe jeho smrti, ale
súd s ním ako dedičom nekonal. Je to teda osoba, ktorej svedčí niektorý z dedičských titulov. Zákon
ako nepravého dediča označuje osobu, ktorá podľa rozhodnutia súdu o dedičstve nadobudla majetok
poručiteľa, hoci podľa dedičského práva ho nadobudnúť nemala vôbec, resp. nie v takom rozsahu v
akom ho nadobudla. Oprávnený dedič môže svoje právo na vydanie dedičstva uplatniť voči nepravému
dedičovi dedičskou žalobou, ktorú je oprávnený podať len ten, kto nebol účastníkom konania o dedičstve,
hoci ním mal byť (R 44/1986).

Je dôležité zdôrazniť, že žalobu o vydanie majetku z dedičstva podľa ust. § 485 Občianskeho zákonníka
môže úspešne podať len ten účastník, ktorý nebol účastníkom konania o dedičstve, čo vo svojom
rozhodnutí zdôrazňuje aj súd prvého stupňa. Z ustálenej judikatúry vyplýva, že právo na vydanie
dedičstva nemá ten, kto sa zúčastnil pôvodného konania o dedičstve, hoci by aj bol ukrátený na svojom
dedičskom práve. Takáto osoba sa môže domáhať nápravy, na rozdiel od v pôvodnom dedičskom konaní
opomenutého dediča, cestou riadnych, prípadne mimoriadnych opravných prostriedkov. Z obsahu
spisového materiálu vyplýva, že samotní navrhovatelia v priebehu konania uviedli, že keď prebiehalo
dedičské konanie po ich matke mali vedomosť o tom, že sporná nehnuteľnosť už nebola v jej vlastníctve.
Napriek tejto vedomosti v dedičskom konaní, ktorého boli riadnymi účastníkmi, nevyužili žiadne  riadne
ani mimoriadne opravné prostriedky na zvrátenie stavu, kedy nebola prededená sporná parcele, pokiaľ
teda mali za to, že predmetom dedenia mala byť.

Čo sa týka samotnej žaloby oprávneného dediča, toto nie je žaloba na určenie existencie, či neexistencie
právneho pomeru podľa ust. § 80 písm. c) O.s.p. Navrhovateľ nežiada autoritatívne vyjasnenie neistých
právnych pomerov, ale vznik nových pomerov. Takáto žaloba môže byť úspešná, ak sa navrhovateľovi
pri splnení zákonných predpokladov podarí vyvrátiť právnu domnienku subjektívneho dedičského práva
odporcu ako nepravého dediča tým, že preukáže svoje dedičské právo a vylúči tak, aby nepravý dedič
celkom alebo z časti nadobudol dedičstvo. Keďže z uvedeného vyplýva, že podanie žaloby na vydanie
dedičstva neprislúcha tomu, kto bol síce ukrátený na svojom dedičskom práve, avšak dedičského
konania sa zúčastnil, je zjavné, že v tomto konaní navrhovatelia nemajú ani aktívnu vecnú legitimáciu.
Nápravy sa môžu dedičia domáhať buď v rámci obnovy dedičského konania, prípadne určovacou
žalobou týkajúcou sa určenia, že vec patrí do dedičstva po poručiteľovi. Základným predpokladom
úspechu žaloby podanej podľa ust. § 485 Občianskeho zákonníka je, že navrhovateľ musí v súdnom
konaní preukázať, že ku dňu smrti poručiteľa spĺňal predpoklady nadobudnutia dedičstva alebo jeho
časti, t.j. bol spôsobilým dedičom a mal dedičský titul a teda musí preukázať, že to mal byť on, komu
sa malo dedičstvo potvrdiť, keby skutočnosti zakladajúce jeho dedičské právo vyšli najavo do doby
právoplatného skončenia dedičského konania (R 17/1985).

Keďže súd prvého stupňa správne rozhodol s poukazom na ust. § 485 Občianskeho zákonníka,
pričom však skúmal aj ostatné dôvody súvisiace s návrhmi na dokazovanie účastníkov, v súvislosti
s navrhovateľmi tvrdenou neplatnosťou úkonu darovania, odvolací súd len konštatuje, že aj úvahy
súdu prvého stupňa v tejto časti sú správne. S ohľadom na nedostatok aktívnej vecnej legitimácie
navrhovateľov sa k nim podrobnejšie nevyjadruje s poukazom na správnosť a komplexnosť odôvodnenia
rozhodnutia súdu prvého stupňa. Hoci súd prvého stupňa žalobu zamietol z iných dôvodov (inak
správnych a skutkovo odôvodnených), avšak bez toho, aby v odôvodnení rozhodnutia vyhodnotil aj
aktívnu vecnú legitimáciu navrhovateľov, a teda výrok jeho rozhodnutia je vecne správny, je správne
použitý právny predpis a jeho ustanovenia, odvolací súd takéto rozhodnutie súdu prvého stupňa v zmysle
ust. § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

Keďže navrhovatelia napadli rozhodnutie súdu prvého stupňa v celom rozsahu, teda ich odvolanie
sa vzťahuje aj na výrok týkajúci sa náhrady trov konania, ktorý konštituuje nový nárok odporcov voči
navrhovateľom momentom právoplatnosti rozhodnutia, po preskúmaní tejto časti výroku odvolací súd
dospel k záveru, že tento nie je vecne správny a rozhodnutím v časti trov konania došlo k vade konania,
ktorá je odňatím možnosti konať pred súdom.

Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie postup súdu, ktorý znemožnil účastníkovi konania
realizáciu tých procesných práv, ktorý mu Občiansky súdny poriadok priznáva (napr. právo zúčastniť
sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy a pod.). Odňatie možnosti konať pred súdom je
relevantné vtedy, ak išlo o postup nesprávny (uvažované z hľadiska zachovania postupu súdu určeného
zákonom alebo ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi) a ak sa postup súdu prejavil v
priebehu konania, a tiež pri rozhodovaní.

Súd prvého stupňa o náhrade trov konania rozhodol tak, že v súlade s ustanovením § 142 ods. 1 O.s.p.
úspešným odporcom patrí náhrada trov konania vo výške 6.094,48 eur. Odporcovia v 1. až 3. rade si
uplatnili prostredníctvom svojho spoločného právneho zástupcu náhradu trov konania spočívajúcich vo
vynaložených trovách právneho zastúpenia, pričom hodnotu úkonu priznal súd prvého stupňa právnemu
zástupcovi odporcov tak, že vzhľadom na spoločné zastupovanie viacerých účastníkov hodnotu úkonu
znížil podľa ust. § 13 ods. 2 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o 20% a za úkony porady s klientom priznal celú
uplatnenú hodnotu úkonu.

Podľa ust. § 14 ods. 2 písm. a) citovanej vyhlášky patrí advokátovi odmena vo výške dvoch tretín
základnej sadzby tarifnej odmeny za ďalšiu poradu alebo rokovanie s klientom za každú skončenú
hodinu. Okrem toho, že súd prvého stupňa vyčíslil a priznal takéto úkony (priznal ich v plnej hodnote
tarifnej odmeny), nezaoberal  sa ich účelnosťou s poukazom na ust. § 142 O.s.p. (zo spisu ani nevyplýva,
že by právny zástupca doložil uskutočnenie porady a dĺžku jej trvania, ako vyplýva z vyhlášky).

Čo sa týka priznania hodnoty úkony pri viacerých účastníkoch zníženej len o 20%, táto úvaha súdu
prvého stupňa nebola správna. Podľa ust. § 13 ods. 2 cit. vyhlášky s účinnosťou  od 01.06.2010 základná
sadzba tarifnej odmeny sa zníži o 50%, ak ide o spoločné úkony pri zastupovaní dvoch alebo viacerých
osôb. Podľa ust. § 20b vyhlášky (prechodné ustanovenia k novele č. 232/2010 účinnej od 01.06.2010,
ktorou došlo k zmene z 20% zníženia na 50% zníženie) za úkony právnych služieb, ktoré boli vykonané
pred 1. júnom 2010, patrí advokátovi odmena podľa doterajších predpisov, z čoho vyplýva, že ak boli
úkony vykonané už po účinnosti novely, je potrebné úkony vyčísľovať a priznávať v súlade so znením
vyhlášky účinným od 01.06.2010. Hodnota úkonu v prejednávanej veci je teda od 01.06.2010 na každého
z odporcov 118,67 eur.

Postup súdu prvého stupňa, ktorý v súvislosti s trovami konania právne odôvodnil svoje rozhodnutie
postupom podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p. a vyhl. MS SR č. 655/2004 Z.z., je síce správny, avšak
nesprávnou je výška priznaného nároku trov právneho zastúpenia. Súd prvého stupňa síce priznal
náhradu trov právneho zastúpenia za úkony, ktoré boli právnym zástupcom vyčíslené, avšak vo výške,
ktorá je v rozpore so zákonom.

V prípade zmeny rozhodnutia súdu prvého stupňa o trovách priamo odvolacím súdom by došlo k
porušeniu práva na dvojinštančný proces, keďže k odvolacím súdom vyjadrenej právnej úvahe by tak
stratili možnosť vyjadriť sa obe účastnícke strany. Súd prvého stupňa sa musí vyporiadať s otázkou
možnosti priznania náhrady trov pri jednotlivých úkonoch, posúdi, do akej miery výsledok konania
predurčuje rozhodnutie o náhrade trov konania v prospech jedného z účastníkov a napokon posúdi
aj výšku náhrady trov konania viazaný právnym názorom odvolacieho súdu, pričom výrok aj náležite
odôvodní.

Odvolací súd s poukazom na ust. § 221 ods. 1 písm. h) a f) O.s.p. rozhodol tak, že vec v časti rozhodnutia
o náhrade trov konania zrušil a vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Povinnosťou súdu prvého stupňa bude v ďalšom konaní riadiť sa názorom odvolacieho súdu, ktorým je
podľa § 226 O.s.p. viazaný, a opätovne o trovách konania účastníkov rozhodnúť po riadnom zvážení
všetkých do úvahy prichádzajúcich možností s náležitým odôvodnením rozhodnutia v zrušenej časti.

Poučenie:

Toto rozhodnutie nemožno napadnúť odvolaním.