Rozsudok Krajského súdu Nitra sp. zn. 8Co/753/2015 z 14. 10. 2015
Citácia: rozsudok Krajského súdu Nitra z 14. októbra 2015, sp. zn. 8Co/753/2015, ECLI:SK:KSNR:2015:4612209028.1
Krajský súd Nitra | 8Co/753/2015 | ECLI:SK:KSNR:2015:4612209028.1 | 2015-10-14 | Rozsudok
Oblasť práva: Občianske právo – Zodpovednosť za škodu pri výkone verejnej moci
Citované ustanovenia: § 219 ods. 1 OSP
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/cbc590cc-9a89-47a7-8240-2a0a5def5e23
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSNR:2015:4612209028.1

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 8Co/753/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 4612209028
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 10. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jarmila Pogranová
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2015:4612209028.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jarmily Pogranovej a členov
senátu JUDr. Vladimíra Novotného a JUDr. Adriany Kálmánovej, PhD., v právnej veci navrhovateľa:
POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova ul. č. 25, IČO: 35 807 598, zastúpený:
Fridrich Paľko, s.r.o. so sídlom Bratislava, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, zastúpená advokátom a
konateľom Doc. JUDr. Branislavom Fridrichom, PhD., proti odporkyni: Slovenská republika, zastúpená
Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Bratislava, Župné námestie 13, o zaplatenie
majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Levice
č. k.16C/316/2012-65 zo dňa 13. februára 2015, o odvolaní navrhovateľa proti uzneseniu Okresného
súdu Levice č. k. 16C/316/2012-86 zo dňa 19. mája 2015, takto jednohlasne

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa    p o t v r d z u j e .

Odporkyni    n e p r i z n á v a     náhradu trov odvolacieho konania.

II. Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa    p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Navrhovateľ (žalobca) sa návrhom (žalobou) zo dňa 27.09.2012 domáhal, aby súd vydal rozhodnutie,
ktorým by bol odporca (žalovaný) zaviazaný zaplatiť mu z titulu majetkovej škody sumu 125,-Eur a z
titulu nemajetkovej ujmy sumu 352,20,-Eur  a náhradu trov konania do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
Svoj návrh právne odôvodnil s poukazom na ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku (zákon
č. 233/1995 Z. z. - v znení do 31.5.2010, do 31.5.2011, po 1.6.2011) a zákon č. 514/2003 Z. z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov a skutkovo
návrh odôvodnil tým, že exekučný súd -  Okresný súd Topoľčany v exekučnom konaní vedenom na
základe jeho návrhu na vykonanie exekúcie proti povinnému -P. M., registrovaný u súdneho exekútora
pod sp. zn. EX 12583/2011 rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie až dňa
18.11.2010,  konanie začalo dňa 11.05.2010, teda po uplynutí zákonom stanovenej doby (s omeškaním
viac ako 191 dní) a to rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.
Ďalej odôvodnil svoj návrh tým, že navrhovateľ vyvinul enormné úsilie, aby docielil vecný posun v
exekučnom konaní a primeľ porušovateľa k vydaniu rozhodnutia. Opísaný postup exekučného súdu
hodnotí ako nesprávny a v rozpore so zákonom, konkrétne s ustanovením § 44 ods.2 Exekučného
poriadku. V predmetnom prípade neexistuje okolnosť, ktorá by umožňovala exekučnému súdu
postupovať nesústredene a so zbytočnými prieťahmi tak, že k vydaniu rozhodnutia o žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie pristúpil až po veľmi dlhej dobe. Nečinnosť okresného súdu nie
je ničím ospravedlniteľná, pretože počas špecifikovaného obdobia nevykonával vo veci také úkony,
ktoré mali smerovať k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa navrhovateľ v predmetnej veci počas
súdneho konania nachádzal. Z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu vznikla



