Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 13Co/305/2014 z 24. 2. 2014
Citácia: rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica z 24. februára 2014, sp. zn. 13Co/305/2014, ECLI:SK:KSBB:2014:6112223326.2
Krajský súd Banská Bystrica | 13Co/305/2014 | ECLI:SK:KSBB:2014:6112223326.2 | 2014-02-24 | Rozsudok
Oblasť práva: Občianske právo – Ostatné
Citované ustanovenia: § 44 ods. 2 EP
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/36024d8e-aa95-4b58-9284-1b204469f99d
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2014:6112223326.2

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 13Co/305/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6112223326
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 02. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ferdinand Zimmermann
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2014:6112223326.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ferdinanda
Zimmermanna a sudcov JUDr. Márie Rišiaňovej a JUDr. Danice Kočičkovej v právnej veci navrhovateľa:
POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, v konaní zast.: Fridrich
Paľko, s. r. o., so sídlom Bratislava, Grösslingova 4, proti odporcovi: Slovenská republika, Ministerstvo
spravodlivosti SR, so sídlom Bratislava, Župné námestie 13, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej
ujmy, na odvolanie navrhovateľa zo dňa 19. 12. 2013 proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica
č. k. 9C/237/2012-105 zo dňa 13. 11. 2013, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu potvrdzuje.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd návrh navrhovateľa na prerušenie konania do právoplatného
rozhodnutia Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti pre porušenie práva navrhovateľa na zákonného
sudcu a na nestranný súd zamietol.

Návrh navrhovateľa, ktorým sa domáhal od odporcu zaplatenia majetkovej škody a náhrady
nemajetkovej ujmy z dôvodu nesprávneho úradného postupu, zamietol.

Náhrada trov konania odporcovi priznaná nebola.

V dôvodoch svojho rozhodnutia procesný súd uviedol: „Navrhovateľ sa svojím návrhom domáhal od
odporcu zaplatenia majetkovej škody a nemajetkovej ujmy z dôvodu nesprávneho úradného postupu v
exekučných konaniach Okresného súdu Banská Bystrica.

Súd spojil postupom podľa § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania na spoločné konanie
veci vedené na tunajšom súde pod sp. zn. 9C/237/2012, 9C/251/2012, 9C/262/2012, 9C/264/2012,
9C/266/2012, 9C/267/2012, 9C/268/2012, 9C/269/2012, 9C/271/2012, 9C/273/2012, 9C/274/2012,
9C/277/2012, 9C/278/2012.

Odporca žiadal návrh zamietnuť.

Súd vykonal dokazovanie písomnými vyjadreniami účastníkov, jednotlivými exekučnými spismi
tunajšieho súdu a zistil tento skutkový stav:

Podľa tvrdenia navrhovateľa tento vykonáva podnikateľskú činnosť v oblasti poskytovania krátkodobých
úverov. V zmysle ustanovenia § 38 a nasledujúcich zákona č. 233/1995 Z. z. (Exekučného poriadku)



požiadal súdneho exekútora o vykonanie exekúcie pre svoje pohľadávky vzniknuté neplnením záväzkov
vyplývajúcich zo zmlúv o úvere.

Z dôvodov nesprávneho úradného postupu požadoval od odporcu náhradu majetkovej škody ako aj
nemajetkovej ujmy, ktorý nárok si uplatnil aj písomnou žiadosťou adresovanou odporcovi podľa § 15
ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.

Navrhovateľ podal súdnemu exekútorovi návrhy na vykonanie exekúcie na základe exekučných titulov
- rozsudkov  Stáleho rozhodcovského súdu. Exekútor následne podal žiadosti o udelenie poverení na
vykonanie exekúcií, o ktorých mal exekučný súd rozhodnúť v lehote 15 dní ustanovenej v § 44 ods. 2
EP.  Mal za to, že výnimka z 15-dňovej lehoty na udelenie poverenia v citovanom ustanovení platnom od
01. 06. 2010 do 31. 05. 2011 a od 01. 06. 2011 sa v prípade rozhodcovských rozsudkov ako exekučných
titulov nemala uplatňovať (lebo nešlo o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c/ a d/ EP). Zákon č.
244/2002 Z .z. o rozhodcovskom konaní neobsahuje slovné spojenie rozhodcovská komisia, ale spojenie
rozhodcovský súd. Podľa odbornej literatúry sa vykonateľným rozhodnutím rozhodcovskej komisie,
resp. zmierom ňou schváleným, rozumelo rozhodnutie v pracovných sporoch vydané rozhodcovskými
komisiami v rozhodcovskom konaní podľa § 207  Zákonníka práce a vyhlášky č. 42/1975 Zb. Exekučným
titulom teda nebolo rozhodnutie rozhodcovskej komisie, preto neprichádzala do úvahy ani výnimka
uvedená v ust.  § 44 ods. 2 EP, že 15-dňová lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2
písm. c/ a d/ EP.
V konaniach v období platnosti ustanovenia § 44 ods. 2 EP od 01. 02. 2002 do 31. 05. 2010 mal súd
zákonnú povinnosť rozhodnúť o žiadosti súdneho exekútora o udelení poverenia na vykonanie exekúcie
v lehote 15 dní od doručenia tejto žiadosti bez ohľadu na to, či exekučným titulom bolo rozhodnutie
všeobecného súdu alebo rozhodcovského súdu alebo napr. notárska zápisnica.

V daných sporoch exekučný súd nerozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v
zákonom stanovenej lehote, ale zamietol žiadosti o udelenie poverenia,  a to po tejto lehote, pričom
veci ním prejednávané nevykazovali prvky nadmernej právnej zložitosti, ani si nevyžadovali spoluprácu
s účastníkmi konania, ktorá mala podstatný vplyv na čas potrebný k posúdeniu a rozhodnutiu.

