Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 21Cob/181/2016 z 26. 2. 2018 Citácia: rozsudok Krajského súdu Trnava z 26. februára 2018, sp. zn. 21Cob/181/2016, ECLI:SK:KSTT:2018:3114217145.1 Krajský súd Trnava | 21Cob/181/2016 | ECLI:SK:KSTT:2018:3114217145.1 | 2018-02-26 | Rozsudok Oblasť práva: Obchodné právo – Ostatné Citované ustanovenia: § 387 ods. 2 CSP, § 387 ods. 1 CSP, CSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/d32e67e4-ab78-4009-b5a7-b76ea89391e6 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2018:3114217145.1 Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 21Cob/181/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3114217145
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 02. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Vyskočová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2018:3114217145.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Andrey Vyskočovej a sudcov
JUDr. Pavla Lacza a Mgr. Moniky Kadlicovej, v právnej veci žalobcu: I. X., nar. XX.XX.XXXX, bytom
L. L. XXX, X., zastúpený advokátom JUDr. Ľubomírom Porubanom, Jilemnického 2, Trenčín, proti
žalovanému: FK DAC 1904, a.s., IČO: 36 233 846, so sídlom Športová 4744, Dunajská Streda,
zastúpený: Advokátska kancelária Lebovič, s.r.o., Mlynské Nivy 73/a, Bratislava, IČO: 50 289 934, o
zaplatenie 4.040 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Dunajská
Streda zo dňa 08.04.2016 č.k. 16Cb/121/2015-145, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutej časti vo výroku I. a III. p o t
v r d z u j e.

II. Odvolací súd priznáva žalobcovi voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v
celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa predmetnou žalobou domáhal, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi
sumu 4.040 eur s 9,25% ročným úrokom z omeškania od 19.3.2014 ako odmeny za výkon činnosti hráča
futbalu titulom zmluvy o hráčskej činnosti uzavretej medzi žalobcom a žalovaným, resp. titulom prevzatia
zo strany žalovaného záväzkov z hráčskej zmluvy medzi žalobcom a MFK Dubnica nad Váhom, a.s. z 18.
mája 2010, keď žalobca sa odvolával na vnútorné predpisy Slovenského futbalového zväzu, konkrétne
na Prestupový poriadok pre profesionálnych futbalistov z 26. júna 2012, z ktorého (čl. 11 ods. 1) má
vyplývať, že predpokladom hosťovania je dohoda materského a hosťovacieho klubu, z ktorej má vyplývať
aj prevzatie záväzkov hosťovacieho klubu z hráčskej zmluvy, ktorú mal hráč uzatvorenú s materským
klubom. Žalobca v tomto smere poukazoval aj na čl. 29 ods. 5 Registračného a prestupového poriadku
SFZ z 10. februára 2015 (č. l. 111 a 112), ktorý takúto úpravu ustanovuje výslovne, no podľa žalobcu len
výslovne kodifikuje výklad a chápanie existujúcej úpravy.

2. Súd prvej inštancie rozsudkom zo dňa 08.04.2016 č.k. 16Cb/121/2015-145 rozhodol tak, že výrokom
I. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi do troch dní od právoplatnosti rozsudku 3.420 eur
s 9,25% ročným úrokom z omeškania od 19.03.2014 a výrokom II. v časti o zaplatenie 620 eur s
9,25% ročným úrokom z omeškania od 19.03.2014 žalobu zamietol. Výrokom III. žalovanému uložil
povinnosť zaplatiť žalobcovi trovy konania v sume 1.428,76 eur ako trovy právneho zastúpenia do 3 dní
od právoplatnosti rozsudku k rukám advokáta žalobcu.
Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie právne odôvodnil aplikáciou ust. § 451 ods. 1, 2, § 456, 458 ods. 1,
§ 498 Občianskeho zákonníka, § 365 ods. 2, 3, § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka, § 142 ods. 2 O.s.p.



3. Súd prvej inštancie z vykonaného dokazovania zistil, že žalobca je najneskôr od roku 2010
registrovaný v Slovenskom futbalovom zväze ako profesionálny hráč futbalu, ktorý 18. mája 2010 uzavrel
profesionálnu hráčsku zmluvu s klubom MFK Dubnica nad Váhom, a.s. Podľa jej čl. I sa žalobca pre
tento klub zaviazal vykonávať činnosť hráča futbalu za odmenu, a to na obdobie od 1. júna 2010 do
30. júna 2013. V čl. III bola dohodnutá mesačná odmena 700 €, v prílohe č. 1 však bolo dohodnuté jej
postupné zvýšenie až na sumu 900 € od sezóny 2011/2012 (hráčska zmluva č. l. 96 až 98).
Slovenský futbalový zväz je občianskym združením v zmysle zákona č. 83/1990 Zb. o združovaní
občanov registrovaným Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky. Jeho úlohou je okrem iného
organizácia celoštátnych futbalových súťaží (I. liga vystupujúca pod rôznymi názvami, II. liga) a jeho
členmi sú okrem iného aj futbalové kluby, medzi nimi aj žalovaný, ktorý v jarnej časti sezóny 2012/2013
(prvý polrok 2013) hral v II. lige, v ďalšej sezóne (2013/2014) však postúpil do (I.) Corgoň ligy. (všeobecne
známe skutočnosti)
Začiatkom roka 2013 (koncom januára, resp. začiatkom februára) sa vedenie klubu MFK Dubnica nad
Váhom, a.s., snažilo umiestniť hráčov do iných klubov. Manažéra tohto klubu L. R. oslovil zástupca
žalovaného (buď člen predstavenstva X. H. alebo vedúci mužstva S.), ktorí prejavili záujem o žalobcu.
Po jednom rokovaní na štadióne v Dubnici nad Váhom, kde svedok R. oboznámil zástupcov klubu s
tým, že žalobca poberá odmenu 900 eur mesačne, zástupcovia žalovaného prejavili súhlas s týmito
podmienkami. S touto ponukou svedok R. oboznámil žalobcu, ktorý následne za klub žalovaného
odohral prípravný zápas v Ružomberku. Po tomto zápase spoločne s otcom - svedkom L. X. rokoval s
vedúcim mužstva žalovaného S. a trénerom G., ktorí taktiež prejavili súhlas s tým, že žalobcovi budú
poskytnuté podmienky ako v Dubnici. Podobne na ďalšom stretnutí potvrdil S., že odmena 900 eur
mesačne pre žalobcu „nebude problém“. Rovnako sa vyjadril aj člen predstavenstva žalovaného X. H.,
s ktorým žalobca a otec - svedok L. X. taktiež rokovali. (výpovede žalobcu, svedka L. X., svedka L. R.)
Dňa 14. februára 2013 bola matrike Slovenského futbalového zväzu predložená žiadosť o transfer hráča
- Slovensko (č. l. 130), ktorú podpísali predseda predstavenstva a člen predstavenstva žalovaného, ako
aj členovia predstavenstva MFK Dubnica nad Váhom, a.s. V nej uvedené subjekty žiadali schválenie
hosťovania žalobcu v klube žalovaného na obdobie od 14. februára do 15. júna 2013 a prejavili súhlas
s týmto hosťovaním. Žalobca následne vo februári 2013 začal u žalovaného klubu trénovať. Nebolo
však zistené, že by bola medzi týmito klubmi podpísaná písomná dohoda o postúpení/prevzatí práv a
záväzkov z profesionálnej hráčskej zmluvy so žalobcom z 18. mája 2010.
Približne po dvoch mesiacoch člen predstavenstva žalovaného X. H. predložil žalobcovi písomnú
hráčsku zmluvu na obdobie do júna 2013, ktorá bola v podstatných rysoch totožná so hráčskou zmluvou
z č. l. 5 až 7. Túto listinu podpísal žalobca a člen predstavenstva H., ktorý žalobcovi prisľúbil, že ju dá
podpísať predsedovi predstavenstva žalovaného, už mu ju však nevrátil. Žalobca si pritom bol vedomý,
že hrá „bez zmluvy“ a urgoval žalovaného na jej podpísanie. (výpoveď žalobcu)
Napriek tomu žalovaný vyplatil žalobcovi postupne 31. marca 2013 sumu 600 eur, 18. apríla 2013 sumu
360 eur, 8. mája 2013 sumu 300 eur, 11. mája 2013 sumu 300 eur, 3. júla 2013 sumu 300 eur a 10.
júla 2013 sumu 500 eur (doklady č. l. 11 až 13). Z obsahu týchto dokladov však nemožno zistiť žiadne
údaje o účele alebo dôvode týchto platieb.
Po skončení jarnej časti sezóny (máj resp. jún 2013) člen predstavenstva žalovaného X. H. prejavil
voči žalobcovi, že žalovaný klub má oňho záujem naďalej. Žalobcovi medzičasom vypršala platnosť
hráčskej zmluvy s MFK Dubnica nad Váhom, a.s., no zostal registrovaný ako hráč v tomto klube. Medzi
týmto klubom a žalovaným klubom boli určité rokovania o možnom prestupe žalobcu, nakoniec však
bolo dohodnuté len hosťovanie na jesennú časť sezóny 2013/2014 s tým, že žalobca si musí podmienky
dohodnúť sám. Žalobca s hosťovaním súhlasil, žiadal aj zvýšenie odmeny na 1.200 až 1.300 eur, no
člen predstavenstva žalovaného X. H. prejavil, že odmena má byť vo výške 900 €; zároveň prisľúbil
vyrovnanie doterajších nárokov do konca decembra 2013. (výpoveď žalobcu, svedka L. X. a svedka
L. R.)
Podľa názoru súdu prvej inštancie podstatu vykonaného dokazovania tvorili okrem niekoľkých listinných
dôkazov (na ktoré sa odkazuje v zátvorkách pri jednotlivých skutkových zisteniach) v zásade výpovede
účastníkov a dvoch svedkov. Súd po uvážení všetkých štyroch výpovedí jednotlivo a vo vzájomnej
súvislosti medzi sebou, ako aj listinnými dôkazmi považoval výpoveď člena predstavenstva žalovaného
za úplne nedôveryhodnú a naopak, za dôveryhodné považoval výpoveď žalobcu a oboch svedkov.
Tieto výpovede sa v podstatných rysoch zhodovali, líšili sa len v drobnostiach (žalobca niektoré
prejavy pripisoval vedúcemu mužstva S., svedok X. členovi predstavenstva H., svedok R. si presne
nepamätal, komu z nich), čo je pochopiteľné vzhľadom na časový odstup udalostí a mnoho opakujúcich
sa prejavov (opakované rokovania vo februári a júli 2013, pravidelný kontakt s S. a H.) a ako celok
nemajú na dôveryhodnosť týchto výpovedí vplyv. Spomedzi týchto troch výpovedí súd za rozhodujúcu



