Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 3Co/72/2015 z 30. 3. 2016
Citácia: rozsudok Krajského súdu Bratislava z 30. marca 2016, sp. zn. 3Co/72/2015, ECLI:SK:KSBA:2016:1212225041.4
Krajský súd Bratislava | 3Co/72/2015 | ECLI:SK:KSBA:2016:1212225041.4 | 2016-03-30 | Rozsudok
Oblasť práva: Občianske právo – Zodpovednosť za škodu pri výkone verejnej moci
Citované ustanovenia: zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., EP, § 44 ods. 2 EP, OSP, § 109 ods. 2 písm. c) OSP, zákon č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov, § 8 zákona č. 71/1992 Zb., § 18ca zákona č. 71/1992 Zb.
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/31f4d454-4d04-4ab0-90bd-ed2b481fa299
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2016:1212225041.4

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 3Co/72/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1212225041
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 03. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Bolebruch
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1212225041.4

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Bolebrucha a sudcov
JUDr. Alexandry Hanusovej a JUDr. Ing. Maria Dubaňa v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ,
s.r.o., Pribinova 25, Bratislava, zast. Fridrich Paľko, s.r.o., Grösslingova 4, Bratislava, proti odporcovi:
Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie 13,
Bratislava, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku
Okresného súdu Bratislava II č.k. 10C/196/2012-94, zo dňa 20.11.2014, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa  p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania  n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh, zamietol návrh navrhovateľa na prerušenie
konania a odporcovi nepriznal náhradu trov konania.

V odôvodnení uviedol, že navrhovateľ sa svojim návrhom domáhal vydania medzitýmneho rozsudku,
ktorým by súd rozhodol, že odporca je zodpovedný za škodu, ktorá vznikla navrhovateľovi nesprávnym
úradným postupom Okresného súdu Bratislava II, pretože tento nerozhodol o žiadosti o udelenie
poverenia pre súdneho exekútora v exekučnom konaní vedenom pre pohľadávku navrhovateľa, ktorá
vznikla neplnením záväzku vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere č.: XXXXXXXXX dlžníkom (povinným) U.
L. (kde po prijatí návrhu na vykonanie exekúcie súdny exekútor pridelil registráciou exekučnej veci číslo
EX 14233/2009) v zákonom stanovenej lehote. Navrhovateľ sa zároveň domáhal vydania rozsudku,
ktorým by súd zaviazal odporcu povinnosťou zaplatiť navrhovateľovi 175 eur z titulu majetkovej škody
a 275 eur z titulu nemajetkovej ujmy.

Podľa návrhu navrhovateľ ako oprávnený subjekt navrhol súdnemu exekútorovi vykonať exekúciu.
Súdny exekútor požiadal miestne a vecne príslušný súd o udelenie poverenia, avšak exekučný súd
nerozhodol o udelení poverenia do 15 dní od doručenia tejto žiadosti; rozhodol až po uplynutí zákonnej
doby. Majetková škoda vznikla navrhovateľovi ako náhrada účelne vynaložených nákladov spojených
s jeho činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a vymáhania pohľadávky v období, ktoré zbytočne
uplynulo medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím o nej
(70 eur vynaložených v tomto období na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov
zamestnanca pomocou informačného systému, 40 eur na udržiavanie a správu informačného systému a
15 eur na administratívne spracovanie textov urgencií exekučnému súdu, na publikačné výdaje spojené
s vyhotovením urgencií adresovaných exekučnému súdu, na poštovné a telekomunikačné výdaje
spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde, celkovo 125 eur). Nemajetkovú
ujmu navrhovateľ odôvodnil skutočnosťou, že nesprávny úradný postup exekučného súdu vystavil



