{"guid": "1edcfc8b-393c-457f-9b6a-8f3c559c94c3:fd915a2d-9b60-4818-8fc1-cd71f4094bdb", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2014:2205205294.1", "spisova_znacka": "3CoE/364/2013", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Trnava sp. zn. 3CoE/364/2013 z 26. 5. 2014", "citacia": "uznesenie Krajského súdu Trnava z 26. mája 2014, sp. zn. 3CoE/364/2013, ECLI:SK:KSTT:2014:2205205294.1", "identifikacne_cislo": "2205205294", "sud": {"guid": "sud_109", "nazov": "Krajský súd Trnava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-trnava"}, "sudca": "JUDr. Milan Morava", "sudca_id": 47, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-milan-morava-47", "datum_vydania": "2014-05-26", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Exekúcia a výkon rozhodnutí"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1995/233/#paragraf-58.odsek-1", "nazov": "§ 58 ods. 1 EP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1995/233/#paragraf-58.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/233-1995/paragraf-58"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-219.odsek-1", "nazov": "§ 219 ods. 1 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-219.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-219"}, {"iri": "/SK/ZZ/1995/233/#paragraf-41.odsek-2.pismeno-c", "nazov": "§ 41 ods. 2 písm. c) EP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1995/233/#paragraf-41.odsek-2.pismeno-c", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/233-1995/paragraf-41"}, {"iri": "/SK/ZZ/1995/233/#paragraf-57.odsek-1.pismeno-g", "nazov": "§ 57 ods. 1 písm. g) EP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1995/233/#paragraf-57.odsek-1.pismeno-g", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/233-1995/paragraf-57"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-22.odsek-2", "nazov": "§ 22 ods. 2 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-22.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-22"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1995/233#paragraf-58", "/SK/ZZ/1963/99#paragraf-219", "/SK/ZZ/1995/233#paragraf-41", "/SK/ZZ/1995/233#paragraf-57", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-22"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/fd915a2d-9b60-4818-8fc1-cd71f4094bdb", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2014:2205205294.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTT:2014:2205205294.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTT:2014:2205205294.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 3CoE/364/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2205205294
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 05. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Tencer
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2014:2205205294.1

Uznesenie
Krajský súd v Trnave v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35 807 598,
Bratislava, Pribinova 25, v konaní zastúpený advokátom: JUDr. Martin Máčaj, Pribinova 25, Bratislava
a spoločnosťou: Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom: Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421, proti
povinnému: L. V., nar. XX.XX.XXXX, bytom: XXX XX V. č. XXX, exekúcii vedenej u súdneho exekútora:
JUDr. Vladimíra Sucháčka, Exekútorský úrad so sídlom: Kutlíkova 17, Bratislava, o zastavení exekúcie,
o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Dunajská Streda pod č.k. 8Er/242/2005-15
zo dňa 27.07.2012, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.

Návrhy oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) a podľa § 109 ods. 1 písm. c)
Občianskeho súdneho poriadku  z a m i e t a .

Povinnému  náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa pod bodom I./ vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekúciu
zastavil. Pod bodom II./ rozhodol tak, že o trovách exekúcie rozhodne osobitným uznesením po
právoplatnosti uznesenie o zastavení konania.

Exekúcia prebiehala na základe exekučného titulu - notárskej zápisnice spísanej v Bratislave dňa
19.02.2005 notárom JUDr. Ondrejom Ďuriačom, Notársky úrad so sídlom v Partizánskom, N 841/2005,
NZ 7451/2005, NCRLs 7369/2005. Notárska zápisnica obsahuje vyhlásenie povinného o uznaní
právneho záväzku a súhlas s exekúciou podľa § 41 ods. 2 Exekučného poriadku, ktoré v mene povinného
učinil advokát Mgr. Tomáš Kušnír, ktorý bol povinným priamo v úverovej zmluve splnomocnený v jeho
mene spísať notársku zápisnicu ako exekučný titul.  Svoje rozhodnutie o zastavení exekúcie súd prvého
stupňa odôvodnil ustanoveniami § 57 ods.1 písm. g), § 57 ods.2 a § 58 ods.1 Exekučného poriadku,
§ 22 a § 31  Občianskeho zákonníka a vecne potom tým, že právne úkony splnomocneného zástupcu
vykonané v mene povinného, sú v zmysle § 39 OZ absolútne neplatné pre rozpor so zákonom, nakoľko
pri zastupovaní povinného pri spisovaní notárskej zápisnice došlo k zjavnému porušeniu zákona, pretože
za povinnú osobu uznal záväzok a súhlasil s vykonateľnosťou ten, ktorého záujmy sú v rozpore
so záujmami zastupovaného, v danom prípade záujmami povinného. Preto súd považuje notársku
zápisnicu za neplatnú,  nakoľko obsahuje vyhlásenie o uznaní záväzku a súhlas s vykonateľnosťou,
ktoré za povinného urobil splnomocnenec advokát Mgr. Tomáš Kušnír, a ktorá vznikla na základe
zmluvného zastúpenia ako neplatného právneho úkonu. S poukazom na uvedené skutočnosti má súd za
preukázané, že notárska zápisnica nezodpovedá požiadavkám, ktoré na ňu ako na spôsobilý exekučný
titul kladie § 41 ods. 2 písm. c) Exekučného poriadku. Notárska zápisnica ako exekučný titul je v rozpore
so zákonom, nemá vlastnosť materiálnej vykonateľnosti a na základe nej nie sú splnené zákonné
podmienky na vedenie exekúcie. Súd v tejto súvislosti poukázal i na ustálenú judikatúru Najvyššieho



súdu Slovenskej republiky, ktorý v rozsudku sp. zn. 3 Cdo/164/1996 z 27. januára 2007 uviedol, že
„súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a
materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne
nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená.“. Z rozhodnutia Najvyššieho súdu
vyplýva, že ak nie sú splnené podmienky na vedenie exekúcie, súd exekúciu zastaví. V takomto prípade
už nie je dôvod na vydanie rozhodnutia, ktoré smeruje k výkonu exekúcie, t.j. rozhodnutia o zmene
exekútora. Pretože súd notársku zápisnicu vyhodnotil z vyššie uvedených dôvodov, ako nespôsobilý
exekučný titul, na základe ktorého je ďalšie pokračovanie v exekúcii neprípustné, toto exekučné konanie
v súlade s ustanovením § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku v celom rozsahu zastavil.

