{"guid": "1e44dbee-608f-4282-a704-75078e07b77c:ac418b3a-56b0-4c07-9520-736d6e805348", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2019:8113208602.2", "spisova_znacka": "8Co/162/2018", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 8Co/162/2018 z 27. 2. 2019", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Prešov z 27. februára 2019, sp. zn. 8Co/162/2018, ECLI:SK:KSPO:2019:8113208602.2", "identifikacne_cislo": "8113208602", "sud": {"guid": "sud_155", "nazov": "Krajský súd Prešov", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-presov"}, "sudca": "JUDr. Zuzana Ďurišová", "sudca_id": 1005, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-zuzana-durisova-1005", "datum_vydania": "2019-02-27", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Zmenené"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Zodpovednosť za škodu"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2001/381", "nazov": "zákon č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/381", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/381-2001"}], "paragrafy": [], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/ac418b3a-56b0-4c07-9520-736d6e805348", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2019:8113208602.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSPO:2019:8113208602.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSPO:2019:8113208602.2/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 8Co/162/2018
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8113208602
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 02. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Fiľakovský
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2019:8113208602.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Fiľakovského a sudcov
JUDr. Branislava Brezu a JUDr. Anny Kovaľovej v právnej veci žalobkyne: H.. G. Š.V., X.. XX.XX.XXXX,
L. J., L.Á. X, právne zastúpená: JUDr. Alojz Naništa, advokát, so sídlom Prešov, Sládkovičova 8, proti
žalovaným: 1/ K. D., X.. XX.XX.XXXX, L. K. XXX, právne zastúpený: JUDr. Jozef Onďák, advokát
so sídlom Prešov, Slovenská 69, 2/ E. D., X.. XX.XX.XXXX, L. K. XXX, právne zastúpený: JUDr.
Dušan Remeta, advokát so sídlom Prešov, Masarykova 2, 3/ ČSOB Leasing, a.s., Panónska cesta
11, Bratislava, IČO: 35 704 713 právne zastúpený: JUDr. Jozef Mészáros, advokát s.r.o., so sídlom
Jesenského 2, 811 02 Bratislava, IČO: 50 657 861, 4/ Allianz - Slovenská poisťovňa, a.s., Dostojevského
rad 4, Bratislava, IČO: 00 151 700, v konaní o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy, o
odvolaní žalovaných v 2., 3. a 4. rade proti rozsudku Okresného súdu Prešov zo dňa 18.06.2018 č.k.
16C 83/2013-314 a uzneseniu Okresného súdu Prešov zo dňa 19.12.2015 č.k. 16C 83/2013-175 takto
jednohlasne

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e   rozsudok vo výroku o trovách konania štátu.

M e n í   rozsudok s výnimkou výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti tak, že žalovaní v 1. a 2.
rade spoločne a nerozdielne a žalovaný v 4. rade sú povinní zaplatiť žalobkyni sumu vo výške 20.000
eur z titulu náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku s tým, že
plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť ostatných žalovaných.

M e n í    rozsudok vo výrokoch o trovách konania na súde prvej inštancie tak, že žalobkyňa má nárok
na náhradu trov konania vo vzťahu k žalovaným v 1., 2. a 4. rade v celom rozsahu priznaného nároku.
Žalovaný v 3. rade má voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu.

P o t v r d z u j e   uznesenie č.k. 16C/83/2013-175 zo dňa 09.12.2015.

Žalobkyňa má nárok na náhradu trov odvolacieho konania vo vzťahu k žalovaným v 1., 2. a v 4. rade
v celom rozsahu.

Žalovaný v 3. rade má voči žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol tak, že
I. Žalovaní v 1., 2. a 4. rade sú povinní zaplatiť žalobkyni sumu vo výške 20.000,- eur z titulu náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku s tým, že plnením jedného zo
žalovaných zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť ostatných žalovaných.



II. V prevyšujúcej časti žalobu zamieta.

III. Žalovaní v 1., 2. a 4. rade sú povinní spoločne a nerozdielne nahradiť žalobkyni trovy konania v
rozsahu 100 %.

IV. Žalovanému v 3. rade nárok na náhradu trov konania  nepriznáva.

V. Žalovaní v 1., 2. a 4. rade sú  p o v i n n í  spoločne a nerozdielne nahradiť štátu trovy konania v
rozsahu 100 %.

2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobkyňa sa svojou žalobou domáha zaplatenia sumy
vo výške 50.000,- Eur titulom náhrady nemajetkovej ujmy. Svoj návrh odôvodnila tým, že žalovaný v
1. rade spôsobil dopravnú nehodu dňa 30.06.2011, v dôsledku ktorej zomrel manžel žalobkyne J.V., a
jej syn J. Y., ako spolucestujúci, utrpel v dôsledku dopravnej nehody mnohopočetné zranenia. Okresný
súd v Prešove rozsudkom zo dňa 09.02.2012 sp. zn. 3 T 88/2011 schválil dohodu o vine a treste zo
dňa 21.12.2011, na základe ktorej bol žalovaný v 1. rade ako obvinený uznaným za vinného z prečinov
usmrtenia podľa § 149 ods. 4 Trestného zákona („TZ“), ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1, 2 písm.
a) TZ a ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 289 ods. 1 písm. c) TZ. V trestnom konaní
bolo zistené, že žalovaný v 1. rade pod vplyvom alkoholu jazdil vozidlom v protismernej časti vozovky v
mieste s obmedzeným rozhľadom a vyššou rýchlosťou ako je v uvedenom úseku maximálne povolená.
Manžel žalobkyne v danom úseku jazdil rýchlosťou nižšou ako je maximálne povolená a na základe
vyhodnotenia jeho aktuálnych rozhľadových pomerov bolo potvrdené, že sa plne venoval vedeniu svojho
vozidla. Žalovaný v 2. rade bol v čase dopravnej nehody podľa osvedčenia o evidencii ako aj evidenčnej
karty vozidla s EČV: R.U, držiteľom osobného motorového vozidla zn. P. t.j. prevádzkovateľom vozidla,
pretože mal právnu a súčasne faktickú možnosť vozidlo užívať, teda sám organizovať jeho prevádzku
k plneniu jeho funkcií a účelu (uznesenie Ustavního soudu ČR zo dňa 09.10.2012 sp. zn. II. ÚS
1673/12). Vlastníkom uvedeného vozidla v čase dopravnej nehody bola spoločnosť ČSOB Leasing a.s.,
s ktorou mal žalovaný v 2. rade uzatvorenú leasingovú zmluvu č. Z. XX/XXXXX zo dňa 08.12.2008.
Motorové vozidlo P. M. v čase dopravnej nehody dňa 30.06.2011 bolo poistené povinným zmluvným
poistením v poisťovni Allianz - Slovenská poisťovňa, a.s. na základe zmluvy o povinnom zmluvnom
poistení číslo XXXXXXXXXX/XXXXX uzatvorenej medzi žalovaným v 4. rade a žalovaným v 2. rade
ako poistencom. Žalovanému v 4. rade bola uvedená škodová udalosť hlásená. Žalobkyňa so svojím
zosnulým manželom J. Y. boli manželmi od 24.09.1977, t.j. viac ako tridsať rokov. So svojím nebohým
manželom vychovali v manželstve dve deti, ktorú sú už dospelé. Žalobkyňa v roku 2003 sa rozhodla
študovať na Prírodovedeckej fakulte Univerzity H. L. v L. L.. V roku 2008 jej bol diagnostikovaný zhubný
nádor na pľúcach, podrobila sa operácii a chemoterapii, pričom v tom čase končila vysokoškolské
štúdium. Vďaka manželovej sile, starostlivosti, trpezlivosti a láske, žalobkyňa dokázala spoločne so
svojím manželom prežiť tak ťažké a náročné obdobie. Bez jeho výraznej pomoci by to nebola schopná
zvládnuť. Jej manžel bol nesmiernou oporou v čase trvania jej onkologického ochorenia, počas ktorého
bola obzvlášť závislá na jeho pomoci. Vozil ju na početné lekárske vyšetrenia, obstarával potrebné lieky
na nákladnú liečbu, podával jej injekcie, staral sa popritom o domácnosť, záhradu a najmä psychicky
podporoval žalobkyňu. Finančne výrazne pomohol. Žalobkyni spôsobená neodstrániteľná ujma vo sfére
osobného a rodinného života, citových a sociálnych väzieb, sa negatívne prejavila aj na jej zhoršenom
zdravotnom (najmä psychickom) stave. V dôsledku tohto nečakaného a šokujúceho úmrtia manžela
žalobkyne, táto bola nútená vyhľadať pomoc psychológa a psychiatra, ktorí jej pomáhajú sa s tým
vyrovnať. K zásahu do osobnostného práva žalobkyne došlo zo strany žalovaného v 1. rade tak, že
bola narušená celistvosť jej rodiny a bolo zasiahnuté do jej súkromného a rodinného života, pričom
následky sú trvalé a neodstrániteľné, keď ochudobnenie žalobkyne v citovej oblasti je nenapraviteľné. K
zásahu do osobnostného práva žalobkyne došlo zo strany žalovaného v 1. rade tak. že bola narušená
celistvosť jej rodiny a bolo zasiahnuté do jej súkromného a rodinného života, pričom následky sú trvalé
a neodstrániteľné, keď ochudobnenie žalobkyne v citovej oblasti je nenapraviteľné.

3. Žalovaný v 1. rade nesúhlasil so stranou žalobkyne v bode žalovaných osôb, kde ako žalovaný v 2.
rade je uvedený JT.dená osoba je iba držiteľom osobného motorového vozidla, ktorým bola predmetná
škoda spôsobená. Žalovaný v 2. rade nemal žiadnu vedomosť o čine, ktorý je predmetom konania, ako
ani o krokoch, ktoré k tomu viedli. Žalovaný v 1. rade nesúhlasil s navrhovanou náhradou nemajetkovej
ujmy vo výške 50.000,- Eur. Požadovaná suma nie je primeraná. Svoje konanie nesmierne ľutuje, vinu
v plnom rozsahu priznal, no nie je v jeho možnostiach a schopnostiach uspokojiť takúto vysokú sumu.



