{"guid": "1ef6d034-e1dd-4304-b96d-b7c4dd254089:cbee8e97-fa44-417a-b77d-c50beee266a9", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2012:2109218876.2", "spisova_znacka": "24Co/167/2011", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 24Co/167/2011 z 24. 4. 2012", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Trnava z 24. apríla 2012, sp. zn. 24Co/167/2011, ECLI:SK:KSTT:2012:2109218876.2", "identifikacne_cislo": "2109218876", "sud": {"guid": "sud_109", "nazov": "Krajský súd Trnava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-trnava"}, "sudca": "JUDr. Jaroslav Mikulaj", "sudca_id": 43, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-jaroslav-mikulaj-43", "datum_vydania": "2012-04-24", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Rodinné právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/0/0/#paragraf-132", "nazov": "/SK/ZZ/0/0/#paragraf-132", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/0/0/#paragraf-132", "judikatura_url": null}], "paragrafy": [], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/cbee8e97-fa44-417a-b77d-c50beee266a9", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2012:2109218876.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTT:2012:2109218876.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTT:2012:2109218876.2/text", "citacie_n": 1, "text": "Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 24Co/167/2011
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2109218876
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 04. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Petra Príbelská, PhD.
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2012:2109218876.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Petra Príbelská, PhD. a členov
senátu: JUDr. Ľubica Spálová a JUDr. Magdaléna Krajčovičová, v právnej veci navrhovateľa: JUDr.
Dušan Pohovej, správca konkurznej podstaty TAZ, a.s., v likvidácii, Coburgova 84, Trnava, IČO: 36
227 803, právne zastúpený: JUDr. Juraj Gajdošík, advokát, Košická 52, Bratislava, proti odporcovi: W.
V., nar. X.XX.XXXX, bytom S. XXXX/X, D., za účasti vedľajšieho účastníka: Mgr. Ing. Pavol Korytár,
správca úpadcu Trnavské automobilové závody, štátny podnik v konkurze, Trnava, IČO: 00 009 199,
zastúpený splnomocnenou zástupkyňou: Mgr. B. I., nar. XX.XX.XXXX, D., R. XX, o zaplatenie 62,54 Eur
s príslušenstvom, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Trnava č.k. 12C/38/2009-104
zo dňa 20. apríla 2011, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvého stupňa     s a      p o t v r d z u j e .

Odporcovi a vedľajšiemu účastníkovi sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvého stupňa návrh navrhovateľa, ktorým sa domáhal uloženia
povinnosti odporcovi zaplatiť mu sumu 62,54 Eur spolu s príslušenstvom zamietol. O náhrade trov
konania rozhodol tak, že odporcovi a vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov konania nepriznal. Svoje
rozhodnutie súd právne odôvodnil použitím ustanovení § 123, §125 ods. 1, § 132 ods. 1, 2, § 663
Občianskeho zákonníka, ustanovením § 4 ods. 1, 2 zákona č. 182/1993 Z.z., ustanovením § 14 ods.
1 písm. a) zákona č. 328/1991 Zb., ustanovením § 44 ods. 1 zákona č. 7/2005 Z.z., ustanovením
§ 120 ods. 1, 3, § 153 ods. 1 O.s.p., keď na základe vykonaného dokazovania mal preukázané, že
navrhovateľ neuniesol v konaní dôkazné bremeno v otázke svojej aktívnej vecnej legitimácie, a preto súd
návrh ako nedôvodný zamietol v celom rozsahu. Uplatnená pohľadávka predstavovala dlžné nájomné
za užívanie bytu č. XX, nachádzajúceho sa v D. na ulici S. X  na X. podlaží na základe Dohody o
odovzdaní a prevzatí bytu zo dňa 1.3.1976. Súd mal vykonaným dokazovaním za preukázané, že
v rozhodnom období (11/2008 - 3/2009) predpísané nájomné za užívanie uvedeného bytu zaplatil
odporca vedľajšiemu účastníkovi. Medzi účastníkmi bola sporná otázka, kto bol vlastníkom, resp. osobou
oprávnenou nakladať s bytom odporcu v rozhodnom období. Navrhovateľ svoju aktívnu legitimáciu v
predmetnej veci odôvodňoval tým, že konkurz na majetok úpadcu TAZ, a.s. v likvidácii bol vyhlásený
Krajským súdom v Bratislave, pričom toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 17.1.2000 a navrhovateľ
ako ustanovený správca vykonal súpis majetku úpadcu TAZ, a.s. v likvidácii. Okrem iných v uvedenom
súpise bol uvedený aj predmetný byt, resp. bytový dom, v ktorom sa byt nachádza. Týmto úkonom
prešlo podľa § 14 zákona č. 328/1991 Z.z na navrhovateľa oprávnenie nakladať s majetkom, zapísaným
do podstaty, t.j. právo byt držať, užívať, resp. požívať jeho úžitky, napríklad prenajímať a inkasovať
nájomné. Navrhovateľ taktiež poukázal na to, že predmetné nehnuteľnosti boli až do marca 2009 vedené
v katastri nehnuteľnosti tak, že na liste vlastníctva bol ako vlastník vedený úpadca, t .j. TAZ, a.s. v



