Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 9Co/276/2014 z 29. 6. 2015 Citácia: rozsudok Krajského súdu Trnava z 29. júna 2015, sp. zn. 9Co/276/2014, ECLI:SK:KSTT:2015:2113203658.1 Krajský súd Trnava | 9Co/276/2014 | ECLI:SK:KSTT:2015:2113203658.1 | 2015-06-29 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Ostatné Citované ustanovenia: § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., § 142 ods. 1 OSP, § 224 ods. 1 OSP, § 219 ods. 1 OSP, § 219 ods. 2 OSP, § 3 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., § 4 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/0f835833-2dc5-4020-9440-3d8e7412d208 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2015:2113203658.1 Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 9Co/276/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2113203658
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 06. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Barcajová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2015:2113203658.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Barcajovej a členov
senátu JUDr. Zlatice Javorovej a JUDr. Evy Behranovej, v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ,
s.r.o., Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, v konaní zastúpený advokátskou kanceláriou
Fridrich Paľko, s.r.o., Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421, v mene ktorej koná doc. JUDr.
Branislav Fridrich, PhD., advokát, proti žalovanej: Slovenská republika, konajúca prostredníctvom
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie 13, Bratislava, o určenie, že žalovaná
je zodpovedná za škodu vzniknutú nesprávnym úradným postupom, o zaplatenie náhrady škody 125,-
eur a nemajetkovej ujmy 440,- eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného
súdu Trnava č. k. 19C/33/2013-41 zo dňa 06. mája 2014 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Žalovanej sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal, aby
medzitýmnym rozsudkom bolo určené, že žalovaná je zodpovedná za škodu spôsobenú nesprávnym
úradným postupom Okresného súdu Senica (ďalej len „exekučný súd“) a bolo jej uložené zaplatiť
náhradu škody vo výške 125,- eur a nemajetkovej ujmy vo výške 440,- eur s príslušenstvom, vzniknutej
žalobcovi nesprávnym úradným postupom exekučného súdu, pretože tento nerozhodol o žiadosti o
vydanie poverenia na vykonanie exekúcie pre pohľadávku žalobcu v zákonom stanovenej lehote.
Žalovanej nepriznal náhradu trov konania. Vecne svoje rozhodnutie súd prvého stupňa odôvodnil tým,
že z priloženého exekučného spisu Okresného súdu Senica, sp. zn. 8Er/260/2010 zistil, že exekútor
doručil tomuto súdu žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie dňa 23.04.2010. Exekučný
súd vydal poverenie na vykonanie exekúcie dňa 24.09.2010. V zmysle judikatúry Ústavného súdu SR
nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, nakoľko pojem zbytočné prieťahy je pojem autonómny,
ktorý nemožno vykladať a aplikovať predovšetkým materiálne. S poukazom na konkrétne okolnosti
prípadu sa postup exekučného súdu nevyznačuje takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné
kvalifikovať ako zbytočné prieťahy vzhľadom na objektívne dôvody, a to predovšetkým na nutnosť
preveriť existenciu dôvodov neprípustnosti exekúcie. V postupe exekučného súdu neboli zistené žiadne
také pochybenia, ktoré by viedli ku konštatovaniu, že sa dopustil nesprávneho úradného postupu a
vzhľadom na dôležitosť rozhodnutia sa o dobe rozhodovania súdu dá hovoriť ako o prijateľnom časovom
intervale. Vo vzťahu k uplatnenému nároku na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy žalobca
žiadnym spôsobom nepreukázal, že by mu v súvislosti s postupom exekučného súdu vznikla akákoľvek
majetková škoda, či nemajetková ujma. Nedodržanie zákonnej lehoty automaticky nezakladá nárok na
náhradu škody. Ohľadne prípadného prieťahu sa neviedlo žiadne disciplinárne konanie, neriešila sa



