Uznesenie Krajského súdu Trenčín sp. zn. 11CoE/14/2012 z 20. 2. 2012 Citácia: uznesenie Krajského súdu Trenčín z 20. februára 2012, sp. zn. 11CoE/14/2012, ECLI:SK:KSTN:2012:3808208005.2 Krajský súd Trenčín | 11CoE/14/2012 | ECLI:SK:KSTN:2012:3808208005.2 | 2012-02-20 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo – Exekúcia a výkon rozhodnutí Citované ustanovenia: § 52 ods. 1 OZ, § 53 ods. 1 OZ, § 54 OZ, § 57 ods. 1 písm. g) EP, § 45 ods. 1 ZRK Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/a4959231-91d5-45ef-8904-5ed166da8d58 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2012:3808208005.2 Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 11CoE/14/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3808208005
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 02. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Radičová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2012:3808208005.2

Uznesenie
Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného POHOTOVOSŤ s.r.o., so sídlom Pribinova 25,
Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného JUDr. Martinon Máčajom, advokátom so sídlom Pribinova 25,
Bratislava, proti povinnému F. O., bytom Y. X.. I. XXX/X, F., o vymoženie 223,73 eur s príslušenstvom,
na odvolanie oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Prievidza zo dňa 21.októbra 2011, č.k.
9Er/1221/2008-31, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením okresný súd vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju podľa § 57
ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku. Uviedol, že exekúcia sa vedie na základe exekučného titulu
- rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu sp. zn. SR 01347/08 zo dňa 03.03.2008,
ktorý zaväzoval povinného k zaplateniu 6.740,-Sk spolu s 0,25% úrokom z omeškania denne zo
sumy 6.080,-Sk od 25.09.2007 do zaplatenia, ako i trov konania 3.325,-Sk. Okresný súd preskúmal
Zmluvu o úvere č. 3770073 zo dňa 05.04.2007, ktorú s povinným uzavrel oprávnený, Všeobecné
podmienky poskytnutia úveru a zistil, že článok 17 VPPÚ obsahuje rozhodcovskú doložku podľa ktorej,
všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, budú
riešené a) pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská a.s.
so sídlom Karloveské rameno 8, Bratislava, ak žalujúca strana podá žalobu na rozhodcovskom súde,
rozhodcovské konanie bude vedené podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu, a to pred
jediným rozhodcom ustanoveným podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu b) pred príslušným
súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde podľa O.s.p.. Zmluvné
strany sa dohodli, že pokiaľ ktorákoľvek z nich podá žalobu o rozhodnutie akéhokoľvek sporu, ktorý
vznikne z tejto zmluvy, vrátane sporu o jej platnosť, výklad alebo zrušenie na všeobecnom súde,
považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku tejto rozhodcovskej doložky, ustanovenie tejto
vety sa nepoužije v prípade, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd
vo veci, v ktorej je touto rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu
založená právomoc rozhodcovského súdu. V tejto súvislosti poukázal na § 52 ods. 1-3 Občianskeho
zákonníka a § 2 písm. a) a b) § 3 zákona o spotrebiteľských úveroch. Súd po preskúmaní samotnej
zmluvy, ktorá vytvára právny rámec vzťahu medzi pôvodným oprávneným ako veriteľom a povinným
ako dlžníkom, dospel k záveru, že tento právny vzťah je potrebné posudzovať podľa ustanovení o
spotrebiteľskom práve. Nevyhnutnou súčasťou tejto zmluvy sú VPPÚ. Súd predmetnú zmluvu o úvere
jednoznačne považoval za spotrebiteľskú zmluvu v zmysle § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Mal
za to, že ide o reálnu zmluvu o pôžičke uzavretú medzi oprávneným ako veriteľom a dlžníkom ako
spotrebiteľom. Zo zmluvy jednoznačne vyplýva, že deň jej uzavretia je totožný s dňom prenechania
peňažných prostriedkov povinnému. Uviedol, že veriteľ neposkytol peňažné prostriedky na základe
požiadania dlžníka, ale že k poskytnutiu peňažných prostriedkov došlo súčasne s uzavretím zmluvy. Súd
zastával názor, že požiadanie dlžníka o čerpanie úveru má časovo nasledovať až po uzavretí zmluvy
a časovo sa nekryje s momentom uzavretia zmluvy. Medzi účastníkmi bola uzavretá spotrebiteľská



