Uznesenie Krajského súdu Trenčín sp. zn. 16CoE/36/2014 z 2. 2. 2014 Citácia: uznesenie Krajského súdu Trenčín z 2. februára 2014, sp. zn. 16CoE/36/2014, ECLI:SK:KSTN:2014:3511204531.1 Krajský súd Trenčín | 16CoE/36/2014 | ECLI:SK:KSTN:2014:3511204531.1 | 2014-02-02 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo – Exekúcia a výkon rozhodnutí Citované ustanovenia: § 44 ods. 2 EP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/ddf1d32c-b5d6-43c8-b968-b91a6ce64fec Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2014:3511204531.1 Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 16CoE/36/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3511204531
Dátum vydania rozhodnutia: 03. 02. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Prikrylová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2014:3511204531.1

Uznesenie
Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného: EOS KSI Slovensko, s.r.o., IČO: 35 724 803, so
sídlom Pajštúnska 5, 851 01 Bratislava, právne zastúpeného Advokátskou kanceláriou TOMÁŠ KUŠNÍR,
s.r.o., IČO: 36 613 843, so sídlom v Bratislave, Pajštúnska 5, proti povinnej: R. J., bytom I. W. nad O.,

E. uzol XX, o vymoženie 188,21 eur s príslušenstvom, na odvolanie oprávneného proti uzneseniu
Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom zo dňa 03. júla 2013,

č. k. 4Er/419/2011-14, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zamietol žiadosť súdneho exekútora

JUDr. Rudolfa Krutého, Exekútorský úrad so sídlom v Bratislave o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie zo dňa 17.05.2011. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že Okresný súd Nové Mesto nad
Váhom dňa 26.05.2011 obdržal žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie súdneho exekútora
JUDr. Rudolfa Krutého so sídlom Exekútorského úradu v Bratislave, Záhradnícka 60 pre vymoženie
188,21 eur s príslušenstvom. K žiadosti

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bol pripojený návrh oprávneného na vykonanie exekúcie zo
dňa 17.05.2011 spísaný formou zápisnice pred súdnym exekútorom, a to na základe exekučného titulu,
ktorým je Rozhodcovský rozsudok č. k. II/2010-5132 zo dňa 13.12.2010, ktorý vydal Stály rozhodcovský
súd Slovenskej bankovej asociácie so sídlom

v Bratislave. Právny zástupca oprávneného dňa 30.05.2013 doručil tamojšiemu súdu fotokópiu zmluvy
o bežnom účte fyzickej osoby uzatvorenej medzi právnym predchodcom oprávneného a povinnou zo
dňa 23.02.2004 spolu so všeobecnými obchodnými podmienkami. Vyššie uvedená zmluva o bežnom
účte fyzickej osoby zo dňa 23.02.2004 je spotrebiteľskou zmluvou, pretože bola uzavretá medzi
dodávateľom (t.j. osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu
svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti), a spotrebiteľom ( t.j. fyzickou osobou,
ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti
alebo inej podnikateľskej činnosti). Predmetná zmluva vykazuje znaky spotrebiteľskej zmluvy podľa §
23a zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa účinného v čase kedy bola uzavretá. Z uvedeného
dôvodu v zmysle § 853 ods. 1 Občianskeho zákonníka s poukazom na prevzatie záväzkov Slovenskej
republiky vyplývajúcich z komunitárneho práva v oblasti ochrany spotrebiteľa, by bolo aj v oblasti
obchodného práva potrebné subsidiárne aplikovať ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka o
ochrane spotrebiteľa. (Uznesenie Krajského súdu Trenčín č. k. 6CoE/42/2013-45 zo dňa 04.02.2013).
Ustanovenie § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, ktoré umožňuje exekučnému súdu



skúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku z hľadísk uvedených v tomto ustanovení, a to
sčasti aj bez návrhu. Ustanovenie § 45 zákona č. 244/2002 Z. z.

