{"guid": "1de7e0ad-cd42-4171-a695-abf114475eff:051ec58f-ae7f-4ae9-9341-0cefb21c1820", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2016:8712212812.1", "spisova_znacka": "19CoPr/1/2015", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 19CoPr/1/2015 z 18. 1. 2016", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Prešov z 18. januára 2016, sp. zn. 19CoPr/1/2015, ECLI:SK:KSPO:2016:8712212812.1", "identifikacne_cislo": "8712212812", "sud": {"guid": "sud_155", "nazov": "Krajský súd Prešov", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-presov"}, "sudca": "JUDr. Danica Kočičková", "sudca_id": 16, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-danica-kocickova-16", "datum_vydania": "2016-01-18", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdené"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Pracovné právo"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2001/311", "nazov": "ZP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/311", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/311-2001"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40", "nazov": "OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964"}], "paragrafy": [], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/051ec58f-ae7f-4ae9-9341-0cefb21c1820", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2016:8712212812.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSPO:2016:8712212812.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSPO:2016:8712212812.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 19CoPr/1/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8712212812
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 01. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zlata Simková
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2016:8712212812.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlaty Simkovej a sudkýň JUDr.
Gabriely Világiovej a JUDr. Jany Burešovej v právnej veci žalobcu: P. T., nar. XX.XX.XXXX, bytom
G. O. XX/X, X., právne zastúpený Beňo & partners advokátska kancelária, s.r.o., Námestie sv. Egídia
95, Poprad, proti žalovaným: 1./ FINCHEM, a.s., so sídlom Štúrova 101, Svit, IČO: 31 729 118, zast.
Mgr. Štefan Šalkovský, advokát so sídlom vo Svite, Štúrova 101, 2./ CHEMOSVIT CHEDOS, s.r.o., so
sídlom Štúrova 101, Svit, IČO: 46 741 801, o zaplatenie 14.167,77 eur s prísl., o odvolaní žalobcu a
žalovaného v 1/ rade proti rozsudku Okresného súdu Poprad č.k. 17Cpr/21/2012-142 zo dňa 29.10.2014
takto jednohlasne

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok v napadnutých častiach, t.j. vo výrokoch o povinnosti žalovaného v 1. rade zaplatiť
žalobcovi 7.147,03 eur s prísl. a o trovách konania.

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zastavil konanie voči žalovanému v 2/ rade a tiež konanie
o zaplatenie sumy 7.020,74 eur s prísl.

Žalovanému v 1/ rade uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 7.147,03 eur s 9% p.a. úrokom z
omeškania od 25.09.2012 do zaplatenia, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

Účastníkom náhradu trov konania nepriznal.

Prvostupňový súd citujúc ust. § 96 ods. 1, § 107 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku, § 97 ods. 1, §
98 ods. 1, § 121 ods. 1, § 123 ods. 1, § 129 ods. 1 Zákonníka práce, § 4 ods. 7, § 6 ods. 1, § 8 ods. 1,
3 zák. č. 462/2007 Z.z. poukazujú na čl. 3 ods. 1 Nariadenia Rady (EHS) č. 3821/85 z 20.12.1985 a po
vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že žaloba po čiastočnom späťvzatí žaloby je dôvodná.

Konštatoval, že žalobca od 01.10.2005 pracoval u právneho predchodcu žalovaného v 1./ rade CHEDOS
a.s. Po začatí konania pôvodne žalovaný CHEDOS a.s. zanikol zlúčením so spoločnosťou FINCHEM
a.s., ktorý v zmysle § 107 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku sa stal právnym nástupcom pôvodného
žalovaného, s ktorým súd pokračoval v konaní. V otázke právneho nástupníctva súd sa nestotožnil s
tvrdením svedkov G.. P. T. a G.. P. G., keď z výpisu z obchodného registra FINCHEM a.s. vyplýva, že
CHEDOS a.s. zanikol zlúčením s FINCHEM a.s. dňom 12.12.2012.

