Uznesenie Krajského súdu Nitra sp. zn. 9CoE/216/2015 z 9. 3. 2016 Citácia: uznesenie Krajského súdu Nitra z 9. marca 2016, sp. zn. 9CoE/216/2015, ECLI:SK:KSNR:2016:4412208042.1 Krajský súd Nitra | 9CoE/216/2015 | ECLI:SK:KSNR:2016:4412208042.1 | 2016-03-09 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo – Exekúcia a výkon rozhodnutí Citované ustanovenia: § 219 ods. 1 OSP, § 219 ods. 2 OSP, § 44 ods. 2 EP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/07c34eb2-9284-4df0-9e23-cdb406270d03 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSNR:2016:4412208042.1 Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9CoE/216/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 4412208042
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 03. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Marčeková
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2016:4412208042.1

Uznesenie
Krajský súd v Nitre v exekučnej veci oprávneného: CASH COLLECTORS SK, s. r. o., so sídlom
Bratislava, Mlynské Nivy 49, IČO: 44 703 015, zast. Havel, Holásek & Partners, s. r. o., advokátska
kancelária, so sídlom Bratislava, Mlynské Nivy 49, IČO: 36 856 584, proti povinnej: T. I., nar. XX. XX.
XXXX, trvale bytom Z. I., B. XXXX/X, toho času bytom V., A. XXXX/XX, o vymoženie sumy 4.148,80
eura s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Nové Zámky zo dňa
19. apríla 2013 č. k. 14Er/542/2012-19 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Povinnej nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zamietol žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie súdneho exekútora JUDr. Jozefa Kaducha, Exekútorský úrad so sídlom Žilina, Dolný Val
30 zo dňa 03. 04. 2012. Rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 44 ods. 2 veta tretia Exekučného
poriadku, § 45 ods. 1, 2, § 35 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, ako aj poukazom
na základnú charakteristiku spotrebiteľských zmlúv a dospel k názoru, že ak rozhodcovská zmluva
nebola osobitne spotrebiteľom vyjednaná, ale vyplývala zo štandardnej zmluvy, a teda zo vzťahu
fakticky nerovnovážneho, obavy, že slabšia strana si svoj osud v závažnej veci, akou je prípadný
neskorší rozhodcovský proces, nedokáže náležite naplánovať, boli plne namieste. Súd prvého stupňa
ďalej poukázal na to, že rozhodcovská doložka v predmetnej veci, ktorá mala založiť legitimitu pre
exekučný titul v predmetnom konaní, znemožnila voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie
sporu štátnym súdom, ak dodávateľ ešte pred spotrebiteľom podal žalobu na rozhodcovskom súde.
Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a nemal na výber, vzhľadom na jej splynutie s
ostatnými štandardnými podmienkami. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým
všeobecným obchodným podmienkam, a teda aj rozhodcovskému konaniu, ak ho vyvolal dodávateľ
ako prvý. Rozhodcovský súd bol pritom paušálnym spôsobom zakotvený v zmluvných podmienkach
ešte pred vznikom samotnej štandardnej zmluvy, a teda dodávateľ musel mať istotu, že si ho môže
do zmluvy uvádzať. Súd prvého stupňa bol toho názoru, že rozhodcovský rozsudok bol vydaný na
základe neplatnej rozhodcovskej doložky, a preto nebol spôsobilým exekučným titulom. Súd prvého
stupňa žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol podľa § 44
ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) z
dôvodu, že oprávneným predložený rozhodcovský rozsudok nebol vykonateľným exekučným titulom,
pretože bol vydaný na základe neprijateľnej zmluvnej podmienky. Záverom poukázal na rozhodnutia
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo 1/2012 a sp. zn. 6MCdo 9/2012.

