Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 13Co/694/2014 z 24. 11. 2014 Citácia: rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica z 24. novembra 2014, sp. zn. 13Co/694/2014, ECLI:SK:KSBB:2014:6812207046.1 Krajský súd Banská Bystrica | 13Co/694/2014 | ECLI:SK:KSBB:2014:6812207046.1 | 2014-11-24 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo, Občianske právo – Ostatné, Zodpovednosť za škodu Citované ustanovenia: zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/76bac38d-c78b-478a-b20a-72a6d50d10cc Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2014:6812207046.1 Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 13Co/694/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6812207046
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 11. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ferdinand Zimmermann
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2014:6812207046.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ferdinanda
Zimmermanna a sudcov JUDr. Danice Kočičkovej a JUDr. Alexandra Mojša v právnej veci navrhovateľa:
POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35807598, zast. spoločnosťou Fridrich
Paľko, s. r. o., so sídlom v Bratislave, Grösslingova 4, IČO: 36864421, proti odporcovi: Slovenská
republika, v ktorej mene koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie 13,
Bratislava, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy, na odvolanie navrhovateľa zo dňa 07. 05. 2014 proti
rozsudku Okresného súdu Revúca č. k. 4C/454/2012-62 zo dňa 10. 04. 2014, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu potvrdzuje.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol návrh navrhovateľa a odporcovi právo na náhradu trov
konania nepriznal.

V dôvodoch rozhodnutia súd uviedol: „Navrhovateľ sa domáhal na odporcovi zaplatenia náhrady
škody a náhrady nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci. Žalobu odôvodnil tým, že postupom podľa § 38 a nasl. Exekučného
poriadku navrhol súdnemu exekútorovi vykonať exekúciu proti dlžníkovi R. W.. Vec je vedená pod č.
EX 1126/2011. Po podaní žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie mal exekučný súd
rozhodnúť o žiadosti do 15 dní od jej doručenia, pričom exekučným titulom je vykonateľné rozhodnutie
rozhodcovského súdu. Súd však rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia až po uplynutí zákonom
stanovenej lehoty. Exekučný súd vykonaním postupu podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku spôsobom
odporujúcim zákonu, t. j. vykonaním procedúry preskúmania bez splnenia zákonných podmienok
zrealizoval úplný judiciálny proces zahŕňajúci zistenie skutkového stavu veci, výberu právnych noriem,
aplikácie a interpretácie zvolených právnych noriem na skutkový stav a meritórne vo veci rozhodol, čím
porušil zásadu legality (čl. 2 ods. 2 Ústavy SR). Exekučný súd tým, že svojím nelegálnym postupom
vykonal opätovné posúdenie jeho práva na zaplatenie dlhu a to bez splnenia zákonných podmienok
na takýto postup, formálne vyvolal stav, ktorý založil prekážku rozhodnutej veci . Na jednej strane totiž
existuje právne relevantný exekučný titul - rozsudok rozhodcovského súdu, ktorý nie je možné zrušiť
pre uplynutie lehoty a na druhej strane nie je možné iniciovať občianske súdne konanie pre prekážku
právoplatne rozhodnutej veci. Tento postup exekučného súdu hodnotí ako nesprávny a v rozpore s §
44 ods. 2 Exekučného poriadku. K vydaniu rozhodnutia o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie pristúpil súd až po veľmi dlhej dobe a nečinnosť súdu nie je ničím ospravedlniteľná. Takto mu
vznikla majetková škoda 3085,27 € predstavujúca náhradu istiny s príslušenstvom, ktorá viac nemôže
byť priznaná právoplatným rozhodnutím všeobecného súdu v občianskom súdnom konaní vedenom
proti dlžníkovi zo záväzkového zmluvného vzťahu a zároveň si uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy
vo výške 617,05 € (t. j. 20 % z uplatňovanej istiny s príslušenstvom), pretože samotné konštatovanie



porušenia práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivý súdny
proces zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Ak
by exekučný súd rozhodol v zákonnej lehote, mohol uskutočniť rad iných krokov k zvýšeniu úspechu
mimosúdneho zabezpečenia vymožiteľnosti pohľadávky. Domáha sa teda náhrady majetkovej škody a
nemajetkovej ujmy, ktorá mu vznikla nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Revúca. Podľa
§ 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. požiadal žalovaného o predbežné prerokovanie jeho nároku na
náhradu škody, žalovaný však na žiadosť pozitívne nereagoval.

