Uznesenie Krajského súdu Trenčín sp. zn. 11CoE/132/2015 z 10. 8. 2015
Citácia: uznesenie Krajského súdu Trenčín z 10. augusta 2015, sp. zn. 11CoE/132/2015, ECLI:SK:KSTN:2015:3215201737.1
Krajský súd Trenčín | 11CoE/132/2015 | ECLI:SK:KSTN:2015:3215201737.1 | 2015-08-10 | Uznesenie
Oblasť práva: Občianske právo – Exekúcia a výkon rozhodnutí
Citované ustanovenia: § 219 ods. 1 OSP, § 44 ods. 2 EP
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/dc65a3e3-b816-4fbd-b0ad-97802406e8ba
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2015:3215201737.1

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 11CoE/132/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3215201737
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 08. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Radičová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2015:3215201737.1

Uznesenie
Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného: PRO CIVITAS, s.r.o., so sídlom Bratislava,
Vajnorská 100/A, IČO: 45 869 464, zastúpený v konaní JUDr. Veronikou Kubrikovou, PhD., advokátkou,
so sídlom Bratislava, Martinčekova 13 proti povinnému: E. X., bytom L. X. L., R. XXX/XX, pre vymoženie
695,05 eur s príslušenstvom, na odvolanie oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Bánovce nad
Bebravou zo dňa 11. júna 2015, č.k. 3Er/257/2015-35, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa     p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zamietol žiadosť súdneho exekútora JUDr. Ing. Jána
Gaspera, PhD. o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol,
že návrhom zo dňa 15.03.2015, doručeným exekútorskému úradu dňa 30.03.2015, sa oprávnený
prostredníctvom právneho zástupcu domáhal proti povinnému vykonania exekúcie pre vymoženie
sumy 695,05 eur s príslušenstvom, a to na podklade exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský
rozsudok STÁLEHO ROZHODCOVSKÉHO SÚDU zriadeného pri ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA
A MEDIAČNÁ, a.s., sp. zn.   IG-C/0411/0297 zo dňa 24.02.2012, ktorý podľa vyznačenej doložky
právoplatnosti a vykonateľnosti mal nadobudnúť právoplatnosť dňa 26.03.2012 a vykonateľnosť dňa
30.03.2012. Súd prvého stupňa konštatoval, že právny predchodca oprávneného Poštová banka, a.s.
a povinný uzavreli dňa 21.04.2009 zmluvu o úvere, ktorej súčasťou sú Obchodné podmienky pre úver
a Všeobecné obchodné podmienky. Z listinných dôkazov nevyplýva, že by povinný zmluvu uzavrel za
účelom podnikania, resp. pri výkone podnikateľskej činnosti. Zmluva, ktorú jej účastníci uzavreli, má
formu spotrebiteľskej zmluvy. Jej súčasťou sú aj predložené Všeobecné obchodné podmienky, ktoré sú
vopred pripravené a ktoré dlžník - povinný nemohol pred podpisom zmluvy ovplyvniť. V predmetných
Všeobecných obchodných podmienkach je rozhodcovská doložka zakomponovaná v II. Časti - Spoločné
ustanovenia v bode 10.2.2. Zastával názor, že rozhodcovská doložka zakomponovaná do II. Časti
- Spoločné ustanovenia do bodu 10.2.2. Všeobecných obchodných podmienok nebola individuálne
dojednaná a dlžník pri podpise zmluvy nemohol ovplyvniť jej podstatu a zmysel. Veriteľ nehľadel na
skutočnú vôľu dlžníka - spotrebiteľa podrobiť sa pre prípad sporu rozhodcovskému konaniu. Už vopred,
ešte pred vznikom akéhokoľvek sporu s dlžníkom, si tak pripravil možnosť, aby mohol vylúčiť ochranu
práv dlžníka - spotrebiteľa všeobecným súdom. Je treba mať na zreteli účinky ustanovenia § 106 O.s.p.,
ktorý bráni po začatí rozhodcovského konania konať všeobecnému súdu. V prípade, ak veriteľ podal
návrh na začatie rozhodcovského konania, zabránil tým dlžníkovi - spotrebiteľovi brániť svoje práva
na všeobecnom súde. Takúto rozhodcovskú doložku považoval za neprijateľnú (nekalú) podmienku
v spotrebiteľskej zmluve, pretože dáva veriteľovi neprimeranú výhodu voči spotrebiteľovi spočívajúcu
v tom, že môže vopred určiť, že prípadný spor s dlžníkom bude rozhodovať namiesto všeobecného
súdu súkromnoprávny orgán (rozhodcovský súd), ktorý si sám vybral. Takáto rozhodcovská doložka
je absolútne neplatná a rozhodnutie vydané na jej podklade nemôže byť vykonateľným exekučným
titulom. Rozhodcovskú doložku uzavretú medzi dodávateľom a spotrebiteľom, na podklade ktorej veriteľ
- dodávateľ iniciuje voči spotrebiteľovi rozhodcovské konanie a ktorá nebola dojednaná individuálne,