Zamietnutím žiadosti exekútora o udelenie poverenia konal exekučný súd spôsobom odporujúcim
zákonu vykonaním procedúry preskúmania bez splnenia zákonných podmienok, keď súd bez ďalších
legálnych predpokladov založil svoju právomoc, čím sa dostal do pozície orgánu vykonávajúceho
komplexné preskúmanie exekučného titulu metódou, ktorá mu v rámci zverenej právomoci neprináležala
a tak porušil základnú zásadu právneho štátu - zásadu legality. Exekučný súd konal tak, že sám
rozhodol vo veci uznesením, ktorým odmietol vydať poverenie na vykonanie exekúcie, ale s účinkami
pre účastníkov exekučného konania spočívajúcimi v zániku vykonania práva. Táto právomoc by mu
prináležala len vtedy, ak by si ju odvodzoval od ustanovenia § 40 a nasledujúcich zákona 244/2002
Z. z. Exekučný súd však nekoná v zmysle § 40 a nasledujúcich citovaného zákona, t. j. nekoná o
zrušení tuzemského rozsudku. Ak nedôjde ku včasnému splneniu formálnych a materiálnych podmienok
obsiahnutých v ustanovení § 40, zanikne právomoc všeobecného súdu meritórne rozhodovať o veci.
Tým, že exekučný súd nelegálnym postupom vykonal opätovné posúdenie práva žalobcu bez splnenia
zákonných podmienok, keď stanovil, že exekučný titul - rozsudok rozhodcovského súdu je materiálne
nevykonateľný a pri tom nebolo možné zo strany žalobcu iniciovať občianske súdne konanie a
požadovať súdnu ochranu práva na zaplatenie istiny s príslušenstvom, nakoľko existovala prekážka veci
právoplatne rozhodnutej, konal nelegálne.

Z dôvodov uvedeného nesprávneho úradného postupu požadoval od odporcu náhradu majetkovej škody
ako aj nemajetkovej ujmy, ktorý nárok si uplatnil aj písomnou žiadosťou v zmysle § 15 ods. 1 zákona č.
514/2003 Z. z. Odporca na žiadosť nereagoval.

Majetková škoda predstavuje náhradu istiny s príslušenstvom, ktorá viac nemôže byť priznaná
právoplatným rozhodnutím všeobecného súdu v občianskom súdnom konaní zo záväzkového
zmluvného vzťahu založeného zmluvou o úvere.

Požadoval aj náhradu nemajetkovej ujmy, keď konštatovanie porušenia práva na súdnu ochranu
nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom.
Tento bol následkom nesústrednej činnosti súdu takej intenzity, ktorá má za následok zmarenie



nútenej vymožiteľnosti majetkového práva žalobcu. Došlo tým ku zmareniu legitímneho očakávania
navrhovateľa, že dôjde zákonným postupom súdu ku vymoženiu jeho pohľadávky. Navrhovateľ, keby
bol exekučný súd rozhodol v zákonnej lehote včas, mohol efektívne uskutočniť rad iných krokov
smerujúcich ku zvýšeniu úspechu mimosúdneho zabezpečenia vymožiteľnosti jeho pohľadávky a jej
príslušenstva, pretože by vedel, že žiadosť o udelenie poverenia bude zamietnutá. Neexistuje zároveň
účinný vnútroštátny prostriedok nápravy spôsobilý reštituovať vzniknutú situáciu. Poukázal tiež na
pocit frustrácie úzkosti, nespravodlivosti, neistoty a nedôvery v právo u členov riadiacich orgánov
spoločnosti navrhovateľa ako aj u jej majiteľov. Táto situácia mala vplyv aj na zánik ďalších plánovaných
podnikateľských aktivít žalobcu a vytvorených plánov. Tiež spôsobil stratu zisku z realizovaného
obchodu. Výšku primeranej náhrady nemajetkovej ujmy požadoval v rozsahu 20 % z uplatňovanej istiny
s príslušenstvom.

Navrhovateľ ďalej vzniesol námietku predpojatosti okresného súdu vzhľadom k tomu, že vecne aj
miestne príslušným vo veci konať je súd, ktorý svojím konaním vyvolal skutočnosť zakladajúcu práva
uplatňované touto žalobou.

Odporca žiadal návrh zamietnuť. Poukázal na zmätočnosť návrhu, v ktorom nie sú uvedené spisové
značky príslušných exekučných konaní. Ďalej uviedol, že všeobecný súd v konaní o náhradu škody nie je
oprávnený posudzovať prieťahy v konaní súdu. Takúto právomoc má iba predseda súdu alebo Ústavný
súd SR. Zo znenia ustanovenia § 15 a § 16 zákona 514/2003 Z. z. vyplýva, že poškodený sa práva na
náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci môže domáhať na súde až po uplynutí 6 mesiacov
odo dňa prijatia žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody. Návrh na súd však žalobca
podal ešte pred uplynutím tejto lehoty, keď v prvej žiadosti o predbežné prerokovanie nároku boli mu
doručené dňa 23. 04. 2012. Navrhovateľ neposkytol súčinnosť pri prejednaní jeho návrhu na predbežné
prerokovanie nároku, keď nereagoval na výzvu na doplnenie týchto žiadostí. Z týchto dôvodov nárok
navrhovateľa odporca nepovažoval za predbežne prerokovaný.