o rozhodcovskom konaní má nielen vo vzťahu k exekučným titulom predstavovaným rozhodcovskými
rozsudkami, ale aj vo vzťahu k ustanoveniam Exekučného poriadku povahu špeciálnej úpravy, na
základe ktorej možno rozhodcovskému rozsudku za splnenia pre to zákonom ustanovených podmienok
odoprieť vykonateľnosť i bez toho, aby došlo

k formálnemu odstráneniu takéhoto rozhodnutia. Z ustanovenia § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o
rozhodcovskom konaní možno vyvodiť, že na to, aby mohla byť vykonaná exekúcia na základe
rozhodcovského rozsudku, musí byť rozhodcovský rozsudok aj v súlade s týmto ustanovením, teda
nesmie byť vydaný v rozhodcovskom konaní, ktoré trpelo vadou uvedenou v ustanovení § 40 písm. a)
alebo b) zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní a nesmie zaväzovať na plnenie, ktoré je
objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Keď rozhodcovský rozsudok
odporuje týmto zákonným ustanoveniam, nestráca síce svoju vlastnosť exekučného titulu, tieto jeho
nedostatky však predstavujú hmotnoprávnu prekážku vykonania exekúcie na jeho základe. Z vyššie
uvedeného plynie, že súlad rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu s § 45 zákona č. 244/2002
Z. z. o rozhodcovskom konaní je hmotnoprávnym predpokladom vykonania exekúcie. Exekučný súd je
povinný v priebehu celého exekučného konania prihliadať na to, či tu sú dôvody neprípustnosti exekúcie
na základe rozhodcovského rozsudku uvedené v § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní.
Jediným obmedzením exekučného súdu je, že vzhľadom na neúčasť povinného v tejto fáze konania sa
nemôže zaoberať tými dôvodmi neprípustnosti exekúcie, na ktoré môže prihliadať len na návrh (§ 45
ods.1 písm. a, v spojení

s ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní). Tento postup je napokon aj

v súlade so zásadou hospodárnosti exekučného konania (§ 6 v spojení s § 251 ods. 4 OSP). Exekučný
súd je povinný dbať o to, aby trovy exekúcie tak na strane súdneho exekútora, ako aj na strane
účastníkov boli čo najmenšie. V zmysle článku 4.9 všeobecných obchodných podmienok sa banka
a klient dohodli, že všetky spory, ktoré vznikli alebo vzniknú pri vykonávaní bankových obchodov a
v súvislosti s nimi,, budú rozhodované s konečnou platnosťou v rozhodcovskom konaní pred Stálym
rozhodcovským súdom Asociácie bánk v Bratislave, a to podľa štatútu a Rokovacieho poriadku
Rozhodcovského súdu. V článku 4.9.1 je uvedené, že klient má právo odmietnuť rozhodcovskú doložku
do 30 dní odo dňa účinnosti týchto obchodných podmienok alebo do 30 dní odo dňa uzatvorenia
zmluvného vzťahu s bankou. Vo všeobecných obchodných podmienkach je ďalej uvedené, že banka
je oprávnená vo všetkých sporoch, ktoré vznikli alebo vzniknú pri vykonávaní bankových obchodov a v
súvislosti s nimi, obrátiť sa na vecne a miestne príslušný súd v Slovenskej republike. V danej súvislosti,
rozhodcovská doložka, ktorá je súčasťou zmluvy predložená oprávneným povinnej na predtlačenom
formulári, nebola individuálne dojednaná a jej obsah povinná ani nemohla ovplyvniť. Možnosť obrátiť
sa so žalobou na súd je daná iba žalujúcej strane a žalujúcou stranou bude vždy iba oprávnený (v
tomto prípade banka). Síce má povinná možnosť v 30 dennej lehote odmietnuť rozhodcovskú doložku,
ale bolo mu odobraté právo riešiť spor aj inak ako v rozhodcovskom konaní, nakoľko na súd má
možnosť sa obrátiť iba banka. Súd zistil, že v zmluvných podmienkach je obsiahnutá neprijateľná
podmienka - rozhodcovská doložka v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka (v znení platnom
a účinnom v čase uzatvorenia zmluvy). Takto formulovaná rozhodcovská doložka spôsobuje značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa a ako taká je
teda v zmysle ustanovenia § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka neplatná. Súd poukázal na to, že
neprijateľné podmienky demonštratívne uvedené v ustanoveniach § 53 Občianskeho zákonníka ako
inštitút, predstavujú pretavenie princípu dobrých mravov do pozitívneho práva, preto bez ohľadu na
účinnosť novely Občianskeho zákonníka, ktorá zaviedla neprijateľnú podmienku v zmysle § 53 ods. 4
písm. r) Občianskeho zákonníka týkajúcu sa rozhodcovskej doložky ( z. č. 568/2008 Z. z. účinný od
1.1.2008), takéto ustanovenie, ak je obsiahnuté v spotrebiteľskej zmluve, bude vždy v rozpore s dobrými
mravmi, keďže dobré mravy nepodliehajú zmenám tak dynamickým spôsobom ako slovenský právny
poriadok, a teda exekučný súd bude podľa § 45 zákona č. 244/2002 Z. z.