likvidácii a ku dňu rozhodnutia nebolo právoplatne rozhodnuté o vylúčení predmetných nehnuteľností
zo súpisu majetku TAZ, a.s. v likvidácii. Vedľajší účastník poukázal na rozhodnutie, vydané v konaní
pred Okresným súdom Trnava sp. zn. 44Cbi/6/2007 a nasledujúce rozhodnutia Krajského súdu v Trnave
a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, z ktorých je zrejmé, že predmetný byt nebol vylúčený zo
súpisu podstaty úpadcu TAZ, a.s. štátny podnik v likvidácii, a preto bol vedľajší účastník oprávnený
nakladať s bytom v rozhodnom období, t. j. aj vyberať nájomné. Akékoľvek ďalšie excidančné konanie
v konkurznom konaní, vedenom na Krajskom súde v Bratislave je bezvýznamné, pretože Krajský súd
v Bratislave je viazaný právoplatne zisteným stavom, ktorý bráni súdu, aby vyriešenú prejudiciálnu
otázku v ďalšom konaní inak právne posúdil, čo okrem iného znamená, že súd sa nebude zaoberať
tvrdeniami, ktoré by boli v rozpore so skutkovými zisteniami, a ktoré boli v predchádzajúcom konaní
preukázané, a na základe ktorých súd rozhodol. Z uvedeného teda vyplynulo, že navrhovateľ tvrdil,
že prenajímateľom bytu v rozhodnom období bol on s odôvodnením, že ako prvý zaradil do súpisu
majetku patriaceho do podstaty sporný byt a aj v Správe katastra a v predloženom liste vlastníctva bol v
rozhodnom období úpadca vedený ako vlastník sporného bytu. Vedľajší účastník na strane druhej tvrdil,
že on mal v rozhodnom období postavenie prenajímateľa s odôvodnením, že sporný byt je v súpise
všeobecnej podstaty úpadcu, je predmetom konkurzného konania, vyhláseného na majetok úpadcu,
keď k tvrdeniu navrhovateľa, že bol zapísaný v rozhodnom období na liste vlastníctva ako vlastník
sporného bytu uviedol, že domnienka o vlastníctve, svedčiaca osobe zapísanej na liste vlastníctva
je vyvrátiteľná, a bola vyvrátená právoplatným rozsudkom o zamietnutí vylúčenia nehnuteľností zo
súpisu všeobecnej podstaty úpadcu. Odporca považoval za osobu oprávnenú nakladať s bytom v
rozhodnom období vedľajšieho účastníka z dôvodov, ktoré uvádzal vedľajší účastník a predpísané
nájomné za rozhodné obdobie, ktoré je predmetom konania, riadne a včas platil vedľajšiemu účastníkovi.
Súd ako predbežnú otázku riešil teda v tomto konaní to, kto bol prenajímateľom bytu v rozhodnom
období. Navrhovateľ síce tvrdil, že je vlastníkom predmetného bytu, avšak dňa 26.3.2008 Okresný
súd Trnava rozsudkom č.k. 44Cbi/6/2007-653 zamietol žalobu navrhovateľa o vylúčenie nehnuteľnosti,
vrátane predmetného bytu zo súpisu všeobecnej podstaty úpadcu Trnavské automobilové závody,
štátny podnik v konkurze, Trnava, IČO: 00 009 199. Dňa 23.09.2008 Krajský súd v Trnave rozsudkom
č.k. 21CoKr/4/2008-767 potvrdil uvedený rozsudok Okresného súdu Trnava, keď rozsudok nadobudol
právoplatnosť 20.11.2008. Z uvedených rozsudkov vyplýva, že byty, vrátane predmetného bytu, sú
predmetom konkurzného konania, vyhláseného na majetok úpadcu Trnavské automobilové závody,
štátny podnik v konkurze, Trnava, IČO: 00 009 199 a iba správca uvedeného úpadcu a teda nie
navrhovateľ je oprávnený disponovať s uvedenými nehnuteľnosťami, s čím sa prvostupňový súd v
predmetnej veci stotožnil a domnienku o vlastníctve, svedčiacu osobe zapísanej na liste vlastníctva v
rozhodnom čase považoval za vyvrátenú citovanými právoplatnými rozsudkami o zamietnutí vylúčenie
nehnuteľností zo súpisu všeobecnej podstaty úpadcu. Keďže navrhovateľ (resp. úpadca, ktorého je
navrhovateľ konkurzným správcom) nie je a ani nebol vlastníkom bytov, nemohol nájomcom týchto bytov
voči navrhovateľovi vzniknúť nedoplatok nájmu. Z tohto dôvodu nemôže byť navrhovateľ ani aktívne
vecne legitimovaný v tomto konaní. Na základe uvedeného teda prvostupňový súd skonštatoval vo
svojom závere rozhodnutia, že navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno preukázania svojej aktívnej
vecnej legitimácie v tomto konaní, a preto súd návrh ako nedôvodný zamietol v celom rozsahu. O trovách
konania súd rozhodol v zmysle § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že plne procesne úspešnému odporcovi a
vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov konania nepriznal, nakoľko si žiadne neuplatnili a v konaní im
nevznikli.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal v zákonnej lehote navrhovateľ odvolanie, v ktorom navrhol
napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmeniť tak, že návrhu navrhovateľa sa vyhovie a odporca
bude zaviazaný zaplatiť mu sumu 62,54 Eur spolu s príslušenstvom. Uviedol, že súd prvého stupňa
na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, a taktiež napadnutý
rozsudok súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, a teda sú tu dané
odvolacie dôvody v zmysle ustanovenia § 205 ods. 2 písm. d), písm. f) O.s.p.. Navrhovateľ sa návrhom
domáhal zaplatenia pohľadávky 62,54 Eur s príslušenstvom proti odporcovi z titulu nedoplatku na
nájomnom za užívanie bytu za obdobie od novembra 2008 do marca 2009, keď nájomný vzťah medzi
účastníkmi konania, založený na základe Dohody o odovzdaní a prevzatí bytu zo dňa 1.3.1976 nebol
dosial spochybňovaný. Navrhovateľ je správcom konkurznej podstaty úpadcu TAZ, a.s., v likvidácii,
IČO: 36 227 803, keď do súpisu majetku, patriaceho do podstaty, bol zaradený aj byt v užívaní
odporcu. Súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku spochybnil aktívnu legitimáciu
navrhovateľa, keď sa podľa súdu nepodarilo navrhovateľovi preukázať, že v predmetnom období bol



