Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 8Cob/199/2016 z 23. 10. 2017 Citácia: rozsudok Krajského súdu Trenčín z 23. októbra 2017, sp. zn. 8Cob/199/2016, ECLI:SK:KSTN:2017:3514203649.1 Krajský súd Trenčín | 8Cob/199/2016 | ECLI:SK:KSTN:2017:3514203649.1 | 2017-10-23 | Rozsudok Oblasť práva: Obchodné právo – Zmenky Citované ustanovenia: § 387 ods. 1 CSP, § 387 ods. 2 CSP, § 53 ods. 4 písm. l) OZ, § 54 ods. 1 OZ, § 53 ods. 4 písm. k) OZ, § 3 ods. 1 OZ Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/baa740ed-96dd-4d3f-9f47-05335054b197 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2017:3514203649.1 Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 8Cob/199/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3514203649
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 10. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Legerská
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2017:3514203649.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dariny
Legerskej a členiek senátu JUDr. Ivety Záleskej a Mgr. Ivany Šlesarovej
v právnej veci žalobcu: CD Consulting s.r.o., so sídlom Příkop 843/4, Zábrdovice, 602 00 Brno,
Česká republika, IČO 264 29 705, proti žalovanému: Z. V., bytom Sv. R. a M. XXXX/X, A. - A., v
spore o zaplatenie zmenkovej sumy 1.001,01 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom č. k. 8Cb/76/2014-61 zo dňa 27. apríla 2016, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v časti výroku, ktorým žalobu vo zvyšnej časti zamietol a
vo výroku o náhrade trov konania p o t v r d z u j e.

Žalovanému sa nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalobcovi n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom v čase platnosti a účinnosti Občianskeho súdneho poriadku súd prvej
inštancie vo výroku I. konanie v časti o zaplatenie zmenkového úroku 0,19 % denne zastavil,
vo výroku II. vo zvyšnej časti návrh zamietol a vo výroku III. žalovanému náhradu trov konania
nepriznal. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobca sa podaným návrhom domáhal zaplatenia
zmenkovej sumy 1.001,01 Eur spolu so zmenkovým úrokom, zmenkovou odmenou a súčasne žiadal
aj náhradu trov konania. Svoj návrh odôvodnil tým, že ako indosatár je nadobúdateľom všetkých práv zo
zmenky, ktorú vystavil žalovaný dňa 28.10.2010 na zmenkovú sumu 1.001,01 Eur. Do jej textu bol poňatý
záväzok žalovaného zaplatiť za túto zmenku pri predložení na rad zmenkového veriteľa zmenkovú
sumu spolu s 0,25 % denným úrokom od 12.06.2011. Indosant predložil zmenku k zaplateniu, pričom
vystaviteľ doposiaľ nič nezaplatil. V súlade s článkom 5 ods. 1 Nariadenia nariadil súd prvej inštancie
pojednávanie. Účastníkom, resp. právnemu zástupcovi žalobcu bolo doručené poučenie podľa § 120
ods. 4 O.s.p., resp. takéto poučenie bolo dané i na nariadenom pojednávaní. Po nariadení pojednávania
vzal žalobca návrh čiastočne späť, a to v časti zmenkového úroku vo výške 0,19% denne, teda namiesto
pôvodne uplatneného zmenkového úroku vo výške 0,25% denne žiadal priznať zmenkový úrok len
vo výške 0,06 % denne. Konanie s poukazom na čiastočné späťvzatie návrhu žalobcom súd prvej
inštancie podľa
§ 96 ods. 1 O.s.p. zastavil v časti zmenkového úroku vo výške 0,19 % denne. Ďalej vykonal dokazovanie
oboznámením zmenky, zmluvy o úvere zo dňa 28.01.2010 a všeobecných podmienok poskytnutia úveru.
Zistil nasledovný skutkový stav veci. Dňa 28.10.2010 uzatvorila spoločnosť O., s.r.o., so žalovaným na
predtlačenom formulári zmluvu o úvere č. XXXXXXXXX, podľa ktorej jej bol poskytnutý úver vo výške
500 Eur (ďalej len "zmluva o úvere"). V bode 13 všeobecných podmienok poskytnutia úveru je obsiahnutá
dohoda o vyplnení zmenky, podľa ktorej na zabezpečenie peňažného záväzku dlžníka ako vystaviteľa
zmenky vyplývajúceho z tejto úverovej zmluvy voči veriteľovi ako remitentovi, vystavil vystaviteľ zmenku,
v ktorej nie je vyplnená zmenková suma a dátum začiatku úročenia zmenkovej sumy. Zmluvné strany



