Uznesenie Krajského súdu Trnava sp. zn. 14S/33/2017 z 28. 10. 2018 Citácia: uznesenie Krajského súdu Trnava z 28. októbra 2018, sp. zn. 14S/33/2017, ECLI:SK:KSTT:2018:2017200161.2 Krajský súd Trnava | 14S/33/2017 | ECLI:SK:KSTT:2018:2017200161.2 | 2018-10-28 | Uznesenie Oblasť práva: Správne právo – Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov Citované ustanovenia: § 59 ods. 2 SP, predpis č. 191/1992 Zb., § 135 ods. 1 SSP, § 47 ods. 2 SP, § 2 ods. 2 zákona č. 191/1992 Zb., § 28 SSP, § 47 ods. 3 SP, zákon č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám, § 98 ods. 1 písm. h) SSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/d3c47499-b7af-4421-8bea-2548937a4257 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2018:2017200161.2 Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 14S/33/2017
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2017200161
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 10. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubomír Bundzel
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2018:2017200161.2

Uznesenie
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ľubomíra Bundzela a členov senátu
JUDr. Róberta Foltána a JUDr. Anity Filovej v právnej veci žalobkyne: Mgr. RNDr. R. V., PhD., nar.
XX.X.XXXX, trvale bytom Y. X. XXX, XXX XX Y. X. proti žalovanému: Trnavská univerzita v Trnave,
Hornopotočná 23, 918 43 Trnava, IČO: 318 25 249, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Rektora
Trnavskej univerzity v Trnave č. VR 2544-2017 zo dňa 4.4.2017 jednohlasne takto

r o z h o d o l :

I. Správny súd žalobu o d m i e t a.

II. Žalovanému sa náhrada trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobkyňa sa žalobou doručenou tunajšiemu súdu dňa 4.6.2017 domáhala preskúmania zákonnosti
rozhodnutia žalovanej č. VR 2544-2017 zo dňa 4.4.2017, ktorým žalovaná podľa ust. § 19 ods. 2 zák.č.
211/2000 Z.z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov (ďalej len zákon č. 211/2000) Z.z. a ust. § 59 ods. 2 zák.č. 71/1967 Zb. o správnom
konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon č. 71/1967 Zb.) odvolanie žalobkyne zamietla a
napadnuté prvostupňové rozhodnutie kvestora Trnavskej univerzity v Trnave č. VR 2126-2017 zo dňa
16.3.2017 potvrdila. Prvostupňovým rozhodnutím č. VR 2126-2017 zo dňa 16.3.2017 kvestor Trnavskej
univerzity v Trnave nevyhovel žiadosti žalobkyne o sprístupnenie informácie:
- plat a odmeny poskytnuté dekanovi Fakulty zdravotníctva a sociálnej práce Trnavskej univerzity v
Trnave za obdobie od 1.1.2012 do 28.2.2017,
- plat a odmeny poskytnuté prodekanom (menovite) Fakulty zdravotníctva a sociálnej práce Trnavskej
univerzity v Trnave za obdobie od 1.1.2012 do 28.2.2017,
- plat a odmeny poskytnuté vedúcim katedier (menovite) Fakulty zdravotníctva a sociálnej práce
Trnavskej univerzity v Trnave za obdobie od 1.1.2012 do 28.2.2017,
- plat a odmeny poskytnuté tajomníkovi Fakulty zdravotníctva a sociálnej práce Trnavskej univerzity v
Trnave za obdobie od 1.1.2012 do 28.2.2017,
- plat a odmeny poskytnuté iným vedúcim zamestnancom Fakulty zdravotníctva a sociálnej práce
Trnavskej univerzity v Trnave za obdobie od 1.1.2012 do 28.2.2017, ktorú žalobkyňa podala dňa
6.3.2017 elektronickou formou.

