Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Sža/17/2016 z 27. 9. 2016
Citácia: uznesenie Najvyššieho súdu SR z 27. septembra 2016, sp. zn. 10Sža/17/2016, ECLI:SK:NSSR:2016:1014200207.2
Najvyšší súd | 10Sža/17/2016 | ECLI:SK:NSSR:2016:1014200207.2 | 2016-09-27 | Uznesenie
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/518e87db-bfde-4a69-98dc-63863a47754a
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2016:1014200207.2

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 10Sža/17/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1014200207
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 09. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Elena Berthotyová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2016:1014200207.2

Uznesenie
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: D. I., nar. XX.XX.XXXX, Afganská islamská
republika, bytom R., zastúpený: advokátkou Mgr. Jarmilou Karak Vargovou, Brečtanová 21, 831 01
Bratislava, proti žalovanému: Prezídium policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície,
Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Bratislava, Hrobákova 44, 852 42 Bratislava o preskúmanie
zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP-BA2-2013/011143-004 zo dňa 10.12.2013, na
odvolanie žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 1S/25/2014-92 zo dňa 12. mája 2016
takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky odvolacie konanie   p r e r u š u j e .

o d ô v o d n e n i e :

I.
Predmet konania

Krajský súd v Bratislave rozsudkom uvedeným vo výroku tohto rozhodnutia podľa § 250 j ods. 1
zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len „O.s.p.“) zamietol žalobu žalobcu, ktorou
sa tento domáhal preskúmania rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP-BA2-2013/011143-004 zo dňa
10.12.2013, ktorým bolo na základe odvolania zmenené rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa
č. PPZ-HCP-BA12-207-26/2013-Ž zo dňa 06.08.2013 o zamietnutí žiadosti o udelenie povolenia na
trvalý pobyt na päť rokov na území Slovenskej republiky v zmysle § 48 ods. 2 písm. b) a písm.
f) zákona č. 404/2002 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“) v časti výroku rozhodnutia tak, že
žiadosť žalobcu bola zamietnutá podľa § 48 ods. 2 písm. b) zákona o pobyte cudzincov. V dôvodoch
rozsudku uviedol, že z obsahu administratívneho spisu bolo nesporné, že počas konania o pobyte
dňa 21.05.2013 v zmysle ust. § 125 ods. 6 citovaného zákona si Oddelenie cudzineckej polície
PZ Nové Zámky vyžiadalo na posúdenie žiadosti o udelenie trvalého pobytu vyjadrenie Slovenskej
informačnej služby pod č. PPZ-HCP-BA12-207-3/2013-Ž. Dňa 17.06.2013 bola správnemu orgánu
doručená odpoveď č. 65/12-D-22-77/2013-S, ktorá má charakter utajovanej písomnosti so stupňom
utajenia „Dôverné“ v zmysle zákona č. 215/2004 Z.z. o ochrane utajovaných skutočností. Uvedená
skutočnosť je zaznamenaná v úradnom zázname č. PPZ-HCP-BA12-207-11/2013-Ž, ktorý je obsahom
administratívneho spisu. Na základe takto zistenej skutočnosti vyzvalo Oddelenie cudzineckej polície
PZ Nové Zámky dňa 25.06.2013 žalobcu, aby sa vyjadril k podkladom rozhodnutia i spôsobu jeho
zistenia, prípadne, aby navrhol jeho doplnenie. Súčasne bol žalobca oboznámený o tom, že uvedená
skutočnosť bude podkladom pre vydanie rozhodnutia o zamietnutí jeho žiadosti. Dňa 19.07.2013 doručil
žalobca prvostupňovému správnemu orgánu vyjadrenie, v ktorom uviedol, že nemá žiadnu vedomosť
o tom, že by sa niekedy mohol dopustiť činu, pre ktorý by mohol byť považovaný za nebezpečného
pre Slovenskú republiku a rovnako si nie je vedomý toho, že by sa niekedy dopustil konania, ktorým
by ohrozoval bezpečnosť štátu. Vzhľadom na to, že v zmysle zákona č. 215/2004 Z.z. o ochrane
utajovaných skutočností a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov sa