Ku samotnému nároku na náhradu škody uviedol, že predpokladá preukázanie nesprávneho úradného
postupu, vzniku škody a príčinnej súvislosti medzi nimi.

a) K nedodržaniu zákonnej 15-dňovej lehoty navrhovateľ uviedol, že prax ukázala, že zákonná lehota
na vydanie poverenia je prekážkou preto, aby súdy mohli objektívne posúdiť zákonnosť exekúcie, ak
exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok. V zmysle rozsudku Súdneho dvora EÚ Asturcom C-40/08,
sa  nevylučuje posúdenie zmluvnej podmienky aj v exekučnom konaní. Unáhlené konanie zo strany
súdov by mohlo viesť k veľkému počtu nezákonných exekúcií a zbytočnému vzniku trov exekučného
konania. Poukázal v tom smere práve na znenie ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku účinného
od 01. 06. 2011, podľa ktorého táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c)
a ustanovenie § 41 ods. 2 písm. d), ktorý výslovne odkazuje na výnimku v prípadoch vykonateľných
rozhodnutí rozhodcovských súdov, ktoré znenie je účinné od 01. 06. 2011 novelou zák. č. 102/2011
Z. z. Jednalo sa len o explicitnejšie ujasnenie litery zákona, keď takto sa správne aplikovalo citované
ustanovenie aj na rozhodcovské rozsudky aj pred 01. 06. 2011. Poukázal tiež na judikatúru Ústavného
súdu SR (I.ÚS 16/02).
Pokiaľ došlo ku zamietnutiu žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie po 15-dňovej lehote,
jedná sa o rozhodnutie, voči ktorému je prípustné odvolanie, nie o nesprávny úradný postup. Poukázal
na rozsudok NS SR 4Cdo 24/2004. Uplatnenie si nároku z titulu nezákonného rozhodnutia podľa § 6
ods. 1 zákona 514/2003 Z. z. v danom prípade neprichádza do úvahy.
b) Pokiaľ sa navrhovateľ domáhal svojho nároku z dôvodu vykonania úradného postupu bez splnenia
zákonných podmienok, keď súd prekročil svoju rozhodovaciu právomoc u tejto súvislosti uviedol
odporca, že v zmysle uznesenia Ústavného súdu SR z 03. 03. 2011 č. IV.ÚS 60/2011 a NS
SR 3Cdo/2011, 3MCdo/11/2010, 5Cdo/291/2010, vnútroštátny súd má povinnosť ex offo preskúmať
materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku, nekalú povahu rozhodcovskej doložky vydanej bez
účasti spotrebiteľa a preskúmať rozhodcovské konanie na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy.

Odporca ďalej uviedol, že nemožno aplikovať 15-dňovú lehotu upravenú v ustanovení § 44 ods. 2
Exekučného poriadku na prípady, ak súd exekútora nepoverí a návrh na udelenie poverenia zamietne.

Vzniesol námietku premlčania nároku.



Vo vzťahu ku požadovanej materiálnej škode poprel tvrdenie navrhovateľa, že nie je možné vymôcť
pohľadávky od dlžníkov a tiež, že rozhodnutie v podobe zamietnutia žiadosti o udelenie poverenia
spôsobuje nevymožiteľnosť pohľadávky. Navrhovateľ mal možnosť získať iný exekučný titul podaním
návrhu na začatie konania, čo nevykonal a svojou nečinnosťou sám prispel k situácii, ktorú v žalobe
namieta. Pokiaľ by aj pohľadávky boli nevymožiteľné, nepreukázal, že sú nevymožiteľné v dôsledku
pochybenia okresného súdu.  Kritériá pre výšku nemajetkovej ujmy sú uvedené v ustanovení § 17
ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. Navrhovateľ bližšie nekonkretizoval, akým spôsobom došlo konaním
súdu ku zániku jeho podnikateľských aktivít a podnikateľských plánov, ani ako táto situácia ovplyvnila
jeho ďalšie podnikateľské postupy. Pocity frustrácie, úzkosti, neistoty a nedôvery možno vzťahovať
len k fyzickým osobám, nie k právnickým osobám (viď rozhodnutie NS ČR 37Cdo/675/2011). Podľa
tvrdenia odporcu navrhovateľ nepreukázal vznik nemajetkovej ujmy, ani dôvod, pre ktorý by sa táto
mala poskytnúť v peniazoch. Konania, u ktorých malo dôjsť ku nesprávnemu úradnému postupu, sa
týkali výkonu rozhodnutia rozhodcovských rozhodnutí o nárokoch zo spotrebiteľských úverov. Európska
komisia v liste adresovanom predstaviteľovi Slovenskej republiky pri Európskej únii poukázala na
sťažnosti spotrebiteľov na praktiky navrhovateľa. V takom prípade aj súdna moc musí pozornejšie
skúmať podania navrhovateľa, najmä v prípade návrhov na vykonanie exekúcie. Konanie navrhovateľa
potom predstavuje konanie v rozpore s dobrými mravmi, keď aj v prípade porušenia práva navrhovateľa
už samotné konštatovanie práv musí byť považované za dostačujúce.
Z uvedených dôvodov žiadal návrh zamietnuť.

K tvrdenej existencii prieťahov v konaniach poukázal na ustanovenie § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z.
v znení účinnom od 01. 01. 2013, keď pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu spočívajúceho
v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote, možno
vychádzať len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti,
právoplatného rozhodnutia v disciplinárnom konaní, v ktorom bolo rozhodnuté o tom, že sa sudca
dopustil previnenia, ktoré má za následok prieťahy v konaní. Navrhovateľ nepreukázal, že by podal v
predmetných exekučných konaniach sťažnosti alebo že by existovalo takéto právoplatné rozhodnutie
v disciplinárnom konaní alebo rozhodnutie Ústavného súdu, ktoré by konštatovalo porušenie práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.
Z uvedených dôvodov mal odporca za to, že nebol preukázaný nesprávny úradný postup tvrdený
navrhovateľom v návrhu.