Dňa 05. 03. 2013 bolo Okresnému súdu Revúca doručené písomné vyjadrenie odporcu k predmetnému
návrhu navrhovateľa, v ktorom odporca uviedol, že z dôvodu nepreukázania splnenia základných
zákonných podmienok, ktoré sú potrebné pre priznanie náhrady škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z.
z., považuje návrh za právne neopodstatnený a žiada, aby ho súd v celom rozsahu zamietol. Odporca
zároveň poukázal na viaceré nedostatky podaného návrhu, ktoré spôsobujú zmätočnosť podania. V
tejto súvislosti sa odporca domnieva, že hoci navrhovateľ uviedol časť dôkazov, v skutočnosti celú
dôkaznú povinnosť preniesol, a to napriek tomu, že dôkazné bremeno znáša sám navrhovateľ, na
súd. Pokiaľ ide o podmienku uplatnenia nároku na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom, odporca uviedol, že nakoľko podanie žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu
škody je hmotnoprávnou podmienkou pre podanie návrhu na náhradu škody a poškodený sa práva na
náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci môže domáhať na súde až po uplynutí šiestich
mesiacov odo dňa prijatia takejto žiadosti, má za to, že v danom prípade ide o predčasne uplatnený
nárok, keďže žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody mu bola doručená dňa 23.
04. 2012, a teda vzhľadom na skutočnosť, že už dňa 27. 09. 2012 bol súdu doručený návrh na začatie
konania, je zrejmé, že navrhovateľ ho podal pred uplynutím 6-mesačnej lehoty. Odporca vo svojom
vyjadrení k návrhu súčasne informoval súd, že napriek opakovaným výzvam na doplnenie žiadosti
o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, adresovaným navrhovateľovi, tento odporcovi
neposkytol vcelku žiadnu súčinnosť na predbežné prerokovanie podanej žiadosti, čím zmaril akúkoľvek
možnosť predbežne prerokovať nárok na náhradu škody, o ktorého prerokovanie sám požiadal, a
preto odporca nepovažuje nárok navrhovateľa za predbežne prerokovaný. K navrhovateľom tvrdenému
nesprávnemu úradnému postupu exekučného súdu, ktorý má spočívať v zamietnutí žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie, a to po 15-dňovej lehote, odporca uviedol, že takto formulovaný
nesprávny úradný postup možno chápať dvomi spôsobmi. Jednak namietaným postupom môže byť
samotný spôsob rozhodnutia, teda zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, a
jednak skutočnosť, že k vydaniu rozhodnutia malo dôjsť po zákonom ustanovenej lehote. Zamietnutie
žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zo strany exekučného súdu nemožno považovať
za nesprávny úradný postup. Postup súdu zahrňujúci právne posúdenie veci, záver o tom, že je
oprávnený preskúmavať exekučný titul, zistenie skutkového stavu, výber, aplikáciu a interpretáciu
zvolených právnych noriem na skutkový stav, ktorý nájde svoj bezprostredný výraz vo vydanom
rozhodnutí, nemôže byť nesprávnym úradným postupom. Nemôže ísť ani o zodpovednosť za škodu
spôsobenú nezákonným rozhodnutím. Pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím je okrem iného nevyhnutné, aby nezákonnosť rozhodnutia bola konštatovaná
príslušným orgánom, ktorý toto už právoplatné rozhodnutie z dôvodu nezákonnosti zmení alebo zruší
v príslušnom konaní o opravnom prostriedku podanom proti rozhodnutiu. Táto podmienka nepochybne
nie je v prípade zamietnutia žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie splnená. Navrhovateľ
súčasne poukázal na ustálenú judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky a najvyššieho súdu
Slovenskej republiky, podľa ktorej vnútroštátny súd má povinnosť ex offo preskúmať materiálnu
správnosť rozhodcovského rozsudku, nekalú povahu rozhodcovskej doložky rozhodcovského súdu
vydaného bez účasti spotrebiteľa, preskúmať či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej
rozhodcovskej zmluvy, a to v takom rozsahu, v akom mu to umožňujú vnútroštátne procesné pravidlá
v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. K nesprávnemu úradnému postupu
spočívajúcemu v rozhodnutí o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie po
15-dňovej lehote považoval odporca za nevyhnutné v prvom rade poukázať na tú skutočnosť, že zo
samotnej dikcie príslušného zákonného ustanovenia vyplýva, že lehota 15 dní sa nevzťahuje na vydanie
rozhodnutia v podobe zamietnutia žiadosti o udelenie poverenia. 15-dňová lehota sa týka prípadu, keď
súd na základe exekučného titulu poverí súdneho exekútora vykonaním exekúcie. Ak ho súd nepoverí,
15-dňová lehota neplatí, pričom nie je možné ani logicky predpokladať, že by bolo zámerom zákonodarcu
určiť 15-dňovú lehotu i na zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, keďže ide o
zložitý proces posudzovania žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrhu na vykonanie