navrhovateľovi majetková škoda v celkovej výške 125 Eur, predstavujúca náhradu účelne vynaložených
nákladov spojených s jeho činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a vymáhania pohľadávky v období,
ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a
rozhodnutím o nej. Vynaložil v tomto období náklady na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných
výkonov zamestnanca pomocou informačného systému v sume 70,-Eur,  na udržiavanie a správu
informačného systému sumu 40,-Eur, v sume 15,-Eur na administratívne spracovanie textov urgencií,
publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií, na poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s
urgovaním a kontrolou stavu exekučného konania na súde. Výška tejto škody je stanovená na základe
paušalizácie reálnych vecných nákladov a to z dôvodu, že presnú škodu by bolo možné vyčísliť len s
nepomernými ťažkosťami. Ďalej si uplatnil primeranú náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorej
výpočet uskutočnil alikvótnym pomerom 55 Eur za každý mesiac omeškania v činnosti exekučného
súdu /na základe aplikácie doktríny ústavného súdu pokiaľ ide o zbytočné prieťahy 660 Eur za rok :12
mesiacov v roku = 55 Eur/. Mal za to, že samotné konštatovanie porušenia jeho práva na súdnu ochranu
nie je dostatočným zadosťučinením, vzhľadom na ujmu mu spôsobenú nesprávnym úradným postupom,
ktorý je dôsledkom nesústrednej činnosti takej intenzity, ktorá mala za následok zbytočné prieťahy v
konaní spojené so zásahom do  výkonu jeho majetkových práv. Nesprávnym úradným postupom boli
reálne ohrozené legitímne očakávania navrhovateľa, že správnym postupom súdu dôjde k vymoženiu
jeho pohľadávky a taktiež došlo k vyvolaniu nasledovných rizík : -neskorým ukončením procedúry
exekučným súdom k zániku povinného, -k zmareniu účelu konania pre stratu kontaktu s povinným, -
k insolvencii povinného a najmä, že navrhovateľ mohol vďaka skorému rozhodnutiu exekučného súdu
v zákonnej lehote včas, efektívne a účinne uskutočniť rad iných krokov smerujúcich k zabezpečeniu
vymožiteľnosti jeho pohľadávky a príslušenstva, pretože by vedel, že žiadosť o udelenie poverenia bola
zamietnutá a je potrebné uskutočniť náhradu exekučného titulu.
Ďalším dôvodom na priznanie nemajetkovej ujmy je, že neexistencia akéhokoľvek účinného
vnútroštátneho prostriedku nápravy spôsobilého reštituovať vzniknutú situáciu, vyvolala u navrhovateľa,
resp. u členov riadiacich orgánov spoločnosti, ako aj u jej majiteľov pocity frustrácie, úzkosti,
nespravodlivosti, neistoty, nedôvery v právo a rovnosť v spoločnosti, zánik ďalších plánovaných
podnikateľských aktivít navrhovateľa, ako aj zánik už vytvorených podnikateľských plánov. Vyvolaná
strata zisku z realizovaného obchodu spôsobila hospodársku stratu na strane navrhovateľa, ale aj
na strane jeho majiteľov. Nezákonným zásahom vyvolaná situácia ovplyvnila ďalšie podnikateľské
postupy navrhovateľa a spôsobila neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať. Je
nutné deklarovať porušenie jeho práva na rozhodnutie o žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie
exekúcie v zákonom stanovenej dobe v spojení s porušením jeho práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov a práva na prejednanie veci v primeranom čase, na súdnu ochranu a práva
na spravodlivý súdny proces, deklarovať porušenie princípov právneho štátu nesprávnym úradným
postupom exekučného súdu, konkrétne princípu legality a princípu ochrany legitímnych očakávaní,
princípu ochrany dôvery v právo a princípu právnej istoty a nahradiť mu požadovanú nemajetkovú ujmu a
majetkovú škodu, ktorá mu bola spôsobená v priamej príčinnej súvislosti s porušením označených práv a
princípov právneho štátu. Uviedol, že si uplatňuje nemajetkovú ujmu za vnútorné zásahy do spoločnosti,
ovplyvňovanie podnikateľského plánovania a rozhodovania, porušenie jeho práv, stratu legitímnych
očakávaní, že nastane v zákonnom čase stav predpokladaný zákonom, stratu dôvery v právo a v
spravodlivé riešenie veci a vyvolanie rizík ohrozujúcich konečné vymoženie pohľadávky. Medzitýmnym
rozsudkom žiadal určiť žalovanú zodpovednou za škodu, ktorá vznikla nesprávnym úradným postupom
súdu, nerozhodnutím o žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie v exekučnom konaní v
zákonom stanovenej lehote.

Odporkyňa navrhla návrh ako nedôvodný zamietnuť.

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa po prejednaní veci na pojednávaní návrh navrhovateľa
na prerušenie konania zamietol, návrh navrhovateľa vo veci samej zamietol a o trovách účastníkov
rozhodol tak, že odporcovi náhradu trov konania nepriznal. Svoje rozhodnutie odôvodnil s poukazom
na vykonané dokazovanie, najmä obsahom spisu Okresného súdu Topoľčany sp. zn. 7Er/557/2011 a
citované ustanovenia zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci § 3 ods.1 písm. d/, § 4 ods.1 písm. a/ bod1, § 9 ods. 1, 2,§ 15 ods.1, § 16 ods.1, § 17 ods.1,2,3,
§ 19 ods.1,3  a citované ustanovenia Exekučného poriadku /zákon č. 233/1995 Z. z. § 41 ods.1, 2 písm.
c/,d/,i/, v znení účinnom od 1.6.2011, § 44 ods. 1, 2 v znení účinnom od 1.6.2010 a dospel k záveru,
že návrh navrhovateľa nebol dôvodne podaný. V konaní úspešnému odporcovi náhradu trov konania