sťažnosť na prieťahy v konaní, nerozhodoval Ústavný súd Slovenskej republiky, či Európsky súd pre
ľudské práva. Absentuje teda prvotná podmienka pre vznik zodpovednosti štátu, a to nesprávny úradný
postup orgánu verejnej moci, keď nesprávny úradný postup nebol v konaní preukázaný. Zo všetkých
vyššie uvedených dôvodov súd prvého stupňa žalobu považoval za neopodstatnenú. Žalovaná vzniesla
námietku premlčania, ak došlo k uplynutiu 15-dňovej lehoty od doručenia žiadosti súdneho exekútora o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie pred dňom 23.04.2009. O takýto prípad v prejednávanej veci
nešlo, pretože žiadosť súdneho exekútora bola exekučnému súdu doručená 23.04.2010. Súd prvého
stupňa sa preto vznesenou námietkou premlčania nezaoberal. Právne svoje rozhodnutie súd prvého
stupňa odôvodnil ustanoveniami § 3 ods. 1 písm. d), ods. 2, § 4 ods. 1 písm. a), § 9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1,
§ 16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2, § 19 ods. 1, 3 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len „zák. č. 514/2003 Z.z.“), § 41 ods. 2
písm. d), i) a § 44 ods. 2 zák. č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný
poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (v ďalšom texte „Exekučný poriadok“). O náhrade trov
konania rozhodol podľa ustanovenia § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“),
úspešnej žalovanej však náhradu trov konania nepriznal, pretože si ich neuplatnila a nepreukázala, že
jej trovy konania vznikli.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca a žiadal, aby odvolací súd zrušil
napadnutý rozsudok a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Podľa žalobcu účastníkovi
konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, súd prvého stupňa nesprávne
vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil
skutkový stav, neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na
zistenie rozhodujúcich skutočností, rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci. Žalobca predovšetkým namietal, že súd rozhodol v merite veci na základe a s použitím
inšpirácie novou právnou úpravou obsiahnutou v § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z., ktorá nadobudla
účinnosť až po založení zodpovednostného právneho vzťahu, čo má za následok nesprávnosť súdneho
rozhodnutia, ktoré musí byť zrušené. Súd svojím rozhodnutím de iure i de facto aplikoval princíp
priamej retroaktivity, čo je neprípustné. Podľa odvolateľa súd vôbec nevysvetlil, prečo zastáva názor, že
účastníkom nevznikol stav právnej neistoty, ktorá existuje vždy do času, kým nedôjde ku konečnému
rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania právnej neistoty
určením zákonnej lehoty, čo exekučný súd ignoroval a na čo zo zákona nemal oprávnenie. Podľa
odvolateľa súdu neprísluší polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konania zákonnými lehotami. Súd má
aplikovať platné právo a akéhokoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom, na
ktorom nemožno založiť meritórne rozhodnutie. Štrasburgský súd opakovane uviedol, že zodpovednosť
štátu za prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú
mimosúdne faktory, napríklad i rozsah nevybavenej súdnej agendy. Žalobca vôbec nechápe aký môže
mať na výsledok konania dopad skutočnosť, že súd vyjadril svoje presvedčenie o rozpore exekučného
titulu so zákonom.

K odvolaniu žalobcu sa žalovaná nevyjadrila, samostatný odvolací návrh nepodala.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 zákona č.99/1963 Zb. v znení neskorších predpisov -
Občianskeho súdneho poriadku - ďalej len „OSP“), po zistení, že odvolanie podal včas účastník konania
(§ 201, 204 OSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je opravný prostriedok prípustný (§ 202 OSP),
preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania
(§ 212 ods. 1 OSP), prejednal postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 OSP)
a dospel k záveru, že odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny. Senát
odvolacieho súdu toto rozhodnutie vydal pomerom hlasov 3:0, t.j. jednohlasne (§ 3 ods. 9 posledná veta
zák. č. 757/2004 Z. z.).

Odvolací súd vo veci rozhodol podľa ustanovenia § 214 ods. 2 OSP bez nariadenia odvolacieho
pojednávania tak, že rozsudok verejne vyhlásil, nakoľko vec bola ústne prejednaná pred súdom prvého
stupňa a v odvolacom konaní nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nejedná sa o
konanie, v ktorom by súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia pojednávania a je
potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nejde ani o konanie vo veciach porušovania zásady
rovnakého zaobchádzania a nariadenie pojednávania nevyžaduje ani dôležitý verejný záujem.



