Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 2Co/271/2015 z 28. 11. 2017 Citácia: rozsudok Krajského súdu Bratislava z 28. novembra 2017, sp. zn. 2Co/271/2015, ECLI:SK:KSBA:2017:1309202578.2 Krajský súd Bratislava | 2Co/271/2015 | ECLI:SK:KSBA:2017:1309202578.2 | 2017-11-28 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Zodpovednosť za škodu pri výkone verejnej moci Citované ustanovenia: § 4 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/6f76f445-69c2-48a7-b63d-96349c736171 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2017:1309202578.2 Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 2Co/271/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1309202578
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 11. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Hajdínová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1309202578.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Hajdínovej a členov
senátu JUDr. Silvie Walterovej a JUDr. Evy Mészárosovej v právnej veci žalobcu: B.. V. K. narodený dňa
XX.XX.XXXX, bytom K., K. č. XXXX/XX, zastúpený JUDr. Tomášom Kozovským, advokátom, Bratislava,
Björnsonova č. 8, proti žalovaným v I. rade: Mestská časť Bratislava - Rača, IČO: 00 304 557, Bratislava,
Kubačova č. 21, v II. rade: Slovenská republika - Ministerstvo dopravy a výstavby Slovenskej republiky,
IČO: 30 416 094, Bratislava, Námestie slobody č. 6, o náhradu škody, na odvolanie žalobcu proti
rozsudku Okresného súdu Bratislava III. zo dňa 30. apríla 2015, č.k. 9 C 40/2009-279, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Okresného súdu Bratislava III. zo dňa 30. apríla 2015, č.k. 9 C 40/2009-279,
p o t v r d z u j e .

II. Žalovaným v I., II. rade p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Bratislava III. rozsudkom zo dňa 30.4.2015, č.k. 9 C 40/2009-279, zamietol žalobu;
žalovaným v I., II. rade nepriznal náhradu trov konania. Vychádzal zo žaloby doručenej súdu prvej
inštancie dňa 14.4.2009, ktorou žalobca žiadal uložiť povinnosť žalovanému v I. rade zaplatiť mu sumu
12.389,97 € titulom náhrady škody na majetku. Žalobu odôvodnil tým, že dňa 15.3.2006 podal žiadosť o
vydanie stavebného povolenia spolu s príslušnou dokumentáciou vo veci vydania územného povolenia
stavebnému úradu, ktorého pôsobnosť vykonáva v zmysle preneseného výkonu úloh miestnej štátnej
správy žalovaný v I. rade, ktorý žiadosť zákonom stanoveným spôsobom nevybavil a v období
od jej podania, t.j. od 15.3.2006 do 10.12.2007, nevykonal žiadne úkony. Týmto konaním, respektíve
nekonaním (nesprávnym úradným postupom), mu žalovaný v I. rade spôsobil škodu vo výške 12.389,97
€ s príslušenstvom predstavujúcu nárast cien stavebných prác v uvedenom časovom období svojej
nečinnosti. Krajskému stavebnému úradu, ako nadriadenému orgánu žalovaného v I. rade, doručil
dňa 19.1.2007 sťažnosť na postup Referátu územného konania a stavebného poriadku stavebného
oddelenia žalovaného v I. rade, ktorý túto sťažnosť postúpil starostovi žalovaného v I. rade, ale tento
na ňu nereagoval, z dôvodu ktorého podal na Krajský stavebný úrad v Bratislave žiadosť na vykonanie
opatrenia proti nečinnosti pri vybavovaní predmetných žiadostí zo dňa 15.3.2006. Dňa 18.10.2007 sa
konalo pracovné stretnutie vo veci umiestnenia rodinného domu na pozemkoch v jeho vlastníctve, na
ktorom bol dohodnutý postup a následne oznámením zo strany žalovaného v I. rade zo dňa 19.10.2007
bol vyzvaný na predloženie potrebných dokladov k územnému konaniu (predložil ich dňa 15.11.2007)
a napokon dňa 10.12.2007 vydal žalovaný v I. rade oznámenie o začatí územného konania, v ktorom
nesprávne uviedol, že podal návrh na začatie konania dňa 8.11.2007, ako to v liste zo dňa 4.1.2008
namietal, keďže k podaniu návrhu, respektíve žiadosti o vydanie územného a stavebného povolenia,
došlo dňa 15.3.2006. Uviedol, že porušenie právnej povinnosti vidí v porušení tzv. prevenčnej povinnosti,
ktorou je v tomto prípade najmä zabezpečenie riadneho úradného postupu v súlade so zákonom, t.j.



rozhodnutie v zmysle zákona a v zákonom stanovenej lehote; vznik škody odôvodnil preukázateľným
navýšením rozpočtového nákladu na stavbu rodinného domu, keď došlo k zvýšeniu hodnoty indexu cien
stavebného materiálu a stavebných prác v žalovanej sume 12.389,97 €; zavinenie na strane žalovaného
v I. rade bolo v tom, že mohol zabrániť vzniku škody na majetku vynaložením všetkého úsilia, ktoré
bolo možné a ktoré bolo možné od neho v danom čase objektívne požadovať. Výšku škody odvodzoval
z ustanovenia § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého sa uhrádza skutočná škoda, teda
čo poškodenému ušlo (ušlý zisk), keď rozpočtový náklad stavby bol na začiatku, t.j. v čase podania
žiadosti o stavebné povolenie, určený sumou v celkovej výške 2.744.559,09 Sk a po 9.2.2008, kedy bolo
stavebné povolenie vydané, sa predmetná suma zvýšila na sumu 3.117.819,19 Sk; rozdiel predstavuje
sumu 373.260,10 Sk (12.389,97 €).