sa dohodli, že zmenkovú sumu vyplní na zmenke remitent najskôr v deň, kedy sa v zmysle bodu 4
týchto podmienok stane celý dlh splatný okamžite. Dátum začiatku úročenia zmenkovej sumy vyplní na
zmenke remitent tak, že ním bude deň, kedy sa v zmysle bodu 4 týchto podmienok stal splatný celý
dlh. Zo zmenky vystavenej žalovaným dňa 28.10.2010 na rad O., s.r.o., súd prvej inštancie zistil, že
zmenka bola splatná pri predložení (vistazmenka) s doložkami "bez protestu" a "na platenie predložiť
v lehote 4 rokov od vystavenia". V pravom hornom rohu zmenky sa v rámčeku nachádza číslo zmluvy
č. XXXXXXXXX. Zároveň zistil, že práva vyplývajúce z predmetnej zmenky boli spoločnosťou O., s.r.o.,
prevedené rubopisom na žalobcu. Právne súd prvej inštancie poukázal na § 52 ods. 1,2, § 53 ods. 1,
§ 39 Obč. zákonníka a čl. I § 11 ods. 1, 2 a § 17 z.č. 191/1950 Zb. zmenkové a šekového v znení
neskorších predpisov (ďalej len ZZŠ ). Súd prvej inštancie konštatoval, že vzťah strán sporu je vzťahom
dodávateľa
a spotrebiteľa podľa § 52 ods. 3 a 4 Občianskeho zákonníka a treba naň aplikovať ustanovenia
Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách. Zmluva o úvere bola žalovanému predložená
už vo vopred, dodávateľom pripravenom predtlačenom formulári, teda bez možnosti žalovaného
akokoľvek ovplyvniť jej obsah. Zmenka vychádza zo zmluvy o úvere uzavretej medzi spoločnosťou O.,
s.r.o., ako dodávateľom a žalovaným ako spotrebiteľom, má teda tiež pôvod v spotrebiteľskom vzťahu.
Žalovaným bola vystavená ako zabezpečovacia zmenka k zmluve o úvere, pričom bola v súlade s
bodom 13 všeobecných podmienok poskytnutia úveru vystavená ako blankozmenka. Zmenková suma
a dátum začiatku úročenia zmenkovej sumy bol do zmenky doplnený dodatočne, čo vyplýva aj
z odlišného spôsobu vyplnenia týchto údajov v porovnaní s údajmi o vystaviteľovi, mieste
a dátume vystavenia zmenky. Po preskúmaní zmluvy o úvere vrátane všeobecných podmienok
poskytnutia úveru dospel súd prvej inštancie k záveru, že zmluva je koncipovaná tak, že je v nej
hrubým spôsobom narušená rovnováha medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, a to najmä v
ustanoveniach o zabezpečovacích prostriedkoch (dohoda
o zrážkach zo mzdy, niekoľkonásobné zmluvné pokuty vrátane tzv. "poplatku z dôvodu neplnenia
záväzkov dlžníka", blankozmenky) a zároveň sú zmluva a všeobecné podmienky koncipované výlučne
na prospech veriteľa, obsahujú prakticky len povinnosti dlžníka a práva a výhody veriteľa. Vzhľadom na
nerovnosť podmienok účastníkov zmluvy vyjadrenú
v takmer všetkých ustanoveniach zmluvy sa celá zmluva prieči dobrým mravom a je
v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku. Skutočnosť, že sa zmluva prieči dobrým mravom
spôsobuje jej absolútnu neplatnosť. Súd prvej inštancie zdôraznil, že žalobcovi nie je možné priznať
ním uplatnený nárok nielen z dôvodu neplatnosti samotnej zmluvy o úvere, ktorý predložená zmenka
zabezpečovala, ale aj preto, že vychádza zo zmenky vystavenej spotrebiteľom bez toho, aby bola pri
uzavretí zmenkovej zmluvy vylúčená prevoditeľnosť tejto zmenky indosamentom. Z ustanovení čl. I §
11 ZZŠ vyplýva, že zo zákona je každá zmenka prevoditeľná indosamentom, pokiaľ v nej výslovne nie je
uvedený text "nie na rad". Prevoditeľnosť zmenky nastáva zo zákona. V zmysle týchto ustanovení čl. I §
17 ZZŠ má indosament zmenky tie účinky, že žalovaný zo zmenky, v tomto prípade spotrebiteľ, nemôže
robiť majiteľovi námietky, ktoré sa zakladajú na jeho vlastných vzťahoch k vystaviteľovi alebo k predošlým
majiteľom, okrem ak majiteľ pri nadobúdaní zmenky konal vedome na škodu dlžníka. Indosamentom
zmenky sa tak spotrebiteľ ako zmenkový dlžník dostáva do situácie, že sa nemôže dovolávať zákonnej
ochrany svojich práv ako slabšej zmluvnej strany v spotrebiteľskom vzťahu, ibaže by preukázal, že
majiteľ zmenky pri jej nadobúdaní konal vedome na jeho škodu. Zákon súčasne umožňuje, aby účastníci
v zmenkovej zmluve prevoditeľnosť zmenky indosamentom vylúčili (§ 11 ods. 2 ZZŠ) čo by malo za
následok, že spotrebiteľ ako zmenkový dlžník bude mať v prípade prevodu zmenky zachované námietky,
ktoré sa zakladajú na jeho vlastných vzťahoch k vystaviteľovi alebo k predošlým majiteľom zmenky.
Ustanovenie § 11 ods. 2 ZZŠ umožňujúce vylúčiť prevoditeľnosť indosamentom tak predstavuje práve
také ustanovenie, ktoré je na prospech spotrebiteľa a v zmysle § 52 ods. 2 Obč. zákonníka sa preto v
prípade zmenky vychádzajúcej zo spotrebiteľského vzťahu
a vystavenej spotrebiteľom musí ako spotrebiteľovi prospešnejšie použiť vždy. Porušenie tohto
zákonného príkazu zakladá rozpor zmenkovej zmluvy so zákonom a tým jej neplatnosť podľa § 39
Občianskeho zákonníka. Nevylúčenie prevoditeľnosti zmenky, ktorá sa týka spotrebiteľského vzťahu
a z ktorej je zmenkovým dlžníkom spotrebiteľ, indosamentom podľa § 11 ods. 2 ZZŠ je porušením
povinnosti použiť v spotrebiteľskom vzťahu vždy takú právnu úpravu, ktorá je na prospech spotrebiteľa /
§ 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka/, čo zakladá neplatnosť zmenkovej zmluvy (kauzy zmenky)podľa §
39 Občianskeho zákonníka pre rozpor so zákonom (tento záver vyplýva aj z rozsudku Vrchního soudu
v Prahe sp. zn.
9Cmo 122/2013 zo dňa 29.04.2013, s ktorým sa stotožňuje aj Krajský súd v Trenčíne vo svojich
rozhodnutiach, v ktorých sa uplatňoval obdobný nárok ). Na základe uvedeného súd prvej inštancie



návrh zamietol. Žalovanému nepriznal náhradu trov konania, na ktoré mu vznikol nárok podľa § 142
ods. 1 O.s.p., pretože si náhradu trov podľa § 151 ods. 1 O.s.p. neuplatnil.