4. Žalovaný v 2. rade uviedol, že žaloba nie je voči nemu dôvodná. Namietal nedostatok pasívnej
vecnej legitimácie a nesplnenie podmienok vznik jeho zodpovednosti za škodu podľa § 427 OZ. K
zásahu do práva na ochranu osobnosti žalobkyne, konkrétne do jej práva na súkromie a rodinný život
v dôsledku smrti jej blízkeho manžela, nedošlo osobitnou povahou prevádzky vozidla P. M., U.: J..
Ďalším predpokladom vzniku zodpovednosti podľa § 427 OZ je príčinná súvislosť medzi vzniknutou
škodou a prevádzkou dopravného prostriedku, ktorý škodu priamo spôsobil. Smrť manžela žalobkyne
síce bola spôsobená motorovým vozidlom, ale do jej práva na rodinný život bolo zasiahnuté samotnou
smrťou manžela a nie osobitnou prevádzkou motorového vozidla, lebo žalobkyňa nebola účastníkom
dopravnej nehody, teda tu chýba príčinná súvislosť. Obdobné závery už prijala aj súdna prax. Subjektom
zodpovedným za škodu spôsobenú prevádzkou dopravného prostriedku je prevádzateľ. Za prevádzateľa
je potrebné považovať vlastníka motorového vozidla. Žalovaný v 2. rade je len evidovaným držiteľom
motorového vozidla, nie jeho vlastníkom. Vlastníkom motorového vozidla P. M., U.: J. v čase dopravnej
nehody bola spoločnosť O. Leasing, a.s.. Navyše žalovaný v 1. rade použil motorové vozidlo bez
jeho súhlasu a vedomia. V čase nehody sa žalovaný v 2. rade nachádzal pracovne v zahraničí (P.)
a konanie syna nemohol objektívne ani subjektívne ovplyvniť. Pokiaľ by ale súd dospel k záveru, že
prevádzateľom motorového vozidla a teda zodpovedným subjektom je aj žalovaný v 2. rade, v tomto
smere má za to, že došlo ku prenosu zodpovednosti podľa ust. § 430 ods. 1 Občianskeho zákonníka,
pričom poukázal na rozhodnutie publikované pod číslom R 3/1984. Žalovaný v 2. rade nie je pasívne
legitimovaný, ak si žalobkyňa svoj nárok uplatnila priamo proti poisťovateľovi. Na záver dodal, že
žalobkyňou požadovaný nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 50.000,- Eur je neprimeraný a
neadekvátny. Syn žalovaného v 2. rade (žalovaný v 1. rade) sa žalobkyni už v priebehu trestného konania
opakovane, aj písomne, ospravedlnil za to, čo sa stalo. Život zomrelého manžela žalobkyne už žiadne
peniaze nevrátia, pričom k ospravedlneniu už došlo (§ 13 ods. 1 OZ), preto je žaloba nedôvodná aj z tohto
titulu. Taktiež poukázal na to, že smrť manžela žalobkyne nebola jediným dôvodom pre ktoré sa u nej
rozvinuli depresívne a úzkostlivé symptomatiky, boli tam ďalšie dôvody, ako je individuálna náklonnosť
k depresívnym poruchám, skoršie onkologické ochorenie, vzťahové problémy so synom, prípadne
odlúčenie od detí, ktoré odišli do zahraničia. Zároveň treba poukázať na skutočnosť, že samotný stav
žalobkyne po dopravnej nehode si nevyžiadal ani jej práceneschopnosť, ani jej hospitalizáciu.

5. Žalovaný v 3. rade žiadal žalobu voči nemu zamietnuť, pričom to odôvodňoval tým, že neoprávneným
zásahom do práva na ochranu jej osobnosti bolo výlučné konanie žalovaného v 1 rade. Okrem
toho žalovaný v 3. rade nebol v čase dotknutej nehodovej udalosti prevádzkovateľom predmetného
motorového vozidla. Občiansky zákonník nedefinuje pojem prevádzkovateľa, no podľa existujúcej praxe
je ním osoba oprávnená na trvalú a organizovanú prevádzku motorového vozidla. Žalovaný v 3. rade
umožnil žalovanému v 2. rade užívanie predmetného motorového vozidla. Žalovaný v 3. rade nikdy
nemal toto vozidlo vo svojej držbe, neužíval ho a ani nijakým spôsobom nemohol ovplyvniť užívanie,
t.j. nevystupoval a nekonal v pozícii osoby, ktorá by mala právnu a faktickú možnosť dispozície s
motorovým vozidlom. Taktiež poukázal na rozhodnutie NS ČR, sp. zn. 23 Cdo 1766/2012, z 26.3.2013,
publikované v zbierke rozhodnutí pod č. 31/2014, podľa ktorého v prípade uzavretia leasingovej zmluvy
je prevádzkovateľom dopravného prostriedku nájomca a nie prenajímateľ. Na strane žalovaného v 3.
rade teda absentuje pasívna vecná legitimácia. Žalovaný v 3. rade taktiež z opatrnosti vzniesol námietku
premlčania nároku žalobkyne, nakoľko sa stal stranou v konaní dňa 30.10.2015 na základe uznesenia
Okresného súdu Prešov zo dňa 16.9.2015, č.k. 16C/83/2013-187, ktorým súd pripustil vstup žalovaného
v 3. rade do súdneho konania, t.j. právoplatnosťou tohto uznesenia.

6. Žalovaný v 4. rade navrhol žalobu voči nemu zamietnuť. Uviedol, že už samotné systematické
zaradenie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v obsahovej štruktúre Občianskeho zákonníka jasne
naznačuje, že uvedený nárok je odlišný tak svojou povahou, charakterom, pojmovým vymedzením,
predpokladmi vzniku ako aj jeho funkciou, ktorú má plniť v systéme občianskoprávnych vzťahov. Kým
nárok podľa § 13 Občianskeho zákonníka predpokladá určitý zásah do osobnej nemajetkovej sféry a
integrity jednotlivca, nárok na náhradu škody podľa § 420 a nasl. Občianskeho zákonníka predpokladá
určitú majetkovú ujmu, zásah do majetkovej sféry jednotlivca, resp. pri náhrade škody na zdraví zásah do
zdravotného stavu jednotlivca. Nárok podľa § 13 Občianskeho zákonníka má predovšetkým satisfakčnú
funkciu, teda účelom je poskytnúť zadosťučinenie osobe, do ktorej osobnej sféry bolo zasiahnuté. Nárok
na náhradu škody podľa § 420 a nasl. Občianskeho zákonníka má na rozdiel od toho predovšetkým
reparačnú funkciu. Teda jeho účelom je predovšetkým napraviť zásah do majetkovej sféry poškodeného,
v dôsledku utrpenej škody nebol materiálne ukrátený. Z vyššie uvedeného je zrejmé, že nárok na



náhradu nemateriálnej ujmy podľa § 13 Občianske zákonníka na jednej strane a nárok na náhradu škody
na strane druhej, sú dva rozdielne nároky, kto nemožno stotožňovať ani analogicky pojmovo zamieňať.
Zákon č. 381/2001 Z.z. jednoznačným spôsobom v § 4 ods. 1 taxatívne vymedzuje rozsah povinného
zmluvného poistenia, ktoré sa vzťahuje výlučne na náhradu škody (nie na inú náhradu). Nemožno sa
stotožniť s výkladom pojmu škoda a náhrada škody, podľa ktorého tento pojem zahŕňa aj nemajetkovú
ujmu. Z uvedeného vyplýva, že nárok na náhradu nemateriálnej ujmy podľa § 13 Občianskeho zákonníka
nemožno stotožňovať a zamieňať s nárokom na náhradu škody podľa § 420 a nasl. Občianskeho
zákonníka a teda keďže sa v prípade nároku žalobkyne nejedná o nárok na náhradu škody, tento nie je
krytý ani povinným zmluvným poistením zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového
vozidla a nie je preto daná ani pasívna legitimácia žalovaného v 3. rade v zmysle § 15 ods. 1 zákona
č. 381/2001 Z.z.. Žalovaný v 4. rade taktiež vzniesol námietku premlčania z rovnakých dôvodov ako
žalovaný v 3. rade. Žalovaný v 4. rade okrem toho uviedol, že na psychický stav žalobkyne má vplyv
viacero faktorov, nie iba smrť manžela. Jej nepriaznivý psychický stav nie je vo výlučnej príčinnej
súvislosti s tým, že stratila manžela.

7. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní zistil skutkový stav, podľa ktorého Okresný súd
v Prešove rozsudkom zo dňa 09.02.2012 sp. zn. 3 T 88/2011 schválil dohodu o vine a treste zo
dňa 21.12.2011, na základe ktorej bol žalovaný v 1. rade ako obvinený uznaným za vinného na tom
skutkovom základe, že dňa 30.06.2011 v čase o 00:26 hod. medzi R. a Z., po tom, čo požil alkoholické
nápoje s hladinou najmenej 1,73 promile alkoholu v krvi, viedol vyššou rýchlosťou, ako bola dovolená,
osobné motorové vozidlo zn. P. M., U.: R., pred križovatkou do obce K. v dôsledku opitosti vedenie
vozidla nezvládol, prešiel do protismeru a narazil do protiidúceho osobného motorového vozidla Y. O.,
U.: J. ktoré viedol J. Y., utrpel zranenie, ktorému podľahol. Žalovaný v 1. rade ako obvinený spáchal
jednočinný súbeh prečinov usmrtenia podľa § 149 ods. 4 Tr. zákona, ublíženia na zdraví podľa § 157
ods. 1, 2 písm. a) Tr. zákona a ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 289 ods. 1 písm. c) Tr.
zákona účinného do 31.10.2011. Za to bol žalovaný v 1. rade ako obvinený odsúdený k úhrnnému trestu
odňatia slobody v trvaní 40 (štyridsať) mesiacov a bol zaradený do ústavu na výkon trestu s minimálnym
stupňom stráženia. Zároveň mu bol uložený trest zákazu činnosti viesť všetky druhy motorových vozidiel
na dobu 7 (sedem) rokov. Súd žalobkyňu, jej syna J. nar. XX.XX.XXXX a Dôvera zdravotnú poisťovňu,
a.s. ako poškodených odkázal so svojimi nárokmi na náhradu škody na občiansko-súdne konanie.

8. Zo zápisnice o výsluchu obvineného - žalovaného v 1. rade v trestnom konaní dňa 04.10.2011,
vyplýva, že žalovaný uvedené motorové vozidlo používal s výslovným súhlasom svojho otca, ktorému
patrilo. V čase keď bol žalovaný v 1. rade vypočúvaný ako svedok, t.j. 08.08.2011, tento uviedol, že s
uvedeným autom najazdil cca 10.000 km.

9. Z leasingovej zmluvy č. Z./XX/XXXXX uzavretej medzi žalovaným v 2. rade a žalovaným v 3. rade
dňa 08.12.2008 súd zistil, že predmetom bolo nové osobné vozidlo zn. P. M.. V konaní nebolo sporné,
že vyššie uvedené motorové vozidlo bolo povinne zmluvne poistené u žalovaného v 4. rade.

10. Z výsluchu žalobkyne súd zistil, že s nebohým manželom spolu žili 34 rokov a bol vynikajúcim
manželom. Každý deň jej chýba a ani do dnešného dňa sa s tým, čo sa stalo nevysporiadala a
nevysporiada sa nikdy. Žalovaný v 1. rade, ktorý sa jej písomne ospravedlnil, jej zobral to najcennejšie,
čo mala. Pred jeho smrťou si chceli obnoviť manželské sľuby, nakoľko ich vykradli a vzali jej aj obrúčku.
V čase, keď riešilo sa jej zdravotné ochorenie (rakovina pľúc), tak manžel bol tým, ktorý bol každý deň pri
nej vo Y. P.. Potom, keď bola nútená podstúpiť chemoterapiu, v dôsledku ktorej jej vypadli vlasy, mihalnice
a pod., bol to on, ktorý stál pri nej, staral sa o ňu a pomáhal jej vo všetkom. Bol jej životnou láskou.
Bol ústretový, tolerantný, zručný. Doprial jej vzdelanie, keď ako 50-ročná absolvovala prírodovedeckú
fakultu a začala sa venovať aj pedagogickej činnosti. Po tejto nešťastnej udalosti musela brať lieky na
upokojenie. Rok po nehode spala len vďaka liekom. Tma ju doslova ničila, celý byt musel byť rozsvietený.
Schudla 15 kg. Dnes je jej život taký, že ráno vstane, zapne svetlo, rádio, pozerá sa na chýbajúce miesto
manžela v posteli, pri stole. Uplatnila si nemajetkovú ujmu v takej výške z dôvodu, že sa potrebuje
zabezpečiť, a to aj vzhľadom na jej zdravotný stav, o ktorom predpokladá, že sa bude len zhoršovať.
Navštevuje psychologičku, ktorá ju naučila zaspávať, vyplniť samotu, a aj ako čítať, pretože rok po smrti
manžela nebola schopná čítať ani časopisy. Navštevuje aj psychiatričku.

11. Z výsluchu žalovaného v 1. rade súd zistil, že v deň nehody prišiel opitý domov a vzal kľúč zo skrinky,
kde sú kľúče od auta a odišiel autom, ktoré keď potreboval, tak si ho zobral. Jeho otec občas namietal,



že berie auto, z toho dôvodu aby s ním niečo neurobil, ale vedel o tom, že keď je doma, tak auto používa.
Kľúče od tohto auta boli voľne položené, pričom vedel kde sa nachádzajú. Je mu ľúto čo sa stalo.