zmluva, nakoľko zo zmluvy nevyplýva, že by povinný pri uzatváraní tejto zmluvy konal v rámci predmetu
svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Na druhej strane je nepochybné, že oprávnený
uzatváral predmetnú zmluvu v rámci svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, čo je zjavné
aj z výpisu z obchodného registra. Z toho dôvodu sa oprávnený považuje za dodávateľa. Zo samotnej
zmluvy a jej zmluvných dojednaní je zrejmé, že povinný nemohol individuálne ovplyvniť jej obsah,
bola už vopred pripravená "na predtlačenom formulári," nakoľko sa uzavierala vo viacerých prípadoch
pre veľký počet spotrebiteľov. Vzhľadom k uvedenému, súd dospel k názoru, že s prihliadnutím na
povahu účastníkov, obsah zmluvy a vopred pripravený obsah zmluvy na predtlačenom formulári a
na vzťah medzi veriteľom (oprávneným) a dlžníkom (povinnou) je potrebné aplikovať ustanovenia
spotrebiteľského práva. Uvedené dôvodil s poukazom na § 53 ods. 1 - 4, § 54 ods. 1, 2 Občianskeho
zákonníka. Poukázal na to, že smernicu Rady č. 93/13/EHS je nevyhnutné využívať ako interpretačné
pravidlo k ustanoveniam právneho poriadku, upravujúcich režim spotrebiteľských zmlúv, toto stanovisko
je podporené aj rozsudkom Európskeho súdneho dvora z 27.06.2000 v spojených prípadoch C-240/98,
C-241/98, C-242/98, C-243/98 a C-244/98, O. G. E. S. proti R. M. Q. U. S. E. S. proti J. M. S. A. P.,
J. L. C. B., M. B. a E. V. F. Vzhľadom ku skutočnosti, že povinný si neplnil riadne svoje povinnosti
vyplývajúce z predmetnej zmluvy, uplatnil si oprávnený svoje nároky v rozhodcovskom konaní v zmysle
uzatvorenej rozhodcovskej doložky v článku 17 VPPÚ, kde rozhodcovský súd bez vypočutia povinného
vydal rozhodcovský rozsudok. Preskúmaním VPPÚ, konkrétne článku 17 VPPÚ, vzhliadol súd v takto
ustanovenom zmluvnom dojednaní nekalú podmienku. Okresný súd sa zaoberal aj tým, či je vôbec
možné v rámci spotrebiteľskej zmluvy platnú rozhodcovskú doložku uzatvoriť, pričom obdobnou otázkou
sa zaoberal aj Najvyšší súd Českej republiky, ktorý v odôvodnení svojho rozhodnutia 32 Cdo 2282/2008
uviedol, že rozhodovanie sporov v rozhodcovskom konaní nie je porušenie čl. 36 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd, pokiaľ účastníci konania majú možnosť ovplyvniť, aký rozhodca (či skupina
rozhodcov) bude o ich právach a povinnostiach v súlade s platnou rozhodcovskou zmluvou rozhodovať.
V danom prípade bola voľba rozhodcovského súdu a osoby rozhodcu uskutočnená jednostranne,
nakoľko dojednanie na predtlačenom formulári dokonca predchádzalo aj samotnému rozhodnutiu
povinného si finančné prostriedky touto cestou obstarať, čiže uzatvoreniu zmluvy. Jednostrannosť a
nekalosť tohto zmluvného dojednania súd vidí v tom, že faktickým subjektom, ktorý definuje, kto bude
