Rozsudok Krajského súdu Nitra sp. zn. 7Co/228/2013 z 11. 6. 2014 Citácia: rozsudok Krajského súdu Nitra z 11. júna 2014, sp. zn. 7Co/228/2013, ECLI:SK:KSNR:2014:4412221389.2 Krajský súd Nitra | 7Co/228/2013 | ECLI:SK:KSNR:2014:4412221389.2 | 2014-06-11 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Zodpovednosť za škodu pri výkone verejnej moci Citované ustanovenia: § 3 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., § 3 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., § 44 ods. 2 EP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/a44c212f-c20f-4a21-8571-f2c5b98a6466 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSNR:2014:4412221389.2 Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 7Co/228/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 4412221389
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 06. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Sidónia Sládečková
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2014:4412221389.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Sidónie Sládečkovej a členov
senátu JUDr. Sone Zmekovej a JUDr. Eriky Madarászovej, v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ,
s.r.o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zast. Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom
Bratislava, Grösslingova 4, proti žalovanému: Slovenská republika a v jej mene konajúce Ministerstvo
spravodlivosti Slovenskej republiky, Bratislava, Župné námestie 13, o náhradu škody a nemajetkovej
ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Komárno zo dňa 28. mája 2013 č.k.
13C/677/2012-47, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .
Žalovanému nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh žalobcu, ktorým sa voči žalovanému
domáhal zaplatenia sumy 3271,76 eura ako náhrady škody a sumy 654,35 eura ako
nemajetkovej ujmy podľa zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci, ktorá mu vznikla nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Nové Zámky v exekučnom
konaní vedenom pod sp.zn. 14Er/181/2011. Žalovanému náhradu trov
konania nepriznal.
Rozhodnutie po právnej stránke odôvodnil ust. § 4 ods. 1 písm. a/ bod 1, § 9 ods. 1, 2, § 15 ods.
1, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1-3 a § 19 ods. 1, 3 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci, ako i ust. § 41 ods. 1, 2 písm. d) a § 44 ods. 1, 2 zák. č.
233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov
účinného v čase začatia exekučného konania (ďalej len "Exekučný poriadok"). Vychádzal zo zisteného
skutkového stavu, ktorým mal za preukázané, že v exekučnom konaní vedenom na Okresnom súde
Nové Zámky pod sp.zn. 14Er/181/2011 podal súdny exekútor súdu
dňa 14.2.2011 žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie spolu s návrhom na vykonanie
exekúcie, ktorá bola uznesením Okresného súdu Nové Zámky (ďalej len "exekučný súd") zo dňa
23.2.2011 č.k. 14Er/181/2011-10 zamietnutá a keďže oprávnený nepodal proti nemu odvolanie,
uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 7.4.2011. Následne uznesením zo dňa 10.6.2011 č.k.
14Er/181/2011-11 právoplatným 19.7.2011bolo exekučné konanie zastavené. Konštatoval, že písomná
žiadosť žalobcu na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody bola žalovanému podaná, pričom
ku dňu rozhodovania odporkyňa v zákonnej 6-mesačnej lehote jeho nárok neuspokojila. Súd preto
skúmal dôvodnosť návrhu navrhovateľa z pohľadu ním tvrdeného nesprávneho úradného postupu,
ktorý navrhovateľ vzhliadol v tom, že k vydaniu poverenia nedošlo v zákonnej 15-dňovej lehote, resp.
lehote primeranej, z akého dôvodu a či navrhovateľovi vznikla škoda. Opierajúc sa o ust. § 44 ods.