Proti tomuto uzneseniu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie oprávnený, odôvodniac ho
tým, že postupom súdu došlo k odňatiu možnosti konať pred súdom, ako aj tým, že rozhodnutie
súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. S poukazom na



platný právny poriadok uviedol, že nie je fixovaná neplatnosť rozhodcovskej doložky v spotrebiteľských
zmluvách a rozhodcovské konanie reprezentuje realizáciu právnych záruk, ktorú upravuje čl. 46
Ústavy Slovenskej republiky ako právo na súdnu a inú právnu ochranu. Naviac s poukazom na
ustanovenia § 1 ods. 1, 3, § 3 ods. 1 a § 51 ods. 3 Zákona o rozhodcovskom konaní dodal, že
takéto zmluvné dojednanie nie je možné v spotrebiteľskej zmluve úplne vylúčiť. Zároveň poukázal aj
na čerstvú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorá sa zaoberala otázkou rovnocennosti
rozhodcovského rozsudku a rozsudku všeobecného súdu. Mal za to, že zo strany Slovenskej republiky
došlo k nesprávnemu prekladu prílohy smernice bod 1 písm. q), a preto bolo možné posúdiť
rozhodcovskú doložku v danom konkrétnom prípade ako neprijateľnú zmluvnú podmienku len v zmysle
tzv. generálnej klauzuly - § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka. V danom konkrétnom prípade by to
znamenalo, že spotrebiteľ sa dojednaním rozhodcovskej doložky a prejednaním sporu v rozhodcovskom
konaní dostal do nevýhodnejšej pozície ako v rámci občianskeho súdneho konania. K uvedenému
dodal, že práve Zákon o rozhodcovskom konaní dáva záruky, že práva spotrebiteľa ako účastníka
rozhodcovského konania budú rešpektované v plnej miere, zabezpečuje rovnosť účastníkov, možnosť
preskúmania rozhodcovského rozsudku v súdnom konaní, ako aj viaceré zvýhodnenia pre spotrebiteľa.
Okrem toho poukázal aj na to, že poplatok za rozhodcovské konanie je nižší ako súdny poplatok,
účastník rozhodcovského konania neplatí poplatok za podanie žalobnej odpovede a rozhodcovský súd
zasiela spotrebiteľom ako účastníkom konania spolu s výzvou na žalobnú odpoveď aj tzv. poučenie o
ustanoveniach na ochranu spotrebiteľa. Naviac poukázal aj na skutočnosť, že Slovenská sporiteľňa,
a. s. ako banka mala v zmysle § 93b ods. 1 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a
doplnení niektorých zákonov v znení účinnom pri uzatváraní povinnosť ponúknuť svojim klientom
uzatvoriť rozhodcovskú zmluvu. Na základe uvedeného sa nestotožnil s názorom súdu prvého stupňa,
ktorý posúdil rozhodcovskú doložku ako neprijateľnú podmienku len preto, že takéto dojednanie
rozhodcovskej doložky upravené vo všeobecných obchodných podmienkach znemožňuje spotrebiteľovi
zvoliť si spôsob riešenia prípadného sporu a ponecháva ho výlučne na vôli dodávateľa, pričom ani
slovenská právna úprava výslovne nevylučuje dojednanie rozhodcovskej doložky v spotrebiteľskej
zmluve. Okrem toho dal do pozornosti argumentáciu JUDr. Jaroslava Krajča v publikácii Spotrebiteľská
zmluva v aplikačnej praxi SR a EÚ, Eurounion 2011, ako aj sa zaoberal judikatúrou ESD, v rámci
ktorej rozobral zásadu zachovania právnej sily veci rozhodnutej v duchu judikatúry ESD a
pasivitu spotrebiteľa pri podávaní opravného prostriedku proti rozhodcovskému rozsudku. Mal za to,
že európske právo nenúti súd členského štátu, aby pristúpil k opätovnému preskúmaniu právoplatne
rozhodnutého sporu, ak by sa tým malo zabezpečiť presadenie európskeho práva. Ďalej poukázal na
právnu úpravu inštitútu zastavenia exekúcie v Zákone o rozhodcovskom konaní, ako aj na judikatúru
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, na základe čoho dospel k názoru, že exekučný súd nie je
oprávnený posudzovať vecnú správnosť rozsudku rozhodcovského súdu, je však oprávnený skúmať,
či toto rozhodnutie vydal orgán s právomocou na jeho vydanie a či je rozhodnutie vykonateľné z
materiálnej a formálnej stránky. Na základe argumentácie uvedenej v odvolaní mal za to, že uvedená
rozhodcovská doložka nie je neprijateľná zmluvná podmienka v spotrebiteľskej zmluve a je v súlade s
právne záväznými aktmi Európskych spoločenstiev a Európskej únie, s konštantnou judikatúrou ESD,
právnym poriadkom Slovenskej republiky a s dobrými mravmi, preto navrhol napadnuté uznesenie
zmeniť tak, že bude rozhodnuté o udelení poverenia pre súdneho exekútora, resp. aby napadnuté
rozhodnutie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Záverom pre prípad potvrdenia napadnutého uznesenia
navrhol pripustiť dovolacieho otázky špecifikované v odvolaní, pretože mal za to, že sa jedná o vec
zásadného právneho významu.