vlastníkom predmetného bytu, resp. oprávnenou osobou, ktorá môže vykonávať vlastnícke práva k bytu.
S uvedeným právnym názorom nesúhlasí a považuje ho za nesprávny. Navrhovateľ ďalej vo svojom
odvolaní uviedol, že právoplatným rozhodnutím Okresného súdu Trnava sp.zn. 44Cbi/6/2007, na ktoré
sa súd v odôvodnení napadnutého rozsudku odvoláva a ktorým súd zamietol návrh navrhovateľa na
vylúčenie veci patriacich do konkurznej podstaty úpadcu Trnavské automobilové závody, štátny podnik
v likvidácii, nebola definitívne vyriešená otázka vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam,
keďže vo výroku tohto rozhodnutia súd autoritatívne určil len skutočnosť, že nevylučuje veci (zároveň aj
predmetný byt) z konkurznej podstaty úpadcu Trnavské automobilové závody, štátny podnik v likvidácii,
a nie skutočnosť, že vlastníkom predmetných nehnuteľností v predmetnom období bol niekto iný ako
navrhovateľ. Taktiež odvolateľ nesúhlasil s odôvodnením napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa
spočívajúceho v tvrdení, že navrhovateľovi sa nepodarilo preukázať, že v predmetnom období bol
vlastníkom predmetného bytu, resp. oprávnenou osobou, ktorá môže vykonávať vlastnícke práva k bytu,
a to s poukazom na ustanovenie § 14 písm. a) v spojení s ustanovením § 19 zákona č. 328/1991 Zb.,
keď uviedol, že podstatou oprávnenia v zmysle citovaných ustanovení je oprávnenie správcu vec držať,
užívať a požívať jej plody a úžitky, a to bez ohľadu na to, či je úpadca vlastníkom predmetnej veci, a to
až do doby, pokiaľ nebude právoplatne rozhodnuté o vylúčení predmetnej veci z konkurznej podstaty
úpadcu. V prípade súpisu majetku podstaty úpadcu TAZ, a.s. v likvidácii, nebolo ešte rozhodnuté o
vylúčení veci zo súpisu podstaty, a teda v zmysle ustanovenia § 14 písm. a) oprávnenie nakladať
s majetkom podstaty, t. j. aj s predmetným bytom svedčí navrhovateľovi ako správcovi konkurznej
podstaty úpadcu TAZ, a.s. v likvidácii, IČO: 36 227 803. Navrhovateľ ďalej vo svojom odvolaní poukázal
na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1CoKr/17/2009 zo dňa 29.1.2009, v ktorom bolo
uvedené, že práva a povinnosti, spojené so súpisom majetku do konkurznej podstaty svedčia tomu
správcovi konkurznej podstaty, ktorý majetok spísal ako prvý. Týmto oprávneným správcom konkurznej
podstaty je JUDr. Dušan Pohovej ako správca konkurznej podstaty úpadcu TAZ, a.s. v likvidácii a
taktiež poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 29Cdo/249/2008, z ktorého
taktiež vyplýva, že práva a povinnosti spojené so súpisom majetku do konkurznej podstaty svedčia tomu
správcovi, ktorý majetok spísal ako prvý, a teda správca úpadcu TAZ, š. p., vôbec nemal právo zapísať
do súpisu všeobecnej podstaty dotknuté nehnuteľnosti. Odvolateľ taktiež uviedol, že do marca 2009 bol
vedený ako vlastník predmetnej nehnuteľnosti v katastri nehnuteľností, ako to aj vyplýva z oznámenia
Správy katastra Trnava zo dňa 6.7.2009. Na základe uvedeného je odvolateľ toho názoru, že odporca si
nesplnil svoju povinnosť, ktorá mu vyplýva z nájomnej zmluvy a ustanovenia § 685 ods. 1 Občianskeho
zákonníka a neuhradil navrhovateľovi nájomné za predmetné obdobie.