Predmetom konania bol nárok na náhradu mzdy za obdobie od októbra 2009 titulom nočnej práce
žalobcu a práce nadčas. Žalovaný v priebehu konania uznal nárok na zaplatenie sumy 157,92 eur



titulom nočnej práce v rozsahu 346,45 hod. Sporným v konaní bol výkon práce žalobcu nadčas. Súd
po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že žalobe možno vyhovieť, keď nárok žalobca preukázal
výpočtom náhrady mzdy za prácu nadčas spracovaným EKOJEN s.r.o., ktorý vychádzal zo záznamov
o prevádzke vozidla predložených žalovaným. Sporným v konaní bolo, aký dôkaz preukazuje objem
odpracovaných hodín žalobcom - vodičom, podľa žalobcu je rozhodujúcim záznam o prevádzke vozidla,
podľa žalovaného výstup z tachografu. Je zrejmé, že v zmysle čl. 3 ods. 1 Nariadenia Rady (EHS) č.
3821/85 záznamové zariadenie (tachograf) sa inštaluje a použije vo vozidlách evidovaných v členskom
štáte používaných na cestnú dopravu okrem vozidiel uvedených v čl. 3 nariadenia č. 561/2006 -
výnimka, ktorá sa nevzťahuje na vozidlo, ktoré riadil v rámci trvania pracovného pomeru žalobca. Súd sa
nestotožnil s tvrdením žalovaného, že záznam z tachografu je rozhodujúcim pre posúdenie objemu práce
vodiča vozidla. Súd prvého stupňa ustálil, že pre posúdenie objemu práce vodiča možno vychádzať
z predložených záznamov o prevádzke vozidla, ktoré boli vypisované vodičom, ale kontrolované
nadriadeným, ktorý mal možnosť správnosť údajov overiť a následne ich potvrdiť podpisom. V zázname
o prevádzke vozidla čas práce vodiča možno rozčleniť na jazdu; naloženie, vyloženie tovaru; technické
závady; čakanie; colné odbavenie. Tachograf zaznamenáva jazdu; inú prácu; pohotovosť; odpočinok.

Súd prvého stupňa aplikoval v predmetnej veci zák. č. 462/2007 Z.z. a subsibiárne Zákonník práce s
konštatovaním, že  na tachografe každé zastavenie vozidla sa zobrazí ako odpočinok, hoci odpočinok
vodič nemá (zastavenie na ceste vzhľadom na dopravné značenie, preplnené cesty). Výkon práce vodiča
nie je preto objektívne možné vyčísliť podľa výstupu z tachografu. Navyše v konaní bolo preukázané,
že žalobca pre dodržanie zásad povinného odpočinku vodiča niekedy v čase nakládky a vykládky
použil režim odpočinok. Súd sa nestotožnil s tvrdením právneho zástupcu žalovaného, že tachograf je
podstatný pre posúdenie objemu práce vodiča, uvedené nevyplýva z obsahu Nariadenia Rady EHS č.
3821/85; zmyslom Nariadenia je bezpečnosť jázd vodičov.