Proti tomuto uzneseniu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie oprávnený, ktorým sa domáhal
zrušenia napadnutého uznesenia a následného vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

V podrobných dôvodoch odvolania namietal, že prvostupňový súd rozhodol nad rámec zverenej
právomoci mu zákonom ( ust. § 205 ods.2 písm. b) zák. č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok,
ďalej len „ OSP“), taktiež  preto, že súd svojim postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred
súdom( ust. § 205 ods.2 písm. a) v spojení s § 221 ods.1 písm. d) OSP), že súd nedostatočne
zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležité dokazovanie a tiež z toho dôvodu, že rozhodnutie
súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci( ust. § 205 ods.2 písm. f)
OSP). Uviedol, že súd prvého stupňa prekročil rámec svojej preskúmavacej právomoci, keď posudzoval
súlad notárskej zápisnice so zákonom a dobrými mravmi. Kontrolu súladu úkonu so zákonom môže
vykonať iba notár. Náprava nedostatkov notárskej činnosti je prípustná len postupom podľa § 38 a
§ 40 Notárskeho poriadku. Postup exekučného súdu, ktorý bez časového obmedzenia zasahuje do
platných notárskych zápisníc, ktoré zakladajú, rušia alebo menia práva alebo povinnosti individuálne
určeným adresátom, je v rozpore s princípom právnej istoty. Povinnému nič nebránilo domáhať sa
nápravy cestou zrušenia notárskej zápisnice de iure, alebo sa domáhať náhrady škody. Ak takto
nepostupoval, nie je možné zvrátiť účinky notárskej zápisnice v konaní pred všeobecným súdom. Platná
notárska zápisnica, má rovnaké účinky ako rozsudok všeobecného súdu. V rámci rozhodovania o
žiadosti o udelenie poverenia, exekučný súd nie je oprávnený posudzovať vecnú správnosť exekučného
titulu, robiť skutkové a právne závery. Exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť, či meniť obsah
notárskej listiny, ktorá je exekučným titulom. V prípade, ak sa odvolací súd nestotožní s uvedenými
závermi, oprávnený žiadal, aby podľa § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku, prerušil
konanie a podal Ústavnému súdu SR návrh na konanie o súlade ust. § 44 ods. 2 veta prvá a
druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy SR, pre rozpor s princípom právnej
istoty  a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. Exekučný súd pri
revízii notárskej zápisnice porušil princíp legality, zásadu začatia konania na návrh účastníkov, rovnosť
účastníkov konania, právo na spravodlivý súdny proces a dvojinštančnosť súdneho konania. Exekučný
súd zaobchádzal odlišne s povinným na strane jednej a s oprávneným na strane druhej. Kým povinný
mal zaručený výkon všetkých práv, oprávnený mal pred exekučným súdom nevýhodné postavenie
a bolo s ním zaobchádzané odlišne, čo nemožno ospravedlniť jeho postavením ako obchodnej
spoločnosti podnikajúcej v oblasti poskytovania krátkodobých úverov, pretože by išlo o zakázané odlišné
zaobchádzanie. Odlišnosti v zaobchádzaní a rozdiely vo výkone práva na súdnu ochranu oprávnený
videl v jeho nevypočutí a neoboznámení so stanoviskami, tvrdeniami a dôkazmi, ktoré vyplývajú z
napadnutého rozhodnutia ako i zo spisu. Exekučný súd neaplikoval na zistený skutkový stav relevantnú
právnu normu, ktorou bolo ust. § 36, § 38 a § 40 Notárskeho poriadku a aplikované právne normy
ust. § 44 ods. 2, § 57 ods. 1 písm. g) a § 58 ods. 1 Exekučného poriadku interpretoval ústavne
nesúladným spôsobom, porušil právo oprávneného na súdnu ochranu. Založil svoje rozhodnutie na
normatívnej úprave, ktorá nemá v Slovenskej republike povahu prameňa práva, keď aplikoval vo
veci ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách,
pretože smernica nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie, neprichádza do úvahy ani jej priamy
účinok a nie je ani interpretačným pravidlom transponovanej právnej úpravy. Exekučný súd bez toho,
aby oprávneného vypočul, rozhodol o jeho práve výrokom o zastavení exekúcie, preto oprávnený
nemohol reagovať na tvrdenia a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu,
čím bola porušená zásada rovnosti zbraní. Oprávnený nebol oboznámený s tým, že exekučný súd
vedie konanie v ktorom opätovne rozhoduje o jeho právach v súvislosti s revíziou notárskej činnosti,
nebol oboznámený s obsahom dôkazov a tvrdení a nemal možnosť sa k nim vyjadriť. Exekučný súd
napadnutým rozhodnutím vylúčil možnosť podania opravného prostriedku vo vzťahu k meritu veci
a uskutočnením judiciálneho procesu v exekučnom konaní porušil zásadu dvojinštančnosti súdneho