jeho oprávnené záujmy riziku zániku povinného, riziku zmarenia účelu konania pre stratu kontaktu s
povinným a riziku insolvencie povinného, keď neexistoval akýkoľvek účinný vnútroštátny prostriedok
nápravy spôsobilý reštituovať vniknutú situáciu; nezákonným zásahom vyvolaná situácia ovplyvnila jeho
ďalšie podnikateľské postupy, spôsobila neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať a
spôsobila u členov riadiacich orgánov navrhovateľa, ako aj u jej majiteľov pocity frustrácie, úzkosti,
nespravodlivosti, neistoty a nedôvery v právo a rovnosť v spoločnosti. Potrebu náhrady nemajetkovej
ujmy odôvodnil navrhovateľ požiadavkou na spravodlivé usporiadanie vzťahov a dosiahnutie adekvátnej
nápravy a primeranej satisfakcie za porušenie základných práv a princípov právneho štátu. Navrhovateľ
vyčíslil nemajetkovú ujmu s poukazom na doktrínu prijatú ústavným súdom, pričom s poukazom na
nálezy ústavného súdu mal za to, že na každý rok poznačený prieťahmi sa na základe predmetnej
doktríny vzťahuje satisfakcia vo výške 20.000,- Sk (cca 660 eur), t.j. cca 55,32 eura za každý mesiac
omeškania v činnosti exekučného súdu.

Súd prvého stupňa prejednal vec v súlade s § 101 ods. 2 O.s.p. v neprítomnosti právneho zástupcu
navrhovateľa a odporcu, ktorí sa na pojednávanie dňa 20.11.2014 nedostavili, hoci boli riadne
predvolaní. Prihliadol pritom na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy. Právny zástupca navrhovateľa
svoju neúčasť zdôvodnil návrhom na prerušenie konania.

K návrhu na prerušenie konania súd prvého stupňa uviedol, že v predmetnej veci bolo o námietke
zaujatosti zákonnej sudkyne vznesenej navrhovateľom rozhodnuté uznesením Krajského súdu v
Bratislave č.k. 3NcC/63/2012-19, zo dňa 17.10.2012, právoplatným dňa 16.11.2012, ktorým zákonná
sudkyňa JUDr. Oľga Nižňanská nebola vylúčená z prejednávania a rozhodovania predmetnej veci.
Ústavný súd Slovenskej republiky uznesením č. k. III. ÚS 295/2013-12, zo dňa 2.7.2013, sťažnosť
navrhovateľa proti uvedenému uzneseniu Krajského súdu v Bratislave odmietol pre nedostatok
právomoci na jej prerokovanie a rozhodnutie. Návrh navrhovateľa na prerušenie konania preto v zmysle
§ 109 ods. 1 písm. b) a § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p. ako nedôvodný zamietol.

Vykonaným dokazovaním mal preukázané, že v exekučnej veci oprávneného (navrhovateľa) proti
povinnému U. L., vedenej pod sp. zn. 53Er/2033/2010, vydal súd dňa 2.12.2010, na základe žiadosti o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie doručenej dňa 26.11.2010, poverenie na vykonanie exekúcie
č. XXXX XXXXXX*. Uznesením č.k. 53Er/2033/2010-9, zo dňa 2.12.2010, súd zastavil exekučné
konanie v časti o vymoženie dojednaného úroku o výške 0,25 % denne z dlžnej sumy 3.048,56
eura od 3.2.2010 do zaplatenia. Krajský súd v Bratislave toto uznesenie potvrdil uznesením č.k.
18CoE/9/2011-24. Z uvedených skutkových okolností jednoznačne vyplýva, že súd pri rozhodovaní o
vydaní poverenia na vykonanie exekúcie dodržal zákonnú 15-dňovú lehotu.

Navrhovateľ sa po tom, čo odporca jeho žiadosti na predbežné prerokovanie veci nevyhovel, domáhal
náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy proti odporcovi z dôvodu nesprávneho úradného
postupu exekučného súdu. Predpokladom zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym
úradným postupom, ako zodpovednosti objektívnej, je kumulatívne splnenie podmienok, ktorými sú
existencia nesprávneho úradného postupu, existencia majetkovej škody, resp. nemajetkovej ujmy a
príčinná súvislosť medzi škodou a nesprávnym úradným postupom. Nesprávnym úradným postupom
v súlade s § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. je aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote. Súd prvého stupňa preto v tomto prípade
neskúmal, či došlo k prieťahom v konaní, ale skúmal dodržanie zákonnej lehoty. Podľa súčasného
znenia zákona č. 514/2003 Z.z. všeobecný súd nie je oprávnený skúmať existenciu nesprávneho
úradného postupu. Nakoľko však právna úprava zákona č. 514/2003 Z.z., účinná v období namietaného
nesprávneho úradného postupu, nevyžadovala vychádzať pri posudzovaní nesprávneho úradného
postupu súdu spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom
ustanovenej lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných prieťahoch v konaní len
z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy,
z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom  konaní,  ktorým  sa  rozhodlo o tom,
že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní,
právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené
právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu
Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že sa
porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, súd prvého stupňa dospel v súlade s §