2 Exekučného poriadku účinného v čase začatia exekučného konania dôvodil, že z jeho slovného a
logického výkladu vyplýva, že 15-dňová lehota sa vzťahuje len na rozhodnutie súdu v prípade, keď súd



„poverí“ súdneho exekútora vykonaním exekúcie, avšak v prípade “zamietnutia„ žiadosti zákonodarca
nestanovil žiadnu lehotu. V tejto súvislosti argumentoval, že rozhodovacia činnosť v prípade, že návrh
na vykonanie exekúcie je v rozpore so zákonom, si vyžaduje zložitejšie právne posúdenie a tiež i
prípadné zadováženie listinných dôkazov, ako tomu bolo i v danej veci. Uzavrel preto, že ak exekučný
súd rozhodol v lehote 9 dní, nedošlo k nedodržaniu zákonnej lehoty na vydanie rozhodnutia. Zdôraznil
tiež, že prípadné nedodržanie primeranej lehoty automaticky nezakladá nárok na náhradu škody a tiež,
že v konaní o náhradu škody podľa zák. č. 514/2003 Z.z. nie je všeobecný súd oprávnený konštatovať,
že došlo k prieťahom v konaní, keď táto kompetencia prináleží len Ústavnému súdu SR, pričom žiadne
takéto konanie sa neviedlo. Za nedôvodný označil i žalobcom vytýkaný nesprávny úradný postup,
spočívajúci v preskúmavaní práva navrhovateľa na zaplatenie dlhu poukazujúc na to, že v zmysle § 44
ods. 2 Exekučného poriadku exekučný súd je ex offo povinný skúmať, či exekučný titul nie je v rozpore
so zákonom, v rámci čoho neskúma vecnú správnosť exekučného titulu, ale to, či exekučný titul bol
vydaný na to oprávneným orgánom a či je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. V prípade,
ak exekučný titul je vydaný orgánom, ktorý nemal právomoc na jeho vydanie, považuje súdna prax
takéto rozhodnutie za ničotné a nespôsobilé ani založiť prekážku res iudicatae. V prípade, že predmetom
rozhodcovského konania je spor zo spotrebiteľského vzťahu, bol preto exekučný súd oprávnený a
zároveň i povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade nedostatku v
tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom, znamenajúci neúčinnosť a
teda nezáväznosť tohto exekučného titulu. Uviedol tiež, že zodpovednosť za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci v zmysle zák. č. 514/2003 Z.z. je koncipovaná ako zodpovednosť objektívna, čo
znamená, že oprávnený subjekt musí preukázať vznik škody a že táto je výsledkom činnosti príslušného
orgánu štátu, pričom nesprávny úradný postup môže mať za následok vznik zodpovednosti len vo
vzťahu k takému zmenšeniu majetku, ktoré bolo priamo a nesprostredkovane spôsobené práve a len
týmto postupom. Nakoľko dospel k záveru, že zo strany exekučného súdu v označenej veci nedošlo k
nesprávnemu úradnému postupu, nebol tak daný právny základ zodpovednosti žalovaného za škodu,
a preto sa ďalej ani nezaoberal výškou žalobcom uplatnenej škody, ani nemajetkovej ujmy. O trovách
konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP tak, že žalovanému, ktorý mal vo veci úspech, nepriznal
náhradu trov konania, keďže tieto žalovaný nešpecifikoval v zákonom stanovenej lehote.
Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, ktorý žiadal napadnutý rozsudok zrušiť
a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V dôvodoch uviedol, že súd prvého stupňa neúplne
zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich
skutočností, jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a postupom súdu
účastníkovi konania bola odňatá možnosť konať pred súdom. Namietal, že súd prvého stupňa založil
svoje rozhodnutie na základe a s použitím novej právnej úpravy obsiahnutej v ust. § 9 ods. 2 zák.
č. 514/2003 Z.z., ktorá sa stala súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti a teda
po tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu, hoci pri svojom rozhodovaní
bol viazaný ust. § 9 ods. 1 v znení zák. č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom pred prijatím zák. č.