K odvolaniu sa odporca písomne vyjadril tak, že s ním nesúhlasí a poukázal na správnosť napadnutého
rozhodnutia. Nájomné aj poplatky za služby odporca riadne a včas platil, ako to bolo aj preukázané.

K odvolaniu sa písomne vyjadril vedľajší účastník Mgr Ing. Pavol Korytár, správca úpadcu Trnavské
automobilové závody, štátny podnik v konkurze, IČO: 00 009 199, ktorý poukázal na právny názor,
podľa ktorého nie je možné vylúčiť vec zo súpisu z dôvodu, že tento je zapísaný v súpisoch podstát
viacerých úpadcov, čo nemá žiadnu oporu v platných právnych predpisoch. V roku 2008 správca
posúdil, že majetok patrí úpadcovi len na základe zápisov o vlastníctve práva úpadcu na príslušných
listoch vlastníctva bez ďalšieho posúdenia listín, na základe ktorých došlo k prevodu dotknutého
majetku. Správca argumentuje zápismi na LV, pričom tieto zakladajú len vyvrátiteľnú domnienku
vlastníckeho práva. V súčasnosti dotknuté nehnuteľnosti nie sú zapísané ako vlastníctvo úpadcu na
príslušných listoch vlastníctva a taktiež bolo právoplatne rozhodnuté, že správca nemá právo požadovať
vylúčenie dotknutého majetku zo súpisu všeobecnej podstaty Trnavské automobilové závody, štátny
podnik v konkurze, pretože úpadca nebol nikdy vlastníkom dotknutých nehnuteľností. Z uvedeného
vyplýva, že správca v rozpore so zákonnou zásadou vynakladania odbornej starostlivosti vykonal
nesprávne posúdenie k rozsahu majetku podliehajúceho konkurzu, vyhláseného na majetok úpadcu
a tohto posúdenia sa nesprávne pridržiava do súčasnosti. Správca rovnako odmieta akceptovať
závery právoplatných rozhodnutí príslušných súdov, ako aj príslušnej prokuratúry, z obsahu ktorých
jednoznačne vyplýva záver, že vlastníkom dotknutých nehnuteľností nebol a nie je úpadca, pretože
dotknuté nehnuteľnosti neboli predmetom privatizácie, a teda majetok patrí Trnavským automobilovým
závodom, štátny podnik. Právny názor o aplikovaní zásady priority v prípade kolízie zápisov identického
majetku do viacerých konkurzných podstát vychádza z rozsudku Najvyššieho súdu Českej republiky sp.
zn. 29Cdo/249/2008. Uvedený právny názor nemá však žiadnu oporu v platných právnych predpisoch
Slovenskej republiky a správca uvedený právny názor nesprávne aplikuje, pretože v súčasnosti už



bolo právoplatne rozhodnuté o nedostatku vlastníckeho práva úpadcu k dotknutému majetku. Inštitút
vylučovacej žaloby je svojou podstatou vlastníckou žalobou a žalobou určovacou a jej cieľom je chrániť
vlastnícke právo. Je vlastníckou žalobou procesného charakteru, pretože nedodržanie podmienok, za
ktorých sa uplatňuje, má za následok, že sa má za to, že vec bola do súpisu zaradená oprávnene a tretia
osoba sa už nemôže dovolávať alebo domáhať svojho práva k nej. Z uvedeného vyplýva, že tvrdenie
správcu o tom, že o otázke vlastníckeho práva nebolo dosiaľ právoplatne rozhodnuté, nemá oporu v
právnom poriadku SR. V závere svojho vyjadrenia uviedol, že nesúhlasí s tvrdením správcu, že súd
dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a vychádza z nesprávneho právneho posúdenia vec, a teda
nie sú tu dané odvolacie dôvody v zmysle § 205 ods. 2 písm. d), f) O.s.p.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie navrhovateľa
bolo podané včas (§ 204 ods. 1 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201 O.s.p.), po
skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.) a že odvolateľ
použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2    písm. d) a f) O.s.p.), preskúmal napadnuté
rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania,  vrátane závislého výroku o náhrade
trov konania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2
O.s.p.), a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné, pretože napadnutý rozsudok súdu
prvého stupňa je vecne správny.

Predmetom konania vedeného na súde prvého stupňa bolo zaplatenie pohľadávky vo výške 62,54 Eur
s príslušenstvom ako dlžné nájomné za užívanie bytu č. XX, nachádzajúceho sa v D. na ulici S. X
na X. podlaží na základe Dohody o odovzdaní a prevzatí bytu zo dňa 1.3.1976, za obdobie 11/2008 -
3/2009, ktorý byt bol zahrnutý do súpisu majetku úpadcu TAZ, a.s. v likvidácii, a týmto úkonom prešlo
na navrhovateľa oprávnenie nakladať s majetkom, zapísaným do podstaty. Rozsudkom napadnutým
odvolaním navrhovateľa súd prvého stupňa jeho návrh zamietol. Predmetom odvolacieho konania je
preskúmanie správnosti rozsudku súdu prvého stupňa.

