{"guid": "1e12a084-9c9d-4a5a-b573-d57921b65b88:d0480a07-34e6-4f81-b821-1bb2aca1443c", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2013:3808207174.1", "spisova_znacka": "23CoE/1/2013", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Trenčín sp. zn. 23CoE/1/2013 z 3. 4. 2013", "citacia": "uznesenie Krajského súdu Trenčín z 3. apríla 2013, sp. zn. 23CoE/1/2013, ECLI:SK:KSTN:2013:3808207174.1", "identifikacne_cislo": "3808207174", "sud": {"guid": "sud_116", "nazov": "Krajský súd Trenčín", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-trencin"}, "sudca": "JUDr. Ladislav Cakoci", "sudca_id": 22, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-ladislav-cakoci-22", "datum_vydania": "2013-04-03", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo", "Občianske právo"], "podoblast": ["Exekúcia a výkon rozhodnutí", "Spotrebiteľské zmluvy"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-53.odsek-3", "nazov": "§ 53 ods. 3 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-53.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-53"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-219.odsek-1", "nazov": "§ 219 ods. 1 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-219.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-219"}, {"iri": "/SK/ZZ/2002/244/#paragraf-45", "nazov": "§ 45 ZRK", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2002/244/#paragraf-45", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/244-2002/paragraf-45"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1964/40#paragraf-53", "/SK/ZZ/1963/99#paragraf-219", "/SK/ZZ/2002/244#paragraf-45"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/d0480a07-34e6-4f81-b821-1bb2aca1443c", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2013:3808207174.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTN:2013:3808207174.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTN:2013:3808207174.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 23CoE/1/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3808207174
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 04. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ondrej Gáborík
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2013:3808207174.1

Uznesenie
Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ s.r.o., so sídlom Pribinova
25, Bratislava, IČO: 35807598, právne zast. Advocate s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO:
36865141 a advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, Bratislava,
IČO: 36864421, proti povinnému: U. Y., naposledy bytom D. XXX/X, C., o vymoženie 1.051,58
eur s príslušenstvom, na odvolanie oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Prievidza, č.k.
16Er/1064/2008-14 zo dňa 17. augusta 2012, takto

r o z h o d o l :

Návrh oprávneného na prerušenie konania   z a m i e t a .

Uznesenie súdu prvého stupňa   p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa exekúciu zastavil. Svoje rozhodnutie odôvodnil s poukazom
na § 57 ods. 2 Ex. por., § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka, § 45     ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002
Z. z. o rozhodcovskom konaní, ako aj smernicu Rady                č. 93/13/EHS zo dňa 05.04.1993
o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Uviedol, že oprávnený návrhom podaným dňa
28.05.2008 navrhol vykonať exekúciu voči povinnému na základe rozhodcovského rozsudku sp. zn.
SR 00393/08 zo dňa 29.01.2008, ktorý zaväzoval povinného k zaplateniu istiny 1.051,58 eur, úroku z
omeškania 0,25 % denne zo sumy 1.043,62 eur od 17.10.2007 do zaplatenia a trov konania 265,82 eur,
všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Súd prvého stupňa zmluvu o úvere zo dňa 10.08.2007,
ktorá vytvára právny vzťah medzi účastníkmi konania, považoval jednoznačne za spotrebiteľskú zmluvu
v zmysle § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka a spotrebiteľský úver v zmysle § 2  písm. a/, resp. za
zmluvu o spotrebiteľskom úvere podľa § 2 písm. b/ zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch.
Súčasťou predmetnej zmluvy o úvere sú aj všeobecné podmienky, v ktorých sa nachádza rozhodcovská
doložka (citovaná v rozhodcovskom rozsudku - bod 17. Všeobecných podmienok poskytnutia úveru), na
podklade ktorej v spore medzi účastníkmi rozhodol rozhodcovský súd. Rozhodcovská doložka nebola
osobitne dojednaná. Povinný ju nemohol ovplyvniť, pretože je inkorporovaná do obchodných podmienok
- v prípade, ak chcel zmluvu o úvere uzavrieť, musel ju akceptovať. Takýmto spôsobom sa pred vznikom
akéhokoľvek sporu s oprávneným bez primeraného dôvodu vopred vzdal svojich práv uplatniť svoje
nároky alebo brániť svoje práva pred všeobecným súdom. Z rozhodovacej praxe exekučného súdu je
zrejmé, že v prípade spotrebiteľských úverov je to výlučne veriteľ, kto iniciuje rozhodcovské konanie
proti dlžníkovi - spotrebiteľovi. Z predloženého rozhodcovského rozsudku je zrejmé, že rozhodcovský
súd neposkytol povinnému ochranu pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami, ktorá mu ex lege
patrila. Pre absolútnu neplatnosť rozhodcovskej doložky nemôže byť na podklade takejto doložky vydaný
rozhodcovský rozsudok spôsobilým exekučným titulom. Z uvedených dôvodov, použijúc eurokonformný
výklad ustanovení na ochranu spotrebiteľa, interpretačné pravidlo podľa ustanovenia § 54 Občianskeho
zákonníka (v pochybnostiach v prospech spotrebiteľa), rešpektujúc ustálenú judikatúru súdov vyššieho
stupňa, súd prvého stupňa exekúciu v súlade s § 57 ods. 2 Ex. por. s poukazom na § 45 ods. 1 a 2 zákona
o rozhodcovskom konaní ex offo v plnom rozsahu zastavil pre rozpor exekučného titulu so zákonom.