jedná o utajovanú skutočnosť stupňa utajenia „Dôverné“ stanovisko SIS nemôže byť a ani nie je súčasťou
administratívneho spisu. To znamená, že v rozhodnutí správneho orgánu nie je možné uviesť konkrétne
skutočnosti, na základe ktorých Slovenská informačná služba dospela k negatívnemu záveru. Podľa
názoru súdu žalobcom namietané skutočnosti nespôsobujú procesné pochybenie správneho orgánu.
Súd je názoru, že účastník konania, ani jeho právna zástupkyňa neboli oprávnení sa s informáciou v
stupni utajenia „Dôverné“ oboznámiť. Toto právo majú súdy v rámci súdneho prieskumu rozhodnutí a
krajský súd sa s informáciou, na základe ktorej správne orgány dospeli k záveru, že je naplnený zákonný
dôvod na zamietnutie žiadosti podľa ust. § 48 ods. 2 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, oboznámil
a dospel k záveru, že utajovaná skutočnosť má charakter konkrétneho vymenovania faktov, ktoré vedú
k možnému záveru o nevhodnosti vyhovenia žiadosti. Krajský súd konštatoval, že žalovaný  v konaní
dostatočne zistil skutkový stav veci, vyvodil z neho právne závery, ktoré náležité odôvodnil vrátane
voľnej úvahy, ktorá nevybočila z medzí prípustného správneho uváženia. Nakoľko námietky žalobcu
neodôvodňovali zrušenie napadnutého rozhodnutia, Krajský súd v Bratislave žalobu podľa § 250j ods.
1 O.s.p. ako nedôvodnú zamietol.
K námietke žalobcu, že neumožnením oboznámiť sa s obsahom utajovanej informácie SIS, ktorá
bola podstatná pre vydanie meritórneho rozhodnutia žalovaného, ani v konaní pred súdom, došlo k
nespravodlivému konaniu, pretože žalobca nemal možnosť vyjadriť sa k dôkazu, ktorý bol súdom prvého
stupňa vykonaný, krajský  súd uviedol, že zákonodarca má značný priestor na úpravu pobytových
režimov, a to zvlášť pri dlhodobejších formách. Zákonodarca vyvážil ústavne chránenú hodnotu
bezpečnosti štátu na jednej strane a ústavne procesné práva, teda v tomto prípade právo na ochranu
rodinného života akcentujúc na bezpečnosť štátu. V danom prípade je zrejmé, že došlo k stretu dvoch
základných práv a slobôd na strane žalobcu, práva na súkromný a rodinný život, ktorého sa žalobca
domáha a na druhej strane práva štátu na zásah do tohto práva pre ochranu jeho bezpečnosti a
verejného poriadku. Pokiaľ správny orgán, ktorý zo zákona rozhoduje v danej veci, dospeje k záveru,
že došlo k stretu záujmu súkromného so záujmom verejným, v odôvodnení rozhodnutia v súlade s §
120 ods. 2 písm. e) zákona o pobyte cudzincov uvedie iba skutočnosť, že ide o bezpečnostný záujem
Slovenskej republiky. Zákonodarca v tomto prípade uprednostňuje bezpečnosť nielen z hľadiska jej
samej, ale aj z hľadiska utajenosti spravodajských informácií.

Krajský súd sa nestotožnil s názorom žalobcu, že vzhľadom k tomu, že došlo k stretu záujmu
súkromného so záujmom verejným, musí správny orgán vo svojom rozhodnutí v prípade, že uprednostní
záujem verejný, náležité odôvodniť prečo došlo k jeho uprednostneniu. V tomto prípade podľa názoru
krajského   súdu postačí, ak správny orgán uvedie v odôvodnení rozhodnutia iba skutočnosť, že
ide o bezpečnostný záujem Slovenskej republiky. Je nesporné, že takémuto rozhodnutiu však musí
predchádzať zisťovanie rozhodujúcich skutočností prostredníctvom orgánu štátu k tomu oprávnených za
splnenia podmienky, že správne orgány rozhodujúce vo veci žiadosti o udelenie povolenia na trvalý pobyt
na päť rokov na území Slovenskej republiky sú s konkrétnymi zisteniami orgánov štátu oboznámené.
Pokiaľ správne orgány pri posudzovaní žiadosti žalobcu vychádzali z informácie Úradu hraničnej a
cudzineckej polície MV SR a Slovenskej informačnej služby a v rozhodnutí uviedli iba skutočnosť, že
ide o bezpečnostný záujem SR, v tomto postupe súd nevidí žiadnu pochybnosť.