2. Rozhodnutie žalovaného č. VR 2544-2017 zo dňa 4.4.2017 považovala za formalistické, arbitrárne,
nezrozumiteľné, nepreskúmateľné a zmätočné pre nedostatok dôvodov. Uviedla, že žalovaný správny
orgán vychádzal pri rozhodovaní z nedostatočne zisteného skutkového stavu veci a vec nesprávne
právne posúdil. Tiež poukázala na to, že zistenie skutkového stavu žalovaným bolo nedostačujúce na
riadne posúdenie veci, čím došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred žalovaným, čoho
následkom bolo vydanie nezákonného rozhodnutia vo veci samej. Uviedla, že rozsah a podmienky
prístupu k informáciám upravuje zákon o slobode informácií, podľa ktorého má každý právo na



prístup k informáciám, ktoré majú povinné osoby k dispozícii, pričom informácie sa sprístupňujú bez
preukázania právneho alebo iného dôvodu alebo záujmu, pre ktorý sa informácia požaduje. V tejto
súvislosti poukázala na to, že Trnavská univerzita v Trnave je zriadená zákonom č. 191/1992 Zb. o
zriadení Trnavskej univerzity so sídlom v Trnave, patrí medzi verejné vysoké školy a ako povinná
osoba podľa § 2 ods. 2 zákona o slobode informácií má v zásade plnú informačnú povinnosť. V
prvostupňovom rozhodnutí bola jej žiadosť o sprístupnenie informácií odmietnutá v plnom rozsahu,
pričom v odôvodnení bolo uvedené, že „príjmy dekana, prodekanov, tajomníka, vedúcich katedier a
iných vedúcich zamestnancov Fakulty zdravotníctva a sociálnej práce Trnavskej univerzity v Trnave,
podľa článku 2 odsek 1 písmeno s) Ústavného zákona číslo 357/2004 Z.z. o ochrane verejného záujmu
pri výkone funkcií verejných funkcionárov, sa tento v oblasti preukazovania príjmov vzťahuje výlučne
na rektorov vysokých škôl“. Rovnaké odôvodnenie obsahuje aj napadnuté rozhodnutie žalovaného.
Poukázala na ust. § 9 ods. 3 zákona č. 211/2000 Z.z., z ktorého je zrejmé, že na sprístupnenie informácie
o mzde, plate, platových pomeroch a ďalších finančných náležitostiach priznaných za výkon funkcie
alebo za výkon pracovnej činnosti, ak sú uhrádzané zo štátneho rozpočtu alebo z iného verejného
rozpočtu, osobám uvedeným v § 9 ods. 3 zákona o slobode informácií, sa nevyžaduje súhlas fyzickej
osoby, nakoľko osobitné ustanovenie § 9 ods. 3 zákona o slobode informácií predstavuje výnimku z
ochrany osobných údajov, pretože verejný záujem pri sprístupnení výšky príjmov osôb podieľajúcich
sa na výkone verejnej moci prevyšuje ich súkromnoprávny charakter. Znamená to, že sprístupnenie
týchto informácií nie je porušením zákona z dôvodu zúženej ochrany súkromia verejne činných osôb,
a preto je žalovaná povinná tieto požadované informácie poskytnúť, resp. sprístupniť. Poukázala na to,
že funkcia dekana je funkčným miestom, pričom tento má zároveň na univerzite postavenie vedúceho
zamestnanca. Ostatní vedúci zamestnanci žalovaného ako prodekani, vedúci katedier, tajomník fakulty
a iní vedúci zamestnanci, majú vzhľadom na poskytovaný príplatok zariadenie ako nárokovateľnú zložku
odmeňovania v rámci funkčného platu v zmysle platového poriadku Trnavskej univerzity v Trnave,
postavenie vedúcich zamestnancov.