a pre dôveryhodnosť ostatných určujúcu považoval výpoveď svedka R., ktorý podľa názoru súdu nemá
dôvod pomáhať alebo škodiť ktorejkoľvek zo strán. Kým u svedka X. ako otca žalobcu by bolo možné
predpokladať, že má snahu pomáhať žalobcovi - svojmu synovi, svedok R. nemá k žalobcovi žiaden
príbuzenský ani blízky priateľský vzťah. Jeho vzťah k nemu je profesionálny, keďže žalobca hrával pre
klub MFK Dubnica nad Váhom, a.s., dlhodobo. Na druhej strane sa však svedok R. pohybuje v prostredí
futbalu a prichádza profesionálne do kontaktu s vedeniami mnohých klubov, vrátane žalovaného klubu
a člena jeho predstavenstva H.. To znamená, že jeho vzťah k obom stranám je zhodne profesionálny,
založený na dlhodobejšom kontakte z jeho pozície majiteľa, resp. člena vedenia futbalového klubu, a
neboli zistené žiadne dôvody, kvôli ktorým by tento svedok mal akýkoľvek dôvod škodiť alebo vypovedať
v neprospech žalovaného klubu. V tejto súvislosti súd za podstatné považoval aj jeho „neformálne“
vedomosti z prostredia futbalu o situácii v žalovanom klube, ktoré sú inak v zhode s verejne známymi
informáciami (najmä článkami a rozhovormi v novinách). Pokiaľ žalovaný namietal predčítanie týchto
článkov, treba poukázať na to, že podľa § 125 O. s. p. môže za dôkaz slúžiť všetko, čím možno zistiť
stav veci. Preto nie sú vylúčené ani články v novinách. Samozrejme, prípadný bulvárny charakter novín
môže súd vziať na zreteľ pri hodnotení tohto dôkazného prostriedku. V prerokúvanej veci však súd zo
samotných novinových článkov nečerpal žiadne poznatky pre skutkový stav veci, len s nimi konfrontoval
výpoveď člena predstavenstva žalovaného o situácii v žalovanom klube v čase, keď tam hral aj žalobca.
Okrem toho, podľa názoru súdu možno považovať za všeobecne známe (§ 121 O. s. p.), že denník
„Šport“ nemožno považovať za bulvárne alebo nedôveryhodné noviny, a to osobitne za situácie, že len
reprodukujú rozhovor s jedným z hráčov. Skutočnosť, že informácie uverejnené v tomto denníku sú v
zhode s informáciami o stave žalovaného klubu, o ktorých mal vedomosť svedok R. a ktoré opisoval
aj žalobca a svedok X., vo výsledku dokresľujú dôveryhodnosť ich výpovedí; samy osebe však nie sú
rozhodujúce pre posúdenie pravdivosti týchto výpovedí.
Súd mal za to, že dôveryhodná výpoveď svedka R. potom logicky vedie k potvrdeniu dôveryhodnosti
výpovedí žalobcu a svedka X., i keď tieto samy osebe by z už uvedených dôvodov mohli byť
považované za zaujaté, a k vylúčeniu dôveryhodnosti výpovede X. H.. Rozpor výpovedí dvoch
účastníkov neznamená automaticky, že sa obe považujú za nedôveryhodné. Úlohou súdu je v takom
prípade zhodnotiť v súvislosti s ostatnými dôkazmi dôveryhodnosť oboch výpovedí a usúdiť, či a ktorá z
nich a do akej miery je pravdivá. V prerokúvanej veci je výpoveď žalobcu v podstatných rysoch podopretá
výpoveďou minimálne jedného nestranného svedka, v dôsledku čoho treba považovať za pravdivú
výpoveď žalobcu o tom, ako prebiehali rokovania a následný kontakt so žalovaným klubom (prísľub
odmeny počas hosťovania, prísľub podpisu zmluvy, prísľub vyrovnania nárokov). Tým je ale zároveň
vyvrátená výpoveď člen predstavenstva žalovaného H. o týchto skutočnostiach. Už len na dôvažok
treba pripomenúť, že nedôveryhodné je aj jeho vysvetlenie finančných plnení žalovaného žalobcovi
(vyhodnotenie zápasov, prístup k tréningom a pod.). Podľa názoru súdu je totiž zrejmé, že celkovo 800
eur bolo žalobcovi vyplatených 3. a 10. júla 2013, teda v časoch, kedy nehral, ale kedy sa pripravovalo
jeho ďalšie hosťovanie (elektronická žiadosť bola zadaná práve 10. júla 2013), čo nemožno interpretovať
inak než tak, že v danom období sa žalovaný snažil voči žalobcovi dokázať, že svoje podlžnosti naozaj
uhradí, aby mu žalobca a jeho materský klub dali súhlas na ďalšie hosťovanie. Aj to spochybňuje, že by
plnenia žalovaného voči žalobcovi mali charakter akejsi „dobrovoľnej“ platby ad hoc.
Súd sa stotožnil s názorom žalobcu a oboch svedkov v tom, že odporuje logike, aby žalobca, ktorý v
Dubnici nad Váhom hrával profesionálne za odmenu, teda ktorý sa futbalu venoval ako svojej zárobkovej
činnosti, súhlasil s hosťovaním v žalovanom klube bezodplatne, bez prísľubu pevnej odmeny. Na tom
nič nemení jeho prípadný aktuálny status v rámci Slovenského futbalového zväzu (t. j. či je registrovaný
ako profesionál alebo amatér), keďže to môže mať význam len pre jeho prípadný vzťah k Slovenskému
futbalovému zväzu, samo osebe to však nedokazuje, či by aj skutočne hral za odmenu alebo bez nej. Z
obsahu hráčskych zmlúv pritom vyplýva, že žalobca bol samostatne zárobkovo činnou osobou, takže si
sám musel hradiť odvody na sociálne a verejné zdravotné poistenie, ktoré predstavujú pomerne veľkú
finančnú záťaž. Je nepredstaviteľné, aby žalobca odišiel hrať „za ubytovanie a stravu“ za situácie, že tieto
povinnosti ho zaťažovali naďalej, a navyše potom, čo v klube MFK Dubnica nad Váhom, a.s., minimálne
tri roky hrával za riadnu mesačnú odmenu. Žalovaný sa inak pri výsluchoch žalobcu a svedkov snažil
svojimi otázkami poukazovať na to, že ani v uvedenom klube žalobca ku koncu roka 2012 nedostával
odmenu podľa zmluvy. To však podľa názoru súdu nijako nepodporuje, resp. nerobí dôveryhodným
tvrdenie, že žalobca by odišiel hrať do žalovaného klubu „za ubytovanie a stravu“. Naopak, to môže
vysvetľovať (čo napokon potvrdil aj svedok R.), prečo klub a žalobca hľadali priestor na hosťovanie, nie
však podmienky hosťovania. Z ich výpovedí totiž vyplýva aj to, že žalobca bol po ukončení hosťovania v
žalovanom klube pomerne bez problémov prejsť na hosťovanie do klubu Myjava, v ktorom má opätovne
riadne podmienky minimálne porovnateľné s podmienkami v Dubnici nad Váhom.



Súd prvej inštancie vzhľadom na uvedené dôvody považoval za preukázaný uvedenými troma
výpoveďami tak priebeh rokovaní o hosťovaní žalobcu v žalovanom klube (ponúkané podmienky), ako
aj následné snahy žalobcu získať riadne podpísanú zmluvu, rokovania po skončení jarnej časti sezóny,
podpis zmluvy z 1. júla 2013 členom predstavenstva žalovaného a jeho prísľuby. Na tomto mieste súd
pripomína, že vzhľadom na uvedené svedecké výpovede považuje za nedôveryhodné a vyvrátené aj
popretie podpisu člena predstavenstva žalovaného pod zmluvou z 1. júla 2013, ktorý navyše už na
pohľad je takmer totožný s jeho podpisom pod odporom.
Medzi účastníkmi nebolo sporné, že žalobca je hráčom futbalu, vykonávajúci túto činnosť sústavne ako
samostatnú zárobkovú činnosť za účelom dosiahnutia zisku, teda ako podnikanie v zmysle § 2 ods.
1 a ods. 2 písm. b) eventuálne písm. c) Obchodného zákonníka. Keďže osobitné predpisy účinné v
spornom období (rok 2013) neupravovali žiadne osobitné podmienky alebo povolenia pre výkon činnosti
športovcov, žalobca nebol pri vykonávaní uvedenej činnosti viazaný na žiadne povolenia alebo súhlasy.
Ustanovenia zákona č. 300/2008 Z. z. o organizácii a podpore športu v znení neskorších predpisov totiž
upravovali len pravidlá rozhodovania sporov o porušenie pravidiel [§ 25, s výnimkou plnení z oblasti
zmluvných nárokov, porov. § 25 ods. 1 písm. c)], disciplinárne konanie a opatrenia (§ 26 a 27) a určité
organizačné otázky. Ani prípadné chýbajúce povolenie alebo súhlas by však nemali na platnosť právnych
úkonov žalobcu ako podnikateľa pri výkone uvedenej činnosti žiaden vplyv (§ 3 ods. 1 Obchodného
zákonníka).