Podľa názoru krajského súdu nemožno považovať za porušenie zákona skutočnosť, že účastník
konania nebol oprávnený sa s informáciou v stupni utajenia „Dôverné“ oboznámiť. Poznanie konkrétnych
dôvodov, z ktorých informačná služba vychádzala pri svojom závere o hrozbe žalobcu pre bezpečnosť
štátu je rozhodujúcim podkladom, z ktorého správny orgán pri posudzovaní jeho žiadosti vychádzal.
V danej veci sa krajský súd dňa 04.05.2016 oboznámil s predmetnou utajovanou skutočnosť v režime
stupňa utajenia „Dôverné“ za zachovania podmienok citovaného zákona, ako aj vykonávacej vyhlášky
č. 338/2004 Z.z. a je názoru, že existuje dôvodné podozrenie, že žalobca ako štátny príslušník tretej
krajiny pri svojom pobyte na území Slovenskej republiky ohrozuje bezpečnosť štátu. K námietke žalobcu
týkajúcej sa zásahu do jeho práva na rešpektovanie rodinného života súd uvádza, že s touto nie je možné
sa stotožniť. V tomto prípade krajský súd poukázal  na skutočnosť, že právo na rešpektovanie rodinného
života v zmysle čl. 8 Dohovoru nezahŕňa všeobecný záväzok zmluvných štátov rešpektovať výber
manželov, pokiaľ ide o ich usídlenie na území toho ktorého štátu v tom zmysle, že by bol dotknutý štát
bez ďalšieho povinný akceptovať usídlenie partnera, ktorý nie je jeho štátny príslušník. Čl. 8 Dohovoru
negarantuje právo na rodinný život v konkrétnej krajine, ale len právo na rodinný život ako taký (bližšie
viď nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 331/09 zo dňa 16.12.2009 a rozhodnutie NS SR sp. zn.
1Sža 39/2011, 1Sža 51/2014).



K ďalším námietkam žalobcu, týkajúcich sa nedostatočného zistenia skutkového stavu veci, rozporu s
obsahom spisu, ako aj nepreskúmateľnosti rozhodnutia pre nedostatok dôvodov, krajský  súd uviedol,
že s týmito nie je možné sa stotožniť. Na základe obsahu administratívneho spisu  konštatoval,
že v danej veci tak prvostupňový, ako aj druhostupňový správny orgán dostatočným spôsobil zistil
skutkový stav a vyvodil z neho správne právne závery. Na základe vyššie uvedených skutočností krajský
súd konštatoval, že námietky žalobcu proti rozhodnutiu žalovaného nie sú dôvodné a rozhodnutie
žalovaného považuje za súladné so zákonom, preto žalobu podľa ust. § 250j ods. 1 O.s.p. zamietol.