resp. po vzniku sporu medzi účastníkmi zmluvy, považoval za neprijateľnú (nekalú) podmienku v
spotrebiteľskej zmluve, a z toho dôvodu za absolútne neplatnú, pretože poskytuje veriteľovi neprimeranú
a nedôvodnú výhodu voči dlžníkovi spočívajúcu v tom, že môže vopred a výlučne podľa vlastnej
vôle určiť súkromnoprávny subjekt, ktorý bude rozhodovať prípadný spor so spotrebiteľom, a vylúčiť
tak pre prípad iniciovania rozhodcovského konania veriteľom ochranu práv spotrebiteľa všeobecným
súdom. Z dôvodu absolútnej neplatnosti rozhodcovskej doložky nemôže byť na podklade takejto
doložky vydaný rozhodcovský rozsudok spôsobilým exekučným titulom. Exekučný titul má povahu
nulitného rozhodnutia, a preto nemohol nadobudnúť vykonateľnosť. Z uvedených dôvodov, použijúc
eurokonformný výklad ustanovení na ochranu spotrebiteľa, interpretačné pravidlo podľa ustanovenia §
54 Občianskeho zákonníka (v pochybnostiach v prospech spotrebiteľa), rešpektujúc ustálenú judikatúru
súdov vyššieho stupňa súd prvého stupňa v súlade s § 44 ods. 2 Exekučného poriadku (v znení účinnom
do 31.12.2014) s poukazom na § 45 ods. 1, 2 zákona o rozhodcovskom konaní (v znení účinnom
do 31.12.2014) žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie pre rozpor
exekučného titulu so zákonom zamietol.