nepriznal s poukazom na ustanovenie § 142 ods.1Občianskeho súdneho poriadku /ďalej len OSP Zák.
č. 99/1963Zb./ z dôvodu, že mu trovy konania nevznikli.
Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že mal za preukázané z pripojeného exekučného spisu Okresného
súdu Topoľčany sp. zn. 7Er/557/2011, že navrhovateľ ako oprávnený podal žiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie na exekučnom súde dňa 02.08.2011. Exekučný súd uznesením zo dňa
05.08.2011 žiadosť o udelenie poverenia zamietol. Exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok. Súd
prvého stupňa na základe vykonaného dokazovania  dospel k záveru, že návrh navrhovateľa nebol
predčasne podaný a uplatnený právny nárok nebol premlčaný.   Súd prvého stupňa skúmal, či došlo
k nedodržaniu zákonnej lehoty, resp. primeranej lehoty, z akého dôvodu, či je daný dôvod na náhradu
škody a či nejaká škoda vznikla. Uviedol, že navrhovateľ si v konaní uplatňoval náhradu škody podľa
§ 9 Zák. č. 514/2003 Z.z. dôvodiac tým, že exekučný súd svojim postupom porušil povinnosti orgánu
verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej dobe, resp. bez zbytočných
prieťahov. Súd prvého stupňa dospel v danej právnej veci k záveru, že exekučné konanie bolo vedené v
čase účinnosti Exekučného poriadku, podľa ktorého zákonná 15-dňovvá lehota na vyporiadanie sa súdu
so žiadosťou exekútora o udelenie poverenia neexistovala v prípade zamietnutia žiadosti, teda zo strany
exekučného súdu nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu. Pokiaľ exekučný súd rozhodol o žiadosti
o udelenie poverenia v čase vyššie uvedenom, rozhodol v primeranej lehote a to tretí deň od doručenia
žiadosti o udelenie poverenia a jeho postupom nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu. Otázku,
či bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v
čl. 48 ods.2 Ústavy Slovenskej republiky je kompetentný skúmať ústavný súd, ktorý ju v súlade so
svojou ustálenou judikatúrou preskúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého
prípadu. Vzhľadom k tomu, že v konaní nebol preukázaný prvý zákonný predpoklad pre priznanie
nároku na náhradu škody spôsobenej neprávnym úradným postupom a to nesprávny úradný postup,
súd prvého stupňa ďalej neskúmal ostatné zákonné predpoklady uplatneného právneho nároku /vznik
škody a nemajetkovej ujmy, danosť priamej príčinnej súvislosti medzi konaním vedúcim k vzniku škody
a samotnou škodou.

Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zamietol i návrh navrhovateľa na prerušenie konania ako
nedôvodný s poukazom na ustanovenie § 109 ods. 2 písm. c) OSP, keďže sa nestotožnil  s dôvodom
prerušenia konania uvedeným navrhovateľom v tom, že zodpovedanie položených prejudiciálnych
otázok v konaní prebiehajúcom na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 7C/6/2010, ktorého účastníkmi sú
na strane žalovaných v 1. rade Slovenská republika zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej
republiky a v 2. rade POHOTOVOSŤ, s.r.o., má na ďalší priebeh a rozhodnutie v konaní zásadný význam,
nakoľko pre vznik nároku na náhradu škody má fundamentálny význam posúdenie správnosti postupu
exekučného súdu pri vydaní poverenia na výkon exekúcie na podklade exekučného titulu, ktorým bol
právoplatný rozsudok rozhodcovského súdu. Súd prvého stupňa uviedol, že           v konaní vedenom na
Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 7C/6/2010 sa neriešia také otázky, ktoré majú zásadný význam pre
rozhodnutie v tejto veci. Na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 7C/6/2010 sa riešia iné právne otázky,
na základe iného skutkového stavu, preto jeho výsledok nemôže ovplyvniť rozhodnutie v tejto právnej
veci. Navrhovateľ sa v konaní vo veci samej domáha náhrady škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z., teda
náhrady škody pre nesprávny úradný postup na konkrétnom skutkovom základe postupu exekučného
súdu. Tie otázky, ktoré sa riešia ako prejudiciálne otázky vo veci Okresného súdu Prešov pod sp.
zn. 7C/6/2010, nemôžu ovplyvniť rozhodnutie súdu v tejto veci, pretože v tejto veci súd dôvodnosť
uplatneného nároku bude posudzovať z pohľadu zákonných predpokladov vzniku zodpovednosti za
škodu odporcu podľa zákona č. 514/20103 Z. z. za prípadný nesprávny úradný postup exekučného súdu
v konkrétnej exekučnej veci.

Proti tomuto rozsudku súdu prvého stupňa podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ. Domáhal sa,
aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na
ďalšie konanie. V odôvodnení odvolania namietal, že súd prvého stupňa prostredníctvom ustanovenia §
9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení zákona č. 412/2012 Z. z. de iure a de facto aplikoval princíp priamej
retroaktivity, čo je neprípustné, že súd vôbec nevysvetlil svoj názor o tom, že účastníkom nevznikol stav
právnej neistoty, že súdu neprísluší polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami a
má aplikovať platné právo, že nesúhlasí s tým, že predložil dôkaz o vzniku  škody a to znalecký posudok
č. 1/2014, ktorý vypracoval Znalecký ústav Ekonomickej univerzity, ktorým je jednoznačne preukázané,
že nesprávny úradný postup mal na navrhovateľa negatívny dopad a objektívne spôsobil zníženie
jeho majetku v posudku určenej výške, že súd nevykonal dostatočné dokazovanie oboznámením sa s
predloženým znaleckým posudkom, že ak bol súdu doručený v čase predchádzajúcom nariadenému



súdnemu pojednávaniu návrh na prerušenie konania z dôvodu, že prebieha konanie o prejudiciálnej
otázke, bol súd povinný pred samotným rozhodnutím vo veci samej o tomto návrhu rozhodnúť.

Odporkyňa sa k podanému odvolaniu navrhovateľa nevyjadrila.

Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania
navrhovateľa (§ 212 ods. 1, prihliadajúc i na prípadné vady konania pred súdom prvého stupňa majúce za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci - § 212 ods. 3 OSP) prejednal vec bez nariadenia odvolacieho
pojednávania s verejným vyhlásením rozhodnutia (§ 214 ods. 2 a  § 156 ods. 1 a 3 OSP)  a dospel k
záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je potrebné podľa ustanovenia § 219 ods. 1 OSP
ako vecne správny potvrdiť a súčasne v zmysle ustanovenia § 224 ods.1 OSP a § 142 ods. 1 OSP v
odvolacom konaní odporkyni, ktorá mala v odvolacom konaní plný úspech náhradu trov odvolacieho
konania nepriznať z dôvodu, že jej v odvolacom konaní žiadne trovy konania nevznikli.