II.
Odvolanie žalobcu

Proti rozsudku krajského súdu podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie, podanie ktorého odôvodnil
tým, že rozhodnutie krajského súdu trpí závažnými vadami, pre ktoré je potrebné ho zrušiť. Namietal
jeho nepreskúmateľnosť, ako inú vadu konania, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci, nesprávne právne posúdenie, nesprávne skutkové zistenia na základe vykonaných dôkazov.
Žalobca poukázal na to, že krajský súd vo svojom rozsudku konštatuje: Vzhľadom na to, že v zmysle
zákona č. 215/2004 Z. z. o ochrane utajovaných skutočností a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov sa jedná o utajovanú skutočnosť stupňa utajenia „Dôverné“ stanovisko
SIS nemôže byť a ani nie je súčasťou administratívneho spisu. To znamená, že v rozhodnutí správneho
orgánu nie je možné uviesť konkrétne skutočnosti na základe ktorých Slovenská informačná služba
dospela k negatívnemu záveru. Podľa názoru súdu, žalobcom namietané skutočnosti nespôsobujú
procesné pochybenie správneho orgánu. Súd je názoru, že účastník konania, ani jeho právna
zástupkyňa, neboli oprávnení sa s informáciou vstupní utajenia „Dôverné“ oboznámiť. Toto právo majú
súdy v rámci súdneho prieskumu rozhodnutí a krajský súd sa s informáciou, na základe ktorej správne
orgány dospeli k záveru, že je naplnený zákonný dôvod na zamietnutie žiadosti podľa ustanovenia §
48 ods. 2 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, oboznámil a dospel k záveru, že utajovaná skutočnosť
má charakter konkrétneho vymenovania faktov, ktoré vedú k možnému záveru o nevhodnosti vybavenia
žiadosti.

K uvedenému tvrdeniu krajského súdu žalobca poukázal na zvláštnosť záverov toho istého senátu
ohľadom tých istých preverovaných skutočností, keď v predchádzajúcom rozsudku uviedol výslovne,
že „utajovaná skutočnosť má charakter všeobecného konštatovania o nevhodnosti vyhovenia žiadosti
pre dôvody, ktoré spočívajú v citovanom ustanovení § 26 ods. 2 písm. b) zákona o pobyte cudzincov“,
(str. 8 rozsudku Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 1S 25/2014-43). Po tom, ako žalobca namietal,
že v zmysle o. i. nálezu Ústavného súdu SR č. II. ÚS 480/2014-62, nepredstavuje takáto všeobecná
informácia dostatočný dôkaz o nebezpečenstve cudzinca pre bezpečnosť Slovenskej republiky (pričom
Najvyšší súd SR túto námietku považoval za dôvodnú), ten istý senát prvostupňového súdu zmenil svoj
výrok ohľadom charakteru tej istej skutočnosti zo všeobecnej na informáciu konkrétnu.

Žalobca uviedol, že pokiaľ je mu známe, Slovenská informačná služba nevydala žiadnu novú správu
(pokiaľ by tak učinila, bol by súd, resp. správny orgán povinný informovať žalobcu o tejto skutočnosti),
krajský súd teda nahliadal do správy pôvodnej a svoj výrok z nejakého dôvodu (tento v rozsudku
vysvetlený nie je), zmenil zo všeobecného na konkrétne. Má za to, že takýto postup súdu zakladá dôvod
nezákonnosti, spočívajúci najmä v nepreskúmateľnosti (ako inej vady konania) dôvodu takejto zmeny
postoja voči rovnakej informácii. Žalobca uviedol, že verí, že zmena charakteru informácie SIS nebola
iba reakciou na námietky bez reálneho obsahu. Túto skutočnosť si však žalobca nemá možnosť preveriť.
Nakoľko v prípade je nútený spoliehať sa na kontrolu zákonnosti prostredníctvom všeobecných súdov,
je požiadavka na správnosť rozhodovania a s tým súvisiace odôvodnenie vydaného rozhodnutia o to
naliehavejšia.

Ústavný súd SR už opakovane konštatoval, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé
konanie (obsiahnutého v základnom práve na súdnu ochranu) podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods.
1 dohovoru, je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a
zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom
súdnej ochrany (napr. III. ÚS 209/04, III. ÚS 95/06, III. ÚS 260/06, III. ÚS 153/07).