Proti uzneseniu súdu prvého stupňa podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie oprávnený, ktoré
odôvodnil podľa § 205 ods. 2 písm. a/, d/, f/, e/ O.s.p. a § 221 ods. 1 písm. d/, f/ a h/ O.s.p. Uviedol, že
podľa ustanovení § 44 ods. 2, prvá veta a druhá veta Exekučného poriadku je súd oprávnený skúmať a
vykonať ako dôkazy výlučne žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie
exekúcie a exekučný titul. Exekučný súd nemá zákonné oprávnenie skúmať a hodnotiť iné listiny,
napr. zmluvu o úvere, ktorá obsahuje rozhodcovskú doložku. Ak je exekučným titulom rozhodcovský
rozsudok, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu nie je vecne príslušný vo veci konať
či už ako súd vyššej inštancie, kasačný súd alebo súd konajúci o opravnom prostriedku, ale práve a
len ako tzv. exekučný súd. Poukázal aj na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
4Cdo 159/2009 zo dňa 16.06.2009. Ďalej uviedol, že exekučný súd je oprávnený skúmať rozhodcovský
rozsudok ako exekučný titul len v zákonom určených medziach. Doručený rozhodcovský rozsudok,
ktorý už nemožno preskúmať podľa § 37 zákona č. 244/2002 Z.z., má pre účastníkov rozhodcovského
konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu podľa ustanovení § 159 O.s.p. O platnosti
rozhodcovskej doložky rozhoduje rozhodcovský súd, a preto prekážka rozsúdenej veci bráni tomu, aby
bola opätovne posúdená. Mal za to, že exekučný súd nie je oprávnený skúmať materiálnu správnosť
rozhodcovského rozsudku, skúmať rozhodcovské konanie, ani zmluvu, na základe ktorej bol tento
vydaný, keďže doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať podľa § 37, má pre
účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu (§ 35 zákona
č. 244/2002 Z.z.), podľa ustanovení § 159 O.s.p. doručený rozsudok, ktorý už nemožno napadnúť
odvolaním, je právoplatný. Výrok právoplatného rozsudku je záväzný pre účastníkov a pre všetky orgány,
len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednať znova. Teda je tu prekážka res iudicata.
Uvedeným konaním súdu dochádza k porušeniu článku 2 odsek 2 Ústavy Slovenskej republiky. V
súvislosti s uvedeným poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. ÚS 2/2000, II.
ÚS 499/2014 a PL. ÚS 21/08. Poukázal aj na skutočnosť, že ako právny nástupca Poštovej banky,
a.s. bol povinný postupovať v súlade s ustanoveniami rozhodcovského zákona. V zmysle ustanovenia
II. časti bodu 10 Všeobecných obchodných podmienok, Poštová banka, a.s. postupovala v súlade s
§ 93b zákona o bankách, ktorý jej ukladá povinnosť ponúknuť klientovi návrh rozhodcovskej doložky,
s tým, že v predmetnom bode je klientovi daná možnosť neprijať túto zákonom stanovenú ponuku.
To, že ju neodmietol, je prejavom jeho osobnej a zmluvnej slobody. Súd zamietol poverenie z dôvodu,
že exekučný titul bol vydaný v rozhodcovskom konaní, avšak opomína tú skutočnosť, že oprávnený
je zo zákona povinný klientovi ponúknuť návrh rozhodcovskej doložky. Pokiaľ by tak neurobil, došlo
by k porušeniu zákona o bankách, avšak aj napriek splneniu si zákonom stanovenej povinnosti, súd
práve týmto splnením zákonnej povinnosti dôvodí zamietnutie poverenia. Mal za to, že exekučný súd
nesprávne aplikuje ustanovenia Občianskeho zákonníka a plne sa stotožnil s odôvodnením nálezu
Ústavného súdu II. ÚS 499/2012. Poukázal aj na uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky
sp. zn. I. ÚS 17/01 z 19.04.2001, sp. zn. IV. ÚS 110/09 z 02.04.2009, sp. zn. III. ÚS 264/05 z
29.09.2005 a na nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II ÚS 244/09 z 29.09.2009, sp.
zn. I. ÚS 390/08 z 23.04.2009, sp. zn. I. ÚS 335/06 z 30.10.2007. Zastával názor, že exekučný súd
v rozpore so zákonom posudzoval uzavretú rozhodcovskú doložku podľa § 52 a nasl. Občianskeho
zákonníka. Občiansky zákonník v čase uzavretia predmetnej zmluvy o úvere taxatívnym spôsobom
vymedzoval, na ktoré zmluvné typy sa piata hlava vzťahuje. Zmluva o úvere, ktorá je absolútnym
obchodom, medzi nimi nebola. Namietal, že exekučný súd nijako neskúmal vôľu povinného, že nebol