2. Súd prvej inštancie uznesením zo dňa 8.10.2012, č.k. 9 C 40/20009-220, pripustil do konania vstup
žalovaného v II. rade; vo veci nariadil pojednávanie, oboznámil sa s vyjadreniami strán sporu,
s listinnými dôkazmi založenými v spise, vypočul svedkov, na základe čoho zistil nasledovný skutkový
stav veci. Žalobca po podaní žiadosti o vydanie stavebného povolenia a územného rozhodnutia na
výstavbu jeho rodinného domu na O. (R.) ulici v K., na pozemkoch parcelné číslo XXXX/X a parcelné
číslo XXXX/X, katastrálne územie P., požiadal dňa 18.4.2006 z dôvodu zistenia skutkového stavu Odbor
územného plánu a regionálneho rozvoja žalovaného v I. rade o stanovisko k investičnej
činnosti, ktorý žalobcu upozornil na skutočnosť, že s výstavbou je možné súhlasiť až po vyriešení
dopravného napojenia dotknutého územia. Listom zo dňa 3.5.2006 žalobcu informoval, že predmetné
pozemky sú platnou celomestskou územnoplánovacou dokumentáciou „Aktualizácia územného plánu
hlavného mesta SR Bratislavy, rok 1993, v znení neskorších zmien a doplnkov“ a sú určené
pre funkčné využitie - malopodlažná zástavba obytného územia s tým, že pozemky, na ktorých sa
má realizovať výstavba rodinného domu, sa nachádzajú v území, ktoré si vyžaduje spracovanie
územnoplánovacieho podkladu, resp. územnoplánovacej dokumentácie, ktorá zabezpečí priestorovú
reguláciu územia, riešenie technickej infraštruktúry a dopravnú obsluhu v území. Zároveň bolo potrebné
k rozvojovému územiu doplniť aj stanovisko Odboru územného plánu a regionálneho rozvoja žalovaného
v I. rade. Žalobca na základe výzvy stavebného úradu zo dňa 3.5.2006 požiadal príslušný odbor
žalovaného v I. rade o vyjadrenie. V odpovedi na jeho list zo dňa 14.7.2006 bol opäť informovaný, že
pred vydaním žiadaných rozhodnutí je potrebné vyriešiť spôsob vybudovania komunikácie, dopravného
prepojenia ulíc J. - R. - O. s bodom napojenia v tesnom kontakte s pozemkom parcelné číslo
XXXX/X. Žalovaný v I. rade sa zaviazal, že zabezpečí rokovanie s vlastníkmi pozemkov v uvedenej
rozvojovej lokalite; predmetná informácia má platnosť 1 rok. O tejto prekážke, že na predmetné územie
je potrebné spracovať územnoplánovací podklad, resp. územnoplánovaciu dokumentáciu, bol ešte
pred samotným podaním žiadosti žalobca informovaný prostredníctvom listu zo dňa 27.7.2005. Na
pracovnom stretnutí dňa 7.9.2006, ktorého sa žalobca osobne zúčastnil, boli prerokované možnosti
investičných zámerov formou obstarania územnoplánovacieho podkladu, urbanistickej štúdie, ktorá
navrhne vhodné riešenie novej zástavby s možnosťou napojenia na existujúce komunikácie s potrebou
vypracovať územnoplánovací podklad. Prítomní boli informovaní, že žalovaný v I. rade nemá vo
výdavkovej časti na rok 2006 finančné prostriedky na riešenie daného problému, následne bol dňa
30.10.2006 návrh zadania na spracovanie urbanistickej štúdie zaslaný na vypracovanie spoločnosti
GEOSAN GAMA s.r.o., ktorá skompletizovaný návrh doručila žalovanému v I. rade dňa 23.3.2007.
Čistopis zadania mal byť podkladom pre urbanistickú štúdiu, predmetom ktorej malo byť aj riešenie
komunikácie, ktorá je v dotyku s predmetným pozemkom žalobcu a ktorá mala byť limitujúcim prvkom
pre umiestnenie stavby jeho rodinného domu. V rámci tohto obdobia sa celý spisový materiál z dôvodu
žiadosti Krajského súdu v Bratislave v období od 22.5.2007 do 4.8.2008 nachádzal na uvedenom
súde v rámci riešenia podnetu žalobcu, pričom Krajský súd v Bratislave v rozhodnutí zo dňa 4.7.2008
žalobnému návrhu nevyhovel a v odôvodnení uviedol, že sa v danom prípade žalobcovi nepodarilo
preukázať, že žalovaný v I. rade je nečinný a jeho rozhodnutiu nebráni žiadna prekážka, pretože vydaniu
žalobcom žiadaného rozhodnutia bránia prekážky, ktoré nemôže vo vlastnej kompetencii odstrániť.
Napriek tomu, že bol celý spisový materiál spolu s projektovou dokumentáciou odstúpený Krajskému
súdu v Bratislave, žalovaný v I. rade dňa 18.10.2007 vyvolal pracovné stretnutie, na ktorom bol žalobca
oboznámený so súčasným stavom prípravy priľahlého územia, na ktorom sa dohodol postup k povoleniu
umiestnenia stavby jeho rodinného domu tak, aby nedošlo k obmedzovaniu
vlastníkov susedných pozemkov a ani jeho samotného. Napriek zložitej a neprehľadnej situácii
mal žalovaný v I. rade eminentnú snahu o vyriešenie daného problému, výsledkom čoho bolo vydanie
rozhodnutia o umiestnení stavby dňa 10.12.2007. Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 4.7.2008,
sp. zn. 1 S 468/2006, žalobu žalobcu voči žalovanému v I. rade zamietol z dôvodu, že z obsahu