Navrhovateľ sa na pojednávanie konané dňa 13. 11. 2013 nedostavil. Jeho právny zástupca prevzal
predvolanie na pojednávanie dňa 23. 10. 2013. Dňa 12. 11. 2013 podal na tunajší súd e-mailom
došlým o 14.13 h návrh na zrušenie nariadeného pojednávania a prerušenie konania do právoplatného
rozhodnutia Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti, ktorej predmetom je rozhodnutie o porušení jeho
práva na zákonného sudcu a práva na nestranný súd a ktorej dôsledkom bude zrušenie rozhodnutia
krajského súdu vo veci nevylúčenia sudcu povereného prejednávaním vo veci. K žiadosti pripojil kópiu
sťažnosti adresovanú Ústavnému súdu SR zo dňa 10. 01. 2013. Z tejto žiadosti nevyplynulo, či a ktorého
dňa bola doručená Ústavnému súdu SR. Návrh na zrušenie nariadeného pojednávania bol odôvodnený
prebiehajúcim konaním o tejto sťažnosti na Ústavnom súde SR.
Podľa obsahu súd potom posudzoval túto žiadosť na „zrušenie pojednávania“ ako návrh na odročenie
pojednávania v zmysle § 119 OSP. V zmysle citovaného zákonného ustanovenia pojednávanie sa môže
odročiť len z dôležitých dôvodov, pričom účastník, ktorý navrhuje odročenie pojednávania, musí súdu
oznámiť dôvod na odročenie bez zbytočného odkladu po tom, čo sa o ňom dozvedel.
Z pripojenej sťažnosti je zrejmé, že o dôvode na odročenie pojednávania mal navrhovateľ vedomosť
už dňa 10. 01. 2013, pričom predvolanie na pojednávanie prevzal dňa 23. 10. 2013. Tvrdené konanie
Ústavného súdu SR o jeho sťažnosti nepovažoval za dôvod pre odročenie pojednávania, keďže sa
nejednalo ani o dôvod pre prerušenie konania v zmysle § 109 OSP. Súd potom nevyhovel žiadosti
navrhovateľa na odročenie pojednávania a konal v jeho neprítomnosti v súlade s ustanovením § 101
ods. 2 OSP.

Predmetom sporu boli nároky navrhovateľa v zmysle zákona 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci účinného od 01. 07. 2004.

Podľa § 3 ods. 1 písm. d) zodpovedá štát za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá
bola spôsobená orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci nesprávnym úradným postupom.



Odporca je orgánom konajúcim v mene štátu v zmysle § 4 citovaného zákona ods. 1 písm. a).

Podľa § 9 ods. 1 citovaného zákona, za nesprávny úradný postup sa považuje, okrem iného, porušenie
povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote.

Podľa § 15 ods. 1 citovaného zákona, nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o
predbežné prerokovanie nároku s príslušným orgánom.
V danom prípade odporca  nenamietal, že takýto návrh na predbežné prerokovanie bol podaný
navrhovateľom, pričom nedošlo k uspokojeniu nároku navrhovateľ v zmysle jeho návrhu. Namietal
predčasnosť podaného návrhu na súd, keď tento návrh bol doručený súdu pred uplynutím 6-mesačnej
lehoty v zmysle § 16 ods. 1 citovaného zákona.
Vzhľadom k tomu, že v čase rozhodovania súdu márne uplynula táto lehota, súd nepovažoval tento
argument za dôvod pre zamietnutie návrhu pre predčasnosť.

Ďalej sa súd zaoberal vznesenou námietkou premlčania zo strany odporcu vo vzťahu k uplatneným
nárokom.
Podľa § 19 ods. 1 citovaného zákona, právo na náhradu škody sa premlčí za 3 roky odo dňa, keď sa
poškodený dozvedel o škode.
V zmysle ods. 3 lehota neplynie počas predbežného prerokovania nároku, najdlhšie počas 6 mesiacov.

V danom prípade v exekučných konaniach tunajšieho súdu malo dôjsť ku nesprávnemu úradnému
postupu spočívajúcemu kumulatívne:
1. Vo vydaní rozhodnutia o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie po zákonnej lehote.
2. Vo vydaní uznesenia, ktorým bolo odmietnuté vydať poverenie na vykonanie exekúcie, čím došlo k
úradnému postupu bez splnenia zákonných podmienok.