27 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. k záveru, že je oprávnený skúmať existenciu nesprávneho úradného
postupu spočívajúceho v nedodržaní zákonnej lehoty.

Súd prvého stupňa po preskúmaní exekučného spisu sp. zn. 53Er/2033/2010 dospel k záveru, že nebol
splnený prvý predpoklad zodpovednosti štátu za škodu. Súd vydal poverenie na vykonanie exekúcie v
15-dňovej lehote od doručenia žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (žiadosť bola súdu
doručená dňa 26.11.2010, poverenie súd vydal dňa 2.12.2010), t.j. zo strany exekučného súdu nedošlo
k nesprávnemu úradnému postupu.

Vzhľadom na to, že nebol splnený prvý predpoklad zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom, mal za to, že je bezpredmetné skúmať splnenie ďalších podmienok
(existenciu majetkovej škody, resp. nemajetkovej ujmy a príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným
postupom a vzniknutou škodou), potrebných pre priznanie uplatneného nároku na náhradu majetkovej
škody a nemajetkovej ujmy.

Keďže navrhovateľ nepreukázal splnenie všetkých zákonných predpokladov zodpovednosti štátu
za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, súd prvého stupňa návrh navrhovateľa ako
nedôvodný v celom rozsahu s poukazom na § 4 ods. 1 písm. a), § 9 ods. 1, 2, § 17 ods. 1, 2, 3, § 19
ods. 1, 2, 3, § 27 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. a § 44 ods. 2 zák. č. 233/1995 Z.z. zamietol.

O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. Keďže úspešnému odporcovi v konaní žiadne
trovy nevznikli, ich náhradu mu nepriznal.

Proti uvedenému rozsudku podal odvolanie navrhovateľ a žiadal napadnutý rozsudok súdu prvého
stupňa zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie.

Namietol prejednanie veci v neprítomnosti jeho právneho zástupcu pre nesplnenie podmienok podľa
§ 101 ods. 2 O.s.p., keď navrhovateľ riadne a včas požiadal z dôležitých dôvodov, ktorých existenciu
preukázal priloženými listinnými dôkazmi, o zrušenie nariadeného pojednávania a vyslovil, že trvá na
osobnej účasti právneho zástupcu na predmetnom pojednávaní.

Ďalej uviedol, že už v návrhu na začatie konania upovedomil o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu,
že sudcu, ktorému bola vec pridelená náhodným výberom na prejednanie a rozhodnutie, je potrebné z
konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol dôvod na vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že
v očiach navrhovateľa a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného.
Podľa navrhovateľa je tomu tak aj preto, že rozhodnutie krajského súdu o námietke zaujatosti je v rozpore
s ustálenou rozhodovacou praxou iných krajských súdov v skutkovo a právne totožných veciach a v
rozpore s judikatúrou Ústavného súdu Slovenskej republiky a Európskeho súdu pre ľudské práva v
oblasti zachovávania práva na nestranný súd. Navrhovateľ podal ústavnú sťažnosť pre porušenie jeho
práva na nestranný súd, ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu. Nebolo a nie je
preto prípustné pokračovanie v konaní pojednávaním, v ktorom vykonával úkony a rozhodoval vylúčený
sudca.

Navrhovateľ namietol predčasnosť rozhodnutia vo veci samej z dôvodu súbežného rozhodovania o
zamietnutí jeho návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p. Nakoľko vydaním
rozhodnutia vo veci samej predbehol súd prvého stupňa účinky právoplatného rozhodnutia o prerušení
konania, odňal navrhovateľovi možnosť konať pred súdom.

