Uznesenie Krajského súdu Trenčín sp. zn. 23CoE/106/2012 z 3. 5. 2012 Citácia: uznesenie Krajského súdu Trenčín z 3. mája 2012, sp. zn. 23CoE/106/2012, ECLI:SK:KSTN:2012:3807216234.1 Krajský súd Trenčín | 23CoE/106/2012 | ECLI:SK:KSTN:2012:3807216234.1 | 2012-05-03 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo, Občianske právo – Exekúcia a výkon rozhodnutí, Spotrebiteľské zmluvy Citované ustanovenia: § 52 ods. 1 OZ, § 52 OZ, § 53 OZ, § 53 ods. 3 OZ, § 35 ZRK, § 45 ZRK, § 63 EP, § 57 EP, § 219 ods. 1 OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/1b9d9b08-2d1d-45c5-9455-111c32a9a329 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2012:3807216234.1 Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 23CoE/106/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3807216234
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 05. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. František Kováč
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2012:3807216234.1

Uznesenie
Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ s.r.o., so sídlom Pribinova 25,
Bratislava, IČO: 35807598, právne zast. JUDr. Martinom Máčajom, advokátom so sídlom Pribinova 25,
Bratislava, proti povinnému: C. V., bytom Š. V. XXX/XX, T., o vymoženie 301,40 eur s príslušenstvom,
na odvolanie oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Prievidza č.k. 15Er/2776/2007-15 zo dňa
12. júla 2011, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju s poukazom
na § 57 ods. 1 písm. g/, § 58 ods. 1 Ex. por., § 45 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom
konaní, § 53 ods. 4, § 54 ods. 1 a 2 Obč. zákonníka, čl. 3 ods. 1-3 a bod 1 písm. q/ smernice
Rady 93/13/EHS zo dňa 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Uviedol, že
oprávnený sa návrhom zo dňa 18.11.2007 domáhal vykonania exekúcie proti povinnému pre vymoženie
istiny vo výške 301,40 eur s príslušenstvom na podklade rozhodcovského rozsudku sp. zn. SR 4589/07
zo dňa 20.07.2007, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 27.08.2007 a vykonateľnosť dňa 30.08.2007. Z
predloženého exekučného titulu zistil, že dňa 29.11.2006 bola medzi oprávneným a povinným uzavretá
zmluva o úvere č. 3720104 z ktorej vyplýva, že oprávnený poskytol povinnému ako dlžníkovi sumu
232,36 eur za poplatok vo výške 61,08 eur, pričom povinný sa zaviazal vrátiť úver s poplatkom v celkovej
výške 293,43 eur v 2 mesačných splátkach po 146,72 eur počnúc dňom 04.01.2007. Dospel k záveru,
že predmetná zmluva o úvere je spotrebiteľská zmluva, a na vzťah medzi oprávneným a povinným
je potrebné aplikovať ustanovenia spotrebiteľského práva. Preskúmaním predmetných Všeobecných
obchodných podmienok, ako neoddeliteľnej časti zmluvy o úvere, konkrétne čl. 17 vzhliadol súd prvého
stupňa v takto ustanovenom zmluvnom dojednaní nekalú podmienku. V danom prípade bola voľba
rozhodcovského súdu a osoby rozhodcu uskutočnená jednostranne, nakoľko samotné ustanovenie
rozhodcovského súdu rozhodnúť vo veci na predtlačenom formulári dokonca predchádzalo nepochybne
aj samotnému rozhodnutiu povinného si finančné prostriedky touto cestou obstarať, čiže pred tým
ako k uzatvoreniu zmluvy vôbec pristúpil. Faktickým subjektom, ktorý definuje, kto bude riešiť spor zo
spotrebiteľskej zmluvy je v tomto prípade oprávnený, pretože ten zostavil znenie rozhodcovskej doložky
vo svojej vopred pripravenej formulárovej zmluve. Pre účely posúdenia prípadného nekalého charakteru
zmluvnej podmienky hranica ochrany spotrebiteľa vychádza nielen z konkrétneho exemplifikatívneho
výpočtu nekalých zmluvných dojednaní podľa § 53 ods. 4 Obč. zákonníka v znení platnom ku dňu
uzatvoreniu zmluvy, ale tiež zo všeobecného zákazu akéhokoľvek dojednania, ktoré vytvorí v právach
a povinnostiach značnú nerovnováhu podľa § 53 ods. 1 Obč. zákonníka v znení platnom ku dňu
uzatvoreniu zmluvy. Neprijateľné podmienky sú doplňované aj samotnou právnou úpravou, keď s
účinnosťou od 01.01.2008 je v § 53 ods. 4 písm. r/ Obč. zákonníka výslovne uvedená aj neprijateľná
podmienka požadovania od spotrebiteľa v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky, aby spory s
dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Rozhodcovská doložka obsiahnutá v zmluvných
dojednaniach zmluvy o úvere podľa názoru súdu prvého stupňa spĺňa všetky podmienky, tak z pohľadu