exekúcie a exekučného titulu. Pokiaľ ide o uvádzané prieťahy v konaní, odporca považoval za potrebné
poznamenať, že navrhovateľ neuviedol kroky, ktoré podnikol na odstránenie neželaného stavu.

Súd vec prejednal v neprítomnosti účastníkov konania a právneho zástupcu navrhovateľa aplikujúc
ust. § 101 ods. 2 O.s.p.. Všetci účastníci mali doručenie predvolania vykázané riadne a včas. Odporca
svoju neprítomnosť ospravedlnil z dôvodu hospodárnosti konania. Návrh žiadal zamietnuť. Odročiť
pojednávanie nenavrhol. Právny zástupca navrhovateľa žiadal pojednávanie zrušiť z dôvodu porušenia
zásady nestrannosti súdu a sudcu. Súd však jeho žiadosť neakceptoval, pretože o jeho vznesenej
námietke zaujatosti už vo veci rozhodol Krajský súd v Banskej Bystrici. Z uvedeného dôvodu súd
uznesením zamietol aj žiadosť navrhovateľa na prerušenie konania.

Na pojednávaní súd vykonal dokazovanie oboznámením sa s obsahom spisu na vec sa vzťahujúceho,
s obsahom pripojeného spisu Okresného súdu Revúca 6Er/121/2011 a písomných podaní účastníkov
aj s prílohami a vec posúdil takto:

Navrhovateľ opiera svoju žalobu o nesprávny úradný postup Okresného súdu Revúca vo veci
6Er/121/2011 (nevydanie rozhodnutia o žiadosti o udelenie poverenia v zákonom stanovenej lehote
resp. v primeranom čase a bez zbytočných prieťahov a vykonanie úradného postupu bez splnenia
zákonných podmienok - nelegálneho postupu vykonaním opätovného posúdenia práv žalobcu) a na
tomto základe žiada náhradu škody a náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa zák. č. 514/2003
Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon“), keď odporca na jeho žiadosť podľa § 15 ods. 1 zákona o predbežné prerokovanie nároku
na náhradu škody pozitívne nereagoval.

Z exekučného spisu Okresného súdu Revúca, spis. zn. 6Er/121/2011, súd zistil, že dňa 20.01.2011 sa na
návrh oprávneného - navrhovateľa začalo pred súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým exekučné
konanie proti povinnému R. W. pre vymoženie sumy 819,13 € s príslušenstvom, a to na podklade
exekučného titulu - rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská
rozhodcovská, a.s., sp. zn. SR 10252/10 zo dňa 27.10.2010. Dňa 10.02.2011 bola Okresnému súdu
Revúca doručená žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie vedenej pod spis. zn. EX 1126/11. Okresný súd Revúca rozhodol tak, že uznesením č. k.
6Er/121/2011-14 zo dňa 10.05.2011 žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie zamietol. Predmetné uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 01.06.2011.

Podľa § 3 ods. 1 písm. d/ zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení účinnom do 31.12.2012 ( ďalej len Zákon o
zodpovednosti za škodu), štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu,
ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci
nesprávnym úradným postupom.

Podľa § 4 ods. 1 písm. a/ Zákona o zodpovednosti za škodu, vo veci náhrady škody, ktorá bola
spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti
Slovenskej republiky, ak škoda vznikla v občianskom súdnom konaní.