Súdny exekútor, ani povinná sa písomne k odvolaniu oprávneného nevyjadrili.

Sudkyňa súdu prvého stupňa predložila vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu, nakoľko odvolaniu
oprávneného nemienila vyhovieť (§ 374 ods. 4 OSP).

Krajský súd v Nitre ako odvolací súd vec prejednal podľa § 212 ods. 1 OSP, bez nariadenia pojednávania
(§ 214 ods. 2 OSP) a po preskúmaní napadnutého rozhodnutia dospel k záveru, že napadnuté uznesenie
je potrebné podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne správne potvrdiť.

Z obsahu spisu vyplýva, že exekučné konanie v danej veci začalo dňa 29. 03. 2012, kedy došiel súdnemu
exekútorovi JUDr. Jozefovi Kadúchovi návrh na vykonanie exekúcie na základe exekučného titulu -
Rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu Slovenskej bankovej asociácie so sídlom v
Bratislave, Komora pre rozhodovanie sporov z iných obchodnoprávnych alebo občianskoprávnych



vzťahov sp. zn. II/2011-4445 zo dňa 19. 12. 2011, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 31. 01. 2012 a
vykonateľnosť dňa 03. 02. 2012. Súdny exekútor doručil súdu prvého stupňa dňa 10. 04. 2012 žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie spolu s exekučným titulom - rozhodcovským rozsudkom a
plnomocenstvom a po výzve súdu oprávnený predložil súdu aj zmluvu o splátkovom úvere a všeobecné
obchodné podmienky.

Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvého stupňa správne vec po právnej stránke posúdil a svoje
rozhodnutie aj správne a v dostatočnom rozsahu odôvodnil. Odvolací súd sa v celom rozsahu
stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, a preto s poukazom na ustanovenie § 219
ods. 2 OSP (v znení účinnom od 15. 10. 2008) sa v odôvodnení tohto rozhodnutia obmedzil iba na
skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, bez toho, aby odvolací súd tieto dôvody
opakoval.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so
zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota
neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu
alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením
zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Odvolací súd na zdôraznenie správnosti považuje za potrebné uviesť, že Najvyšší súd Slovenskej
republiky už v uznesení z 13. októbra 2011 sp. zn. 3 Cdo 146/2011, uverejnenom v Zbierke stanovísk
Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 3 z roku 2012 pod por. č. 46 zaujal
stanovisko, že pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok
rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať, či rozhodcovské konanie
prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Vychádzal pritom z jednotného názoru súdnej
praxe, že už v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora
na vykonanie exekúcie, sa exekučný súd v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, okrem iného
zaoberá tým, či rozhodnutie (iný titul) uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané v súlade
so zákonom, t.j. či bolo vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či z hľadísk zakotvených v
príslušných právnych predpisoch ide o rozhodnutie (iný titul) vykonateľné tak po stránke formálnej (z
pohľadu právneho predpisu upravujúceho konanie, v ktorom bolo vydané), ako aj materiálnej (z
aspektu obsahových náležitostí rozhodnutia - jednak určitosti, zrozumiteľnosti, a presnosti označenia
subjektov práv a povinností, jednak vyjadrenia uloženej povinnosti, ktorá sa má nútene vykonať).