konania. Exekučný súd však vo veci nevykonal riadne dokazovanie a ku svojim skutkovým záverom
o nevýhodnosti právneho zastúpenia pre povinnú dospel bez riadneho zistenia skutkového stavu.
Udelením predmetného plnomocenstva, oprávnenému nevznikli žiadne nové práva, či výhody, povinná
iba preniesla na tretiu osobu oprávnenie uznať svoj dlh vo forme notárskej zápisnice ako exekučného
titulu. Táto tretia osoba nie je oprávnený, preto plnomocenstvo nemohlo spôsobiť pre oprávneného
nepomernú výhodu oproti stavu, keby plnomocenstvo nebolo dojednané vôbec. Navyše povinný mohol
plnomocenstvo podľa § 33b ods. 1 písm. b) OZ kedykoľvek odvolať, v čom mu nebránila žiadna
prekážka. Udelenie plnomocenstva tretej osobe na zastupovanie spotrebiteľa preto nemožno považovať
za neprijateľnú podmienku, ktorá by spôsobovala značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach v
jeho neprospech. Navyše plnomocenstvo je jednostranný právny úkon adresovaný tretím osobám,
nie je zmluvným ustanovením, preto naň nemožno aplikovať právnu úpravu neprijateľných zmluvných
podmienok podľa § 53 OZ. Plnomocenstvo udelené v zmluve o úvere je pritom dostatočne určité a
zrozumiteľné. Poukázal na to, že inštitút uznania dlhu nie je možné viazať na splatnosť záväzku a dospieť
k záveru, že uznať možno len splatný záväzok. Právnym poriadkom nie je vylúčená možnosť uznať
dlh/záväzok v čase jeho vzniku, teda súčasne s uzatvorením zmluvy, na základe ktorej dlh/záväzok
vzniká. Nejde o právo, ktoré by povinnému malo vzniknúť až v budúcnosti a ktorého by sa povinný
nemohol platne vzdať. Povinný mohol aj po udelení plnomocenstva sám dlh uznať. K námietke súdu
voči skutočnosti, že zástupca určil v zápisnici splatnosť dlhu oprávnený uviedol, že ide o podstatnú
náležitosť notárskej zápisnice ako exekučného titulu a je predpokladom, aby uznanie dlhu bolo vykonané
zákonným spôsobom. Preto nie je možné dospieť k záveru, že zástupca nebol oprávnený v notárskej
zápisnici uviesť, dokedy povinný dlh zaplatí. Rovnako je nesprávny záver súdu, že zástupca nehájil
záujmy povinného, keď spísal notársku zápisnicu, ktorá nie je v jeho prospech. Zástupca povinného
bol na základe udeleného plnomocenstva oprávnený vykonať len jediný úkon, a to je uznať dlh vo
forme notárskej zápisnice, ktorú úlohu si riadne splnil. Záver súdu, že záujmy zástupcu sú v rozpore
so záujmami zastúpeného, založil súd na dohadoch a domnienkach, pričom vôbec neuviedol, s ktorým
konkrétnym záujmom povinného. Poukázal na to, že podmienkou materiálnej vykonateľnosti notárskej
zápisnice podľa § 41 ods. 2 Exekučného poriadku nie je účasť veriteľa. O skutočnosti, či je exekučný titul
v súlade so zákonom už raz exekučný súd právoplatne rozhodol, a to v rámci rozhodovania o žiadosti
exekútora o udelenie poverenia. Keďže súd poverenie exekútorovi vydal, zistil súlad exekučného titulu
so zákonom. Revíziu exekučného titulu môže exekučný súd vykonať len v limitoch daných ustanovením
§ 41 ods. 2 EP, ak však uskutočňuje revíziu exekučného titulu po tomto čase, koná v rozpore s princípom
právnej istoty a porušuje základné práva účastníkov exekučného konania.

V ďalšej fáze odvolania oprávnený poukázal na najnovší vývoj rozhodovacej činnosti Ústavného súdu
SR v konaní o ústavných sťažnostiach, ktorých predmetom je porušenie základných práv a slobôd. Z
konkrétneho rozhodnutia Ústavného súdu SR v obdobnej veci totiž vyplýva, že podstata preskúmavania
notárskej zápisnice súdom spočíva v materiálnej a formálnej stránky tohto exekučného titulu (teda
jej vykonateľnosť spočíva v dodržaní formy notárskej zápisnice v zmysle § 47 Notárskeho poriadku
- materiálna stránka pritom vyplýva z § 41 ods.2 Exekučného poriadku a jej vykonateľnosť je daná
uplynutím času na dobrovoľné splnenie povinnosti), pričom žiadne ďalšie podmienky formálnej ani
materiálnej vykonateľnosti notárskej zápisnice z Exekučného poriadku nemožno vyvodiť. Ústavný súd
preto nepreskúmaval právny vzťah účastníkov z hľadiska hmotného práva, pretože je to nad rámec
preskúmavania formálnej ani materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu, pričom súd by bol povinný
vykonať takéto preskúmavania len vtedy, ak by to bolo v zákone výslovne uvedené. Ďalej tvrdil,
že predmetným dojednaním povinný neprevzal na seba žiadne nové povinnosti či záväzky, resp.
oprávnenému nevznikli žiadne nové práva či výhody. Udelením plnomocenstva povinný dobrovoľne
preniesol na tretiu osobu oprávnenie uznať svoj dlh vo forme notárskej zápisnice ako exekučného titulu.
Táto tretia osoba nie je oprávnená, a preto toto plnomocenstvo nemohlo spôsobiť pre oprávneného
nepomernú výhodu oproti stavu, kedy plnomocenstvo nebolo dojednané vôbec. Navyše v prípade,
ak by povinný zmenil názor a chcel by zamedziť tomu, aby zástupca v jeho mene spísal notársku
zápisnicu podľa ním udeleného plnomocenstva, povinný mohol plnomocenstvo v zmysle ustanovenia
§ 33b ods.1 písm. b) OZ kedykoľvek odvolať. Z tohto dôvodu nemožno preto udelenie plnomocenstva
tretej osobe považovať za neprijateľnú podmienku, ktorá by z pohľadu spotrebiteľa spôsobovala
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach v jeho neprospech. Ďalej uviedol, že podoba a
legislatívne zakotvenia neprijateľných podmienok v spotrebiteľských zmluvách a spôsob posudzovania
ich uplatnenia podľa § 53 ods.1 OZ pramení z právnej úpravy, ktorá nemá svoj pôvod v slovenskom
právnom poriadku, ale v práve Európskej únie. Konkrétne piata hlava prvej časti Občianskeho zákonníka
označená ako „spotrebiteľské zmluvy“, vychádza najmä zo smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993