Odvolateľ odvolanie odôvodnil v podstate tým, že súd prvého stupňa na základe vykonaných dôkazov
dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. d) O.s.p.) a napadnutý rozsudok
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f) O.s.p.). Odvolací dôvod v
zmysle ust. § 205 ods. 2 písm. d) O.s.p. je daný, ak výsledok hodnotenia dôkazov súdom prvého stupňa
nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z ust. § 132 O.s.p., pretože súd zobral do úvahy skutočnosti,
ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania
najavo, alebo súd nezohľadnil rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané a
vyšli počas konania najavo, alebo v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov
účastníkov alebo vyšli najavo inak z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti, pravdivosti a vierohodnosti je
logicky rozpor, alebo ktoré odporujú ust. § 122 - 135 O.s.p. Odvolací dôvod v zmysle ust. § 205 ods. 2
písm. f) O.s.p. je daný, ak súd prvého stupňa posúdil vec podľa právnej normy, ktorá na zistený skutkový
stav nedopadá alebo právnu normu síce správne určenú nesprávne vyložil, prípadne ju na daný skutkový
stav nesprávne aplikoval.

Pretože odvolací súd preberá súdom prvého stupňa zistený skutkový stav, pokiaľ ide skutočnosti
právne rozhodné pre posúdenie navrhovateľom tvrdeného nároku, ktorý vo vyčerpávajúcom rozsahu
vykonal dokazovanie potrebné na posúdenie uplatneného nároku, výsledky dokazovania jednotlivo i
vo vzájomných súvislostiach dôkladne a správne vyhodnotil, pričom i podľa odvolacieho súdu dospel
k správnym skutkovým zisteniam, a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo veci, keď
vec i správne právne posúdil, s poukazom na ust. § 219 ods. 2 O.s.p., odvolací súd odkazuje na
správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku. Odvolací súd
nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od týchto záverov prvostupňového súdu odchýliť a preto nemôže
dať za pravdu odvolateľovi.

V zmysle § 132 Občianskeho súdneho poriadku dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy a to každý dôkaz
jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivosti prihliada na všetko, čo vyšlo
za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci.



Hodnotenie dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej hodnotí vykonané procesné dôkazy z hľadiska ich
pravdivosti a relevantnosti pre rozhodnutie. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je právnymi
predpismi obmedzovaný v tom, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa
teda zásada voľného hodnotenia dôkazov. Hodnotiaca úvaha súdu pritom ale nie je svojvoľná, súd
musí vychádzať zo všetkého, čo vyšlo v konaní najavo. Tieto skutočnosti musí súd rešpektovať a musí
správne určiť ich vzájomný vzťah. Pritom súd nie je viazaný žiadnym poradím významu a dôkaznej sily
jednotlivých dôkazov.

Podľa §  120 ods. 1 O.s.p. účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd
rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy, ako
navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci.

Účastníci konania majú procesnú dôkaznú povinnosť, t.j. povinnosť uviesť dôkaz na preukázanie
tvrdených skutočností. Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy, ako navrhujú účastníci, ak je
ich vykonanie nevyhnuté pre rozhodnutie vo veci (§ 120 ods. 1 O.s.p.). Každého z účastníkov
teda zaťažuje dôkazné bremeno preukázania svojich tvrdení pod následkom neunesenia dôkazného
bremena. Navrhovanie dôkazov má priamu spojitosť s povinnosťou tvrdenia (§ 79 ods. 1 a § 101
ods. 1). Dôkaznú povinnosť môže účastník plniť od začiatku konania, v žalobe, vo vyjadrení k nej,
mimo týchto procesných úkonov, v rámci prípravy pojednávania, pri odročovaní pojednávaní. Povinnosť
označiť dôkazy sa vzťahuje na všetky tvrdenia, ktoré sa uviedli v návrhu a vo vyjadrení odporcu.
Cieľom dôkaznej povinnosti je unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom dôkazné bremeno
spočíva na účastníkovi konania, bez ohľadu na jeho procesné postavenie. Nesplnenie dôkaznej
povinnosti prináša so sebou také rozhodnutie súdu, ktoré vychádza zo skutkového základu zisteného z
dôkazov navrhnutých účastníkom v opačnom procesnom postavení než je účastník, ktorý nesplnil alebo
nedostatočne splnil svoju dôkaznú povinnosť. Splnenie dôkaznej povinnosti neznamená automaticky
unesenie dôkazného bremena. Dôkazným bremenom (v spojitosti s dôkaznou povinnosťou) rozumieme
zodpovednosť účastníka za výsledok konania, ktorý závisí od zistení z navrhnutých a vykonaných
dôkazov. V sporovom konaní platí dispozičná a prejednacia zásada. Účastníci (na oboch procesných
stranách) sú v ňom povinní prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel konania najmä tým, že pravdivo a úplne
opíšu všetky potrebné skutočnosti a označia dôkazné prostriedky (viď § 101 ods. 1 O. s. p.). Súd ale nie
je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nemusí vykonať všetky navrhované dôkazy.
Posúdenie návrhov na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania
vykonané, je vždy vecou súdu (viď § 120 ods. 1 O. s. p.) a nie účastníkov konania.