§ 53, § 54 Obč. zákonníka platného ku dňu uzatvoreniu zmluvy, ako aj z pohľadu smernice 93/13/
EHS kvalifikovaná ako nekalá. Existujúca, ale neplatná rozhodcovská doložka nemôže byť potom
základom právomoci rozhodcovského súdu. Ak si rozhodca svoju právomoc z takto uzavretej doložky
odvodil, na ktorom základe následne vydal exekučný titul, nemožno takéto rozhodnutie považovať
za rozhodnutie vydané osobou na to oprávnenou. Uvedené spôsobuje, že pred podaním návrhu
na vykonanie exekúcie prebehlo riadne rozhodcovské konanie, ktorého výsledkom bol rozhodcovský
rozsudok, na podklade ktorého by mohla byť vedená exekúcia. S prihliadnutím na vyššie uvedené
skutočnosti, súd prvého stupňa v tomto štádiu exekúciu z úradnej moci vyhlásil za neprípustnú, zastavil
ju a o návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora nerozhodoval. O trovách exekúcie rozhodne
po právoplatnosti uznesenia v zmysle § 200 ods. 2 Ex. por.

Proti tomuto uzneseniu podal včas odvolanie oprávnený, ktorý k tvrdeniam súdu o aplikácii smernice
Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách uviedol, že
smernice vydávané v rámci acquis communautaire majú len nepriamu záväznosť. Znamená to, že pre
jednotlivé členské štáty spoločenstva sú záväzné len pokiaľ ich konkrétny členský štát v stanovenej
dobe neimplementuje do svojho právneho systému. Keďže táto smernica bola implementovaná do
právneho systému SR ešte v rámci prístupového obdobia, slovenský súd ju nemôže používať ako
prameň práva, ale musí na riešenie sporu aplikovať príslušný právny predpis, v ktorom je táto smernica
obsiahnutá. Mal za to, že zmluvu o úvere nebolo možné podriadiť pod právny režim spotrebiteľských
zmlúv upravených v Občianskom zákonníku, nakoľko zmluva vznikla podľa Obchodného zákonníka.
V čase svojho vzniku bola tzv. absolútnym obchodom, a nebolo ju možné podriadiť pod vtedy platný
režim spotrebiteľských zmlúv, resp. zmlúv o spotrebiteľskom úvere. Je nepochybné, že rozhodcovská
doložka obsiahnutá v zmluve o úvere je tzv. nevýhradnou rozhodcovskou doložkou, nakoľko umožňuje
každej zmluvnej strane domáhať sa ochrany svojich práv buď prostredníctvom rozhodcovského konania
alebo súdneho konania. Už len z tohto pohľadu rozhodcovská zmluva nevyžaduje od povinného, aby
spory s oprávneným riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Tzv. alternatívne rozhodcovské doložky
sú právne prípustné, a to jednak v zmysle vnútroštátneho práva, ale aj európskeho práva. V zmysle
príslušnej smernice č. 93/13/EHS sa neprípustnosť týka len rozhodcovského konania, ktoré nespadá
pod príslušné právne predpisy. Ide teda o prípady rozhodcovských konaní ad hoc uskutočňovaných bez
príslušného právneho podkladu. V danom prípade však rozhodcovské konanie podľa rozhodcovskej
doložky prebieha plne v súlade a na základe zákona o rozhodcovskom konaní. Uviedol, že nie je
pravdou, že európske právo rozhodcovské konanie vylučuje. Práve naopak, podľa čl. 24 smernice o
spotrebiteľskom úvere č. 2008/48/ES členské štáty zabezpečia, aby sa zaviedol primeraný a účinný
postup pre mimosúdne riešenie sporov na urovnanie spotrebiteľských sporov, ktoré sa týkajú zmlúv o
úvere, podľa potreby s využitím existujúcich subjektov. Žiadal, aby odvolací súd uznesenie súdu prvého
stupňa zrušil.

Odvolací súd preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods.
2 O.s.p. a dospel k záveru, že uznesenie súdu prvého stupňa je potrebné ako vecne správne potvrdiť
podľa § 219 ods. 1 O.s.p.

Správny bol záver súdu prvého stupňa, ktorý predmetnú zmluvu o úvere považoval za spotrebiteľskú
zmluvu. Spotrebiteľské právo patrí k najviac sa rozvíjajúcim oblastiam práva, ktorého základnou funkciou
je ochrana spotrebiteľa ako tzv. slabšej strany. Problematika ochrany spotrebiteľa je inštitút, ktorý treba
vnímať komplexne a ktorý sa dotýka viacerých typov zmlúv. Podľa § 52 ods. 1 Obč. zákonníka je
spotrebiteľskou zmluvou každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, bez odkazu na Obch. zákonník.
Spotrebiteľskú zmluvu do Obč. zákonníka zaviedla jeho novela zákonom č. 150/2004 Z. z. Bola
tak implementovaná smernica Rady č. 93/13/EHS o neprimeraných podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách. Spotrebiteľská zmluva nie je samostatným typom zmluvy, ale možno ju označiť ako druh
zmluvy, pre ktorú najmä Obč. zákonník, ale aj iné právne predpisy ustanovujú osobitné podmienky
a určujú, aké náležitosti zmluva musí obsahovať a naopak, ktoré v nej nesmú byť (neprijateľné
podmienky), na ochranu tzv. slabšej zmluvnej strany. Úprava spotrebiteľskej zmluvy tvorí právny základ
ochrany spotrebiteľa v súkromno-právnych vzťahoch a je základným inštitútom spotrebiteľského práva.
Charakter spotrebiteľskej zmluvy môže mať zmluva kúpna, zmluva o dielo, poistná zmluva, zmluva o
obstaraní zájazdu, lízingová zmluva, (zmluva o úvere), zmluva o dodávke plynu elektriny, o pripojení