Naopak údaje zistené zo záznamov o prevádzke vozidla korešpondujú s ust. § 8 ods. 3 zák. 462/2007
Z.z. Je nepochybné, že vodič vykonával prácu i keď vozidlo bolo v stoji napr. rešpektujúc svetelné
znamenie na križovatke; i keď vykonával nakládku a vykládku. Skutočnosť tvrdená právnym zástupcom
žalovaného, že v prípade uznania nároku žalobcu za prácu nadčas, by došlo k porušeniu Nariadení ES
najmä č. 561/2006, ktoré stanovuje pravidlá - o časoch jazdy, prestávkach a dobách odpočinku vodičov,
nie je dôvodom na to, aby súd žalobcovi nepriznal právo na zaplatenie mzdy za prácu nadčas skutočne
žalobcom vykonanú. Pokiaľ právny zástupca žalovaného poukazoval na ust. § 4 ods. 7 zák. 462/2007
Z.z., prvostupňový súd ustálil, že toto ustanovenie upravuje výkon práce počas pracovnej pohotovosti,
pričom žalobca v konaní neuplatnil nárok za prácu nadčas vykonanú počas pracovnej pohotovosti,
počas ktorej zamestnanec nie je v práci, ale v prípade potreby je dosiahnuteľný. Žalovaný v konaní
nenamietal výšku mzdy za prácu nadčas. Žalovaný nepredložil na preukázanie svojich tvrdení výpočet
rozsahu práce nadčas realizovanej žalobcom, predložil iba záznam z tachografu. Žalovaný nespochybnil
špecifikáciu nároku predloženého žalobcom, preto na odstránenie rozporov nebolo dôvodné nariadenie
znaleckého dokazovania. Súd nevykonal dôkazy navrhnuté právnym zástupcom žalovaného, keď
tieto považoval za neúčelné a nehospodárne. Pre právne posúdenie veci súd nepotreboval vypočuť
zamestnanca Inšpektorátu práce, osobu zo spoločnosti EKOJEN s.r.o., k spôsobu výpočtu práce
nadčas, keď jej výška nebola sporná, ani p. Lukáčovej, aby sa vyjadrila, či záznamy o prevádzke vozidla
sú podkladom pre výpočet mzdy vodiča. Uvedenú otázku súd sám posúdil. Na základe uvedených
skutočností, v súlade s citovanou právnou úpravou súd rozhodol tak, že žalovanému v 1/ rade uložil
zaplatiť žalobcovi sumu 7.147,03 eur s prísl.

Súdom bol priznaný aj úrok z omeškania s poukazom na ust. § 129 ods. 1 Zákonníka práce, podľa
ktorého splatnosť mzdy bola najneskôr do 30.07.2012, preto priznal úrok z omeškania od podania žaloby,
t.j. od 25.09.2012.

Výrok o trovách konania odôvodnil ust. § 142 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku s aplikáciou § 150
Občianskeho súdneho poriadku vo vzťahu k všetkým účastníkom konania. Pomer úspechu a neúspechu
(procesného zavinenia zastavenia konania) je u žalobcu, žalovaného v 1./ rade v zásade obdobný.
Zohľadňujúc uvedené súd náhradu trov konania žalobcovi, žalovanému v 1./ rade nepriznal.

Súd náhradu trov konania nepriznal ani žalovanému v 2./ rade, keď žalobca podal žalobu voči
žalovanému v 2./ rade dôvodne, až v priebehu konania došlo k zániku pôvodného žalovaného v 1./ rade
a prechodu pracovnoprávnych vzťahov z pôvodného žalovaného v 1./ rade na súčasného žalovaného



v 1./ rade. Vzhľadom na uvedené súd ustálil, že nemožno konštatovať procesné zavinenie žalobcu pri
zastavení konania voči žalovanému v 2./ rade.

Proti uvedenému rozsudku podali odvolanie žalobca a to čo do výroku o trovách konania a žalovaní čo
do výroku o povinnosti zaplatiť žalobcovi sumu 7.147,03 eur s prísl.

Žalobca vo svojom odvolaní namietal výrok o trovách konania, uviedol, že výšku nároku mohol stanoviť
na základe listín, s ktorými disponoval žalovaný. Stanovil ju len na základe vlastných poznámok a z
opatrnosti uviedol vyššiu a nie nižšiu istinu z dôvodu prípadnej neskoršej námietky premlčania. Písomné
doklady - záznamové listy predložil žalovaný žalobcovi až na základe nariadenia súdu, na čo tento
zabezpečil odborné posúdenie výšky nároku a v prevyšujúcej časti vzal žalobu späť. Žiadal preto priznal
náhradu trov konania v zmysle § 142 ods. 3 O.s.p. alebo a rozsudok v tejto časti zrušiť.