2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalobca v zákonom stanovenej lehote odvolanie z dôvodov,
že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 205 ods. 2
písm. b/ O.s.p.), účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom (§ 205
ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p.) a rozhodnutie súdu prvého stupňa
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.). Poukázal na to, že
súd prvej inštancie vo veci vykonal dokazovanie oboznámením sa so zmluvou o úvere, exekučným
spisom a ďalšími listinnými dôkazmi. Žalobca ani žalovaný dokazovanie v tomto rozsahu nenavrhli.
Podľa § 120 O.s.p. dokazovanie v sporovom konaní je ovládané prejednacou zásadou , čo znamená,
že súd vychádza len zo skutočností tvrdených účastníkmi a vykonáva len tie dôkazy, ktoré účastníci
navrhli. V danej veci súd prvej inštancie mohol a mal rozhodnúť o práve na úhradu zmenkovej sumy a jej
príslušenstva len z predloženej zmenky. Z uskutočnených prednesov sporových strán počas písomnej
fázy konania (koncentračná zásada podľa čl. 5 Nariadenia)
a vykonaného dokazovania vedeného na základe návrhov sporových strán, nevyplynula potreba
vykonať ďalšie nenavrhnuté dôkazy. Žalovaný mohol na základe čl. 5 ods.3 a 6 Nariadenia vzniesť
námietky voči zmenke, ak však tak neurobil, musia byť akékoľvek iné námietky odmietnuté, a to z dôvodu
uplatnenia koncentračnej zásady konštruovanej Nariadením. Súd samotný nie je legitimizovaný na to,
aby postupom podľa § 120 ods. 1 veta prvá O.s.p. vznášal námietky voči zmenke za žalovaného. Ak tak
súd učinil, ide o porušenie princípu kontradiktórnosti súdneho konania a rovnosti účastníkov konania ako
súčasti práva na spravodlivé súdne konanie. Súd z vlastnej iniciatívy, bez návrhu žalovaného vykonal
dokazovanie, ktoré údajne preukázalo charakter žalovaného ako spotrebiteľa. Žalovaný sa tejto obrany
nedovolával, pohľadávku žalobcu nerozporoval, svojim konaním ju prakticky uznal. Súd sám iniciatívne
rozširoval okruh dokazovaných skutočností v tom smere, aby získal pre žalovaného dostatočný podklad
pre zamietnutie návrhu. Takéto správanie súdu je
v právnom štáte neprijateľné a predstavuje výrazný zásah do práva na spravodlivý súdny proces, ktoré
je garantované čl. 46 ods.1 Ústavy SR, ako aj čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd. Žalobca v odvolaní tvrdil, že je majiteľom zmenky na základe indosamentu a nie je účastníkom
akéhokoľvek spotrebiteľského vzťahu, pričom ide
o zmenku platnú, ktorá je abstraktným samostatným záväzkom neakcesorickej povahy a nie je možné ju
spájať ani podmieňovať inými okolnosťami než tými, ktoré sú uvedené na zmenke. Súd prvej inštancie
sa aplikáciou príslušných ustanovení o zmene upravených v zákone
č. 191/1950 Zb. vôbec nezaoberal a ignoroval predmet sporu. Predovšetkým ignoroval ustanovenie § 17
ZŠZ, z ktorého vyplýva, že žalovaný vo všeobecnosti nie je oprávnený vznášať tzv. kauzálne námietky
voči majiteľovi zmenky, ktoré vyplývajú z jeho vzťahov
s pôvodným majiteľom zmenky. Ak tak v sporovom konaní nemôže robiť žalovaný, tým menej tak môže
robiť sám súd. Súd porušil poučovaciu povinnosť prekročením ustanovenia
§ 5 ods. 1 O.s.p., porušil ustanovenia o vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov, prihliadol na
skutočnosti a dôkazy, na ktoré nebolo možné prihliadnuť, pretože nemali byť
v sporovom konaní vedenom podľa Nariadenia vykonané bez návrhu. V odvolaní žalobca poukázal na
rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 22.08.2002, sp. zn.
25Cdo 1839/2000, uznesenie Krajského súdu v Prešove zo dňa 05.09.2013, sp. zn. 10Co/79/2013 a
uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 21.11.2013, sp. zn. 43CoZm/10/2013. S poukazom
na zákon č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch žalobca uviedol, že tento zákon pripúšťal, aby na
zabezpečenie nárokov zo spotrebiteľského úveru bola vystavená zmenka, pri ktorej bola limitovaná len
výška zabezpečenia vo vzťahu k aktuálnej výške dlhu v čase jej vyplnenia. Zmenka mohla byť používaná
aj v prostredí spotrebiteľských úverov. Prípustné sú akékoľvek zmenky, akékoľvek doložky a zároveň
aj blankozmenky s úpravou vyplnenia zmenky v dohode o vyplňovacom práve. Dohoda o vyplňovacom
práve nemohla byť neplatná a neprijateľnou zmluvnou podmienkou v prípade spotrebiteľa, pretože
právna úprava explicitne pripúšťala používanie blankozmeniek. Napadnuté rozhodnutie je prekvapivým
rozhodnutím, čo predstavuje odňatie možnosti konať pred súdom. Žalobca navrhol rozhodnutie súdu
prvej inštancie zmeniť tak, že návrhu na uplatnenie pohľadávky odvolací súd v celom rozsahu vyhovie
a prizná žalobcovi právo na náhradu trov odvolacieho konania, ktoré v odvolaní vyčíslil.