preukázaný jeho nedostatok pri uzatváraní rozhodcovskej doložky a rovno bez skutkových či právnych
dôvodov ju označil za neplatnú. Exekučný súd sa nijako nevysporiadal s odlišným právnym názorom,
ktorý majú iné súdy prvého stupňa. V prípade, že by zmluva neobsahovala rozhodcovskú doložku a
konanie by prebiehalo na štátnom súde, súd sa nevyjadril, akým iným spôsobom by slabšia strana
v prípadnom neskoršom procese dokázala naplánovať. Rozhodcami pôsobiacimi v rozhodcovskom
konaní pred Stálym rozhodcovským súdom sú výhradne odborne spôsobilé a bezúhonné fyzické
osoby s právnickým vzdelaním pochádzajúce s geograficky rôznych oblastí Slovenskej republiky,
čo zabezpečuje prinajmenšom rovnakú úroveň ochrany sporových strán. Exekučný súd pri skúmaní
žiadosti o udelenie poverenia vykonával samostatne nové dokazovanie skutkového stavu, na základe
ktorého dospel k odlišným právnym záverom ako rozhodcovský súd v nachádzacom konaní. Oprávnený
nemal možnosť vyjadriť sa k takto vykonávaným dôkazom a k nanovo vytvorenému skutkovému stavu.
Exekučný súd mu uprel právo byť účastným na takomto zisťovaní skutkového stavu, čím zasiahol do
jeho práva podľa čl. 48 odsek 2 Ústavy Slovenskej republiky. Ani O.s.p., ani Exekučný poriadok, ani
zákon č. 244/2002 Z.z. neposkytuje absolútne žiadnu oporu pre záver, že by exekučný súd mohol
vo vzťahu k rozhodcovskému rozsudku rozhodovať ako súd konajúci vo veci samej, a teda napríklad
vykonať vo veci samej dokazovanie, alebo napr. rozsudok zrušiť či zmeniť jeho výrok. Poukázal na
Nález Ústavného súdu II. ÚS 499/2012. Ďalej mal za to, že pokiaľ by aj súd zvažoval rozhodcovskú
doložku ako neprijateľnú zmluvnú podmienku, nie je možné záver o neplatnosti rozhodcovskej doložky
oprieť o smernicu EHS č. 93/13/EHS, nakoľko tento nepriamy normatívny akt, ktorý je súčasťou
unijného práva, je aktom výlučne sekundárnej povahy, ktorého priamy normatívny význam pre výklad
národného zákona je výlučne indikatívny, a v žiadnom prípade interpretačný. Taktiež pokiaľ by súd
uvažoval o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky, nie je možné brať do úvahy judikatúru Európskeho
súdneho dvora, nakoľko judikatúra Európskeho súdneho dvora, vzťahujúca sa na rozhodcovské doložky
všeobecne alebo rozhodcovské doložky v spotrebiteľských zmluvách, nie je voči jednotlivcom - a teda
ani voči účastníkom tohto konania - bezprostredne záväzná. Poukázal aj na rozhodnutia Krajského súdu
v Bratislave č.k. 18CoE/633/2011-25 zo dňa 26.06.2012, sp. zn. 18CoE/635/2011 zo dňa 30.11.2012 a
Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 2CoE/292/2012-59. Bol názoru, že postupom exekučného súdu
bol porušený princíp rovnosti účastníkov konania, keďže bez toho, aby povinný urobil akýkoľvek právny
úkon, ho nezákonne zvýhodňuje len na základe jeho postavenia. V súvislosti s uvedeným poukázal
na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky III. ÚS 23/2013-8 a na nálezy Ústavného súdu
Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 153/07 zo dňa 18.10.2007 a sp. zn. III. ÚS 171/06 zo dňa 05.04.2007
a na uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici, č.k. 43CoE/85/2015-26 zo dňa 19.03.2015. Navrhol,
aby príslušný súd napadnuté uznesenie v celom rozsahu zmenil tak, že žiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vyhovie, alternatívne, aby napadnuté uznesenie v celom
rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Písomné vyjadrenie k odvolaniu oprávneného podané nebolo.

Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania
odvolacieho súdu podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že uznesenie súdu prvého stupňa je
potrebné ako vecne správne potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p. z týchto dôvodov:

Podľa § 234d ods. 2 Exekučného poriadku v znení neskorších predpisov na exekučné konania
začaté v súlade s odsekom 1 alebo vedené na podklade rozhodcovského rozhodnutia vydaného v
rozhodcovskom konaní, ktorého predmetom je spor spĺňajúci podmienky podľa osobitného predpisu, a
ktoré neboli ukončené k 1. januáru 2015, sa použijú predpisy účinné do 31. decembra 2014.

Podľa § 54b ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov
ustanovenia tohto zákona sa použijú aj na konania začaté pred 1. januárom 2015.

Podľa § 45 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení účinnom v čase vydania
rozhodcovského rozsudku, teda v znení účinnom do 31.12.2014 (ďalej len ,,zákon č. 244/2002 Z.z.
o rozhodcovskom konaní“) súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných
predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku,
konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví



a) z dôvodov uvedených v osobitnom predpise,

b) ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a) a b) alebo

c) ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je
objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.

Podľa § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní súd príslušný na výkon rozhodnutia
alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak
zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa odseku 1 písm. b) alebo c).