V danej právnej veci odvolacie dôvody navrhovateľa uvádzané v odvolaní nekorešpondujú plne s
právnymi dôvodmi a skutkovými zisteniami, na ktorých je založené napadnuté rozhodnutie, navrhovateľ
dostatočne nerozlišuje medzi jednotlivými rozhodnutiami súdov a je zrejmé, že ide o formulárovo
podané odvolanie bez ozajstnej snahy splniť si svoju povinnosť účastníka v kontradiktórnom spore.
Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu tak aj procesnoprávnu oblasť a pri
rozhodovaní je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi podaného odvolanie,
keď podaním odvolania odvolateľ svojím dispozičným úkonom fakticky vymedzuje nielen rozsah, ale
aj dôvody preskúmavacej činnosti súdu,  preto sa odvolací súd pri posudzovaní danej veci zaoberal
len námietkami navrhovateľa z odvolania a procesným postupom súdu prvého stupňa predchádzajúcim
vydaniu napadnutého rozhodnutia z hľadiska, či prípadne došlo k vadám, ktoré mali za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci.

Súd prvého stupňa vykonal dokazovanie výlučne oboznámením listín nachádzajúcich sa v spise, ako
aj oboznámením exekučného spisu, ktorého dôkazu sa navrhovateľ dovolával, keď inak za odňatie
možnosti konať pred súdom možno považovať iba odňatie práv spôsobené procesnou činnosťou súdu,
nie opomenutím alebo pasivitou účastníka, ktorý sa pojednávania nezúčastní z vlastného rozhodnutia,
resp. z ospravedlniteľného dôvodu, čím si sám zmarí možnosť realizovať na pojednávaní svoje procesné
oprávnenia. Z tohto pohľadu súd prvého stupňa prejednal a rozhodol vec zákonným spôsobom, keď
v súlade so zásadou kontradiktórnosti sporového konania umožnil účastníkom konania realizáciu ich
procesných práv priznaných im Občianskym súdnym poriadkom.

Zákon č. 514/20003 Z. z. (nahradzujúci zákon č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
rozhodnutím orgánu štátu) o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov (v znení neskorších predpisov nadobúdajúci účinnosť od 1.7.2004) je osobitným
zákonom, ktorý v nadväznosti na Listinu základných práv a slobôd (ústavný zákon č. 23/1991 Zb. -
článok 36 ods. 3 a 4), Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd (č. 209/1992 Zb. - článok
6 ods. 1) a Ústavu Slovenskej republiky (č. 460/1992 Zb. - článok 46 ods. 3) upravuje podmienky a
spôsob náhrady škody, ktorá vznikla pri výkone verejnej moci, keď na to, aby štát zodpovedal za škodu
spôsobenú orgánom vykonávajúcim verejnú moc, musia byť súčasne splnené podmienky zodpovednosti
za škodu podľa tohto zákona.
Základnou podmienkou je, aby škoda bola spôsobená pri výkone verejnej moci orgánom, ktorý
vykonáva verejnú moc niektorým zo spôsobom v zákone špecifikovaným, druhým predpokladom je
vznik škody alebo nemajetkovej ujmy a treťou nevyhnutnou podmienkou je, aby medzi konaním
vedúcim k vzniku škody a samotnou škodou bola daná priama príčinná súvislosť, pričom dôkazné
bremeno na preukázanie splnenia zákonných podmienok znáša poškodený a v prípade ich preukázania
sa štát svojej zodpovednosti zbaviť nemôže, keďže zodpovednosť štátu má charakter objektívnej
zodpovednosti (bez ohľadu na zavinenie). Zákon rozlišuje dva základné okruhy zodpovednosti za
škodu a to zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím (§ 5 a 6) a zodpovednosť za
škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom (§ 9), keď je samostatne upravená zodpovednosť
zodpovednosť štátu za rozhodnutie o zatknutí, zadržaní alebo inom pozbavení osobnej slobody (§ 7)
a tiež za rozhodnutie o treste, o ochrannom opatrení alebo o väzbe (§ 8).  Pojem „nesprávny úradný
postup orgánu verejnej moci“ nie je zákonodarcom v ustanovení § 9 ods. 1 zákona výslovne definovaný,
je uvedený len príkladmo. Pri nedostatku zákonnej explicitnej definície vo všeobecnosti možno za takýto
postup považovať porušenie pravidiel predpísaných právnymi normami pre konanie štátneho orgánu



pri jeho činnosti súvisiacej s výkonom verejnej moci, ktorý sa dotýka individuálnych práv a povinností
účastníkov daného konania, keď v zmysle zákona za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie
povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote,
nečinnosť takéhoto  orgánu, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv a právom
chránených záujmov fyzických a právnických osôb.

Rozhodovanie o náhrade škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je závislé od posúdenia
príčinnej súvislosti medzi týmto postupom orgánu verejnej moci priamo súvisiacim s výkonom právomoci
orgánu verejnej moci a vzniknutou škodou ako jedným z rozhodujúcich predpokladov pre vznik
zodpovednosti škody, čo vyžaduje starostlivé zváženie všetkých príčinných súvislostí pre objasnenie
príčin, ktoré k určitému výsledku viedli, keď nesprávny postup orgánu štátu musí byť vždy so vznikom
škody vo vzťahu (priamej) príčiny a následku.