Odvolanie žalovaného v 1/ rade proti tretiemu výroku napadnutého rozsudku, ktorým mu súd uložil
zaplatiť žalobcovi 7.147,03 eur s prísl., ust. § 221 O.s.p. a § 205 ods. 2 písm. b/, c/, d/ a f/ O.s.p.
Súdu prvého stupňa vytýkal to, že nebolo aplikované právo Únie a to Nariadenie (ES) č. 561/2006
o harmonizácii niektorých právnych predpisov v sociálnej oblasti týkajúce sa cestnej dopravy a
Nariadenie Rady (EHS) č. 3821/85 o záznamovom zariadení v cestnej doprave stanovujúce povinnosť
používania tachografu, zodpovednosť vodičov a dopravných podnikov, rozsah denného pracovného
času, objektívnu povinnosť vodičov pri porušení ustanovení Nariadenia č. 3821/85. Cieľom uvedených
nariadení sú jednak harmonizácia podmienok hospodárskej súťaže v cestnej doprave, zlepšenie
pracovných podmienok a bezpečnosti na cestách a jednak stanovenie jednotných pravidiel časových
úsekov práce vodiča. Nemožno ich ustanovenia vykladať inak, ako je potrebné na zabezpečenie ochrany
záujmu, ktoré zaručujú. Ust. § 8 ods. 3 Zákona o pracovnom čase nemožno aplikovať v súvislosti
so Stazkou, pretože je to v rozpore  s vyššie uvedenými cieľmi, ktoré sú premietnuté do povinnosti
vybaviť vozidlá cestnej dopravy tachografmi za účelom monitorovania časových úsekov práce vodiča.
Zák. č. 461/2007 Z.z. o povinnom použití záznamového zariadenia upravuje právne vzťahy, ktoré nie sú
upravené osobitným predpisom (Nariadenie č. 3821/85). Ust. § 2 ods. 1 ukladá Dopravnému podniku
povinnosť zabezpečiť inštaláciu záznamového zariadenia v každom vozidle a na jeho prevádzku použiť
záznamové listy. Na plnenie tejto povinnosti možno použiť len tachograf, záznamové listy, ktorým bolo
udelené typové schválenie ES.

Ďalej namietal, že rozhodnutie nerešpektovalo zásady ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p., ked' súd
neuviedol akými úvahami sa riadil pri hodnotení dôkazov, t.j. každý dôkaz jednotlivo a všetky
dôkazy vo vzájomnej súvislosti a vysvetlenia prípadného rozporu medzi nimi. Stazka a záznamy z
tachografu sú dve relatívne samostatné zložky dokladov v cestnej doprave a treba odlišovať doklady ku
konkrétnej preprave a zásielke od dokladov preukazujúcich prácu vodiča. Neboli zohľadnené skutočnosti
vyplývajúce z ročných a mesačných výkazov práce zaznamenaných samotným žalobcom, z kolektívnej
zmluvy o zmluvnej mzde, ktorá zahrňovala 150 hodín ročne nad rámec oficiálnej pracovnej doby.
Výpočet EKOJEN s.r.o. nemôže byt' v spornej veci dôkazom preukazujúcim prácu nadčas, pretože
vychádza z dokladu, ktorý nie je právom Únie a ani vnútroštátnym právom akceptovaný ako výkaz
práce vodiča. Napriek opakovaným návrhom súd prvého stupňa odmietol k veci vypočuť ako svedka
pracovníka Inšpektorátu práce, ktorý na podnet žalobcu vykonával u žalovaného kontrolu nadčasov
a rovnako odmietol k veci vypočut' zástupcu EKOJEN S.r.o. vo vzťahu k vykonanému výpočtu výšky
náhrady mzdy za prácu nadčas ako aj Evu Lukáčovú k údajom na Stazke. Právnym základom, ktorý
upravuje právny vzťah účastníkov je Zákonník práce a osobitné predpisy ako Nariadenie Č. 561/06
o harmonizácii predpisov v sociálnej legislatíve cestnej dopravy, Nariadenie Rady (EHS) Č. 3821/85
zmenené a doplnené Nariadením č. 561/2006, Zákon č. 462/2007 Z.z. (\"Zákon o pracovnom čase\"),
Zákon č. 461/2007 Z.z. (\"Zákon o používaní tachografu\") a Vyhl. Č. 208/1991 Zb. o bezpečnosti
práce a technických zariadení. Okrem toho právny vzťah účastníkov sa riadil aj vnútornými predpismi
vydanými žalovaným a to Kolektívnou zmluvou na rok 2010-2001 v znení Dodatku Č. 1 z 15.2.2011,
Pracovným poriadkom zo 7.10.2008, Smernicou o odmeňovaní vodičov z 1.2.2011 a pracovnou zmluvou
uzavretou medzi účastníkmi v znení dodatkov. V súlade s pracovnou zmluvou bol vodič informovaný
a preukázateľne oboznámený s právami a povinnosťami. Na pojednávaní konanom dňa 8.1.2014
žalovaný požiadal podľa ustanovenia § 100 O.s.p. súd prvého stupňa o uvedenie, ako sa mu na základe
doteraz tvrdených a preukazovaných skutočností javí právne posúdenie veci. Súd záver o sporných
skutočnostiach do zápisnice nepredostrel a konal tak v rozpore so zásadou predvídateľnosti postupu
a rozhodnutia súdu. Ako hlavný argument proti tvrdenému nároku žalovaný uvádzal, že právo Únie