K degradácii zásady kontradiktórnosti konania, porušeniu práva navrhovateľa na súdnu ochranu a k
odňatiu možnosti konať pred súdom došlo podľa navrhovateľa v dôsledku nemožnosti vyjadriť sa k
tvrdeniam odporcu, z ktorých súd prvého stupňa pri svojom rozhodovaní vychádzal; rovnako nemal
možnosť vyjadriť sa k dôkazom, ktoré súd prvého stupňa vykonal, ani k prednesom a nemal možnosť
vyjadriť sa k nim a navrhnúť dôkazy na podporu svojich protitvrdení.

V ďalšom navrhovateľ tvrdil, že vo veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania. V situácii,
kedy bolo vo veci potrebné vykonať dokazovanie listinami založenými v exekučnom spise a za  stavu,
kedy sa odporca vôbec nevyjadril k podanému návrhu, mal súd prvého stupňa navrhovateľovi umožniť
uplatňovať svoje stanoviská k skutkovým, ale aj právnym otázkam nastoleným samotným súdom prvého



stupňa v súvislosti s nesprávnym úradným postupom a výškou spôsobenej škody. Ak tak neurobil a vo
veci rozhodol, porušil právo navrhovateľa na kontradiktórny súdny proces. Upozornil na skutočnosť, že
súd prvého stupňa vykonal dokazovanie, ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia dôvodu určil sám.
Kontradiktórnosť procesu sa vzťahuje i na oprávnenie vyjadrovať sa k dôkazom, ktoré súd získal z
vlastnej iniciatívy. Dodal, že súd prvého stupňa vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je z
odôvodnenia napadnutého rozsudku poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom
spise.

Uviedol, že ak odporca nereagoval na výzvu v zmysle § 114 ods. 3 O.s.p., mal súd prvého stupňa
rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie podľa § 153b O.s.p. Namiesto toho však súd prvého stupňa bez
nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ dokazovaním, ktorého obsah a rozsah si určil sám a
rozhodol vo veci samej ignorujúc § 153b O.s.p.

Odôvodnenie napadnutého rozsudku v časti zamietnutia návrhu na náhradu majetkovej škody mal
navrhovateľ za nepreskúmateľné a arbitrárne, keď sa súd prvého stupňa zaoberal len škodou, ktorá mala
súvisieť so správou pohľadávky počas nečinnosti súdu a opisoval ju ako škodu, ktorá vznikla v príčinnej
súvislosti s konaním povinného. Úplne však ignoroval tvrdenia navrhovateľa o majetkovej škode,
ktorá vznikla titulom udržiavania a správy informačného systému a titulom výdajov na administratívne
spracovanie textov urgencií, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií a na poštovné a
telekomunikačné výdaje. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku nie je zrejmé, akou úvahou súd prvého
stupňa dospel jednoznačne a nepochybne k presvedčeniu o tom, že majetková škoda navrhovateľovi
nevznikla. Napriek jedinečnosti skutkového základu odôvodnil súd prvého stupňa rozsudok úplne
rovnakými dôvodmi opísanými tými istými vetami ako v iných svojich rozhodnutiach, v ktorých vystupuje
navrhovateľ a odporca, avšak v ktorých boli rozdielne skutkové okolnosti. Pri dodržiavaní práva
navrhovateľa na odôvodnenie súdneho rozhodnutia nemožno ústavnoprávne akceptovať vytváranie
odôvodnenia rozsudkov formulárovým spôsobom.