o rozhodcovskom konaní aj bez návrhu povinný zastaviť exekúciu, a to pre rozpor vymáhaného plnenia
s dobrými mravmi. Z uvedeného dôvodu súd podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v spojení s § 45
zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní



ex offo zamietol žiadosť exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, a to v celom rozsahu.
V tejto súvislosti treba brať na zreteľ aj povinnosť súdu vykladať vnútroštátne právo vo svetle znenia
a účelu smernice (rozsudok Súdneho dvora vo veci C-14/83 Sabine von Colson, Elisabeth Kamann v
Land Nordrhein- Westfalen). K ustanoveniam právneho poriadku upravujúcich režim spotrebiteľských
zmlúv predstavuje takéto interpretačné pravidlo smernica Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých
podmienkach

v spotrebiteľských zmluvách, čo je podporené aj rozsudkom Súdneho dvora

v spojenýchprípadoch C-240/98 - C-244/98 Océano Grupo Editorial SA, Rocio Murciano Quintero
(C-240/98) v Salvat Editores SA a José M. Sánchez Alcón Prades (C-241/98), José Luis Copano Badillo
(C-242/98), Mohammed Berroane (C-243/98), Emilio Vinas Feliu

(C-244/98). V konkrétnej exekučnej veci aj vzhľadom na neúplnú transpozíciu vyššie uvedenej smernice
zákonom č. 150/2004 Z. z. (účinný od 1.4.2004), ktorým sa novelizoval Občiansky zákonník treba mať na
zreteli o.i. bod 1 písm. q) prílohy vyššie uvedenej smernice, podľa ktorého možno za nekalú považovať
podmienku, ktorej zmyslom alebo účinkom je neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo mu brániť v
uplatňovaní práva podať žalobu alebo podať akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať
od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou, nevhodne
obmedzovať prístup k dôkazom alebo ukladať mu povinnosť dôkazného bremena, ktoré by podľa
práva, ktorým sa riadi zmluvný vzťah, malo spočívať na inej zmluvnej strane. Veriteľ môže na základe
predmetnej rozhodcovskej doložky vec predložiť na prejednanie rozhodcovkému orgánu, ktorý si sám
zvolil, a vylúčiť tak súd, ktorý by bol inak príslušný. Na základe tejto rozhodcovskej doložky spotrebiteľ
ex ante, t. j. ešte pred vznikom akéhokoľvek sporu, stráca právo brániť sa voči takýmto nárokom na
riadnom súde v mieste svojho bydliska. Popri geografickej vzdialenosti od miesta pobytu spotrebiteľa (v
tejto súvislosti bol vydaný rozsudok Súdneho dvora vo veci C-240/98 alebo C -244/98 Oceáno Grupo
Editorial a

Salvat Editores, body 21-24) sa zdá, že veriteľom zvolený rozhodcovský orgán ignoruje uplatniteľné
právne predpisy, a to najmä pravidlá na ochranu spotrebiteľa. To naznačuje, že neexistujú žiadne
mechanizmy, ktoré by zabezpečovali skutočné dodržiavanie práva zo strany zvoleného rozhodcovského
orgánu. V tejto súvislosti sa v časti V. odporúčania 98/257/ES uvádza, že dôsledkom rozhodnutia
prijatého orgánom nesmie byť, že spotrebiteľ je pozbavený ochrany, ktorú mu poskytujú kogentné
ustanovenia právnych predpisov štátu, na území ktorého tento orgán sídli.

Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený, ktorý namietal nesprávne právne
posúdenie veci súdom prvého stupňa. Mal za to, že súd v prejednávanej veci prekročil rámec svojej
preskúmavacej činnosti, ktorú mu zveril zák. č. 233/1995 Z. z.

o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti. Poukázal na ust. § 35 zák. č. 244/2002 Z. z.

a § 159 O.s.p., z ktorých vyplýva, že právoplatný rozhodcovský rozsudok má tie isté vlastnosti, ako
právoplatný rozsudok všeobecného súdu, čo je prekážkou pre opätovné prejednanie veci, je právne
záväzný a po uplynutí lehoty na plnenie je vykonateľný, teda spôsobilý byť podkladom pre výkon
exekúcie. Poukázal tiež na rozhodnutie Súdneho dvora

C - 40/08, kde sa v bode 37 uvádza, že ak sa má zabezpečiť stabilita práva a právnych vzťahov, ako
aj riadny výkon spravodlivosti, je dôležité, aby sa nemohli napadnúť súdne rozhodnutia, ktoré sa stali
konečnými po vyčerpaní dostupných opravných prostriedkov alebo po uplynutí lehôt stanovených na
podanie týchto oprávnených prostriedkov. Podľa Súdneho dvora zásada procesnej autonómie nemôže
vyžadovať, aby vnútroštátny súd kompenzoval nielen opomenutie procesného charakteru spotrebiteľa,
ktorý nepozná svoje práva a taktiež, aby exekučný súd úplne nahradil celkovú pasivitu spotrebiteľa v
spore pred rozhodcami, ak sa spotrebiteľ nezúčastní na rozhodcovskom konaní a nepodá ani žalobu o
neplatnosť rozhodcovského rozsudku. Vzhľadom na uvedené nemožno potom vyvodzovať z európskeho
práva za súčasného právneho stavu záver, podľa ktorého by exekučný súd mal povinnosť preskúmavať
exekučný titul a nahradiť tak pasivitu spotrebiteľa, ktorý síce vedel o svojich právach, no neuplatnil si
ich. Rovnako z uvedeného vyplýva, že komunitárne právo neukladá vnútroštátnemu exekučnému súdu
žiadne iné priame povinnosti preskúmať vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, okrem prípadu,



že by bola narušená zásada rovnocennosti. Dal do pozornosti, že v období do 31.12.2007 sa vzťahovali
ustanovenia § 52 až 54 Občianskeho zákonníka len na kúpnu zmluvu, zmluvu o dielo a iné zmluvy
upravené v 8. časti Občianskeho zákonníka, ako aj na zmluvu podľa § 55 Občianskeho zákonníka.
Zmluva o úvere bola upravená len v Obchodnom zákonníku a v zákone o spotrebiteľských úveroch

č. 258/2001 Z. z.. V dôsledku toho sa na účastníkov úverovej zmluvy nevzťahovala povinnosť uvedená
v prechodnom ustanovení § 879f ods. 3 OZ. To znamená, že pokiaľ pred dňom 01.01.2008 bola
uzavretá zmluva o úvere, nie je možné práva a povinnosti vzniknuté pred týmto dátumom z tejto zmluvy
posudzovať podľa ust. § 52 až 54 OZ. Tieto právne vzťahy zo zmluvy o úvere sa v súlade s § 261 ods. 1
písm. b/ Obchodného zákonníka spravujú Obchodným zákonníkom bez ohľadu na povahu účastníkov.
S poukazom na čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd zastával názor, že namietaným postupom a rozhodnutím súdu dochádza k neoprávnenému
zásahu do základného práva oprávneného na súdnu ochranu a porušovanie princípov právnej istoty,
čím je oprávnenému znemožňované efektívne uspokojenie jeho pohľadávky v exekučnom konaní, ktoré
prebieha na podklade právom uznaného exekučného titulu, a zároveň takýto postup môže založiť
zodpovednosť štátu za škodu. Dal do pozornosti súdu aj dôvodovú správu k