Podľa § 9 ods. 1 a 2 Zákona o zodpovednosti za škodu, štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym
úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej
moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej
moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv,
právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Právo na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

Podľa § 16 ods. 1 Zákona o zodpovednosti za škodu, ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu
škody alebo jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený domáhať
uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde.

Podľa § 17 ods. 1 a 2 Zákona o zodpovednosti za škodu, uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk,
ak osobitný predpis neustanovuje inak. V prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva
nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo



nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.

Súd konštatuje, že návrh bol v zmysle ustanovení § 42 a § 79 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho
súdneho poriadku v platnom znení (ďalej len O. s. p.) dostatočne špecifikovaný. Súd mal ako dôkaz k
dispozícii exekučný spis Okresného súdu Revúca, spis. zn. 6Er/121/2011. Z návrhu na začatie konania,
ako aj z vyjadrenia odporcu k návrhu vyplýva, že navrhovateľ sa žiadosťou o predbežné prerokovanie
nároku na náhradu škody adresovanou odporcovi ešte pred podaním návrhu na začatie konania
domáhal uspokojenia nároku na náhradu škody. Odo dňa prijatia predmetnej žiadosti už uplynula lehota
šiestich mesiacov, navrhovateľ sa teda nároku na náhradu škody domáha na súde. Súd má za to,
že navrhovateľ podaním písomnej žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody splnil
povinnosť vyplývajúcu zo zákona o zodpovednosti za škodu.

V zmysle Zákona o zodpovednosti za škodu štát zodpovedá za škodu spôsobenú orgánom verejnej
moci pri výkone verejnej moci len za súčasného splnenia nasledujúcich troch podmienok: 1) nezákonné
rozhodnutie, respektíve nesprávny úradný postup, 2) vznik škody a 3) príčinná súvislosť medzi
nezákonným rozhodnutím, respektíve nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Nesprávnym
úradným postupom je porušovanie povinností pri uskutočňovaní jednotlivých úkonov v rámci konania,
predovšetkým ich nesprávne vykonanie alebo ich vykonanie bez splnenia zákonných podmienok, či iný
nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Zo spisu 6Er/121/2011 Okresného súdu Revúca (u súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého vedeného
pod spis. zn. EX 1126/11) súd zistil, že dňa 10.02.2011 bola na súd podaná žiadosť súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vo veci navrhovateľa ako oprávneného proti povinnému
R. W. pre vymoženie 819,13 € s prísl. a to na základe rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu
v Bratislave. Uznesením č. k. 6Er/121/2011-14 zo dňa 10.05.2011 súd žiadosť súdneho exekútora
o udelenie poverenia zamietol, lebo po preskúmaní exekučného titulu (rozhodcovského rozsudku) v
zmysle § 44 ods. 2 Ex. por. dospel k záveru, že dojednaná rozhodcovská doložka v predmetnej
spotrebiteľskej zmluve je podľa § 53 ods. 5 Obč. zák. neplatná. Po právoplatnosti tohto uznesenia súd
exekučné konanie zastavil.

Podľa § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku, účinného do 31.05.2011, podľa tohto zákona možno
vykonať exekúciu aj na podklade vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských komisií a zmierov nimi
schválených. Jeho znenie bolo novelizované zákonom č. 102/2011 Z.z. s účinnosťou od 01.06.2011,
ktoré stanovuje, že exekúciu možno vykonať aj na podklade vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských
súdov a rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku účinného v čase začatia exekučného konania súd preskúma
žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul.
Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie
exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí
exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c)
a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Bez ohľadu na rôzne výklady ustanovenia § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku v znení pred
01.06.2011 a po tomto dátume (či pod slovné spojenie rozhodnutia rozhodcovských komisií a zmierov
nimi schválených je možné a potrebné zahrnúť i rozhodcovské rozsudky vydané rozhodcovskými
súdmi alebo vydané jedným rozhodcom), súd uvádza, že v ustanovení § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku uvedenú lehotu 15 dní na preskúmanie žiadosti o udelenie poverenia exekútora považuje za
extrémne krátku na to, aby mohol exekučný súd náležite preskúmať predložený rozhodcovský rozsudok
a žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (s poukazom na to, že
výkon rozhodnutia je integrálnou súčasťou práva na súdnu ochranu, vzhľadom na zložitosť veci, význam
konania pre oprávneného a povinného, časovú náročnosť posúdenia exekučného titulu a jeho súladu s
vnútroštátnym právnym poriadkom a predpismi EÚ).