4. Žalovaný ako športový (futbalový) klub vo forme spoločnosti s ručením obmedzeným zapísaný
do obchodného registra je tiež podnikateľom ex lege v zmysle § 2 ods. 1 písm. a) Obchodného
zákonníka. V dôsledku toho sú právne vzťahy medzi žalobcom a žalovaným pri výkone hráčskej
činnosti vzťahmi vznikajúcimi medzi dvoma podnikateľmi pri ich podnikateľskej činnosti a podľa § 261
ods. 1 Obchodného zákonníka sa tieto vzťahy spravujú jeho treťou časťou a subsidiárne sa spravujú
ustanoveniami Občianskeho zákonníka (§ 1 ods. 2 Obchodného zákonníka).

5. Predpoklady prevzatia záväzku (resp. dlhu) v záväzkových vzťahoch Obchodný zákonník neupravuje,
v dôsledku čoho treba použiť úpravu Občianskeho práva. Tieto inštitúty sú upravené v § 531 až 534
Občianskeho zákonníka, podľa ktorých možno prevziať dlh privatívne (namiesto dlžníka voči veriteľovi,
§ 531 ods. 1) alebo kumulatívne (popri dlžníkovi, § 531 ods. 2 a § 533). Všetky tieto dohody si však
vyžadujú písomnú formu (§ 531 ods. 3 a § 533 Občianskeho zákonníka.). Túto písomnú formu výslovne
vyžaduje zákon, takže právny úkon urobený inak než písomne je ex lege absolútne neplatný (§ 40 ods. 1
Občianskeho zákonníka). Na tejto zákonnej požiadavke nemôže preto nič zmeniť ani prípadná ustálená
prax alebo zvyklosť v určitom odvetví (napr. v športe). Taktiež ani ustanovenia vnútorných predpisov
športových zväzov (napríklad Slovenského futbalového zväzu) ako občianskych združení podľa zákona
č. 83/1990 Zb. o združovaní občanov v znení neskorších predpisov nemôžu pripustiť odklon od zákonom
vyžadovanej písomnej formy právneho úkonu. Vnútorné predpisy právnických osôb sú totiž právnymi
úkonmi sui generis, v dôsledku čoho musia byť v súlade so zákonom ( § 39 Občianskeho zákonníka)
a nemôžu svojou úpravou oprávňovať svojich členov sa od zákonných požiadaviek odkláňať. Takéto
oprávnenie by im muselo byť výslovne zverené osobitným zákonom, ktorý by dovolil, aby tieto právnické
osoby vo svojich vnútorných predpisoch upravili určité vzťahy pre svojich členov odchylne od zákona.
Pokiaľ však takéto výslovné ustanovenie neexistuje, nemôžu tak tieto právnické osoby robiť a ak tak
urobia, takéto ustanovenie ich vnútorných predpisov je nezákonné a súd naň nesmie vôbec prihliadať.
Súd prvej inštancie dospel k záveru, že stanovy Slovenského futbalového zväzu, ani iné vnútorné
predpisy ním vydané (prestupový poriadok, registračný poriadok a pod.) nemohli upraviť, že medzi
futbalovými klubmi sa môžu uzatvárať dohody o preberaní záväzkov z hráčskych zmlúv inak než
písomnými dohodami v zmysle § 531 a 533 Občianskeho zákonníka, keď takéto oprávnenie SFZ
nevyplýva ani zo zákona č. 83/1990 Zb., ani z ustanovení zákona č. 300/2008 Z. z. Naopak, aj v rámci
vzťahov medzi futbalovými klubmi sa musia právne úkony robiť v tej forme, akú vyžaduje zákon. Na
tom nič nemení ani ustanovenie čl. 29 ods. 5 Registračného a prestupového poriadku z 10. februára
2015, ktoré v roku 2013 ani nebolo účinné, ani čl. 11 ods. 1 Prestupového poriadku pre profesionálnych
futbalistov z 26. júna 2012, ktoré takúto úpravu neobsahovalo.
Zo zisteného skutkového stavu vyplýva, že medzi žalovaným klubom a MFK Dubnica nad Váhom, a.s.
v roku 2013 nebola uzavretá žiadna písomná zmluva, ktorej obsah by bolo možné interpretovať (§ 35
Občianskeho zákonníka) ako prevzatie záväzkov vyplývajúcich z hráčskej zmluvy z 18. mája 2010 voči
žalobcovi z klubu MFK Dubnica nad Váhom, a.s. na žalovaný klub. Existencia takejto písomnej dohody je
podľa § 531 ods. 3 a § 533 Občianskeho zákonníka predpokladom právnych účinkov prevzatia záväzku,
resp. pristúpenia k záväzku. Keďže existencia takejto dohody nebola preukázaná, neboli naplnené



predpoklady na to, aby sa žalovaný klub stal namiesto (alebo popri) MFK Dubnica nad Váhom, a.s.,
dlžníkom z hráčskej zmluvy z 18. mája 2010, takže žalobca nemôže svoj nárok na odmenu z tejto zmluvy
uplatňovať voči žalovanému. Účinnosť hráčskej zmluvy z 18. mája 2010 uplynula 30. júna 2013, takže
z nej vôbec nie je možné uplatňovať žiadne nároky žalobcu za hosťovanie v jesennej časti sezóny
2013/2014.

6. Súd prvej inštancie mal za to, že nemohol prihliadnuť na argument žalobcu, že žalovaný čiastočnými
úhradami uznal svoj záväzok voči žalobcovi, keď nebolo možné dospieť k záveru, že by tieto plnenia
mali účinky upravené v § 407 ods. 3 Obchodného zákonníka, teda účinky uznania dlhu.
Podľa § 323 ods. 2 Obchodného zákonníka sa za uznanie nepremlčaného záväzku považujú aj úkony
uvedené v § 407 ods. 3 Obchodného zákonníka. Podľa § 407 ods. 3 Obchodného zákonníka potom
účinky uznania zvyšku záväzku (dlhu) má aj čiastočné plnenia, ak možno usudzovať na to, že plnením
dlžník uznáva aj zvyšok záväzku. Čiastočné plnenie má teda tieto účinky, len ak z okolností, za ktorých
bolo plnené, možno usudzovať na to, že dlžník plnením uznáva aj zvyšok záväzku ( NS SR sp. zn. 1 M
Obdo V 15/2006). Účinky uznania teda nenastávajú už tým, že dlžník splní nižšiu sumu než by podľa
veriteľa splniť mal, ale len v spojení s takými okolnosťami, ktoré u veriteľa môžu vzbudiť dojem, že dlžník
si je vedomý aj zvyšku záväzku a chce ho splniť (napr. odkazom na číslo faktúry, označením platby ako
čiastočné plnenie, čiastočná úhrada, splátka a pod.). V prerokúvanej veci je zo zisteného skutkového
stavu zrejmé, že žalovaný pri vykonávaní čiastočných úhrad (nepravidelných čo do dátumu plnenia a
súm) neurobil žiaden prejav, z ktorého by bolo možné usudzovať, že tým uznáva aj zvyšok záväzku.
Naopak, sám žalobca potvrdil, že žalovaný prezentoval platby ako „niečo na živobytie“, nie ako plnenie
svojho záväzku z hráčskej zmluvy.

7. Podľa ustálenej judikatúry však súd pri posudzovaní žalobnej žiadosti nie je viazaný právnym
posúdením veci účastníkmi konania. Súd musí rešpektovať predmet konania vymedzeným žalobným
návrhom, čo znamená, že plnenie nemôže priznať ani z iného skutkového základu, než aký bol predmet
konania vymedzený v žalobnom návrhu. Naopak však nie je porušením zásady viazanosti súdu petitom,
ak súd inak právne kvalifikuje nárok, ktorý bol predmetom konania. Právna kvalifikácia je vždy vecou
súdu v zmysle zásady iura novit curia ( uznesenia NS SR sp. zn. 5 Cdo 265/2009, 4 M Cdo 15/2010 a iné).
Z uvedeného teda vyplýva, že súd v prerokúvanej veci nie je obmedzený tým, že žalobca odôvodňoval
svoj nárok dohodou medzi žalovaným klubom a MFK Dubnica nad Váhom, a.s., o prevzatí záväzku.
Povinnosťou súdu bolo zistiť, či tvrdený skutkový stav neodôvodňuje nárok žalobcu na inom právnom
základe.

8. Zo zisteného skutkového stavu podľa názoru súdu prvej inštancie je zrejmé, že žalobca nastúpil
na hosťovanie do žalovaného klubu vo februári 2013 po tom, čo mu bola tak zo strany vedúceho
mužstva, ako aj zo strany člena predstavenstva prisľúbená odmena v sume 900 eur a to bez toho,
aby podpísal zmluvu, zároveň mu však bolo jasné, že zmluva musí byť uzavretá a to písomne riadne
podpísaná všetkými stranami. Napriek tomu, že túto zmluvu nemal, nastúpil do žalovaného klubu,
zúčastňoval sa na tréningoch a nastupoval za žalovaný klub na zápasy. Počas toho obdobia žiadal
od žalovaného, aby mu „dal zmluvu“ a žalovaný to po predchádzajúcich prísľuboch čiastočne urobil,
predložil žalobcovi písomné vyhotovenie hráčskej zmluvy, ktoré žalobca podpísal a bol na ňom aj podpis
člena predstavenstva žalovaného H., ktorú listinu mu následne zástupca žalovaného odňal s tým, že ju
nechá podpísať aj predsedom predstavenstva, na čo sa žalobca spoliehal. Zároveň žalobca pokračoval
vo výkone hráčskej činnosti pre žalovaného v zmysle tejto (riadne nepodpísanej) zmluvy. K podpisu
nedošlo až do skončenia jarnej časti sezóny 2012/2013. Za rovnakých podmienok (s prísľubom odmeny
900 eur, keď jej zvýšenie sa žalobcovi vyjednať nepodarilo) nastúpil žalobca k žalovanému klubu na
jesennú časť sezóny 2013/2014 s tým, že opäť dostal jedno vyhotovenie zmluvy podpísané len členom
predstavenstva žalovaného, nie predsedom predstavenstva. Žalobca opäť plnil povinnosti podľa tejto
zmluvy, ako keby bola uzavretá, zároveň však sám, resp. jeho otec žiadali od žalovaného, aby zmluvu
riadne podpísal aj predseda predstavenstva žalovaného, k čomu nedošlo.