Žalobca počas celého konania uvádza, že si nie je vedomý žiadnej skutočnosti ani žiadneho svojho
konania, ktoré by mohlo indukovať záver, že je osobou nebezpečnou pre bezpečnosť Slovenskej



republiky. Pokiaľ sa následne obrátil s dôverou na súd, s cieľom preveriť zákonnosť takéhoto záveru
správneho orgánu, a tento v jednom konaní konštatuje, že utajené informácie sú svojím charakterom
informácie všeobecné a následne tento svoj výrok zmení a začne tvrdiť, že tie isté informácie sú
svojim charakterom informácie konkrétne, je na mieste otázka, prečo a ako došlo k takémuto obratu
pri charakteristike utajených informácií. Krajský súd, pokiaľ takýmto spôsobom zmenil svoj právny
názor na charakter utajených informácií, mal a musel v súlade s požiadavkou vyčerpávajúceho
odôvodnenia právnych a skutkovo relevantných otázok, zmenu tohto svojho postoja odôvodniť. Žalobca
sa preto domáha riadneho posúdenia charakteru informácie o jeho nebezpečnosti a zároveň vyslovenia
nezákonnosti rozsudku krajského súdu.

V súlade s požiadavkou práva žalobcu na napadnutie výroku správneho orgánu, sa žalobca domáha
uvedenia dôvodov rozhodnutia a dôkazov, ktoré viedli k záveru o jeho nebezpečnosti, aj keby malo ísť o
informácie s určitým procesným obmedzením. Poukázal napr. na rozsudok Al-Nashif proti Bulharsku zo
dňa 20. júna 2002, sťažnosť č. 50963/99, v ktorom ESĽP priamo konštatoval: „Aj tam, kde je národná
bezpečnosť v ohrození, koncept zákonnosti a vlády zákona v demokratickej spoločnosti vyžaduje, aby
opatrenia ovplyvňujúce základné práva podliehali istej forme kontradiktórneho konania pred nezávislým
orgánom oprávneným posúdiť dôvody rozhodnutia a príslušné dôkazy, v prípade potreby s primeranými
procesnými obmedzeniami na použitie utajovaných informácií. Jednotlivec musí byť schopný napadnúť
tvrdenie exekutívy, že národná bezpečnosť je v ohrození. Zatiaľ čo posúdenie exekutívy, čo predstavuje
hrozbu pre národnú bezpečnosť, bude prirodzene podstatne dôležité, nezávislý orgán musí byť schopný
reagovať v prípadoch , keď uplatnenie tohto konceptu nemá žiadny primeraný základ vo faktoch alebo
keď odhalí výklad „národnej bezpečnosti“, ktorý je nezákonný alebo v rozpore so zdravým rozumom a
arbitrárny“ (body 123 -124).
V tejto súvislosti odkázal  na prípadný postup tak, ako to rieši správny poriadok Českej republiky, ktorý
v § 38 ods. 6 zákona č. 500/2004 Sb. Správni rád konštatuje:
(6) Z nahlížení do spisu jsou vyloučeny jeho časti, které obsahují utajované informace nebo skutečnosti,
na než se vztahuje zákonem uložená nebo uznaná povinnost mlčenlivosti; to neplatí o částech spisu,
jimiž byl nebo bude provádén dúkaz, do takových častí spisu však múze nahlížet pouze účastník
ŕízení nebo jeho zástupce za predpokladu, že jsou pŕedem seznámeni s následky porušení povinnosti
mlčenlivosti o téchto skutečnostech a že o poučení je sepsán protokol, který podepíší. Ustanovení
odstavce 4 se nepoužije.

Analogický postup by nepochybne bol aj v súlade s požiadavkou § 120 ods. 2 písm. e) zákona o pobyte
cudzincov. Rovnako by tak umožnil žalobcovi účinne brániť svoje právo pred či už správnym orgánom,
alebo súdom, nie sa iba nečinne prizerať, k akému záveru ten ktorý orgán dôjde bez akejkoľvek možnosti
ovplyvniť jeho rozhodnutie. Uvedené by bolo v súlade s princípom proporcionality bez tak zásadného
zásahu do základného práva žalobcu, ako je úplné odňatie práva vyjadriť sa ku všetkým dôkazom. Preto
nemožno súhlasiť s právnym záverom krajského súdu o prípustnosti takéhoto postupu s odkazom na
ochranu utajovaných skutočností, ktorými odôvodňuje zásah do základných práv žalobcu.