Podaním návrhu na vykonanie exekúcie vzniklo súdnemu exekútorovi právo na náhradu trov exekúcie.
V predmetnej veci si súdny exekútor napriek výzve súdu prvého stupňa, ktorá mu bola doručená dňa
02.07.2012, v súdom stanovenej lehote neuplatnil trovy exekúcie, preto mu ich náhradu nepriznal.

Proti tomuto uzneseniu podal včas odvolanie oprávnený s poukazom na § 205 ods. 2 písm. b/ O.s.p.,
§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. d/ a e/ O.s.p., § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p
a z dôvodu, že nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležite dokazovanie. Alternatívne
mu navrhol, aby odvolací súd konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. prerušil a Súdnemu dvoru
Európskej únie na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložil prejudiciálne otázky.
Tvrdil, že všeobecný súd nesprávnou a ústavne nesúladnou interpretáciou § 45 ods. 2 zákona č.
244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní sa postavil do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné
preskúmanie exekučného titulu metódou, ktorá v rámci zverenej právomoci ako exekučnému súdu
neprináleží, čím prekročil mieru možného rozhodovania o zákonom vymedzenom okruhu spoločenských
vzťahov a porušil tak fundamentálnemu zásadu právneho štátu - zásadu legality. Všeobecný súd, ktorý
koná v pozícii exekučného súdu, nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému
komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť
vykonať právo pre veriteľa, teda vmanévrovanie veriteľa do situácie ako by bol exekučný titul zrušený.
Exekučný súd nie je súdom v zmysle § 40 a nasl. zákona o rozhodcovskom konaní, nekoná o zrušení
tuzemského rozhodcovského rozsudku, a ani nepokračuje v konaní vo veci v rozsahu uvedenom v
žalobe alebo v rozsahu uvedenom vo vzájomnej žalobe. Extenzívna interpretácia § 44 ods. 2 Ex.
por., tak ako ju v danej veci uskutočnil exekučný súd, je v priamom rozpore s ústavným právom
veriteľa na súdnu ochranu a právom na spravodlivý súdny proces, ako aj v rozpore so zásadou legality,
princípom ochrany legitímneho očakávania a princípom právnej istoty. Poukázal na nález Ústavného
súdu SR sp. zn. I. ÚS 331/09 zo dňa 11.11.2010. Povinnosťou všeobecných súdov v situácii, keď
právny predpis dovoľuje dvojaký výklad je vykladať právny predpis spôsobom ústavne konformným.
Zákonodarca priznal všeobecným súdom právomoc posudzovať zákonnosť rozhodnutí rozhodcovských
súdov iba v rámci konania o zrušení rozhodcovského rozsudku, teda iba v rámci konania zvláštneho,
uskutočňovaného na základe zákona, ktorý by bol na úpravu rozhodovania sporov rozhodcovskými
súdmi a úpravu uznania a výkonu tuzemských a cudzích rozhodcovských rozhodnutí v Slovenskej