Odvolací súd preskúmaním veci zistil, že súd prvého stupňa pred vydaním poverenia na vykonanie
exekúcie dôsledne preskúmal podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.12.2014
(ďalej len ,,Exekučný poriadok“) žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na
vykonanie exekúcie a exekučný titul. Z citovaného zákonného ustanovenia totiž vyplýva, že v prípade,
ak súd zistí rozpor týchto listín so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
uznesením zamietne. Súladom exekučného titulu so zákonom pritom treba rozumieť nielen formálne
náležitosti exekučného titulu, ale aj to, či na jeho základe možno exekúciu vykonať, teda či tu nie je
taká právna úprava, ktorá by bránila vykonaniu exekúcie na základe tohto exekučného titulu. Zákon
č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v ustanovení § 45 priznáva exekučnému súdu právo
preskúmavať rozhodcovský rozsudok aj z hmotnoprávnych hľadísk.

Exekučný súd v rámci svojho postupu pri preskúmavaní listín podľa ustanovenia § 44 Exekučného
poriadku v spojení s ustanovením § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní
z úradnej povinnosti posudzuje, či rozhodcovský rozsudok, ktorý je podľa ust. § 41 ods. 2 písm. d/
Exekučného poriadku tiež spôsobilým exekučným titulom, tento nezaväzuje účastníka rozhodcovského
konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právne nedovolené alebo odporujúce dobrým mravom
(§ 45 ods. 1 písm. c/), resp. či rozhodcovský rozsudok nemá nedostatok uvedený v § 40 písm. a/ a b/.
Ak súd zistí tieto nedostatky, exekučné konanie aj bez návrhu zastaví. Ak bol rozhodcovský rozsudok
vydaný v dôsledku neplnenia zmluvne dojednaných povinností zo strany dlžníka podľa úverovej zmluvy,
ktorá má charakter spotrebiteľskej zmluvy, potom exekučný súd v rámci postupu podľa § 44 Exekučného
poriadku a § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, z úradnej povinnosti správne
v danej veci posudzoval rozhodcovský rozsudok z aspektu, či plnenie priznané týmto rozsudkom nemá
taký charakter, pre ktorý je potrebné úplne alebo čiastočne exekučné konanie zastaviť, resp. v danom
prípade zamietnuť žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie pre rozpor exekučného titulu
so zákonom.

Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského
súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na
základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Rozhodcovská zmluva je dohoda medzi zmluvnými stranami
o tom, že všetky alebo niektoré spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo vzniknú v určenom zmluvnom
alebo v inom právnom vzťahu, sa rozhodnú v rozhodcovskom konaní (§ 3 ods. 1 zákona č. 244/2002
Z. z. o rozhodcovskom konaní). Rozhodcovská zmluva môže mať formu osobitnej zmluvy alebo formu
rozhodcovskej doložky k zmluve (§ 4 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní).
Rozhodcovská zmluva musí mať písomnú formu, inak je neplatná. Písomná forma je zachovaná, ak
je rozhodcovská zmluva obsiahnutá v dokumente podpísanom zmluvnými stranami alebo vo vzájomne
vymenených listoch, ak je dohodnutá telefaxom alebo pomocou iných telekomunikačných zariadení,
ktoré umožňujú zachytenie obsahu rozhodcovskej zmluvy a označenie osôb, ktoré ju dohodli (§ 4 ods.
2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní).

Aj v preskúmavanej veci bol preto plne opodstatnený a zákonom podložený postup exekučného súdu,
ktorý skúmal, či bola v danej veci medzi účastníkmi konania platne uzavretá rozhodcovská zmluva.
Uvedený postup exekučného súdu nebol posudzovaním vecnej správnosti rozsudku rozhodcovského
súdu a nesmeroval k "zrušeniu" tohto rozhodnutia. Exekučný súd v súlade so zákonom skúmal,
či oprávneným predložený rozhodcovský rozsudok je vykonateľný exekučný titul, medziiným či ho
vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor. Pri riešení tejto otázky nebol exekučný



súd viazaný tým, ako ju vyriešil rozhodcovský súd. Možno preto uzavrieť, že aj v rámci daného
exekučného konania bol všeobecný súd oprávnený skúmať rozhodnutie označené v exekučnom konaní
ako exekučný titul z hľadiska, či nejde o rozhodnutie ničotné, ktoré nevyvoláva žiadne právne účinky.