ust. § 53 ods. 4 písm. r/ OZ, z ktorej vyplýva, že úvahy a postup súdu nie je správny. Cieľom tejto
úpravy je umožniť spotrebiteľom rozhodnúť sa, kde uplatnia svoje práva. Ak by niektoré z ustanovení
rozhodcovskej doložky zakladala výlučne právomoc rozhodovať spor iba v rozhodcovskom konaní,
navrhovaná úprava považuje takéto ustanovenie za neprijateľné, čo však nemá za dôsledok zrušenie
platnosti celej rozhodcovskej doložky. Spotrebiteľovi, ako aj dodávateľovi, ostáva možnosť riešiť spor
v zmysle dojednanej rozhodcovskej doložky v rozhodcovskom konaní, ale spotrebiteľ môže svoje
práva voči dodávateľovi uplatňovať nie iba v zmysle dojednanej rozhodcovskej doložky, ale ak sa
rozhodne v občianskoprávnom konaní a zmluvná podmienka, ktorá by mu v tom bránila, bude v zmysle
navrhovaného ustanovenia považovaná za neprijateľnú. Uvedené ustanovenie teda v žiadnom prípade
nespôsobuje neplatnosť celej rozhodcovskej doložky. Poukázal na to, že oprávnený, resp. jeho právny
predchodca, si predložením rozhodcovskej zmluvy len plnil svoju povinnosť, ktorá mu vyplývala z § 93b
zák. č. 483/2001 Z.z. o bankách. Dal to pozornosti aj rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 3M Cdo 11/2010 zo dňa 26.09.2011. Preto navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie súdu
prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Povinná sa k odvolaniu oprávneného písomne nevyjadrila.

Súdny exekútor v písomnom vyjadrení k odvolaniu oprávneného uviedol, že súdny exekútor disponuje
rozhodovacou právomocou len v rozsahu ustanovenom v Exekučnom poriadku a nie je oprávnený
preskúmavať obsah exekučného titulu, v dôsledku čoho nemôže zaujať stanovisko k obsahu odvolania
oprávneného.

Odvolací súd preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa
§ 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa je potrebné ako
vecne správne potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p.. Odvolací súd preskúmal všetky rozhodujúce námietky,
ktoré boli v odvolaní oprávneným vznesené a v plnom rozsahu sa stotožňuje s právnymi závermi súdu
prvého stupňa. Z daného titulu si osvojuje dôvody napadnutého rozhodnutia, na ktoré v celom rozsahu
poukazuje v zmysle

§ 219 ods. 2 O.s.p. a na zdôraznenie správnosti dodáva:

Ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku ukladá exekučnému súdu pri rozhodovaní o udelení
poverenia preskúmať súlad exekučného titulu so zákonom. Súladom exekučného titulu so zákonom
pritom treba rozumieť nielen formálne náležitosti exekučného titulu ale aj to, či na jeho základe možno
exekúciu vykonať, teda či nie je tu taká právna úprava, ktorá by bránila vykonaniu exekúcie na základe
tohto exekučného titulu.



Možnosť prelomenia materiálnej právoplatnosti rozhodcovského rozsudku je riešená v ust. § 45 zákona
o rozhodcovskom konaní. Zákonodarca jednoznačne uzákonil možnosť pre exekučný súd zastaviť
exekúciu (resp. zamietnuť žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie) napriek právoplatnému
rozhodcovskému rozsudku, ak má nedostatky uvedené v

§ 40 písm. a), b) cit. zákona, alebo ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského
konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.
Uvedené ustanovenie podľa súdnej praxe umožňuje zastaviť exekúciu, resp. zamietnuť žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie aj pokiaľ ide o plnenie z neprijateľných zmluvných
podmienok.