jeho administratívneho spisu zistil, že v danom prípade správny orgán nemohol rozhodnúť v lehotách
stanovených v § 49 Stavebného zákona, pretože vydaniu žalobcom žiadaných rozhodnutí (stavebné
povolenie a územné rozhodnutie) musí predchádzať vydanie územnoplánovacieho podkladu po
vypracovaní príslušnej urbanistickej štúdie, vypracovanie ktorej bolo zadané jedným z
vlastníkov pozemkov z dôvodu nedostatku finančných prostriedkov v mestskej časti v roku 2006. Listom
zo dňa 14.7.2006, ktorý má platnosť jeden rok, žalovaný v I. rade o prekážke vydania rozhodnutí
žalobcu informoval. Nadriadený žalovaného v I. rade, Krajský stavebný úrad v Bratislave, rovnako
nevyhodnotil daný stav ako stav odôvodňujúci uplatnenie opatrenia voči nečinnosti žalovaného v I.
rade podľa ustanovenia § 50 Správneho poriadku, keď mu bola dokonca poskytnutá informácia, že
sa v prípade žalobcu našlo kompromisné riešenie a bolo vydané rozhodnutie o umiestnení stavby. V
závere rozhodnutia uviedol, že sa v danom prípade žalobcovi nepodarilo preukázať, že žalovaný v I.
rade je nečinný a jeho rozhodnutiu nebráni žiadna prekážka, keď naopak vydaniu žalobcom žiadaného
rozhodnutia bránia prekážky, ktoré nemôže vo vlastnej kompetencii odstrániť. Žalobca si uplatnil svoj
nárok žiadosťou o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody v zmysle zákona č. 514/2003
Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci vo veci nesprávneho úradného
postupu stavebného úradu pri Miestnom úrade Mestská časť Bratislava P. na Ministerstve spravodlivosti
Slovenskej republiky, ktoré tejto žiadosti nevyhovelo pre nesplnenie zákonných podmienok zakotvených
v predmetnom zákone, pretože nebola preukázaná podmienka príčinnej súvislosti medzi vznikom škody
a nesprávnym úradným postupom; stavebný úrad postupoval v zmysle ustanovenia § 3 zákona č.
71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok), a žalobcu odkázal v zmysle ustanovenia
§ 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. na súd.

3.1. Po právnej stránke súd prvej inštancie rozsudok odôvodnil ustanoveniami § 3 ods. 1 písm. d/
§ 4 ods. 1 písm. a/ bod 1, ods. 1 písm. d/ bod 1, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 19 ods. 1 zákona č.
514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých
zákonov, dôvodiac tým, že žalobu voči žalovanému v I. rade zamietol z dôvodu nedostatku jeho pasívnej
vecnej legitimácie v konaní, na ktorú v rámci svojej procesnej obrany poukazoval. Uviedol, že nedostatok
pasívnej vecnej legitimácie v konaní znamená, že takto označený žalovaný nie je hmotnoprávnym
nositeľom tých povinností, plnenie ktorých sa žalobca od neho súdnou cestou dožaduje. Žalovaný
v I. rade síce vykonáva činnosť stavebného úradu výkonu štátnej správy, ktorá bola prenesená na
územnú samosprávu, keď na obce (mestské časti) prešla pôsobnosť stavebného úradu na úseku
územného plánovania a stavebného poriadku, ale zodpovednosť za výkon štátnej správy na tomto
úseku má štát, t.j. žalovaný v II. rade podľa ustanovenia § 4 ods. 1 písm. d/ bod 1 zákona č.
514/2003 Z.z., podľa ktorého vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci
podľa § 1 ods. 1 koná ministerstvo alebo iný ústredný orgán štátnej správy, ak škoda vznikla pri
výkone verejnej moci v oblasti štátnej správy, ktorá patrí do pôsobnosti tohto ministerstva alebo tohto
ústredného orgánu štátnej správy, aj keď ide o škodu, ktorá vznikla pri výkone štátnej správy, ktorá
bola prenesená na územnú samosprávu podľa osobitného predpisu, čo je tento prípad. Z uvedeného
vyplýva, že žalobca mal od začiatku žalovať žalovaného v II. rade, čo urobil až svojím podaním
doručeným súdu dňa 1.10.2012. Konštatoval, že žalovaný v I. rade nemôže byť zodpovednostným
subjektom ani sčasti, pretože zákon neumožňuje delenú ani solidárnu zodpovednosť za škodu tak,
ako to umožňuje Občiansky zákonník. Žalovaný v I. rade teda nemôže byť popri žalovanom v II.
rade ani subjektom podieľajúcim sa na náhrade škody v rámci spoločného a nerozdielneho spôsobu
úhrady žalovanej sumy (tzv. solidárna zodpovednosť dlžníka) tak, ako žiadal žalobca, nakoľko možnosť
spoločnej a nerozdielnej zodpovednosti ministerstva a obce (mestskej časti) za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom zákon č. 514/2003 Z.z. nepozná. Ďalej uviedol, že žalobu zamietol aj
voči žalovanému v II. rade, keď jeho námietka premlčania uplatnená v konaní bola dôvodná, a preto sa
odôvodňovaním iných dôkazov nezaoberal. Poukázal na režim osobitnej právnej úpravy zodpovednosti
za škodu, ustanovenie § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., podľa ktorého sa právo na náhradu škody
premlčí za tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva
na náhradu škody zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa
doručenia (oznámenia) rozhodnutia, ktorým bolo zmenené alebo zrušené právoplatné rozhodnutie. Táto
lehota neplynie počas predbežného prerokovania nároku podľa § 15 uvedeného zákona a odo dňa
podania žiadosti do skončenia prerokovania, najdlhšie však počas šiestich mesiacov. Pre posúdenie
námietky premlčania v danej veci bol podstatný okamih, kedy sa žalobca o škode dozvedel, t.j. vtedy,
keď mal k dispozícii údaje umožňujúce mu podať žalobu na náhradu škody na súd; tzn. okamih, kedy
nadobudol vedomosť o rozsahu majetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch aspoň v približnej výške s
možnosťou jej dodatočného spresnenia. Týmto momentom mu boli známe skutkové okolnosti spôsobilé