1. Vo veci 9C/271/2012 sa jednalo o nárok vyplývajúci z postupu tunajšieho súdu v konaní 2Er/160/2011.
Návrh na vydanie poverenia exekútora bol doručený tunajšiemu súdu dňa 28. 01. 2011. Súd zamietol
žiadosť o udelenie poverenia dňa 02. 02. 2011. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 01. 03. 2011.
2. Vo veci 9C/266/2012 sa jednalo o nárok vyplývajúci z postupu súdu v konaní 7Er/761/2010. Žiadosť o
udelenie poverenia bola doručená 22. 12. 2010. Bola zamietnutá 29. 12. 2010. Rozhodnutie nadobudlo
právoplatnosť 16. 02. 2011.
3. Vo veci 9C/269/2012 tunajšieho súdu - exekučné konanie 4Er/1777/2010. Návrh na vydanie poverenia
doručený 13. 10. 2010. Zamietnutý 24. 02. 2011. Na základe odvolania krajský súd 25. 11. 2011
rozhodnutie zrušil a 27. 03. 2012 bolo vydané poverenie. 13. 06. 2013 bola exekúcia vyhlásená za
neprípustnú a zastavená. 17. 07. 2013 bolo dané odvolanie voči tomuto rozhodnutiu.
4. Vo veci 9C/267/2012 - exekučné konanie 4Er/1719/2010. Žiadosť o udelenie poverenia doručená
04. 10. 2010. Dňa 22. 10. 2010 bola zamietnutá. 16. 11. 2010 bolo dané odvolanie. 20. 01. 2011 bolo
odvolanie vzaté späť a konanie zastavené.
5. Vo veci 9C/274/2012 - exekučné konanie 4Er/138/2011. Návrh na vydanie poverenia doručený 26.
01. 2011. Zamietnutý dňa 31. 01. 2011. Krajský súd rozhodnutie potvrdil.
6. Vo veci 9C/264/2012 - exekučné konanie 4Er/1778/2010. Žiadosť o udelenie poverenia doručená
13. 10. 2010. Dňa 09. 12. 2010 zamietnutá. Rozhodnutie právoplatné a exekučné konanie právoplatne
zastavené.
7. Vo veci 9C/268/2012 - exekučné konanie 5Er/573/2010. Žiadosť o udelenie poverenia doručená 04.
10. 2010. Návrh zamietnutý 07. 10. 2010. Voči tomu bolo podané odvolanie oprávneného, ktoré bolo
vzaté späť a odvolacie konanie bolo zastavené. Následne exekúcia právoplatne zastavená.
8. Vo veci 9C/278/2012 - exekučné konanie 5Er/34/2011. Návrh na udelenie poverenia doručený 20. 01.
2011. Zamietnutý 24. 01. 2011. Exekučné konanie následne právoplatne zastavené.
9. Vo veci 9C/237/2012 - exekučné konanie 1Er/1719/2010. Návrh na vydanie exekúcie doručený 04.
10. 2010. Zamietnutý 07. 10. 2010. Bolo podané odvolanie, ale vzaté späť.
10. Vo veci 9C/251/2012 - exekučné konanie 4Er/1859/2011. Návrh na udelenie poverenia doručený 19.
08. 2011. Zamietnutý 31. 08. 2011. Podané voči tomu odvolanie, dosiaľ o ňom nebolo rozhodnuté.
11. Vo veci 9C/262/2012 - exekučné konanie 6Er/204/2011. Návrh na vydanie poverenia doručený 31.
03. 2011. Zamietnutý 06. 04. 2011. Bolo dané voči tomu odvolanie.
12. Vo veci 9C/273/2012 - exekučné konanie 4er/990/2011. Návrh na vydanie poverenia doručený 23.
05. 2011. Zamietnutý 01. 06. 2011. Voči zamietajúcemu rozhodnutiu bolo dané odvolanie.



13. Vo veci 9C/277/52012 - exekučné konanie 4Er/2269/2010. Návrh na vydanie poverenia doručený
22. 12. 2010. Dňa 23. 12. 2010 súd vyzval povinného na oznámenie, na aký účel bol poskytnutý úver.
Tento zásielku neprevzal. Následne súd zisťoval jeho pobyt, ktorý sa nepodarilo zistiť. Dňa 14. 06.
2011 zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenie. Voči tomuto rozhodnutiu bolo podané
odvolanie. Súd následne zisťoval možnosť ustanovenia opatrovníka povinnému. Krajský súd uznesenie
okresného súdu potvrdil.

Trojročná premlčacia lehota upravená v citovanom ustanovení § 19 ods. 1 zákona 514/2003 Z. z.
vzhľadom k tvrdenému porušeniu povinnosti navrhovateľom v návrhu zo strany odporcu mohla začať
plynúť najskôr, odkedy sa navrhovateľ dozvedel o rozhodnutí súdu, ktorým bol návrh na vydanie
poverenia exekútorovi zamietnutý. Rozhodnutia v daných exekučných veciach boli vydané v období od
07. 10. 2010.

Návrh na náhradu škody bol doručený na tunajší súd dňa 27. 09. 2012, t. j. v rámci 3-ročnej lehoty.
Námietka premlčania zo strany odporcu nebola vznesená dôvodne.

Ďalej sa súd zaoberal dôvodnosťou uplatneného nároku na náhradu škody zo strany navrhovateľa.

Predpokladom úspešného uplatnenia nároku na náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej
moci nesprávnym úradným postupom v zmysle špeciálnej právne úpravy zákona 514/2003 Z. z. je
preukázanie základných predpokladov vzniku zodpovednosti za vzniknutú škodu a to:
1. porušenie právnej povinnosti spočívajúce v nesprávnom úradnom postupe,
2. preukázanie vzniku škody,
3. preukázanie príčinnej súvislosti medzi porušením právnej povinnosti a vznikom škody.
V danom prípade nie je potrebné preukazovať zavinenie, keďže sa jedná o objektívnu zodpovednosť
za škodu.

K prvému predpokladu vzniku zodpovednosti za vzniknutú škodu, t.j. k porušeniu povinnosti
spočívajúcemu v nesprávnom úradnom postupe, podľa tvrdenia navrhovateľa došlo z dvoch dôvodov:

1. nerozhodnutím o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v lehote
15 dní od doručenia takejto žiadosti a tým nedodržanie zákonnej lehoty uvedenej v ustanovení § 44 ods.
2 exekučného poriadku,
2. vykonaním úradného postupu bez splnenia zákonných podmienok vydaním uznesenia, ktorým bolo
odmietnuté vydanie poverenia na vykonanie exekúcie s účinkami spočívajúcimi v zániku vykonania
práva, ktorá činnosť by mu náležala len vtedy, ak by konal v pozícii meritórneho súdu odvodzujúceho
svoju právomoc od ustanovenia § 40 a nasledujúcich zákona č. 244/2002 Z. z.

Ad 1/
Lehota 15 dní na vydanie poverenia uvedená v ust. § 44 ods. 2 EP je procesnou  a zákonnou
lehotou. Zámerom tejto lehoty bolo zefektívnenie exekučného konania a snaha dosiahnuť, aby poverenie
na vykonanie exekúcie nebolo zdržiavané nečinnosťou exekučného súdu. Exekučný poriadok však
neuvádza sankciu za jej prekročenie, a preto ju treba považovať za poriadkovú lehotu.