V danom prípade súd prvého stupňa vo veci dôsledne aplikoval ustanovenie § 44

ods. 2 Exekučného poriadku, ustanovenie § 45 ods. 1 a 2 zákona o rozhodcovskom konaní, ako
aj ustanovenia § 52, § 53 a § 54 Občianskeho zákonníka, a vykonal aj správny výklad citovaných
zákonných ustanovení. V postupe súdu prvého stupňa odvolací súd nezistil rozpor s pravidlami
týkajúcimi sa ochrany práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a ani
neprípustné nahrádzanie procesnej pasivity povinnej. Odvolací súd poukazuje na to, že predložená
zmluva o bežnom účte fyzickej osoby v Sk a poskytovaní ďalších produktov a služieb k tomuto účtu
zo dňa 23.02.2004 vykazuje znaky spotrebiteľskej zmluvy podľa § 23a ods. 1 zákona č. 634/1992
Zb. o ochrane spotrebiteľa účinného v čase jej uzavretia. Z uvedeného dôvodu v zmysle § 853 ods.
1 Občianskeho zákonníka a s poukazom na prevzatie záväzkov Slovenskej republiky vyplývajúcich
z komunitárneho práva v oblasti ochrany spotrebiteľa, bolo aj v oblasti obchodného práva potrebné
aplikovať ustanovenia

§ 52 a nasl. Občianskeho zákonníka o ochrane spotrebiteľa. V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že
v zmysle ustanovenia § 1 ods. 2 Občianskeho zákonníka sú obchodnoprávne vzťahy len podmnožinou
občianskoprávnych vzťahov, a preto ak v čase uzavretia zmluvy medzi účastníkmi neexistovala
špeciálna úprava ochrany spotrebiteľa v Obchodnom zákonníku, bolo v zmysle § 1 ods. 2 Obchodného
zákonníka povinnosťou účastníkov právneho vzťahu subsidiárne aplikovať ustanovenia o ochrane
spotrebiteľa, obsiahnuté v Občianskom zákonníku, aj v obchodnoprávnych vzťahoch. Základnou
črtou spotrebiteľských zmlúv je totiž to, že sú pre spotrebiteľa vopred pripravené a nie je vytvorený
priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny. Predmetná zmluva túto charakteristiku
spĺňa. Jej súčasťou boli bez akýchkoľvek pochybností Všeobecné obchodné podmienky, obsahujúce i
rozhodcovskú doložku, ktoré povinná ovplyvniť nemohla, nakoľko boli pripravené už vopred pre veľký
počet spotrebiteľov. V prejednávanej veci súd prvého stupňa potom opodstatnene poukázal na to,
že rozhodcovská doložka je neprijateľnou podmienkou, nakoľko spôsobuje nerovnováhu v právach a
povinnostiach zmluvných strán v neprospech povinnej, a ako taká je absolútne neplatná, v dôsledku čoho
rozhodcovský rozsudok, vydaný rozhodcom, ktorý vyvodil svoju právomoc na konanie a rozhodnutie
na základe neplatnej rozhodcovskej doložky, je nulitným právnym aktom a nemožno ho považovať za
spôsobilý exekučný titul podľa ust. § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku.

Pokiaľ oprávnený v odvolaní namietal, že jeho právny predchodca si predložením rozhodcovskej zmluvy
len plnil svoju povinnosť, ktorá mu vyplývala z § 93b zák. č. 483/2001 Z.z. o bankách, odvolací súd k tomu
uvádza, že právny predchodca oprávneného neuzatvoril s povinnou osobitnú rozhodcovskú zmluvu
(ani nedal povinnej osobitný návrh na jej uzatvorenie a príslušné poučenie), ale rozhodcovská doložka
bola začlenená do vopred pripravených všeobecných obchodných podmienok právneho predchodcu
oprávneného. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že stanovenie povinnosti banky
ponúknuť klientom návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy neznamená, že veriteľ je oprávnený
včleniť do svojich zmlúv také znenie rozhodcovskej doložky, ktoré zakladá značnú nerovnováhu medzi
právami a povinnosťami zmluvných strán, v neprospech spotrebiteľa (tak ako tomu bolo v predmetnom
prípade). Ak veriteľ uzatvára zmluvu so spotrebiteľom, je povinný rešpektovať aj príslušné zákonné
normy chrániace spotrebiteľa.

Preto odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne podľa §
219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.



Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne v pomere tri ku nule.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é.