Naviac, podľa názoru súdu, 15-dňová lehota uvedená v cit. ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, určená
na vyporiadanie sa súdu so žiadosťou súdneho exekútora o udelenie poverenia, je lehotou zákonnou a



procesnou. Vyjadruje ideálnu predstavu zákonodarcu o dobe potrebnej na to, aby sa takýto úkon mohol
urobiť. Z tohto aspektu má táto lehota poriadkový charakter, nakoľko Exekučný poriadok neustanovuje
sankciu za jej nedodržanie (uvedené platí i pre lehotu stanovenú v § 44 ods. 1 Exekučného poriadku).

Súd pripomína, že v súvislosti so vstupom do Európskej únie, Slovenská republika svoj záväzok
voči Európskej únii poskytnúť spotrebiteľovi zvýšenú ochranu vzhľadom na jeho postavenie v
spotrebiteľských vzťahoch si plní prostredníctvom viacerých zákonov, medzi inými Občianskym
zákonníkom, ktorý v ustanovení § 53 ods. 5 zakotvuje, že neprijateľné podmienky upravené v
spotrebiteľských zmluvách sú neplatné, a tiež zákonom č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej
len Zákon o rozhodcovskom konaní), ktorý ukladá exekučnému súdu aj v každom štádiu exekučného
konania skúmať, či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie,
ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporujúce dobrým mravom a po zistení, že
rozhodcovský rozsudok takéto nedostatky má, exekúciu zastaviť.

Exekučný súd bol povinný dôsledne skúmať či sú splnené formálne i materiálne predpoklady pre
vedenie exekúcie, a to v každom štádiu exekučného konania, a v prípade zistenia, že nie sú
splnené podmienky materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti exekučného titulu, musí na zistenie
nezákonnosti vedenia exekúcie aj adekvátne procesne zareagovať. Okrem iného je povinný skúmať,
či podklad na základe ktorého súdny exekútor žiada o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, je v
zmysle ustanovenia § 41 Exekučného poriadku spôsobilým exekučným titulom. Keďže v danej veci je
exekučným titulom rozhodcovský rozsudok, je nevyhnutné vychádzať okrem ustanovení Exekučného
poriadku aj z ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní.

Podľa § 3 ods. 1 a 2 Zákona o rozhodcovskom konaní, rozhodcovská zmluva je dohoda medzi zmluvnými
stranami o tom, že všetky alebo niektoré spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo vzniknú v určenom
zmluvnom alebo v inom právnom vzťahu, sa rozhodnú v rozhodcovskom konaní. Rozhodcovská zmluva
zaväzuje aj právnych nástupcov strán, ak to zmluvné strany v rozhodcovskej zmluve nevylúčia.

Podľa § 4 ods. 1 až 3 Zákona o rozhodcovskom konaní, rozhodcovská zmluva môže mať formu osobitnej
zmluvy alebo formu rozhodcovskej doložky k zmluve. Rozhodcovská zmluva musí mať písomnú formu,
inak je neplatná. Písomná forma je zachovaná, ak je rozhodcovská zmluva obsiahnutá v dokumente
podpísanom zmluvnými stranami alebo vo vzájomne vymenených listoch, ak je dohodnutá telefaxom
alebo pomocou iných telekomunikačných zariadení, ktoré umožňujú zachytenie obsahu rozhodcovskej
zmluvy a označenie osôb, ktoré ju dohodli. Nedodržanie písomnej formy rozhodcovskej zmluvy možno
nahradiť vyhlásením zmluvných strán do zápisnice pred rozhodcom najneskôr do začatia konania o veci
samej v rozhodcovskom konaní o podrobení sa právomoci rozhodcovského súdu. Obsahom zápisnice
je rozhodcovská zmluva podľa § 3.