pre záver o finančnom vyjadrení spôsobenej majetkovej ujmy. Žalobca musel o vzniku škody vedieť
najneskôr dňa 13.3.2009, kedy doručil Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky svoju žiadosť
o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z., pričom po
dobu vybavenia žiadosti listom ministerstva zo dňa 27.5.2009 premlčacia lehota spočívala. Odo dňa
rozhodnutia Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky o predbežnom prerokovaní nároku žalobcu,
t. j. odo dňa 27.5.2009 začala plynúť trojročná lehota, v rámci ktorej si mohol žalobca uplatniť voči
žalovanému v II. rade svoj nárok na súde, najneskôr do 27.5.2012, pričom si ale svoj nárok voči
nemu uplatnil až procesným návrhom na vstup ďalšieho účastníka do konania, doručeným súdu dňa
1.10.2012, po uplynutí zákonnej lehoty, teda oneskorene.
3.2. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a žalovaným v I., II. rade, ktorí mali v konaní
plný úspech, nepriznal náhradu trov konania z dôvodu, že si ich náhradu neuplatnili.

4. Proti tomuto rozsudku podal žalobca včas odvolanie dôvodiac tým, že rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, resp. konanie má vadu (rozpory v dôkazoch),
ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej. Uviedol, že dňa 15.3.2006 podal
žiadosť o stavebné povolenie, žalovaný v I. rade bol však nečinný a začal konať až po vytýčení
pojednávania k žalobe proti nečinnosti správneho orgánu a prieťahom správneho orgánu, ktorú podal
dňa 18.12.2006. Tvrdenie žalovaného v I. rade, že v jeho veci konal, je nepravdivé, pretože nevykonal
žiaden úkon, pričom svoju nečinnosť odôvodňuje prekážkamni v konaní, a to urbanistickou štúdiou, ktorá
podľa výpovede svedkyne Ing. arch. T. Z. doteraz neexistuje a doriešením dopravného napojenia, o
ktoré nikdy nežiadal, pričom štúdie týkajúce sa dopravného napojenia boli zbytočným mrhaním času a
financií. Žalovaný v I. rade mu v stavebnom konaní spôsoboval účelovo prieťahy tým, že nedodržiaval
lehoty a zákonné postupy, obnovoval a pridával ďalšie dôvody, ktorými argumentoval pri nečinnosti a
nevydaní stavebného povolenia, ktoré sa následne ukázali ako nedôvodné a konečné rozhodnutie bolo
vydané bez ich splnenia, pričom ako kompetentný správny orgán aj naďalej nevykonáva svoju činnosť v
súlade so zákonom. Poukázal na skutočnosť, že stavebné povolenie, o ktoré žiadal, žalovaný v I. rade
nevydal riadne a včas, vecou sa nezaoberal v zákonných lehotách a svojim nezákonným a prieťahovým
postupom v rozpore s právom a dobrými mravmi mu spôsobil škodu, ktorej sa domáha predmetnou
žalobou, keď jej vznik riadne preukázal znaleckým posudkom. Škoda mu bola spôsobená nevykonaním
zákonnej povinnosti pri porušovaní ostatných zákonných noriem zo strany žalovaného v I. rade ako
stavebného úradu Mestskej časti Bratislava-P., pri prenesenom výkone štátnej správy na samosprávu.
Ďalej uviedol, že zákon č. 514/2003 Z.z. sa na konanie o náhradu škody spôsobenej porušením
komunitárneho práva Slovenskou republikou použije iba subsidiárne, ak predmetné otázky náhrady
škody nie sú upravené v judikatúre Súdneho dvora a za podmienky dodržania zásad rovnocennosti a
účinnosti. Zodpovednosť členského štátu môže vyplývať aj z iných druhov porušenia komunitárneho
práva, ako je porušenie povinností súvisiacich s transpozíciou smernice, napríklad aplikácia ustanovenia
vnútroštátneho právneho poriadku odporujúceho komunitárnemu právu (C-46 a 48/93, Factortame a
Brasserie du pecheur, 5.3.1996, Zb. s. I-1029, body 14, 15 a nasl.). Poukázal na rozsudok Súdneho
dvora v spojených veciach C-283/94, C-291/94 a C-292/44 Denkavit International BV a ostatní proti
Bundesamt für Finanzen z 17.10.1996, v ktorom poukázal na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej
princíp zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú fyzickým osobám, ako dôsledok porušenia práva
Spoločenstva, za ktorú nesie zodpovednosť štát, je súčasťou systému Zmluvy o založení Európskeho
spoločenstva. Súdny dvor konštatoval, že každý členský štát má zabezpečiť, aby sa jednotlivec
mohol domôcť náhrady straty a škody, ktorá mu bola spôsobená v dôsledku nesúladu s právom
Spoločenstva bez ohľadu na to, ktorý verejnoprávny orgán je zodpovedný za predmetné porušenie
a ktorý verejnoprávny orgán je v zásade, podľa práva príslušného členského štátu, zodpovedný za
náhradu škody. Členský štát sa nemôže zbaviť uvedenej zodpovednosti, či už odvolávaním sa na
vnútorné rozdelenie právomocí a zodpovednosti medzi orgánmi v rámci jeho vnútroštátneho právneho
poriadku ani tvrdením, že predmetný verejnoprávny orgán zodpovedný za porušenie práva Spoločenstva
nemal potrebné právomoci, vedomosti, prostriedky alebo zdroje. Uviedol, že cieľom práva Európskej
únie je nahradenie škody jednotlivcovi, ktorá mu bola spôsobená v súvislosti s nezákonným, resp.
nesprávnym, úradným postupom zo strany štátu bez ohľadu na to, voči akému orgánu sa jednotlivec
náhrady škody na príslušnom súde domáha. Dôležitým faktom je, že škodu spôsobil štát. Vytkol súdu
prvej inštancie, že sa v konaní nezaoberal právom Európskej únie, ktoré má prednosť pred vnútroštátnou
právnou úpravou členského štátu a akceptoval námietky žalovaného v I. rade o nedostatku svojej
pasívnej vecnej legitimácie a žalovaného v II. rade o premlčaní jeho nároku na náhradu škody voči nemu
ako príslušnému orgánu verejnej moci podľa zákona č. 514/2003 Z.z. Navrhol preto odvolaciemu súdu
zmeniť napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie a jeho žalobe vyhovieť.