3. Ďalej namietala, že rozhodnutie žalovaného je potrebné považovať s poukazom na ust. § 47 ods. 2 a
3 Správneho poriadku za nepreskúmateľné pre jeho nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov, pretože
nemá zákonom stanovené (formálne a obsahové) náležitosti. Vo výroku napadnutého rozhodnutia nie
je uvedené riadne paragrafové znenie, o ktoré sa samotné rozhodnutie opiera. Ďalej v odôvodnení
rozhodnutia žalovaného chýba uvedenie skutočností, ktoré boli podkladom na rozhodnutie, akými
úvahami bol žalovaný vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych
predpisov, na základe ktorých rozhodoval. Mala za to, že výrok rozhodnutia musí byť formulovaný
presne, určito, stručne a musí úplne vyjadrovať vyriešenie veci, ktorá je predmetom správneho konania.
Z výroku musí byť ďalej zrejmé, čo bolo predmetom rozhodovania, na základe akého právneho predpisu
a ktorého ustanovenia správny orgán rozhodoval. V danom prípade z odôvodnenia prvostupňového
ako aj rozhodnutia žalovaného vôbec nie je zrejmé, z akého dôvodu neboli jednotlivé požadované
informácie sprístupnené. Aplikácia, resp. odkaz žalovaného na článok 2 odsek 1 písmeno s) Ústavného
zákona č. 357/2004 Z.z. o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov v
znení neskorších predpisov sa na predmetnú vec nevzťahuje, a preto ho nemožno na daný prípad,
resp. skutkový stav subsumovať. V tejto súvislosti poukázala na Ústavný zákon č. 357/2004 Z.z.,
ktorý konkretizuje osoby verejných činiteľov, medzi ktorých zaraďuje okrem iného aj rektorov verejných
vysokých škôl a upravuje povinnosť verejných funkcionárov podávať písomné oznámenie funkcií,
zamestnaní, činností a majetkových pomerov za predchádzajúci kalendárny rok (čl. 7 Ústavného zákona
č. 357/2004 Z.z.). V tejto súvislosti zdôraznila, že žalovanému uviedla, že požadované informácie sa
sprístupňujú podľa § 9 ods. 3 zákona o slobode informácií, pričom s námietkami žalobkyne uvedenými
v jej odvolaní sa žalovaný vôbec nevysporiadal. Žalovaný vo svojom rozhodnutí ako povinný správny
orgán neuviedol, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri
hodnotení dôkazov, ako použil právne predpisy, na základe ktorých rozhodoval a ako sa vyrovnal s
návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. Za tohto
stavu považovala rozhodnutie žalovaného za nenáležité, nezrozumiteľné a zmätočné pre nedostatok
dôvodov. Uviedla, že žalovaný bez akéhokoľvek preskúmania len formalisticky konštatuje opak toho,
čo uvádzala žalobkyňa v odvolaní, bez toho, aby aplikoval diskrečnú právomoc. Ďalej namietala, že
žalovaný okrem nesprávneho aplikovania Ústavného zákona č. 357/2004 Z.z. poukázala aj na súdne
rozhodnutie, resp. rozsudok NS SR, sp.zn. 3Sži/4/2014 zo dňa 12.3.2014, týkajúci sa prevádzkovo-
pracovných informácií, ktoré na daný skutkový stav nemožno použiť, pretože plat a ďalšie finančné
náležitosti poskytované za výkon funkcie zo štátneho rozpočtu alebo z iného verejného rozpočtu
nie sú prevádzkovo-pracovnými informáciami. Uviedla, že tento názor vyslovený Najvyšším súdom



SR bol podrobený značnej kritike odbornej verejnosti, pretože odporuje zákonu o slobode informácií
minimálne z dôvodu existencie povinností zverejňovať určitú časť prevádzkových informácií. Odborná
verejnosť zastáva názor, že takéto informácie nevyhnutne súvisia minimálne s nakladaním s verejnými
prostriedkami a vo svetle zmyslu (ratio legis) zákona o slobode informácii by mali byť zahrnuté
v informačnej povinnosti povinných osôb. V opačnom prípade by boli z rozsahu sprístupňovaných
informácií vyňaté takmer všetky prevádzkové informácie, čo podľa názoru odbornej verejnosti nie je
nevyhnutné ani dôvodné. Naviac v súčasnej dobe platný zákon o slobode informácií obmedzenie
sprístupňovania prevádzkových informácií neupravuje, a teda ak požadovaná informácia, hoc ide o
prevádzkovú informáciu, spĺňa pojmový znak informácie podľa § 3 zákona o slobode informácií, možno
ju sprístupniť. Ďalej dodala, že záverečná formulácia § 2 ods. 1 zákona o slobode informácií „a to iba v
rozsahu tejto ich rozhodovacej činnosti“ ako uviedol Najvyšší súd SR, sa týka len taxatívne uvedených
povinných osôb, ktorými sú štátne orgány, obce, vyššie územné celky ako aj tých právnických osôb
a fyzických osôb, ktorým zákon zveruje právomoc rozhodovať o právach a povinnostiach fyzických
osôb alebo právnických osôb v oblasti verejnej správy, t.j. povinných osôb so zúženou informačnou
povinnosťou. Z gramatického a logického výkladu potom vyplýva, že uvedené sa nevzťahuje na verejné
vysoké školy, ktoré sú právnickými osobami zriadenými zákonom a povinnými osobami podľa § 2 ods.
2 zákona o slobode informácií a ktoré majú úplnú informačnú povinnosť.