Navrhovateľ nesúhlasil ani s tvrdením, že náklady na správu pohľadávky počas nečinnosti súdu zapríčinil
povinný. Ak by totiž došlo k rozhodnutiu o návrhu v zákonnej lehote,  náklady na správu by prešli na
súdneho exekútora a boli by časom transformované do podoby trov exekúcie. Dlžník však nemôže byť
zaťažený plnením náhrady nákladov tam, kde tieto vznikli z iného právneho titulu, než je výkon exekúcie
pre nezaplatenie pohľadávky veriteľovi. Pravým právnym titulom je v danej veci nesprávny úradný postup
exekučného súdu a za ten dlžník nemôže niesť zodpovednosť. Nemôže byť teda ani tým, kto by znášal
náklady spojené so správou pohľadávky, ktoré vznikli vykonaním nesprávneho úradného postupu.
Navrhovateľ chcel predložiť dôkazy o výške majetkovej škody, a to aj prostredníctvom znaleckého
posudku, ktorého vyhotovenie zabezpečil. Súd prvého stupňa však dokazovanie neprípustne skrátil len
na dôkazy vykonávané ex offo, navrhovateľa nepoučil podľa § 120 ods. 4 O.s.p. a neoznámil mu, že
hodlá vyhlásiť rozhodnutie vo veci samej, aby tak mal priestor navrhnúť a predložiť ďalšie dôkazy.

V súvislosti so zamietnutím návrhu na náhradu nemajetkovej ujmy namietol navrhovateľ skutočnosť,
že súd prvého stupňa nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva navrhovateľa na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky,
ako aj práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na rozhodnutie v zákonom stanovenom čase.
Samotný súd prvého stupňa predsa zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenej lehote
a pre túto nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel žiadne objektívne udržateľné ospravedlňujúce
dôvody. Napriek zisteniu porušenia práva toto nekonštatoval a na tejto chybe postavil rozhodnutie o
nepriznaní nemajetkovej ujmy.

Za irelevantné navrhovateľ označil úvahy súdu prvého stupňa o tom, aké spôsoby judikovania
pohľadávky zvolil, navyše keď súdne rozhodnutia všeobecných súdov sú rovnocenné s rozhodnutiami
rozhodcovských súdov; rovnako irelevantnými sú aj úvahy o podstate a rozsahu podnikateľského rizika,
ktoré nemožno pre existenciu čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky vzťahovať na možnosť vopred
predpokladať porušovanie zákona štátnym orgánom a úvahy o udržiavaní kontaktu súdneho exekútora,
keď tento nemôže byť činný, kým nezíska poverenie na vykonanie exekúcie od súdu.

K návrhu na prerušenie konania, ktorý bol súdu doručený v čase predchádzajúcom nariadenému
súdnemu pojednávaniu z dôvodu, že prebieha konanie o prejudiciálnej otázke, ktorou je rozhodnutie



o porušení jeho práva na zákonného sudcu a práva na nestranný súd na základe ústavnej sťažnosti
podanej na Ústavný súd SR, uviedol, že súd prvého stupňa bol povinný ešte pre samotným rozhodnutím
vo veci samej rozhodnúť osobitne o tomto návrhu.

Odvolací súd, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnutý
rozsudok, prejednal odvolanie navrhovateľa bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods.
2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 31.3.2016 (§
211 ods. 2, § 156 ods. 3 O.s.p.).

Napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa odvolací súd potvrdil, pretože je vecne správny a nakoľko sa
v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, konštatuje správnosť jeho dôvodov
(§ 219 ods. 1, 2 O.s.p.).

Na zdôraznenie správnosti postupu a záverov prijatých súdom prvého stupňa a v nadväznosti na
odvolacie námietky navrhovateľa odvolací súd uvádza, že súd za splnenia predpokladov uvedených
v ustanovení § 101 ods. 2 O.s.p. môže uskutočniť pojednávanie a na tomto aj rozhodnúť vec bez
prítomnosti účastníka, resp. jeho zástupcu, ktorý bol riadne predvolaný a nepožiadal z dôležitého
dôvodu o jeho odročenie. Dôležitý dôvod môže byť vyvodzovaný len zo skutočnosti, ktorá je vo
vzťahu k prebiehajúcemu súdnemu konaniu a nariadenému pojednávaniu so zreteľom na všetky
okolnosti vážna (svojou povahou znemožňujúca každému účastníkovi občianskeho súdneho konania
za rovnakých okolností účasť na súdnom pojednávaní), súčasne ospravedlniteľná (všeobecne prijímaná
ako odpustiteľná), nepredvídateľná (nepredvídaná alebo neočakávaná), neodvrátiteľná (neumožňujúca
účastníkovi prijať opatrenie prekonávajúce príčinu neúčasti na pojednávaní) a náhla (vzhľadom na
časové súvislosti nedovoľujúca účastníkovi uskutočniť kroky vedúce k jeho účasti na pojednávaní).
Dôležitosť dôvodu, ktorým je odôvodňovaná žiadosť neprítomného účastníka o odročenie pojednávania
(§ 101 ods. 2 O.s.p.), posudzuje súd podľa okolností toho - ktorého prípadu.