Podľa § 219 ods. 1 a 2 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak
sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v
odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia,
prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

V preskúmavanej veci sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, pričom konštatuje správnosť dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa. Na zdôraznenie
správnosti napadnutého rozhodnutia poukazuje na nasledovné skutočnosti:

Žalobca sa svojou žalobou domáhal z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu
náhrady škody v celkovej výške 125,- eur. Táto škoda predstavuje podľa žalobcu náhradu účelne
vynaložených nákladov spojených s jeho činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a vymáhania
pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie a rozhodnutím o nej. Žalobca podľa vlastného tvrdenia vynaložil v tomto období
na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou informačného
systému sumu 70,- eur, na udržiavanie a správu informačného systému sumu 40,- eur, na administráciu
listín a komunikáciu s pôvodným súdnym exekútorom sumu 50,- eur, na administratívne spracovanie
textov urgencií adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdaje s spojené s vyhotovovaním
urgencií adresovaných exekučnému súdu, na poštové a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním
a kontrolou stavu konania na exekučnom súde sumu 15,- eur. Zároveň si žalobca uplatnil náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch v sume 440,- eur, pretože samotné konštatovanie porušenia práva na
súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. l Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny
proces zaručeného čl. 6 ods. l Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd nie
je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Sumu
440,- eur (za osem celých mesiacov) žalobca vyčíslil výpočtom - alikvotným pomerom 55, - eur za každý
mesiac omeškania v činnosti exekučného súdu na základe aplikácie doktríny ústavného súdu teda 660,-
eur za rok : 12 mesiacov v roku = 55,- eur za mesiac. Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy odôvodnil
tým, že nesprávnym úradným postupom došlo k zmareniu jeho legitímneho očakávania, že správnym a
zákonným postupom súdu dôjde k vymoženiu jeho pohľadávky. Nesprávny úradný postup exekučného
súdu vystavil oprávnené záujmy žalobcu nasledovným rizikám: neskorým ukončením procedúry
exekučným súdom nastalo riziko zániku povinného; neskorým ukončením procedúry exekučným súdom
nastalo riziko zmarenia účelu konania pre stratu kontaktu s povinným; neskorým ukončením procedúry
exekučným súdom nastalo riziko insolvencii povinného. V skutočnosti, že exekučný súd nerozhodol o
žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v lehote 15 dní podľa citovaného ustanovenia §
44 ods. 2 Exekučného poriadku, žalobca vzhľadal nesprávny úradný postup exekučného súdu.

Z obsahu preskúmavaného spisu odvolací súd zistil, že žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie bola doručená exekučnému súdu dňa 23.04.2010. Exekučným titulom bol rozsudok Stáleho
rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s., so sídlom v Bratislave,
spisová zn.: SR 21219/09, zo dňa 08.12.2009. Exekučný súd poveril súdneho exekútora vykonaním
exekúcie dňa 24.09.2010.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom v čase doručenia predmetnej žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia exekučnému súdu (do 31.5.2010) súd preskúma žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor
v žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo
exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti, písomne poverí exekútora, aby vykonal
exekúciu.

Ústavným základom zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom je čl. 46 ods. 3
Ústavy Slovenskej republiky (Každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím
súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom.).

Pre priznanie náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je nevyhnutné súčasné
splnenie troch podmienok: 1) nesprávny úradný postup, 2) vznik škody a 3) príčinná súvislosť
medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Predpoklad súčasného splnenia uvedených
podmienok znamená, že ak chýba čo i len jedna z podmienok, náhradu škody nie je možné priznať.



Dôkazné bremeno preukázať podmienky náhrady škody spočíva na poškodenom, v preskúmavanej veci
na žalobcovi.