ako aj vnútroštátne právo Slovenskej republiky ukladá na jednej strane zamestnávateľovi povinnosť
inštalovať vo vozidlách typovo schválený tachograf a na strane druhej vodič od chvíle, ked' prevzal
vozidlo je povinný toto zariadenie používať tým, že uvedie do činnosti prepínací mechanizmus tachografu
tak, že umožní zreteľne evidovať režimy denného pracovného času (jazda, iná práca, pohotovosť,
odpočinok). Z prípadu C-2l0/1 vo veci Márton Urban vyplýva, že dôsledkom porušenia predpisov o
používaní tachografu a záznamových listov je objektívna zodpovednosť žalobcu. Podľa ustanovenia §
38 písm. k) Zákona  č. 462/07 Z.z. priestupku sa dopustí vodič, ktorý nepoužíva tachograf, záznamový
list alebo nezaznamenáva údaje alebo časové úseky v súlade s osobitnými predpismi. Za priestupok je
pokuta do výšky 1.000 Eur. Posudzovanie nadčasu u zamestnancov v doprave upravuje vnútroštátne
právo, čo vyplýva z personálnej pôsobnosti Zákona o pracovnom čase na zamestnancov -vodičov.
Tento zákon osobitne upravuje pracovný čas a dobu odpočinku zamestnancov v doprave. Z jeho
ustanovení tiež vyplýva, že vzhľadom k výslovnej úprave pracovnej pohotovosti k subsidiarite Zákonníka
práce nemožno aplikovať ani ustanovenie § 97 Zákonníka práce a zamestnancovi nariaďovať pracovnú
pohotovosť. Záver súdu o tom, či žalobcovi prislúcha náhrada mzdy za nadčas je závislý na tom, či
čas pracovnej pohotovosti je súčasťou pracovného času, v ktorom je zamestnanec povinný vykonávať
pracovné činnosti. Spôsob, akým je potrebné započítať čas vodiča, v ktorom nevedie vozidlo, ale je v
pohybujúcom sa vozidle napr. sprevádza vozidlo na prievoznej lodi alebo vlakom, čas čakania na štátnej
hranici (pracovná pohotovosť) je upravený v § 9 ods. 2 Zákona o pracovnom čase.