12. Z výsluchu žalovaného v 2. rade súd zistil, že svojmu synovi dal zákaz, aby auto používal, pretože
predtým ako spôsobil uvedenú dopravnú nehodu, si s jeho dovolením vzal auto, ktoré poškodil. Po tejto
udalosti mu výslovne zakázal používať auto. Kľúče od auta boli uložené doma v skrinke. Išlo o otvorenú
skrinku, kde sa bežne dávali všetky kľúče. Syn mu nevolal a nespýtal sa, či môže auto zobrať. Kľúče
nebral so sebou, nakoľko synovi veril. Auto mal na leasing, pričom Leasingový vzťah v čase dopravnej
nehody ukončený nebol.

13. Z výsluchu švagrinej žalobkyne, V. J., súd zistil, že so žalobkyňou a bratom bola v kontakte
veľmi často, každý týždeň. Mali veľmi dobrý vzťah a tak mala možnosť pozorovať aj manželstvo
pani žalobkyne a jej brata. Nevidela, aby jej brat žalobkyni nadával a že by medzi nimi vypozoroval
nejaké neporozumenie. Svedkyňa tiež prekonala onkologické ochorenie a brat spolu so švagrinou ju
navštevovali. Brat bol v tomto zmysle veľmi empatický. Keď žalobkyňa bola v nemocnici, tak ju jej manžel
3x denne navštevoval. Spolu všetko riešili. Žalobkyňa po nehode odmietala jesť, piť, veľmi výrazne
schudla. Podľa nej je toho času švagriná na tom lepšie, ale stále o tom rozprávajú.

14. Z výsluchu svedkyne, matky žalovaného v 1. rade a manželky žalovaného v 2. rade, H. D., súd zistil,
že syn mal prísny zákaz užívať otcove auto, nakoľko pred uvedenou autonehodou rozbil spätné zrkadlo
na vozidle zn. P. M.. Pred dopravnou nehodou bol syn dvakrát alebo trikrát doma, avšak motorové vozidlo
neužíval. Kľúče od auta sa nachádzali v skrinke, ku ktorej bol voľný prístup, avšak manžel synovi veril,
nakoľko auto nepoužil, aj keď bol doma.

15. Z výsluchu svedka, C. F., švagra žalobkyne, súd zistil, že so žalobkyňou a jej manželom sa stretával
pomerne často, tak v priemere raz za dva týždne. Okrem toho sa stretávali aj u matky jeho manželky a
matky žalobkyne, v súčasnosti raz do mesiaca. Taktiež si pred nehodou telefonovali raz resp. dvakrát do
týždňa. Tesne po nehode sa prvé dni stretávali denne. Svedok uviedol, že žalobkyňa mala s manželom
veľmi dobrý vzťah. V čase, keď žalobkyňa ochorela na onkologické ochorenie a podstúpila operáciu, bol
jej manžel veľkou oporou, sprevádzal ju na všetky vyšetrenia. Žalobkyňa ťažko prežívala jeho stratu. V
prvých dňoch a mesiacoch si žalobkyňa neuvedomovala, čo sa stalo a keďže jej zostal syn, ktorý bol
vo veľmi vážnom stave, zamerala všetku svoju energiu na starostlivosť o neho. Veľkou oporou jej bola
dcéra, ktorá pobudla na Slovensku asi tri mesiace, kým to najhoršie pominulo a kým sa syn žalobkyne
vrátil z nemocnice.

16. Zo správy psychiatričky, MUDr. S. Y., zo dňa XX.XX.XXXX súd zistil, že žalovaná trpí
posttraumatickou stresovou poruchou, recidivujúcou stredne ťažkou depresívnou poruchou. Na liečbu
jej boli predpísané antidepresíva, hypnotiká.

17. Zo správy psychologičky, PhDr. V. B. PhD., zo dňa 03.04.2013 súd zistil, že žalobkyňa navštevuje
jej zariadenie od 14.11.2011 v súvislosti s intenzívnou formou psychoterapie zameranej na riešenie
posttraumatickej poruchy a ťažkej depresie po úmrtí jej manžela. Mechanizmus psychiky je narušený v
súvislosti s prítomnosťou posttraumatických známok, veľmi silnej depresie, úzkosti, prítomnosti obsesií
a kompluzií.

18. Z výsluchu svedkyne, MUDr. S. Y., súd zistil, že žalobkyňu pozná od roku 2005. Vtedy sa na
jej ambulancii liečila sa pre ochorenie diagnostikované ako depresívna porucha v súvislosti s jej
onkologickým ochorením. Na túto diagnózu bola liečená do roku 2011, pričom priebeh liečenia kolísal.
Bola na minimálnej dávke antidepresív. V roku 2011 znovu navštívila ambulanciu a jej stav bol zhoršený v
súvislosti s úmrtím manžela a zranením syna pri dopravnej nehode. V roku 2011 jej bola diagnostikovaná
nová psychiatrická porucha, a to posttraumatická stresová porucha, ktorá pretrváva, ale v miernejšej
forme. K úplnému vyliečeniu u žalobkyne nedôjde nikdy. Predisponujúcim faktorom pre toto ochorenie
bolo predtým diagnostikované ochorenie, no je presvedčená, že u žalobkyne došlo k zhoršeniu jej
psychického stavu. Pred udalosťou v roku 2011, návštevy žalobkyne v ambulancii neboli také ťažké.
V roku 2011 s depresívnou poruchou u žalobkyne a novou diagnózou nastalo aj to, že u žalobkyne
nastali poruchy spánku, preto musela byť aj liečba zmenená. Niektoré lieky boli zmenené, t.j. museli byť
nahradené inými, resp. lieky boli podávané vo vyšších dávkach. Žalobkyňa podrobovala sa liečebnej
procedúre a psychoterapii. Žalobkyňa rozprávala, že neustále myslí na manžela, na to, čo sa mu stalo



a že jej veľmi chýba, pretože spolu trávili všetky chvíle voľna. Jej komunikácia v tomto smere bola
sprevádzaná aj plačom. Žalobkyňa nie je doposiaľ so smrťou manžela vysporiadaná. V roku 2010
žalobkyňa navštívila ambulanciu 5x, do 30.6.2011 bolo to 2x, po 30.6.2011 bolo to 5x, pričom návštevy
nebola len za účelom predpísania liekov. V súvislosti s touto udalosťou nebola žalobkyňa pracovne
neschopná, lebo sama povedala, že lepšie sa cíti v pracovnom kolektívne. Pri liečení psychiatrických
ochorení sa okrem toho odporúča aj liečba prácou.

19. Zo znaleckého posudku MUDr. A. H. F., č. XX/XXXX, súd zistil, že žalobkyňa bola v
ambulantnej psychiatrickej liečbe od augusta 2005, kedy bola vyšetrená so záverom depresívny
syndróm ľahkého stupňa (syndróm prázdneho hniezda po odchode dcéry do zahraničia), ktorý
po nasadenej antidepresívnej liečbe ustúpil, v decembri 2005 bola u menovanej konštatovaná
kvalitná remisia. Opätovne k depresívnej dekompenzácii u menovanej došlo v roku 2008, kedy
jej bolo diagnostikované závažné onkologické ochorenie. Menovaná následne absolvovala úspešne
onkochirurgickú aj chemoterapeutickú liečbu, jej onkologické ochorenie je v plnej remisii, v náväznosti
na túto skutočnosť sa stabilizoval aj psychický stav menovanej, ktorý bol v období pred smrťou
manžela stabilizovaný, čiastočne negatívne modifikovaný problémami so synom. Následkom tragickej
smrti manžela, ako aj ťažkých telesných poranení syna vzniknuvších pri uvedenej autonehode, sa
v období leta 2011 u menovanej rozvinula závažná depresívna a úzkostná symptomatika ako aj
poruchy adaptácie v teréne premorbídne senzitívnej osobnosti. Znalkyňa skonštatovala, že tragická
smrť manžela menovanej mala vplyv na rozvoj týchto psychických porúch, bez tohto stresora
by sa neboli rozvinuli. Smrť manžela u žalobkyne viedla k dekompenzácii psychického stavu v
zmysle rozvoja depresívneho syndrómu a adaptačných porúch, ktoré u menovanej presiahli intenzitu
normálnej smútkovej reakcie a boli hodnotené už ako patologický stav. Žalobkyňa od smrti manžela je
nastavená na psychofarmakologickú liečbu (antidepresívnu, sedatívnu a anxiolytickú), ktorá v spojitosti
s psychoterapiou viedla k čiastočnému prejasneniu depresívnej symptomatiky, ale nie k úplnej remisii,
menovaná doteraz napriek intenzívnej liečbe nespracovala na emočnej úrovni smrť manžela, nie
je schopná v celkovom obraze si spracovať negatívne dôsledky tejto straty. Vzhľadom na intenzitu
depresívnej symptomatiky v období leta 2011 by u menovanej bola žiadúca práceneschopnosť,
ošetrujúca psychiatrická menovanej túto aj indikovala, ale vzhľadom na to, že poškodená pracuje
ako učiteľka a mala dvojmesačné prázdniny, teda čerpala dovolenku, doklad o práceneschopnosti
menovanej vystavený nebol. Hospitalizáciu zdravotný stav menovanej nevyžadoval.

20. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa ustanovenia článku 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných práv a slobôd, publikovaného pod č. 209/1992 Zb., ustanovenia článku 17
Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach publikovaného pod č. 120/1976 Zb., článku
19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, § 11, § 13 ods. 1, ods. 2, § 427 ods. 1 Občianskeho zákonníka,
§ 4 ods. 2 písm. a) zákona č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení a § 15 ods. 1 zákona č.
381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení a dospel k nasledovným záverom.

21. Osobnosť, ktorá je chránená prostredníctvom všeobecného osobnostného práva, v prípade, ak
došlo k zásahu do tohto práva má možnosť využiť právne prostriedky ochrany osobnosti, ktoré sú
exemplifikatívne uvedené v ustanovení § 13 Občianskeho zákonníka. Prichádzajú do úvahy pokiaľ
hrozí alebo je spôsobená ujma v osobnostnej nemajetkovej sfére a majú rôznu povahu. Ktoré z týchto
právnych prostriedkov príslušná fyzická osoba na ochranu svojej osobnosti uplatní, bude závislé v
prvom rade na jej vôli ovplyvnenej predovšetkým intenzitou a povahou protiprávneho zásahu. Zásah
do emocionálnej sféry fyzickej osoby, spôsobený protiprávnym konaním tretej osoby, následkom ktorej
je úmrtie blízkej osoby zakladá právo domáhať sa ochrany osobnosti podľa ustanovení Občianskeho
zákonníka o ochrane osobnosti. Realizácia tejto ochrany je vo výlučnom záujme osôb, ktoré sú v takom
úzkom vzťahu k postihnutej fyzickej osobe, že ochrana integrity jeho osobnosti aj po jeho smrti (takzvaná
postmortálna ochrana) je ich osobným záujmom. Ide o najbližších príbuzných a to manžel a deti, ak
ich niet, o rodičov (Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 17.2.2011 sp. zn. 5 Cdo
265/2009).

22. Strata blízkej osoby je nenapraviteľná, nereparovateľná. Tým je splnená požiadavka   § 13 ods.
2 Občianskeho zákonníka, teda právo žalobcu v 1. rade na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch,
keďže zadosťučinenie podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa nezdá byť dostačujúce v prípade
smrti blízkej osoby v dôsledku konania inej osoby.



23. Základ nároku voči žalovanému v 1. rade, ktorého zodpovednosť za smrť manžela žalobkyne bola
ustálená právoplatným rozsudkom v trestnom konaní, je nepochybne daný. Žalovaný v 1. rade svojím
konaním zasiahol jednak do osobnostných práv zomrelého, konkrétne do jeho práva na život, zároveň
zasiahol do osobnostných práv príbuzných po zomrelom a to konkrétne do ich práva na súkromný a
rodinný život.