Už v štádiu rozhodovania o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie je
exekučný súd, konajúci o návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku v zmysle
§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku, oprávnený aj bez návrhu (ex offo) skúmať, či rozhodcovská zmluva
medzi zmluvnými stranami bola uzavretá platne. Ak exekučný súd zistí, že právomoc rozhodcovského
súdu bola založená na základe neplatnej rozhodcovskej zmluvy, je oprávnený vyvodiť všetky dôsledky
vyplývajúce z príslušných právnych predpisov pre to, aby zmluvná strana nebola uvedenou zmluvou
viazaná (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 10. októbra 2012, sp. zn. 6 Cdo 105/2011).

Aj v prípade, že spotrebiteľ nevyužije právnu možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť
rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, je exekučný
súd povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a prípadne aj konštatovať rozpor
rozhodcovského rozsudku so zákonom, znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť rozhodcovského
rozsudku (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 18. septembra 2012, sp. zn. 5Cdo
230/2011).

Za správny odvolací súd považuje právny názor súdu prvého stupňa, že oprávneným predložená Zmluva
o úvere dostupná pôžička (ďalej aj ,,zmluva“) je zmluvou spotrebiteľskou, teda že medzi oprávneným,
resp. jeho právnym predchodcom a povinným bol založený na jej základe spotrebiteľský vzťah. Povinný v
zmluvnom vzťahu vystupoval ako spotrebiteľ a oprávnený (resp. jeho právny predchodca) ako dodávateľ
(§ 52 ods. 3, 4 Občianskeho zákonníka). Odvolací súd preto zastáva právny názor, že predmetná
zmluva zo dňa 21.04.2009, ktorou bol založený právny vzťah medzi účastníkmi konania, vykazuje znaky
spotrebiteľskej zmluvy podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení platnom a účinnom v čase
jej uzavretia, teda ide o zmluvu (bez ohľadu na právnu formu), ktorú uzatvoril dodávateľ - oprávnený
ako právnická osoba, ktorý pri uzatváraní a plnení zmluvy konal v rámci predmetu svojej podnikateľskej
činnosti so spotrebiteľom - povinným ako fyzickou osobou nepodnikateľom, kedy povinný pri uzatváraní
a plnení zmluvy nekonal v rámci predmetu obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Preto súd
prvého stupňa postupoval správne, ak na vzťah účastníkov aplikoval príslušné právne normy chrániace
spotrebiteľa.

Pri posudzovaní exekučného titulu z aspektov ustanovenia § 45 ods. 2 a ods. 1 písm. c/ zákona č.
244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní bolo preto potrebné vychádzať aj z ustanovení § 52 a nasl.
Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy o spotrebiteľských zmluvách, s
prihliadnutím aj na príslušnú smernicu Rady 93/13/EHS. Súd prvého stupňa v tomto smere správne
zisťoval, či predložená zmluva, na základe ktorej bol priznaný nárok oprávnenému, neobsahuje takú
podmienku, ktorá má nekalý charakter, a je preto absolútne neplatná. Správne pri skúmaní dospel
súd prvého stupňa k záveru, že rozhodcovská doložka má charakter nekalej podmienky, keďže
spôsobuje v právach a povinnostiach zmluvných strán značnú nerovnováhu v neprospech spotrebiteľa,
teda povinného (§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy).
Rozhodcovskú doložku obsiahnutú v Časti II. - Spoločné ustanovenia, čl. 10. bod 10.2.2. Všeobecných
obchodných podmienok, na ktorú odkazuje čl. 3. bod 7. zmluvy a čl. 11. bod 2. Obchodných podmienok
pre úver, dostupná pôžička - šikovná rezerva, ktoré tvoria jej neoddeliteľnú súčasť, správne súd prvého
stupňa považoval za nekalú, postihnutú sankciou absolútnej neplatnosti podľa § 53 ods. 5 Občianskeho
zákonníka v príslušnom znení.