riešiť spor zo spotrebiteľskej zmluvy, je v tomto prípade veriteľ, čiže oprávnený, pretože tento zostavil
znenie rozhodcovskej doložky vo svojej vopred pripravenej formulárovej zmluve. Vo všeobecnosti
poukázal na to, že spotrebiteľ sa v porovnaní s dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení,
pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu
na podmienky pripravené vopred predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich
obsah (rozsudok z 27. júna 2000, Oceáno Grupo Editorial a Salvat Editores, C-240/98 až C-244/98,
Zb. s I-4941, bod 25, ako aj z 26. októbra 2006, Mostazo Claro, C-168/05, Zb. s I-10421, bod 25).
Súd pritom prihliada pri výkone rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa,
ex offo na nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve uzavretej medzi podnikateľom
a spotrebiteľom. Pri tejto príležitosti dal do pozornosti rozsudok Európskeho súdneho dvora vo veci
C-40/08 zo 06. októbra 2009, Asturcom Telecomunicaciones SL proti Cristina Rodríguez Nogueira a
rozsudok z 21. novembra 2002, Cofidis (C-473/00, Zb. s. I-10875, bod 34). Hranica ochrany spotrebiteľa
vychádza nielen z konkrétneho exemplifikatívneho výpočtu nekalých zmluvných dojednaní (§ 53 ods.
3 Občianskeho zák. v znení platnom ku dňu uzatvorenia zmluvy), ale tiež zo všeobecného zákazu
akéhokoľvek dojednania, ktoré vytvorí v právach a povinnostiach značnú nerovnováhu (§ 53 ods. 1
Občianskeho zák. v znení platnom ku dňu uzatvorenia zmluvy). Neprijateľné podmienky sú doplňované
aj samotnou právnou úpravou, keď s účinnosťou od 01.01.2008 je v ustanovení § 53 ods. 4 písm.
r) Občianskeho zákonníka výslovne uvedená aj neprijateľná podmienka požadovania od spotrebiteľa
v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom
konaní. Toto zákonné ustanovenie je treba vykladať aj so zreteľom na ust. § 106 O.s.p., ktoré pri platnej
rozhodcovskej zmluve bráni konaniu pred štátnym súdom. Ak rozhodcovská doložka dáva na výber
medzi štátnym a rozhodcovským súdom, ale pre prípad vyvolania rozhodcovského konania dodávateľom
sa musí spotrebiteľ podrobiť rozhodcovskému konaniu, nie je možné poskytnúť súdnu ochranu v rámci
exekúcie, ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok a oprávneným je dodávateľ. Rozhodcovskú
doložku je preto treba vykladať tak, že neodporuje citovanému zákonnému ustanoveniu iba vtedy, ak
práva v exekúcii uplatňuje ako oprávnený spotrebiteľ. Rozhodcovská doložka obsiahnutá v zmluvných
dojednaniach zmluvy o úvere podľa názoru súdu spĺňa všetky podmienky na to, aby bola kvalifikovaná
ako nekalá podľa § 53, 54 Obč. zákonníka, ale i podľa smernice Rady 93/13/EHS zo dňa 05.04.1993.
Táto doložka je zároveň aj v rozpore s ustanoveniami § 6 ods. 1, § 8 a 9 zákona č. 244/2002 Z.z. o
rozhodcovskom konaní, a teda je absolútne neplatná. Existujúca, ale neplatná rozhodcovská doložka