4. Žalobkyňa ďalej namietala, že rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu jej nebolo doručené
spôsobom ustanoveným právnym poriadkom (§ 24 ods. 1 Správneho poriadku). V tejto súvislosti
zdôraznila, že ak nebolo rozhodnutie správne doručené podľa zákonných predpisov, s takouto vadou
sú spojené závažné procesno-právne následky. Poukázala na to, že nemá zriadenú a aktivovanú
elektronickú schránku, a preto úradné písomnosti je orgán verejnej moci povinný doručovať jedine a
výlučne v písomnej forme. Uviedla, že písomnú formu rozhodnutia predpokladá aj ust. § 47 ods. 5
Správneho poriadku ako aj § 18 ods. 2 zákona o slobode informácií. V tejto súvislosti poukázala na to,
že zákon o e-Governmente jednoznačne ustanovuje, že miestom doručovania je elektronická schránka
podľa tohto zákona, ktorá je aktivovaná. Ak elektronická schránka fyzickej osoby nie je aktivovaná,
orgán verejnej moci tejto fyzickej osobe doručuje úradné písomnosti v písomnej forme. Za tohto stavu
je potrebné považovať prvostupňové rozhodnutie správneho orgánu za nulitný akt, pričom žalovaný ako
odvolací orgán bol povinný odvolanie žalobkyne považovať za odvolanie proti fiktívnemu rozhodnutiu.
Poukázala na to, že fiktívne prvostupňové rozhodnutie nemôže byť odvolacím orgánom potvrdené a
jedinou možnosťou odvolacieho správneho orgánu, je ho zrušiť, pretože svojou povahou je ho potrebné
považovať za nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov.

5. Žalovaná vo svojom písomnom vyjadrení k žalobe zo dňa 6.7.2017 žiadala žalobu ako šikanóznu
odmietnuť, resp. ako nedôvodnú zamietnuť. Poukázala na článok 2 odsek 1 písmeno s) zák.č. 357/2004
Z.z. o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov v platnom znení, v zmysle
ktorého sa tento zákon v oblasti preukazovania príjmov vzťahuje výlučne len na rektora vysokej školy,
ktorý je verejným funkcionárom a nie teda aj na dekana, prodekanov, vedúcich katedier, tajomníka
alebo iných zamestnancov vysokej školy. V tejto súvislosti poukázal na článok 7 odsek 1 zákona o
ochrane verejného záujmu, z ktorého vyplýva, že: „verejný funkcionár je povinný do 30 dní odo dňa, keď
sa ujal výkonu verejnej funkcie, a počas jej výkonu vždy do 31. marca podať písomné oznámenie za
predchádzajúci kalendárny rok, v ktorom uvedie
a) či spĺňa podmienky nezlučiteľnosti výkonu funkcie verejného funkcionára s výkonom iných funkcií,
zamestnaní alebo činností podľa článku 54 odsek 1 a 2
b) aké zamestnanie vykonáva v pracovnom pomere, obdobnom pracovnom vzťahu alebo
štátnozamestnaneckom pomere a akú podnikateľskú činnosť vykonáva popri výkone funkcie verejného
funkcionára
c) aké má funkcie v štátnych orgánoch, v orgánoch územnej samosprávy, v orgánoch právnických alebo
vykonávajúcich podnikateľskú činnosť a v orgánoch iných právnických osôb; taktiež uvedie, z ktorých
uvádzaných funkcií má príjem, funkčné alebo iné pôžitky,
d) svoje príjmy dosiahnuté v uplynulom kalendárnom roku z výkonu funkcie verejného funkcionára a z
výkonu iných funkcií, zamestnaní alebo činností, v ktorých vykonávaní verejný funkcionár pokračuje aj
po ujatí sa výkonu funkcie verejného funkcionára,
e) svoje majetkové pomery a majetkové pomery manžela a neplnoletých detí, ktorí s ním žijú v
domácnosti, vrátane osobných údajov v rozsahu titul, meno, priezvisko a adresa trvalého pobytu“.