3. Písomné vyjadrenie k odvolaniu žalobcu podané nebolo.



4. Od 1. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len CSP),
ktorým bol zrušený zákon č. 99/1963 Zb. O.s.p. v znení neskorších predpisov.

5. Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd preskúmal vec na podklade podaného odvolania podľa §
379 a § 380 ods. 1, 2 CSP v napadnutej časti výroku, ktorým bola žaloba vo zvyšnej časti zamietnutá
a v časti výroku o náhrade trov konania. Dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie
je potrebné v týchto častiach ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdiť. Rozhodnutie v
časti výroku, ktorým súd prvej inštancie konanie v časti o zaplatenie zmenkového úroku vo výške 0,19
% denne zastavil nepreskúmaval, pretože v tejto časti rozhodnutie odvolaním napadnuté nebolo, čím
nadobudlo právoplatnosť. Odvolací súd rozhodol bez nariadenia pojednávania v zmysle ustanovenia
§ 385 ods. 1 CSP, keď v danej veci nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nariadenie
pojednávania nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem.

6. Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo
dňom jeho účinnosti.

7. Podľa § 470 ods. 2 CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia
účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom
prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v
neprospech strany.

8. Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie
dostatočným spôsobom, dôkladne sa zaoberal tvrdeniami a dôkazmi strán sporu, dôkazy vyhodnotil
v súlade so zásadami uvedenými v § 191 CSP a zo zisteného skutkového stavu vyvodil správny
právny záver, keď s poukazom na ním citované ustanovenia Občianskeho zákonníka, Obchodného
zákonníka a zákona zmenkového a šekového žalobu vo zvyšnej časti zamietol. Svoje rozhodnutie
súd prvej inštancie podrobne a presvedčivo odôvodnil. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s
odôvodnením napadnutého rozsudku a konštatuje správnosť jeho dôvodov, na ktoré v podrobnostiach
odkazuje.

9. Žalobca v odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie namietal, že súd prvej inštancie vykonal nikým
nenavrhnuté dokazovanie, svojvoľne rozšíril rozsah dokazovania, a najmä neumožnil stranám sporu
vyjadriť sa k vykonanému dokazovaniu (koncentračná zásada v zmysle čl. 5 Nariadenia). Poukázal na
to, že súd samotný nie je legitimizovaný vznášať za žalovaného námietky voči zmenke, pretože tým
porušil princíp kontradiktórnosti konania a rovnosti strán sporu ako súčasti práva na spravodlivý proces.

10. Kľúčovými cieľmi európskeho konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu stanovenými v článku 1
nariadenia sú zrýchlenie, zjednodušenie konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu v cezhraničných
sporoch v rámci EÚ a zníženie nákladov, čím sa zjednoduší prístup k spravodlivosti. Pri plnení týchto
cieľov majú súdy kľúčovú úlohu iniciovať kontroly a určovať postup, ktorý treba v rámci európskeho
konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu dodržiavať, ako aj primeraným spôsobom uplatňovať
vnútroštátne procesné právo, čo vyplýva z článku 19 Nariadenia. V zmysle bodu 9 preambuly Nariadenia
by mal súd rešpektovať právo na spravodlivý proces a zásadu kontradiktórneho procesu najmä pri
rozhodovaní o potrebe ústneho pojednávania, o dôkazných prostriedkoch a rozsahu, v akom sa
vykonávajú dôkazy.

11. Jedna zo zásadných odvolacích námietok žalobcu spočívala v tom, že žalovaný sa v konaní
žiadnej obrany nedovolával, námietky voči zmenke nevzniesol, a preto mal súd prvej inštancie
vo veci rozhodnúť vyhovujúcim rozhodnutím. Tento názor je však nesprávny. Článok 4 Nariadenia
upravuje zjednodušený a v zásade písomný spôsob vedenia konania s nízkou hodnotou sporu a
môže vzbudiť dojem, že súd nemá k dispozícii iné dôkazné prostriedky než v ňom uvedené a nemá
v zásade možnosť oboznámiť sa s inými písomnými dôkazmi, napr. so spotrebiteľskou zmluvou.
Podľa názoru odvolacieho súdu nebolo však cieľom Nariadenia obmedziť sudcov pri zadovážení si
dôkazov potrebných pre rozhodnutie veci, ale umožniť im využívanie technických a iných prostriedkov
v záujme toho, aby dokazovanie prebehlo čo najjednoduchším a najmenej zaťažujúcim spôsobom (čl.
9 ods. 3 Nariadenia). Z článkov 8 a 9 Nariadenia jednoznačne vyplýva, že aj v konaniach s nízkou
hodnotou sporu je zachovaná možnosť sudcu vykonať potrebné dokazovanie a napr. aj nariadiť