Odvolací súd v tejto súvislosti uvádza, že smernice v zásade nemajú ako prameň komunitárneho
práva horizontálny priamy účinok, ale existuje komunitárna povinnosť interpretovať vnútroštátne právo
komunitárne konformným spôsobom. Smernica Rady 93/13/EHS zo dňa 5. apríla 1993 o neprimeraných
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má pritom vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd,
ktorý rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez
účasti spotrebiteľa, musí hneď, ako sa oboznámi s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými
na tento účel, preskúmať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve uzavretej



medzi podnikateľom a spotrebiteľom v rozsahu, v akom podľa vnútroštátnych procesných pravidiel môže
takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. Ak je to
tak, prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho podľa daného vnútroštátneho
práva vyplývajú, s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol uvedenou doložkou viazaný. Na účely
tohto posúdenia je potrebné spresniť, že vzhľadom na povahu a význam všeobecného záujmu, na
ktorom sa zakladá ochrana spotrebiteľov, ktorú smernica 93/13/EHS zabezpečuje, článok 6 uvedenej
smernice musí byť považovaný za ustanovenie rovnocenné s vnútroštátnymi pravidlami, ktoré majú v
rámci vnútroštátneho právneho poriadku právnu silu noriem verejného poriadku (viď rozsudok Súdneho
dvora Európskej únie vo veci Asturcom Telecomunicaciones SL proti Cristine Rodríguezovej Nogueirovej
C-40/08).

Odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením súdu prvého stupňa, ktorý rozhodcovskú doložku v
danej zmluve, resp. vo všeobecných obchodných podmienkach vyhodnotil ako neprijateľnú zmluvnú
podmienku. Podstatnou z hľadiska vyslovenia absolútnej neplatnosti tohto zmluvného ustanovenia je
skutočnosť, že táto podmienka nebola so spotrebiteľom individuálne dojednaná a spotrebiteľ nemal
reálnu možnosť obsah predloženej adhéznej formulárovej zmluvy ovplyvniť, resp. niektoré zo zmluvných
dojednaní vylúčiť. V danom prípade veriteľ mohol na základe predmetnej rozhodcovskej doložky vec
predložiť na prejednanie rozhodcovskému orgánu, ktorý si sám zvolil a vylúčiť tak súd, ktorý by bol
inak príslušný. Na základe tejto rozhodcovskej doložky spotrebiteľ ešte pred vznikom akéhokoľvek
sporu stráca právo brániť sa voči takýmto nárokom veriteľa na všeobecnom súde v mieste svojho
bydliska. Výber osoby rozhodcu, resp. rozhodcovského súdu pritom uskutočnil jednostranne sám
veriteľ, ktorý zostavil znenie rozhodcovskej doložky vo svojej vopred pripravenej formulárovej zmluve,
resp. všeobecných obchodných podmienkach, ktoré tvoria jej neoddeliteľnú súčasť. Odvolací súd
zastáva názor, že o nekalú zmluvnú podmienku ide aj vtedy, ak spotrebiteľ má podľa nej možnosť
vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym všeobecným súdom, ale ak by sa podľa takejto doložky
začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa (veriteľa), spotrebiteľ by bol nútený podrobiť sa
rozhodcovskému konaniu. Vychádzajúc z komplexnej úpravy rozhodcovskej doložky je potom potrebné
považovať takúto rozhodcovskú doložku v celosti za neprijateľnú podmienku a to aj v nadväznosti
na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie (C-240/98 až C-244/98, C-40/08, C-473/00, C-243/08,
C-168/05).