nemôže byť potom základom právomoci rozhodcovského súdu. Ak si rozhodca svoju právomoc z
takto uzavretej doložky odvodil a na tomto základe následne vydal exekučný titul, nemožno takéto
rozhodnutie považovať za rozhodnutie vydané osobou na to oprávnenou. Predložený rozhodcovský
rozsudok vzhľadom na absenciu právomoci rozhodcu v danej veci konať, a to s poukazom na neplatnosť
rozhodcovskej doložky, nemožno považovať za spôsobilý exekučný titul, v dôsledku čoho okresný súd
v tomto štádiu exekúciu z úradnej moci vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju.

Proti uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený, ktorý žiadal, aby odvolací súd napadnuté
uznesenie zrušil. Nesúhlasil s tvrdením súdu o tom, že predmetná zmluva o úvere je zmluvou
spotrebiteľskou. Okresný súd posúdil predmetnú zmluvu o úvere ako zmluvu spotrebiteľskú v zmysle
ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka čo oprávnený namietal skutočnosťou, že v čase uzatvorenia
danej zmluvy o úvere boli podľa predmetných ustanovení Občianskeho zákonníka spotrebiteľské zmluvy
definované takto „Spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné
zmluvy upravené v ôsmej časti tohto zákona a zmluvy podľa § 55, ak zmluvnými stranami sú na
jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah
dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy." Z uvedeného vyplýva, že zmluvu o
úvere nebolo možné podriadiť pod právny režim spotrebiteľských zmlúv upravených v Občianskom
zákonníku. Spotrebiteľským úverom sa v zmysle § 2 písm. a) zákona o spotrebiteľských úveroch
účinnom k 05.04.2007 rozumie „dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o
spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby, pôžičky alebo v inej právne forme." V definícii
spotrebiteľského úveru sa pojem úver doplnil až zákonom č. 568/2007 Z.z., pričom táto novela nadobudla
účinnosť až 01.01.2008. Preto sa podľa názoru oprávneného v danom prípade nejedná o spotrebiteľský
úver. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 43Cob/271/09
a sp.zn. 43Cob/224/08 a rozhodnutie Krajského súdu v Žiline sp.zn. 20/Cob/406/06. Oprávnený
ďalej uviedol, že poskytuje klientom ako dlžníkom úvery na základe zmlúv o úvere uzatváraných v
zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonníka. Uvedené dôvodil skutočnosťou, že predmetná zmluva
obsahuje podstatné náležitosti zmluvy o úvere v zmysle § 497 Obchodného zákonníka, a to na jednej
strane záväzok veriteľa na požiadanie dlžníka poskytnúť dlžníkovi peňažné prostriedky v dohodnutej
výške a na strane druhej záväzok dlžníka poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.
Poukázal na znenie § 2 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch účinnom k 05.04.2007 „zmluvou
o spotrebiteľskom úvere je zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský
úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady
spojené so spotrebiteľským úverom". K uvedenému ustanoveniu poznamenal, že klienti oprávneného
neuhrádzajú celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom, ale iba časť týchto nákladov, z
ktorých 1/3 je dohodnutý úrok a 2/3 náklady na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere spolu
so všetkou administratívou s tým spojenou. Z výkladu § 4 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch
podľa oprávneného vyplýva, že okrem všeobecných náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere musí
predmetná zmluva obsahovať aj náležitosti vymenované za slovom „najmä", ku ktorým je možné
pridať ešte ďalšie. Nakoľko predmetom nakoľko predmetom úverov zo strany oprávneného klientom sú
peňažné prostriedky, teda nie tovar alebo služba, zmluvy o úvere zo strany spoločnosti POHOTOVOSŤ
s.r.o. nemôžu obsahovať náležitosti vyžadované zákonom o spotrebiteľských úveroch pre zmluvy o
spotrebiteľskom úvere (opis tovaru alebo služby, cenu tovaru alebo služby, adresu predávajúceho, na
ktorej možno uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť, identifikáciu vlastníka, ak vlastníctvo neprechádza
na spotrebiteľa okamihom odovzdania alebo prevzatia tovaru alebo služby). V súvislosti s uvedené
oprávnený konštatoval, že vzhľadom na charakter činnosti oprávneného nie je možné, aby oprávnený
poskytoval úvery na základe zákona o spotrebiteľských úveroch, nakoľko činnosť oprávneného nepatrí
do pôsobnosti zákona o spotrebiteľských úveroch. Nesúhlasil s tvrdeniami súdu o tom, že medzi
účastníkmi konania bola uzavretá zmluva o pôžičke, keďže oprávnený neposkytol peňažné prostriedky
na základe požiadania povinného. Uzatváranie zmlúv o úvere zabezpečujú pracovníci obchodnej služby
na základe mandátnej zmluvy uzatvorenej so spoločnosťou. Pri prvom telefonickom kontakte s klientom
je POS povinný mu poskytnúť všetky požadované informácie a zároveň na základe informácií, ktoré
mu poskytne klient o svojej osobe, predbežne určiť, či je možné poskytnúť klientovi úver na základe
pravidiel stanovených spoločnosťou. Na stretnutí s klientom v mieste trvalého prípadne prechodného
bydliska sa spisuje žiadosť o úver a v prípade, ak už klient má prichystané potrebné doklady, tak ich
POS zároveň od neho prevezme. Po spísaní žiadosti o úver je POS povinný zabezpečiť doručenie
tejto žiadosti príslušnej regionálnej agentúre, kde následne prebieha schvaľovací proces. Po obdržaní
informácie schválení žiadosti je POS povinný si s klientom dohodnúť stretnutie, na ktorom sa s klientom