ústne pojednávanie, ak to považuje za potrebné. Aj napriek zjednodušenej forme tohto druhu konania
považoval odvolací súd postup súdu prvej inštancie za správny, pričom súd prvej inštancie rešpektoval
ustálenú judikatúru Súdneho dvora, v zmysle ktorej je súd povinný ex offo prihliadať na nekalosť
zmluvných podmienok v spotrebiteľských zmluvách. Aj keď súčasné procesné predpisy vo všeobecnosti
prenechávajú do značnej miery smerovanie konania v dispozícii strany sporu (zvyšujúci sa dôraz na
dispozitívnosť a kontradiktórnosť konania), nemožno pripustiť, aby sa súdy (sudcovia)
dostali do postavenia, aby len automaticky vytvárali exekučné tituly vychádzajúce iba z formálnych
náležitostí podkladov rozhodnutia. Takýto prístup by bol v rozpore so s § 2 ods. 2 zákona č. 385/2000
Z.z., v ktorom je zakotvené právo aj povinnosť sudcov byť pri výkone svojej funkcie nezávislý, zákony
a iné všeobecne záväzné právne predpisy vykladať podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia;
rozhodovať nestranne a spravodlivo. Preto v akokoľvek formalizovanom procesnom postupe musí súd
dbať, aby neprestal byť orgánom ochrany práv. Ani náležitý procesný postup tak nemôže viesť k vydaniu
rozhodnutia, ktoré by učinilo vykonateľným nárok založený na takých excesoch, ako je zjavná absolútna
neplatnosť právneho úkonu, zneužitie práva, šikanózny výkon práva a podobne. To neznamená, že
by zodpovednosť za výsledok sporu nemala byť zásadne na strane sporu a ani to, že by súd mal
nahrádzať jeho pasivitu. Je však potrebné vnímať hranicu, po ktorú môže byť nepriaznivý výsledok
sporu odôvodniteľný prístupom účastníka k uplatneniu jeho práv v konaní, ale za ktorou je súd povinný
zamedziť tomu, aby svojou autoritou aproboval nežiaduce použitie práva. Práve takéto postavenie
súdu je nevyhnutným atribútom právneho štátu a spravidla je vyjadrené v procesných ustanoveniach
predpisov stanovujúcich ich základné princípy vychádzajúce z hodnotových základov spoločnosti. V
prípade Nariadenia je to jednoduchý odkaz na spravodlivosť ako vodiaci princíp, na ktorý priamo
odkazuje v bode 1 preambuly. Nebolo by možné považovať za spravodlivé také rozhodnutie, ktoré by
súd vydal napriek závažným principiálnym pochybnostiam o dôvodnosti uplatneného nároku iba preto,
že bol dodržaný procesný postup, ktorý sám o sebe dovoľuje uplatnenému nároku vyhovieť. Vzhľadom
na to bol súd prvej inštancie aj v procese podľa Nariadenia oprávnený rozhodnúť inak ako vyhovením
návrhu, (a to aj za situácie, že by žalovaný v žalobnej odpovedi nárok prípadne akceptoval) a bol
oprávnený aj na vykonanie dôkazov, ktoré strany sporu nenavrhli, pretože boli nevyhnutné pre také
rozhodnutie vo veci, ktoré zabránilo aprobovaniu zjavne neprimeraného použitia zmenky.

12. Žalobou v predpísanej podobe (tlačivo A) podanou podľa článku 4 ods. 1 Nariadenia Európskeho
parlamentu a Rady (ES) č. 861/2007, ktorým sa ustanovuje európske konanie vo veciach s nízkou
hodnotu sporu, sa žalobca proti žalovanému domáhal zaplatenia zmenkovej sumy 1.001,01 Eur s
príslušenstvom a náhrady trov konania. Podľa článku 5 ods. 1 Nariadenia má konanie vo veciach
s nízkou hodnotou sporu písomnú formu. Súd nariadi ústne pojednávanie iba vtedy, ak to považuje
za potrebné, alebo ak to navrhnú účastníci, príp. niektorý z nich. V súlade s článkom 19 Nariadenia
ak Nariadenie neustanovuje inak, európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu sa riadi
slovenským procesným právom. Procesný postup súdu je upravený v článku 5 ods. 2 - 7, článku 6, 7,
8, 9, článku 12 ods. 2 Nariadenia, v ostatnom sa tento postup riadi Občianskym súdnym poriadkom.
Kľúčovými cieľmi európskeho konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu stanovenými v článku 1
Nariadenia sú zrýchlenie, zjednodušenie konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu
v cezhraničných sporoch v rámci Európskej únie zníženie nákladov, čím sa zjednoduší prístup k
spravodlivosti. Pri plnení týchto cieľov majú súdy kľúčovú úlohu iniciovať kontroly
a určovať postup, ktorý treba v rámci európskeho konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu
dodržiavať, ako aj primeraným spôsobom uplatňovať vnútroštátne procesné právo, čo vyplýva z článku
19 Nariadenia. V zmysle bodu 9 preambuly Nariadenia by mal súd rešpektovať právo na spravodlivý
proces a zásadu kontradiktórneho procesu najmä pri rozhodovaní o potrebe ústneho pojednávania,
o dôkazných prostriedkoch a rozsahu v akom sa vykonávajú dôkazy. Povinnosť súdu kontrolovať a
určovať postup v rámci európskeho konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu sa posilňuje v zmysle
článku 12 ods. 2 Nariadenia, ktorým sa súdu ukladá povinnosť podporovať strany sporu, pokiaľ ide
o procesnoprávne veci, a to poskytovaním informácií o procesnoprávnych otázkach, pričom z
odôvodnenia čl. 9 vyplýva, že súd musí v záujme zabezpečenia spravodlivosti konania voči obidvom
stranám sporu postupovať rovnakým spôsobom. Povinnosť informovať strany o procesnoprávnych
otázkach si súd môže v závislosti od vnútroštátnych postupov plniť rôznym spôsobom.

13. Odvolací súd v konaní nezistil, že pred súdom prvej inštancie došlo k vadám v postupe súdu podľa
čl. 7 ods. 1 Nariadenia pri posudzovaní procesných otázok v priebehu konania. Súd prvej inštancie
doručil stranám sporu poučenie účastníka konania podľa v tom čase platného a účinného Občianskeho
súdneho poriadku. Žalovanému doručil aj kópiu zmenky. Súd prvej inštancie vykonal skutkové zistenia,



ktoré posúdil ako právne významné pre rozhodnutie o uplatnenom nároku a následne vo veci rozhodol
na pojednávaní dňa 27. apríla 2016, na ktorom aj vyhlásil rozsudok.