Pojem „nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci“ nie je zákonodarcom v ustanovení § 9 ods. 2
zák. č. 514/2003 Z.z. výslovne definovaný, je uvedený len príkladmo. Je však možné
vyvodiť, a to aj z ustálenej judikatúry, že ide o taký úradný postup, ktorý má vadu, ktorá nie je v súlade
s príslušnou právnou úpravou. Jedná sa o postup, pri ktorom dôjde k porušeniu pravidiel stanovených
právnymi predpismi pre konanie orgánu verejnej moci alebo porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy,
funkcie alebo cieľov tejto činnosti, teda o postup nezákonný. Skutočnosť, že ide o nesprávny úradný
postup taktiež určuje fakt, že musí ísť o úradný postup priamo súvisiaci s výkonom právomocí orgánu
verejnej moci. Nesprávnym úradným postupom nie sú len prípady, v ktorých orgán verejnej moci priamo
koná (pri rozhodovacej činnosti) ale aj pri porušení povinnosť urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v
zákonom stanovenej lehote, prípadne ak ide o nečinnosť pri výkone verejnej moci.

V preskúmavanej veci došlo k prekročeniu lehoty stanovenej citovaným ustanovením § 44 ods.
2 Exekučného poriadku. Odvolací sud však súhlasne so súdom prvého stupňa poukazuje na
názor Ústavného súdu SR, podľa ktorého porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov nemožno vyvodzovať len zo skutočnosti, že štátny orgán dôsledne nepostupoval v zákonom
ustanovených lehotách (nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 471/2012). Súd vo svojej rozhodovacej
činnosti na zákonom stanovené lehoty síce prihliada, ale ich nedodržanie automaticky nevyvoláva
porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce
všetky konkrétne okolností posudzovanej veci. Porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov v zmysle citovaného článku ústavy nemožno preto vyvodzovať len zo skutočnosti, že štátny
orgán dôsledne nepostupoval v zákonom ustanovených lehotách (pozri napr. I ÚS 86/02). Ústavný
súd už v tejto súvislosti uviedol, že pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy
(obdobne aj pojem „v primeranej lehote“ obsiahnutý v čl. 6 ods. 1 dohovoru) je pojem autonómny, ktorý
nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom na v zákone ustanovené lehoty na vykonanie toho-ktorého
úkonu súdu alebo iného štátneho orgánu (I. ÚS 70/02). Opierajúc sa o uvedenú konštantnú judikatúru
ústavného súdu, odvolací súd konštatuje, že v danom prípade prekročením zákonnej 15 dňovej lehoty
nedošlo k zbytočným prieťahom v konaní ani k nesprávnemu úradnému postupu súdu.

Ako odvolací súd už vyššie konštatoval, základné podmienky pre priznanie nároku na náhradu
škody spôsobenej pri výkone verejnej moci musia byť splnené kumulatívne. Keďže potom podmienka
existencie nesprávneho úradného postupu exekučného súdu v danej veci, s poukazom na vyššie
uvedenú argumentáciu splnená nebola, nemohol vzniknúť žalobou uplatnený nárok žalobcu, ani
nadväzne nemôžu byť splnené podmienky príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a
škodou a ani vznik škody, resp. ujmy. Vzhľadom na to už potom nie je potrebné a bolo by nadbytočné
a v rozpore so zásadou hospodárnosti občianskeho súdneho konania skúmať existenciu škody a
nemajetkovej ujmy, ako aj ich rozsah. Tiež by bolo nadbytočným i nedôvodným vysporiadavať sa s
ďalšou odvolacou argumentáciou žalobcu (sčasti i nesúladnou s argumentáciou prvostupňového súdu),
ktorá je vzhľadom na vyššie uvedené už irelevantná a nespôsobilá zvrátiť výsledok konania.

Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa ustanovenia § 219
ods. 1 OSP ako vecne správny potvrdil.

V odvolacom konaní bola v plnom rozsahu úspešná žalovaná, v dôsledku čoho jej v zmysle ustanovenia
§ 142 ods. 1 OSP v spojení s ustanovením § 224 ods. 1 OSP vzniklo právo na náhradu trov odvolacieho
konania. Žalovaná si náhradu trov odvolacieho konania neuplatnila, neboli jej preto odvolacím súdom
priznané.

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.