a ďalšie. Pochopiteľne, že charakter spotrebiteľskej zmluvy môžu mať aj zmluvy uzatvárané podľa
Obchodného zákonníka ako aj ďalších osobitných predpisov.

Práve vyššie uvedená smernica za spotrebiteľskú zmluvu považuje iba takú, kde spotrebiteľ nemal
možnosť ovplyvniť obsah zmluvy. Aj ustanovenie § 52 a nasl. Obč. zákonníka sa vzťahujú práve na
tento druh zmlúv. Ide o osobitnú ochranu v rámci ochrany spotrebiteľa. Obč. zákonník v § 53 vymedzuje
neprijateľné podmienky v spotrebiteľských zmluvách, pričom rozlišuje, či boli individuálne dohodnuté
alebo nie. Pre spotrebiteľskú zmluvu vymedzenú v tomto ustanovení sú dôležité tie, s ktorými sa síce
mal možnosť spotrebiteľ oboznámiť pred uzavretím zmluvy, ale nemohol ich ovplyvniť.

Výpočet neprijateľných podmienok (ustanovení v zmluvách) uvedený v § 53 ods. 3 Obč. zákonníka
v znení účinnom ku dňu uzavretiu predmetnej zmluvy o úvere nie je taxatívny, a preto sa môže
spotrebiteľ domáhať ochrany aj pred inými, než tam uvedenými podmienkami, ktoré je možné považovať
za neprijateľné a ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v
neprospech spotrebiteľa. To je akási všeobecná (generálna) klauzula, podľa ktorej sa predovšetkým
bude posudzovať určitá podmienka, či môže byť neprijateľná.

V posudzovanej exekučnej veci sa vymáha plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, kde súd prvého stupňa
poverením č. 5307 048409 zo dňa 17.12.2007 poveril súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého na
vymoženie 301,40 eur s príslušenstvom, na podklade rozhodcovského rozsudku sp. zn. SR 4589/07 zo
dňa 20.07.2007, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 27.08.2007 a vykonateľnosť dňa 30.08.2007.

Doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať, má v zmysle ustanovenia § 35 zákona
č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako
právoplatný rozsudok súdu. Žalobou podanou na príslušnom súde sa preto účastník rozhodcovského
konania môže domáhať zrušenia tuzemského rozhodcovského rozsudku (§ 40 ods. 1 písm. a/ až j/
zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní). Vykonateľný tuzemský rozhodcovský rozsudok
je exekučným titulom, v zmysle ktorého exekučný súd už v štádiu preskúmania žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie, návrhu na vykonanie exekúcie a predmetného exekučného titulu
rozhodne o tom, či súdneho exekútora poverí na vykonanie exekúcie alebo žiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie uznesením zamietne.

Poverenie na vykonanie exekúcie, ktoré bolo aj v danej veci vydané, však samo o sebe ešte neznamená,
že súdny exekútor pohľadávku reálne vymôže. Exekučný súd je totiž v exekučnom konaní zo zákona
oprávnený a povinný preskúmať rozhodcovský rozsudok z hľadísk vymedzených v § 45 zákona č.
244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Toto zákonné ustanovenie umožňuje exekučnému súdu
preskúmať aj materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku. Ak zistí naplnenie niektorého z dôvodov
uvedených v § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, je povinný exekučné konanie
zastaviť bez ohľadu na to, v akom štádiu sa exekučné konanie nachádza. Vydanie poverenia na
vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi, vydanie upovedomenia o začatí exekučného konania, či
vydanie exekučného príkazu a samotné uskutočňovanie exekúcie jednotlivými spôsobmi uvedenými v
§ 63 Ex. por. sú z tohto pohľadu právne irelevantné. Ustanovením § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o
rozhodcovskom konaní tak nie je vylúčená možnosť exekučného súdu zastaviť exekúciu za splnenia
predpokladov uvedených v § 57 Ex. por.

Pokiaľ vo veci vydal rozhodcovský rozsudok rozhodca, konajúci na základe rozhodcovskej doložky,
ktorej dojednanie je neprimeranou podmienkou, súd prvého stupňa v konečnom dôsledku správne
vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju, a preto odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa ako
vecne správne podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.