Pokiaľ oprávnený poukázal v odvolaní na skutočnosť, že v zmysle § 93b ods. 1 zákona č. 483/2001
Z. z. o bankách v príslušnom znení boli banky povinné ponúknuť svojim klientom neodvolateľný návrh
na uzavretie rozhodcovskej zmluvy, odvolací súd k tomu uvádza, že oprávnený (resp. jeho právny
predchodca) neuzatvoril s povinným osobitnú rozhodcovskú zmluvu (ani nedal povinnému osobitný
návrh na jej uzatvorenie a príslušné poučenie), ale rozhodcovská doložka bola začlenená do typovej
adhéznej zmluvy a vopred pripravených obchodných podmienok, ktoré používal veriteľ vo vzťahu k
neuzatvorenému veľkému počtu svojich klientov. Povinný ako spotrebiteľ bol v postavení, že buď zmluvu
aj s príslušnými obchodnými podmienkami prijme ako celok a úver dostane, alebo zmluvu ako celok
odmietne a úver nedostane. Odvolací súd zároveň poukazuje na skutočnosť, že stanovenie povinnosti
banky ponúknuť klientom návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy neznamená, že veriteľ je oprávnený
včleniť do svojich zmlúv také znenie rozhodcovskej doložky, ktoré zakladá značnú nerovnováhu medzi
právami a povinnosťami zmluvných strán, v neprospech spotrebiteľa tak, ako tomu bolo v predmetnom
prípade. Ak veriteľ uzatvára zmluvu so spotrebiteľom, je povinný rešpektovať aj príslušné zákonné normy
chrániace spotrebiteľa.

Pokiaľ je zmluvná podmienka až v hrubom nepomere v neprospech spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej
strany v právnom vzťahu zo štandardnej spotrebiteľskej zmluvy, ktorý vzťah teória aj prax navyše
označujú za fakticky nerovný, nevyvážený, nie sú žiadne pochybnosti o tom, že takáto zmluvná
podmienka sa prieči dobrým mravom. Zároveň týmto vzniká základ pre docielenie skutočnej rovnosti,
pretože na absolútne neplatnú zmluvnú podmienku súd prihliadne aj bez návrhu a rovnako aj bez
návrhu súd exekúciu zastaví o plnenie z takejto neprijateľnej zmluvnej podmienky (v danom prípade
zamietne žiadosť o udelenie poverenia). Ak je takouto neprijateľnou zmluvnou podmienkou samotná
rozhodcovská doložka a dodávateľ ju použije, v takomto prípade ide o výkon práv v rozpore s dobrými
mravmi (k tomu viď aj uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 24. februára 2011, sp.
zn. IV. ÚS 55/2011).



Nakoľko v predmetnom prípade bola uzavretá neplatná rozhodcovská zmluva, táto nemohla platne
založiť právomoc rozhodcovského súdu (v danom prípade STÁLY ROZHODCOVSKÝ SÚD zriadený
pri ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA A MEDIAČNÁ, a.s.) na prejednanie veci a ani na vydanie
rozhodnutia, ktoré by následne mohlo požívať tiež náležitú ochranu v procese exekučného vymáhania
ním priznanej pohľadávky (čiže stať sa spôsobilým podkladom exekúcie alebo tiež exekučným titulom).
Podobne tak judikoval i Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorý v uznesení zo dňa 21. marca 2012, sp.
zn. 6Cdo 1/2012 skonštatoval, že rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci je ako exekučný
titul v rozpore so zákonom, ak rozhodcovská zmluva (či už uzavretá vo forme osobitnej zmluvy alebo
rozhodcovskej doložky), na ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského súdu, nebola vôbec uzavretá,
alebo bola uzavretá neplatne. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu odvíjajúci sa od neexistencie
či neplatnosti rozhodcovskej zmluvy má v spotrebiteľskej veci za následok materiálnu nevykonateľnosť
(nezáväznosť) rozhodcovského rozsudku.

Odvolací súd zároveň v postupe prvostupňového súdu nezistil neprípustné nahradzovanie procesnej
pasivity povinného, pričom oprávnenému bola možnosť vyjadriť sa k zistenému skutkovému stavu a
právnym záverom exekučného súdu reálne poskytnutá v odvolacom konaní, ktorý napokon túto možnosť
aj využil.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti súd prvého stupňa správne právne posúdil rozhodcovský
rozsudok ako nulitný, vydaný rozhodcom, ktorý vyvodil svoju právomoc na konanie a rozhodnutie na
základe neplatnej rozhodcovskej doložky, teda nejde o spôsobilý exekučný titul podľa ust. § 41 ods. 2
písm. d/ Exekučného poriadku a správne žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie zamietol (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku).

Z uvedených dôvodov odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne podľa § 219 ods.
1 O.s.p. potvrdil.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie     n i e      j e     p r í p u s t n é .