Odvolateľ poukázal na to, že neaktívnu časť pracovnej pohotovosti upravuje § 4 ods. l citovaného
zákona. Obe ustanovenia v zmysle §  3 ods. 5 sa nezapočítavajú do pracovného času vodiča. § 4
ods. 6 je špecifické ustanovenie týkajúce sa tzv. aktívnej pracovnej pohotovosti, ktorá sa započítava do
pracovného času  vodiča. Dôležité je ustanovenie § 8 ods. 4 písm. d), ktoré uvádza, že pracoviskom
vodiča je vozidlo, ktoré používa na výkon pracovnej činnosti. Skutočnosť, že čas pracovnej pohotovosti
sa bude započítavať do pracovného času, podporuje aj § 8 ods. 1. V uvedených prípadoch pracovná
pohotovosť je pracovným časom vodiča. Ak je prekročený pracovný čas nad oficiálny pracovný čas,
treba ho považovať za prácu nadčas (§ 4 ods. 7) Známym problémom v cestnej doprave je nesprávne
používanie tachografu, ktorý je výkazom práce vodiča. Teda, ak vodič jazdí tachograf zaznamenáva
jazdu a pri čakaní na nakládku a vykládku, pri nakládke a vykládke, monitorovaní nakládky a vykládky a
odpočinku tachograf zaznamenáva odpočinok. Používanie tachografu týmto spôsobom potvrdil žalobca
na pojednávaní. V tomto prípade, ak vodič mimo jazdy vykazuje odpočinok, zamestnávateľ nemohol
nič porušiť, pretože vodič obsluhuje tachograf a vodič vykázal odpočinok. Žalovaný v súlade so svojím
tvrdením o povinnom inštalovaní a používaní tachografu vo vozidlách žalovaného, zodpovednosťou
vodiča uviesť do činnosti prepínací mechanizmus tak, aby časové úseky boli na záznamovom liste
zaznamenané oddelene a zreteľne, predložil súdu jediný relevantný dôkaz o dennom pracovnom čase
žalobcu v podobe podrobných výkazov práce vodiča po rokoch a po mesiacoch. K tomu súd neprihliadol.
Navrhol preto rozsudok zrušiť a vrátiť vec na ďalšie konanie a zaviazať žalobcu nahradiť mu trovy
odvolacieho konania.

K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca tak, že navrhol rozsudok potvrdiť ako vecne správny a
zaviazať žalovaného na náhradu trov konania. K dôvodom odvolania uviedol, že na predmetný prípad
je potrebné aplikovať ust. § 97 a nasl. a § 121 a nasl. Zákonníka práce ako subsidiárneho zákona k
zák. č. 462/2007 Z.z. Poukázal na to, že žalobca neuplatnil nárok na prácu nadčas vykonanú počas
pracovnej pohotovosti. Ustanovenia o pracovnej pohotovosti sú v prejednávanom prípade irelevantné.
Vyslovil názor, že záznam z technického prostriedku (tachograf) nie je nástrojom na preukázanie dlžky
pracovného času, a teda ani na preukázanie dĺžky nadčasov. Záznam z tachografu nie je rozhodujúci pre
posúdenie objemu práce vodiča. Je preto potrebné vychádzať zo záznamu o prevádzke vozidla. Prístroj
síce ukazuje na odpočinok z hľadiska vedenia motorového vozidla, ale v skutočnosti - z hľadiska výkonu
práce vodič odpočinok nemá. Uviedol tiež, že zmyslom Nariadenia Rady EHS č. 3821/87 je bezpečnosť
jázd vodičov a nie je podstatný pre určenie objemu práce vodiča.

Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní podľa § 10 ods.
1 zák. č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len O.s.p.),
vzhľadom na včas podané odvolania (§ 204 ods. 1 O.s.p.), preskúmal rozsudok v jeho napadnutej časti,
ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 212 O.s.p. a bez nariadenia
pojednávania v súlade s ust. § 214 ods. 1, 2 O.s.p. s tým, že miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku
zverejnil na úradnej tabuli súdu dňa 07.01.2016 a zistil, že odvolania nie sú dôvodné.



Keďže odvolanie nebolo podané proti výroku, ktorým súd prvého stupňa konanie voči žalovanému v 2/
rade zastavil a rovnako proti výroku, ktorým bolo zastavené konanie o zaplatenie 7.020,74 eur s prísl.,
uvedené výroky sa v zmysle ust. § 206 ods. 2 O.s.p. stali právoplatnými.

Odvolací súd sa stotožňuje s rozhodnutím súdu prvého stupňa v napadnutom rozsahu. Prvostupňový
súd v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav veci, z čoho vyvodil správne právne závery. Ani v
priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych záveroch nič nezmenilo. Odvolací
súd preto poukazuje na presvedčivé odôvodnenie napadnutého rozsudku, na ktoré v zmysle § 219 ods.
2 O.s.p. v plnom rozsahu odkazuje.