Pokiaľ navrhovateľ tvrdil, že exekučný súd porušil zákonnú lehotu na rozhodnutie o vydaní poverenia
v citovanom zákonnom ustanovení, toto tvrdenie nie je pravdivé u vecí pod bodom 1, 2, 4, 5, 7 až 12.
Pokiaľ aj ku rozhodnutiu o návrhu na vydanie poverenia došlo vo veciach 3, 6 a 13 po tejto lehote,
nejednalo sa o porušenie povinnosti rozhodnúť v zákonnej lehote a to z týchto dôvodov:

Vo všetkých predmetných exekučných konaniach došlo ku zamietnutiu žiadosti o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie. Ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. 05.
2010 ukladalo súdu, ak nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo
návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, vydať v lehote 15 dní od doručenia
žiadosti rozhodnutie, ktorým poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Až v treťom odstavci citovaného
ustanovenia je upravený postup súdu v prípade, ak žiadosť exekútora zamieta. Tento odstavec
už neobsahuje žiadnu lehotu pre vydanie takéhoto rozhodnutia. Takto systematicky je zachované
poradie a úprava aj v nasledujúcich novelizáciách. Z jazykového, gramatického ako aj systematického
výkladu citovaného zákonného ustanovenia potom vyplýva, že pokiaľ v uvedených konaniach došlo ku



zamietnutiu žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia, neplatila pre takéto rozhodnutie súdu
15-dňová lehota uvedená v odstavci 2 citovaného zákonného ustanovenia. Nebol potom naplnený
predpoklad vzniku zodpovednosti za škodu na strane odporcu - tvrdený nesprávny úradný postup
spočívajúci v nedodržaní tejto lehoty.

Ad 2/
Čo sa týka tvrdeného nesprávneho úradného postupu odmietnutím vydania poverenia na vykonanie
exekúcie, nemohlo sa jednať o nesprávny úradný postup, ale len o nezákonné rozhodnutie a to v zmysle
ustanovenia § 6 ods. 4 zákona 514/2003 Z. z. Za nesprávny úradný postup nemožno považovať taký
postup, ktorý našiel svoj bezprostredný výraz vo vydanom rozhodnutí. Nesprávnym úradným postupom
nemôže byť samotný spôsob rozhodnutia, prípadne právne posúdenie veci (porovnaj rozhodnutie NS
SR 4Cdo/24/04).
Navrhovateľ však netvrdil, že by vydanie rozhodnutia o odmietnutí vydania poverenia pre exekútora na
vykonanie exekúcie malo byť nezákonným rozhodnutím. Podľa názoru súdu takéto rozhodnutie, ktorým
bolo odmietnuté vydať poverenie na vykonanie exekúcie exekútorovi, nebolo ani nesprávnym úradným
postupom v zmysle § 9 ods. 1 ani sa nejednalo o nezákonné rozhodnutie, ktorým by orgán verejnej moci
prekročil svoju právomoc v zmysle § 6 ods. 4 zákona 514/2003 Z. z. a to z týchto dôvodov:

Dôvodom pre odmietnutie vydania poverenia vo všetkých exekučných veciach, ktoré súviseli s
predmetom tohto sporu, bola nezákonnosť exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku z dôvodu
neprijateľnej rozhodcovskej doložky vyplývajúcej zo spotrebiteľského právneho vzťahu. Skúmaním
rozhodcovskej doložky súdy v exekučnom konaní nepreskúmavali vecnú správnosť rozhodcovského
rozsudku, ale len realizovali svoje oprávnenie vyplývajúce zo zákona a to z ustanovenia § 44 ods. 2
Exekučného poriadku, t. j. oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom.
Porovnaj rozhodnutie NS SR 1Cdo/144/2012, rozhodnutie KS v Banskej Bystrici 5CoE/47/13, v ktorom
je citovaný nález Ústavného súdu SR č. II.ÚS 545/2010 z 10. 12. 2010, tiež rozhodnutie NS ČR
23Cdo/1201/2009, ako aj rozhodnutie NS SR 5Cdo/212/2012 z 27. 02. 2013. Vo všetkých týchto
rozhodnutiach je uvedené, že exekučný súd je oprávnený a povinný skúmať zákonnosť exekučného
titulu a to v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a nielen s vydaním poverenia na
vykonanie exekúcie, pričom tak môže urobiť na návrh účastníka konania ako aj bez návrhu (§ 58 ods.
1 Exekučného poriadku). Je v kompetencii exekučného súdu skúmať tak formálnu ako aj materiálnu
vykonateľnosť exekučného titulu.

Z uvedených dôvodov mal súd za to, že navrhovateľ nepreukázal existenciu nesprávneho úradného
postupu na strane odporcu ako základnej podmienky vzniku zodpovednosti odporcu za škodu v zmysle
zákona 514/2003 Z. z.