o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Podľa odvolateľa súd sa nijako nevysporiadal
s výkladovými pravidlami uvedenými v predmetnej smernici a nijako nezdôvodnil prečo považuje
splnomocnenie za neprijateľnú podmienku zmluvy o úvere, a teda ako jednostranný právny úkon, ktorým
dlžník dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu.
Je toho názoru, že v danom prípade je nutné požiadať o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ v
kontexte tohto sporu Súdny dvor EÚ. S poukazom na rozhodnutia rôznych súdov i odbornú literatúru
zdôraznil, že prejudiciálnu otázku môže podať ktorýkoľvek súdny orgán členského štátu v ktoromkoľvek
štádiu konania, ktoré pred ním prebieha, bez ohľadu na povahu súdneho rozhodnutia, ktorým sa
konanie končí. Súdnemu dvoru EÚ by mala byť daná príležitosť posúdiť exekučné konanie týkajúce sa
záväzkových vzťahov v rámci spotrebiteľských zmlúv komplexne tak, aby účastníkov konania zbavilo
právnej neistoty vyplývajúcej z doterajšieho výkladu úniového práva a následnej aplikácii všeobecnými
súdmi Slovenskej republiky. Odvolateľ je teda toho názoru, že v danom prípade je potrebné požiadať
súdny dvor EÚ o výklad čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ a to v súvislosti s výkladom pojmu
„neprijateľná zmluvná podmienka“ v kontexte Smernice rady 93/13/EHS.

S poukazom na uvedené potom oprávnený žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie v celom
rozsahu zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu, alebo alternatívne, aby konanie podľa § 109 ods.
1 písm. c) O.s.p. prerušil a Súdnemu dvoru Európskej únie  na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní
Európskej únie predložil prejudiciálne otázky v nasledujúcom znení:

1. Je možné za neprijateľnú zmluvnú podmienku považovať aj jednostranný právny úkon spotrebiteľa,
ktorý má možnosť kedykoľvek odvolať a ktorým dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie
notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal v rámci zmluvy o úvere dlh do
výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva, a na tomto základe zamietnuť exekúciu pohľadávky
plynúcej z tejto zmluvy?

2. Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv a EÚ také rozhodnutie vnútroštátnej súdu, ktoré
aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS
zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) po zistení, že odvolanie bolo podané
oprávnenou osobou v zákonom stanovenej lehote (§ 201, § 204 ods. 1 OSP) a zistení, že odvolanie
spĺňa náležitosti § 205 a nasl. OSP, preskúmal napadnuté rozhodnutie byť viazaný rozsahom a dôvodmi
odvolania (§ 212 ods. 1 OSP) a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné. Preto
uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne podľa §  219 OSP potvrdil. Toto uznesenie bolo prijaté
pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednohlasne (§ 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. v znení
neskorších zmien a doplnení).

Odvolací súd po preskúmaní napadnutého uznesenia a spisového materiálu dospel k záveru, že súd
prvého stupňa zistil v potrebnom rozsahu skutkový stav, vec správne právne posúdil, svoje rozhodnutie
náležite v tomto smere odôvodnil.

Podľa § 219 ods. 1 a 2 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak
sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v
odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Závery súdu prvého stupňa o tom, prečo bolo potrebné exekúciu zastaviť, sú právne odôvodnené. Z
dôvodu potreby vyporiadania sa aj s  odvolacími námietkami oprávneného a pre úplnosť odvolací súd
považuje za potrebné doplniť (§ 219 ods. 2 OSP in fine) ešte nasledovné :

Z obsahu notárskej zápisnice, ktorá má byť exekučným titulom, vyplýva, že je v nej obsiahnuté
vyhlásenie dlžníka o uznaní záväzku, pričom v mene dlžníka konal advokát Mgr. Tomáš Kušnír, ktorý
bol splnomocnený povinným v zmluve o úvere medzi dlžníkom a veriteľom. V notárskej zápisnici sa
uvádza, že veriteľ- oprávnený uzavrel dňa 09.09.2004 zmluvu o úvere č. 1620027 s dlžníkom - povinným.
Dňa 19.02.2005 dlžník (povinný), zastúpený Mgr. Tomášom Kušnírom, vyhlásil, že uznáva dlh voči
veriteľovi (oprávnenému) v celkovej výške 24.833,- Sk v plnom rozsahu, čo do základu aj do výšky, dlh
splatí do 11.03.2005, a v prípade neuhradenia dlhu súhlasí s exekúciou spôsobom ustanoveným v § 63



Exekučného poriadku alebo  súdnym výkonom rozhodnutia podľa § 258 OSP, s tým aby táto notárska
zápisnica bola použitá ako exekučný titul.

Osobitným exekučným titulom v sústave iných exekučných titulov je notárska zápisnica, v procese
uzatvárania ktorej musia byť prísne dodržané všetky formálne náležitosti, aby z hľadiska uvedeného
mohla spĺňať materiálne predpoklady vykonateľnosti. Notárska zápisnica má v tomto prípade charakter
zápisnice o právnom úkone, je v nej obsiahnutá dohoda povinnej osoby s oprávneným o splnení
záväzku a veriteľ môže na základe takejto notárskej zápisnice viesť exekúciu bez predchádzajúceho
vyhľadávacieho súdneho konania.

Predpokladom materiálnej vykonateľnosti notárskej zápisnice sú označenie oprávnenej osoby, právny
záväzok, právny dôvod (teda označenie právneho úkonu alebo inej právnej skutočnosti, na základe
ktorých záväzok vznikol, napríklad uvedenie zmluvy, ak ide o zmluvný záväzok), predmet a čas
plnenia a prítomnosť a riadne označenie povinnej osoby, ktorá s vykonateľnosťou výslovne súhlasí.
Obsahom notárskej zápisnice je teda osvedčenie notára, že dlžník dal súhlas s vykonateľnosťou
určitého záväzku. Notár nie je oprávnený v súvislosti so spisovaním notárskej zápisnice preskúmavať, či
právny dôvod daný hmotným právom skutočne existuje. Súhlas povinného s vykonateľnosťou notárskej
zápisnice je jej najdôležitejšou náležitosťou ako exekučného titulu. Tento prejav vôle povinného robí
z notárskej zápisnice verejnú listinu, ktorá je spôsobilá na nútený výkon povinnosti uvedenej v jej
obsahu. Ak podstatou tohto prejavu je vyjadrenie povinného, že súhlasí s vykonateľnosťou notárskej
zápisnice, jej vykonateľnosť je jeho základným účelom a cieľom, obdobne ako účelom a cieľom
každého občianskoprávneho súdneho konania je zavŕšiť vzniknutý spor právoplatným a vykonateľným
rozhodnutím súdu.