24. Zodpovednosť vodiča motorového vozidla za zásah do osobnosti fyzickej osoby nemožno považovať
za výlučnú. Zásada, že podľa všeobecných ustanovení o zodpovednosti za škodu podľa § 420 a
nasledujúcich OZ zodpovedá právnická osoba aj za zásah do osobnostných práv bezprostredne
spôsobených fyzickou osobou konajúcou v rámci výkonu činnosti, ktorými bola poverená právnickou
osobou, nie je výlučnou zásadou. Za osobitnú skupinu zásahov do osobnostných práv fyzickej osoby
je potrebné považovať i prípady, ak k zásahu dôjde prevádzkou motorového vozidla podľa § 427
OZ. Ak sa pri určení zodpovednej osoby za nemajetkovú ujmu, ktorú utrpela na svojej osobnosti
fyzická osoba, analogicky použije ustanovenie § 420 ods. 2 OZ, potom neexistuje argument, ktorý by
vylučoval analogické použitie § 427 a nasl. OZ pri určení zodpovednej osoby za zásah proti osobnosti
fyzickej osoby vyvolaný osobitnou povahou prevádzky dopravných prostriedkov. Za nemajetkovú ujmu
spôsobenú fyzickej osobe prevádzkou motorového vozidla teda nutne zodpovedá aj prevádzateľ
motorového vozidla v zmysle § 853 ods. 1 OZ v spojení s § 427 OZ a preto nemá podstatný význam,
či prevádzateľ vozidla bol, či nebol, priamym fyzickým pôvodcom zásahu (pôvodcom mechanizmu,
ktorým bol zásah proti osobnostnej sfére spôsobený fyzickej osobe). V zmysle rozsudku NS ČR, sp.
zn. 23 Cdo/1766/2012 zo dňa 26.9.2013, ak nevyplýva z leasingovej zmluvy niečo iné, vzniká od
odovzdania cestného vozidla, ktoré je predmetom leasingu, leasingovým prenajímateľom leasingovému
nájomcovi, oprávnenie leasingového nájomcu k jeho prevádzkovaniu a leasingový nájomca sa stáva
jeho prevádzkovateľom. V danom prípade prevádzkovateľom vozidla bol teda žalovaný v 2. rade. Čo
sa týka tvrdení o tom, že žalovanému v 1. rade bolo zo strany žalovaného v 2. rade zakázané používať
motorové vozidlo a teda došlo k preneseniu zodpovednosti v zmysle § 430 OZ iba na žalovaného v 1.
rade, súd považuje takúto obranu žalovaného v 2. rade za účelovú, nakoľko sám žalovaný v 1. rade
potvrdil, či už v tomto resp. trestnom konaní, že auto používal s vedomím svojho otca, o čom svedčí
aj skutočnosť, že s ním najazdil cca 10.000 km. Žalovaný v 2. rade žiadnymi opatreniami nezabránil
žalovanému k prístupu ku kľúčom od auta a to ani po tom čo rozbil spätné zrkadlo, pričom tieto naďalej
zostali uložené v tej istej skrinke, o ktorej žalovaný v 1. rade vedel, že sa do nej kľúče od motorového
vozidla odkladajú. Podľa názoru súdu obrana spočívajúca v existencii obavy, že v prípade uvedenia toho,
že auto bolo použité žalovaným v 1. rade bez vedomia a proti vôli jeho otca, by bolo voči žalovanému v 1.
rade vedené aj trestné stínanie pre trestný čin neoprávneného používania cudzieho motorového vozidla
podľa § 216 TZ neobstojí a to z toho dôvodu, že v zmysle § 211 ods. 1 TP by bolo možné trestné stínanie
pre tento trestný čin začať resp. v ňom pokračovať iba so súhlasom poškodeného, t.j. žalovaného v 2.
rade. Uvedeným trestným činom nebola spôsobená smrť, pričom v prípade takého prečinu dochádza k
jeho dokonaniu už samotným zmocnením sa vozidla.

25. Vzhľadom na to, že súd považuje za prevádzkovateľa motorového vozidla žalovaného v 2. rade, z
tohto dôvodu zamietol žalobu voči žalovanému v 3. rade.

26. Súd sa následne zaoberal námietkou žalovaného v 4. rade, že v tomto konaní nie je daná jeho
pasívna vecná legitimácia. S týmto právnym názorom žalovaného v 4. rade súd nesúhlasí. Aj keď
nie je daná jednotnosť rozhodovania súdov v uvedenej právnej veci, súd vychádzal z rozhodovacej
činnosti, ustálenej Krajským súdom v Prešove, ako aj z rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej
republiky a najnovšie aj z rozsudku NS SR, sp. zn. 6 MCdo 1/2016 zo dňa 31.07.2017. S použitím
eurokonformného výkladu pojmov „náhrada škody na zdraví“ v ust. § 4 a § 15 ods. 1 zák. č. 381/2001 Z.z.
o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a s
prihliadnutím k samotnému účelu povinného zmluvného poistenia sa v rámci náhrady škody odškodňuje
aj nemajetková ujma spôsobená pozostalým po obeti dopravnej nehody, za ktorú možno priznať náhradu
peňažnou formou podľa § 13 OZ, ktorú v širšom ponímaní treba považovať za škodu na zdraví podľa
§ 4 ods. 2 písm. a/ zák. č. 381/2001 Z.z. Takáto náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch preto spadá
do rozsahu povinného zmluvného poistenia. V tejto súvislosti súd poukazuje na rozhodnutie Súdneho
dvora EÚ č. C-22/12 (Haasová), v ktorom bol prijatý záver, že ak vnútroštátne právo umožňuje rodinným
príslušníkom obete dopravnej nehody požadovať náhradu utrpenej nemajetkovej ujmy, náhrada tejto
ujmy musí byť krytá povinným poistením motorového vozidla. Týmto vnútroštátnym právom je Občiansky
zákonník, ktorý v ust. § 11 a § 13 priznáva nárok na náhradu nemajetkovej ujmy utrpenej v dôsledku



úmrtia blízkej osoby. Súd preto ustálil, že nárok žalobkyne na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch,
je vo vzťahu k žalovanému v 4. rade ako poisťovateľovi zodpovednej osoby daný, a tento je krytý
povinným zmluvným poistením zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla,
keď v zmysle ust. § 4 ods. 2 písm. a/ zák. č. 381/2001 Z.z. je za škodu na zdraví potrebné považovať aj
nemajetkovú ujmu. V tejto súvislosti je potrebné poukázať aj na uznesenia Ústavného súdu SR, sp. zn.
I. ÚS 474/2016, zo 17.08.2016, sp. zn. I. ÚS 366/2016, zo dňa 16.10.2016 a sp. zn. III. ÚS 666//2016
zo dňa 11.10.2016. Osvojením si týchto právnych názorov, súd  mal v tomto konaní za preukázanú aj
pasívnu vecnú legitimáciu žalovaného v 4. rade.

27. Súd sa taktiež zaoberal námietkou žalovaného v 4. rade o premlčaní nároku žalobkyne. Pokiaľ
ide o otázku premlčania práva na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, súdna prax je v tejto
otázke nejednotná. Podľa rozhodnutia NS ČR sp. zn. 30 Cdo 792/2007 z 28.6.2007 je právo na
náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka nepremlčateľným
nárokom. Naopak v zmysle rozsudku NS SR sp. zn. 278/2007 z 1.11.2008 je uvedené právo majetkovej
povahy, ktoré sa premlčuje v trojročnej premlčacej dobe. V danom prípade k usmrteniu manžela
žalobkyne došlo dňa 30.06.2011, pričom žaloba bola voči žalovanému v 4. rade opätovne podaná dňa
12.06.2014, t.j. v rámci doby 3 rokov, a preto ak aj súd vychádza z predpokladu, že uvedené právo sa
premlčuje, je potrebné považovať uvedenú námietku žalovaného v 4. rade za nedôvodnú. Okrem toho
uplatnenie námietky premlčania by v danom prípade bolo možné považovať za priečiace sa dobrým
mravom. Zánik nároku v dôsledku uplynutia premlčacej doby by bol neprimerane tvrdým postihom v
porovnaní s rozsahom a charakterom uplatňovaného práva. Súd sa nestotožnil tiež s argumentáciou
či už žalovaného v 3. rade alebo žalovaného v 4. rade, že vo vzťahu k nim uplynula premlčacia doba
nakoľko stranami konania sa stali až právoplatnosťou uznesenia o ich pribratí do konania. Podľa názoru
súdu nie je totiž podstatné, kedy bolo rozhodnuté o návrhu na vstup strany do konania, ale rozhodujúce
je to, kedy bolo toto podanie (návrh na pristúpenie strany do konania) podané na súd, pretože potom by
žalobca bol v neistom postavení, keďže jeho žaloba by závisela od včasnosti rozhodovania súdu.

28. K samotnej výške náhrady nemajetkovej ujmy súd uvádza, že táto závisí od úvahy súdu, pričom
podľa ustanovenia § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka je potrebné zohľadniť závažnosť vzniknutej ujmy
a okolností, za ktorých k porušeniu práva došlo. Závažnosť ujmy v rodinnom živote, v súkromnom živote
a v citovom prežívaní žalobkyne možno posudzovať len z objektívnych hľadísk, pretože nie je reálne
možno a empiricky presne zistiť, kto a ako prežíva smrť blízkej osoby a do akej miery ho táto udalosť
zasiahla v citovej oblasti a ako rýchlo a akým spôsobom je schopná sa s touto udalosťou vyrovnať alebo
čiastočne zmieriť. Je veľmi ťažké sa vžiť do situácie osoby, ktoré všetko prežívala so svojim manželom,
o ktorého jedného dňa nečakane prišla.

29. Priznaná náhrada nemajetkovej ujmy nemôže nikdy nahradiť stratu blízkej osoby. Jej úlohou je
len blízkym kompenzovať, respektíve zmieriť veľmi negatívne zážitky. Jedná sa o primeranú, nie
úplnú náhradu, keď zásah do rodinného a súkromného života žalobcov sa objektívne nedá vyčísliť.
Nemajetková ujmy slúži na zmiernenie následkov citovej ujmy, ktorú žalobkyňa utrpela. Súd však
považuje za potrebné uviesť, že výška tejto náhrady nemôže slúžiť ako nástroj pomsty voči osobe resp.
osobám, ktoré túto bolesť žalobkyni spôsobili a zároveň zdôrazňuje, že táto náhrada nemôže slúžiť ani
ako nástroj obohatenia sa, či ako nástroj na ekonomickú likvidáciu škodcu.

30. Súd porovnával okolité krajiny, konkrétne v rámci Európskej únie. Súd porovnal Českú republiku,
s ktorou Slovenská republika zdieľala v minulosti rovnaké právne normy, upravujúce náhradu
nemajetkovej ujmy. V Českej republike boli zavedené, no neskôr boli zrušené, paušálne náhrady
nemajetkovej ujmy, kde sa za smrť manžela a deti priznávalo 240.000 Kč. Súd pri svojom rozhodovaní
ďalej vychádzal a porovnával aj úpravu v zák. č. 215/1996 Z.z o odškodňovaní obetí násilných trestných
činov, kde v § 5 ods. 1 tohto zákona je uvedené, že ak bola trestným činom spôsobená smrť blízkej osoby,
má poškodený nárok na vyplatenie odškodnenia v sume 50 násobku minimálnej mzdy. Ďalším dôležitým
ukazovateľom pre rozhodnutie súdu o výške náhrady nemajetkovej ujmy bolo rozhodnutie Okresného
súdu Liptovský Mikuláš, sp.zn. 7C/256/2011, v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline, sp. zn.
8Co/264/2013, z 28.10.2013, v ktorom bolo priznané zadosťučinenie za stratu manželky pri dopravnej
nehode vo výške 20.000 €.