republike prijatý. Rozsudkom rozhodcovského súdu je exekučný súd viazaný rovnako, ako je viazaný
rozsudkom všeobecného súdu. Exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie,
ktoré je exekučným titulom. Tvrdí, že exekučný súd môže pristúpiť k zastaveniu konania o výkone
rozhodnutia rozhodcovského súdu alebo exekučného konania realizovaného na podklade takéhoto
rozhodnutia len na návrh účastníka konania. Exekučný súd vydal rozhodnutie bez aplikácie relevantnej
právnej normy, bez vykonania ústavne súladnej interpretácie aplikovaných právnych noriem a bez
vykonania dokazovania, čím porušil právo oprávneného na súdnu ochranu. Súdne konanie neprebiehalo
v duchu práva na spravodlivý súdny proces a osobitne s dodržaním zásady rovnosti zbraní. Došlo
k vylúčeniu akejkoľvek možnosti podania opravného prostriedku vo vzťahu k meritu veci a úplným
uskutočnením judiciálneho procesu v podmienkach exekučného konania tak bola porušená zásada
dvojinštančnosti súdneho konania. Exekučný súd je v zmysle § 45     ods. 1 písm. c/ zákona o
rozhodcovskom konaní oprávnený skúmať len to, či plnenie priznané rozhodcovským rozsudkom je
v súlade s dobrými mravmi, a nie otázku súladu rozhodcovskej doložky s dobrými mravmi. Ak by
odvolací súd napriek vyššie uvedenej argumentácii usúdil, že exekučný súd je oprávnený skúmať
platnosť rozhodcovskej doložky, oprávnený tvrdí, že táto je platná. Mal za to, že účastníkom zmluvy
je daná možnosť voľby či sa obrátia na rozhodcovský súd, alebo na riadny súd. Nie je možné sa
stotožniť s názorom, že pre spotrebiteľa je konanie rozhodcovského súdu nevýhodné, resp. že by samo
o sebe spôsobovalo akúkoľvek nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán, a už vôbec
nie nerovnováhu kvalifikovanú - značnú. Oprávnený nesúhlasí ani s právnym posúdením zmluvy o
úvere ako zmluvy o spotrebnom úvere, v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch. Predmetná zmluva
obsahuje podstatné náležitosti zmluvy ustanovené v § 497    Obch. zákonníka s odkazom na § 269
ods. 1 Obch. zákonníka, ktoré je svojou povahou ustanovením kogentným, teda v predmetnej zmluve
o úvere nemusela byť ako podstatná náležitosť dohodnutá o. i. ročná percentuálna miera nákladov, tak
ako to nesprávne uvádza v odôvodnení súd prvého stupňa. Nakoľko predmetnom úverov poskytovaných
zo strany oprávneného klientom sú peňažné prostriedky, teda nie tovar alebo služba, zmluvy o úvere
zo strany oprávneného nemôžu obsahovať viaceré náležitosti vyžadované zákonom o spotrebiteľských
úveroch pre zmluvu o spotrebiteľskom úvere. K tvrdeniam súdu prvého stupňa o neprimerane vysokých
úrokoch z omeškania, oprávnený uviedol, že tento úrok má sankčný charakter a dlžníkovi sa účtuje len
v prípade, že poruší zmluvné podmienky, čiže nesplní svoju povinnosť dohodnutú v zmluve. Povinný si