412/2012 Z.z.. Svojim rozhodnutím de iure a de facto tak aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je
neprípustné. Vytkol mu tiež, že odôvodnenie o zániku nároku na náhradu uplatnenej škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom založil na nedôveryhodnosti údajov, čo platné právo nepozná. V tejto
súvislosti poukázal na to, že nemal k dispozícii súdny spis exekučného súdu, a preto mohol niektoré
skutočnosti len usudzovať podľa sekundárnych prejavov, ktoré mal v realite, z ktorého dôvodu ako
dôkaz označil aj exekučný spis a žiadal použiť v ňom obsiahnuté listiny. Samotná nedôveryhodnosť
údajov však nič nemôže zmeniť na tom, že zo strany štátneho orgánu došlo k nesprávnemu úradnému
postupu, keď rozhodnutie nebolo vydané v zákonom ustanovenej lehote. Namietal, že súd prvého
stupňa vôbec nevysvetlil svoj názor, že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty, i napriek tomu, že
zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty a za
situácie, že exekučný súd ignoroval túto legitímnu sféru a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktorý
je z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Právna istota
ohľadom riadneho výkonu exekúcie totiž nemohla byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu,
ale len súdu exekučného. Ďalej argumentoval, že súdu neprísluší polemizovať o vhodnosti limitácie
dĺžky konaní zákonnými lehotami a jeho povinnosťou je aplikovať platné právo a jeho úvahy negujú
stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej zodpovednosť štátu za prieťahy
v konaní vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne faktory ako
napr. rozsah nevybavenej súdnej agendy, nárast ekonomickej trestnej činnosti atď. Rovnako tak Dohovor
zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny poriadok spôsobom vyhovujúcim požiadavkám
čl. 6 ods. 1, ktorý zahŕňa aj právo na rozhodnutie veci v primeranej lehote a pokiaľ súd a ani samotný
štát neprijal žiadne opatrenia na riešenie vzniknutej kritickej situácie, tento nedostatok mu nemôže



byť dávaný za vinu. Za prejav nesústredenej činnosti súdu prvého stupňa označil jeho presvedčenie
o rozpore exekučného titulu so zákonom v súvislosti s výsledkom konania, nakoľko vyhodnocoval
skutočnosti, ktoré s predmetom konania nesúviseli.
Žalovaný sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadril.
Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) po zistení, že odvolanie podal včas účastník
konania (§ 201 a §204 OSP), viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 OSP) a viazaný
skutkovým stavom zisteným súdom prvého stupňa (§ 213 ods. 1 OSP), prejednal vec podľa § 214 ods. 2
OSP bez nariadenia pojednávania, s verejným vyhlásením rozsudku pri splnení si povinnosti upravenej
v ust. § 156 ods. 3 OSP a po prejednaní veci dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je vo
výroku vecne správne a odvolanie žalobcu nie je dôvodné. Preto v zmysle § 219 ods. 1 OSP napadnutý
rozsudok potvrdil.
Predmetom tohto konania je návrh žalobcu, ktorým sa voči žalovanému domáha zaplatenia sumy
3.271,76 eura z titulu náhrady škody a sumy 654,35 eura z titulu nemajetkovej ujmy podľa zák. č.
514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci vzniknutých mu v dôsledku
nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Nové Zámky v exekučnom konaní vedenom na tomto
súde pod sp. zn. 14Er/181/2011, ktorý videl v nevydaní rozhodnutia v zákonom
stanovenej 15-dňovej lehote, pretože k vydaniu rozhodnutia došlo s omeškaním viac ako 72 dní.
Podľa § 3 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci v znení účinnom do 01. 01. 2013 (ďalej len "zák. č. 514/2003 Z.z."), ktorý na danú vec dopadá,
štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi
verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona, pri výkone verejnej moci a) nezákonným rozhodnutím, b)
nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste, o
ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe a d) nesprávnym úradným postupom.
Zodpovednosti podľa ods. 1 sa nemožno zbaviť (§ 3 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z.).
Podľa § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone
verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených
záujmov fyzických osôb a právnických osôb.
Právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým
postupom spôsobená škoda (§ 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z.).
Uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak. V prípade,
ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na
ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj
nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak (§ 17 ods.1, 2 zák. č. 514/2003 Z.z.)