V kontexte záveru krajského súdu poukázal ďalej na nejednoznačnú charakteristiku utajovanej
informácie - má charakter konkrétneho vymenovania faktov, ktoré vedú k možnému záveru o
nevhodnosti vyhovenia žiadosti. Podľa tejto charakteristiky ide opäť o nekonkrétny záver ohľadom
bezpečnostného rizika žalobcu. Podľa citácie prvostupňového súdu, uvedené informácie pripúšťajú
možnosť, že by nebolo vhodné udeliť žalobcovi pobyt. Avšak, nie je jednoznačné, že osoba je
alebo nie je nebezpečná pre bezpečnosť Slovenskej republiky. Ani pokiaľ by teda utajená informácia
skutočne mala charakter konkrétnych faktov, nenapĺňa požiadavku vyjadrenú v náleze Ústavného
súdu SR, II. ÚS 480/2014-62, ktorým argumentoval  aj v prvom odvolacom konaní. Tento zdôrazňuje
potrebu individuálneho posúdenia dôvodov, pre ktoré by malo existovať bezpečnostné riziko, teda
potrebu dôsledného oboznámenia sa s obsahom utajovaných skutočností. Poukazuje na potrebu
ochrany cudzincov preverením formálnejších, avšak relevantných stránok procesu a taktiež potrebu
oboznámenia sa s dôvodmi, či tieto nie sú neudržateľné. Na uvedený nález nadväzuje napr. aj rozsudok
Najvyššieho súdu SR, ktorý vo svojom rozhodnutí sp. zn. 1Sža 39/2010 uvádza: Odvolací súd sa
stotožnil s názorom krajského súdu, že v danom prípade nie je možné akceptovať univerzálnosť a
všeobecnú platnosť názoru informačnej služby vo všeobecnej rovine. Poznanie konkrétnych dôvodov z
ktorých informačná služba vychádza pri svojom závere o nebezpečnosti žalobcov pre bezpečnosť štátu
je rozhodujúcim podkladom, z ktorého správny orgán pri posudzovaní žiadosti žalobcov o obnovenie



povolenia na prechodný pobyt vychádzajú. Bez jeho poznania nie je preskúmateľné ani rozhodnutie
správnych orgánov v súdnom konaní.

Preto, ak aj súd považuje informácie za dostatočne konkrétne, pričom z nich však nevyplýva
nebezpečenstvo pre bezpečnosť Slovenskej republiky (ale len prípadná možnosť dospenia k záveru
o nevhodnosti vyhovenia žiadosti - teda nič nehovorí o bezpečnosti / nebezpečnosti voči Slovenskej
republike), tak požiadavka na individuálne zistenie dôvodov o nebezpečnosti žalobcov nie je naplnená.
Uvedené závery totiž nedávajú odpoveď na otázku, či a prečo je zamietnutie žiadosti v bezpečnostnom
záujme Slovenskej republiky.

K ohrozeniu práva na súkromný a rodinný život, ako aj osobitne k ohrozeniu práv maloletej dcéry žalobcu
uviedol, že ako manžel a otec, ktorý vedie spoločne so svojou manželkou riadny a veľmi pekný život,
má právo na rešpektovanie rodinného a súkromného života. Hoci je možné súhlasiť s konštatovaním
krajského súdu, že právo na rešpektovanie rodinného a súkromného života nezahŕňa všeobecný
záväzok zmluvných štátov rešpektovať výber manželov, pokiaľ ide o ich usídlenie na území toho ktorého
štátu v tom zmysle, že by bol dotknutý štát bez ďalšieho povinný akceptovať usídlenie partnera, ktorý nie
je jeho štátny príslušník. Poukázal však na nutnosť zohľadniť uvedené aj v kontexte práva jeho maloletej
dcéry na oboch rodičov, ako aj na individuálne posúdenie okolností prípadu navrhovateľa.