Podstata sporu účastníkov spočívala v tom, či pre rozhodnutie súdu o žiadosti súdneho exekútora na
vydanie poverenia na vykonanie exekúcie platila  pätnásťdňová lehota, či postup exekučného súdu
vykazoval znaky zbytočných prieťahov a či navrhovateľovi vznikla z dôvodu tvrdeného nesprávneho
úradného postupu škoda a nemajetková ujma tak, že bola v príčinnej súvislosti s konaním exekučného
súdu.

Vychádzajúc z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku (účinného od 1.6.2010 ) odvolací súd
zhodne ako súd prvého stupňa dospel k záveru, že lehota 15 dní od doručenia žiadosti exekútora
pre exekučný súd sa vzťahovala len na prípady vydania poverenia na vykonanie exekúcie, pri
nezistení rozporu tak, ako to je uvedené v druhej vete tohto ustanovenia. Úmyslom zákonodarcu
bolo zefektívniť exekučné konanie v snahe dosiahnuť, aby poverenie na vykonanie exekúcie nebolo
zdržiavané nečinnosťou exekučného súdu, a preto z prejavu vôle normotvorcu obsiahnutom vo
vetách 2 a 3 uvedeného ustanovenia rozlišoval prípady „ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie
poverenia“ (veta druhá) a prípad „ak súd zistí rozpor žiadosti“ (veta tretia). Pokiaľ by mal zákonodarca
úmysel, aby pätnásťdňová lehota exekučného súdu sa vzťahovala i na rozhodnutie, ktorým žiadosť
súdneho exekútora o udelenie poverenia zamietne, bol by to upravil explicitne uložením (exekučnému
súdu) povinnosti rozhodnúť v oboch prípadoch v lehote 15 dní, bez toho, že by rozlišoval jednotlivé
zistenia exekučného súdu. Vydanie poverenia je osobitná skrátená forma rozhodnutia exekučného
súdu, zamietnutie žiadosti je riadnym rozhodnutím exekučného súdu vyžadujúcim náležité odôvodnenie
zistených rozporov s dôsledkom pre nevydanie poverenia.

V danej právnej veci bolo preukázané, že exekučný súd v posudzovanom vyššie uvedenom exekučnom
konaní zamietol žiadosť o udelenie poverenia v čase tak, ako je vyššie uvedené, pričom vyššie citované
platné a účinné znenie § 44 ods.2 Exekučného poriadku lehotu jednoznačne vylučovalo  pre prípady
zamietnutia žiadosti.

Vychádzajúc z uvedeného potom odvolací súd následne posudzoval, či konanie exekučného súdu,
nevykazovalo navrhovateľom tvrdené zbytočné prieťahy, resp. či jeho postup treba  považovať za
nesprávny úradný postup (práve) pre nevydanie rozhodnutia v zákonom ustanovenej lehote. Pri
rozhodovaní o tom, či vo veci došlo k prieťahom v konaní sa zohľadňujú tri kritériá, ktorými sú: 1. právna
a faktická zložitosť vecí, o ktorej súd rozhoduje, 2. správanie účastníka konania, 3. spôsob, akým súd v
konaní postupoval. Pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v článku 48 ods. 2 Ústavy je pojem autonómny,
ktorý nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom na lehoty uvedené v zákone, ale s ohľadom na
konkrétne okolnosti veci sa aj v týchto prípadoch postup dotknutého štátneho orgánu nemusí vyznačovať
takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy (nález Ústavného
súdu SR sp. zn. I. ÚS 16/02). Ustanovenie § 9 zákona treba na vec aplikovať v takom znení, v akom
platil v čase namietaného nesprávneho úradného postupu orgánu verejnej moci, z čoho potom vyplýva,
že postup exekučného súdu bolo nevyhnutné posúdiť aj z hľadiska „zbytočných prieťahov“ a to súdom
samostatne. Posúdenie zbytočných prieťahov nie je (ale) možné bez prihliadania na všetky okolnosti
veci, teda nemožno neprihliadať na tisícky obdobných vecí podávaných navrhovateľom na postup
exekučného súdu.

Rozhodnutie exekučného súdu o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia vydané v čase vyššie
uvedenom, t.j. do 3 dní od doručenia žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nemožno
hodnotiť ako zbytočné prieťahy (so stavom právnej neistoty navrhovateľa a s dôsledkom vzniku škody),



s prihliadnutím na všetky vyššie súdom prvého stupňa uvedené okolnosti danej veci a nemožno
neprihliadnuť na tisícky obdobných vecí podávaných navrhovateľom na postup exekučnému súdu.Teda
pokiaľ exekučný súd vydal rozhodnutie a zamietol žiadosť o udelenie poverenia v danej exekučnej
veci v čase vyššie uvedenom, odvolací súd mal za to, že  bez ďalšieho sa nejedná o také konanie
exekučného súdu, ktoré by sa dalo kvalifikovať ako zbytočné prieťahy vedúce k navrhovateľom tvrdeným
(nepreukázaným) následkom, i s prihliadnutím na činnosť exekučného súdu, ktorá predchádzala vydaniu
rozhodnutia exekučného súdu o zamietnutí žiadosti na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.
Neboli preukázané  ani ostatné dva zákonné predpoklady uplatneného právneho nároku a to vznik škody
alebo nemajetkovej ujmy a priama príčinná súvislosť medzi konaním exekučného súdu a samotnou
škodou, resp. nemajetkovou ujmou, na preukázanie ktorých zákonných predpokladov zaťažuje dôkazné
bremeno navrhovateľa. V danom prípade si navrhovateľ svoju dôkaznú povinnosť nesplnil a nepreukázal
splnenie týchto zákonných predpokladov.