9. Zo zisteného skutkového stavu vyplýva, že medzi účastníkmi nedošlo k uzavretiu písomnej zmluvy,
keď podľa § 46 ods. 2 Občianskeho zákonníka je totiž písomná zmluva uzavretá, ak dôjde k písomnému
návrhu a jeho písomnému prijatiu, teda (v zmysle § 40 ods. 3 Občianskeho zákonníka) k predloženiu
návrhu (oferty) riadne podpísaného oferentom a odpovedi naň v podobe riadne podpísaného prijatia
(akceptácie) zo strany obláta. Bez toho, aby v prerokúvanej veci bolo potrebné rozoberať, či bol
oferentom žalovaný a akceptantom žalobca alebo naopak, zo zisteného skutkového stavu je zrejmé,



že na strane žalovaného zmluvu vždy podpísal len člen predstavenstva. Z obsahu zápisov obchodného
registra však vyplýva, že v roku 2013 museli za žalovaného ako akciovú spoločnosť spoločne podpisovať
predseda a jeden člen predstavenstva, keď len v takom prípade možno právny úkon žalovaného
považovať za riadne urobený štatutárnym orgánom (§ 13 ods. 1 a 2 a § 191 ods. 1 tretia veta
Obchodného zákonníka). V prerokúvanej veci tak nedošlo k písomnému návrhu a jeho písomnému
prijatiu v zmysle § 46 ods. 2 a § 40 ods. 3 Občianskeho zákonníka, v dôsledku čoho nedošlo k vzniku
písomnej hráčskej zmluvy medzi žalobcom a žalovaným.

10. Podľa názoru súdu prvej inštancie nebolo možné za vzniknutú považovať ani ústnu zmluvu. Podľa
§ 272 ods. 1 Obchodného zákonníka je totiž na zmluvy potrebná písomná forma, ak to ustanovuje
zákon alebo ak aspoň jedna strana (teda logicky aj obe strany) pri rokovaní prejaví vôľu, aby sa
zmluva uzavrela v písomnej forme. V tomto ustanovení je upravená tzv. konštitutívna výhrada formy, teda
dosiahnutie dohody v danej forme je podmienkou vzniku zmluvy (nejde tu len o potvrdenie ústnej dohody
v písomnej podobe, ale o predpoklad vzniku zmluvného konsenzu). Podľa judikatúry samo predloženie
návrhu zmluvy jednou stranou v písomnej forme neznamená bez ďalšieho, že táto strana podmienila
uzavretie zmluvy písomnou formou (uznes. Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Obo 109/99, Zo súdnej praxe
č. 66/1999). V prerokúvanej veci je však zo zisteného skutkového stavu zrejmé, že obe strany jasne
vychádzali z toho, že za skutočnú zmluvu považujú len zmluvu uzavretú v písomnej forme, čo vyplýva
jednak z výpovedí samotného žalobcu, ktorý (napriek ústnej dohode) sám vychádzal z toho, že hrá
bez zmluvy, resp. nemal žiadnu zmluvu a žiadal jej podpísanie predsedom predstavenstva. Taktiež to
vyplýva z výpovede otca žalobcu, ktorý tiež žiadal podpísanie zmluvy predsedom predstavenstva. V
neposlednom rade možno v tomto smere prihliadnuť aj na obsah „Smernice výkonného výboru SFZ z 22.
septembra 2009 pre registráciu profesionálnych a neamatérskych zmlúv“, z ktorej definícií, čl. 1 ods. 1 a
čl. 9 ods. 1 vyplýva, že profesionálna zmluva i neamatérska zmluva musí mať písomnú formu. I keď samo
nedodržanie formy v týchto prípadoch nemá za následok neplatnosť uzavretej zmluvy, keďže podľa §
40 ods. 1 Občianskeho zákonníka spôsobuje neplatnosť len nedodržanie zákonnej alebo dohodnutej
formy a Slovenský futbalový zväz nemá normotvornú právomoc, takže jeho smernice nemôžu nad
rámec zákona rozšíriť dôvody neplatnosti právnych úkonov. Citované ustanovenie však, ako ustanovenie
vnútorného predpisu Slovenského futbalového zväzu, bolo tak žalobcovi, ako aj žalovanému v princípe
známe a obaja si boli vedomí toho, že zmluva medzi nimi musí byť písomná, a preto i sám žalobca
uzavretie riadnej písomnej zmluvy urgoval a žalovaný v liste zo 17. júla 2014 výslovne zdôraznil
neexistenciu písomnej hráčskej zmluvy ako dôvod neuspokojenia nárokov žalobcu.
V prerokúvanej veci je teda zo správania oboch strán zrejmé, že zmluvu chceli uzavrieť v písomnej
forme, keďže to bolo jednak v zhode s ich chápaním pojmu a významu hráčskej zmluvy, jednak v zhode
s vnútorným predpisom Slovenského futbalového zväzu a tiež v súlade s praxou, ktorej si boli obe strany
vedomé. To ale podľa § 272 ods. 1 Obchodného zákonníka znamená, že zmluva medzi nimi nemohla
vzniknúť v ústnej forme, ale len v písomnej.

11. Z uvedeného vyplýva, že žalobca svoju činnosť pre žalovaného vykonával bez toho, aby medzi
nimi došlo k uzavretiu zmluvy, čo však neznamená, že by ich právny vzťah zostal právom neupravený.
Právny poriadok totiž rieši aj situáciu, keď niektorá zo strán poskytuje druhej plnenie uvedené v zmluve
ešte predtým, než táto zmluva bola uzavretá. Podľa ust. § 498 Občianskeho zákonníka platí, že na
to, čo dal pred uzavretím zmluvy niektorý účastník, hľadí sa ako na preddavok a teda z citovaného
ustanovenia možno vyvodiť, že zákon za preddavok považuje plnenie jedného z účastníkov v prospech
druhého ešte predtým, než bola zmluva uzavretá. Účastník teda plní podľa zmluvy (resp. plní plnenie,
ktorého sa týka zmluva), hoci zmluva ešte nebola uzavretá, teda (spravidla) bez toho, aby bol na to
povinný. Dôvodom takéhoto plnenia teda nie je sama zmluva (tá ešte nie je uzavretá), ale v podstate
očakávanie niektorého z účastníkov v to, že takáto zmluva bude uzavretá. Podstatné teda je, že plnenie
bolo poskytnuté predtým, než malo dôjsť k uzatvoreniu zmluvy a že bolo poskytnuté a druhou stranou
prijaté v súvislosti so zamýšľanou zmluvou. Pokiaľ nedôjde k uzatvoreniu danej zmluvy, má ten, kto
preddavok poskytol, právo na jeho vrátenie, inak by sa druhá strana bezdôvodne obohatila, lebo právny
dôvod, na základe ktorého bol preddavok na budúce plnenie prijaté, odpadol. Pre posúdenie veci podľa §
498 Občianskeho zákonníka je nepodstatné, či účastníci uzatvorili dohodu o budúcej kúpnej zmluve, ani
to, či taká dohoda je alebo nie je platná ( judikát R 43/2012). Ustanovenie § 498 Občianskeho zákonníka
sa pritom neobmedzuje na peňažné plnenie, ale vyslovene hovorí o tom, čo dal niektorý z účastníkov
pred uzavretím zmluvy. Nie je teda vylúčené, aby „preddavkom“ bolo aj nepeňažné plnenie a to najmä
v prípade, že účastníci rokujú o obsahu zmluvy aj potom, čo už sa malo začať s jej plnením a zmluva



podľa svojho obsahu má byť uzavretá spätne, teda má upravovať vzťahy vzniknuté aj pred jej podpisom
(uzavretím).

12. V prerokúvanej veci zo zisteného skutkového stavu vyplýva, že žalobca vykonával hráčsku činnosť
pre žalovaného už od februára 2013, teda od času, kedy nastúpil na hosťovanie a od kedy mala mať
podľa prísľubu žalovaného uzavretú hráčsku zmluvu. Ďalej je z vykonaného dokazovania zistené, že
žalobcovi bola pôvodne predložená neúplná (riadne nepodpísaná) zmluva na obdobie od februára 2013
až s dvojmesačným omeškaním, a že mu bolo prisľúbené, že táto zmluva bude neskôr riadne podpísaná.
Napriek tomu však do predpokladaného skončenia jej trvania (koniec jarnej časti sezóny 2012/2013)
k jej riadnemu uzavretiu nedošlo. To isté sa opakovalo aj v jesennej časti ďalšej sezóny 2013/2014 s
jediným rozdielom, že žalobcovi jedno vyhotovenie hráčskej zmluvy (riadne nepodpísané) zostalo. Z toho
potom vyplýva, že žalobca poskytoval žalovanému plnenie, na ktoré mala byť uzavretá hráčska zmluva
už pred jej uzavretím a to práve preto, že mu bolo zo strany žalovaného prisľúbené, že zmluva bude
riadne uzavretá (a jej riadne nepodpísané vyhotovenie mu bolo aj predložené). Zo zisteného skutkového
stavu potom tiež vyplýva, že žalovaný prijímal toto plnenie žalobcu s vedomím, že hráčska zmluva nie je
uzavretá, zároveň však voči žalobcovi neustále prejavoval a uisťoval ho, že k uzavretiu dôjde. Žalobca
tak mohol dôvodne vychádzať z toho, že žalovaný taktiež prijíma jeho hráčske výkony v súvislosti so
zmluvou, ku ktorej riadnemu uzatvoreniu malo podľa očakávania dôjsť. Inak povedané, tak zo správania
žalobcu pri poskytovaní svojho nepeňažného plnenia - hráčskej činnosti, ako aj z prejavov a správania
žalovaného pri prijímaní týchto plnení (hráčskej činnosti) súd dospel k záveru, že išlo o preddavkové
plnenie na budúcu hráčsku zmluvu, ktorej uzavretie malo byť podľa prejavov žalovaného len otázkou
času, resp. pripojenia podpisu predsedu predstavenstva.