svoju povinnosť nesplnil, čo mal preukázané v rámci vykonaného dokazovania tak rozhodcovský súd
v rámci rozhodcovského konania ako aj prvostupňový súd pri skúmaní žiadosti o udelenie poverenia
súdnemu exekútorovi. Dohodnutá výška úrokov 0,25 % denne nie je neprimeraná a nie je v rozpore so
zásadami poctivého obchodného styku, a to aj vzhľadom na skutočnosť, že oprávnený poskytuje úvery
z vlastných zdrojov, nevyžaduje zabezpečenie pri poskytnutí úveru, vzhľadom na podmienky, za ktorých
poskytol úver povinnému a s ohľadom na ďalšie obchodné riziko oprávneného. Poukázal na skutočnosť,
že ani zo zákona, ani z iných právnych predpisov nie je možné odvodiť pre obchodné záväzkové vzťahy
obmedzenie výšky úrokovej sadzby, ktorú si môžu zmluvné strany dohodnúť. Následne oprávnený
poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Obdo 26/2004 zo dňa 22.09.2005 a                         2
Obdo 28/2004 zo dňa 22.09.2005, kde sa daný súd zaoberal otázkou úrokov z omeškania a skúmal ich
z hľadiska otázky dobrých mravov, pričom v závere zdôraznil, že nie je možné odvolávať sa zo strany
odporcov na dobré mravy, keďže každý odporca v čase, keď bol pri uzatvorení zmluvy o úvere v pozícii
dlžníka mal možnosť zvážiť, či uzatvorí zmluvu o úvere za podmienok tam uvedených, či je schopný
splácať záväzok, ku ktorému sa v danej zmluve o úvere zaväzuje a musel si byť vedomý následkov v
prípade riadneho a včasného neplnenia tohto záväzku, t. j. platiť úroky z omeškania v dojednanej výške.
Pri úroku z omeškania má ten, kto sa k úhrade úrokov z omeškania zaviaže, vždy možnosť platenie
týchto úrokov odvrátiť tým, že si svoje povinnosti riadne a včas splní. Povinný si však svoju povinnosť
nesplnil a oprávnený sa domnieva, že za porušenie svojej povinnosti by mal znášať vopred dohodnutú
sankciu, s ktorou pri uzatváraní záväzkovo - právneho vzťahu súhlasil. Oprávnený má za to, že v zmysle
§ 499 Obchodného zákonníka si mohol dojednať odplatu - príslušný poplatok  pozostávajúci v 1/3 z
dohodnutého úroku a v 2/3 z nákladov na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere spolu so všetkou
administratívou s tým spojenou. K poplatku za zasielanie upomienok uviedol, že v zmysle bodu 4 VPPÚ,
ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere, sa povinný zaviazal uhradiť oprávnenému za každú
zaslanú upomienku v prípade porušenia zmluvných podmienok sumu 1,99 eur, ako paušálnu náhradu
nákladov a administratívy s tým spojenej. Súd prvého stupňa poverenie na vykonanie exekúcie vydal,
teda zistil súlad žiadosti o udelenie poverenia, návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu so
zákonom. Podľa § 44 ods. 2 Ex. por. môže súd vykonať revízny postup vo vzťahu k exekučnému titulu v
limitoch vytvorených ústavne konformnou interpretáciou § 45 zákona o rozhodcovskom konaní dbajúc
na existenciu § 40 a nasl. zákona o rozhodcovskom konaní len v spojení s revíziou práve podaného
návrhu na vykonanie exekúcie, ktorého je prílohou. Ak exekučný súd uskutočňuje revíziu exekučného
titulu po tomto čase, koná v rozpore s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých
subjektov práva v právny poriadok, čím taktiež porušuje základné práva účastníkov exekučného konania
(najmä právo na súdnu ochranu, na spravodlivý súdny proces, vlastniť majetok a právo na pokojné
užívanie majetku). Rozhodnutie súdu prvého stupňa o vyhlásení exekúcie za neprípustnú považuje za
nezákonné.

Spolu s podaním odvolania oprávnený podal návrh na prerušenie konania na základe   § 109 ods. 1 písm.
c/ O.s.p. a podanie prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru EÚ na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní
Európskej únie. Poukázal na viaceré nejasnosti právneho základu a jeho interpretácie Súdnym dvorom
Európskej únie a všeobecným súdom rozhodujúcim v exekučnom konaní, ktoré slúži na uspokojovanie
pohľadávok veriteľov. Oprávnený považuje za správne a dôležité, aby odvolací exekučný súd konanie
podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. prerušil a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe článku 267
Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložil prejudiciálne otázky, a to či sa má ustanovenie písm. q/
Prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách
vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na
základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov, v prípade zápornej odpovede,
či je možné písm. q/ Prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 vykladať tak, že mu neodporuje
uzavretie predmetnej rozhodcovskej doložky, ktorú citoval a či je v súlade s čl. 17 a 47 Charty základných
práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne
ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči
spotrebiteľovi.