V zmysle zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní (v súčasnosti zákon č. 7/2005 Z. z. o konkurze
a reštrukturalizácii) základným podkladom pre speňaženie podstaty je súpis konkurznej podstaty, ktorý
vykonáva správca konkurznej podstaty. Predmetom konkurzu sú veci, byty a nebytové priestory, práva
a iné majetkové hodnoty, ktoré patrili dlžníkovi v deň vyhlásenia konkurzu, a majetok, ktorý dlžník
nadobudol počas konkurzu, ako aj majetok, ktorým dlžník zabezpečil svoj záväzok. V súpise musí byť
zachytený celý rozsah konkurznej podstaty a správca do súpisu podstaty zahrnie aj všetky pochybné
prípady spolu s poznámkou o dôvodoch pochybnosti. Správca do súpisu v zásade zahrnie každú vec
a právo, o ktorých je presvedčený, že do podstaty patria. Správca konkurznej podstaty úpadcu zaradí
do súpisu každú vec, o ktorej je presvedčený, že patrí alebo môže patriť do podstaty. Nemá pritom
povinnosť skúmať existenciu vlastníckeho práva úpadcu k zapisovaným veciam a vec do súpisu zaradí
aj v prípade, ak má pochybnosti, či skutočne do podstaty patrí. Vtedy ju ale zapíše do podstaty s
poznámkou o nárokoch uplatnených inými osobami alebo o iných dôvodoch, ktoré jej zaradenie do
súpisu spochybňujú. Konkurzný súd posúdi dôvody spochybňujúce zaradenie veci do podstaty a buď vec
z podstaty vyradí, alebo osobe, ktorá spochybňuje zaradenie veci do podstaty, uloží lehotu na podanie
vylučovacej žaloby. Táto žaloba má procesnú povahu a nedodržanie stanovenej lehoty má za následok
to, že vec sa považuje ako do súpisu oprávnene zahrnutá a dotknutá osoba sa už nemôže domáhať
svojho práva k nej. Rovnaký záver je potrebné urobiť aj v prípade, ak osoba, ktorá sa cíti byť vlastníkom
určitej veci, nenamieta jej zapísanie do konkurznej podstaty, nedovoláva sa teda svojho vlastníckeho
práva k nej a nežiada ju ani vylúčiť z podstaty, alebo svoje námietky voči zaradeniu veci do podstaty
vezme späť. Potom totiž platí, že do podstaty patria veci, ktoré patrili dlžníkovi v deň vyhlásenia konkurzu.
Súpis podstaty tvorí právny podklad pre speňaženie majetku patriaceho do podstaty, lebo speňažený



môže len ten majetok, ktorý bol spísaný, pričom správca je oprávnený takto spísaný majetok speňažiť
okrem prípadu, ak bol zo súpisu zákonným spôsobom vylúčený.

Keďže sa odvolací súd stotožnil nielen s výrokom, ale aj s odôvodnením napadnutého rozsudku, na
zdôraznenie jeho správnosti v súlade s ust. § 219 ods. 2 O. s. p. dopĺňa  nasledovné.

Ustanovenie § 78 zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii výslovne ustanovuje, že súd
uloží tomu, kto uplatňuje, že sa vec nemala do súpisu zaradiť, aby v lehote určenej súdom podal
žalobu proti správcovi na súde, ktorý vyhlásil konkurz. V prípade, že žaloba nie je podaná včas,
predpokladá sa, že vec je do súpisu zahrnutá oprávnene. V prípade určovacej žaloby podľa § 78 zákona
č. 7/2005 Z.z.  ide teda v rámci žalôb podľa § 80 písm. c) O. s. p. o určovaciu žalobcu sui generis, kde
naliehavý právny záujem je daný existujúcim konkurzným konaním a z neho vyplývajúcou požiadavkou
rýchlosti a hospodárnosti konania v zmysle § 6 O. s. p., ktorej realizácia je zabezpečená tým, že sa
v ňom rieši otázka vlastníctva (ÚS SR 202/2011). Správne súd prvého stupňa riešil ako predbežnú
otázku konania, kto bol prenajímateľom resp. osobou oprávnenou disponovať s predmetným bytom v
rozhodnom období. Navrhovateľ síce predložil list vlastníctva, v ktorom je zapísaný úpadca ako vlastník
predmetného bytu, avšak dňa 26.3.2008 Okresný súd Trnava rozsudkom č.k. 44Cbi/6/2007-653 zamietol
žalobu navrhovateľa o vylúčenie nehnuteľností (vrátane predmetného bytu) zo súpisu všeobecnej
podstaty úpadcu Trnavské automobilové závody, štátny podnik v konkurze, Trnava, IČO 00 009
199 a dňa 23.9.2008 Krajský súd v Trnave rozsudkom č.k. 21CoKr/4/2008-767 potvrdil uvedený
rozsudok Okresného súdu Trnava, ktorý rozsudok nadobudol právoplatnosť 20.11.2008. Najvyšší súd
SR uznesením sp. zn. 6Obdo/38/2009 zo dňa 18.2.2010 odmietol dovolanie navrhovateľa proti rozsudku
Krajského súdu v Trnave č.k. 21CoKr/4/2008-767. Ústavný súd SR uznesením č.k. II. ÚS 312/2010-19
odmietol ústavnú sťažnosť JUDr. Dušana Pohoveja.