Len na zdôraznenie správnosti rozhodnutia uvádza, že odvolacia námietka žalovaného týkajúca sa
tvrdenia, že rozsahu žalobcom vykonanej práce nadčas nemožno odvodzovať iba z údajov tachografu.
V priebehu konania bolo zistené nesprávne použitie tachografu v režime jazda - odpočinok. Na veci
nemôže zmeniť nič ani to, že nesprávne použitie tachografu v zmysle § 38 zák. č. 462/2007 o organizácii
pracovného času v doprave je priestupkom. Za priestupok je možné síce uložiť pokutu, no v predmetnom
konaní bol však uplatnený nárok žalobcu na náhradu mzdy za prácu nadčas.

Prvostupňový súd správne ustálil rozsah vykonanej práce nadčas žalobcom za roky 2009 - 2012 podľa
prepočtov zrealizovaných spoločnosťou EKOJEN, s.r.o. na základe listín predložených žalovaným.
O správnosti tohto prepočtu nemal pochybnosti ani odvolací súd. Aj keď keď údaje do záznamov
zapisoval sám žalobca ako vodič, tieto však podliehali kontrole zo strany pracovníkov žalovaného. Doba
vykonávania činnosti tvorí pracovný čas žalobcu a to v zmysle § 8 zák. č. 462/2007 Z.z. o organizácii
pracovného času v doprave.

Za nedôvodnú odvolací súd považoval odvolaciu námietku žalovaného o porušení zák. č. 462/2007
Z.z. o maximálnom pracovnom čase, prestávkach v práci a čase pracovnej pohotovosti. Ani porušenie
uvedeného zákona nemôže mať za následok stratu nároku na mzdu za prácu nadčas vykonanú
žalobcom.

Rovnako ani tvrdenie žalovaného o porušení ust. § 100 a § 157 ods. 2 O.s.p. súdom prvého stupňa
nie je v prejednávanom prípade určujúce. Ust. § 100 ods. 1 O.s.p. dáva súdu možnosť, nie povinnosť
účastníkom konania uviesť, ako sa súdu javí právne posúdenie veci. Rovnako je nedôvodná odvolacia
námietka týkajúca sa inej vady podľa § 157 ods. 2 O.s.p. o nedostatočnom odôvodnení rozsudku.
Odvolací súd je toho názoru, že súd prvého stupňa sa dôsledne riadil ust. § 157 ods. 2 O.s.p. a svoje
rozhodnutie náležite odôvodnil.

Súd prvého stupňa správne rozhodol aj o trovách konania aplikujúc ust. § 142 ods. 2 O.s.p., podľa
ktorého ak mal účastník vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu pomerne rozdelí, prípadne vysloví,
že žiadny z účastníkov nemá na náhradu trov právo. Je nepochybné, že žalobca bol úspešný v rozsahu
na 50 %, nakoľko späťvzatie žaloby o 7.020,74 eur s prísl. je necelých 50 % k priznanej sume 7.147,03
eur s prísl. Odvolacia námietka týmto smerom zo strany žalobcu, že bolo namieste aplikovať ust. § 142
ods. 3 O.s.p. neobstojí, lebo nie je možné súhlasiť s tvrdením, že rozhodnutie o výške plnenia záviselo
od znaleckého posudku alebo od úvahy súdu. Aj keď ustálenie nároku žalobcu bolo zrealizované
spoločnosťou EKOJEN, s.r.o., na základe listín predložených žalovaným, neznamená to, že nárok
žalobca nemohol ustáliť sám. Navyše, žalobca svoju žalobu vzal späť v rozsahu skoro 50 % z pôvodne
uplatnenej sumy.

Z vyššie uvedených dôvodov preto odvolací súd rozsudok v jeho napadnutej časti postupom podľa §
219 ods. 1 O.s.p. t.j. okrem výrokov o zastavení konania voči žalovanému v 2/ rade a zastavení konania
o zaplatenie sumy 7.020,74 eur s prísl., ako vecne správny potvrdil.

O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 222 ods. 4 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1
O.s.p. V odvolacom konaní nebol úspešný ani žalobca ani žalovaný, preto o trovách odvolacieho konania
odvolací súd rozhodol tak, že náhradu trov odvolacieho konania účastníkom nepriznáva.



Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "17Cpr/21/2012", "guid": "b5fedfbf-485b-4970-8157-524aae1cfe17:336cc382-36a7-40fd-b8af-ef6b6f4ef5c2", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}