5. Žalovaný v I. rade k odvolaniu žalobcu uviedol, že argumentácia uvedená v odvolaní žalobcu je
právne irelevantná, nezohľadňujúca platnú úpravu dotknutých právnych predpisov, keď je vo viacerých
častiach odporujúca a nepravdivá. Stotožnil sa so správnym právnym záverom súdu prvej inštancie
o nedostatku jeho pasívnej vecnej legitimácie v konaní z dôvodu neexistencie jeho zodpovednosti za
škodu, ktorej náhrady sa žalobca domáha, čo prvoinštančný súd dostatočne v odôvodnení napadnutého
rozsudku riadne odôvodnil. Súhlasil aj so správnym právnym záverom súdu prvej inštancie o premlčaní
nároku voči žalovanému v II. rade, ktorá skutočnosť bola riadne odôvodnená. K námietke žalobcu o
porušení komunitárneho práva Európskeho spoločenstva uviedol, že žalobca neuviedol, čím napadnutý
rozsudok odporuje komunitárnemu právu, keď toto namietané porušenie vyvracia aj samotná doložka
zlučiteľnosti návrhu zákona s právom Európskych spoločenstiev a právom Európskej únie. Zdôraznil,
že podľa § 4 ods. 1 písm. d/ zákona č. 514/2003 Z.z. je zodpovedným subjektom len Slovenská
republika zastúpená Ministerstvom dopravy a výstavby Slovenskej republiky. V rámci implementácie
princípu zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je nutné podľa platnej právnej
úpravy v danej veci považovať za jediný subjekt Slovenskú republiku zastúpenú Ministerstvom dopravy
a výstavby Slovenskej republiky, pričom sa touto úpravou nebráni fyzickej osobe, aby mohla uplatniť
nárok na náhradu škody za nesprávny úradný postup. V prípade, ak si tento nárok uplatňuje zákonom
nedovoleným spôsobom, nemôže sa mu priznať ochrana a musí byť zamietnutý. Súd nie je oprávnený
rozširovať okruh subjektov zodpovedných za škodu nad rámec platného znenia zákona, pretože by
bol v rozpore s čl. 144 bod 1 Ústavy Slovenskej republiky a zásahom do ústavných práv. Upozornil,
že ani zo žiadneho právneho predpisu komunitárneho práva Európskeho spoločenstva nevyplýva, že
fyzická osoba v rámci uplatnenia nároku na náhradu škody spôsobenú pri výkone verejnej moci má
právo si vybrať, voči ktorému subjektu, akým spôsobom, si bude tento nárok uplatňovať, pretože takýto
postup by bol v rozpore s postupmi, ktoré sa predpokladajú pri aplikácii v právnom štáte. Účelový
výber citácií úryvkov európskych dokumentov, rozsudkov Súdneho dvora Európskej únie, ktorý použil
žalobca v odvolaní, takýto výklad nepodporuje a je vytrhnutý z kontextu. Poukázal na predpoklady
vzniku zodpovednosti za škodu, najmä na existenciu nesprávneho úradného postupu a existenciu
škody ako majetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch s tým, že v konaní podľa stavebného zákona
nedošlo k takým prieťahom, ktoré by spĺňali pojmové znaky nesprávneho úradného postupu. K ďalšiemu
predpokladu, a to objektívnej existecie príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a
škodou uviedol, že nie je postačujúca iba pravdepodobnosť príčinnej súvislosti, vyžaduje sa dôkaz jej
existencie preukázaním, či požadovaním urbanistickej štúdie v danom území ako koncepčného riešenia
umiestnenia všetkých rodinných domov v predmetnej lokalite, mohlo dôjsť k navýšeniu stavebných
nákladov žalobcu. Skutočnosť, že asi po jeden a pol roku došlo k zastaveniu prípravy urbanistickej štúdie
z dôvodov, ktoré on nezapričínil, nemôže byť dôvodom na vyvodenie záveru, že koncepčné riešenie
nebolo nevyhnutné a nebolo optimálnym riešením pre celú lokalitu. Taktiež skutočnosť, že na základe
vývoja došlo k vynútenému kompromisnému riešeniu umiestnenia rodinného domu žalobcu v území
bez urbanistickej štúdie v tejto lokalite, nie je dôvodom na záver o zbytočnosti štúdie, ktorá mala vytvoriť
predpoklad pre možnosť osadenia aj ďalších stavieb v predmetnej lokalite, pričom upozornil, že dôvod
na požadovanie urbanistickej štúdie bola zložitá konfigurácia územia pozdĺž úvozu Chladná, ktoré malo
perspektívu ďalšej výstavby. Poukázal na rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 4.7.2008, č.k. 1
S 468/2006-62, a na stanovisko Krajského stavebného úradu, v ktorých nebol konštatovaný
nesprávny úradný postup, t.j. že správny orgán nebol nečinný ale naopak, že nie je daná ani príčinná
súvislosť medzi postupmi správneho orgánu a zvýšením stavebných nákladov, ktoré konštatuje
žalobca a ktoré považuje za svoju ujmu. Ďalej upozornil, že žalobca vo svojom odvolaní uviedol, najmä v
I. a II. časti, viaceré subjektívne názory, polopravdy a nepravdivé tvrdenia a účelovo zamlčal skutočnosti,
o ktorých vedel a na ktoré bol viacerými listami z jeho strany upozornený, pričom spája s danou vecou
ďalšie prípady, ktoré s touto vecou ale nesúvisia. Konštatoval, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno
o opodstatnenosti podanej žaloby. Odvolaciemu súdu preto navrhol odvolanie žalobcu zamietnuť.