31. Súd z tohto dôvodu tak považoval za dôvodné priznať žalobkyni, ako manželke usmrtenej osoby,
náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 20.000,-€, ktorú považoval za adekvátnu s prihliadnutím na ich



dlhodobé a najmä harmonické spolužitie, ako aj na to ako sa strata jej manžela podpísala na psychickom
zdraví. Nie je sporné, že mala žalobkyňa problémy psychického rázu aj v minulosti, no jej stav bol až do
smrti manžela stabilizovaný. Následkom tragickej smrti manžela, ako aj ťažkých telesných poranení syna
vzniknuvších pri uvedenej autonehode, sa však u menovanej rozvinula závažná depresívna a úzkostná
symptomatika ako aj poruchy adaptácie. Táto udalosť teda viedla k dekompenzácii psychického stav
žalobkyne v zmysle rozvoja depresívneho syndrómu a adaptačných porúch, ktoré u menovanej presiahli
intenzitu normálnej smútkovej reakcie a boli hodnotené už ako patologický stav. Výsluchmi žalobkyne
ako aj svedkov (švagra a švagrinej) mal súd preukázanú existenciu hlbokého emocionálneho vzťahu
medzi manželmi, ktorí žili aktívnym spôsobom života a zdieľali aj spoločné koníčky. Nebohý manžel bol
pre žalobkyňu veľkou oporou, stál pri nej v tých najťažších obdobiach jej života a taktiež ju podporoval pri
ďalšom vzdelávaní. V dôsledku tejto neočakávanej straty žije žalobkyňa v súčasnosti osamelo, keďže
obe jej deti žijú v zahraničí. Nepochybne sa smrť manžela dotkla aj životnej úrovni žalobkyne.

32. Pri stanovení výšky nemajetkovej ujmy boli zohľadnené aj okolnosti samotnej nehody, t.j. hrubé
porušenie pravidiel cestnej premávky zo strany žalovaného v 1. rade, ktorý dopravnú nehodu spôsobil
pod značným vplyvom alkoholu. V dôsledku tejto skutočnosti, ako aj jazdy s vyššou ako povolenou
rýchlosťou, prešiel do protismeru, kde sa zrazil s vozidlom, ktoré riadil manžel žalobkyne.

33. V rámci určenia výšky náhrady tejto nemajetkovej ujmy súd zároveň vychádzal zo zárobkových
možností škodcu, t.j. žalovaného v 1. rade, a prevádzkovateľa motorového vozidla, t.j. žalovaného v 2.
rade, keďže obaja v súčasnosti pracujú v P.. Súd má teda za to, že priznaná suma nemajetkovej ujmy
nebude pre na nich pôsobiť likvidačne.

34. Súd nezaviazal žalovaných v 1., 2. a 4. rade solidárne zaplatiť žalobkyni náhradu nemajetkovej ujmy.
Vychádzal pritom z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 18/2016 zo dňa
22. júna 2016, kde súd konštatoval, že sa nejedná o prípad pasívnej solidarity a z tohto dôvodu vo výroku
svojho rozhodnutia uviedol, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu poskytnutého plnenia
povinnosť druhého žalovaného.

35. O trovách konania súd rozhodol v súlade s § 255 ods. 2 CSP. Súd vychádzal z toho, že Civilný
sporový poriadok nemá obdobné ustanovenia, ako bolo ustanovenie § 142 ods. 3 Občianskeho súdneho
poriadku. Zásadu úspechu vo veci je potrebné uplatniť aj na konania, ktorých výška závisí od úvahy súdu
alebo od znaleckého posudku. Nemožno zaťažiť žalobcu procesnou zodpovednosťou za predvídanie
výsledku sporu na základe úvahy súdu, či znaleckého posudku. Vhodným riešením je preto určenie, že
žalobkyňa rade má právo na plnú náhradu trov konania, avšak iba z prisúdenej sumy, nie zo žalovanej
sumy. Priznanie plnej náhrady trov konania z prisúdenej sumy je v tomto prípade zdôvodniteľné cez
interpretáciu pojmu úspechu vo veci, keďže ten sa skúma, čo do právneho základu a nie čo do výšky
priznaného nároku (Veľký komentár Števček a spol., Nakladateľství C. H. Beck). Vzhľadom k tomu, že
žaloba bola vo vzťahu k žalovanému v 3. rade zamietnutá, z tohto dôvodu žalobkyňa ani nemá voči
nemu nárok na náhradu trov konania. V zmysle § 257 Civilného sporového poriadku však súd nepriznal
žalovanému v 3. rade nárok na náhradu trov konania voči žalobkyni, nakoľko táto v čase podania žaloby,
resp. jej rozšírenia o leasingovú spoločnosť, nemala vedomosti a jednoznačnú istotu ohľadom toho,
kto je skutočným prevádzkovateľom motorového vozidla. Vzhľadom na výsledok konania súd zaviazal
žalovaných v 1., 2. a 4. rade na náhradu trov štátu, ktoré v tomto konaní platil.

36. Žalovaný v 2. rade v podanom odvolaní navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak,
že žalobu voči žalovanému v 2. rade zamietne, alternatívne aby rozsudok v napadnutom rozsahu zrušil
a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

37. Podľa názoru odvolateľa nie je v tomto konaní pasívne vecne legitimovaný.

38. K zásahu do práva na ochranu osobnosti žalobkyne v dôsledku smrti jej blízkeho manžela nedošlo
osobitnou povahou prevádzky vozidla P. M., U.: J. - XXX L.. Smrť manžela žalobkyne síce bola
spôsobená motorovým vozidlom, ale do jej práva na rodinný život bolo zasiahnuté samotnou smrťou
manžela a nie osobitnou prevádzkou motorového vozidla, lebo žalobkyňa nebola účastníkom dopravnej
nehody, teda tu chýba príčinná súvislosť. Žalovaný zdôrazňuje, že on dopravnú nehodu nespôsobil, ani
ju nijakým spôsobom nezavinil a nepodieľal sa na nej.



39. Za prevádzateľa je potrebné v tomto prípade považovať vlastníka motorového vozidla, ktorým v čase
dopravnej nehody bola spoločnosť ČSOB Leasing, a.s.

40. Nedostatok pasívnej legitimácie vidí žalovaný 2/ aj v tom, že ak sa žalobkyňa pri žalovaní rozhodla
využiť svoju možnosť voľby podľa § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z.z. a žalovala aj poisťovateľa, má za
to, že týmto výberom právneho nároku voči poisťovateľovi vylúčila možnosť žalovateľnosti žalovaného
2/.

41. Súd prvej inštancie nesprávne vec právne posúdil, keď vyslovil, že PZP za škodu spôsobenú
prevádzkou motorových vozidiel sa vzťahuje aj na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá je upravená vo
vnútroštátnom práve, i keď nie priamo v zákone o PZP.

42. Aj keby odvolací súd dospel k záveru, že žalovaný 2/ je pasívne legitimovaný z iných dôvodov, došlo
by v tomto prípade k vylúčeniu jeho zodpovednosti podľa ustanovenia § 430 ods. 1 OZ.

43. Žalovaný 2/ nezavinil zneužitie svojho motorového vozidla a to ani vo forme nevedomej nedbanlivosti.
Žalovaný 2/ (čo potvrdil nielen on, ale aj svedkyňa M. D.) vyslovene zakázal použitie vozidla žalovanému
1/ a to v čase, keď sa tento nachádzal doma počas svojho občasného pobytu v SR, 2 - 3x do roka na
pár dní.

44. Keďže žalovaný 1/ zákaz rešpektoval dlhšiu dobu, nič nenasvedčovalo tomu, že by v rámci bežných
rodinných vzťahov existovalo riziko zneužitia vozidla žalovaným 1/. Žalovaný 2/ preto nemal dôvod, aby
počas svojho pracovného pobytu v P. zabezpečoval motorové vozidlo nejakým dôslednejším spôsobom,
napr. vzatím kľúčov so sebou do P., čo by následne úplne znemožnilo použitie vozidla v prípade
potreby. Žalovaný 2/ s dôverou vo vyslovený zákaz, ktorý bol dlhodobo dodržiavaný, preto nemal dôvod
predpokladať, že žalovaný 1/ za pomoci kľúčov uložených na obvyklom mieste - v skrinke s ostatnými
kľúčmi, kde boli vždy odkladané, vozidlo ku jazde a navyše pod vplyvom alkoholu použije.

45. Čo sa týka výšky nemajetkovej ujmy, podľa názoru odvolateľa, zo záverov znaleckého dokazovania
je zrejmé, že žalobkyňa intenzívne a silne prežívala tragickú smrť jej manžela, s ktorou sa emočne
nevyrovnala ani doposiaľ, no na jej stav v tomto období (od júla 2011) však vplývali aj ďalšie dva
faktory, a to jej individuálna náklonnosť k depresívnym poruchám (zrejmá z jej návštev u psychiatra a
zistených diagnóz), predchádzajúce závažné zdravotné (onkologické) problémy, a rovnako tak vzťahové
nezrovnalosti so synom (používanie psychoaktívnych látok) a napokon aj odlúčenie a samota v dôsledku
odchodu detí do zahraničia.

46. Pri vyšetrení žalobkyne dňa 12.07.2013  (teda krátko po smrti manžela) je konštatované len mierne
zhoršenie zdravotného stavu žalobkyne pri rodinnej tragédii.

47. Cieľom odškodnenia citovej ujmy pozostalej osoby nemá byť jej hmotné zabezpečenie, ale primerané
zmiernenie negatívnych následkov neoprávneného zásahu do rodinného a súkromného života.

48. Žalovaný v 3. rade v podanom odvolaní proti výroku napadnutého rozsudku, ktorým súd prvej
inštancie nepriznal žalovanému v 3. rade nárok na náhradu trov konania navrhol, aby odvolací súd
rozsudok v napadnutom výroku zmenil a to tak, že žalovaný v 3. rade má voči žalobkyni nárok na náhradu
trov konania v rozsahu 100 %.

49. Odvolateľ sa nestotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že ak žalobkyňa nemala vedomosti, resp.
jednoznačnú istotu ohľadom toho, kto je skutočným prevádzateľom motorového vozidla, tieto skutočnosti
predstavujú dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré súd výnimočne neprizná náhradu trov konania.
Už v samotnej žalobe žalobkyňa výslovne uviedla, že žalovaný v 2. rade bol v čase dopravnej nehody
prevádzkovateľom vozidla, pretože mal právnu a súčasne faktickú možnosť vozidlo užívať, teda sám
organizovať jeho prevádzku k splneniu jeho funkcií a účelu (uznesenie ÚS ČR zo dňa 09.10.2012 sp.
zn. II. ÚS 1673/12).

50. Ešte pred rozšírením žaloby voči žalovanému v 3. rade mala žalobkyňa vedomosť o celom rozsahu
leasingovej zmluvy č. Z. vrátane jej Všeobecných zmluvných podmienok. Ak sa napriek uvedenému
žalobkyňa rozhodla svoju žalobu rozšíriť aj voči žalovanému v 3. rade, nie je možné tento postup dávať



za vinu žalovanému v 3. rade a považovať to za výnimočné okolnosti, resp. dôvody hodné osobitného
zreteľa.

51. Žalovaná v 4. rade v podanom odvolaní proti prvému, tretiemu a piatemu výroku napadnutého
rozsudku navrhla rozsudok v napadnutej časti zmeniť tak, že žalobu proti žalovanej 4/ zamietne.