Zákon č. 514/2003 Z.z. je osobitným zákonom, ktorý upravuje podmienky a spôsob náhrady škody,
ktorá vznikla pri výkone verejnej moci. Na to, aby štát zodpovedal za škodu spôsobenú orgánom
vykonávajúcim verejnú moc, musia byť splnené podmienky zodpovednosti za škodu podľa tohto zákona.
Základnou podmienkou zodpovednosti štátu je, aby škoda bola spôsobená pri výkone verejnej moci
orgánom, ktorý vykonáva verejnú moc niektorým zo spôsobov v zákone špecifikovaným, druhým
predpokladom je vznik škody alebo nemajetkovej ujmy a treťou podmienkou je, aby medzi konaním,
ktoré viedlo k vzniku škody a samotnou škodou, bola daná priama príčinná súvislosť. Dôkazné bremeno
na preukázanie splnenia týchto podmienok znáša poškodený a ak preukáže ich splnenie, štát sa svojej
zodpovednosti zbaviť nemôže, keďže zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci,
má charakter objektívnej zodpovednosti bez ohľadu na zavinenie. Z hľadiska spôsobu, akým bola
škoda spôsobená, zákon rozlišuje základné dva okruhy zodpovednosti za škodu a to zodpovednosť
za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím (§ 5 a § 6) a zodpovednosť za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom (§ 9). I keď zákon explicitne nedefinuje pojem "nesprávny úradný
postup", vo všeobecnosti za takýto možno považovať porušenie pravidiel predpísaných právnymi
normami pre konanie štátneho orgánu pri jeho činnosti súvisiacej s výkonom verejnej moci, ktorý sa
dotýka individuálnych práv a povinností účastníkov daného konania. Z ust. § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003/
Z.z. vyplýva, že za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej
moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť takéhoto orgánu,
zbytočné prieťahy v konaní, ako aj iný nezákonný zásah do práv a právom chránených záujmov fyzických
a právnických osôb. Rozhodovanie o náhrade škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je
závislé od posúdenia príčinnej súvislosti medzi týmto postupom a vzniknutou škodou ako jedným
z rozhodujúcich predpokladov pre vznik škody. Pôjde teda najmä o objasnenie príčin, ktoré viedli
k určitému výsledku a o starostlivé zváženie všetkých príčinných súvislostí. Z hľadiska objektívnej



zodpovednosti štátu ide o vzťah príčinnej súvislosti vtedy, ak škoda vznikla následkom škodovej udalosti,
a preto nesprávny postup orgánu štátu musí byť vždy so vznikom škody vo vzťahu príčiny a následku.
V prejednávanej veci sa súd prvého stupňa správne najskôr zaoberal existenciou predpokladov
zodpovednosti žalovaného za škodu uplatňovanú právny záver.
Z pripojeného exekučného spisu Okresného súdu Nové Zámky sp. zn. 14Er/181/2011 je
preukázané, že exekučnému súdu bola dňa 14.2.2011 doručená žiadosť súdneho exekútora JUDr.
Rudolfa Krutého o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, na návrh oprávneného Pohotovosť, s.r.o.,
proti povinnému Y. F., o vymoženie sumy 824,45 eur s príslušenstvom na základe
exekučného titulu, ktorým bol rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zo dňa 8.10.2010 sp. zn. SR
09169/10. Exekučný súd uznesením zo dňa 23.2.2011 č. k. 14Er/181/2011-10 zamietol žiadosť súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 10.6.2011.
Následne uznesením zo dňa 10.6.2011 č.k. 14Er/181/2011 právoplatným 19.7.2011
bolo exekučné konanie zastavené. Podľa žalobcu takýto postup exekučného súdu vykazuje znaky
nesprávneho úradného postupu, keď k rozhodnutiu exekučného súdu o žiadosti súdneho exekútora
došlo po uplynutí zákonnej 15-dňovej lehoty a s takým časovým oneskorením (72 dní), ktoré je potrebné
s ohľadom na právnu zložitosť veci a potrebu spolupráce s účastníkmi konania hodnotiť ako prieťahy
v konaní.