6. Žalovaný v II. rade k odvolaniu žalobcu uviedol, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie
považuje za vecne správny, odvolanie žalobcu je účelové, nedôvodné. Stotožnil sa so správnym
právnym názorom prvoinštančného súdu o premlčaní nároku žalobcu, pretože pre posúdenie námietky
premlčania bolo v danej veci dôležité označiť okamih, kedy sa žalobca o škode dozvedel. Z listinných
dôkazov vyplynulo, že žalobca sa o vzniku škody musel dozvedieť najneskôr dňa 13.3.2009, kedy
Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky doručil žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na
náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z., pričom počas doby od doručenia tejto žiadosti až
pod dobu jej vybavenia (listom zo dňa 27.5.2009) premlčacia lehota do 27.5.2009 spočívala, takže



žalobca si mohol uplatniť svoj nárok voči nemu súdnou cestou v lehote troch rokov odo dňa, kedy
sa o škode dozvedel, t.j. najneskôr do 27.5.2012. Žalobca si ale svoj nárok voči nemu uplatnil až
návrhom na vstup ďalšieho účastníka do konania dňa 1.10.2012, tzn. po viac ako štyroch mesiacoch
od uplynutia zákonnej lehoty, z dôvodu ktorého jeho právo bolo premlčané. Ďalej uviedol, že mu nie je
zrejmá argumentácia žalobcu v jeho odvolaní, že súd prvej inštancie vychádzal z nesprávneho právneho
posúdenia veci, keďže sa nezaoberal právom Európskej únie, ktoré má prednosť pred vnútroštátnou
úpravou členského štátu. Žalobca si nesprávne interpretuje porušenie práva Spoločenstva ako súčasť
systému Zmluvy o založení Európskej únie s právami fyzických a právnických osôb na náhradu škody
pri výkone verejnej moci zabezpečených vnútroštátnou právnou úpravou. Podľa zákona č. 514/2003
Z.z. si môže ktokoľvek, koho práva boli porušené orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci
nesprávnym úradným postupom alebo nezákonným rozhodnutím, uplatniť na súde nárok na náhradu
škody za určitých podmienok, pričom tento nárok časovo nie je neobmedzený, musí sa uplatniť v
zákonom stanovenej premlčacej lehote, inak ho nie je možné priznať v dôsledku premlčania. Rovnako
aj v prípade vzniku škody spôsobenej v dôsledku nesprávneho, oneskoreného, prebratia smernice
Európskej únie, ktorý nie je predmetom preskúmavanej veci, je majetkové právo na náhradu škody
časovo obmedzené a riadi sa pri škode spôsobenej orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci
zákonom č. 514/2003 Z.z. Ide o špeciálnu právnu úpravu o zodpovednosti za škodu spôsobenú orgánom
verejnej moci pri výkone verejnej moci vo vzťahu k všeobecnej úprave o zodpovednosti za škodu podľa
Občianskeho zákonníka. Subjektívne právo žalobcu na súdnu ochranu ním tvrdeného porušenia práva
na náhradu škody porušené nebolo, iba v dôsledku ním (žalovaného v II. rade) úspešného uplatnenia
námietky premlčania, mu nemohlo byť priznané. Navrhol odvolaciemu súdu napadnutý rozsudok súdu
prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť.

7. Žalobca vo vyjadrení k vyjadreniam žalovaných v I., II. rade k jeho odvolaniu uviedol, že žalovaní v I.,
II. rade v nich neuviedli žiadne nové skutočnosti, právna argumentácia a prostriedky procesnej obrany
v nich uvedené sú totožné s tými, ktoré uvádzali aj počas konania pred súdom prvej inštancie. Zotrval
na podanom odvolaní a pridŕžal sa v plnom rozsahu skutočností v ňom uvedených.

8. Odvolací súd preskúmal vec súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania [§
470 ods. l, ods. 2, § 379, § 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku (zákon č. 160/2015 Z.z. účinný od
1.7.2016), ďalej len C.s.p.], túto prejednal bez nariadenia pojednávania, keďže neboli splnené zákonné
podmienky pre jeho nariadenie (nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to
dôležitý verejný záujem; § 385 ods. l C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nemožno priznať
úspech. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 29. novembra 2017; o termíne verejného vyhlásenia
rozsudku boli strany sporu, právny zástupca žalobcu, upovedomení zákonným spôsobom (§ 378 ods.
1, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. 1 C.s.p.). Rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil (§ 387 ods. l,
ods. 2, ods. 3 C.s.p.) a keďže sa stotožňuje s dôvodmi rozsudku ako správnymi, rozsudok odvolacieho
súdu už ďalšie dôvody neobsahuje. Na zdôraznenie správnosti rozsudku súdu prvej inštancie odvolací
súd ale považuje za potrebné uviesť ešte nasledovné.