V predmetnej veci navrhovateľ svoju žiadosť o zrušenie termínu pojednávania nariadeného na
20.11.2014 odôvodnil porušením zásady nestrannosti konajúceho súdu a sudcu. Pojednávanie žiadal
zrušiť a konanie prerušiť až do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o
ústavnej sťažnosti, predmetom ktorej je rozhodnutie o porušení práva navrhovateľa na zákonného
sudcu a práva na nestranný súd a ktorej dôsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu vo veci
nevylúčenia sudcu povereného prejednaním veci.

Súd prvého stupňa správne vyhodnotil žiadosť navrhovateľa na zrušenie či odročenie pojednávania ako
nedôvodnú, nakoľko otázka nestrannosti konajúceho sudcu, ktorú navrhovateľ opätovne (a z totožných
dôvodov ako v návrhu na začatie konania) namietal ústavnou sťažnosťou, už bola v konaní právoplatne
vyriešená Krajským súdom v Bratislave ako nadriadeným súdom postupom podľa § 16 O.s.p., keď
uznesením č.k. 3NcC/63/2012-19, zo dňa 17.10.2012 rozhodol, že sudcovia Okresného súdu Bratislava
II (o.i. zákonná sudkyňa JUDr. Oľga Nižňanská) nie sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania danej
veci. Nie je preto dôvodná odvolacia námietka, že v predmetnej veci rozhodoval vylúčený sudca, keď
navrhovateľ v odvolaní neuviedol iné dôvody zaujatosti zákonného sudcu, než v návrhu na začatie
konania. Odvolací súd v tejto súvislosti pripomína, že otázku, či vo veci rozhodoval vylúčený sudca, môže
preskúmať len súd vyššieho stupňa v riadnom inštančnom postupe na základe riadnych a mimoriadnych
opravných prostriedkov, a nie ústavný súd v konaní o ústavnej sťažnosti navrhovateľa. Predmetný
záver bol vyslovený aj Ústavným súdom Slovenskej republiky, ktorý už v čase podania žiadosti o
odročenie pojednávania a prerušenie konania uznesením č.k. III. ÚS 295/2013-12, zo dňa 2.7.2013,
ústavnú sťažnosť navrhovateľa v danej veci pre nedostatok právomoci odmietol. Súd prvého stupňa
preto správne zamietol návrhy na prerušenie konania a správne postupoval, keď v zmysle § 101 ods. 2
O.s.p. vec prejednal v neprítomnosti účastníkov konania.

K argumentácii navrhovateľa namietajúcej rozhodnutie o návrhu na prerušenie konania v rozhodnutí
o veci samej odvolací súd uvádza, že tento postup vzhľadom na zjavnú nedôvodnosť návrhu na
prerušenie konania (hromadne a neúspešne podávaného navrhovateľom aj v iných konaniach), bol v
súlade so zásadou hospodárnosti konania. Okrem procesnej ekonómie korešponduje uvedený postup aj
s požiadavkou efektivity rozhodovania a úsilím v čo najkratšom čase zaviesť medzi účastníkmi konania
stav právnej istoty, pri zachovaní práva druhého účastníka konania na spravodlivý súdny proces bez
zbytočných prieťahov.