spíše zmluva o úvere. Ak už klient odovzdal POS všetky doklady potrebné k uzatvoreniu zmluvy,
je možné pristúpiť k podpisu zmluvy, na základe ktorého POS vyplatí klientovi finančné prostriedky
vo výške uvedenej v zmluve. Zároveň POS odovzdá klientovi na tomto stretnutí splátkový kalendár,
na základe ktorého by mal klient splácať svoj úver a vypísané vkladové lístky, prípadne príkazy na
úhradu, prostredníctvom ktorých je možné uhrádzať splátky úveru v príslušnej banke. Z uvedeného je
zrejmé, že povinný ako dlžník požiadal navrhovateľa, ako veriteľa o poskytnutie peňažných prostriedkov
v žiadosti o úver. Okamih uzatvorenia zmluvy s povinným ako dlžníkom nebol totožný s okamihom
vyplatenia peňažných prostriedkov povinnému ako dlžníkovi. K tvrdeniam súdu o aplikácii smernice
Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách oprávnený uviedol,
že smernice vydávané v rámci acquis communautaire (v rámci tzv. európskeho práva) majú len nepriamu
záväznosť. Znamená to, že pre jednotlivé členské štáty spoločenstva sú záväzné, len pokiaľ ich
konkrétny členský štát v stanovenej dobe neimplementuje do svojho právneho systému. Keďže v tomto
prípade bola smernica Rady 93/13/EHS implementovaná do právneho systému platného na území
SR ešte v rámci tzv. prístupového obdobia, slovenský súd ju nemôže používať ako prameň práva,
ale musí na riešenie sporu aplikovať príslušný právny predpis, v ktorom je táto smernica obsiahnutá.
Nesúhlasil s tvrdeniami súdu o rozhodcovskej doložke ako neprijateľnej zmluvnej podmienke. Mal za to,
že rozhodcovská doložka obsiahnutá v zmluve o úvere je tzv. nevýhradnou rozhodcovskou doložkou,
nakoľko umožňuje každej zmluvnej strane domáhať sa ochrany svojich práv buď prostredníctvom
rozhodcovského konania alebo súdneho konania. Aj podľa odbornej literatúry rozhodcovská doložka
v spotrebiteľskej zmluve, ktorá je pre spotrebiteľa nevýhradná (t.j. dáva mu možnosť vždy sa pred
podaním žaloby proti dodávateľovi rozhodnúť, či ju podá na všeobecnom alebo rozhodcovskom súdu)
nebude dotknutá ustanovením § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka. Oprávnený dôvodil,
že je nepochybné, že tzv. alternatívne rozhodcovské doložky sú právne prípustné, a to jednak v
zmysle vnútroštátneho práva, ale aj európskeho práva. Zdôraznil, že v zmysle Smernice 93/13/EHS
sa neprípustnosť týka len rozhodcovského konania, ktoré nespadá pod príslušné právne predpisy. Ide
teda o prípady rozhodcovských konaní ad hoc uskutočňovaných bez príslušného právneho podkladu.
V danom prípade však rozhodcovské konanie prebiehal podľa rozhodcovskej doložky plne v súlade a
na základe zákona o rozhodcovskom konaní.