Notárska zápisnica s obsiahnutým súhlasom povinnej osoby s vykonateľnosťou má len formálny
charakter, pretože obsahuje také náležitosti, ktoré sú potrebné k tomu, aby bol ako titul pre súdny výkon
rozhodnutia vykonateľný; notár ju spíše na základe dohody oprávnenej a povinnej osoby bez toho, aby
bol oprávnený skúmať jej podklad v hmotnom práve, a na základe vyhlásenia povinnej osoby, ktorým
súhlasí s jeho vykonateľnosťou. Notárska zápisnica so súhlasom s vykonateľnosťou nie je samostatným
zaväzovacím dôvodom a ani sa ním nezakladá domnienka o existencii dlhu v dobe jeho spísania.
Pre nariadenie výkonu rozhodnutia podľa takejto zápisnice je podstatné, či obsahuje všetky náležitosti
ustanovené pre jej vykonateľnosť.  Exekučný poriadok v ust.  § 41 ods. 2 písm. c) výslovne uvádza, že
notárska zápisnica je exekučným titulom, ak povinná osoba v nej s vykonateľnosťou súhlasila.

Zo zmluvy o úvere zo dňa 09.09.2004 medzi veriteľom a dlžníkom vyplýva, že priamo v tejto zmluve, ktorá
má charakter formulárovej zmluvy, a teda v jej predtlači je priamo obsiahnuté splnomocnenie, ktorým
dlžník splnomocňuje  Mgr. Tomáša Kušníra, aby v jeho mene spísal notársku zápisnicu ako exekučný
titul, t.j. aby v jeho mene uznal jeho záväzok z úveru tak, aby sa notárska zápisnica stala vykonateľným
exekučným titulom pre súdny výkon rozhodnutia, resp. pre exekúciu, na celý jeho majetok, do výšky
vzniknutej pohľadávky (resp. jej zostatku v prípade čiastočného splatenia dlhu) a jej príslušenstva.

Podľa § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka zastupovať iného nemôže ten, kto sám nie je spôsobilý na
právny úkon, o ktorý ide, ani ten, koho záujmy sú v rozpore so záujmami zastúpeného.

V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že  prepojenie medzi Mgr. Tomášom Kušnírom, ktorý mal na základe
plnomocenstva zastupovať dlžníka (povinného) pri spísaní notárskej zápisnice, a oprávneného (veriteľa
v danom zmluvnom vzťahu) je zjavné. Nielenže Mgr. Tomáš Kušnír bol vopred zvolený oprávneným ako
zástupca pre povinného, nakoľko jeho meno bolo súčasťou predtlačeného formulára úverovej zmluvy,
a stávalo sa tak opakovane, ale Mgr. Tomáš Kušnír zastupoval a obhajoval aj záujmy oprávneného v
exekučných konaniach týkajúcich sa vymoženia pohľadávok od úverových dlžníkov.

Je zrejmé, že oprávnený uviedol advokáta Mgr. Tomáša Kušnír ako zástupcu povinného do zmluvy
za účelom bezproblémového získania exekučného titulu v podobe notárskej zápisnice. Je vysoko
pravdepodobné, že vzhľadom na formulárový charakter zmluvy, písaný neprehľadne malými písmenami,
povinný pri uzatváraní zmluvy ani netušil, že niekoho splnomocnil na spísanie notárskej zápisnice, ktorá
je bez ďalšieho exekučným titulom. Takéto konanie bolo zo strany oprávneného v rozpore s dobrými
mravmi a zo strany zástupcu Mgr. Tomáša Kušníra v rozpore so zákonom o advokácii.  Mgr. Tomáš
Kušnír bol za obdobné správanie zo strany stavovskej komory disciplinárne potrestaný - bolo mu uložené



verejnému napomenutiu (Bulletin SAK č. 7-8/2009, str. 56).  Neprijateľné je udelenie plnej moci priamo
oprávnenému, ktorého záujmy sú v rozpore so záujmami povinného (obdobne rozhodnutie Ústavného
súdu Slovenskej republiky (nález I. ÚS 5/2000 z 13. 7. 2000) a Najvyššieho súdu Českej republiky
(21Cdo 267/2000 z 10. 10. 2000).

V tejto súvislosti je potrebné poukázať i na uznesenie Ústavného súdu SR IV. ÚS 183/2011-16,
ktorým odmietol ako zjavne neopodstatnené sťažnosti oprávneného v obdobných prípadoch (oprávnený
namietal porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie v exekučných konaniach, v ktorých boli
exekúcie vyhlásené za neprípustné a zastavené, pričom exekučným titulom bola notárska zápisnica
spísaná zástupcom povinného splnomocneným na takýto úkon priamo vo formulárovej úverovej
zmluve). V tomto uznesení ďalej konštatuje, že jedným z predpokladov vedenia exekučného konania
je relevantný exekučný titul, keďže bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať, a preto je podľa
názoru ústavného súdu z ústavného hľadiska akceptovateľný právny záver krajského súdu vychádzajúci
z toho, že ak neexistuje notárska zápisnica, ktorá je spôsobilá byť exekučným titulom buď z hľadiska
formálneho, alebo z hľadiska materiálneho, exekúcia je neprípustná, čo je dôvod na zastavenie
exekučného konania. Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu
(§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo na základe ktorých fakultatívne pristúpi k takémuto rozhodnutiu
(§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku), upravuje Exekučný poriadok podrobne, okamih (čas), kedy tak má
alebo môže učiniť, nie je v ňom ustanovený explicitne. Z uvedeného možno vyvodiť záver, že všeobecný
súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na
ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. Z toho vyplýva, že všeobecný súd je povinný v priebehu
celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto
konania.