52. Od začiatku konania poukazovala na nedostatok pasívnej legitimácie, keďže podľa názoru žalovanej
v 4. rade žalobkyňou uplatňovaný nárok na náhradu nemajetkovej ujmy nie je možné považovať za
nárok na náhradu škody, preto nemôže byť krytý povinným zmluvným poistením zodpovednosti za škodu
spôsobenú prevádzkou motorového vozidla v zmysle zákona č. 381/2001 Z.z.

53. Zo žiadneho ustanovenia zákona č. 381/2001 Z.z. nevyplýva, že by rozsah poistného krytia zahŕňal
aj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch a tento nárok sa v celom zákone ani nespomína.

54. Žalovaná v 4. rade ako poisťovateľ nie je povinná z povinného zmluvného poistenia zodpovednosti
za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla hradiť prípadný nárok na náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch podľa ustanovenia § 11 a nasl. OZ, nakoľko tento nárok nie je krytý predmetným
povinným zmluvným poistením.

55. Vnútroštátna právna úprava, ktorá je pre súd pri rozhodovaní veci záväzná, jednoznačne a bez
pochýb určuje, aké nároky sú z povinného zmluvného poistenia kryté (§ 4 zákona o PZP). Ani
eurokonformným výkladom nie je možné dospieť k záveru, že nemajetková ujma v zmysle ustanovení §
11 až § 13 OZ je krytá zákonom o povinnom zmluvnom poistení, nakoľko zásada konformného výkladu
nemôže slúžiť ako základ pre výklad vnútroštátneho práva contra legen, ktorý by v tomto prípade
znamenal pripísanie náhrady škody poisťovateľovi v rozpore s tým, čo stanovuje vnútroštátna právna
norma (návrh generálneho advokáta vo veci C22/12 Haasová, bod 109).

56. Aplikačná prax vnútroštátnych súdov jednoznačne potvrdzuje, že rozsah poistného krytia podľa
zákona č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou
motorového vozidla je daný tak, že tento nepokrýva nemajetkovú ujmu, kryje len nároky z titulu
zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, nie však iné prípadné nároky
vzniknuté z iného titulu (KS Žilina sp. zn. 7Co 161/2016, NS SR 3Cdo 301/2012, NS SR 7Cdo 80/2014,
NS SR 8Cdo 219/2016 zo dňa 15.05.2017).

57. Prvoinštančný súd ďalej poukazuje v odôvodnení rozsudku na rozhodnutia Ústavného súdu SR,
ktoré však bližšie nešpecifikuje, avšak z ktorých má vyplývať pasívna legitimácia žalovanej v 4. rade.
Podľa názoru odvolateľky, Ústavný súd SR nie je oprávnený nahradzovať právny názor krajských súdov
a Najvyššieho súdu SR svojim vlastným názorom.

58. Súd sa nesprávne vyporiadal aj so vznesenou námietkou premlčania žalovanej v 4. rade, na ktorej
žalovaná trvá. Žalovaná v 4. rade sa stala účastníkom konania až dňa 30.10.2015 a to na základe
uznesenia OS Prešov zo dňa 16.09.2015 č.k. 16C 83/2013-167, ktorým súd pripustil vstup žalovanej v
4. rade do tohto súdneho konania a ktoré nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 30.10.2015.
Žalovaný sa stáva účastníkom súdneho konania okamihom doručenia žaloby súdu, v prípade pristúpenia
ďalšieho žalovaného až právoplatnosťou uznesenia súdu o pripustení jeho vstupu do konania, a až
týmto okamihom začína spočívať premlčacia lehota.

59. Napokon žalovaná v 4. rade podaným odvolaním namieta i výšku súdom priznanej náhrady
nemajetkovej ujmy, má za to, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je v tomto smere neprijateľné a
nesprávne s poukazom na závažnosť vzniknutej ujmy.

60. Z rozhodnutia súdu je zrejmé, že pri priznaní náhrady nemajetkovej ujmy sa riadil rozhodnutím OS
Liptovský Mikuláš sp. zn. 7C 256/2011 v spojení s rozsudkom KS v Žiline sp. zn. 8Co 264/2013, v
ktorom bolo priznané zadosťučinenie za stratu manželky pri dopravnej nehode vo výške 20.000 eur. Pre
rozhodovanie je dôležité zváženie individuálnych okolností prípadu, a preto automatické priznanie sumy
bez toho, aby súd zvážil individuálne okolnosti prípadu zakladá nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu.
V obdobných veciach týkajúcich sa náhrady nemajetkovej ujmy sú rozhodovacou praxou slovenských
súdov priznávané náhrady v rozpätí 5.000 eur do 15.000 eur.



61. Nesprávne je aj rozhodnutie o trovách konania, keďže súd rozhodol v rozpore s ustanovením § 255
ods. 1 CSP. Mal rozhodnúť o náhrade trov konania podľa pomeru úspechu vo veci, náhradu trov konania
pomerne rozdeliť a vysloviť, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

62. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu žalovanej v 4. rade navrhla rozsudok súdu prvej inštancie vo
výrokoch pod č. I., III. a V. ako vecne správny potvrdiť.

63. K námietke o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného v 4. rade poukazuje na odôvodnenie
rozsudku v bode 26. Žalobkyňa má za to, že súd sa náležite vyporiadal aj s námietkou premlčania. Súd
prvej inštancie pri právnom posúdení žalovaného nároku v odôvodnení rozsudku pod bodom 20 uvádza,
z akých zákonných ustanovení posudzoval nárok na nemajetkovú ujmu. Podľa žalobkyne nie je možné
pri určovaní výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch analogicky postupovať podľa zákona č. 215/2006 Z.z.
Žalobkyňa ďalej poukázala na obsah rozsudku Krajského súdu v Košiciach zo dňa 16.02.2017 sp. zn.
2Co 81/2016. Čo sa týka náhrady trov konania, v prípadoch, ak výška plnenia je závislá na úvahe súdu,
je potrebné vychádzať z toho, že žalobkyňa bola úspešná v základnej otázke a to, že do jej práva bolo
zasiahnuté a je teda namieste, aby žalobkyňa mala právo na náhradu trov konania.

64. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného v 3. rade navrhla, aby odvolací súd rozsudok
vo výroku IV. potvrdil. Vozidlo, ktorým bola spôsobená smrť manžela žalobkyne vlastnícky patrilo
žalovanému v 3. rade a vzhľadom na odvolacie námietky žalovaného v 2. rade, ktorý spochybňuje, že bol
prevádzateľom motorového vozidla a skutočnosti, že nárok žalobkyne je daný následkom vzniknutých
aj z dôvodu osobitnej povahy prevádzky motorového vozidla vo vlastníctve žalovaného v 3. rade, potom
požiadavka žalovaného v 3. rade na náhradu trov konania je neprimeraná.

65. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného v 2. rade navrhla rozsudok vo výrokoch I., III. a V. ako
vecne správny potvrdiť. Námietku nedostatku pasívnej vecnej legitimácie považuje za neopodstatnenú,
rovnako aj námietku spočívajúcu v prenose zodpovednosti podľa § 430 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

66. Rozvrat súkromného a v jeho rámci rodinného života žalobkyne výrazne nezodpovedným konaním
žalovaného v 1. rade a následky z toho plynúce na žalobkyňu (viď. lekárske správy, znalecký posudok)
nemôže odstrániť, resp. zmierniť súdom priznaná výška nemajetkovej ujmy v peniazoch.

67. Žalovaný v 4. rade vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného v 2. rade uviedol, že sa s odvolaním
žalovaného v 2. rade stotožňuje.

68. Napadnutým uznesením zo dňa 09.12.2015 č.k. 16C 83/2013 - 175 súd prvej inštancie na trovy
dokazovania uložil žalovanému v 4. rade zložiť preddavok v sume 450 eur na účet Okresného súdu
Prešov v lehote 15 dní od právoplatnosti tohto uznesenia.

69. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že znalecké dokazovanie nariadil súd, avšak vzhľadom
na skutočnosť, že žalovaný v 1. rade je oslobodený od platenia súdnych poplatkov, pričom znalecké
dokazovanie je v záujme žalovaného v 4. rade, súd mu uložil povinnosť zložiť preddavok na trovy
znaleckého dokazovania. Vzhľadom na vyššie uvedené súd rozhodol tak, ako to uviedol vo výrokovej
časti tohto rozhodnutia.

70. Žalovaný v 4. rade v podanom odvolaní navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil.
Podľa názoru odvolateľa pre uloženie uvedenej povinnosti žalovanému v 4. rade nie sú splnené zákonné
predpoklady ustanovené v § 141 ods. 1 OSP. Žalovaný v 4. rade znalecké dokazovanie nenavrhoval,
nemá na ňom žiadny záujem, ani nebolo nariadené v dôsledku ním tvrdených skutočností.

71. Odvolací súd v zmysle zásad ustanovení § 379, § 380 a § 381 CSP preskúmal napadnutý
rozsudok a napadnuté uznesenie spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo, vec prejednal bez nariadenia
pojednávania a zistil, že napadnutý rozsudok a napadnuté uznesenie sú vecne správne.

72. Čo sa týka dôvodu, pre ktorý odvolací súd zmenil rozsudok v jeho vyhovujúcom výroku tak, že
zaviazal žalovaných v 1. a 2. rade na solidárne plnenie, tento vyplýva z ustálenej rozhodovacej praxe
najvyšších súdnych autorít.



73. „Zodpovednosť prevádzateľa dopravného prostriedku za škodu spôsobenú jeho prevádzkou podľa
§ 427 a nasl. Občianskeho zákonníka, nevylučuje súbežnú (solidárnu) zodpovednosť vodiča tohto
dopravného prostriedku podľa ustanovenia § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktorý škodu spôsobil
pri tej istej škodovej udalosti zavineným porušením právnej povinnosti, ak nejde o prípad uvedený v
ustanovení § 420 ods. 2 Občianskeho zákonníka.“ (R 3/1984, R 29/79).

74. Nebolo možné na solidárne plnenie zaviazať všetkých žalovaných z dôvodu, ktorý už skôr vo svojom
rozhodnutí uviedol Najvyšší súd ČR sp. zn. 25Cdo 895/2008 zo dňa 17.12.2009.

75. „Ustanovenie § 438 ods. 1 Občianskeho zákonníka stanovuje solidaritu ako zásadu iba pre nároky
na náhradu škody a nevzťahuje sa na nároky na poistné plnenie, pre ktoré nestanovuje solidaritu ani
iný právny predpis. Pasívna solidarita v danej veci tak nie je možná, lebo vo vzťahu žalobcu voči
škodcovi a žalovanej poisťovni ide o dva rozdielne nároky. Zatiaľ, čo je nárok žalobcu voči škodcovi
nárokom na náhradu škody, je nárok žalobcu na výplatu poistného plnenia uplatnený voči žalovanému
ako poisťovateľovi originálnym nárokom na plnenie založeným osobitným právnym predpisom.“

76. Uvedené dáva odpoveď aj na námietky žalovaného v 2. rade vo vzťahu k námietke, či je, alebo nie
je v tomto konaní pasívne vecne legitimovaný.

77. K ďalšej jeho námietke smerujúcej k prenosu zodpovednosti podľa § 430 ods. 1 Občianskeho
zákonníka treba uviesť nasledovné.

78. Žalovaný 2/ v odvolaní potvrdil skutkové zistenie súdu prvej inštancie, že kľúče od motorového
vozidla mal uložené „na obvyklom mieste - v skrinke s ostatnými kľúčmi, kde boli vždy odkladané“.
Potvrdil tiež, že došlo k zneužitiu vozidla žalovaným 1/, napriek jeho zákazu.

79. Nedbanlivosť prevádzkovateľa sa vzťahuje ku konaniu, ktorým umožnil inému zneužiť jeho dopravný
prostriedok, nie k spôsobeniu škody. Nedbanlivosť musí byť preukázaná, stačí však nevedomá
nedbanlivosť prevádzkovateľa.