6. Žalovaná poukázala ďalej na to, že má povinnosť sprístupniť výlučne len informácie týkajúce sa
príjmov rektora Trnavskej univerzity v Trnave, o ktoré však žalobkyňa v tejto žiadosti nežiadala. Pokiaľ
ide o príjmy dekana, prodekanov, vedúcich katedier, tajomníka alebo iných vedúcich zamestnancov
Fakulty zdravotníctva a sociálnej práce Trnavskej univerzity v Trnave za obdobie od 1.1.2012 do
28.2.2017 zverejneniu nepodliehajú, nakoľko sprístupnením požadovaných informácií by došlo k
porušeniu ochrany osobných údajov dotknutých osôb v zmysle zákona č. 122/2013 Z.z. o ochrane
osobných údajov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v platnom znení (ďalej len zákon o ochrane
osobných údajov). V tejto súvislosti poukázala na to, že osobnými údajmi v zmysle ust. § 4 ods. 1 zákona
o ochrane osobných údajov sú údaje týkajúce sa určenej alebo určiteľnej fyzickej osoby, pričom takou
osobou je osoba, ktorú možno určiť priamo alebo nepriamo, najmä na základe všeobecne použiteľného
identifikátora alebo na základe jednej či viacerých charakteristík alebo znakov, ktoré tvoria jej fyzickú,
fyziologickú, psychickú, mentálnu, ekonomickú, kultúrnu alebo sociálnu identitu. Poukázala ďalej na to,
že pri sprístupňovaní informácie je vždy potrebné vyhodnotiť, či neexistuje aj implicitné obmedzenie
prístupu k informáciám, vyplývajúce z iných právnych predpisov, na ktoré zákon o slobode informácií
výslovne neodkazuje. Z ustanovenia článku 2 odsek 1 písmeno s) zákona o ochrane verejného záujmu v
zmysle ktorého sa tento zákon v oblasti preukazovania príjmov vzťahuje výlučne len na rektora vysokej
školy, ktorý je verejným funkcionárom a nie teda aj na dekana, prodekanov, vedúcich katedier, tajomníka
alebo iných zamestnancov vysokej školy. Poukázala na názor vyslovený Ústavným súdom SR, že údaje
týkajúce sa platových pomerov osôb uvedených v ust. § 9 ods. 3 zákona o slobode informácií spadajú
pod ústavne vymedzený pojem osobných údajov, pričom údaj o výške príjmov sa významným spôsobom
premieta do súkromnej sféry jednotlivca, vypovedá o jeho sociálnom postavení a jeho zverejnenie môže
mať významné (a to aj negatívne) dôsledky na jeho osobné, pracovné, či iné spoločenské vzťahy.
Tvrdila, že nesprístupnením požadovaných informácií konala v súlade so zákonom o ochrane verejného
záujmu ako aj v súlade so zákonom o ochrane osobných údajov a zákonom o slobode informácií. Taktiež
nevzhliadla žiaden rozpor medzi výrokom napadnutého rozhodnutia a odôvodnením tohto rozhodnutia.

7. K námietke žalobkyne týkajúcej sa nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia pre jeho
nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov uviedla, že tak prvostupňové rozhodnutie ako aj rozhodnutie
žalovanej obsahuje všetky náležitosti rozhodnutia podľa ust. § 47 ods. 1 Správneho poriadku, t.j. výrok,
odôvodnenie a poučenie o odvolaní. Poukázala na to, že kvestor Trnavskej univerzity v Trnave vo
výroku prvostupňového rozhodnutia jasne a zrozumiteľne poukázal na ust. § 18 ods. 2 zákona o slobode
informácií, v zmysle ktorého žalovaná nevyhovela žiadosti žalobkyne, pričom podľa tohto ustanovenia
„ak povinná osoba žiadosti nevyhovie hoci len z časti, vydá o tom v zákonom stanovenej lehote písomné
rozhodnutie“. Zdôraznila, že vo výroku napadnutého rozhodnutia jasne a zrozumiteľne poukázala na
ust. § 19 ods. 2 zákona o slobode informácií a ust. § 59 ods. 2 Správneho poriadku, na základe
ktorých zamietla odvolanie žalobkyne a potvrdila prvostupňové rozhodnutie správneho orgánu. Ďalej
uviedla, že v odôvodnení napadnutého rozhodnutia sa riadne vysporiadala so všetkými námietkami,
ktoré žalobkyňa uviedla v odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu správneho orgánu a v plnom
rozsahu sa stotožnila so závermi uvedenými v prvostupňovom rozhodnutí. Poukázala ďalej na to, že z
jej strany bol aj dostatočne zistený skutkový stav veci.