Povinný sa k odvolaniu oprávneného písomne nevyjadril.

Krajský súd preskúmal vec v zmysle § 212 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia pojednávania podľa § 214
ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že uznesenie súdu prvého stupňa je potrebné podľa § 219 ods. 1
O.s.p. potvrdiť. Odvolací súd preskúmal všetky rozhodujúce námietky, ktoré boli v odvolaní oprávneným
vznesené a v plnom rozsahu sa stotožňuje s právnymi závermi prvostupňového súdu. Z daného titulu si
v tejto časti osvojuje dôvody napadnutého rozhodnutia, na ktoré v celom rozsahu poukazuje v zmysle §
219 ods. 2 O.s.p. a na zdôraznenie správnosti dodáva nasledovné:

Exekúcia v danej veci je vedená na základe exekučného titulu - Stáleho rozhodcovského súdu sp.
zn. SR 01347/08 zo dňa 03.03.2008. Rozhodcovský súd pri rozhodovaní v uvedenej veci vychádzal
z oprávneným predloženej Zmluvy o úvere č. 3770073, uzavretej medzi účastníkmi konania dňa
05.04.2007.

Okresný súd postupoval správne, keď skúmal predložený exekučný titul v nadväznosti na
zmluvu o úvere, ako aj v nadväznosti na ustanovenia zákona o rozhodcovskom konaní v súlade s § 45
ods. 1, 2 citovaného zákona, ako aj súlad daného rozhodcovského titulu s ust. § 52 a nasl. Občianskeho
zákonníka týkajúcich sa spotrebiteľských zmlúv.

V zmysle čl. 6 ods. 1 citovanej smernice nesmú byť nekalé podmienky pre spotrebiteľa záväzné.
Európsky súdny dvor vo viacerých rozhodnutiach vyslovil, že článok 6 ods. 1 citovanej smernice
je kogentné ustanovenie, ktoré smeruje k nahradeniu formálnej rovnováhy, ktorú zmluva nastoľuje
medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, skutočnou rovnováhou, ktorá medzi nimi môže
znova zaviesť rovnosť. Súdny dvor tiež rozhodol, že tento nerovný stav môže byť kompenzovaný iba
pozitívnym zásahom, vonkajším vo vzťahu k samotným účastníkom zmluvy. Na základe toho súdny
dvor konštatoval, že vnútroštátny súd je povinný preskúmavať ex offo nekalý charakter zmluvnej



podmienky, len čo má k dispozícii právne a správne skutkové okolnosti potrebné na tento účel. Z tejto
povinnosti existujú len obmedzené výnimky, a to na základe určitých uznávaných procesných zásad
v rámci súdneho konania a len za určitých osobitných podmienok. Aj podľa platnej právnej úpravy
SR nie sú zmluvné ustanovenia, ktoré sú v rozpore s kogentnými ustanoveniami pravidiel na ochranu
spotrebiteľa platné, a preto nie sú pre spotrebiteľov záväzné. Rozhodcovské rozsudky, ktoré sa zakladajú
na takýchto zmluvných ustanoveniach sa preto považujú za protiprávne, a preto ich vykonanie nie je
možné. Akékoľvek podmienky, ktoré sú podmienkami v zmysle smernice 93/13/EHS a ktoré sa odchyľujú
od kogentných ustanovení na ochranu spotrebiteľa sa okrem toho musia považovať za odporujúce
požiadavke dobrej viery a spôsobujúce značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach na škodu
spotrebiteľa (čl. 3 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS).