Podľa § 251 ods. 4 veta prvá O.s.p., na výkon rozhodnutia a exekučné konanie podľa osobitného
predpisu sa použijú ustanovenia predchádzajúcich častí, ak tento osobitný predpis neustanovuje inak.

Podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p., súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych
spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.



Podľa § 36 ods. 5 Ex. por., ak osobitný zákon neustanovuje inak, exekučné konanie nemožno prerušiť,
nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po skončení exekučného konania nemožno podať návrh na obnovu
exekučného konania.

Citované ustanovenie § 36 ods. 5 Ex. por. reaguje na výnimku z pravidla o neprerušiteľnosti exekučného
konania, ktorá je obsahom právnej úpravy v § 14 ods. 5 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a
reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov.  Podľa citovaného ustanovenia začatie
konkurzného konania má, okrem iného, aj za následok, že na majetok patriaci dlžníkovi nemožno začať
konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie; už začaté konania o výkon rozhodnutia alebo
exekučné konania sa prerušujú. To sú aj účinky začatia reštrukturalizačného konania podľa § 114 zákona
č. 7/2005 Z. z. Z toho vyplýva, že na súdnu exekúciu netreba aplikovať § 47 cit. zákona, ktorý prerušenie
konaní spája s vyhlásením konkurzu. Dôsledkom vyhlásenia konkurzu je aj to, že už začaté konania
o výkon rozhodnutia alebo exekučné konania sa dňom vyhlásenia konkurzu zastavujú. Ak v konaní o
výkon rozhodnutia alebo v exekučnom konaní už došlo k speňaženiu majetku podliehajúceho konkurzu,
avšak výťažok ešte nebol vyplatený oprávnenému, výťažok sa stáva súčasťou príslušnej podstaty a trovy
konania sú pohľadávkou proti príslušnej podstate; ak je oprávneným veriteľ zabezpečenej pohľadávky,
výťažok sa vyplatí veriteľovi zabezpečenej pohľadávky do výšky jeho zabezpečenej pohľadávky, akoby
konkurz nebol vyhlásený.

Nad rámec uvedeného je potrebné uviesť, že zo žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku,
ako subsidiárneho právneho predpisu k Ex. por. nevyplýva, že všeobecný súd môže prerušiť konanie
a predložiť Súdnemu dvoru návrh na rozhodnutie o prejudiciálnej otázke o výklade právneho aktu
Európskej únie len na návrh účastníka konania, avšak predpokladom takéhoto procesného postupu nie
je len samotná skutočnosť, že sa v konkrétnej veci aplikujú ustanovenia zákona platného v Slovenskej
republike, do ktorého bol prenesený obsah úniových právnych noriem. Predpokladom povinnosti zahájiť
konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva je v zmysle ustálenej judikatúry
Súdneho dvora predovšetkým skutočnosť, či otázka komunitárneho práva je pre riešenie daného
prípadu relevantná. Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je
vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva.
Rozhodnutie o otázke hraníc aplikovateľnosti úniového práva, teda musí mať bezprostredný súvis so
sporom prejednávaným vnútroštátnym súdom v tom zmysle, že ho determinuje po stránke právnej.
Zároveň prejudiciálna otázka nastolená Súdnemu dvoru EÚ nesmie byť zjavne neopodstatnená a
irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej potenciálne zodpovedanie musí mať reálny dosah
na prebiehajúci spor, a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že táto otázka nemá
reálny základ v prejednávanom spore.

Odvolací súd pre zdôraznenie vecnej správnosti svojho rozhodnutia v časti výroku, ktorým návrh
oprávneného na prerušenie konania zamietol, napriek ustanoveniu § 36 ods. 5 Ex. por. videl za
nevyhnutné zaoberať sa otázkami, ktoré oprávnený v predmetnom návrhu na prerušenie konania podľa
§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a doplnenie právnej argumentácie k podanému odvolaniu považoval za
prejudiciálne.