8. K námietke žalobkyne, týkajúcej sa porušenia ustanovení o konaní, ktoré napadnutému rozhodnutiu
predchádzalo uviedla, že žalobkyni doručila v zákonom stanovenej lehote prvostupňové rozhodnutie,
voči ktorému podala žalobkyňa odvolanie. Znamená to, že žalobkyňa podala odvolanie voči
prvostupňovému rozhodnutiu a nie voči fiktívnemu rozhodnutiu. Okrem toho žalobkyňa sa v predmetnom
konaní domáha preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného, preto jej námietka, týkajúca sa vzniku
fiktívneho rozhodnutia je nelogická. Poukázala ďalej na to, že ak by aj došlo k vzniku fiktívneho
rozhodnutia, žalobkyňa mala podať odvolanie voči fiktívnemu rozhodnutiu, a nie voči prvostupňovému
rozhodnutiu a až následne sa mala domáhať preskúmania zákonnosti druhostupňového rozhodnutia
pred tunajším súdom. V prípade, že by súd mal za to, že došlo k vzniku fiktívneho prvostupňového
rozhodnutia, tak potom žalobkyni márne uplynula lehota na podanie odvolania, nakoľko žalobkyňa
podala odvolanie proti riadnemu prvostupňovému rozhodnutiu a nie proti fiktívnemu prvostupňovému
rozhodnutiu. Za tohto stavu by potom žiadala žalobu podľa § 98 ods. 1 písm. g) SSP odmietnuť, nakoľko v
zmysle ust. § 7 písm. a) prvá veta SSP správne súdy nepreskúmavajú „právoplatné rozhodnutia orgánov
verejnej správy a opatrenia orgánov verejnej správy, ak účastník konania pred ich právoplatnosťou
nevyčerpal všetky riadne opravné prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis“.