Z odôvodnenie rozsudku Okresného súdu Trnava č.k. 44 Cbi 6/2007-653 zo dňa 26.3.2008 vyplýva,
že navrhovateľ neuniesol dôkazne bremeno, nepreukázal právo, ktoré zapísanie majetku do súpisu
vylučuje. Navrhovateľ nepreukázal existenciu platného právneho úkonu, ktorým došlo k nadobudnutiu
vlastníctva k predmetným nehnuteľnostiam na FNM a následne na navrhovateľa a preto súd návrh ako
nedôvodný zamietol. V odôvodnení rozhodnutia Krajského súdu v Trnave č.k. 21CoKR 4/2007 - 767 zo
dňa 23.9.2008 sa okrem iného uvádza, že navrhovateľ na svoje tvrdenia nepredložil súdu a ani nenavrhol
vykonať žiadne relevantné dôkazy a preto súd prvého stupňa správne konštatoval, že navrhovateľ
neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal právo vylučujúce zapísanie majetku do súpisu. V danom
prípade navrhovateľ svoje vlastnícke právo postupom podľa § 78 zákona o konkurze a reštrukturalizácii
nevyvrátil a preto tu platí zákonná domnienka (aj keď nie je výslovne uvedená v ust. § 67 zák. č. 7/2005
Z.z. účinného v čase vyhlásenia konkurzu), že sporné nehnuteľnosti boli do súpisu zapísané oprávnene,
a teda ich vlastníkom bol úpadca, aj keby v konečnom dôsledku nebolo išlo o jeho majetok.

V súvislosti s vyššie uvedeným, odvolací súd uvádza, že súhlasí s právnym názorom odvolateľa ohľadne
aplikovania zásady priority v prípade kolízie zápisov identického majetku do viacerých konkurzných
podstát tak, ako to uvádza aj rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 29Cdo/249/2008,
nakoľko v čase zapísania majetku do súpisu oboch konkurzných podstát zákon č. 328/1991 Zb. resp.
zák. č. 7/2005 Z.z. tento duplicitný zápis nezakazoval tak, ako je to upravené v súčasnosti v zmysle
ust. § 78 ods.9  zák. č. 7/2005 Z.z., avšak odvolateľ uvedený právny názor nesprávne interpretuje,
pretože v súčasnosti už bolo rozsudkom Okresného súdu Trnava č.k. 44Cbi/6/2007-653 v spojení s
rozsudkom Krajského súdu v Trnave č.k. 21CoKr/4/2008-767 právoplatne rozhodnuté o nedostatku
vlastníckeho práva úpadcu k dotknutému majetku, čím zásada priority stratila opodstatnenie. Pokiaľ
v rámci speňažovania podstaty správca takúto vec predá, nemôže sa tretia osoba úspešne domáhať
určenia vlastníckeho práva, prípadne vydania veci, lebo  v zmysle § 132 Občianskeho zákonníka, takéto
nadobudnutie má právne účinky prevodu vlastníctva aj proti pôvodnému vlastníkovi (ÚS SR 263/2009).

Z vyššie uvedeného teda vyplýva, že byty, vrátane predmetného bytu, sú predmetom konkurzného
konania, vyhláseného na majetok úpadcu Trnavské automobilové závody, štátny podnik v konkurze,
Trnava, IČO: 00 009 199 a iba správca uvedeného úpadcu, a teda nie navrhovateľ je oprávnený
disponovať s uvedenými nehnuteľnosťami. Na základe uvedeného sa tak domnienka o vlastníctve,



svedčiaca osobe zapísanej na liste vlastníctva v rozhodnom čase považuje správne v zmysle ust. § 70
a nasl. zák. č. 162/1995 Z. z. za vyvrátenú citovanými právoplatnými rozsudkami o zamietnutí vylúčenia
nehnuteľnosti zo súpisu všeobecnej podstaty úpadcu. Keďže navrhovateľ nebol a ani nie je vlastníkom
bytov, nemohol nájomcom týchto bytov voči navrhovateľovi vzniknúť nedoplatok na nájomnom. Z
tohto dôvodu nemôže byť navrhovateľ ani aktívne vecne legitimovaný v tomto konaní a správne preto
konštatoval súd prvého stupňa, že navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno svojich tvrdení o aktívnej
vecnej legitimácii v tomto konaní.

Vzhľadom na uvedené, pokiaľ súd prvého stupňa návrh navrhovateľa zamietol, rozhodol vecne správne,
a preto odvolací súd v súlade s ustanovením § 219 ods. 1 O.s.p. napadnutý rozsudok súdu prvého
stupňa potvrdil, keď tento správne rozhodol i o náhrade trov konania.

O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods.1 O.s.p. v spojení s
ustanovením § 142 ods. 1 O.s.p. a v odvolacom konaní plne procesne úspešnému odporcovi a
vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, nakoľko si žiadne neuplatnili a v
odvolacom konaní im nevznikli.