Súd pritom podotýka, že vzhľadom na členstvo SR v EÚ od 01.05.2004, ako i na skutočnosť, že citovaná
smernica bola do slovenského právneho poriadku implementovaná len čiastočne a postupne v dlhšom
časovom období, v zmysle konštantnej judikatúry ESD nadobúda smernica v takomto prípade priamy
účinok, a súd ju musí bez ďalšieho aplikovať na právne vzťahy medzi fyzickými a právnickými osobami.
V spojených prípadoch C-240/98 - C 244/98 Océano Grupo Editorial SA, Rocio Murciano Quintero
(C-240/98) a Salvat Editores SA v José M. Sanchéz Alcón Prades (C-241/98), José Luis Copano
Badillo (C-242/98), Mohammed Berroane (C-243/98), Emilio Vinas Feliu (C-244/98), Súdny dvor ES
konštatuje povinnosť národného súdu pri aplikácii ustanovení národného práva, ktoré sú skoršieho alebo
neskoršieho dátumu než uvedená smernica, interpretovať ich, pokiaľ je to možné, vo svetle presného
znenia a účelu smernice.

Z obsahu exekučného spisu odvolací súd vyvodil, že nie sú žiadne pochybnosti o tom, že
zmluva, uzavretá medzi povinným a oprávneným dňa 05.04.2007 je štandardnou formulárovou, resp.
spotrebiteľskou zmluvou v zmysle § 23a zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa, účinného
v čase jej uzavretia. Takúto povahu nepochybne majú aj Všeobecné podmienky poskytnutia úveru
(VPPÚ), ktoré boli inkorporované do zmluvy. Taktiež nie sú pochybnosti o tom, že oprávnený poskytol v
rámci svojej obchodnej činnosti povinnému finančné prostriedky vo forme úveru a povinný túto finančnú
službu prijal ako spotrebiteľ. V čase uzavretia zmluvy (05.04.2007) právny predpis definoval pojem
spotrebiteľská zmluva (§ 23a zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa), pričom § 53 ods. 1 a
54 ods. 1, 2 Obč. zákonníka v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy, zakazoval dojednať zmluvné
podmienky v neprospech spotrebiteľa, ktoré na jeho škodu zakladajú nápadný nepomer medzi právami
a povinnosťami zmluvných strán. Odvolací súd konštatuje, že v tomto prípade Zmluva o úvere zo dňa
05.04.2007 je zmluvou o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských
úveroch. Je nepochybné, že povinný je a v čase uzavretia zmluvy bol spotrebiteľom, pričom zmluvu
podpísal ako fyzická osoba a zo samotnej zmluvy nevyplýva účel použitia poskytnutých peňažných
prostriedkov. Posúdenie predmetného právneho vzťahu ako spotrebiteľského úveru nevylučuje ust. § 1
ods. 2 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, kde sú taxatívne vymenované zmluvy, na
ktoré sa daný zákon nevzťahuje. Právny vzťah medzi účastníkmi možno podradiť pod ust. § 2 písm.
b) cit. zákona.

Z uvedených dôvodov sa vo veci použije špeciálna právna úprava obsiahnutá v zák. č. 258/2001 Z.z.
o spotrebiteľských úveroch, zák. č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa, ako aj ust. § 52 a nasl.
Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách. Pokiaľ aj bod 19 VPPÚ obsahuje klauzulu v
zmysle § 262 ods. 1 Obchodného zákonníka, t.j. že na všetky právne vzťahy založené zmluvou o úvere
sa použijú ustanovenia Obchodného zákonníka, táto klauzula nepochybne obchádza ustanovenie § 54
ods. 1, ods. 2 Obč. zákonníka o nemožnosti odchýliť sa v neprospech spotrebiteľa od výhodnejšej úpravy
spotrebiteľských zmlúv v Občianskom zákonníku, a je preto zo zákona neplatná.