14. V súlade s bodom 22 preambuly, článkom 12 ods.2 a 19 tohto Nariadenia je súd povinný poučiť
účastníkov o ich procesných právach. Je potrebné postupovať v súlade
s vnútroštátnym právom, ktoré jednoznačne v § 120 ods. 4 O.s.p. platného a účinného do 30.6.2016
ukladá povinnosť súdu prvej inštancie pred rozhodnutím vo veci samej poučiť účastníkov, že všetky
dôkazy a skutočnosti musia predložiť alebo označiť najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej,
pretože na dôkazy a skutočnosti predložené a označené neskôr súd neprihliada. Skutočnosti a dôkazy
uplatnené neskôr sú odvolacím dôvodom len za podmienok uvedených v § 205a.

15. Súd prvej inštancie dodržal v konaní procesný postup, ktorý vyplýva z Nariadenia
a v spojení s ním z príslušných ustanovení O.s.p. platného a účinného v čase rozhodovania, pričom
postupoval v súlade s § 120 O.s.p. platného a účinného do 30.06.2016, a účastníkov konania poučil
podľa § 120 ods. 4 O.s.p. platného a účinného do 30.06.2016 o dôkaznej povinnosti. Túto povinnosť
má súd bez ohľadu na to, či je účastník konania právne zastúpený. V nadväznosti na oznámenie súdu
adresované účastníkom konania, že vykoná z vlastnej iniciatívy aj iné, než účastníkmi predložené
dôkazy, sa toto poučenie javilo ako potrebné. Splnenie tejto poučovacej povinnosti má rozhodujúci
vplyv na rozhodnutie vo veci samej, na možnosť napadnúť toto rozhodnutie v riadnom, prípadne aj
v mimoriadnom opravnom konaní, pretože jeho obsahom je významné obmedzenie predkladať alebo
označovať
v ďalšom konaní dôkazné prostriedky a skutočnosti, hoci objektívne existujú. Súd prvej inštancie musí
splniť túto poučovaciu povinnosť s osobitným zreteľom na to, že spravidla ide o poslednú reálnu možnosť
predložiť alebo označiť dôkazné prostriedky a skutočnosti, ktoré by mohli priniesť skutkové poznatky
nevyhnutné na úspech žaloby alebo účinnú obranu proti nej. Žalobca bol v konaní riadne poučený a
bol oboznámený s vykonaním dôkazov na nariadenom pojednávaní. Nemôže preto tvrdiť, že napadnuté
rozhodnutie je prekvapivým rozhodnutím.

16. Preskúmaním obsahu súdneho spisu odvolací súd zistil, že žalobca mal objektívnu možnosť
vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam a dôkazom, ktoré súd prvého stupňa pripojil do spisu bez návrhu
účastníkov konania podľa § 120 ods. 1 posledná veta O.s.p. platného a účinného do 30.6.2016 a ktoré
pri rozhodovaní posúdil ako významné pre zistenie skutkového stavu a právne posúdenie žalobcom
uplatneného peňažného nároku zo zmenky podľa § 123 O.s.p. platného a účinného do 30.6.2016.
Citované zákonné ustanovenie dáva súdu možnosť vykonať aj iné dôkazy ako tie, ktoré navrhli účastníci
konania, za účelom zistenia skutkového stavu, zvlášť za situácie aká nastala v danom spore. Ide vlastne
o prelomenie zásady formálnej pravdy v sporovom konaní. Tento postup je výnimočný a je možné
ho využiť vtedy, keď je vykonanie nenavrhnutých dôkazov nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Súd
prvej inštancie mal zo žalobcom predloženej vlastnej zmenky preukázané, že pôvodným majiteľom
zmenky bola spoločnosť O. s.r.o., na rad ktorej vystavil dňa 28. októbra 2010 žalovaný zmenku, na
líci ktorej sa nachádza číslo zmluvy XXXXXXXXX. Práve tieto skutočnosti boli podkladom pre postup
súdu prvej inštancie podľa § 120 ods. 1 posledná veta O.s.p. platného a účinného do 30.6.2016,
pretože vznikli pochybnosti, či zmenka vystavená žalovaným má alebo nemá zabezpečovací charakter,
či zabezpečovala alebo nezabezpečovala plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, prípadne i zo zmluvy o
spotrebiteľskom úvere.
17. V prospech správnosti takéhoto postupu súdu prvej inštancie svedčí aj to, že bol v súlade so
stanoviskom spoločného zasadnutia občianskoprávneho a obchodného kolégia Najvyššieho súdu SR
zo dňa 20.10.2015 podľa ktorého, v prípade, ak z akýchkoľvek okolností prejednávanej veci vyplynie
konajúcemu súdu súvislosť s nekalou povahou či neprípustnosťou uplatneného nároku, je tento ex offo
povinný zabezpečiť prieskum nároku v intenciách možnej absolútnej neplatnosti úkonu, v ktorom
má nárok základ. Ak je vystaviteľom zmenky spotrebiteľ, je možné túto skúmať až po úroveň dohody o
vyplňovacom práve, aplikujúc právnu úpravu platnú a účinnú v čase, kedy bola zmenka vystavená.

18. Úlohou súdov členských štátov EÚ (ďalej „vnútroštátny súd“) je uplatňovať popri vnútroštátnom
práve aj právo Spoločenstva (komunitárne právo), ktoré sa musí v členských štátoch EÚ uplatňovať
jednotne. Právo Spoločenstva má tú zvláštnosť, že mení právomoci vnútroštátneho súdu v jeho vzťahu
k zákonom.