Podľa prílohy bodu 1. písm. q) Smernice, patria medzi nekalé podmienky (v zmysle čl. 3 bodu 1. a
2. smernice) aj podmienky, ktorých zmyslom alebo účinkom je neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo
mu brániť v uplatňovaní práva podať žalobu alebo podať akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä
vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou,
nevhodne obmedzovať prístup k dôkazom alebo ukladať mu povinnosť dôkazného bremena, ktoré
by podľa práva, ktorým sa riadi zmluvný vzťah, malo spočívať na inej zmluvnej strane. Uvedená
smernica bola prebratá do nášho právneho poriadku zákonom č. 150/2004 Z. z., ktorým bol novelizovaný
Občiansky zákonník. Na základe zásady nepriameho účinku je táto smernica záväzná aj pre Slovenskú
republiku a treba ju používať ako interpretačné pravidlo k ustanoveniam vnútroštátneho právneho
poriadku, ktoré upravujú spotrebiteľské právne vzťahy.

Podľa názoru Ústavného súdu Slovenskej republiky, vyslovenom v uznesení č. k. IV. ÚS 60/2011-13 zo
dňa 3. marca 2011, vnútroštátny súd môže ex offo preskúmať nekalú povahu rozhodcovskej doložky v
prípade právoplatného rozhodcovského rozsudku vydaného bez účasti spotrebiteľa v takom rozsahu,
v akom mu to umožňujú vnútroštátne procesné pravidlá v rámci obdobných opravných prostriedkov
vnútroštátnej povahy. V takomto prípade prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z
toho podľa daného vnútroštátneho práva vyplývajú, s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol uvedenou
doložkou viazaný.



Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení zo dňa 18. januára 2012, sp. zn. 6Cdo/143/2011,
konštatoval, že pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok
rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať, či rozhodcovské konanie
prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Ak nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy,
nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský
rozsudok. Pri riešení otázky, či rozhodcovský rozsudok vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať
daný spor, nie je exekučný súd viazaný tým, ako túto otázku vyriešil rozhodcovský súd. Exekučný súd
je povinný zamietnuť žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, ak už
pri postupe podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyjde najavo existencia relevantnej okolnosti, so
zreteľom na ktorú je nútený výkon rozhodnutia neprípustný.

V uznesení z 21. marca 2012, sp. zn. 6Cdo/1/2012, dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru,
že aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť
existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je
exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v
prípade zisteného nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku zo zákonom
znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu. Takýmto postupom exekučný súd
napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa.

Exekučný súd v zmysle vyššie uvedených kritérií, uvedomujúc si, že výkon rozhodnutia je integrálnou
súčasťou práva na súdnu ochranu, vzhľadom na zložitosť veci, význam konania pre oprávneného a
povinného, časovú náročnosť posúdenia exekučného titulu a jeho súladu s vnútroštátnym právnym
poriadkom a predpismi EÚ, preskúmal predložený rozhodcovský rozsudok a žiadosť súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietol v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku. Dĺžka exekučného konania od doručenia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
do vydania rozhodnutia, ktorým sa žiadosť o udelenie poverenia zamietla, vzhľadom na tú skutočnosť,
že bolo potrebné posúdiť zákonnosť vedenej exekúcie (vyžadujúca osobitnú právnu úvahu), nie je takej
povahy, aby bolo možné v danej veci vysloviť porušenie práva navrhovateľa na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov.

Pokiaľ žalobca tvrdí, že súd nelegálne postupoval, keď skúmal predložený exekučný titul, a to
rozhodcovský rozsudok, súd tu poukazuje napr. na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo
1/2012, podľa ktorého „ skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky (dohodnutej v spotrebiteľskej veci, t.
j. vo veci vyplývajúcej zo spotrebiteľského právneho vzťahu, ktorým je právny vzťah založený právnou
skutočnosťou - spotrebiteľskou zmluvou) súdy v exekučnom konaní nepreskúmavali vecnú správnosť
rozhodcovského rozsudku, ale len realizovali svoje oprávnenie vyplývajúce zo zákona a to z ustanovenia
§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t. j. oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore
so zákonom“. Obdobne podľa uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Cdo 135/2012 „iba platná
rozhodcovská zmluva môže totiž založiť právomoc rozhodcovského súdu na jej základe určitú vec
prejednať a rozhodnúť; absolútna neplatnosť právneho úkonu má za následok, akoby právny úkon nebol
nikdy uzavretý.“ Z odôvodnenia vyplýva, že „keďže exekučný súd zistil už pri postupe podľa § 44 ods. 2
Ex. por., že exekučný titul vo forme rozhodcovského rozsudku predloženého oprávneným je v rozpore
so zákonom, dospel k správnemu záveru, že nie sú splnené podmienky pre udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie.“

Vzhľadom na uvedené, súd nemal nesprávny úradný postup, spočívajúci podľa tvrdení navrhovateľa
v existencii prieťahov v predmetnom exekučnom konaní, ako jeden z predpokladov pre vznik
zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, za preukázaný. Z tohto
dôvodu návrh navrhovateľa ako nedôvodný zamietol.