Odvolaciemu súdu v danej veci neprislúcha preskúmavať vecnú správnosť rozhodnutí vydaných
v exekučnom konaní  a právne závery ohľadne rozhodcovských rozsudkov sú rozsiahlo riešené
judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Ústavného súdu Slovenskej republiky, od ktorých
záverov sa ani odvolací súd nemá dôvod odkloniť.

Teda navrhovateľ nepreukázal, že zo strany exekučného súdu došlo k nesprávnemu úradnému
postupu, teda k naplneniu základného predpokladu pre prípadnú zodpovednosť odporcu, preto nebolo
potrebné sa zaoberať škodou a príčinnou súvislosťou. Naviac ak navrhovateľ nedisponoval spôsobilým
exekučným titulom, nemohol mu takýto nulitný rozhodcovský rozsudok privodiť prospech a ak mu
nemohol privodiť  majetkový prospech v exekúcii, potom mu nemohla vzniknúť ani prípadná škoda
nemožnosťou realizácie exekúcie.

Vychádzajúc z uvedeného mal potom odvolací súd za to, že súd prvého stupňa rozhodol vo veci vecne
správne, keď návrh navrhovateľa plne zamietol. Odvolací súd tiež vychádzal z toho, že navrhovateľ
podal návrh na predbežné prerokovanie svojich nárokov a že 6-mesačná lehota na ich prerokovanie v
čase rozhodovania súdu už uplynula, že je neprípustná všeobecná paušalizácia uplatňovaných nárokov
na náhradu škody a nemajetkovej ujmy, keď oba nároky je potrebné v konaní jednoznačne preukázať
(nie je možné ich len predpokladať) v konaní vykonaným dokazovaním,  že rozhodovaciu činnosť
súdov tvoriacich podstatu súdnictva nemožno hodnotiť ako nesprávny úradný postup, že vzťah príčinnej
súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom je vzťahom príčiny a následku, ktorý musí byť priamy,
bezprostredný a neprerušený (a nestačí, ak je iba sprostredkovaný, teda k zmenšeniu majetku by
muselo prísť priamo a len týmto postupom), že  znalecký posudok slúži len na preskúmavanie správnosti
preukázaných tvrdení účastníkov konania, že navrhovateľ nevyprodukoval žiadne dôkazy preukazujúce
ním uvádzanú škodu a nemajetkovú ujmu, že doplnenie dokazovania vo veci by bolo nehospodárne a
že vadu konania majúcu za následok nesprávne rozhodnutie vo veci nezistil.

Podľa § 109 ods. 2 písm. c) OSP pokiaľ súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť, ak
prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo ak súd
dal na takéto konanie podnet.

Ustanovenie § 109 ods. 2 písm. c) OSP upravuje tzv. fakultatívne prerušenie konania, to znamená
prerušenie konania, ktoré nie je pre konanie nevyhnutné. Prerušenie konania je tu na úvahe
vec prejednávajúceho súdu a je upravené len ako procesná možnosť tohto súdu, nie však jeho
povinnosť. Súd má najskôr zvážiť možnosť iných vhodných opatrení, pričom rozhodujúcim hľadiskom je
hospodárnosť konania, s prihliadnutím na ktorú prerušenie konania predstavuje vo všeobecnosti skôr
výnimku ako pravidlo.

Pokiaľ sa jedná o napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v časti, v ktorej súd návrh navrhovateľa
na prerušenie konania zamietol, z obsahu spisu vyplýva, že navrhovateľ podaním zo dňa  09. 01.
2015 podal návrh na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c) OSP až do právoplatného
skončenia konania o prejudiciálnych otázkach, ktoré navrhla predložiť Slovenská republika - Ministerstvo
spravodlivosti SR Súdnemu dvoru Európskej únie v konaní vedenom na Okresnom súde Prešov pod
sp. zn. 7C/6/2010 dôvodiac tým, že pred Okresným súdom Prešov prebieha pod sp. zn. 7C/6/2010
konanie o náhradu škody pre porušenie práva Európskej únie, ktorého sa mal podľa žalobného návrhu
dopustiť Okresný súd Prešov v exekučnom konaní vedenom proti navrhovateľke na základe neprijateľnej



rozhodcovskej doložky, v ktorom sa vymohlo plnenie na základe neprijateľnej zmluvnej podmienky, ako
aj v rozpore so zákonmi schválenými z dôvodu transpozície smerníc Európskej únie zameranými na
ochranu spotrebiteľa na finančnom trhu a  Okresný súd Prešov v tomto konaní uznesením zo dňa
07. 10. 2013 v súlade s ustanovením § 109 ods. 1 písm. c) OSP rozhodol o prerušení konania do
rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie o prejudiciálnych otázkach, ktoré navrhla položiť žalovaná
v 1. rade Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR. S poukazom na citáciu
znenia prejudiciálnych otázok 1. až 4. uviedol, že zodpovedanie predmetných prejudiciálnych otázok
má pre ďalší priebeh a rozhodnutie v konaní zásadný význam, nakoľko pre vznik nároku na náhradu
škody má fundamentálny význam posúdenie správnosti postupu exekučného súdu pri vydaní poverenia
na výkon exekúcie na podklade exekučného titulu, ktorým bol právoplatný rozsudok rozhodcovského
súdu.  Navrhovateľ sa vo veci samej návrhom voči odporcovi domáhal náhrady majetkovej škody a
nemajetkovej ujmy na skutkovom základe, že exekučný súd rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie až dňa 28. 11. 2011, teda po uplynutí zákonom stanovenej doby, s omeškaním viac
ako 191 dní, ktorým postupom exekučného súdu došlo k nesprávnemu úradnému postupu exekučného
súdu.