13. Ak nedôjde následne k uzavretiu zmluvy, na ktorú bolo podľa § 498 Občianskeho zákonníka
preddavkovo plnené, stáva sa také plnenie na strane toho, komu sa plnilo, bezdôvodným obohatením
a to okamihom, keď sa stalo uzavretie zmluvy nemožným, resp. keď bolo uzavretie zmluvy odopreté.
V prerokúvanej veci mala byť predmetom hráčskych zmlúv medzi žalobcom a žalovaným klubom,
na ktoré žalobca preddavkovo plnil svoj hráčsky výkon, úprava vzťahov na príslušnú časť sezóny
(jarnú časť sezóny 2012/2013, resp. jesennú časť sezóny 2013/2014). Ukončením príslušnej sezóny,
resp. ukončením hosťovania stratilo uzavretie príslušnej zmluvy svoje zmysluplné opodstatnenie, keďže
upravovať vzťahy za už uplynulú časť sezóny nemalo najmä pre žalobcu zmysel. Len čo sa teda stalo
zrejmé, že hráčska zmluva na príslušnú časť sezóny nebude uzavretá ani do konca doby hosťovania
(teda hráčska zmluva na obdobie jarnej časti sezóny 2012/2013 do júna 2013 a hráčska zmluva na
jesennú časť sezóny 2013/2014 do novembra, resp. decembra 2013), odpadol právny dôvod žalobcovho
preddavkového plnenia (teda očakávanie uzavretia príslušnej zmluvy) a toto plnenie sa na strane
žalovaného klubu stalo bezdôvodným obohatením v zmysle § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ktoré
bol podľa § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka žalovaný povinný žalobcovi vydať.

14. Podľa § 456 Občianskeho zákonníka sa musí predmet bezdôvodného obohatenia vydať tomu,
na čí úkor sa získal. Podľa § 458 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa pritom musí vydať všetko, čo
sa bezdôvodným obohatením nadobudlo; ak to nie je možné, najmä preto, že obohatenie spočívalo
vo výkonoch, musí sa poskytnúť peňažný náhrada. Zákon teda preferuje úplnú reštitúciu (restitutio in
integrum), pokiaľ však nie je možné, má sa poskytnúť peňažná náhrada. Medzi príklady, kedy reštitúcia
nie je dobre možná, zaraďuje sám zákon situácie, kedy plnenie spočívalo vo výkonoch (prácach,
činnostiach). Pokiaľ ide o výšku peňažnej náhrady, je potrebnú ju určiť tak, aby sa obnovil pôvodný
stav, alebo aby vzniknutý stav bol ekonomicky rovnocennou náhradou pôvodného stavu. V prípade
náhrady za výkony teda treba vychádzať z obvyklých odmien vyplácaných za obdobné výkony v danom
čase a mieste, pričom súd postupuje podľa § 136 O. s. p. Rozhodujúce je pritom to, čo obohatený
získal v okamihoch obohatenia, nie to, čo v jeho majetkovej sfére zostalo v čase uplatnenia nároku na
bezdôvodné obohatenie (judikáty R 1/1979 a R 25/1986).
V prerokúvanej veci žalobca poskytoval žalovanému preddavkovo v očakávaní riadneho uzavretia
hráčskej zmluvy hráčske výkony - účasť na tréningoch a zápasoch za žalovaný klub. Neuzavretím
príslušných hráčskych zmlúv ani do skončenia príslušných častí oboch sezón tak odpadol právny dôvod
žalobcovho preddavkového plnenia spočívajúceho vo výkonoch, ktoré mu žalovaný môže podľa § 458
ods. 1 Občianskeho zákonníka len peňažne nahradiť, keďže vrátenie poskytnutých výkonov nie je
možné. Žalovaný je teda povinný nahradiť žalobcovi obvyklú odmenu, na ktorú by mal žalobca ako
futbalista nárok v danom čase a mieste (v roku 2013 ako hráč vo svojej vekovej kategórii a so svojimi
skúsenosťami vo futbalovom klube II. ligy a neskôr tzv. Corgoň ligy). Súd prvej inštancie podľa § 136



O.s.p. považoval odmenu vo výške 900 eur mesačne za primeranú uvedeným pomerom, keď vychádzal
jednak z výpovedí svedka R., ktorý ako majiteľ a športový riaditeľ zreteľne priamo poznal pomery vo
viacerých kluboch v uvedených ligách a okrem toho poznal pomery v uvedených ligách vo všeobecnosti
z kontaktov s funkcionármi iných klubov, ale aj zo zhodnej výpovede jeho, žalobcu a jeho otca ohľadom
reakcie zástupcov žalovaného klubu na podmienky, z ktorých výpovedí je zrejmé, že aj zástupcovia
žalovaného klubu považovali sumu 900 eur v podstate za primeranú sumu mesačnej odmeny pre
žalobcu v daných pomeroch.

15. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalovaný je povinný podľa § 458 ods. 1 Občianskeho
zákonníka poskytnúť žalobcovi za jeho hráčske výkony peňažnú náhradu vo výške 900 eur mesačne,
čo zodpovedá obvyklej odmene, ktorú by žalobca ako futbalista mohol dosiahnuť za daných pomerov.
Vzhľadom na to, že hosťovanie žalobcu trvalo od 1. februára do 10. júna 2013 a potom od 1. júla do 30.
novembra 2013, má žalobca nárok na peňažnú náhradu za deväť celých a 10/30 (teda 1/3) mesiacov,
teda [(9+1/3)*900=] 8.400 eur. Pri určení dĺžky hosťovania súd vychádzal zo skutkového stavu zisteného
z výpovedí, ako aj z obsahu hráčskej zmluvy, nie z obsahu registrácie v matrike (č. l. 130 až 132), keď
bolo zrejmé, že k registrácii v matrike dochádzalo s niekoľkodňovým omeškaním (napríklad registrácia
v jesennej časti sezóny 2013/2014 je vyznačená až od 10. júla 2013, hoci samotná - i keď riadne
nepodpísaná - hráčska zmluva podľa svojho čl. IV mala trvať už od 1. júla 2013).
Podľa názoru súdu, žalobca má nárok na peňažnú náhradu svojich výkonov v sume 8.400 eur. Zo
zisteného skutkového stavu ďalej vyplýva, že žalovaný vyplatil žalobcovi celkovo sumu 4.980 eur
(600+360+300+300+300+500+200+500+300+150+300+1000+170). Súd v tejto súvislosti neprihliadol
na tvrdenie žalovaného, že sumy 300 eur, 150 eur a 170 eur boli žalobcovi vyplatené z akéhosi
osobitného dôvodu, ktoré tvrdenie žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal a v dôsledku absencie
zmluvy medzi účastníkmi sa nároky žalobcu voči žalovanému redukujú na peňažnú náhradu v zmysle
§ 458 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktorú následne nie je možné deliť na riadne a mimoriadne
(osobitné) náhrady. Naopak, žalobca je povinný nechať si všetky peňažné plnenia zo strany žalovaného
započítať na peňažnú náhradu podľa § 458 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Po zohľadnení všetkých
takto vykonaných platieb tak má žalobca nárok voči žalovanému na zaplatenie sumy 3.420 eur (8.400
- 4.980).

16. Vzhľadom k tomu, že splatnosť uvedeného nároku nebola dohodnutá, potom podľa § 365 ods. 2 a
3 Obchodného zákonníka v znení účinnom od 1. februára 2013 (keďže právny vzťah vznikol po tomto
dni, § 768k ods. 3 Obchodného zákonníka) bol žalovaný povinný plniť do 30 dní po poskytnutí dokladu
alebo poskytnutia plnenia, podľa toho, čo nastalo neskôr. V prerokúvanej veci pritom nejde o platbu v
zmysle odplaty za poskytnuté plnenie, ktoré by sa malo fakturovať alebo o ktorom by sa mal poskytovať
doklad. Citované ustanovenie pritom nerozlišuje plnenie zmluvného a nezmluvného záväzku. V dôsledku
toho bol žalovaný povinný plniť do 30 dní od prijatia plnení (výkonov) žalobcu, za ktoré musí zaplatiť
peňažnú náhradu, teda do 30 dní od konca novembra 2013. Uplynutím tejto lehoty (28. decembra 2013)
sa žalovaný dostal do omeškania so splatením svojho záväzku, čím mu podľa § 369 ods. 1 Obchodného
zákonníka v znení účinnom od 1. februára 2013 vznikla povinnosť platiť úroky z omeškania v zákonnej
výške (keďže iná výška nebola dojednaná) a to na základe uplatnenia veriteľom o 9 % vyššie než
je základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania (§ 1 ods. 2
nariadenia vlády č. 21/2013 Z. z.). Medzi 13. novembrom 2013 a 11. júnom 2014 bola základná úroková
sadzba 0,25 %, takže sadzba úrokov z omeškania predstavuje 9,25 %. Žalobca pritom ešte osobitne
vyzval žalovaného na plnenie listom doručeným mu 18. marca 2014, v dôsledku čoho si nárok na úrok z
omeškania uplatňuje až od 19. marca 2014, a preto mu súd nemohol priznať viac (§ 153 ods. 2 O.s.p.).