9. Pri rozhodovaní vychádzal z vyššie uvedených zákonných ustanovení a zo skutočností, ktoré vyšli
najavo najneskôr do konca lehoty na podanie odvolania [za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku
(zákon č. 99/1963 Zb., O.s.p.), ktorý bol zrušený zákonom č. 160/2015 Z.z. s účinnosťou
od 1.7.2016], majúc na zreteli ustanovenie § 470 ods. 2 veta prvá C.s.p., podľa ktorého právne účinky
úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované
(predovšetkým podľa ustanovenia § 157, § 204 ods. l, § 205, § 212 ods. 1, ods. 3, § 213 ods. l
O.s.p.). Rozhodujúcim pre posúdenie vecnej a právnej správnosti rozsudku súdu prvej inštancie boli
skutočnosti, ktoré vyšli najavo vykonaným dokazovaním súdom prvej inštancie a ktoré teda nepochybne
existovali v čase vyhlásenia jeho rozsudku. Napokon táto zákonná zásada platí aj po 1.7.2016 (§ 383
C.s.p.). Odvolateľ v odvolaní neuvádzal podstatné, rozhodujúce, konkrétne právne skutočnosti, ktoré by
odôvodňovali iné rozhodnutie odvolacieho súdu.

10. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam
a vec správne právne posúdil. Na týchto správnych skutkových zisteniach a posúdení sa nič nezmenilo
ani v štádiu odvolacieho konania. Rozsudok obsahuje všetky náležitosti uložené ustanovením § 157
O.s.p. V konaní pred súdom prvej inštancie sa nevyskytla žiadna vada uvádzaná v ustanovení § 212
ods. 3 O.s.p., takú ani sám odvolateľ netvrdil, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie a na
ktoré by musel odvolací súd prihliadať.



11. Žalobca sa domáhal zaplatenia náhrady škody, ktorá mu mala byť spôsobená nesprávnym úradným
postupom (nekonaním) žalovaného v I. rade v stavebnom konaní tým, že od podania jeho žiadosti o
vydanie stavebného povolenia dňa 15.3.2006 až do 10.12.2007 nevykonal žiadne úkony, teda nevybavil
ju zákonom stanoveným spôsobom, čím mu vznikla škoda vo výške 12.389,97 €, ktorá predstavuje
nárast cien stavebných prác za uvedené obdobie nečinnosti žalovaného v I. rade.

12. Súd prvej inštancie vec správne právne posúdil, keď žalobu pre nedostatok pasívnej vecnej
legitimácie žalovaného v I. rade zamietol, pretože žalobca sa domáhal svojho nároku titulom náhrady
škody, ktorá mu mala vzniknúť postupom stavebného úradu Mestskej časti Bratislava-P., v rámci výkonu
štátnej správy. Žalobca ako žalovaného, zodpovedný subjekt, označil v žalobe Mestskú časť Bratislava-
P., IČO: 00 304 557, Bratislava, C. č. XX. Zodpovedným subjektom za škodu spôsobenú orgánmi verejnej
moci (aj pri výkone štátnej správy) podľa § 3 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. je ale štát, t.j. Slovenská
republika, v mene ktorej koná príslušný orgán uvedený v ustanovení § 4 citovaného zákona. Odvolací
súd uvádza, že pojem verejná moc je nadradený pojmom výkonná moc, štátna správa a verejná správa
a je najvšeobecnejší, pretože v sebe zahŕňa výkon moci orgánmi zákonodárnej, výkonnej a súdnej
moci, ako aj výkon moci prostredníctvom iných subjektov. Podľa uznesenia Ústavného súdu Českej
a Slovenskej Federatívnej republiky zo dňa 9. júna 1992, sp.zn. I. ÚS 191/92, je verejnou
mocou taká moc, ktorá autoritatívne rozhoduje o právach a povinnostiach subjektov, či už priamo alebo
sprostredkovane. Subjekt, o ktorého právach a povinnostiach rozhoduje orgán verejnej moci, nie je v
rovnoprávnom postavení s týmto orgánom a obsah rozhodnutia tohto orgánu nezávisí od vôle subjektu.
Verejnú moc vykonáva štát predovšetkým prostredníctvom orgánov moci zákonodárnej, výkonnej a
súdnej a za určitých podmienok ju môže vykonávať aj prostredníctvom ďalších subjektov. Štát nie je
jediným subjektom, ktorý vykonáva verejnú moc a verejnú správu, keď časť verejnej správy postúpil
verejnoprávnym korporáciám, samosprávnym územným a záujmovým inštitúciám, a preto bolo v zákone
nevyhnutné zadefinovať, čo sa v danom prípade považuje za orgán štátu, územnú samosprávu, či orgán
územnej samosprávy. So zavedením samosprávy v právnom poriadku Slovenskej republiky prestal byť
štát jediným nositeľom verejnej moci. Prijatím zákona č. 416/2001 Z.z o prechode niektorých pôsobností
z orgánov štátnej správy na obce a na vyššie územné celky sa vytvorili nevyhnutné predpoklady pre
novú úpravu nielen zodpovednosti za škodu spôsobenú orgánom štátu, ale aj škodu spôsobenú orgánmi
vyšších územných celkov pri výkone samosprávnych funkcií, napríklad rozhodnutím týchto orgánov
alebo ich nesprávnym úradným postupom.

13. Na žalovaného v I. rade prešla pôsobnosť stavebného úradu na úseku územného plánovania a
stavebného poriadku s výnimkou vyvlastňovacieho konania (§ 2 písm. e/ zákona č. 416/2001 Z.z.).
Škoda, ktorá mala vzniknúť žalobcovi nesprávnym úradným postupom žalovaného v I. rade vznikla pri
výkone štátnej správy, ktorá bola prenesená na územnú samosprávu podľa citovaného zákona, pričom
v takom prípade za škodu zodpovedá štát, v mene ktorého koná v danej veci Ministerstvo dopravy
a výstavby Slovenskej republiky, t.j. žalovaný v II. rade (§ 4 ods. 1 písm. c/ zákona č. 514/2003 Z.z.
účinného v čase vzniku škody), pretože škoda vznikla pri výkone verejnej moci v oblasti štátnej správy,
ktorá patrí do pôsobnosti tohto ministerstva (§ 8 ods. 1 zákona č. 575/2001 Z.z. o organizácii činnosti
vlády a organizácii ústrednej štátnej správy).