Prvá otázka je, či sa má ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy Smernice Rady 93/13/EHS zo dňa
05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých
okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky
prostredníctvom rozhodcovských súdov. Uvedená otázka nemá základ v prejednávanom spore, a
ako taká nie je spôsobilá ovplyvniť jeho výsledok. Súd prvého stupňa v napadnutom uznesení
neodôvodňoval zákaz rozhodcovského konania vo všeobecnosti a pre každý prípad, to ani nie je možné,
nakoľko zákonodarca uznáva rozhodcovský rozsudok za exekučný titul v zmysle ustanovenia § 41  ods.
2 písm. d/ Ex. por. Preskúmaním predmetnej zmluvy o úvere zo dňa 10.08.2007, ktorej neoddeliteľnou
súčasťou boli aj Všeobecné podmienky poskytnutia úveru v nadväznosti na predmetný rozhodcovský
rozsudok (exekučný titul) mal súd prvého stupňa za to, že rozhodcovská doložka na podklade
ktorej v spore medzi účastníkmi rozhodol rozhodcovský súd, nebola osobitne dojednaná. Zákon však
nevylučuje, aby v spotrebiteľskej zmluve bola platne so spotrebiteľom dojednaná rozhodcovská doložka,
to znamená, že rozhodovanie spotrebiteľských sporov v rozhodcovskom konaní nie je vylúčené.
Tento právny názor vychádza z ustálenej praxe odvolacieho súdu vysloveného vo viacerých svojich
rozhodnutiach, ako aj z viacerých rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (napr. uznesenie



Najvyššieho súdu SR    sp. zn. 6 Cdo 1/2012 zo dňa 21.03.2012). Nakoľko je uvedená otázka doložená
viacerými rozhodnutiami krajského súdu, ako aj Najvyššieho súdu, nemá základ v prejednávanom spore.

Druhou otázkou je, či je možné ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS
o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie
presne formulovanej rozhodcovskej doložky, ktorú využíva vo všeobecných zmluvných dojednaniach
oprávnený. V tejto odvolací súd uvádza, že Smernica Rady 93/13/EHS v článku 3 uvádza, že zmluvná
podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke
dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy,
ku škode spotrebiteľa. Príloha obsahuje indikatívny a nevyčerpávajúci zoznam podmienok, ktoré
sa môžu považovať za nekalé (čl. 3 ods. 3 Smernice Rady 93/13/EHS). Spotrebiteľskú zmluvu v
zmysle uvedeného do Občianskeho zákonníka zaviedla jeho novela zákonom č. 150/2004 Z. z.
Bola tak implementovaná predmetná smernica Rady č. 93/13/EHS o neprimeraných podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách. Neprijateľné podmienky sú vymedzené v § 53 ods. 4 Občianskeho
zákonníka v platnom znení, pričom súd môže postupovať aj podľa generálnej klauzuly v § 53 ods. 1
Občianskeho zákonníka, to znamená nad rámec zoznamu podmienok uvedených v prílohe smernice
alebo okruhu v Občianskom zákonníku. Exekúcia vedená na základe neprijateľnej rozhodcovskej
doložky je neprípustná a exekučný súd na to prihliada už v štádiu rozhodovania o žiadosti o udelenie
poverenia a následne v rámci rozhodovania o zastavení exekúcie v zmysle § 57 ods. 1 a 2 Ex. por.

Treťou otázkou, ktorá mala byť podľa oprávneného Súdnemu dvoru EÚ predložená, je otázka, či je v
súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc
vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni
vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi.

