Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 9Co/231/2016 z 29. 11. 2017 Citácia: rozsudok Krajského súdu Bratislava z 29. novembra 2017, sp. zn. 9Co/231/2016, ECLI:SK:KSBA:2017:1108214894.1 Krajský súd Bratislava | 9Co/231/2016 | ECLI:SK:KSBA:2017:1108214894.1 | 2017-11-29 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Ostatné Citované ustanovenia: CSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/255043ef-8676-49b5-8085-62c4558ea9fd Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2017:1108214894.1 Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 9Co/231/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1108214894
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 11. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Posluchová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1108214894.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Posluchovej a
členov senátu JUDr. Romana Huszára a JUDr. Magdalény Florekovej, v právnej veci žalobcu: D.
D., F.. X.X.XXXX T. U. XX/XX, C. J., zast. advokátom JUDr. Vladimír Zvara, SNP 1/A, Veľký Krtíš,
proti žalovanému: Slovenská republika zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky,
Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu škody, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu
Bratislava I č.k. 7C/86/2008-163 zo dňa 5. novembra 2015 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s opravným uznesením č.k. 7 C
86/2008-194 zo dňa 17.5.2016 potvrdzuje.
Žalovaný má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu o náhradu škody spôsobenej orgánom
verejnej moci, kumuláciou zodpovednostného vzťahu z dôvodu nezákonného rozhodnutia, z dôvodu
nesprávneho úradného postupu podľa zákona č. 58/1969 Zb. a zákona č. 514/2003Z.z. ako aj s
poukazom na § 11 a nasledujúce Občianskeho zákonníka. Vychádzal z tvrdenia žalobcu, že rozhodnutia
vydané Najvyšším súdom SR sp. zn. 5 Obdo 2/2003 zo dňa 16.02.2004, rozsudok Okresného súdu
veľký Krtíš zo dňa 04.07.2002 č.k. 2Cb/101/200-102 a rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici
zo dňa 05.03.2003, sp.zn. 48 Cob/12/2003 sú nezákonnými z dôvodu, že súdy nebrali do úvahy
námietky žalobcu a nevysporiadali sa s nimi v odvolaní. Tieto rozhodnutia zrušené neboli. Vo vzťahu k
nesprávnemu úradnému postupu mal za to že súdy so žalobcom nekonali spravodlivo, prikláňali sa k
názoru žalovaného. Žalobca sa z uvedených dôvodov cítil diskriminovaný.
1.1. Na takto tvrdený skutkový stav aplikoval ust. § 1 ods. 1 a 2; § 2 ;§ 4 ods. 1; § 18 ods. 1 a 2 zákona
č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym
úradným(ďalej len zákon); § 3 ods. 1; 9 ods. 4 ; § 4 ods. 1 ; § 5 ods. 1; § 6 ods. 1 a 2; § 9 ; § 15
ods. 1; § 17 ods. 1, 2 a 3 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a dospel k záveru, že nie je splnená už prvá zákonná podmienka a tou je existencia
nezákonného rozhodnutia, keďže za nezákonné možno považovať len také rozhodnutie, ktoré bolo
zrušené. V danom prípade žalobcom označené rozhodnutia ako nezákonné zrušené neboli. Rozsudok
Okresného súdu Veľký Krtíš zo dňa 04.07.2002 č.k. 2Cb/101/200-102 bol potvrdený rozsudkom
Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 05.03.2003, sp.zn. 48 Cob/12/2003 ako správny a o dovolaní
žalobcu, ktorým žiadal o zrušenie vyššie citovaných rozsudkov Najvyšší súdu SR v konaní sp. zn. 5
Obdo 2/2003 rozhodol tak, že dovolacie konanie zastavil a v závere svojho odôvodnenia poukázal na
neprípustnosť dovolania v zmysle § 238 O.s.p. nakoľko neboli splnené podmienky podľa § 237 O.s.p..
Argumentácia žalobcu spochybňujúca zákonnosť predmetných rozhodnutí je právne bezvýznamná,
pretože súdu v danom konaní neprislúcha v žiadnom rozsahu skúmať zákonnosť rozhodnutí súdu,
ktoré už boli buď preskúmané ( rozsudok Okresného súdu zo dňa 04.07.2002 č.k. 2Cb/101/200-102 bol



rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 05.03.2003, sp.zn. 48 Cob/12/2003 potvrdený)
alebo rozhodnutí, ktoré vydal nadriadený súd v rámci svojho rozhodovania o odvolaní alebo dovolaní.