Z charakteru zmluvy medzi oprávneným a povinným a priamo v nej obsiahnutým plnomocenstvom
je zjavné, že osoba splnomocnenca je osobou vystupujúcou v prospech oprávneného. Odvolací súd
považuje notársku zápisnicu za nulitný akt  z dôvodu nedostatku plnej moci na strane povinného pri
spisovaní notárskej zápisnice a pri vyslovení súhlasu s jej vykonateľnosťou.

S poukazom na zásadu hospodárnosti občianskeho súdneho konania bolo potom už nadbytočným
zaoberať sa ďalším obsahom zmluvy o úvere a prípadnou neprijateľnosťou ďalších zmluvných
podmienok.

V závere odvolací súd považuje za potrebné prisvedčiť argumentácii odvolateľa, že preskúmavané
rozhodnutie prvostupňového súdu bolo pre účastníkov po tom, ako súd už predtým vydal poverenie
exekútorovi na vykonanie exekúcie prekvapivé a že nemali reálnu možnosť argumentovať vo vzťahu
k tomuto pripravovanému rozhodnutiu súdu. Zásada kontradiktórnosti občianskeho súdneho procesu
pritom vyžaduje, aby súd ktorý v rámci preskúmavania ex offo konštatoval nekalú povahu zmluvnej
podmienky, informoval účastníkov konania v spore a vyzval ich, aby sa k tomu kontradiktórne
vyjadrili spôsobom stanoveným v občianskom súdnom poriadku. Hoci ale prvostupňový súd tieto
práva účastníkov svojím postupom porušil, táto vada konania nemala napokon za následok nesprávne
rozhodnutie veci (§ 212 ods. 3 OSP) a preto na ňu odvolací súd neprihliadol. Tým, že oprávnený podal
vo veci rozsiahle odvolanie, v ktorom predostrel širokú argumentáciu, s ktorou sa odvolací súd v tomto
uznesení vysporiadal, bolo napokon tomuto právu účastníka občianskeho súdneho konania urobené
zadosť. Navyše prvostupňový súd závery obsiahnuté v preskúmavanom uznesení vyvodil iba z tých
listinných dôkazov, ktoré sú obsiahnuté v exekučnom spise a ktoré boli predložené výlučne oprávneným,
teda o ktorých mal nesporne vedomosť a s obsahom ktorých sa bezpochyby mohol oboznámiť.

Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje tiež na rozhodnutia Ústavného súdu SR vo veciach ústavných
sťažností oprávneného, sp. zn. III. ÚS 378/2013, sp. zn. III. ÚS 379/2013 a sp. zn. I. ÚS 533/2013,
v ktorých Ústavný súd opakovane konštatoval, že \"pre ústavnú udržateľnosť napadnutého postupu a
uznesení postačuje, aby bola zásada kontradiktórnosti dodržaná v konaní ako celku (v posudzovaných
prípadoch v konaní na oboch stupňoch). Presadzovanie názoru, že na každom jednom stupni súdnictva
musí byť uvedená zásada dodržaná bez výnimky, by podľa názoru ústavného súdu odvolaciemu súdu
v zásade prisúdilo len funkciu akéhosi kasačného orgánu, bez reálnej možnosti konvalidovať prípadné
procesné nedostatky vlastným postupom. Na základe uvedeného preto ústavný súd dospel k záveru, že
postupom krajského súdu a jeho uzneseniami bol v daných veciach princíp kontradiktórnosti súdneho



konania, ktorý je obsahom práv zaručených čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 47 charty
dodržaný, čím k porušeniu označených práv dôjsť nemohlo.\"

Z vyššie uvedených dôvodov preto odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne
správne podľa ust. § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil, keď o trovách odvolacieho konania rozhodol podľa §
224 ods. 1, § 142  ods. 3 a § 151 ods. 1 OSP a povinnému náhradu trov odvolacieho konania nepriznal
napriek tomu, že v odvolacom konaní bol úspešný, a to z dôvodu, že si náhradu trov odvolacieho konania
neuplatnil a ani mu žiadne nevznikli.

V podanom odvolaní (v zmysle Časti A, Bod 19) oprávnený požiadal, aby všeobecný súd postupom
podľa § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku prerušil konanie a podal Ústavnému súdu
Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade ustanovenia § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného
poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy SR, nakoľko opakované uskutočnenie revízneho postupu podľa
ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, bez akejkoľvek časovej limitácie, je podľa neho v rozpore
s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok.

Odvolací súd návrhu oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho
súdneho poriadku nevyhovel a tento zamietol, nedomnieva sa totiž, že ustanovenia právnych predpisov,
ktoré vo veci aplikoval sú v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky. Oprávnený namietal nesúlad
ustanovenia § 44 ods. 2 veta prvá a druhá exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy SR.

Podľa § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je
v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru,
že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo
medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná; v tom prípade postúpi návrh ústavnému
súdu na zaujatie stanoviska.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul; ak ide o exekučné konanie vykonávané na
podklade rozhodnutia vykonateľného podľa § 26 zákona č. 231/1999 Z. z. o štátnej pomoci v znení
neskorších predpisov, exekučný titul sa nepreskúmava. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so
zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota
neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu
alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením
zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Uvedené ustanovenie nie je podľa názoru odvolacieho súdu v rozpore s princípmi právneho štátu.
V tomto ustanovení zákonodarca zveril exekučnému súdu právomoc pred udelením poverenia
exekútorovi, preskúmať žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie
exekúcie a exekučný titul. Súd ako orgán ochrany práva je v rámci exekučného konania garantom
jeho zákonnosti, čo sa najvýraznejšie prejavuje v tomto štádiu exekučného konania - teda v štádiu
rozhodovania o žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Ak potom  exekučný
súd dospeje k záveru, že exekučný titul vôbec exekučným titulom nie je, prípadne je tu iná vada, pre
ktorú je exekúcia neprípustná, žiadosť o udelenie poverenie zamietne a exekučné konanie zastaví.
Takáto právomoc exekučného súdu je plne v súlade s princípmi právneho štátu, nie je preto dôvod na
prerušenie konania. Navyše Ústavný súd SR sa k tejto otázke už vyjadril v uznesení  č. k.      II. ÚS
545/2010-15 v zmysle ktorého je exekučný súd oprávnený a povinný skúmať zákonnosť exekučného
titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia
na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už
začaté exekučné konanie zastaviť, pričom exekučný súd tak môže urobiť na návrh účastníka konania,
ako aj bez návrhu.