Exekučný súd je teda už v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie
súdneho exekútora na vykonanie exekúcie bezpochyby oprávnený posúdiť, či oprávneným
označený exekučný titul (ne)bol vydaný k tomu kompetentným orgánom. Význam tohto oprávnenia
tkvie v tom, že ak exekučný titul vydal orgán, ktorý k tomu nemal právomoc, ide o rozhodnutie
ničotné, nevyvolávajúce žiadne právne účinky. Takéto rozhodnutie nespĺňa predpoklad materiálnej
vykonateľnosti (záväznosti) a na jeho základe nemožno preto viesť nútený výkon rozhodnutia. Osobitosť
postavenia rozhodcovského súdu spočíva medzi iným v tom, že jeho právomoc vec prejednať a
rozhodnúť sa odvodzuje od rozhodcovskej zmluvy. Predpokladom právomoci rozhodcovského súdu je
teda platné uzavretie rozhodcovskej zmluvy medzi zmluvnými stranami a to, či už vo forme osobitnej
zmluvy alebo rozhodcovskej doložky. Ak teda právomoc rozhodcovského súdu je závislá od existencie
platnej rozhodcovskej zmluvy a exekučný súd má povinnosť v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku okrem iného zisťovať rozpor exekučného titulu so zákonom, t.j. aj to, či bol vydaný orgánom s
právomocou na jeho vydanie, je logické, že exekučný súd musí pri tomto zisťovaní posúdiť nielen to, či
rozhodcovská zmluva bola medzi zmluvnými stranami vôbec uzavretá, ale aj to, či bola uzavretá platne.
Iba platná rozhodcovská zmluva môže totiž založiť právomoc rozhodcovského súdu na jej základe určitú
vec prejednať a rozhodnúť; absolútna neplatnosť právneho úkonu má za následok, akoby právny úkon
nebol nikdy uzavretý (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 29. januára 2013, sp.
zn. 4Co 31/2013).

Z vyššie uvedeného možno vyvodiť záver, že exekučný súd, ktorý koná o
návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ak má pre to dostatok skutkových a
právnych poznatkov, je v zmysle ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku oprávnený už v štádiu



rozhodovania o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie aj bez návrhu
(ex offo) skúmať, či rozhodcovská zmluva medzi zmluvnými stranami bola uzavretá platne. Ak exekučný
súd zistí, že právomoc rozhodcovského súdu bola založená na základe neplatnej rozhodcovskej zmluvy,
prislúcha mu právo vyvodiť všetky dôsledky vyplývajúce z príslušných právnych predpisov pre to, aby
zmluvná strana nebola uvedenou doložkou viazaná.