1.2. Žalobca v konaní nepreukázal ani nesprávny úradný postup. Zákon príkladne uvádza, čo možno
za takýto postup považovať a v zásade sa jedná o porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri
výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom
chránených záujmov fyzických a právnických osôb. Žalobca nesprávny úradný postup vidí v tom že
súdy so žalobcom nekonali spravodlivo, prikláňali sa k názoru protistrany a bezdôvodne ho nútili
k účasti na pojednávaniach, zasielali mu predvolania a podania. Povinnosťou súdu je účastníka
na každé pojednávanie vždy riadne v dostatočnom časovom predstihu predvolať, tak, aby mal
možnosť sa na každé pojednávanie pripraviť. Z uvedeného vyplýva, že prevolávaním žalobcu na
jednotlivé pojednávania ako aj zasielaním mu podaní súvisiacich s prejednávanou vecou sa nedopustil
nesprávneho úradného postupu, ale súd konal len tak ako mu zákon a ustálená judikatúra ukladá.
V konaní teda žalobca nepreukázal základné podmienky na priznanie nároku týmto právnym titulom,
ktoré musia byť pre jeho úspešné uplatnenie si kumulatívne splnené a to nesprávny úradný postup,
škodu a z uvedeného dôvodu ani príčinnú súvislosť medzi nimi. Vo vzťahu k výške nemajetkovej
ujmy nadrámec uviedol, že dôkazná povinnosť na preukázanie splnenia kvalifikovaných podmienok
pre priznanie nemajetkovej ujmy, ako i kritérií pre určenie jej výšky zaťažuje výlučne poškodeného. V
danom prípade však žalobca nijakým spôsobom nešpecifikoval a ani nepreukázal závažnosť vzniknutej
ujmy a okolnosti, za ktorých k nej došlo, závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom
živote ako aj závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení tak, ako to
predpokladá § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. pre určenie výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch,
rovnako aj pre ustálenie príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a tvrdenou ujmou.
1.3. Nakoľko si žalobca si voči žalovanému uplatnil svoj nárok viacerými právnymi titulmi a to jednak v
zmysle z.č. 58/1969 Zb., z.č. 514/2003 Z.z., tiež v zmysle § 11 a nasledujúcich Občianskeho zákonníka
o ochrane osobnosti ako aj zákona č. 365/2004 Z.z,. súd prvej inštancie preto skúmal predmetný
nárok súd aj v zmysle ust. § 11 a nasledujúcich Občianskeho zákonníka o ochrane osobnosti, v
prípade ktorom konštatoval nedostatok pasívnej vecnej legitimácie žalovaného, keďže k zásahu musí v
prípade predmetných ustanovení Občianskeho zákonníka dôjsť konkrétnym subjektom a nejde teda o
zodpovednosť štátu, ale o vzťah upravený Občianskym zákonníkom. Zásahu sa mali dopustiť konkrétne
súdy teda Okresný súd Veľký Krtíš a Krajský súd v Banskej Bystrici. Tieto subjekty však stranami sporu
na základe žaloby žalobcu neboli.
1.4. Napokon súd prvej inštancie skúmal predmetný nárok aj v zmysle § 2a ods. 2 a 3 zákona
č. 365/2004 Z.z.a skonštatoval, že za diskrimináciu nemožno považovať skutočnosť, že súd riadne
uplatnenú žalobu prerokoval rozhodol o nej, aj keď v neprospech žalobcu.
1.5. Záverom súd prvej inštancie uviedol, že vysporadúvanie sa s námietkou premlčania je v danej veci
irelevantné, nakoľko nedošlo k naplneniu kumulatívnych podmienok, potrebných pre úspešné uplatnenie
práva podľa citovaných zákonov. Samotná nespokojnosť žalobcu s rozhodnutím súdu spočívajúca v
tom, že o žalobe nebolo rozhodnuté podľa jeho predstáv a prianí nezakladá bez ďalšieho nezákonnosť
takéhoto rozhodnutia, nesprávny úradný postup a ani zásah do je osobnostných práv a nevykazuje ani
známky diskriminačného konania.
1.6. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p..
2. Rozsudok odvolaním v zákonom stanovenej lehote napadol žalobca. Zdôraznil, že dôvodom ujmy sú
rozhodnutia okresného súdu, krajského súdu a rozhodnutia NS SR sp. zn. 5Obdo 2/2003, rozhodnutiami
ktorými bolo popreté právo na spravodlivú ochranu a v týchto konaniach bol diskriminovaný, ponížený.