19. Rozsudok Súdneho dvora Európskych spoločenstiev, ďalej len „Súdny dvor“ vo veci Simmeathal
II (29.03.1978, 106/77), pomenoval úlohu vnútroštátneho súdu: „Každý vnútroštátny súd je v medziach
svojej právomoci povinný v úplnosti používať komunitárne právo a chrániť práva, ktoré z tohto právneho
systému vznikajú jednotlivcom“. Podľa názoru ESD by účinnosť komunitárneho práva bola „oslabená",
keby vnútroštátnym súdom bolo bránené záväzne používať komunitárne právo v súlade s rozhodnutím,
či ustálenou judikatúrou Európskeho súdneho dvora. V tomto kontexte je potom možné považovať
vnútroštátny súd za „všeobecný komunitárny súd“, ktorý plní dvojitú úlohu; úlohu súdu členského štátu a
súdu Spoločenstva. Vnútroštátny súd je pri použití vnútroštátneho práva a najmä ustanovení právnej
úpravy osobitne prijatej za účelom splnenia požiadaviek smernice, povinný vykladať vnútroštátne právo
v čo najširšom možnom rozsahu v zmysle znenia a cieľa príslušnej smernice, aby dosiahol výsledok
stanovený touto smernicou a dosiahol tak súlad s článkom 249 tretím odsekom ZES (Zmluva
o založení Európskeho spoločenstva).

20. Predovšetkým platí, že pokiaľ ide o spotrebiteľskú zmluvu (ako aj zmluvu
o spotrebiteľskom úvere), nemožno posudzovať práva a povinnosti z tejto zmluvy oddelene od použitých
zabezpečovacích inštitútov (dohody o zrážkach zo mzdy, zmluvnej pokuty
a vystavenie zmenky). Aj zabezpečenie spotrebiteľskej zmluvy totiž podlieha režimu ochrany
spotrebiteľa vo forme súdnej kontroly, či zmluvné dojednania, vrátane akcesorických, neobsahujú
nekalé podmienky v neprospech spotrebiteľa. V zmysle článku 6 smernice 93/13/EHS súd aj bez
návrhu skúma nekalú povahu podmienky v spotrebiteľskej zmluve, čím sa má zabrániť tomu,
aby jednotlivý spotrebiteľ nebol viazaný nekalou podmienkou a zároveň sa tým sleduje
dosiahnutie cieľa v článku 7 uvedenej smernice, pretože takéto skúmanie môže mať odradzujúci
účinok, smerujúci k ukončeniu používania nekalých podmienok v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi
zo strany predajcov alebo dodávateľov. Ak by vnútroštátne právo (prípadne jeho výklad v súdnej
praxi) umožňovalo veriteľovi obísť takéto preskúmanie prostredníctvom zmenky, išlo by o pozbavenie
užitočného účinku smernice 93/13/EHS (effet utilé). Z hľadiska práva EÚ platí pre členské štáty
povinnosť prijať všetky potrebné opatrenia všeobecnej alebo osobitnej povahy na dosiahnutie výsledku
stanoveného smernicou. Odvolací súd konštatuje, že v danej veci týkajúcej sa spotrebiteľskej zmenky,
ktorá bola zriadená na zabezpečenie dlhu zo spotrebiteľskej zmluvy, súd prvej inštancie postupoval
správne, keď ex offo skúmal podmienky vzniku zmluvy, z ktorej zmenka vznikla.

21. Ochrana spotrebiteľa ako povinnosť súdu vyplýva nielen z predpisov hmotného práva, ale aj z
práva Európskej únie. Ak zmenka vznikla na zabezpečenie splnenia dlhu zo spotrebiteľskej zmluvy,
ide o spotrebiteľskú zmenku, v rámci ktorej existujú odlišnosti oproti zmenke z iného právneho
vzťahu. Jednou z odlišnosti spotrebiteľskej zmenky je zohľadnenie kauzy právneho vzťahu, z ktorého
zmenka vznikla. Ďalšou odlišnosťou spotrebiteľskej zmluvy je ex offo súdna kontrola neprijateľnosti
podmienok zmluvy, z ktorej zmenka vznikla a zmluvných podmienok jej vyplnenia. To platí aj v právnych
veciach podľa Nariadenia, v ktorých má žalovaný postavenie spotrebiteľa. Súdny dvor Európskej únie
vo viacerých rozsudkoch týkajúcich sa smernice 93/13/EHS (C-240-244/98, Oceano Grupo Editorial,
C-243/08, Pannon GSM) vyslovil, že národný súd musí mať možnosť skúmať neprijateľné podmienky v
spotrebiteľských zmluvách ex offo, neskôr (C-137/08,
VB Pénzügyi Lízing) dokonca vyslovil, že ich musí skúmať ex offo a (C-618/10, Banco Espanol de
Credito), že odporuje európskemu právu, ak ich súd nemôže skúmať a limine
(t.j. ak ich môže skúmať len ex post). V takých prípadoch musí národný súd vykladať národné procesné
i hmotné právo konformne s právom Európskej únie. Z ustanovenia § 17 zákona
č. 191/1950 Zb. nevyplýva zákaz skúmania kauzálnych námietok ex offo. Nariadenie neobsahuje
žiadne ustanovenie, ktoré by zakazovalo alebo neumožňovalo súdu skúmať kauzálne vzťahy, na
ktorých zabezpečenie bola vystavený zmenka. Čl. 7 ods. 3 Nariadenia stanovuje, že súd v prípade
pasivity žalovaného len "vydá rozsudok", nestanovuje, že súd žalobe musí vyhovieť. Odvolací súd
je toho názoru, že v danom prípade súdu prvej inštancie nič nebránilo, aby z úradnej povinnosti
skúmal, či základom zmenky je spotrebiteľská zmluva a či táto zmluva neobsahuje neprijateľné
zmluvné podmienky. Pripojením exekučného spisu Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom sp.zn.
11Er/1117/2012 a teda aj zmluvy o úvere
a všeobecných podmienok poskytnutia úveru súd prvej inštancie neporušil koncentračnú zásadu ani
princíp kontradiktórnosti súdneho konania a ani rovnosť účastníkov konania.