17. Súd prvej inštancie žalobe čiastočne vyhovel a zaviazal žalovaného na zaplatenie 3.420 eur s 9,25
% ročným úrokom z omeškania od 19. marca 2014 a vo zvyšnej časti žalobu zamietol.

18. Súd prvej inštancie rozhodol o trovách konania podľa § 142 ods. 2 O.s.p., podľa ktorého prevažne
úspešný žalobca (3.420 : 620, t. j. 84,6 % : 15,4 %) 69,2 % má nárok na náhradu účelne vynaložených
trov konania v sume 1.428,76 eur (69,2% x 2064,68), ktorú je žalovaný povinný zaplatiť do rúk advokáta
žalobcu (§ 149 O.s.p.).

19. Žalovaný podal proti rozsudku súdu prvej inštancie vo vyhovujúcej časti a to voči výrokom I. a
III. odvolanie a žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu zamietne v celom
rozsahu a žalobcovi uloží povinnosť nahradiť žalovanému trovy konania.



Odvolateľ svoje odvolanie odôvodil tým, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaného
dokazovania k nesprávnym skutkovým zisteniam, vec nesprávne právne posúdil a v konaní došlo k
vadám, ktoré mali v napadnutej časti za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
Odvolateľ uviedol, že súd prvej inštancie pri rozhodovaní vychádzal najmä z listinných dôkazov a
výpovede svedka R., ktorú považoval za dôveryhodnú vzhľadom na nezaujatosť tohto svedka voči
účastníkom konania a v nadväznosti na uvedenú povinnosť považoval výpovede žalovaného v konaní za
nedôveryhodné. Súd okrem iného spochybnil žalovaným tvrdené dôvody, pre ktoré poskytoval žalobcovi
peňažné prostriedky, keď žalovaný v konaní tvrdil, že počas doby hosťovania žalobcu poskytoval z
vlastnej vôle žalobcovi financie slúžiace na úhradu jeho nákladov spätých s výkonom športovej činnosti
v jeho prospech a to napr. cestovné náklady, športová výstroj a pod. Súd prvej inštancie považoval
akékoľvek platby žalovaného v prospech žalobcu za poskytovanie preddavku na hráčsku odmenu, za
žalobcom poskytnuté hráčske výkony, keď zároveň uviedol, že pre posúdenie toho, či má alebo nemá
žalobca nárok na odmenu za jeho hráčske výkony nemá vplyv to, či bol registrovaný SFZ ako amatér
alebo profesionál, s ktorým názorom sa odvolateľ nestotožňuje, nakoľko status žalobcu, či mal v klube
žalovaného pôsobiť buď ako amatér alebo profesionál má za následok aj to, či sa s ním mala uzavrieť
alebo neuzavrieť profesionálna hráčska zmluva, ktorá je okrem iného aj právnym základom nároku na
hráčsku odmenu. Žalovaný má za to, že obaja účastníci konania považovali vzťah medzi nimi za vzťah
založený na hosťovaní hráča so statusom amatéra - žalobcu vo futbalovom klube žalovaného. Uvedená
dohoda sa potvrdila aj registráciou hosťovania žalobcu v uvedenom statuse amatéra na SFZ. Tieto
skutočnosti vysvetľujú, že nedošlo k uzavretiu profesionálnej hráčskej zmluvy, keďže tá sa uzatvára iba
s hráčom, ktorý bude pôsobiť v klube so statusom profesionála, a preto platby poskytované žalovaným
v prospech žalobcu nemohli byť platby na hráčsku odmenu, ako to konštatoval súd. Súd v bode
16. odôvodnenia konštatoval, že žalobca vykonával hráčsku činnosť vo forme preddavku na budúcu
hráčsku zmluvu, ku ktorej uzavretiu nedošlo. Ak podľa súdu následne nedôjde k uzavretiu zmluvy,
ktorej sa preddavok týkal, stáva sa plnenie vo forme hráčskych výkonov bezdôvodným obohatením a
to momentom, keď sa uzavretie zmluvy stalo nemožným, s ktorým názorom sa odvolateľ nestotožňuje.
Podstatné je, že plnenie bolo poskytnuté predtým, než malo dôjsť k uzatvoreniu zmluvy, a že bolo
poskytnuté a druhou stranou prijaté v súvislosti so zamýšľanou zmluvou. Nie je zrejmé, na základe
čoho súd mal hodnoverne preukázané, že žalovaný prijímal plnenia v podobe hráčskych výkonov zo
strany žalobcu v súvislosti so zamýšľanou zmluvou resp. s vedomím, že žalobca poskytuje preddavok
na budúcu zmluvu. Žalovaný niekoľkokrát počas konania konštatoval, že nedošlo k uzavretiu hráčskej
zmluvy a mal úmysel spolupracovať so žalobcom ako s hráčom amatérom bez zmluvy, a preto je
nemysliteľné, aby považoval plnenia žalobcu ako preddavky na budúcu hráčsku zmluvu.
Súd v odôvodnení rozhodnutia konštatuje, že zo zisteného skutkového stavu vyplýva, že žalovaný
prijímal toto plnenie s vedomím, že hráčska zmluva nie je uzavretá a zároveň však voči žalobcovi
neustále prejavoval a uisťoval ho, že k uzavretiu dôjde. Takéto tvrdenie vyplýva len z výpovede
samotného žalobcu a svedka X., otca žalobcu, o ktorom aj súd uviedol, že možno mať pochybnosti o
jeho nezaujatosti. Svedok R. nič takéto neuviedol a teda výpovede žalobcu, svedka X. a výpoveď svedka
R. sa jednoznačne nezhodujú. Preukázanie skutočnosti, že žalovaný neustále uisťoval žalobcu, že k
uzavretiu zmluvy dôjde je pre rozhodnutie kľúčové, keď súd si následne osvojil fakt, že žalovaný prijímal
plnenie od žalobcu ako preddavok na budúcu hráčsku zmluvu, keď len jedna zo strán považovala takéto
plnenie za preddavok na budúcu hráčsku zmluvu, avšak táto skutočnosť v konaní nebola preukázaná.

20. Ak by aj plnenie medzi účastníkmi konania sa malo považovať za preddavok na budúcu hráčsku
zmluvu, odvolateľ považuje výšku odmeny, ktorú ustálil súd prvej inštancie ako 900 eur mesačne za
sumu neprimeranú pre žalobcu v daných pomeroch. Súd opätovne vychádzal z výpovede svedka R.,
ktorý podľa názoru súdu zreteľne priamo poznal pomery v ligovom futbale, ktorý považoval odmenu vo
výške 900 eur mesačne za primeranú, keď správnosť svojho odhadu opieral o dlhoročné skúsenosti vo
futbalovom prostredí. Na otázku zástupcu žalovaného, či vie uviesť konkrétne zdroje svojich vedomostí
svedok uviedol, že nechce povedať, že by si s inými funkcionármi nejako predával informácie o
podmienkach pre hráčov. Sám teda svoju výpoveď v kľúčovom fakte spochybnil, aj napriek tomu ju
súd vyhodnotil tak, že svedok R. a jeho vedomosti majú základ v poznaní, ktoré možno hodnoverne
preukázať. Podľa odvolateľa svedok uviedol len svoj osobný ničím nepodložený názor na platové
podmienky vo futbale. Súd poukázal v tejto súvislosti na výpoveď otca žalobcu, ktorý ako vyplýva zo
zápisnice o pojednávaní zo dňa 16.02.2016 nebol schopný ustáliť svoj názor vôbec na tom, s kým
z klubu žalovaného sa žalobca na predmetnej odmene mal dohodnúť. Súd prvej inštancie ak chcel
vymedziť primeranosť hráčskej odmeny postupoval nesprávne, keď vychádzal len z jednostranných
tvrdení svedka R. a svedka X..



21. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil a žalovanému
uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania. Žalobca na svoju obranu neuviedol
žiadne rozhodujúce skutočnosti, ktoré by mohli privodiť zmenu napadnutého rozsudku. Pred tým, ako
žalobca začal hrať futbal za žalovaného, vykonával športovú činnosť za Futbalový klub MFK Dubnica
nad Váhom, s ktorým mal uzavretú profesionálnu zmluvu do 30.06.2013 s mesačnou odmenou 900
eur a práve na základe toho, že svoju činnosť vykonával úspešne, vyhliadol si žalobcu žalovaný,
ktorého klub pôsobil v tej istej súťaži. Žalovaný na základe inominátnej Zmluvy o hosťovaní s MFK
Dubnica nad Váhom preregistroval žalobcu dočasne do konca sezóny na dobu určitú do 30.06.2016 -
FK DAC, a.s. Žalobca v jarne časti sezóny 2012/2013 nastúpil v trinástich z celkového počtu štrnástich
zápasov, pričom z 1170 minút odohral 1104 minút a svojimi výkonmi pomohol žalovanému postúpiť do
najvyššej futbalovej súťaži na Slovensku. Spoľahlivosť a kvalita športových výkonov žalobcu mala za
následok, že žalovaný využíval jeho služby aj vo vyššej súťaži. V jesennej časti ročníka 2013/2014
žalobca odohral všetkých dvadsať zápasov (plných 1800 minút) + jeden z dvoch zápasov v slovenskom
pohári. Žalovaný nesprávne uvádza, že obaja účastníci konania považovali vzťah medzi nimi za vzťah
založený na hosťovaní hráča pod statusom amatéra žalobcu vo futbalovom klube žalovaného, pretože
žalobca bol v čase hosťovania vedený na Slovenskom futbalovom zväze ako profesionálny futbalista na
základe zmluvy s MFK Dubnica nad Váhom. Zo žiadnej výpovede ani pravidiel medzinárodnej futbalovej
federácie, ktorej je SFZ členom, ani z praxe medzi klubmi a hráčmi, a klubmi navzájom nevyplýva,
že profesionálny futbalista stráca počas hosťovania status profesionála. Počas doby hosťovania sa
pozastavujú športové (futbalista prestáva hrať za pôvodný klub) ako aj majetkovo právne (pôvodný
klub už neuspokojuje nároky futbalistu, ale táto povinnosť dočasne prechádza na nový klub) účinky
pôvodnej profesionálnej zmluvy. Preto ako správne súd uviedol, že z pohľadu rozhodnutia vo veci samej
je irelevantné, či bol žalobca amatérom alebo profesionálom. Toto plnenie malo dostatočnú kvalitu,
keďže patril ku kľúčovým členom základnej zostavy žalovaného. Ak žalobcovo plnenie bolo ohodnotené
už v Dubnici nad Váhom sumou 900 eur mesačne v zmysle zmluvy, ktorú uzatváral ako mladší a menej
skúsený hráč, tak logicky minimálne touto sumou musel byť ohodnotený aj ako starší, skúsenejší v tíme,
ktorý bol na tom kvalitatívne lepšie ako jeho pôvodný klub (druhú časť svojho hosťovania plnil žalobca
vo vyššej súťaži, kde sú požiadavky na futbalistov vyššie). Žalobca by išiel sám proti sebe, keby počas
hosťovania u žalovaného dostával nižšiu sumu, než aká mu patrila v Dubnickom klube, čo podporujú
aj dôkazy a to výpoveď žalobcu, jeho otca prítomného pri rokovaniach s viacerými predstaviteľmi
žalovaného (majiteľ člen predstavenstva p. H., manažér p. S., tréner p. G. a najmä návrh hráčskej zmluvy
zo dňa 01.07.2013, ktorý pripravil žalovaný, a ktorý bol podpísaný žalobcom a X. H.. Jedinou vadou je,
že absentuje na nej podpis W. T., ktorý ju napriek sľubom nepodpísal. To, že nešlo o výnimku ale o bežnú
prax v rozpore s dobrými mravmi u žalovaného dosvedčujú aj ďalšie dôkazy produkované žalobcom v
konaní. Ide o kópie novinových a internetových článkov, v ktorých bývalí futbalisti a spoluhráči žalobcu
verejne viackrát v rôznych obdobiach medializovali, že hrajú bez písomných zmlúv, a že im FK DAC
a.s. dlhuje odmeny za účinkovanie v II. lige a Corgoň lige. Ide o správy zo dňa 29.08.2013, na portály
televízie Markíza, TV noviny; 31.01.2014 v Denníku šport, 05.11.2015. v neposlednom rade správnosť
a primeranosť tejto odmeny potvrdil aj svedok L. R., ktorý je dlhoročným manažérom a pôsobil vo
viacerých futbalových kluboch I. a II. ligy (Dubnica nad Váhom, Podbrezová, Šaľa, Zlaté Moravce) a vie
v akých hladinách sa pohybujú odmeny hráčov, ktorí sú na úrovni žalobcu. V tomto kontexte je absolútne
nedôveryhodná výpoveď X. H., že žalobca hrá za ubytovanie a stravu. Ak by to bola pravda tak je otázne,
prečo mu žalovaný nepravidelne vyplácal sumu od 200 eur až do 1.000 eur. Súd hodnotil tieto dôkazy
jednotlivo i vo vzájomnej súvislosti s prihliadnutím na to, čo v priebehu konania vyšlo najavo. Vzhľadom
na to, že žalovaný potreboval služby žalobcu v zápasoch, sľuboval mu uzavretie zmluvy a v súvislosti
so zamýšľanou zmluvou poskytoval čas od času čiastočné peňažné plnenie.

22. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového
poriadku (ďalej len C.s.p.) účinného od 1. júla 2016, ktorým bol zrušený doterajší zákon č. 99/1963
Zb. O.s.p., pričom podľa § 470 ods. 1 C.s.p., ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania
začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

23. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.), po zistení, že odvolanie proti rozsudku
bolo podané včas (§ 362 ods. 1 C.s.p.), oprávnenou osobou (§ 359 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti
ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 C.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom
predpísané náležitosti (§ 363 C.s.p.), a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365
ods. 1 C.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania



(§ 367 ods. 3 C.s.p.), vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie bez potreby
zopakovania či doplnenia dokazovania (§ 383 a § 384 C.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p.) a contrario a dospel k záveru, že odolanie žalovaného nie je dôvodné.

24. Podľa § 387 ods. 1 C.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.
Podľa § 387 ods. 2 C.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Podľa § 387 ods. 3 C.s.p., odvolací súd sa v odôvodnení musí zaoberať aj podstatnými vyjadreniami
strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie, ak sa s nimi nevysporiadal v odôvodnení
rozhodnutia súd prvej inštancie. Odvolací súd sa musí v odôvodnení vysporiadať s podstatnými
tvrdeniami uvedenými v odvolaní.

25. Rozhodnutie súdu prvej inštancie zodpovedá zákonným požiadavkám kladeným na odôvodnenie
rozhodnutia. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav,
primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán k prejednávanému sporu,
výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný spor, a z
ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery dostatočne zrozumiteľne vysvetlil.
Pretože odvolací súd preberá v celom rozsahu súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, ktorý
vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na rozhodnutie v danej veci, výsledky dokazovania správne
vyhodnotil a dospel i k správnym skutkovým záverom pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre
posúdenie žalobcom uplatneného nároku, a pretože odvolací súd zároveň v celom rozsahu zdieľa i
právne závery súdu prvej inštancie vo veci samej, s poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2 C.s.p.
odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku.

26. Dokazovať je povinný každý, kto v spore niečo tvrdí, teda aj žalovaný znáša povinnosť tvrdenia a
tým pádom aj dôkaznú povinnosť. Nedodržanie dôkaznej povinnosti a následne neunesenie dôkazného
bremena je sankcionované stratou sporu. Vo všeobecnosti preto platí, že dôkaznú povinnosť a s ňou
súvisiace dôkazné bremeno má v spore každý, kto dostojí svojej procesnej povinnosti tvrdiť.
V prípade podaného odvolania dôvodmi odvolania, ktoré odvolateľ uviedol v odvolaní do uplynutia
lehoty na podanie odvolania je súd viazaný, čo znamená, že prítomnosť iných odvolací dôvodov, než
ktoré odvolateľ uviedol, odvolací súd pri prieskume rozhodnutia a postupu súdu prvej inštancie nebude
zisťovať, a ak aj v odvolacom konaní vyšli najavo, nemôže na ne prihliadať.

27. Odvolací súd viazaný odvolacími dôvodmi len na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku
uvádza, že sa stotožňuje s právnym názorom súdu prvej inštancie, žalobca svoju činnosť pre žalovaného
vykonával bez toho, aby medzi nimi došlo k uzavretiu zmluvy. Žalobca poskytoval žalovanému plnenie,
na ktoré mala byť uzavretá hráčska zmluva už pred jej uzavretím a to z dôvodu, že mu bolo zo strany
žalovaného prisľúbené, že zmluva bude riadne uzavretá a jej riadne nepodpísané vyhotovenie mu bolo
predložené. Medzi žalobcom a žalovaným išlo o obchodno-právny vzťah a nakoľko Obchodný zákonník
nemá osobitnú úpravu preddavkového plnenia, ust. § 498 Občianskeho zákonníka, sa subsidiárne
použije aj na obchodné záväzkové vzťahy.
Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 4Cdo/256/2010,
pokiaľ pred uzavretím zmluvy poskytne jedna strana niečo, čo má byť predmetom jej budúceho záväzku
zo zmluvy je stanovená vyvrátiteľná právna domnienka, že v pochybnostiach sa plnenie poskytnuté
medzi účastníkmi pred uzatvorením zmluvy, z ktorej má záväzok na plnenie ešte len vzniknúť považuje
za preddavok, to je za splátky na dohodnuté budúce plnenie, pričom bol druhou stranou prijatý i v
súvislosti so zamýšľanou kúpou. Ak odpadol právny dôvod, na základe ktorého bola záloha na budúcu
kúpu prijatá a teda k uzatvoreniu kúpnej zmluvy nedôjde má ten, ktorý preddavok poskytol právo na jeho
vrátenie, inak by sa druhá strana bezdôvodne obohatila. Preddavok sa stáva bezdôvodným obohatením
vo chvíli, kedy sa vytvoril stav, z ktorého je zrejmé, že kúpa už nebude realizovaná.

Odvolací súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp.zn. 30Cdo/1331/2007 (C7366), ktorý
dospel k záveru, že pokiaľ pred uzavretím zmluvy poskytne jedna strana niečo, čo má byť predmetom
jej budúceho záväzku zo zmluvy, je stanovená vyvrátiteľná domnienka, že v pochybnostiach sa plnenie
poskytnuté medzi účastníkmi pred uzavretím zmluvy, z ktorej má záväzok na plnenie ešte len vzniknúť
považuje za zálohu, t.j. za splátku na zmluvne dohodnuté budúce plnenie.