Neobstojí ani námietka navrhovateľa ohľadom porušenia práva na kontradiktórny súdny proces, keď
navrhovateľ napriek riadnemu a včasnému predvolaniu si bezdôvodnou neúčasťou na pojednávaní sám
zmaril možnosť dôsledne uplatňovať svoje práva a chrániť svoje záujmy. Odvolací súd nespochybňuje
zásadu kontradiktórnosti konania, pod ktorú možno subsumovať právo účastníka konania byť
oboznámený s predloženými dôkazmi a vyjadreniami, vyjadriť sa k nim a predložiť či označiť dôkazy
na preukázanie svojich tvrdení, avšak nie je možný čisto absolútny, resp. formalistický výklad tejto
zásady bez väzby na ostatné zásady občianskeho súdneho konania (napr. zásadu hospodárnosti a
plynulosti súdneho konania). Navrhovateľ navyše napriek poučeniu podľa § 120 ods. 4 O.s.p. neoznačil
ani nepredložil mimo návrhu na začatie konania ďalšie dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Pokiaľ
potom súd prvého stupňa vykonal na pojednávaní dokazovanie navrhnuté navrhovateľom v návrhu na
začatie konania, pričom účastníkom konania umožnil zúčastniť sa uvedeného pojednávania, na základe
čoho mali účastníci konania možnosť s dôkazmi sa oboznámiť, vyjadriť sa k nim a prípadne navrhnúť
ďalšie dôkazy, nedošlo jeho postupom k porušeniu zásady kontradiktórnosti konania a ani k odňatiu
práva na spravodlivý súdny proces. V predmetnej veci súd prvého stupňa nevykonával dokazovanie z
vlastnej iniciatívy, ako uviedol navrhovateľ v odvolaní, keď exekučný spis označil ako dôkaz v návrhu
na začatie konania samotný navrhovateľ; dokazovanie tak bolo vykonávané len na preukázanie tvrdení
navrhovateľa a nie nad rámec navrhovateľovho návrhu.

Navrhovateľ v odvolaní uviedol viaceré odvolacie dôvody, ktoré nekorešpondujú s priebehom
predmetného konania či s odôvodnením napadnutého rozsudku. V odvolaní sa tak vôbec nezoberal
dôvodom, pre ktorý súd prvého stupňa jeho návrh na začatie konania zamietol.

Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že exekučný súd dodržal Exekučným poriadkom stanovenú
pätnásťdňovú lehotu na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi. Nakoľko v
porovnaní so súčasnou právnou úpravou zákon č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom v rozhodnom čase
umožňoval súdu posudzovať nesprávny úradný postup súdu spočívajúci v povinnosti vydať rozhodnutie
v zákonom stanovenej lehote aj nezávisle od výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti na
prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom
konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že konajúci sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia majúceho
za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské
práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov,
či právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti, ktorým by bolo konštatované
porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, súd prvého stupňa vzhľadom na
dodržanie zákonom stanovenej pätnásťdňovej lehoty na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie
správne dospel k záveru, že nie je splnená základná  podmienku existencie nesprávneho úradného
postupu súdu a následne zodpovednosti štátu podľa zákona č. 514/2003 Z.z.

V prejednávanej veci teda súd prvého stupňa svoje rozhodnutie založil na správne a dostatočne
zistenom skutkovom stave veci, ktorý po právnej stránke správne posúdil a svoje úvahy, ktorými sa pri
rozhodovaní riadil, aj náležite a presvedčivo odôvodnil. Odvolací súd sa plne stotožňuje so záverom
súdu prvého stupňa, podľa ktorého navrhovateľ v konaní nepreukázal splnenie  zákonom kumulatívne
stanovených podmienok pre založenie objektívnej zodpovednosti odporcu za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom súdu v exekučnom konaní v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. v znení
účinnom v rozhodnom čase, keď nezistil existenciu základného predpokladu a to nesprávneho úradného
postupu. Správne potom postupoval keď sa ďalšími podmienkami (existenciou majetkovej škody, resp.
nemajetkovej ujmy a príčinnou súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou)
ďalej nezaoberal.

O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142
ods. 1 O.s.p. V odvolacom konaní úspešný odporca by mal právo na náhradu trov odvolacieho konania.
Nakoľko si však náhradu trov odvolacieho konania neuplatnil, odvolací súd mu ich náhradu nepriznal.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:



Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.