80. K obdobnej skutkovej situácii, ako v tejto veci Najvyšší súd Českej republiky už zaujal stanovisko
(NS ČR sp. zn. 25Cdo 214/2002).

81. Odvolací súd aj v danej veci nemá dôvod na odklon od úvahy súdu prvej inštancie (nevedomá
nedbanlivosť), aj keď odvolateľ tvrdí, že vychádzal z dôvery vo vyslovený zákaz, ktorý uložil žalovanému
1/. Podľa názoru súdu prvej inštancie, ako aj odvolacieho súdu, podľa okolností (vozidlo žalovaný 1/ už
použil, poškodil a bolo potrebné ďalšie používanie zakázať) a vzhľadom k svojim osobným pomerom
žalovaný 2/ predvídať mal a mohol.

82. K námietkam žalovaného v 4. rade odôvodňujúcim nedostatok pasívnej vecnej legitimácie je treba
uviesť nasledovné:

83. Ústavný súd v rozhodnutí z 11. októbra 2016 sp. zn. III. ÚS 666/2016 uviedol, že pri interpretácii
ustanovení zákona č. 381/2001 Z.z. nemožno opomenúť ústavno-právne súvislosti integrácie Slovenskej
republiky do Európskej únie. Po vzniku členstva Slovenskej republiky v Európskej únii zostáva Národná
rada Slovenskej republiky síce stále jediným vnútroštátnym zákonodárnym orgánom, nie však jediným
orgánom oprávneným normovať obsah spoločenských vzťahov na úrovni zákonnej sily. Za určitých
okolností teda slovenské orgány aplikujúce právo (aj súdy) musia skúmať nielen vôľu zákonodarcu,
ale aj vôľu únijného tvorcu zodpovedajúcej právnej regulácie, ktorá je z hľadiska právnej relevancie
úpravy správania subjektov práva v právnych vzťahoch postavená na roveň, ba niekedy aj nad
vôľu zákonodarcu. Povinnosťou slovenského vnútroštátneho súdu nie je len ústavne konformná, ale
aj eurokonformná interpretácia zákonov. Vstup Slovenskej republiky do Európskej únie predstavuje
zásadný prelom v procese kontinuálneho vývoja právneho poriadku, i jeho interpretácie, pretože okrem
vnútroštátneho zákonodarcu (ktorý vytvoril koncept materiálneho poňatia škody v čase, keď integráciu
do Európskej únie nebolo možné ani len predpokladať), je doň oprávnený svoju vôľu presadzovať aj
únijný normotvorca. Pre aplikačnú prax vnútroštátnych orgánov verejnej moci nadaných právomocou
rozhodovať v individuálnych prípadoch, to znamená, že stabilita právnych vzťahov a právna istota



dôvodne vyžadujú hoci aj zotrvať na právnych konceptoch vyvinutých pred vstupom do Európskej
únie, ale ak ide o sféru regulácie únijným normotvorcom, je potrebné túto konfrontovať s regulačnými
predstavami vnútroštátneho zákonodarcu a v prípade zistenia odchýlky vyvinúť maximálnu snahu o
uprednostnenie cieľa stelesneného v právne záväzných aktoch Európskej únie.
16.1. Smernice ako typová kategória predpisov sekundárneho práva sú (na rozdiel od nariadení)
typické absenciou priamej uplatniteľnosti voči fyzickým osobám a právnickým osobám v jednotlivých
členských štátoch. Podľa článku 288 ods. 3 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, je Smernica záväzná
pre každý členský štát, ktorému je určená, a to vzhľadom na výsledok, ktorý sa má dosiahnuť, pričom
sa voľba foriem a metód ponecháva vnútroštátnym orgánom. Vnútroštátne orgány členských štátov sú
povinné svoje vrchnostenské kompetencie vykonávať tak, aby bolo zabezpečené dosiahnutie výsledku
očakávaného Smernicou. Inými slovami, ide tu o povinnosť naplniť vôľu únijného tvorcu Smernice
vnútroštátnymi právnymi prostriedkami. Štandardným prostriedkom dosahovania cieľa stanoveného
Smernicou je zmena právnej úpravy, ku ktorej pristúpi vnútroštátny zákonodarca. Avšak pre prípad, že
zákonodarca túto svoju povinnosť nesplní, vyvinula rozhodovacia prax Súdneho dvora teóriu priameho
a nepriameho účinku smerníc. Záväzná podstata Smernice, ktorá konštituuje základňu pre možnosť
odvolať sa na Smernice pred vnútroštátnym súdom, existuje len vo vzťahu ku „každému členskému
štátu, ktorému je určená“. Smernica nemôže sama o sebe ukladať povinnosti jednotlivcom a jej
ustanovenia nemožno uplatňovať voči jednotlivcom. Možno tak uvažovať len o nepriamom účinku
smerníc. Požiadavka výkladu vnútroštátneho práva v súlade s právom Únie sa síce v prvom rade
týka vnútroštátnych ustanovení prijatých na prebratie Smernice, neobmedzuje sa však iba na výklad
týchto ustanovení, ale vyžaduje, aby vnútroštátny súd vzal do úvahy vnútroštátne právo ako celok a
posúdil, do akej miery ho možno použiť spôsobom, ktorý nevedie k výsledku, ktorý odporuje Smernici.
Ak vnútroštátne právo umožňuje za určitých okolností s použitím vlastných výkladových metód vyložiť
ustanovenie vnútroštátneho právneho predpisu tak, že bude možné vyhnúť sa v rozpore s inou normou
vnútroštátneho práva, alebo obmedziť oblasť pôsobnosti tohto ustanovenia na dosiahnutie tohto účelu
a použiť ho len do tej miery, aby bolo súladné s danou normou, ak je vnútroštátny súd povinný použiť
rovnaké metódy, aby sa dosiahol cieľ stanovený Smernicou.
16.2. Súdny dvor v Rozsudku zaujal názor, podľa ktorého „článok 3 ods. 1 Smernice Rady 72/1966/
EHS z 24. apríla 1972 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia
zodpovednosti za škodu spôsobenú motorovými vozidlami a kontroly plnenia povinností poistenia
tejto zodpovednosti, článok 1 ods. 1 a 2 druhej Smernice Rady 84/5/EHS z 30. decembra 1983 o
aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu,
spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, zmenenej a doplnenej Smernicou Európskeho parlamentu
a Rady 2005/14/ES z 11. mája 2005, a článok 1 prvý odsek tretej Smernice Rady 90/232/EHS zo 14.
mája 1990 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti
za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, sa majú vykladať v tom zmysle, že povinné
poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla ma pokrývať aj náhradu
nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, ak jej náhradu
na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo veci
samej“. Ak teda Slovenský zákonodarca do zákonného pojmu „škoda“ použitého v zákone č. 381/2001
Z.z., a teda do rozsahu poistenia zodpovednosti za škodu v zmysle uvedeného zákona, nezahrnul aj
nemajetkovú ujmu a jej poistné krytie, dostáva sa vzhľadom na záväzný výklad zodpovedajúcich smerníc
(v súčasnosti už len konsolidovaná Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2009/103/ES o poistení
zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel a o kontrole plnenia povinnosti
poistenia tejto zodpovednosti) do rozporu so zámerom tvorcu únijnej právnej regulácie identifikovaným
Súdnym dvorom.
16.3. Všeobecné súdy sú povinné skúmať možnosť implementácie eurokonformného výkladu
prostredníctvom tzv. nepriameho účinku relevantnej únijnej regulácie. Súdny dvor požaduje od
vnútroštátnych súdov, aby práve v prípade nesplnenia povinnosti riadnej transpozície Smernice
členským štátom vykladali ustanovenia vnútroštátneho práva „v čo najvyššej možnej miere tak, aby
mohli byť použité v súlade s cieľmi tejto Smernice“ (napr. rozsudok z 13.07.2000 vo veci Centrosteel,
C-459/98).

84. Vychádzajúc z vyššie uvedeného zastáva vec prejednávajúci súd názor, v zmysle ktorého pokiaľ
Súdny dvor v Rozsudku konštatoval, že povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú
prevádzkou motorového vozidla má pokrývať aj náhradu  nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym
osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, ak jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného
za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo veci samej, treba vychádzať z toho,



že ustanovenia vnútroštátneho práva, ktoré upravujú náhradu škody pri nehodách spôsobených
prevádzkou motorových vozidiel, nemožno odňať smerniciam potrebný účinok. Medzi škodami, ktoré
musia byť kryté, sa v súlade s článkom 1 ods. 1 druhej Smernice nachádza najmä ujma na zdraví. Pod
pojem ujma na zdraví pritom patrí akákoľvek ujma spôsobená zásahom do osobnej integrity (čo zahŕňa
tak fyzickú, ako aj psychickú traumu), ak jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu
upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v danom spore.

85. Vyššie uvedenému chápaniu pojmu škoda európskym normotvorcom treba podľa vec
prejednávajúceho senátu prispôsobiť aj doterajšie vnútroštátne (čisto materiálne) chápanie škody.
Pojem „zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel“ používaný v Smerniciach
treba podľa vec prejednávajúceho senátu vykladať čiastočne autonómne a zahrnúť do neho aj také
nároky, ktoré národné právo výslovne nezaraďuje medzi nároky „na náhradu škody“ v prísnom slova
zmysle, ak ich podstata je podobná, teda majú občianskoprávny charakter a vznikajú v dôsledku
protiprávnej udalosti - dopravnej nehody. Túto požiadavku eurokonfortného výkladu pojmu škoda nie
je možné spochybňovať ani tým, že ustanovenia zakladajúce právo pozostalých po obetiach dopravnej
nehody na náhrady nemajetkovej ujmy patria systematicky do tej časti Občianskeho zákonníka, ktoré
sa týka zásahov do práv na ochranu osobnosti, zatiaľ čo právo na náhradu škody je v Občianskom
zákonníku upravené v inej časti.

86. Vec prejednávajúci trojčlenný senát, zohľadniac právne závery Súdneho dvora a Ústavného
súdu, ako aj potrebu eurokonformného výkladu vnútroštátnej úpravy, sa týmto odkláňa od názoru
prezentovaného v rozhodnutiach Najvyššieho súdu SR uvedených v bodoch 11. až 13. tohto uznesenia
dovolacieho súdu, ktoré zdôrazňujú zásadnú pojmovú a obsahovú odlišnosť inštitútu škody a inštitútu
nemajetkovej ujmy. V súvislosti s tým treba pripomenúť, že samotný Občiansky zákonník kladie škodu
aj do polohy nemateriálnej. Dokazuje to medzi iným ustanovenie § 444 Občianskeho zákonníka,
podľa ktorého pri škode na zdraví sa jednorazovo odškodňujú bolesti poškodeného a sťaženie jeho
spoločenského uplatnenia. V tomto zmysle pojem „škoda“ teda vykazuje aj nemateriálne znaky.

87. Podľa názoru vec prejednávajúceho senátu treba eurokonformným výkladom pojmu škoda na zdraví
- pri súčasnom rešpektovaní súvislostí právnych inštitútov - dospieť k záveru, v zmysle ktorého škodou
na zdraví (§ 4 ods. 2 zákona č. 381/2001 Z.z.) je aj citová, osobnostná, psychická (teda nemajetková)
ujma spôsobená pozostalým po obetiach dopravnej nehody (§ 13 Občianskeho zákonníka).