9. Žalovaná na záver uviedla, že plne rešpektuje svoje povinnosti, ktoré jej vyplývajú z príslušných
právnych predpisov, vrátane zákona o slobode informácií, avšak plnenie týchto povinností by nemalo
spôsobovať ohrozenie výkonu jej poslania, ktorým je v zmysle zák.č. 131/2002 Z.z. o vysokých školách
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v platnom znení (ďalej len zákon o vysokých školách) rozvoj
harmonických osobností, vedomosti, múdrosti, dobra a tvorivosti v človeku ako i prispievanie k rozvoju
vzdelanosti, vedy, kultúry a zdravia pre blaho celej spoločnosti ako i k rozvoju vedomostnej spoločnosti.
Zdôraznila, že prax orgánov aplikujúcich zákon o slobode informácií nemôže pristúpiť k výkladu jeho
ustanovení spôsobom, ktorý by viedol k minimalizácii, prípadne k úplnej eliminácii reálnej schopnosti
povinných osôb plniť verejné úlohy, ktoré im zverujú zákonné právne predpisy; v opačnom prípade by
došlo k porušeniu princípu dobrej verejnej správy. V tejto súvislosti poukázala na to, že žalobkyňa v
ostatnom čase, t.j. odo dňa 19.12.2016 ku dňu podania tohto vyjadrenia k žalobe (6.7.2017), doručila
žalovanej viac ako 85 žiadostí o poskytnutie informácií, pri ktorých existuje vážna pochybnosť o tom,
či ich cieľom je zákonné zistenie informácií ako takých. Skôr ide o úmyselné, cielené a šikanózne
konanie zo strany žalobkyne, ktorá sa snaží zaťažiť žalovanú žiadosťami, ktoré nemajú logický súvis
a znemožniť jej tak riadny chod a plnenie povinností, ktoré jej vyplývajú zo všeobecne záväzných
právnych predpisov. V tejto súvislosti poukázala na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Sži/4/2014
zo dňa 12.3.2014 v zmysle ktorého: „výkon práva bez vážnosti prejavenej vôle získať informáciu
nepožíva ochranu. Podmienky, postup a rozsah slobodného prístupu k informáciám na základe zákona
sa realizuje na právnom pozadí ústavných princípov, medzi ktoré patrí i zákaz zneužitia práva“. V
súvislosti s princípom dobrej verejnej správy poukázala tiež na uznesenie Ústavného súdu SR III. ÚS
96/2010 zo dňa 9.3.2010, v zmysle ktorého: „zákon o slobode informácií výslovne nezakotvuje žiaden
právny prostriedok ochrany pred „zaplavením“ orgánov verejnej správy alebo iných orgánov verejnej
moci neúmerne veľkým počtom žiadostí zo strany oprávnených subjektov. Následkom takéhoto javu by
bezpochyby mohlo byť značné sťaženie alebo aj úplné ochromenie povinných subjektov pri plnení ich
verejných úloh. Kompetencie orgánov verejnej moci sú totiž zamerané na ochranu verejného záujmu v
jeho rôznych podobách, ktoré naznačuje aj čl. 26 odsek 4 Ústavy. Účelom zákona o slobode informácií
nie je paralyzovať činnosť orgánov verejnej moci ako povinných osôb, ale zabezpečiť poskytovanie
informácií verejnosti „primeraným spôsobom“. Určiť mieru požiadaviek na poskytnutie informácií, ktoré
ešte nevyvolávajú nebezpečenstvo z nefunkčnenia konkrétnej povinnej osoby, nie je možné všeobecne
aplikovateľným spôsobom“. V tejto súvislosti poukázala na to, že žalobkyňa množstvom, rozsahom a
obsahom žiadostí o poskytnutie informácií sťažuje plnenie úloh žalovanej vyplývajúcich jej zo všeobecne
záväzných právnych predpisov, a to najmä zo zákona o vysokých školách. Za tohto stavu žiadala, aby
súd žalobu ako šikanóznu odmietol, resp. alternatívne ju zamietol ako nedôvodnú.

10. Podľa § 2 ods. 1 a 2 zák.č. 211/2000 Z.z. o slobodnom prístupe k informáciám osobami povinnými
podľa tohto zákona sprístupňovať informácie (ďalej len povinné osoby) sú štátne orgány, obce, vyššie
územné celky ako aj tie právnické osoby a fyzické osoby, ktorým zákon zveruje právomoc rozhodovať
o právach a povinnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb v oblasti verejnej správy, a to iba v
rozsahu tejto ich rozhodovacej činnosti. Povinnými osobami sú ďalej právnické osoby zriadené zákonom
a právnické osoby zriadené štátnym orgánom, vyšším územným celkom alebo obcou podľa osobitného
zákona.

11. Podľa § 3 ods. 1, 2 a 3 vyššie uvedeného zákona každý má právo na prístup k informáciám, ktoré
majú povinné osoby k dispozícii. Povinná osoba podľa § 2 ods. 3 sprístupní iba informácie o hospodárení
s verejnými prostriedkami, nakladaní s majetkom štátu, majetkom vyššieho územného celku alebo
majetkom obce, o životnom prostredí, o úlohách alebo odborných službách týkajúcich sa životného
prostredia a o obsahu, plnení a činnostiach vykonávaných na základe uzatvorenej zmluvy.