Súdny dvor EÚ už vo veci Elisa María Mostaza Claro proti Centro Móvil Milenium SL (C-168/05) a vo veci
Océano Grupo Editorial a Salvat Editores (C-240/98 až C-244/98) uviedol, že  systém ochrany zavedený
Smernicou vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom
nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti,
a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo dodávateľom
bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah. Tento nerovný stav medzi spotrebiteľom a predajcom alebo
dodávateľom môže byť kompenzovaný iba pozitívnym zásahom, vonkajším vo vzťahu k samotným
účastníkom zmluvy. Možnosť súdu skúmať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky predstavuje
prostriedok vhodný zároveň na dosiahnutie výsledku stanoveného v článku 6 Smernice, teda zabránenie
tomu, aby jednotlivý spotrebiteľ nebol viazaný nekalou podmienkou, a na prispenie k splneniu cieľa
stanoveného v jej článku 7, pretože takéto preskúmanie môže mať odradzujúci účinok prispievajúci k
ukončeniu používania nekalých podmienok v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo strany predajcov
alebo dodávateľov. Ustálená judikatúra Súdneho dvora EÚ pripúšťa aj vo fáze výkonu rozhodnutia
posudzovať nekalosť podmienok v spotrebiteľských zmluvách s tým, že v prípade, ak posudzujúci súd
dospeje k záveru o nekalosti takejto podmienky, je povinný vyvodiť z uvedeného posúdenia všetky
relevantné dôsledky, ktoré z toho vyplývajú z vnútroštátneho práva. Uvedeným následkom v zmysle
práva Slovenskej republiky je zamietnutie žiadosti o vydanie poverenia podľa § 44 ods. 2   Ex. por. alebo
zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1, 2 Ex. por., obe spočívajúce v tom, že pohľadávku veriteľa voči
spotrebiteľovi nie je možné v danom exekučnom konaní vymôcť. Na základe uvedeného možno dôjsť k
záveru, že nie je dôvod mať pochybnosti o tom, že vnútroštátny súd vo všeobecnosti (za predpokladu, že
postupuje zákonným spôsobom) môže svojím rozhodnutím zabrániť vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa
voči spotrebiteľovi, a uvedené zabránenie potom nie je v rozpore s článkom 17 Charty základných práv
EÚ o ochrane vlastníckeho práva, a ani v rozpore s článkom 47 tejto Charty o práve na spravodlivý
proces. Uvedené posúdenie bol odvolací súd spôsobilý uskutočniť sám, na základe už existujúcej
konštantnej judikatúry Súdneho dvora EÚ, bez potreby predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru
EÚ, keď toto jeho posúdenie a zhodnotenie neexistencie potreby zahájiť prejudiciálne konanie je plne
v súlade s doktrínou acte éclaire ako aj s doktrínou acte clairé, ktoré stanovujú výnimky z povinnosti
predkladania predbežných otázok Súdnemu dvoru EÚ. Doktrína acte éclaire (konanie objasnené alebo
konanie už rozsúdené) je pritom založená na koherencii  a vnútornej konzistencii judikatúry Súdneho
dvora EÚ, teda na konštantnej judikatúre, judikatúre ustálenej, nemeniacej sa v čase. Predstavuje snahu
o to, aby sa neodpovedalo na už zodpovedané a neriešili sa „problémy“, ktoré už problémami v dôsledku
existencie konštantnej judikatúry vlastne nie sú. Doktrína acté clairé (konanie jasné alebo konanie
zrozumiteľné) je potom založená na postuláte, že začatie konania o predbežnej otázke nie je potrebné



v prípadoch, keď sú výklad a aplikácia úniového práva natoľko zrejmé, že nie je potrebné obracať sa
s predbežnou otázkou na Súdny dvor ES.

Vzhľadom na vyššie uvedené, dospel odvolací súd k záveru, že v preskúmavanej exekučnej veci nie
je potreba obrátiť sa s predbežnou otázkou (otázkami) týkajúcimi sa výkladu úniového práva na Súdny
dvor EÚ, a preto návrh oprávneného na prerušenie konania  zamietol.

Následne odvolací súd preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia pojednávania podľa §
214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že uznesenie súdu prvého stupňa je potrebné, ako vecne správne
potvrdiť podľa §  219 ods. 1 O.s.p.