Pre posúdenie toho, či došlo k vydaniu, resp. nevydaniu rozhodnutia exekučného súdu v zákonom
ustanovenej lehote, je znenie ust. § 44 ods. 2 zák. č. 233/1995 Z. z. v znení účinnom od 1.6.2010 do
31.5. 2011, teda v čase začatia exekučného konania (ďalej len "Exekučný poriadok").
Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so
zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota
neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu
alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením
zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.
Odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvého stupňa, že z prejavu vôle normotvorcu obsiahnutom
v citovanom ustanovení plynie záver, podľa ktorého 15-dňová lehota od doručenia žiadosti exekútora
pre exekučný súd sa vzťahovala len na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, nie aj pre zamietnutie
žiadosti. Prejav vôle vyjadrený v právnej norme je totiž potrebné ozrejmiť výkladovými metódami, ktoré
zachovávajú autenticitu sledovaného zámeru, čo umožňuje výklad doslovný, gramatický a systematický,
pričom niet dôvodu pre použitie analógie. V tejto súvislosti je zvlášť významné, že úmyslom zákonodarcu
bolo práve zefektívnenie exekučného konania v snahe dosiahnuť, aby poverenie na vykonanie exekúcie
nebolo zdržiavané nečinnosťou exekučného súdu a tak prispieť k lepšej vymožiteľnosti práva. Táto
požiadavka však stráca svoj základný význam a opodstatnenosť v prípade, že niet exekučného titulu
pre jeho rozpor so zákonom ako materiálneho predpokladu každej exekúcie. Neznamená to však, že
i vtedy exekučné konanie nemusí naplniť právo účastníka na prejednanie veci v primeranej lehote a
bez zbytočných prieťahov vyplývajúce z čl. 48 ods. 2 Ústavy a článku 6 ods. 1 Dohovoru, aby sa
tak odstránil stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho
orgánu. Pokiaľ by ale zákonodarca mal úmysel, aby 15-dňová lehota exekučného súdu dopadala i
na rozhodnutie, ktorým zamietne žiadosť exekútora o udelenie poverenia, bol by to explicitne zakotvil
spôsobom ako v niektorých ďalších ustanoveniach Exekučného poriadku, napr. v ust. § 44 ods. 8, §
50 ods. 2 Exekučného poriadku, v ktorých uložil exekučnému súdu rozhodnúť (či už pozitívne alebo
negatívne) v tam stanovenej lehote na rozdiel od ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, kde uložil
exekučnému súdu do 15 dní od doručenia žiadosti "poveriť" exekútora, aby exekúciu vykonal. S ohľadom
na cieľ a zásady Exekučného poriadku, na ktorých je budovaný, preto jeho ust. § 44 ods. 2 nie je možné
interpretovať rozširujúcim spôsobom tak, ako to tvrdí žalobca Odvolacím súdom zastávaný názor v
konečnom dôsledku, s prihliadnutím na vzájomné súvislosti a účel sledovaný právnou úpravou, nemožno
označiť ani za neprimeraný alebo svojvoľný výklad práva upierajúci základné práva a slobody, súčasťou
ktorých je i právo na súdnu ochranu. Vychádzajúc z týchto záverov v danej veci s ohľadom na skutočnosť,
že žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola exekučným súdom
zamietnutá v lehote 9 dní od podania žiadosti, nedošlo tak z jeho strany k porušeniu povinnosti vydať
rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote.
Rovnako tak v exekučnom konaní neboli preukázané žalobcom tvrdené zbytočné prieťahy, ktoré
tvrdenie podliehalo prieskumnej činnosti súdu z hľadiska platnej právnej úpravy § 9 ods. 1 zák. č.
514/2003 Z.z. v čase vzniku zodpovednostného vzťahu. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, každý má právo, aby
sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti, aby sa mohol vyjadriť



ku všetkým vykonávaným dôkazom. Právo každého na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne
a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne
o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia
proti nemu, zakotvuje i čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru. V tomto smere rozsiahla rozhodovacia prax
ústavného súdu ustálila, že pri rozhodovaní, či vo veci došlo k prieťahom v konaní, sa zohľadňujú
tri kritéria, ktorými sú: právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka
konania a spôsob, akým súd v konaní postupoval. Pojem "zbytočné prieťahy" obsiahnutý v čl. 48 ods.