Preddavok musí mať vždy preukázaný vzťah ku konkrétnej zmluve, ktorá má byť uzavretá. Pokiaľ k
uzavretiu zmluvy nedôjde, je veriteľ povinný preddavok vrátiť dlžníkovi. Pri absencii takejto dohody
predstavuje zmarený preddavok bezdôvodné obohatenie vo forme plnenia z právneho dôvodu, ktorý
odpadol. Od prípadnej dohody účastníkov závisí aj okamih vzniku bezdôvodného obohatenia a na
to nadväzujúcej reštitučnej povinnosti. Pokiaľ k dohode vopred nedošlo je nevyhnutné vychádzať z
predpokladu, že právny dôvod plnenia odpadol vtedy, keď je zrejmé, že k uzavretiu samotnej zmluvy
nedôjde. Zmarenie uzavretia zmluvy môže byť následkom subjektívnych alebo objektívnych skutkových
okolností. Keďže ide o zákonnú domnienku, má ju súd za preukázanú, pokiaľ v konaní nevyšiel najavo
opak. Ten, kto v prípade sporu spochybňuje záver, že predzmluvné plnenie dlžníka je preddavkom
v zmysle § 498 Občianskeho zákonníka, musí v záujme vlastného procesného úspechu uniesť vo
vzťahu k tejto skutočnosti dôkazné bremeno. Povinnosť vrátiť preddavok nie je bez ďalšieho podmienená
akoukoľvek mierou zavinenia, u ktoréhokoľvek z účastníkov. Rozhodujúcou je iba tá skutočnosť, že k
uzavretiu zmluvy nedošlo resp. nedôjde.

28. Žalovaný v podanom odvolaní namietal hodnotenie vykonaných dôkazov súdom prvej inštancie, keď
podľa jeho názoru nebolo v konaní preukázané, že žalovaný neustále uisťoval žalobcu, že k uzavretiu
hráčskej zmluvy dôjde, ktorú námietku odvolací súd považuje za nedôvodnú, nakoľko súd prvej inštancie
v bode 5. odôvodnenia napadnutého rozsudku dôsledne vysvetlil svoje závery, ako aj zhodnotenie
vykonaných dôkazov a jeho odôvodnenie je presvedčivé.
Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že hodnotenie dôkazov je myšlienková činnosť súdu, v
rámci ktorej vykonaným dôkazom prisudzuje určitú hodnotu. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je
obmedzovaný právnymi predpismi, ako má dôkazy hodnotiť. Uplatňuje sa zásada voľného hodnotenia
dôkazov a iba výnimočne O.s.p. účinný v čase rozhodovania súdu prvej inštancie súdu ukladal určité
obmedzenie pri hodnotení dôkazov (§ 133, § 134, § 135 O.s.p.). Zásada voľného hodnotenia dôkazov
vyjadruje, že záver, ktorý si sudca urobí o pravdivosti či nepravdivosti tvrdených skutočností vzhľadom na
poznatky získané z vykonaných dôkazov, je vecou vnútorného sudcovho presvedčenia a jeho logického
myšlienkového postupu. Zo zásady voľného hodnotenia dôkazov vyplýva, že na nesprávnosť hodnotenia
dôkazov možno usudzovať len zo spôsobu, akým súd hodnotenie vykonal. Pri hodnotení dôkazu z
hľadiska jeho závažnosti (dôležitosti) súd posudzuje, či je dôkaz významný na preukazovanie takých
skutkových zistení, ktoré sú potrebné pre rozhodnutie, pri hodnotení dôkazov z hľadiska ich zákonnosti
súd skúma, či bol dôkaz vykonaný zákonu zodpovedajúcim spôsobom a napokon z hľadiska jeho
pravdivosti, teda či dôkaz preukazuje skutočnosti z neho vyplývajúce, hodnotí dôkaz na základe jeho
vierohodnosti. Zo žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku nevyplýva, akú výpovednú,
resp. dôkaznú hodnotu má súd vykonávanému dôkazu priradiť, keďže pri hodnotení dôkazov je súd
zásadne slobodný. V hodnotiacej činnosti je tak súd obmedzený iba vnútorným presvedčením a
hodnotiaci záver je povinný stručne a jasne odôvodniť tak, ako to vyplýva z ust. § 157 ods. 2 O.s.p. Súd
prvej inštancie logicky vysvetlil postup, na základe ktorého k svojim skutkovým záverom a na základe
vykonaných dôkazov dospel, keď odvolací súd nezistil, že by súd prvej inštancie považoval za zistené
niečo, čo sa v spise nenachádzalo, resp. že by opomenul niečo podstatné, čo z obsahu spisu vyplývalo,
alebo že by v jeho úvahách existovali logické rozpory. V hodnotení skutkových zistení tak neabsentuje
žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, súd prvej inštancie ich všetky náležitým spôsobom v celom
súhrne posúdil a aj náležite vyhodnotil. Odvolací súd v tejto súvislosti považuje za potrebné uviesť, že
právo na spravodlivý proces nezahŕňa právo účastníka konania, aby sa súd stotožnil s jeho skutkovými
a právnymi názormi, navrhovaným hodnotením dôkazov a rovnako nezakladá právo účastníka na to,
aby bol v konaní pred súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho návrhmi. Z uvedeného
možno dovodiť, že do obsahu základného práva účastníka konania podľa článku 46 ods. 1 Ústavy
Správa účastníka konania podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivý súdny proces podľa
článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane práv a ľudských slobôd nepatrí právo účastníka dožadovať sa ním
navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov.

29. Vzhľadom k tomu, že v danom prípade tak ako to správne popísal súd prvej inštancie nedošlo k
uzavretiu zmluvy, pretože jej uzavretie po ukončení príslušnej sezóny stratilo opodstatnenie a upravovať
vzťahy za uplynulú časť sezóny nemalo pre žalobcu zmysel, odpadol právny dôvod žalobcovho
preddavkového plnenia a toto plnenie sa na strane žalovaného klubu stalo bezdôvodným obohatením.
Nakoľko predmetom plnenia zo strany žalobcu bola hráčska činnosť, teda obohatenie na strane
žalovaného spočívalo vo výkonoch, žalovaný musí poskytnúť peňažnú náhradu. Žalovaný žiadnym
relevantným spôsobom nespochybnil primeranosť odmeny vo výške 900 eur mesačne, ktorej výšku a



jej dôvodnosť súd prvej inštancie riadne odôvodnil, na ktoré odôvodnenie odkazuje aj odvolací súd, keď
navyše aj v návrhu hráčskej zmluvy vyhotovenej žalovaným bola tiež uvedená odmena vo výške 900
eur mesačne pre žalobcu.

30. Odvolací súd dospel k záveru, že žalovaný nepreukázal svoje tvrdenie, že obaja účastníci
konania považovali vzťah medzi nimi za vzťah založený na hosťovaní hráča pod statusom amatéra
žalobcu vo futbalovom klube žalovaného, keď túto žalobcom tvrdenú skutočnosť nepotvrdil ani
žalobca a ani nevyplýva z vykonaného dokazovania, keď navyše samotný žalovaný pripravil návrh
písomnej hráčskej zmluvy v dobe, keď žalobca začal u žalovaného klubu trénovať, ktorá bola
podpísaná členom predstavenstva klubu žalovaného p. H., žalobcom, a na ktorej len chýbal podpis
predsedu predstavenstva žalovaného. Žalovaný žiadnym relevantným spôsobom nevyvrátil závery súdu
vplývajúce z vykonaného dokazovania a to, že žalobca je najneskôr od roku 2010 registrovaný v
Slovenskom futbalovom zväze ako profesionálny hráč futbalu, ktorý 18. mája 2010 uzavrel profesionálnu
hráčsku zmluvu s klubom MFK Dubnica nad Váhom, a.s. a žalovaný žiadnym spôsobom nepreukázal, na
základe čoho mal žalobca ako profesionálny futbalista stratiť počas hosťovania status profesionála, keď
navyše ako správne konštatoval súd prvej inštancie, z pohľadu rozhodnutia vo veci samej je irelevantné,
či bol žalobca amatérom alebo profesionálom, s ktorým právnym názorom sa stotožňuje aj odvolací
súd, keď súd prvej inštancie dostatočne vysvetlil, ako dospel k takémuto záveru v bode 5. písm. d)
odôvodnenia napadnutého rozsudku.

31. Odvolací súd viazaný odvolacími námietkami dospel k záveru, že žalovaný neuviedol žiadne nové
relevantné skutočnosti, ktoré neboli predmetom posúdenia súdom prvej inštancie ani žiadnym iným
spôsobom nevyvrátil právne názory súdu prvej inštancie, a preto považoval odvolanie za nedôvodné.

32. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá (nemusí) odpovedať na každú
námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre
rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového
rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS78/05). Právo na riadne odôvodnenie
súdneho rozhodnutia neznamená, že súd musí dať podrobnú odpoveď na každý argument sporovej
strany, z odôvodnenia rozhodnutia musia byť zrejmé všetky pre rozhodnutie podstatné skutočnosti
objasňujúce skutkový a právny základ rozhodnutia (II. ÚS 76/07). Ustanovenie § 387 ods. 2 C. s.
p., dáva odvolaciemu súdu možnosť vypracovania tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Tá je
podmienená stotožnením sa so skutkovými, aj právnymi dôvodmi rozhodnutia prvostupňového súdu
v plnom rozsahu. V takomto prípade je postačujúce v odôvodnení skonštatovať správnosť dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti ďalšie dôvody.

33. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vrátane
závislého výroku o trovách konania ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 1, 2 C.s.p.

34. Odvolací súd rozhodol o nároku na náhradu trov konania odvolacieho súdu podľa § 378 ods. 1 C.s.p,
§ 396 ods. 1 C.s.p. a § 255 ods. 1 C.s.p. a žalobcovi, ktorý bol úspešný v konaní, priznal proti žalovanému
nárok na náhradu trov konania pred odvolacím súdom v plnom rozsahu. Neboli tu dané žiadne dôvody
hodné osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali výnimočne mu náhradu trov konania nepriznať ( §
257 C.s.p.). O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia,
ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník ( § 262 ods. 2 C.s.p.).

35. K prijatiu tohto rozsudku došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná
veta zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,



c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).
Dovolanie je podľa § 421 C.s.p. prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C.s.p.).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 C.s.p.).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 C.s.p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
C.s.p.).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 C.s.p.).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 C.s.p.).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 C.s.p.).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C.s.p.).



Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435
C.s.p.).