Podľa žalobcu bolo povinnosťou krajského súdu preskúmať vplyv zásahu v podobe zamietnutia žiadosti
o udelenie trvalého pobytu na rodinný a súkromný život žalobcu, avšak aj na maloleté dieťa. Žalobca
uviedol, že si neuvedomuje žiadnu situáciu ani svoju činnosť, ktorá by akokoľvek mohla znamenať
konanie v neprospech Slovenskej republiky. Nikdy nedopustil ničoho zlého, navrhovateľ nikdy nemal
konflikt s akýmkoľvek úradom, či úradníkom, nikdy mu nebola uložená sankcia štátneho orgánu. Žalobca
uviedol, že napriek ťažkej situácii utečenca na Slovensku, okamžite začal pracovať (a to na začiatku
cez agentúru, ktorej podmienky pre zamestnávanie boli k cudzincom doslova kruté), má takmer 2 a pol
ročnú dcérku, manželku a vedú spoločne usporiadaný, ba priam príkladný život. Práve aj s ohľadom
na uvedené, žiadal, aby súd utajenú informáciu, ktorá má byť základným podkladom pre vydanie
zamietavého rozhodnutia, dôsledne posúdil, či táto skutočne konkrétne odôvodňuje bezpečnostné pre
Slovenskú republiku.
S ohľadom na uvedené navrhol, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie krajského súdu zmenil tak, že
rozhodnutie žalovaného v celom rozsahu zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

III.
Vyjadrenie žalovaného k odvolaniu žalobcu

Žalovaný k námietkam uvedeným v odvolaní žalobcu uviedol, že v predmetnom konaní bolo
postupované v súlade so zákonom, krajský súd sa s utajovanými skutočnosťami oboznámil a dal za
pravdu správnemu orgánu, že ich obsah je takého charakteru, že bolo potrebné žiadosť o trvalý pobyt
žalobcovi zamietnuť. Zároveň postup správneho orgánu bol v súlade so zákonom.

Poukázal na skutočnosť, že správny orgán získal osobe žalobcu informácie utajovaného charakteru
so stupňom utajenia „Dôverné“, (utajovaná informácia obsahuje spravodajské informácie, ktorých
pôvodcom je spravodajská služba - Slovenská informačná služba). V súlade s ust. § 120 ods. 2 písm.
e) zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar uvedie v odôvodnení rozhodnutia iba skutočnosť, že ide
o bezpečnostný záujem Slovenskej republiky, ak ide o rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o udelenie
trvalého pobytu podľa § 48 ods. 2 písm. b), ak je dôvodné podozrenie, že štátny príslušník tretej
krajiny pri svojom pobyte ohrozí bezpečnosť štátu. Z uvedeného vyplýva, že správny orgán nemá v
tomto prípade priestor na správnu úvahu, ale berie na vedomie skutočnosť, že existujú informácie
utajovaného charakteru a ďalej ich neskúma. Zároveň nemôže v odôvodnení rozhodnutia uviesť obsah
utajovanej skutočnosti, pretože by prišlo k ich vyzradeniu. Neuvádzanie podrobného odôvodnenia v
predmetnom rozhodnutí je opodstatnené predovšetkým z dôvodu ochrany utajovaných skutočností v
súlade so zákonom č.215/2004 Z. z. o ochrane utajovaných skutočností. Nahliadnutie do tejto časti
administratívneho spisu podlieha režimu podľa § 35 ods. 3 zákona č. 215/2004 Z.z. o utajovaných
skutočnostiach.

V spisovom materiáli sa nachádza úradný záznam OCP PZ Nové Zámky č.p.: PPZ-HCP-
BA12-207-11/2013-Z, zo dňa 22.06.2013, týkajúci sa doručenia písomnosti číslo 65/12-D-22-77/2013-



S, zo dňa 17.06.2013, pôvodca informácie Slovenská informačná služba Bratislava, stupeň utajenia
Dôverné. Uvedená písomnosť je utajovanou skutočnosťou v zmysle Zákona č. 215/2004 Z. z. o ochrane
utajovaných skutočností, preto správny orgán mohol žalobcu pred vydaním rozhodnutia informovať len
o skutočnosti, že má k dispozícii podklad pre rozhodnutie, ktorý je utajovanou skutočnosťou. Rovnako
bol s uvedenou informáciou oboznámený aj spracovateľ rozhodnutia druhostupňového správneho
orgánu. Podľa žalovaného v prípade námietok žalobcu ku charakteru utajovanej skutočnosti „všeobecné
konštatovanie/konkrétne vymenovanie“, ak by aj SIS vydala ďalšiu správu, v prípade účastníka konania
sa nebude jednať o novú skutočnosť, ale o upresnenie pôvodnej utajenej informácie, týkajúcej sa
účastníka konania. znenia tohto článku štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať okrem
prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej
bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom a
zločinnosti, ochrany zdravia, alebo morálky, alebo ochrany práv a slobôd iných.