K samotnému záveru súdu prvého stupňa v súvislosti s rozhodcovskou doložkou (jej prijateľnosti,
a teda platnosti) treba uviesť, že rovnako ako súd prvého stupňa, aj odvolací súd posúdil rozhodcovskú
doložku ako neprijateľnú podmienku spotrebiteľskej zmluvy a s poukazom na ustanovenie § 53
ods. 5 Občianskeho zákonníka tým absolútne neplatnú zmluvnú podmienku obsiahnutú v spotrebiteľskej
zmluve, nakoľko celkom zjavne spôsobuje značnú nerovnováhu medzi právami a povinnosťami
zmluvných strán a to v neprospech spotrebiteľa. Podstatnou z hľadiska vyslovenia absolútnej neplatnosti
tohto dojednania je skutočnosť, že táto podmienka nebola so spotrebiteľom individuálne dojednaná
a celkom zjavne nemal spotrebiteľ reálnu možnosť obsah predloženej formulárovej zmluvy ovplyvniť,
resp. niektoré zo zmluvných dojednaní vylúčiť. Formulácia rozhodcovskej doložky, obsiahnutá v hlave
18. záverečnej časti všeobecných obchodných podmienok, neumožňuje dať klientovi možnosť neprijať
rozhodcovskú doložku, nakoľko rozhodcovská doložka je vsunutá medzi ostatné podmienky drobným
ťažko čitateľným písmom, čo značne znemožňuje spotrebiteľovi oboznámenie sa so všeobecnými
obchodnými podmienkami, na ktoré zmluva odkazuje, je podpisovaná v čase nižšej bdelosti klienta,
kedy sa klient najmä sústreďuje na získanie finančných prostriedkov, v danom prípade získanie
splátkového úveru a nepredpokladá, že by sa dostal s platením do omeškania. Okrem toho uvedená
formulácia rozhodcovskej doložky nie je ani v súlade so zákonom č. 483/2001 Z. z. o bankách v
znení účinnom v čase uzavretia zmluvy, pretože opomenula povinnosť stanovenú v § 93b ods. 2 zák.
č. 483/2001 Z. z. a to dať klientovi možnosť neprijať rozhodcovskú doložku - "Klient nie je povinný
prijať návrh rozhodcovskej zmluvy predložený podľa odseku 1; ak klient neprijme návrh rozhodcovskej
zmluvy predložený podľa odseku 1, tak prípadné spory z obchodu s takýmto klientom
sa riešia postupom podľa osobitných predpisov (OSP, Exekučný poriadok)." Naviac, rozhodcovská
doložka nespĺňa ani požiadavku písomnej formy, ktorá je klasifikovaná jej neplatnosťou, pretože nebola
podpísaná účastníkmi zmluvného vzťahu. Pokiaľ teda právomoc rozhodcovského súdu bola založená
na absolútne neplatnom zmluvnom dojednaní, je nesporné, že rozhodcovský rozsudok ako celok bol
vydaný v rozpore so zákonom a nemôže byť (a to ani sčasti) spôsobilým exekučným titulom, na základe
ktorého by oprávnenému voči povinnej vznikol nárok, ktorého vymoženia by sa mohol v rámci exekúcie
domáhať.

Záverom odvolací súd poukazuje aj na to, že ak za neprijateľnú zmluvnú podmienku musí byť
považovaná rozhodcovská doložka poskytujúca spotrebiteľovi len obmedzený prístup k všeobecnému
súdu, nútiaca ho však pre prípad výberu rozhodcovského súdu dodávateľom sa podrobiť právomoci
rozhodcu, tým skôr musí byť neprijateľnou (a preto i neplatnou) taká doložka, ktorá spotrebiteľovi ani
žiadny výber neposkytuje. O takýto prípad išlo aj v konkrétnej veci, nakoľko v danom prípade bolo presne
stanovené, že majetkové spory vzniknuté z tejto zmluvy alebo v súvislosti s ňou budú rozhodované
rozhodcovským súdom.

Odvolací súd z uvedených dôvodov námietky oprávneného uvedené v odvolaní považoval za
neopodstatnené a zhodne so súdom prvého stupňa má za to, že predmetný exekučný titul je v rozpore
so zákonom, nakoľko exekučný titul bol vydaný orgánom bez právomoci na jeho vydanie. Z uvedených
dôvodov odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa v zmysle § 219 ods. 1 OSP ako vecne správne
potvrdil, pričom pre pripustenie dovolania vo veci, tak ako navrhoval oprávnený, odvolací súd nevidel
dôvody.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 OSP tak, že
povinnej, ktorá bola v odvolacom konaní úspešná, náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože
v tomto štádiu konania jej žiadne trovy nevznikli.

Toto rozhodnutie bolo v senáte prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:



Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.