Odvolací súd zhodne ako súd prvého stupňa dospel k záveru, že v danej právnej veci nebol daný dôvod
na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c) OSP z dôvodov uvedených navrhovateľom v návrhu
na prerušenie konania. Prerušenie konania podľa uvedeného zákonného ustanovenia závisí od úvahy
súdu a je upravené len ako procesná možnosť súdu, nie jeho povinnosť a pri neprerušení konania
podľa § 109 ods.2 písm. c/ OSP nedochádza k odňatiu možnosti konať pred súdom. Súd prvého stupňa
vecne správne rozhodol, pokiaľ dospel k záveru, že položené prejudiciálne otázky v konaní vedenom
pred Okresným súdom Prešov neriešia podstatu sporu v predmetnom konaní, t.j. o náhradu škody a
nemajetkovej ujmy, ak exekučný súd nerozhodol v zákonom stavenej lehote o jeho žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie, keď zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom je upravená zákonom 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci v znení neskorších predpisov a potom nebol daný dôvod vyčkať na rozhodnutie o prejudiciálnych
otázkach, ktoré sa týkali iného skutkového a právneho stavu, keďže z návrhu na prerušenie konania
vyplýva, že predmetom konania na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 7C/6/2010  je konanie o náhradu
škody pre porušenie práva Európskej únie, ktorého sa mal dopustiť Okresný súd Prešov v exekučnom
konaní vedenom proti navrhovateľke na základe neprijateľnej rozhodcovskej doložky, v ktorom sa
vymohlo plnenie na základe neprijateľnej zmluvnej podmienky, ako aj v rozpore  so zákonmi schválenými
z dôvodu transpozície smerníc Európskej únie zameranými ma ochranu spotrebiteľa na finančnom trhu.

Napadnutým uznesením  súd prvého stupňa uložil navrhovateľovi (povinnosť), aby v lehote 10 dní  od
nadobudnutia právoplatnosti uznesenia zaplatil (v kolkoch na rube tohto tlačiva, alebo príkazom na
úhradu na označený účet) súdny poplatok za odvolanie, ktorý je 20,-Eur podľa položky č. 7 písm. a/
Sadzobníka súdnych poplatkov, pričom uviedol, že ak sa poplatok v určenej lehote nezaplatí, bude ho
súd vymáhať.

Uvedené uznesenie napadol navrhovateľ (prostredníctvom svojho právneho zástupcu) včas podaným
odvolaním, domáhajúc sa jeho zrušenia bez náhrady v celom rozsahu. Súdu  prvého stupňa vyčítal to, že
napadnuté uznesenie neobsahuje podstatnú náležitosť tohto druhu rozhodnutia a tým je odôvodnenie,
teda neobsahuje žiadne dôvody, skutkové a právne dôvody, ktoré viedli súd k jeho vydaniu a tieto
môže len hádať. Podľa položky č. 7a sadzobníka súdnych poplatkov, spoplatneniu podlieha len podanie
žaloby na náhradu škody, spoplatneniu nepodliehajú ďalšie úkony vo veci samej, ako sú odvolanie,
dovolanie a podobne, ako je tomu pri položke 1 Sadzobníka súdnych poplatkov. Za súdne konania,
ktoré nie sú uvedené v prílohe zákona č. 71/1992 Zb. (Sadzobníka súdnych poplatkov) sa súdne
poplatky nevyberajú; v takomto prípade poplatková povinnosť nevzniká a analogické určenie výšky
súdneho poplatku neprichádza do úvahy (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z 29. marca 2007 sp. zn.
4Cdo/39/2007). V prílohe zákona nie je jasne a jednoznačne stanovená poplatková povinnosť ani za
podanie dovolania a teda mu bola uložená poplatková povinnosť v rozpore so zákonom v prípade, kde ju
nemal. Použitie analogie legis je v prípadoch vyrubenia súdneho poplatku vzhľadom na článok 59 ods.
2 Ústavy SR vylúčené. Navyše podľa ustanovenia § 18 ca,  zákona o súdnych poplatkoch z úkonoch
navrhnutých alebo za konania začaté do 30. septembra 2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov
účinných do 30. septembra 2012, i keď sa stanú splatnými po 30. septembri 2012. V danom prípade
bola žaloba podaná pred 1.10.2012 a teda konanie sa začalo pred účinnosťou zákona č. 286/2012 Z. z.
a preto je nutné v súvislosti s podaným dovolaním aplikovať právny stav platný do 30.9.2012.



Vyjadrenie k podanému odvolaniu podané nebolo.

Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP - Občianskeho súdneho poriadku - zákon č.
99/1963 Zb. v znení neskorších predpisov) postupom podľa  § 214 ods. 2 OSP a viazaný rozsahom a
dôvodmi podaného odvolania navrhovateľa (prihliadajúc i na prípadné vady konania pred súdom prvého
stupňa majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci - § 212 ods. 1 a 3 OSP)  dospel k záveru,
že napadnuté uznesenie  súdu prvého stupňa je potrebné podľa ustanovenia § 219 ods. 1 OSP ako
vecne správne potvrdiť.

V danej veci navrhovateľ podal návrh - žalobu dňa 27.9.2012,  súd prvého stupňa vo veci rozhodol
rozsudkom zo dňa 13.02.2015, ktorý rozsudok odvolaním zo dňa 09.04.2015 napadol len navrhovateľ.
Súd prvého stupňa následne napadnutým uznesením rozhodol o poplatkovej povinnosti navrhovateľa
za podané odvolanie.

Podľa ustanovenia § 1 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch, súdne poplatky (ďalej len
poplatky) sa vyberajú za jednotlivé úkony alebo konanie súdov, ak sa vykonávajú na návrh a za úkony
orgánov štátnej správy súdov a prokuratúry (ďalej len „poplatkový úkon“) uvedené v Sadzobníku súdnych
poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov (ďalej len „Sadzobník“), ktorý tvorí prílohu tohto zákona.

Oslobodenie od poplatku upravuje § 4 zákona o súdnych poplatkoch, ktorý v ods. 1 písm. k/ v znení
zákona do 30.9.2012 upravoval  (vecné) oslobodenie od poplatku vo veciach náhrady škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom, ktoré
ustanovenie (§ 4 ods. 1 písm. k/) bolo zrušené od 1.10.2012 - od prijatia zákona č. 286/2012 Z. z.
(novelizácie zákona o súdnych poplatkoch účinnej od 1.10.2012).

Podľa § 5 ods. 1 písm. a/ zákona o súdnych poplatkoch, poplatková povinnosť vzniká podaním návrhu,
odvolania a dovolania alebo žiadosti na vykonanie poplatkového úkonu, ak je poplatníkom navrhovateľ,
odvolateľ a dovolateľ.

Podľa ustanovenia § 6 ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch, sadzba poplatku je uvedená v sadzobníku
percentom zo základu (ďalej len „percentná sadzba“) alebo pevnou sumou.

Ak je sadzba poplatku ustanovená za konanie, rozumie sa tým konanie na jednom stupni. Poplatok
podľa rovnakej sadzby sa vyberá i v odvolacom konaní vo veci samej. Poplatok za dovolanie sa vyberá
vo výške dvojnásobku poplatku ustanoveného v Sadzobníku (§ 6 ods. 2).

Podľa ustanovenia § 18 ca zákona o súdnych poplatkoch (prechodné ustanovenie k úpravám účinným od
1. októbra 2012), z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30. septembra sa vyberajú poplatky
podľa predpisov účinných do 30. septembra 2012, i keď sa stanú splatnými po 30. septembri 2012.

Podľa Sadzobníka súdnych poplatkov, časť I. Poplatky vyberané v občianskom súdnom konaní, položka
(číslo) 7a znie: zo žaloby na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci
alebo jeho nesprávnym úradným postupom 20,-Eur.

Uvedená položka 7a bola do zákona vložená od 1.10.2012 (novelou - zákonom č. 286/2012) a až
do súčasnosti menená nebola. V dôvodovej správe k zákonu č. 286/2012 sa uvádza: „spresňuje sa
ustanovenie o osobnom a vecnom oslobodení od súdnych poplatkov a upravuje sa spoplatnenie konaní
o preskúmanie rozhodnutí orgánov verejnej správy. Navrhuje sa vyňatie konania vo veciach náhrady
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným
postupom z rozsahu vecného oslobodenia.

Vychádzajúc z citovaných zákonných ustanovení a zmyslu a účelu zákonných zmien od 1.10.2012 mal
odvolací súd za to, že v prípade súdneho poplatku zo žaloby na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom sa jedná o súdny poplatok
vyberaný v občianskom súdnom konaní za konanie súdu (nie teda za úkon súdu), že súdny poplatok
- jeho výška je daná pevnou sumou  (podľa sadzobníka) a že v prípadoch vecného oslobodenia v
konaniach o žalobe na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci



alebo jeho nesprávnym úradným postupom s účinnosťou od 1. októbra 2012 došlo k zrušeniu vecného
oslobodenia takýchto konaní od súdneho poplatku, v dôsledku čoho v zmysle prechodného ustanovenia
- § 18ca síce podaná žaloba podaná dňa 27.9.2012 nepodliehala súdnemu poplatku za návrh, avšak
predmetné odvolanie bolo podané (a teda odvolacie konanie začaté) v čase, keď už došlo k zrušeniu
vecného oslobodenia od súdneho poplatku a teda podaním odvolania navrhovateľovi vznikla poplatková
povinnosť  podľa platného znenia zákona (v čase začatia odvolacieho konania).

Odvolací súd nesúhlasí s námietkou odvolateľa o neodôvodnení napadnutého rozhodnutia, nakoľko toto
považoval odvolací súd náležite za odôvodnené, keďže z neho vyplýva to, za čo bola navrhovateľovi
poplatková povinnosť vyrubená, v akej výške, v zmysle akého ustanovenia zákona o súdnych poplatkoch
(a jeho prílohy - sadzobníka).

Odvolací súd prijal toto rozhodnutie v senáte pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.