Súdy mali postupovať aktívne a neprenášať celé konanie len na účastníka konania, ktorý nebol
zastupovaný advokátom. Nestotožňuje sa so záverom súdu, že pokiaľ ide o nároky podľa Občianskeho
zákonníka na strane žalovaného, nie je daná pasívna vecná legitimácia. Zo žiadneho zákonného
ustanovenia nevyplýva povinnosť definovať právny predpis, podľa ktorého je potrebné posúdiť uplatnený
nárok z hľadiska skutkového. Nestotožňuje sa so záverom súdu prvej inštancie, že základnou
podmienkou uplatnenia nárokov podľa zákona č. 58/1969 alebo zákona č. 514/2003 Z.z. je existencia
nezákonného rozhodnutia. Stačí nezákonný postup, pričom v tomto konaní mala byť ustálená prípadná
nezákonnosť rozhodnutí, ktoré zakladajú právo na odškodnenie ujmy. V podrobnostiach odkazuje na
všetky doterajšie tvrdenia a podania.
3. Súd prvej inštancie opravným uznesením zo dňa 17.5.2016 opravil rozsudok Okresného súdu
Bratislava I, č. k. 7C/86/2008-136 zo dňa 5.11.2015 v časti označenia prvej strany vyhotovenia rozsudku
tak, že správne číslo prvej strany rozhodnutia znie: 7C/86/2008-163, v ostatnej časti zostáva rozhodnutie
nezmenené a to z poukazom na ust. § 164 a § 167 ods. 2 O.s.p..



4. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadril.
5. Krajský súd v Bratislave ako odvolací súd preskúmal a prejednal vec v zmysle § 379 a § 380 ods.
1 C.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( rozsudok bol odvolacím súdom verejne vyhlásený
podľa § 378 ods. 1 v spojení s § 219 ods. 3 C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu proti
rozsudku nie je dôvodné.
6. Civilný sporový poriadok v ustanovení § 387 ods. 2. dáva odvolaciemu súdu možnosť, v prípade,
že sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia sa v odôvodnení obmedziť
len na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia prípadne doplniť na zdôraznenie
správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
7. V preskúmavanej veci rozhodnutie súdu prvej inštancie vo veci samej zodpovedá požiadavkám
kladeným na odôvodnenie súdneho rozhodnutia v zmysle § 220 C.s.p., pretože súd prvej inštancie v
odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, vyčerpávajúcim spôsobom opísal
priebeh konania a stanoviská strán sporu k prejednávanej veci, citoval právne predpisy, ktoré aplikoval
na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijatý záver o nedôvodnosti žaloby
dostatočne a zrozumiteľne vysvetlil a odôvodnenie odvolaním napadnutého rozsudku dalo odpoveď na
skutkovo a právne relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Na zdôraznenie správnosti
napadnutého rozhodnutia odvolací súd nemá čo uviesť, pretože by iba zopakoval správnosť skutkových
a na jeho podklade správne prijatých právnych záverov súdu prvej inštancie ( § 387 ods. 2 C.s.p.).
8. Pokiaľ žalobca v odvolaní tvrdí, že súdy mali (v konaniach od ktorých odvodzuje svoj žalobný nárok)
postupovať aktívne a neprenášať celé konanie len na žalobcu, ktorý nebol zastúpený advokátom, nebolo
možné na túto námietku prihliadnuť, pretože žalobca si musí uvedomiť, že v sporovom konaní mu
ako žalobcovi vznikajú prioritne povinnosti tým, že je povinný v žalobe nárok riadne špecifikovať,
individualizovať, pretože predmet sporu zásadne neurčuje súd, ale žalobca ako domimus litis. Obsahové
náležitosti žaloby určuje § 132 ods. 1 C.s.p. a patrí medzi ne aj požiadavka na „pravdivé a úplné opísanie
rozhodujúcich skutočností“, t. j. na taký ich opis, ktorý umožňuje individualizáciu skutkového deja a
slúži tak k vymedzeniu predmetu konania po skutkovej stránke, povinnosť ktorú nemôže súd zastúpiť.
Ak teda súd vyžadoval od žalobcu „pravdivé a úplné opísanie rozhodujúcich skutočností“, konal v
súlade s procesným poriadkom a nebola takýmto postupom znemožnená žalobcovi ochrana jeho práv.
Až po splnení tejto povinnosti žalobcu nastupuje činnosť súdu spočívajúca v právnej charakteristike
opísaného skutku a to i napriek tomu, že žalobca uvedie právny dôvod žaloby, ktorý však nie je pre ďalší
priebeh konania smerodajný, pretože súd pri svojom právnom posúdení veci nie je viazaný právnym
názorom žalobcu. Zásada spravodlivej ochrany práv vyplývajúca z § 1 C.s.p. zabezpečuje, aby sa súd
zaoberal posúdením uplatneného nároku zo všetkých do úvahy prichádzajúcich právnych dôvodov, ak
to umožňuje žalobcom opísaný skutok a výsledky vykonaného dokazovania, preto nedôvodne žalobca
vytýka súdu, že „nepostupoval aktívne a preniesol na neho celé konanie“.