Súd tiež uvádza, že ohľadne navrhovateľom tvrdeného prieťahu sa neviedlo žiadne disciplinárne
konanie, neriešila sa sťažnosť na prieťahy v konaní, ani nerozhodoval Ústavný súd Slovenskej republiky
či Európsky súd pre ľudské práva. Pritom v zmysle ustanovenia § 9 ods. 2 Zákona o zodpovednosti
za škodu v znení účinnom od 01.01.2013 by len takého podklady boli relevantné pre priznanie
navrhovateľom uplatnených nárokov. Rozhodnutie, ktorým sa zamietla žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie rovnako nie je rozhodnutím nezákonným, pretože v danom prípade nebola žiadnym
príslušným orgánom konštatovaná nezákonnosť takého rozhodnutia.



Pre úplnosť súd dodáva, že navrhovateľ vo svojom petite žiadal o veci rozhodnúť najprv tzv.
medzitýmnym rozsudkom (§ 152 ods. 2 O. s. p.). K tomu súd uvádza, že ak súd uzná, že je tu dôvod pre
postup podľa § 152 ods. 2 O. s. p., môže vydať medzitýmny rozsudok aj bez návrhu účastníka konania.
Ak súd takémuto návrhu účastníka konania na vydanie medzitýmneho rozsudku nevyhovie, nevydáva
o tom zvláštne rozhodnutie a s týmto návrhom sa ani nemusí vyporiadať v odôvodnení rozhodnutia o
veci samej.

O trovách konania rozhodol súd podľa § 142 ods. 1 O. s. p. tak, že úspešnému odporcovi náhradu trov
konania nepriznal, nakoľko mu v konaní žiadne trovy nevznikli.“

Proti rozsudku odvolanie podal navrhovateľ. Vytýkal súdu procesné chyby a žiadal, aby odvolací súd
rozsudok okresného súdu zrušil a vec tomuto vrátil na opätovné prejednanie.

Z odvolania navrhovateľa vyplýva, že tento cielene nenapáda skutkové a právne závery súdu prvého
stupňa, namieta však procesné pochybenia, ktoré majú spočívať v prvom rade v tom, že súd
vec prejednal v neprítomnosti žalovaného a jeho právneho zástupcu, že súd neuskutočnil ústne
pojednávanie a ďalej vytýka skutočnosti, ktoré sa predmetného rozsudku okresného súdu vôbec
netýkajú. Z uvedeného je zrejmé, že ide o formulárovo podané odvolanie bez ozajstnej snahy
splniť si svoju povinnosť účastníka v kontradiktórnom spore prispieť k urýchlenému a zákonnému a
spravodlivému rozhodnutiu vo veci.

Vyjadrenie podané nebolo.

Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec v rozsahu určenom § 212 ods. 1 OSP bez nariadenia
pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP a rozsudok okresného súdu potvrdil podľa § 219 ods. 1 OSP ako
vo výroku vecne správny.

Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia a konštatuje
správnosť jeho dôvodov (§ 219 ods. 2 OSP).

Z odvolania navrhovateľa vyplýva, že tento nenapáda správnosť konkrétnych záverov okresného súdu
a nepredkladá konkrétne argumenty, ktoré by okrem zrozumiteľného odôvodnenia rozsudku okresného
súdu vyžadovali ďalší rozbor.

Okresný súd tak isto jasne a zrozumiteľne odôvodnil aj svoj procesný postup. Odvolací súd nepovažuje
ani v tomto smere za zmysluplné opakovať jasné, zrozumiteľné a argumentačne správne dôvody
okresného súdu.

O veci senát odvolacieho súdu rozhodol pomerom hlasov členov senátu 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.