Navrhovateľ podaním zo dňa 1.2.2012 vzniesol námietku funkčnej príslušnosti Krajského súdu v Trnave,
keď podľa § 88 ods. 1 písm. j) O.s.p. a § 9 zákona č. 371/2004 Z.z. je daná funkčná príslušnosť Krajského
súdu v Bratislave. Odvolací súd túto námietku nepovažuje za dôvodnú, keďže je nepochybne daná
funkčná príslušnosti Krajského súdu v Trnave

Podľa § 88 ods. 1 písm. j) namiesto všeobecného súdu odporcu je na konanie príslušný súd v obvode
ktorého má dlžník sídlo alebo miesto podnikania, a ak nemá sídlo alebo miesto podnikania, súd, v obvode
ktorého má svoje bydlisko, ak ide o konkurzné konanie alebo reštrukturalizačné konanie, a súd, na
ktorom tieto konania prebiehajú, ak ide o spory nimi vyvolané alebo s nimi súvisiace, okrem sporov o
vysporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov.

Aktuálne znenie § 88 ods. 1 písm. j) O.s.p. bolo zavedené zákonom č. 384/2008 Z.z.  novelou
Občianskeho súdneho poriadku účinnou od 15.10.2008. Ako vyplýva z dôvodovej správy  novelizácie
tohto ustanovenia, predkladateľ považoval za vhodné upraviť osobitnú miestnu príslušnosť týkajúcu
sa konkurzných a reštrukturalizačných konaní. Ak je totiž podaný návrh na vyhlásenie konkurzu, či
povolenie reštrukturalizácie, je vhodné z viacerých dôvodov, aby takéto konanie prebiehalo na súde v
obvode ktorého má účastník svoje sídlo, miesto podnikania, či bydlisko. Dôvodom je najmä skutočnosť,
že väčšina veriteľov, ktorí si prihlasujú pohľadávky v konkurze, či reštrukturalizácii má sídlo, miesto
podnikania, či bydlisko zrejme tiež najmä v obvode konkurzného súdu, keďže sa predpokladá, že dlžník
vykonáva činnosť najmä v tomto mieste.

Za konania vyvolané konkurzom sa považujú v zmysle zák. č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní
(ďalej len „ZKV“) konanie o určenie pravosti, výšky a poradia popretej pohľadávky (§ 23 ZKV) resp. v
zmysle zák. č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov
(ďalej len „ZKR“) konanie o určenie právneho dôvodu, vymáhateľnosti, výšky, poradia, zabezpečenia
zabezpečovacím právom alebo poradia zabezpečovacieho práva popretej pohľadávky (§ 32 ods. 6
ZKR), konanie o vylúčenie veci zo súpisu konkurznej podstaty (§ 19 ods. 2 ZKV), resp. konanie o
vylúčenie majetku zo súpisu (§ 78 ods. 2 ZKR), osobitne aj konanie o vyporiadanie bezpodielového
spoluvlastníctva manželov v zmysle § 26 ZKV, resp. § 53 a nasl. ZKR, prípadne aj konanie o žalobe na
určenie neúčinnosti reštrukturalizačného plánu.

Za konania súvisiace s konkurzom možno považovať sporové konania, v ktorých sa rozhoduje o
hmotnoprávnych právach a povinnostiach vyplývajúcich zo ZKV resp. ZKR, príp. tiež z iných právnych
predpisov, ktoré osobitným spôsobom upravujú práva a povinnosti účastníkov týchto právnych vzťahov
pre prípad konkurzu, príp. úpadku. To je napr. konanie o náhradu škody vzniknutej porušením povinností
správcu (§ 8 ods. 2 ZKV, § 12 zák. č. 8/2005 Z.z. o správcoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov),



príp. iné konanie o náhradu škody v zmysle ZKR (napríklad § 11 ods. 4, § 11 ods. 5, § 66, § 87 ods.
3, 4, 6).

Ak žaloba predstavuje autonómnu žalobu, ktorá nie je založená na konkurznom práve a nevyžaduje
si ani začatie takého typu konania (ako v tomto prípade), samotná skutočnosť, že správca konkurznej
podstaty je účastníkom konania, nepostačuje na to, aby toto konanie mohlo byť kvalifikované ako
konanie vyplývajúce priamo z konkurzu alebo ako konanie s ním súvisiace (porovnaj napr. rozsudok
Súdneho dvora EÚ z 10. septembra 2009 C-292/08 vo veci German Graphics Graphische Maschinen
HmbH proti Alice van der Schee, správkyňa konkurznej podstaty úpadcu Holland Binding BV).

Skutočnosť, že návrh podal správca konkurznej podstaty, a nie samotný úpadca ako veriteľ je
podmienená len tým, že úpadca po vyhlásení konkurzu takéto oprávnenie v prospech správcu stráca
(§ 44 ods. 1 ZKR), zatiaľ čo správca je na také konanie počas konkurzu jedinou oprávnenou, a v rámci
správy podstaty i povinnou osobou (§ 40 ods. 2 ZKR). Obdobne porovnaj už ustálenú judikatúru NS SR
napr. sp. zn. 1Ndc 20/2011       a 6Ndo 33/2011.

Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "12C/38/2009", "guid": null, "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:96ce8c0b-79ec-452d-b452-e97fcfa12f67", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 312/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 312/2010 z 1. 7. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-07-01", "citacie_n": 87, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:96ce8c0b-79ec-452d-b452-e97fcfa12f67"}], "citovane_v": []}