9. Žalobca nedôvodne vytýka súdu prvej inštancie i posúdenie pasívnej legitimácie pokiaľ ide o
nároky podľa Občianskeho zákonníka. Ustálená súdna prax vychádza zo záveru, že kým pasívne
legitimovaným subjektom, voči ktorému je uplatňovaný nárok na náhradu škody spôsobenú orgánmi
verejnej moci pri výkone verejnej moci môže byť v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. len štát, pasívne
legitimovaným subjektom, voči ktorému je uplatňovaný nárok na ochranu osobnosti podľa § 11 a nasl.
Občianskeho zákonníka je pôvodca neoprávneného zásahu do osobnostných práv, okolnosť ktorú súd
prvej inštancie správne uzavrel, keďže pôvodcom neoprávneného zásahu podľa tvrdenia žalobcu bol
Okresný súd Veľký Krtíš a Krajský súd v Banskej Bystrici a tieto subjekty stranami sporu neboli.
10. Bez možnosti privodiť na vec iný náhľad je aj námietka žalobcu, že sa nestotožňuje so záverom súdu
prvej inštancie, že základnou podmienkou uplatnenia nárokov podľa zák. č. 58/1969Zb. alebo 514/2003
Z.z. je existencia nezákonného rozhodnutia. Stačí nezákonný postup. Pri rešpektovaní požiadavky
na riadne a presvedčivé odôvodnenie rozsudku musia byť z tohto odôvodnenia dostatočne zrejmé
závery súdu o právnom posúdení jednotlivých nárokov a o ich opodstatnenosti či neopodstatnenosti.
Súd prvej inštancie vzhľadom na kumuláciu nárokov tieto správne samostatne posúdil z hľadiska
rozsahu pôsobnosti zodpovednosti štátu za škodu ( § 3 ods. 1 zákona) ktoré podľa tvrdenia žalobcu
mali byť spôsobené nielen nezákonným rozhodnutím, ale aj nesprávnym úradným postupom, pričom
súd prvej inštancie dôsledne rozlišoval medzi nezákonným rozhodnutím a nesprávnym úradným
postupom. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva síce povinnosť všeobecného súdu zaoberať
sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán, avšak len potiaľ, pokiaľ majú význam
pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05, I. ÚS 352/6, II. ÚS 220/08, III. ÚS 12/07, IV. ÚS 163/08). Skutočnosť, že
sa žalobca nestotožňuje s právnymi závermi súdu prvej inštancie, nemôže viesť k záveru o ich zjavnej
neodôvodnenosti a neznamená ani oprávnenie odvolacieho súdu nahradiť správne právne názory súdu
prvej inštancie jeho vlastnými, len preto, že nezodpovedajú predstavám žalobcu o tom, ako má súd



vo veci rozhodnúť, keď tento sa neodchýlil od znenia príslušných ustanovení právneho predpisu, ani
nepoprel ich účel a význam. Súd prvej inštancie v danom prípade v potrebnom rozsahu pre rozhodnutie
vo veci samej zistil skutkový stav, správne vec právne posúdil, a keďže žalobca v odvolaní neuviedol
žiadne skutočnosti, resp. tvrdenia, s ktorými by sa nebol súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého
rozsudku vysporiadal, rozhodol vecne správne, z dôvodov ktorých odvolací súd napadnutý rozsudok
súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 1,2 C.s.p.
11. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 , v spojení s § 255
ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p.. Nakoľko odvolací súd odvolaniu žalobcu nevyhovel napadnuté rozhodnutie
súdu prvej inštancie vo veci samej potvrdil mal žalovaný v odvolacom konaní plný úspech a vznikol
mu nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov konania v zmysle § 262
ods. 2 C.s.p. rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí,
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
12.Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9
zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov,
§ 393 ods. 2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( § 419 C.s.p. ).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( § 421 ods. 1 C.s.p. ).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ ( § 422 ods.1 C.s.p. ).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( § 424 C.s.p. ).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii ( § 427 ods.1 prvá veta C.s.p. ).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde ( § 427 ods.2 C.s.p. ).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom ( § 429 ods. 1 C.s.p. ).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou



a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa( § 429 ods.2 C.s.p. ).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení ( § 431 ods.1 C.s.p. ).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada ( § 431 ods.2 C.s.p. ).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci ( § 432 ods. 1 C.s.p. ).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( § 432 ods.2 C.s.p. ).