Uznesenie Krajského súdu Košice sp. zn. 4CoE/50/2011 z 20. 8. 2012
Citácia: uznesenie Krajského súdu Košice z 20. augusta 2012, sp. zn. 4CoE/50/2011, ECLI:SK:KSKE:2012:7011899215.1
Krajský súd Košice | 4CoE/50/2011 | ECLI:SK:KSKE:2012:7011899215.1 | 2012-08-20 | Uznesenie
Citované ustanovenia: /SK/ZZ/0/0/#paragraf-175.odsek-1
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/9b32c71a-f964-4bd6-9a79-6974066c0f75
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2012:7011899215.1

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 4CoE/50/2011
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7011899215
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 08. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Soňa Minxová
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2012:7011899215.1

Uznesenie
Krajský súd v Košiciach v exekučnej veci oprávneného: Sociálna poisťovňa so sídlom v Bratislave,
pobočka Košice, so sídlom v Košiciach, festivalové nám. č. 1, IČO : XX XXX XXX, proti povinnej t.č. neb.
I.B. B., V.. XX.XX.XXXX, naposledy bývajúcej L. Q.Š., Q. Č.. XX, o vymoženie 91,81 eura a trov exekúcie,
vedenej u súdneho exekútora JUDr. Ladislava Kováča, Exekútorský úrad so sídlom v Košiciach, Južná
trieda č. 93, pod sp.zn. EX 542/2003, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Košice
II zo dňa 8. decembra 2010, č.k. 34Er/1025/2003-35 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e    uznesenie súdu prvého stupňa.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým uznesením zmenil uznesenie Okresného súdu Košice II, č.k. 34Er
1025/2003-30 zo dňa 04.10.2010  (vydané vyšším súdnym úradníkom) tak, že zaviazal oprávneného
na náhradu trov exekúcie súdnemu exekútorovi JUDr. Ladislavovi Kováčovi, PhD. vo výške 20,05 eura
do 15 dní od právoplatnosti tohto uznesenia.

V dôvodoch uznesenia uviedol, že Okresný súd Košice II samostatným uznesením zo dňa 16.11.2009,
č.k. 34Er 1025/2003-11 exekúciu vyhlásil za neprípustnú a exekúciu zastavil, keďže povinná dňa
08.06.2004 zomrela a dedičské konanie po zomrelej povinnej, vedené pod sp.zn. 38D/445/2004, bolo
dňa 04.03.2005 zastavené pre nemajetnosť. Uznesením zo dňa 04.10.2010 č.k. 34Er 1025/2003-30
náhradu trov exekúcie súdnemu exekútorovi nepriznal. Rozhodnutie vydal vyšší súdny úradník. Proti
tomuto rozhodnutiu podal odvolanie súdny exekútor, z ktorého dôvodu postupom v súlade s ustanovením
§ 374 ods. 4 O.s.p. vo veci opätovne rozhodol sudca, ktorého rozhodnutie sa považuje za rozhodnutie
súdu prvého stupňa, a to tak že odvolaniu vyhovel v celom rozsahu.

V dôvodoch rozhodnutia poukázal na tú skutočnosť, že povinná počas konania zomrela, čím stratila
spôsobilosť mať práva a povinnosti, preto súd povinnú, ktorá inak hradí trovy exekúcie nemohol zaviazať
na náhradu trov exekúcie. Na druhej strane ani oprávnený v čase podania návrhu na začatie exekúcie,
t.j. dňa 20.08.2003 nemohol predpokladať, že povinná dňa 08.06.2004 zomrie, preto súd nemohol
oprávneného zaviazať na náhradu trov v zmysle § 203 ods. 1 exekučného poriadku, pretože zastavenie
exekúcie nezavinil, ale ani podľa ods. 2 tohto ustanovenia, keďže exekúcia nebola zastavená na základe
§ 57 ods. 1 písm. h/ Exekučného poriadku, ktoré je jediným dôvodom pre jeho použitie. Súd však pri
svojom rozhodovaní vzal zreteľ na nález Ústavného súdu SR II ÚS 31/04, z ktorého vyplýva, že medzera
v právnej úprave nemôže mať za následok porušenie základného práva garantovaného v Ústave.
Vychádzal zo skutočnosti, že súdny exekútor je vždy povinný vykonať úkony smerujúce k vymoženiu
pohľadávky, nemôže návrh na začatie exekúcie odmietnuť a z toho dôvodu by nebolo spravodlivé, aby
náklady na úkony, ktoré je povinný vždy zo zákona vykonať, znášal sám a preto súdnemu exekútorovi
priznal náhradu nevyhnutne vynaložených trov exekúcie vo výške 20,05 eura, ktoré pozostávajú z
odmeny podľa § 14 ods. 1 písm. a/ a ods. 2 vyhl. č. 288/1995 Z.z. o odmenách a náhradách súdnych



exekútorov v znení do 30.04.2008 (vyhl.) za jednu účelne vynaloženú hodinu na exekúciu vo výške 6,64
eura, ďalej z paušálnej odmeny za 2 úkony exekučnej činnosti po 3,32 eura za každý úkon, t.j. 6,64
eura, z náhrady hotových výdavkov v zmysle § 22 vyhl. vo výške 4,25 eura (poštovné) a z DPH  vo
výške 2,52 eura.

Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený a navrhol, aby odvolací súd zmenil
rozhodnutie súdu prvého stupňa tak, že neprizná náhradu trov exekúcie súdnemu exekútorovi JUDr.
Ladislavovi Kováčovi. V dôvodoch odvolania uviedol, že nemôže súhlasiť s úvahou súdu, že súdny
exekútor má vždy nárok na náhradu trov exekúcie. Je toho názoru, že priznanie náhrady trov súdnemu
exekútorovi oprávneným napriek tomu, že nie sú dané dôvody podľa ust. § 203 Exekučného poriadku, je
rozhodnutím nemajúcim oporu v zákone. Rozhodnutie tak vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci. Za dôležitú považuje tiež skutočnosť, že povinná ešte za svojho života v priebehu exekúcie uhradila
celú vymáhanú istinu,  a teda súdny exekútor si mal a mohol trovy exekúcie vymôcť u povinnej.

Súdny exekútor sa k podanému odvolaniu nevyjadril.

Odvolací súd na základe podaného odvolania vec podľa ust. § 214 ods. 2 O.s.p. prejednal bez nariadenia
pojednávania, preskúmal uznesenie súdu prvého stupňa aj s konaním, ktoré mu predchádzalo (§ 212
ods. 1 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného je nedôvodné.

Odvolací súd si v celom rozsahu osvojil aj dôvody napadnutého uznesenia a pretože sa so závermi súdu
prvého stupňa stotožnil, tak na ne ako na správne a zákonné v podrobnostiach poukazuje (§ 219 ods.
2 O.s.p.). K odvolaniu oprávneného uvádza, že v posudzovanej veci boli zákonnom splnené podmienky
na to, aby súd mohol zaviazať oprávneného na náhradu trov exekúcie. Odvolací súd vzal na zreteľ,
že vykonávanie exekučnej činnosti je výkonom verejnej moci (§ 5 ods. 2 Exekučného poriadku), ďalej
že za výkon exekučnej činnosti patrí exekútorovi odmena, náhrada hotových výdavkov a náhrada za
stratu času (§ 196 Exekučného poriadku) a napokon, že súdom poverený exekútor má pri rozhodovaní
o trovách exekúcie postavenie účastníka konania (§ 37 ods. 1 Exekučného poriadku).

Pokiaľ k zastaveniu exekúcie došlo rozhodnutím súdu z niektorého z dôvodov uvedených v ustanovení
§ 57 Exekučného poriadku, rozhodne súd aj o tom, kto a v akej výške platí trovy exekúcie (ust. § 200
ods. 2 Exekučného poriadku).

Dedičstvo sa nadobúda smrťou poručiteľa. Dedič zodpovedá do výšky nadobudnutého dedičstva za
poručiteľove dlhy, ktoré na neho prešli poručiteľovou smrťou (§ 460 a § 470 ods. 1 zákona č. 40/1964
Zb. Občianskeho zákonníka).

Ak poručiteľ nezanechal majetok, súd konanie zastaví (§ 175h ods. 1 O.s.p.); dedičov upovedomuje
o dedičskom práve len v prípade, že dedičské konanie nebolo zastavené podľa § 175h O.s.p. (§ 175i
ods. 1 O.s.p.).

V danej veci povinná v priebehu konania zomrela. Povinnosti vyplývajúce z exekučných vzťahov však
smrťou povinného nezanikajú (§ 37 ods. 3 Exekučného poriadku ), ale prechádzajú na dedičov, ktorí
sa okamihom smrti poručiteľa stávajú subjektom jeho práv a povinností a veritelia môžu od nich žiadať
uspokojenie svojich pohľadávok do výšky nadobudnutého dedičstva. V tomto prípade však poručiteľka
žiaden majetok nezanechala a dedičské konanie bolo právoplatne zastavené podľa § 175h ods. 1 O.s.p.
pre jej nemajetnosť. Prípadní dedičia nevstúpili do žiadnych povinností poručiteľky, nakoľko táto bola
nemajetná. Z uvedeného dôvodu náležité by bolo pre zastavenie exekúcie použitie ustanovenia § 57 ods.



1 písm. h/ Exekučného poriadku (z dôvodu nemajetnosti povinnej). V posudzovanom prípade však bola
exekúcia vyhlásená za neprípustnú a zastavená podľa ustanovenia § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného
poriadku (z iného dôvodu, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať). V zmysle vyššie uvedeného však súd
prvého stupňa rozhodol správne o trovách exekúcie, ak na úhradu trov exekúcie zaviazal oprávneného,
aj keď zastavenie exekúcie nezavinil, ktoré závery v odôvodnení napadnutého uznesenia súd prvého
stupňa riadne zdôvodnil.

Tieto závery plne zodpovedajú aj právnemu názoru vyslovenému v uznesení Najvyššieho súdu
Slovenskej  republiky zo dňa 13. mája 2011 sp.zn. 7M Cdo 5/2011 a zo dňa 29. februára 2012 sp.zn. 6
M Cdo 11/2011, na ktoré  odvolací súd zároveň poukazuje.

Pre úplnosť je potrebné dodať, že správne bola určená aj výška nevyhnutných trov exekúcie a oprávnený
v podanom odvolaní ani výšku priznaných trov osobitne nenamietal.

Za takejto situácie odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 O.s.p.  potvrdil ako
vecne správne.

Rozhodnutie bolo prijaté senátom pomerom hlasov  (§ 3 ods. 9 zákona č.757/2004 Z.z. v znení účinnom
od 1. mája 2011).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.