Žalovaný dodal, že žalobca má na území Slovenskej republiky povolený určitý druh pobytu a to
doplnkovú ochranu, ktorá mu bola opakovane predĺžená Migračným úradom Slovenskej republiky do
11.03.2017, t. j. môže sa na území Slovenskej republiky zdržiavať oprávnene.

Žalovaný na základe uvedeného navrhol napadnutý rozsudok krajského súdu potvrdiť.

IV.
Právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p.), pri preskúmavaní odvolania
žalobcu proti rozsudku krajského súdu zistil skutočnosti, pre ktoré dospel k záveru o potrebe prerušenia
odvolacieho konania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky podal dňa 24.05.2016 v obdobnej veci vedenej na najvyššom
súde pod sp. zn. 10Sža/3/2016 na Ústavný súd Slovenskej republiky návrh na vyslovenie nesúladu
ustanovenia § 120 ods. 2 zákona č. 404/2011 Z. z  o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov s ustanovením s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1, ods. 2 a čl. 13 ods.
4 v spojení  s čl. 46 ods. 1 a ods. 2, čl. 47 ods. 3 a s čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, s čl. 6
ods. 1, s čl. 13 v spojení s čl. 8 ods. 1  Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a s čl.
47 Charty základných práv  Európskej únie.

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí pléna 29. júna 2016 rozhodol vo veci
vedenej pod sp. zn. PL. ÚS 8/2016 vo veci vedenej pod sp. zn. PL. ÚS 8/2016 o návrhu Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky, zastúpeného predsedníčkou senátu JUDr. Elenou Berthotyovou, PhD., na
začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky o súlade § 120 ods. 2 zákona
č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 13 ods. 4 v spojení s čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 3
a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 6 ods. 1, čl. 13 v spojení s čl. 8 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 47 Charty základných práv Európskej únie, tak, že
návrh Najvyššieho súdu Slovenskej republiky prijal na ďalšie konanie.

Podľa § 109 ods. 2 písm. c/ OSP pokiaľ súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť, ak
prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo ak súd
dal na takéto konanie podnet.

Ustanovenie § 109 ods. 2 OSP upravuje situácie, kedy súd na základe vlastnej úvahy môže rozhodnúť
o prerušení konania, ak vzniknú v konaní určité prekážky. Na rozdiel od ustanovenia § 109 ods.
1 OSP, ktorý taxatívne vymenúva prekážky konania, v prípade ktorých je súd povinný konanie
prerušiť, ustanovenie ods. 2 vymenúva prekážky, kedy je posúdenie opodstatnenosti prerušenia konania
ponechané na úvahu konajúceho súdu. To znamená, že je len na úvahe súdu, či v prípade vzniku určitej
zákonom vymedzenej prekážky konania, toto preruší, alebo bude v konaní ďalej pokračovať.
V predmetnej právnej veci najvyšší súd vzhľadom k tomu, že na Ústavný súd Slovenskej republiky bol
podaný návrh na začatie konania o nesúlade vyššie uvedených ustanovení zákona o pobyte cudzincov
s Ústavou Slovenskej republiky a posúdenie tohto ustanovenia je aj dôvodom preskúmania zákonnosti



rozhodnutia žalovaného, Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru o potrebe  v zmysle § 109
ods. 2 písm. c/ OSP odvolacie konanie prerušiť.

S poukazom na ustanovenie § 492 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok postupoval
odvolací súd v konaní podľa predpisov účinných do 30.06.2016 (zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny
poriadok).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu   n i e   j e   prípustný opravný prostriedok.