88. Uvedený výklad pojmu „škoda“ nepovažuje vec prejednávajúci senát za výklad contra legem
(výklad proti doslovnému jazykovému zneniu zákona). Zákaz výkladu contra legem vyjadruje (výlučne)
zákaz výkladu Smernice v zrejmom rozpore so znením príslušného vnútroštátneho ustanovenia. Pojem
„škoda na zdraví“, ale ako to bolo vyššie uvedené, možno vyložiť extenzívne bez toho, aby pri
súčasnom zachovaní cieľov a výsledku sledovaných Smernicou došlo k popretiu jeho jazykového
vyjadrenia. Taký výklad nesiaha za hranice najširšie možného jazykového významu pojmu. Ak existuje
potreba zabezpečiť konformitu konkrétnej vnútroštátnej normy s úniovým právom, je plne legitímne
a súčasne nevyhnutné sudcovské vyplnenie „medzier“ (prostredníctvom extenzívneho výkladu), ktoré
ostali po nesprávne (neúplne) trensponovaných Smerniciach. Dovolací súd pripomína, že Súdny dvor
v spojených veciach C- 397/01 až C- 403/01 vyslovil, že ak umožňuje vnútroštátne právo použitím
vlastných metód výkladu, vnútroštátne ustanovenie vykladať za určitých okolností tak, že bude možné
vyhnúť sa rozporu s inou normou vnútroštátneho práva alebo obmedziť oblasť pôsobnosti tohto
ustanovenia na dosiahnutie tohto účelu a použiť ho len do tej miery, aby bolo v súlade s danou normou,
tak je vnútroštátny súd povinný použiť rovnaké metódy, aby sa dosiahol cieľ sledovaný Smernicou.

89. Na základe vyššie uvedeného je potrebné uzavrieť, že ustanovenie § 4 ods. 2 písm. a) zákona č.
381/2001 Z.z. treba vykladať tak, že poistenie zodpovednosti v zmysle tohto zákona kryje (za splnenia
ostatných podmienok) aj nároky pozostalých po obetiach dopravných nehôd na náhradu im spôsobenej
nemajetkovej ujmy podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka a títo pozostalí (poškodení) môžu svoje
nároky v zmysle § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z.z. uplatniť priamo proti poisťovateľovi, a to rovnako
ako všetky ostatné nároky na náhradu škody. (Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č.k.
3Cdo/234/2017 zo dňa 17.04.2018).

90. Súd prvej inštancie sa náležitým spôsobom vyporiadal aj s námietkami žalovaného v 4. rade
vo vzťahu k premlčaniu nárokov žalobkyne proti poisťovateľovi. Vychádzajúc zo znenia ustanovenia



§ 15 ods. 2 zákona č. 381/2001 Z.z., podľa ktorého na premlčanie nároku na náhradu škody proti
poisťovateľovi platí rovnaká úprava, ako na premlčanie nároku proti osobe, ktorá škodu spôsobila,
prijal správny záver, že ak nárok na náhradu nemajetkovej ujmy uplatnený na základe § 11 a nasl.
Občianskeho zákonníka, sa premlčuje vo všeobecnej 3-ročnej premlčacej lehote, takáto trojročná doba
sa uplatní v zmysle ustanovenia § 15 ods. 2 zákona č. 381/2001 aj voči poisťovateľovi.

91. Možno prisvedčiť žalovanému v 4. rade, že účastníkom konania sa žalovaný stane až
právoplatnosťou uznesenia o pripustení.

92. Hmotnoprávne účinky začatia konania voči ďalšiemu (novému) žalovanému však nastávajú dňom,
keď súdu došiel písomný (elektronický) návrh žalobcu na vykonanie tohto opatrenia, poprípade dňom,
kedy takýto návrh vykonal ústne do protokolu. Beh premlčacích a prekluzívnych lehôt sa preto voči týmto
osobám zastavuje týmto dňom (Drápal, L., Bureš, J. a kol., Občanskí soudní řád I. § 1 až § 200za.
Komentář. 1. vydíní Praha: C.H.Beck, 2009, 602s.). Ak teda súd prvej inštancie považoval námietku
žalovaného v 4. rade za nedôvodnú, postupoval správne.

93. Podľa názoru odvolacieho súdu súd prvej inštancie svoj záver týkajúci sa výšky nemajetkovej ujmy
náležitým spôsobom odôvodnil a s uvedeným odôvodnením sa v celom rozsahu stotožňuje aj odvolací
súd.

94. Súd prvej inštancie vo vzťahu k výške uplatňovaných nárokov zistil v dostatočnom rozsahu
skutočnosti rozhodné pre meritórne posúdenie veci a prihliadal na zákonom stanovené kritéria
priznávania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch.

95. Bolo potrebné prisvedčiť odvolacím námietkam žalovaného v 3. rade, že ak už v samotnej žalobe
žalobkyňa výslovne uviedla, že žalovaný v 2. rade bol v čase dopravnej nehody prevádzkovateľom
vozidla, pretože mal právnu a súčasne faktickú možnosť vozidlo užívať, teda sám organizovať jeho
prevádzku k splneniu jeho funkcie a účelu, ešte pred rozšírením žaloby voči žalovanému v 3. rade
mala žalobkyňa vedomosť o celom rozsahu leasingovej zmluvy vrátane jej všeobecných zmluvných
podmienok, a ak sa napriek uvedenému žalobkyňa rozhodla svoju žalobu rozšíriť aj voči žalovanému v
3. rade, nie je možné tento postup dávať za vinu žalovanému v 3. rade a považovať to za výnimočné
okolnosti, resp. dôvody hodné osobitného zreteľa.

96. Odvolací súd preto zmenil rozsudok vo výroku o trovách konania vo vzťahu medzi žalobkyňou a
žalovaným v 3. rade tak, že žalovaný v 3. rade má voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania v celom
rozsahu.

97. Súčasne zmenil rozsudok vo výrokoch o trovách konania na súde prvej inštancie tak, že žalobkyňa
má právo na náhradu trov konania vo vzťahu k žalovaným v 1., 2. a 4. rade v celom rozsahu priznaného
nároku.

98. Zásadu úspechu vo veci treba uplatniť aj na konania, v ktorých výška plnenia závisí od úvahy
súdu (sudcovské právo) alebo od znaleckého posudku. V týchto prípadoch však nejde o procesne
neúspešného žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku.

99. Vhodným riešením potom bude, že žalobca má právo na  plnú náhradu trov konania, avšak výlučne
iba z prisúdenej sumy (nie zo sumy žalovanej).

100. Žalobcu je preto nevyhnutné považovať za plne procesne úspešného, ak mal plný úspech čo do
základu uplatneného nároku a súčasne výška plnenia, vyplývajúca z tohto jeho procesného úspechu
závisela výlučne od úvahy súdu (alebo od znaleckého posudku). (Števček, M., Ficová, S. Baricová,
J. Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha:
C.H.Beck, 2016, 926,927s)

101. Odvolací súd potvrdil uznesenie č.k. 16C 83/2013 - 175 zo dňa 09.12.2015 ako vecne správne.

102. Trovy, ktoré sa spájajú s vykonaním toho-ktorého dôkazného prostriedku, platí spravidla vždy len
jeden účastník konania. Je ním ten účastník (okrem iného), v prospech ktorého súd nariadil vykonanie



dôkazného prostriedku na preukázanie skutočnosti, ktorá je v záujme účastníka, hoci ju účastník netvrdil,
ani na jej preukázanie daný dôkazný prostriedok nenavrhol. (Števček, M., Ficová, S. a kol. Občiansky
súdny poriadok. Komentár. 1. vydanie. Praha: C.H.Beck, 2009, 371s).

103. Ako je zrejmé z obsahu spisu, napriek tvrdeniam odvolateľa uvedeným v odvolaní proti uzneseniu,
že neboli splnené podmienky, za ktorých je možné uložiť účastníkovi konania povinnosť zložiť preddavok
na trovy dôkazu, z odvolania proti rozsudku vo veci samej je zrejmé, že závermi znaleckého posudku
vo svoj prospech už odvolateľ (žalovaný v 4. rade) argumentuje.

104. Z obsahu spisu je ďalej zrejmé, že súd prvej inštancie uznesením zo dňa 23.01.2018 upravil učtáreň
Okresného súdu Prešov, aby priznané znalečné vo výške 398,40 eura poukázala znalkyni na jej účet v
lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto uznesenia a to z rozpočtových prostriedkov súdu. Uvedené
uznesenie nadobudlo právoplatnosť 05.02.2018.

105. Za tohto stavu, ak súd prvej inštancie uložil žalovaným v 1., 2. a 4. rade povinnosť spoločne a
nerozdielne nahradiť štátu trovy konania v rozsahu 100 % a odôvodnil to výsledkom konania v tejto veci,
postupoval v súlade s ustanovením § 148 ods. 1 OSP.

106. Žalovaný v 1. rade proti tomuto výroku napadnutého rozsudku odvolanie nepodal a z odvolaní
žalovaného v 2. a 4. rade nevyplýva spochybňovanie dôvodov tejto časti napadnutého rozhodnutia.

107. Odvolací súd preto potvrdil rozsudok vo výroku o trovách konania štátu.

108. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté v súlade s ustanovením § 396 ods. 1 CSP v spojení
s ustanovením § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 a 2 CSP s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne
súd prvej inštancie.

109. Rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 odsek 1 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 odsek 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 odsek 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "16C/83/2013", "guid": null, "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:975900e5-595f-4b0a-88ee-cc240f9faeb2", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:1.US.366.2016.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 366/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 366/2016 z 30. 11. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-11-30", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:1.US.366.2016.1"}, {"guid": "ussr:1ae3201f-37c3-4972-9687-0eabb6e7e2f2", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:3.US.666.2016.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 666/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 666/2016 z 11. 10. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-10-11", "citacie_n": 585, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.666.2016.1"}, {"guid": "ussr:4d7ef2ec-de3c-4623-9524-9ebccbb4aea4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.474.2016.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 474/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 474/2016 z 17. 8. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-08-17", "citacie_n": 291, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.474.2016.1"}, {"guid": "80563a53-3ee6-459a-936d-34cb587292b7:3d0e6cb8-ab64-49dc-81e8-c9755fa10ef7", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2018:2314200969.1", "spisova_znacka": "3Cdo/234/2017", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/234/2017 z 16. 4. 2018", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2018-04-16", "citacie_n": 47, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2018:2314200969.1"}, {"guid": "ffd2c57d-6b93-4a16-8f64-8e5c1e7c9212:f2ad0a21-7af9-4798-bffa-cc6a3d7508d0", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2017:4613209266.1", "spisova_znacka": "6MCdo/1/2016", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6MCdo/1/2016 z 30. 7. 2017", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2017-07-30", "citacie_n": 395, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2017:4613209266.1"}, {"guid": "d1fe1f39-9bd1-4289-ad2c-4ad2ea73412e:26a5be18-910d-47a7-9e58-0fe449e15fad", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2016:8311201982.1", "spisova_znacka": "3Cdo/18/2016", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/18/2016 z 21. 6. 2016", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2016-06-21", "citacie_n": 139, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2016:8311201982.1"}, {"guid": "a8f727fc-3300-48b8-8f68-67d96dcae56a:d1a545a3-e683-4185-ba08-2da9e4f4c88c", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2016:7110227291.1", "spisova_znacka": "3Cdo/301/2012", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/301/2012 z 30. 3. 2016", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2016-03-30", "citacie_n": 371, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2016:7110227291.1"}, {"guid": "25cd44c3-9bc0-411f-8ddd-a18c783066fe:4ef92343-ffe9-4239-b1ed-d3c094dfe8a2", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2017:7114224368.1", "spisova_znacka": "2Co/81/2016", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 2Co/81/2016 z 15. 2. 2017", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2017-02-15", "citacie_n": 9, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2017:7114224368.1"}, {"guid": "520ebb65-fa79-454b-ad6e-3953264b19a9:cce98e25-9a02-4c64-97b0-10cb81f369c6", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2013:5611210995.3", "spisova_znacka": "8Co/264/2013", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 8Co/264/2013 z 27. 10. 2013", "sud": "Krajský súd Žilina", "datum_vydania": "2013-10-27", "citacie_n": 105, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2013:5611210995.3"}], "citovane_v": []}