Súd prvého stupňa postupoval správne, keď ustálil, že v danom prípade ide o spotrebiteľský vzťah.
Spotrebiteľské právo totiž patrí k najviac sa rozvíjajúcim oblastiam práva, ktorého základnou funkciou
je ochrana spotrebiteľa ako slabšej strany. Pri právnej úprave spotrebiteľských zmlúv sa vychádza zo
zásady ochrany spotrebiteľa ako tzv. slabšej zmluvnej strany, a neprípustnosti zneužívania monopolného
postavenia dodávateľov ako     tzv. silnej zmluvnej strany. Postavenie slabšej zmluvnej strany vyplýva zo
skutočnosti, že nemá možnosť individuálne ovplyvniť obsah zmluvy vopred pripravenej dodávateľom.
Nevyhnutné je preto aspoň rámcovo vymedziť, ktoré podmienky v spotrebiteľských zmluvách sa
považujú za neprijateľné, pričom dôsledkom toho je, že sú neplatné.
Výpočet neprijateľných podmienok (ustanovení v zmluvách) uvedený v § 53 ods. 3 Obč. zákonníka
v znení účinnom ku dňu uzavretiu predmetnej zmluvy o úvere nie je taxatívny, a preto sa môže
spotrebiteľ domáhať ochrany aj pred inými, než tam uvedenými podmienkami, ktoré je možné považovať
za neprijateľné a ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v
neprospech spotrebiteľa. To je akási všeobecná (generálna) klauzula, podľa ktorej sa predovšetkým
bude posudzovať určitá podmienka, či môže byť neprijateľná.

V posudzovanej exekučnej veci sa v zmysle vyššie uvedeného vymáha plnenie zo spotrebiteľskej
zmluvy, kde súd prvého stupňa poverením č. 5307 051771 zo dňa 26.06.2008 poveril súdneho exekútora
JUDr. Rudolfa Krutého vykonaním exekúcie na vymoženie 1.051,58 eur s príslušenstvom, na podklade
rozhodcovského rozsudku sp. zn. SR 00393/08 zo dňa 29.01.2008, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa
18.02.2008 a vykonateľnosť dňa 21.02.2008.

Poverenie na vykonanie exekúcie však samo o sebe ešte neznamená, že súdny exekútor pohľadávku
reálne vymôže. Exekučný súd je totiž v exekučnom konaní zo zákona oprávnený a povinný preskúmať
rozhodcovský rozsudok z hľadísk vymedzených v § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom
konaní. Toto zákonné ustanovenie umožňuje exekučnému súdu preskúmať aj materiálnu správnosť
rozhodcovského rozsudku. Ak zistí naplnenie niektorého z dôvodov uvedených v § 45 zákona č.
244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, je povinný exekučné konanie zastaviť bez ohľadu na to,
v akom štádiu sa exekučné konanie nachádza. Vydanie poverenia na vykonanie exekúcie súdnemu
exekútorovi, vydanie upovedomenia o začatí exekučného konania, či vydanie exekučného príkazu a
samotné uskutočňovanie exekúcie jednotlivými spôsobmi uvedenými v § 63 Ex. por. sú z tohto pohľadu
právne irelevantné. Ustanovením § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní tak nie je
vylúčená možnosť exekučného súdu zastaviť exekúciu za splnenia predpokladov uvedených v § 57 Ex.
por. S poukazom na uvedené, odvolací súd vzhľadom na námietku oprávneného uzaviera, že aj po
preskúmavaní žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrhu na vykonanie exekúcie a
exekučného titulu podľa ustanovenia     § 44 ods. 2 Ex. por. so zákonom a poverení súdneho exekútora
po tomto preskúmavaní, má exekučný súd právo, a aj povinnosť exekúciu zastaviť, ak sú na to splnené
podmienky.

Pokiaľ vo veci vydal rozhodcovský rozsudok rozhodca, konajúci na základe rozhodcovskej doložky,
ktorej dojednanie je neprimeranou podmienkou, súd prvého stupňa v konečnom dôsledku správne
exekúciu zastavil, a preto odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil podľa § 219 ods. 1 O.s.p.,
ako vecne správne.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "16Er/1064/2008", "guid": "f5bce8f7-6ff5-4cfa-86e0-c457055bcec9:a1bdaecc-a04f-4e1d-8059-2cc32fcf6278", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:9ec6c88a-2f13-461f-bf4a-966e4b464a02", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 331/09", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 331/09 z 11. 11. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-11-11", "citacie_n": 457, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9ec6c88a-2f13-461f-bf4a-966e4b464a02"}], "citovane_v": []}