2 ústavy je pojem autonómny, ktorý nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom na lehoty uvedené v
zákone, ale s ohľadom na konkrétne okolnosti veci , preto sa aj v týchto prípadoch postup dotknutého
štátneho orgánu nemusí vyznačovať takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať
ako zbytočné prieťahy. Pri rozhodovaní o tom, či vo veci došlo k prieťahom v konaní sa zohľadňujú tri
kritériá, ktorými sú: 1. právna a faktická zložitosť vecí, o ktorej súd rozhoduje, 2. správanie účastníka
konania, 3. spôsob, akým súd v konaní postupoval. Pojem "zbytočné prieťahy obsiahnutý v článku
48 ods. 2 Ústavy je pojem autonómny, ktorý nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom na lehoty
uvedené v zákone, ale s ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa aj v týchto prípadoch postup dotknutého
štátneho orgánu nemusí vyznačovať takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať
ako zbytočné prieťahy (nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 16/02). Ustanovenie § 9 zákona treba na
vec aplikovať v takom znení, v akom platil v čase namietaného nesprávneho úradného postupu orgánu
verejnej moci a nie je teda možné toto zákonné ustanovenie vykladať v zmysle jeho znenia po novele
od 01.01.2013 (zákonom č. 412/2012 Z. z.), z čoho potom vyplýva, že postup exekučného súdu bolo
nevyhnutné posúdiť aj z hľadiska "zbytočných prieťahov" a to súdom samostatne, bez potreby existencie
rozhodnutia alebo konania iného orgánu v zmysle znenia ustanovenia § 9 ods. 2 po novelizácii od
01.01.2013. Posúdenie zbytočných prieťahov nie je možné bez prihliadania na všetky okolnosti veci, teda
nemožno neprihliadať na tisícky obdobných vecí podávaných navrhovateľom na postup exekučného
súdu i vzhľadom k jeho možnostiam.
S poukazom na uvedené okolnosti, i podľa názoru odvolacieho súdu, žalobca nepreukázal, že zo
strany exekučného súdu došlo k nesprávnemu úradnému postupu v zmysle § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003
Z.z., čím nebol naplnený základný predpoklad pre zodpovednosť žalovaného za žalobcom požadovanú
náhradu škody a nemajetkovú ujmu. Odvolací súd ešte dodáva, že pokiaľ že nedisponoval spôsobilým
exekučným titulom, nemohol sa v rámci exekúcie vôbec domôcť ani nároku od povinného vyplývajúcemu
mu z úverovej zmluvy, a preto s rozhodcovským rozsudkom ako nulitným aktom v exekučnom konaní sa
ani nemôže spájať vznik akejkoľvek škody oprávneného pre samotnú nemožnosť realizácie exekúcie.
Záverom odvolací súd konštatuje, že hoci žalobca ani nekonkretizoval svoj odvolací dôvod o postupe
prvostupňového súdu v konaní, ktorým malo dôjsť k odňatiu mu možnosti konať pred súdom, odvolací
súd po preskúmaní veci a konania, ktoré mu predchádzalo, takúto vadu konania podľa § 221 ods. 1
písm. f/ OSP nezistil. I ďalšie skutočnosti vytýkané žalobcom v jeho odvolaní sú bez právneho významu,
pretože by prichádzali do úvahy len pri zistení existencie zodpovednostného vzťahu žalovaného, čo
nie je tento prípad.
Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny
podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.
O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods.
1 a § 151 ods. 1 OSP tak, že v odvolacom konaní úspešnému žalovanému náhradu trov odvolacieho
konania nepriznal, keďže žalovaný návrh na priznanie náhrady trov odvolacieho konania nepodal.
Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.