Odvolací súd pritom nepovažoval za potrebné exekučné konanie prerušiť ani z dôvodu, že by vyhovel
návrhu oprávneného a požiadal Súdny dvor ES o rozhodnutie o predbežnej otázke výkladu primárneho
a sekundárneho úniového práva tak, ako to požadoval odvolateľ.



Podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych
spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.

Vychádzajúc z vyššie citovaného ustanovenia je súd ako autoritatívny orgán rozhodujúci spory a iné
právne veci povinný obligatórne prerušiť súdne konanie, ak rozhodol o tom, že požiada podľa článku 267
Zmluvy o fungovaní EÚ Súdny dvor Európskej únie o vydanie rozhodnutia o predbežnej (prejudiciálnej)
otázke. Konanie o predbežnej otázke podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ (ďalej aj „ZFEÚ“) má
povahu osobitného nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom Súdny dvor Európskej únie má
právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Únie, o platnosti a výklade aktov inštitúcii,
orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, o výklade štatútov orgánov zriadených aktom Rady
ES. Konanie o predbežnej otázke pred Súdnym dvorom je inštitútom pôsobiacim v záujme integrácie
a zachovania jednoty európskeho práva, pretože v tomto konaní Súdny dvor Európskej únie vydáva
rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti komunitárneho práva, ktoré je potrebné
pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej.

Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať Súdny dvor o vydanie rozhodnutia o predbežnej
otázke je zakotvená v druhej vete článku 267 ZFEÚ. Túto povinnosť však nemožno vykladať absolútne,
t. j. že vnútroštátny orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia
o predbežnej otázke. Zo žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku totiž nevyplýva, že
všeobecný súd musí na návrh účastníka prerušiť konanie a predložiť Súdnemu dvoru návrh na
rozhodnutie o prejudiciálnej otázke o výklade právneho aktu Európskej únie a rovnako predpokladom
takéhoto procesného postupu nie je len samotná skutočnosť, že sa v konkrétnej veci aplikuje
ustanovenie zákona  Slovenskej republiky, do ktorého boli transportované úniové právne normy, alebo
ak sa aplikuje ustanovenie úniového právneho predpisu. Dotknutý súd má iba možnosť položiť Súdnemu
dvoru otázku týkajúcu sa výkladu normy práva Únie (fakultatívne konanie o predbežnej otázke), ak to
považuje a potrebné pre rozhodnutie sporu, o ktorom koná a to i bez ohľadu na to, či to účastníci konania
vo veci samej navrhli alebo nie. Avšak súd proti rozhodnutiu ktorého už nie je možné podať opravný
prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je v zásade povinný položiť takúto otázku Súdnemu dvoru, ale
s výnimkou prípadov, ak v danej oblasti už existuje judikatúra a prípadné nové okolnosti nevyvolávajú
skutočné pochybnosti o možnosti uplatniť túto judikatúru (acte éclairé), alebo ak sa správny spôsob
výkladu dotknutého práva javí byť úplne jednoznačným (acte clairé). Takisto aj súd proti rozhodnutiam
ktorého je prípustný opravný prostriedok (aj mimoriadny) môže sám rozhodnúť o správnom výklade
práva Únie a použiť ho na ním zistený skutkový stav, najmä ak usudzuje, že judikatúra Súdneho dvora
mu poskytuje dostatok informácií.

Ak však ide o otázku platnosti aktu Únie, vnútroštátny súd vždy musí položiť prejudiciálnu otázku
Súdnemu dvoru, ak má pochybnosti o platnosti takéhoto aktu (obligatórne konanie o predbežnej otázke).

Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva
je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora predovšetkým skutočnosť, či otázka komunitárneho
práva týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového práva je pre riešenie daného prípadu relevantná.
Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii
súdu členskej krajiny, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva. Rozhodnutie o otázke
hraníc aplikovateľnosti úniového práva (tiež o jeho výklade alebo o jeho platnosti), teda, musí mať
bezprostredný súvis so sporom prejednávaným vnútroštátnym súdom  v tom zmysle, že ho determinuje
po stránke právnej. Zároveň prejudiciálna otázka nastolená Súdnemu dvoru EÚ nesmie byť zjavne
neopodstatnená a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej potenciálne zodpovedanie musí
mať reálny dosah na prebiehajúci spor, a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že
táto otázka nemá reálny základ v prejednávanom spore.

Prvou otázkou, ktorá mala byť podľa oprávneného Súdnemu dvoru EÚ predložená, je otázka, či
je možné za neprijateľnú zmluvnú podmienku považovať aj jednostranný právny úkon spotrebiteľa,
ktorý má možnosť kedykoľvek odvolať a ktorým dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie
notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal v rámci zmluvy o úvere dlh do
výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva, a na tomto základe zamietnuť exekúciu pohľadávky
plynúcej z tejto zmluvy? Uvedenú otázku považuje odvolací súd za čisto akademickú, nemajúcu
základ v prejednávanom spore, a teda nespôsobilú ovplyvniť jeho výsledok nakoľko je zrejmé, že
v danom prípade advokát  zastupoval dlžníka pri uzatváraní záväzku z úveru v notárskej zápisnici



neplatne, čím  nebola splnená zákonná podmienka v zmysle cit. § 41 ods. 2 Exekučného poriadku
predpisujúceho povinný obsah notárskych zápisníc ako podmienky pre uznanie notárskej zápisnice ako
exekučného titulu ( tak ako sa bližšie uvádza vo vyššie citovaných dôvodoch) .  Z uvedených dôvodov
je teda prvú otázku formulovanú odvolateľom potrebné posúdiť ako čisto teoretickú, nemajúcu základ
v prejednávanej veci.
Druhou otázkou, ktorá mala byť podľa odvolateľa Súdnemu dvoru EÚ predložená, je otázka, či je v
súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc
vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni
vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?