14. Odvolací súd sa stotožnil aj so správnym právnym záverom súdu prvej inštancie o premlčaní nároku
žalobcu voči žalovanému v II. rade, keďže subjektívna premlčacia lehota na uplatnenie náhrady škody
začala plynúť žalobcovi odo dňa, kedy sa dozvedel o tom, kto ju spôsobil s tým, že táto lehota je trojročná.
Objektívna premlčacia lehota je desaťročná a začína plynúť odo dňa, keď došlo k nesprávnemu
úradnému postupu. Podľa uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 25.2.2015, sp.zn.
2 MCdo 6/2014, základným účelom inštitútu premlčania je pôsobiť na subjekty občianskoprávnych
vzťahov, aby v primeraných dobách uplatnili svoje práva (nároky) a zároveň zabrániť tomu, aby povinné
osoby neboli po časovo neprimeranej dobe nútené splniť si svoje povinnosti. Inštitút premlčania takto
zabraňuje dlhodobému trvaniu práv a im zodpovedajúcim povinnostiam. Obe premlčacie lehoty platia
pre uplatňovanie nároku na náhradu škody pri predbežnom prerokovaní nároku ako aj pre uplatnenie
nároku na náhradu škody na súde. Počas predbežného prerokovania nároku na náhradu škody odo dňa
podania žiadosti do skončenia prerokovania nároku, najdlhšie však šesť mesiacov, premlčacie lehoty
neplynú. Odvolací súd zhodne s argumentáciou súdu prvej inštancie má za to, že žalobca sa najneskôr
dozvedel o vzniku škody dňa 13.3.2009, kedy doručil Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky
žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhrady škody, ktoré mu listom zo dňa 27.5.2009 oznámilo,



že jeho nárok pokladá za nedôvodný (počas doby predbežného prerokovania nároku žalobcu premlčacia
lehota neplynula). Z uvedeného vyplýva, že žalobca si mohol nárok na náhradu škody voči žalovanému
v II. rade uplatniť na súde v trojročnej subjektívnej premlčacej lehote, najneskôr do 27.5.2012, pričom
návrh na pripustenie vstupu žalovaného v II. rade ako ďalšieho účastníka do konania podľa § 92 ods.
1 O.s.p. podal na súd prvej inštancie až dňa 1.10.2012, t.j. po uplynutí uvedenej premlčacej lehoty.
Bolo povinnosťou žalobcu ako poškodeného sledovať plynutie premlčacích lehôt tak, aby svoje právo v
stanovenej lehote uplatnil žalobou proti povinnej osobe na súde.

15. K žalobcom uplatnenej odvolacej námietke, že súd prvej inštancie sa v konaní nezaoberal právom
Európskej únie, odvolací súd uvádza, že táto dôvodná nie je. Zákon č. 514/2003 Z.z. rešpektuje
ochranu zaručenú čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, rozhodovaciu činnosť medzinárodných
súdnych inštitúcií (napr. Európsky súd pre ľudské práva), je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky,
ústavnými zákonmi, medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná a zákonmi a
je aj v súlade s právom Európskych spoločenstiev a Európskej únie (dôvodová správa predkladateľa
zákona: vláda Slovenskej republiky). Žalobca vo svojom odvolaní vôbec nekonkretizoval, v čom súd
prvej inštancie porušil komunitárne právo a nešpecifikoval ani v čom je rozpor zákona č. 514/2003
Z.z. s komunitárnym právom, keď rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie, na ktoré vo svojom
odvolaní poukázal sa týkajú iných skutkových okolností ako v danej právnej veci, pričom tak, ako
konštatoval žalovaný v II. rade vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu, tento si nesprávne vyložil porušenie
práva Spoločenstva ako súčasť systému Zmluvy o založení Európskej únie s právami fyzických a
právnických osob na náhradu škody pri výkone verejnej moci, ktoré sú zaručené vnútroštátnou úpravou.

16. Pokiaľ žalobca v odvolaní namietal, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom
posúdení veci, odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových
zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav.
Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O
nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo, ak
síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo, ak zo správnych skutkových
záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanej veci s odvolaním sa na obsah už uvedeného
odôvodnenia, odvolací súd považuje skutkové zistenia súdu prvej inštancie za úplné a ich právne
posúdenie súdom prvej inštancie za správne.

17. Záverom odvolací súd ešte poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania dôvodiac
ustanovením § 378 ods. l, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. l C.s.p. a už vyššie uvedenými dôvodmi.
S dôrazom na to, že nedopĺňal dokazovanie, a preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené stranami
sporu na pojednávaní na odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu.
Postačovalo preto preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie; strany sporu, predovšetkým
odvolateľ, ani nevzniesli žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania
nasledujúca po výmene písomných stanovísk by mohla zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr.
rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.4.2002, č. 64336/01, vo veci Lino Carlos
VARELA ASSALINO proti Portugalsku; porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
napr. vo veci vedenej pod sp.zn. 5 Cdo 218/2009, 3 Cdo 51/2011, 3 Cdo 186/2012, 7 Cdo 56/2011).

18. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. l, § 255 ods.
1 v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p. Žalovaným v I. a II. rade, ktorí mali v odvolacom konaní plný úspech,
priznáva náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. V zmysle § 262 ods. 2 C.s.p. o výške
náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie
končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

19. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.5.2011; § 393 ods. 2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).



Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.).

(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou
organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie
druhého stupňa (§ 429 C.s.p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v
tomto ustanovení.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.).



(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej
obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§
435 C.s.p.).