V prejednávanej veci súd prvého stupňa potom opodstatnene poukázal na to, že predmetná
rozhodcovská doložka sa z dôvodov, na ktoré poukázal súd prvého stupňa, javí ako absolútne
nevyvážená, a preto nekalá. Zatiaľ čo veriteľ má zjavne viaceré výhody v porovnaní so situáciou, kedy
bola vec prejednávaná riadnymi súdmi, v danej veci oprávnený vo svojom odvolaní neuvádza, aké
výhody z nej plynú pre spotrebiteľa. Okrem toho rozhodcovské konania podľa zistenia komisie nie sú
v súlade s viacerými zásadami obsiahnutými v odporúčaní komisie 98/257/ES z 30.



marca 1998 o zásadách platných pre orgány príslušné pre mimosúdne urovnávanie spotrebiteľských
sporov. Aj keď toto odporúčanie nemá právne záväzný charakter, uznáva sa v ňom rad zásad, dôležitých
pre zabezpečenie spravodlivosti konaní o urovnanie spotrebiteľských sporov, pričom niektoré z nich
sú založené na všeobecných právnych zásadách. V súlade so všeobecnými poznatkami je zrejmé,
že v rámci modelu spotrebiteľského úveru je to zvyčajne veriteľ, kto dá návrh na začatie konania
proti spotrebiteľovi, ktorý získal úver. Veriteľ môže na základe predmetnej rozhodcovskej doložky
vec predložiť na prejednanie rozhodcovskému orgánu, ktorý si sám zvolil a vylúčiť tak súd, ktorý by
bol inak príslušný. Okresný súd správne konštatoval, že na zreteľ treba vziať aj ust. § 106 O.s.p.,
ktoré pri platnej rozhodcovskej zmluve bráni konaniu pred štátnym súdom. Pre prípad vyvolania
rozhodcovského konania dodávateľom sa musí spotrebiteľ podrobiť rozhodcovskému konaniu, preto nie
je možné poskytnúť súdnu ochranu v rámci exekúcie, ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok a
oprávneným je dodávateľ. Rozhodcovskú doložku je preto treba vykladať tak, že neodporuje citovanému
zákonnému ustanoveniu iba vtedy, ak práva v exekúcii uplatňuje ako oprávnený spotrebiteľ.

Ochranu spotrebiteľa pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami súd zabezpečí bez ohľadu na povahu
spotrebiteľského vzťahu a teda dokonca aj v prípade, ak nejde o spotrebiteľský úver.
Súd prvého stupňa vyvodil správny záver o tom, že zmluvná podmienka v štandardnej formulárovej
zmluve alebo vo všeobecných obchodných podmienkach inkorporovaných do takejto zmluvy, ktorá
nebola spotrebiteľom individuálne dojednaná a ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom
riešil výlučne v rozhodcovskom konaní bráni tomu, aby na základe nej vydaný rozhodcovský
rozsudok na návrh dodávateľa mohol byť exekučným titulom na udelenie poverenia pre exekútora. O
takúto zmluvnú podmienku pritom ide aj vtedy, ak spotrebiteľ podľa neho má možnosť vybrať si medzi
rozhodcovským a štátnym súdom, ale ak by sa podľa takejto doložky začalo rozhodcovské konanie na
návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol nútený podrobiť sa rozhodcovskému konaniu alebo podať návrh na
štátnom súde, ak by chcel zabrániť rozhodcovskému konaniu tak, ako tomu bolo v tomto prípade.

Odvolací súd na základe všetkých uvedených dôvodov uznesenie súdu prvého stupňa, ktorým exekúciu
vyhlásil za neprípustnú a následne ju zastavil, potvrdil ako vecne správne.

Záverom odvolací senát s poukazom na § 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch udáva, že toto
uznesenie prijal jednohlasne.