22. Vychádzajúc z judikatúry Súdneho dvora Európskej únie, ktorý vo viacerých rozhodnutiach
poukázal na to, že spotrebiteľ sa či už z dôvodu nevýhodnej vyjednávacej pozície alebo z



dôvodu neinformovanosti dostáva do nevýhodnejšieho postavenia a túto nerovnováhu súd môže
odstrániť ex offo zbavením účinku nečestných zmluvných podmienok (porov. Océano Gruppo editoriale
spojené prípady C-240 až C-244/98). Súdny dvor zároveň judikoval, že existuje nezanedbateľné
nebezpečenstvo, že priemerný spotrebiteľ nedokáže poukázať na nekalú povahu zmluvnej podmienky
(spojené prípady C-240 až C-244/98). Vyhodnotenie zmluvnej podmienky ako nečestnej nie je
jednoduchá záležitosť. Smernica indikatívnym spôsobom vypočítava, čo všetko sa má pritom zohľadniť
(posúdenie zmyslu posudzovanej klauzuly, posúdenie ostatných zmluvných podmienok, ich porovnanie
s ostatnými zmluvami, vyhodnotenie všetkých okolnosti prípadu a iných; čl.4 ods.1 smernice). Súdny
dvor stanovil jasnú požiadavku na ochranu pred nečestnými klauzulami pri štandardných produktoch
obdobne, ako vyžadujú vnútroštátne pravidla verejného poriadku teda vždy za každých okolností (porov.
C-76/10 POHOTOVOSŤ/Korčkovská, bod 50,51).

23. Proces podľa Nariadenia nie je vylúčený z pôsobnosti judikátov súdneho dvora
a ex offo súdnej kontroly neprijateľnosti zmluvných podmienok. Zmenka je náročná na formality a aj v
zmenkových právnych veciach je dôležité zaoberať sa ex offo neprijateľnosťou zmluvných podmienok
zmluvy, ktorú zmenka zabezpečuje.

24. Žalobca, ktorý sa stal majiteľom niekoľko tisíc zmeniek indosamentom od spoločnosti O. s.r.o. si
musel byť vedomý, že v skutočnosti ide o zmenkových dlžníkov ako spotrebiteľov, na ktorých dopadá
osobitná ochrana (§ 52 a nasl. Občianskeho zákonníka)
a ktorých postavenie nie je možné nijako zhoršovať oproti postaveniu, ktoré garantuje Občiansky
zákonník (§ 54 ods.1). Zmenky indosované na žalobcu majú priamy odkaz na zmluvy o úvere.

25. Odvolací súd preto konštatuje, že súd prvej inštancie postupoval v súlade s hmotných právom,
keď riešil kauzu zmenky a zmluvu o úvere posúdil ako spotrebiteľskú zmluvu obsahujúcu neprijateľné
zmluvné podmienky a dospel k záveru o absolútnej neplatnosti uvedenej zmluvy o úvere v zmysle §
39 Obč. zák.

26. Odvolací súd je toho názoru, že pôvodnému majiteľovi zmenky, remitentovi, nevzniklo právo zmenku
vyplniť pre absolútnu neplatnosť dohody o vyplňovacom práve ani zmenku vystavenú žalovaným prijať.
Žalobcovi zo zmenky nevzniklo právo na žiadne plnenie.

27. Rozsudok súdu prvej inštancie je vo výroku vecne správny a táto vecná správnosť predstavuje
správnu aplikáciu a interpretáciu právnych noriem na základe správne zisteného skutkového stavu.
Odvolací súd v podrobnostiach odkazuje na odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie, na jeho úvahy
vo vzťahu ku všetkým odvolacím námietkam a na ich právne posúdenie. Žalobca v odvolaní proti
rozsudku súdu prvej inštancie neuviedol žiadne skutočnosti, s ktorými by sa súd prvej inštancie v konaní
nezaoberal a ktoré by neboli predmetom jeho posudzovania.

28. Za skutkovo a právne správny považuje odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie aj v časti výroku
o náhrade trov konania, vychádzajúc zo zásady zodpovednosti za výsledok (zásada úspechu) a miery
úspechu, ktorá sa zisťuje tak u žalobcu ako aj u žalovaného. Miera úspechu vo veci závisí od vzťahu
meritórneho rozhodnutia k žalobnému petitu. Súd prvej inštancie pri posudzovaní miery úspechu strán v
spore rozhodol o náhrade trov konania správne podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a pokiaľ žalovanému náhradu
trov konania nepriznal, postupoval v súlade s citovaným ustanovením procesného práva platného a
účinného do 30.06.2016, pretože je nepochybné, že žalovanému v konaní žiadne trovy nevznikli.

29. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutej časti ako
vecne správne podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil.

30. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s
§ 255 ods. 1 CSP. Keďže úspešnému žalovanému trovy odvolacieho konania nevznikli, odvolací súd
mu nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

31. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov tri ku nule (§ 393 ods.
2 CSP).



Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) :
- dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP)
- dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP)
- dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424
CSP)
- dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1, 2 CSP)
- v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh, § 428 CSP)
- dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom (okrem prípadov podľa § 429 ods. 2
CSP). Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).