Čo sa týka tvrdenej majetkovej škody predstavujúcej náhradu istiny s príslušenstvom, navrhovateľ
nepreukázal jej vznik, t. j. z akého dôvodu sa nemôže domáhať plnenia od povinného na základe
žaloby pred všeobecným súdom. Zastavením exekučného konania exekučný súd prelomil materiálnu
právoplatnosť rozhodcovského rozsudku a zanikla zároveň prekážka rozsúdenej veci. Pre oprávneného
zastavením exekučného konania podľa § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní odpadá prekážka res
iudicatae na uplatnenie práva na súde. Materiálna právoplatnosť rozhodnutia štátneho orgánu nie
je bezvýnimočná a možno ju prelomiť v zákonom stanovených prípadoch. O takýto prípad ide aj v
ustanovení § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní, ktoré v odstavci 2 dáva nielen možnosť, ale ukladá
povinnosť zastaviť exekúciu pre výkon rozhodcovského rozsudku, alebo exekučné konanie aj bez
návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa ods. 1 písm. d) alebo c). Jedná sa teda
o výslovnú vnútroštátnu právnu úpravu, ktorá nie je v rozpore s právom Európskej únie (porovnaj
rozhodnutie KS Prešov 6CoE/69/2011).
K tvrdeniu navrhovateľa, že rozhodnutie súdu bolo následkom nesústredenej činnosti takej intenzity,
ktorá mala za následok zmarenie nútenej vymožiteľnosti majetkového práva žalobcu, súd k tomu
poznamenáva, že v žiadnom z  konaní exekučný súd nekonal v neprimerane dlhej dobe. Naopak
k vydaniu rozhodnutia o žiadosti súdneho exekútora došlo v krátkej dobe, pričom následne
došlo ku zastaveniu exekúcie Danú procesnú situáciu si zapríčinil samotný navrhovateľ, ktorý
rozhodcovskú doložku sám sformuloval vo svojich zmluvných podmienkach spôsobom, ktorý spôsobil
jej neprijateľnosť. Nebol daný nárok navrhovateľa ani na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.



Súd ešte poznamenáva, že aj keď odporca poukazoval na znenie ustanovenia § 9 ods. 2 zákona č.
514/2003 Z.z. účinné od 01.01.2013 (že navrhovateľ mal preukázať podanie sťažnosti na prieťahy,
resp. prešetrenie vybavenia sťažnosti, právoplatné rozhodnutie ESĽP či Ústavného súdu SR), toto
ustanovenie má hmotnoprávny charakter. Nemá však retroaktívne účinky, preto nemohlo byť aplikované
na prejednávané prípady. Navrhovateľ podal návrh na predbežné prerokovanie nárokov na náhradu
škody ešte v roku 2012, kedy sa takýto postup nevyžadoval.

Čo sa týka návrhu navrhovateľa na prerušenie konania, súd tento návrh navrhovateľa zamietol z dôvodu,
že o námietke zaujatosti rozhodol Krajský súd v Banskej Bystrici tak, že konajúcu sudkyňu nevylúčil
z konania a rozhodovania vo veciach spojených v tomto konaní. Pokiaľ podal navrhovateľ sťažnosť
na Ústavný súd SR voči tomuto rozhodnutiu Krajského súdu v Banskej Bystrici, táto skutočnosť nie je
dôvodom, pre ktorý súd v zmysle § 109 ods. 1 OSP je povinný obligatórne prerušiť konanie. Súd môže
prerušiť konanie z dôvodov uvedených v § 109 ods. 2 písm. c) OSP, ak prebieha konanie, v ktorom sa
rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo ak súd dal na takéto konanie podnet.
S poukazom na Nález Ústavného súdu SR I.ÚS/21/00 v súvislosti aj s rozhodnutím Krajského súdu v
Banskej Bystrici v konaní 16Co/198/2013-465, nie je dôvodom na prerušenie konania v zmysle § 109
ods. 2 písm. c) OSP tá skutočnosť, že prebieha konanie na Ústavnom súde SR o porušení základných
práv postupom, ktorý sa týkal námietky zaujatosti sudcu, nakoľko meritórne rozhodnutie v konaní nebude
závisieť od rozhodnutia Ústavného súdu SR. Prerušenie konanie v takom prípade sa mohlo kvalifikovať
ako porušenie práva účastníka na konanie a rozhodnutie bez zbytočných prieťahov.

O trovách konania bolo rozhodnuté podľa ustanovenia § 142 ods.1 OSP. Úspešná žalovaná si uplatnila
náhradu trov konania, ale trovy konania nevyčíslila. Zo spisu jej nevyplývajú žiadne trovy konania. Z
týchto dôvodov súd rozhodol v zmysle § 151 ods. 2 OSP“.

Proti rozsudku odvolanie podal v celosti navrhovateľ odvolanie. Dôvody svojho odvolania označil
písmenami a) až g), v ktorých bodoch buď citoval zákonné ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku,
alebo uvádzal označenie paragrafu a paragrafové znenie zákona.
V ďalšom navrhovateľ tvrdil, že súd prejednal vec v jeho neprítomnosti napriek tomu, že on riadne a včas
požiadal o zrušenie pojednávania, uviedol, dôležité dôvody, predložil súdu listiny spájané s dôvodmi.
Súdu oznámil, že trvá na osobnej účastní právneho zástupcu na pojednávaní. Nemal možnosť sa vyjadriť
k tvrdeniam žalovaného, z ktorých pri svojom rozhodnutí vychádzal a zachytil ich iba v odôvodnení svojho
rozhodnutia. Tým, že súd konal bez nariadenia pojednávania porušil práva žalobcu na kontradiktórny
proces.
Navrhovateľ zdôraznil, že na jeho strane došlo jednak k majetkovej škode, ale aj k nemajetkovej ujme.
Súd však ignoroval všetky jeho tvrdenia o majetkovej škode, ktorá mu vznikla z titulu udržania a správy
informačného systému z titulu výdajov. Považuje v tejto časti rozhodnutie súdu za nepreskúmateľné.
Na jeho strane došlo aj k nemajetkovej ujme, pretože súd zistil, že o návrhoch v exekučnom konaní
nebolo rozhodnuté v zákone stanovenom čase a pre túto nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel
súd žiadne udržateľné ospravedlnenie. Navrhovateľ považoval rozhodnutie súdu za vnútorne rozporné,
pretože ten napriek tomu, že zistil porušenie práva, nekonštatoval ho a na tejto chybe postavil svoje
rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej ujmy. Rozhodnutie založené na skutkovej a právnej chybe je v
právnom štáte neudržateľné.
Navrhovateľ preto žiadal rozsudok okresného súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie.

Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec v rozsahu určenom § 212 ods. 1 OSP bez nariadenia
pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP a rozsudok okresného súdu potvrdil podľa § 219 ods. 1 OSP ako
vo výroku vecne správny.

Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku a konštatuje
správnosť jeho dôvodov (§ 219 ods. 2 OSP).

Odvolací súd považuje za nekonštruktívne opakovať správne závery okresného súdu, na ktoré bolo
naviac už v priebehu konania poukázané, nie len v rozhodnutí. Navrhovateľ však opätovne v odvolaní
prednáša tvrdenia, ktoré prednášal už v priebehu konania a súd prvého stupňa sa s nimi vyporiadal.
Uvádzal ich v podanom návrhu, uvádzal ich v odvolaniach voči vyrubeným poplatkom, uvádzal ich
v návrhu na prerušenie konania, a sú nosnou časťou aj jeho odvolania vo veci samej. Ide najmä o



tvrdenie, že rozhodoval vylúčený súd resp. vylúčený sudca a že o týchto skutočnostiach dosiaľ nie
je rozhodnutie. Z tvrdení navrhovateľa vyplýva záver, že skutočnosti o správnosti alebo nesprávnosti
vylúčenia okresného súdu môže s konečnou platnosťou rozhodnúť iba Ústavný súd SR, ktorý sa má
otázkou na základe jeho podnetu zaoberať.

Odvolací súd upozorňuje na skutočnosti, ktoré vyučuje každá právnická fakulta. Odvolacie tvrdenia
navrhovateľa však spochybňujú a ignorujú všetky pravidlá výstavby a aplikácie Občianskeho súdneho
poriadku, ktorý upravuje postup súdu a pravidlá jeho postupu, za ktorých môže dôjsť k vydaniu
rozhodnutia všeobecným súdom. Na tomto mieste odvolací súd poukazuje opätovne, že o tom či
sudcovia sú vylúčení už bolo právoplatne rozhodnuté.

Ku konkrétnym výtkam navrhovateľa na porušenie procesného postupu pri vydaní rozsudku postačí
poukázať. Výtka, že súd prejednal vec v neprítomnosti žalobcu a jeho právneho zástupcu napriek
tomu, že žalobca riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania, trval na osobnej účasti právneho
zástupcu žalobcu, je založená na negovaní notoricky známych procesných postupov zakotvených v
Občianskom súdnom poriadku. Navrhovateľ vlastne žiadal, aby odvolací súd v odôvodnení citoval
a vyučoval ustanovenia OSP, v ktorých sa hovorí  o odročení pojednávania, keď účastník o takéto
odročenie požiada.

Podľa ust. § 101 ods. 2 OSP súd pokračuje v konaní, aj keď sú účastníci nečinní. Ak sa riadne predvolaný
účastník nedostaví na pojednávanie a ani nepožiada z dôležitého dôvodu o odročenie, môže súd vec
prejednať v neprítomnosti takéhoto účastníka; prihliadne pritom na obsah spisu a dosiaľ vykonané
dôkazy.

Tvrdenie žalobcu, že požiadal včas o zrušenie pojednávania, uviedol dôležité dôvody a predložil súdu
listiny spájané s označenými dôvodmi nie je pravdivé. Neobstojí ani výtka navrhovateľa, že ak žalovaný
nereagoval na výzvu súdu, aby predložil písomné vyjadrenie k žalobnému návrhu, mal v zmysle ust. §
114 ods. 3 OSP súd rozhodnúť o návrhu pre zmeškanie. Odvolací súd nevidí dôvod, pre ktorý by bolo
potrebné vysvetľovať OSP v časti, kde je upravené rozhodovanie súdu pre zmeškanie.

Navrhovateľ tvrdí, že bolo porušené jeho právo na kontradiktórne konanie, pretože nemal možnosť
nie len predložiť dôkazy nevyhnutné na podporu úspešnosti svojej žaloby, ale zároveň sa oboznámiť
so všetkými predloženými dôkazmi alebo stanoviskami a vyjadriť sa k nim s cieľom ovplyvniť súdne
rozhodnutie. Ako už bolo uvedené, navrhovateľ sa však pojednávania na okresnom súde bez riadneho
ospravedlnenia nezúčastnil. V prípade účasti na pojednávaní by sa so všetkými dôkazmi, ktoré boli
zhrnuté v spise, a ktoré môže mať navrhovateľ na mysli, bol oboznámil a v prípade potreby by mu súd
nepochybne poskytol lehotu, v ktorej by mal možnosť k týmto dôkazom sa vyjadriť.

Tvrdenia odvolateľa, že okresný súd nevysvetlil konkrétne „to či ono“, alebo to neuviedol, je veľmi
účelové. Pri riadnom, korektnom a dôslednom oboznámení sa s rozsudkom okresného spisu je zrejmé,
že všetky otázky namietané navrhovateľom v odvolaní boli už súdom prvého stupňa vysvetlené.
Odvolací súd nepovažuje rozhodnutie súdu prvého stupňa za vnútorne rozporné. Tvrdená vnútorná
rozpornosť rozhodnutia súdu prvého stupňa môže vychádzať iba z nepochopenia judikatúry Ústavného
súdu SR, na ktorú sa okresný súd v rozhodnutí odvoláva a to konkrétne rozhodnutie Ústavného súdu
SR č. I. ÚS 21/2000. Bližšie vysvetlenie sa nachádza v rozsudku súdu prvého stupňa.

Úspešný odporca si v odvolacom konaní trovy neuplatnil a o ich náhrade preto nebolo rozhodnuté.

O veci senát odvolacieho súdu rozhodol pomerom hlasov členov senátu 3 : 0.

Poučenie:

proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.