Súdny dvor EÚ už vo veci Elisa María Mostaza Claro proti Centro Móvil Milenium SL (C-168/05)
a vo veci Océano Grupo Editorial a Salvat Editores (C-240/98 až C-244/98) uviedol, že  systém
ochrany zavedený Smernicou vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo
dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň
informovanosti a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo
dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah. Tento nerovný stav medzi spotrebiteľom a
predajcom alebo dodávateľom môže byť kompenzovaný iba pozitívnym zásahom, vonkajším vo vzťahu
k samotným účastníkom zmluvy. Možnosť súdu skúmať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky
predstavuje prostriedok vhodný zároveň na dosiahnutie výsledku stanoveného v článku 6 Smernice,
teda zabránenie tomu, aby jednotlivý spotrebiteľ nebol viazaný nekalou podmienkou, a na prispenie k
splneniu cieľa stanoveného v jej článku 7, pretože takéto preskúmanie môže mať odradzujúci účinok
prispievajúci k ukončeniu používania nekalých podmienok v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo
strany predajcov alebo dodávateľov. Ďalej uviedol, že povaha a význam verejného záujmu, z ktorého
vychádza ochrana, ktorú Smernica zaisťuje spotrebiteľom, okrem toho odôvodňujú to, že vnútroštátny
súd má posudzovať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, a tým vyrovnávať nerovnováhu, ktorá
existuje medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom. Ešte ďalej išiel Súdny dvor EÚ v judikáte
vo veci Pohotovosť (C-76/10), kde v súvislosti so skúmaním nekalých podmienok v spotrebiteľských
zmluvách rozhodol, že vnútroštátny súd má aj vo fáze výkonu rozhodnutia povinnosť (aj bez návrhu)
posúdiť nekalú povahu podmienky obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej poskytovateľom úveru so
spotrebiteľom. Je úlohou dotknutého vnútroštátneho súdu určiť, či sa má podmienka zmluvy o úvere
považovať za nekalú v zmysle článkov 3 a 4 Smernice a v prípade kladnej odpovede je úlohou
uvedeného súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, s cieľom
ubezpečiť sa, že tento spotrebiteľ nie je viazaný touto podmienkou. Už z citovaných judikátov Súdneho
dvora EÚ je zrejmé, že ustálená judikatúra Súdneho dvora EÚ pripúšťa aj vo fáze výkonu rozhodnutia
posudzovať nekalosť podmienok v spotrebiteľských zmluvách s tým, že v prípade, ak posudzujúci súd
dospeje k záveru o nekalosti takejto podmienky, je povinný vyvodiť z uvedeného posúdenia všetky
relevantné dôsledky, ktoré z toho vyplývajú z vnútroštátneho práva. Uvedeným následkom v zmysle
práva Slovenskej republiky je zamietnutie žiadosti o vydanie poverenia podľa § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku alebo zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1, 2 Exekučného poriadku, obe spočívajúce v tom,
že pohľadávku veriteľa voči spotrebiteľovi nie je možné v danom exekučnom konaní vymôcť.

Na základe uvedeného možno dôjsť k záveru, že nie je dôvod mať pochybnosti o tom, že vnútroštátny
súd vo všeobecnosti (za predpokladu, že postupuje zákonným spôsobom) môže svojím rozhodnutím
zabrániť vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi, a uvedené zabránenie potom nie je v
rozpore s článkom 17 Charty základných práv EÚ o ochrane vlastníckeho práva a ani v rozpore s
článkom 47 tejto Charty o práve na spravodlivý proces. Uvedené posúdenie bol odvolací súd spôsobilý
uskutočniť sám, na základe už existujúcej konštantnej judikatúry Súdneho dvora EÚ, bez potreby
predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru EÚ, keď toto jeho posúdenie a zhodnotenie neexistencie
potreby zahájiť prejudiciálne konanie je plne v súlade s doktrínou acte éclaire ako aj s doktrínou acte
clairé, ktoré stanovujú výnimky z povinnosti predkladania predbežných otázok Súdnemu dvoru EÚ.

S poukazom na vyššie uvedené, nakoľko odvolací súd nedospel k záveru, že by v prejednávanom
prípade existovala potreba obrátiť sa s predbežnou otázkou výkladu úniového práva na Súdny dvor EÚ,
návrh oprávneného  na prerušenie konania  zamietol.

Poučenie:



Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "8Er/242/2005", "guid": "18d4a3be-73cd-4e9a-8bda-e32c1eaf25e2:072f09bf-2cca-45b8-8e52-5e00b837b61f", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:c849904d-d005-4511-97ab-7bde5ed2caee", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 533/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 533/2013 z 11. 9. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-09-11", "citacie_n": 454, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c849904d-d005-4511-97ab-7bde5ed2caee"}, {"guid": "ussr:050bd929-24b6-4abe-94e6-317fd3bb4857", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 378/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 378/2013 z 28. 8. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-08-28", "citacie_n": 456, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:050bd929-24b6-4abe-94e6-317fd3bb4857"}, {"guid": "ussr:ba43f441-22c3-49af-ad04-3017098ae393", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 379/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 379/2013 z 28. 8. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-08-28", "citacie_n": 457, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ba43f441-22c3-49af-ad04-3017098ae393"}, {"guid": "ussr:b8915ace-6414-499d-bcd9-6f6c3d849a7d", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 183/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 183/2011 z 12. 5. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-05-12", "citacie_n": 462, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b8915ace-6414-499d-bcd9-6f6c3d849a7d"}, {"guid": "ussr:a1fec582-d8e9-4d63-b90a-bfd777cc9682", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 545/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 545/2010 z 9. 12. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-12-09", "citacie_n": 2649, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a1fec582-d8e9-4d63-b90a-bfd777cc9682"}], "citovane_v": []}