12. Podľa § 9 ods. 3 vyššie uvedeného zákona povinná osoba sprístupní na účely informovania
verejnosti osobné údaje fyzickej osoby, ktoré sú spracúvané v informačnom systéme za podmienok
ustanovených osobitným zákonom o fyzickej osobe, ktorá je verejným funkcionárom, poslancom
obecného zastupiteľstva, predstaveným v štátnej službe, odborníkom plniacim úlohy pre člena vlády
Slovenskej republiky, prezidenta Slovenskej republiky, predsedu Národnej rady Slovenskej republiky
alebo podpredsedu Národnej rady Slovenskej republiky, vedúcim zamestnancom vykonávajúcim
práce vo verejnom záujme, vedúcim zamestnancom zamestnávateľa, ktorým je orgán verejnej moci,
nadriadeným v služobnom pomere alebo členom hodnotiacej komisie alebo iného obdobného orgánu,
ktorý sa zúčastňuje na procese rozhodovania o použití verejných prostriedkov. Podľa prvej vety sa
sprístupňujú osobné údaje v rozsahu



a) titul,
b) meno,
c) priezvisko,
d) funkcia a deň ustanovenia alebo vymenovania do funkcie,
e) pracovné zaradenie a deň začiatku výkonu pracovnej činnosti,
f) miesto výkonu funkcie alebo pracovnej činnosti a orgán, v ktorom túto funkciu alebo činnosť vykonáva,
g) mzda, plat alebo platové pomery a ďalšie finančné náležitosti priznané za výkon funkcie alebo za
výkon pracovnej činnosti, ak sú uhrádzané zo štátneho rozpočtu alebo z iného verejného rozpočtu.

13. Podľa § 28 SSP správny súd môže výnimočne odmietnuť žalobu fyzickej osoby a právnickej osoby,
ktorá má zjavne šikanózny charakter alebo ktorou sa sleduje zneužitie práva či jeho bezúspešné
uplatňovanie. Správny súd môže tiež sankcionovať procesné úkony účastníkov konania, ktoré slúžia na
zneužitie práv, najmä na prieťahy v konaní.

14. V správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom
fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených
týmto zákonom (§ 2 ods. 1 SSP).

15. Podľa § 5 ods. 12 SSP správny súd výnimočne neposkytne ochranu právam alebo právom
chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby, ak nimi podaný návrh sleduje zjavné zneužitie
práva.

16. Správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu
orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy (§ 177 ods. 1 SSP).

17. Krajský súd v Trnave preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného, priebeh administratívneho
konania, vychádzajúc zo stavu, ktorý existoval v čase jeho vydania (§ 135 ods. 1 SSP), pričom vo veci
rozhodol bez nariadenia pojednávania postupom podľa § 98 ods. 1 písm. h) v spojení s § 28 SSP a
dospel k záveru, že žalobu je potrebné odmietnuť.
18.
Správny súd nespochybňuje, že právo na informácie spolu so slobodou prejavu sú ústavnými právami
každého subjektu garantovanými Ústavou SR, listinou základných práv a slobôd a Dohovorom o ochrane
ľudských práv a základných slobôd. Právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť len zákonom,
ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosti
štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti (článok 26 ods. 4 Ústavy SR).
Výkladovým pravidlom pri obmedzovaní základných práv a slobôd je ustanovenie článku 13 ods. 4
Ústavy SR, podľa ktorého pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a
zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ. Rozsah obmedzení základných práv
a slobôd je potrebné vykladať reštriktívne. Orgány verejnej moci majú povinnosť primeraným spôsobom
poskytovať informácie o svojej činnosti v štátnom jazyku. Podmienky a spôsob vykonania ustanoví zákon
(§ 26 ods. 5 Ústavy SR). Ústava SR v článku 26 ods. 1 zakotvuje právo na informácie, ktoré predstavuje
právo na prijímanie informácií, získanie informácie do vlastnej dispozičnej sféry tak, aby mohla byť
subjektom pre vlastnú potrebu, ako aj pre potrebu iných spracovaná (pozri bližšie Nález Ústavného
súdu SR sp.zn. I. ÚS 236/06-59 zo dňa 28.7.2007) a k nemu korelujúci pozitívny záväzok štátu voči
neidentifikovanej skupine subjektov. Obsah tohto záväzku je ozrejmený v odseku 5 citovaného článku
ako povinnosť orgánov verejnej moci primeraným spôsobom poskytovať informácie o svojej činnosti,
pričom podmienky a spôsob poskytovania informácií ustanoví zákon. Obdobnú úpravu obsahuje tiež
listina základných práv a slobôd (čl. 17 odsek 1,5).

19. Na druhej strane je tiež potrebné konštatovať, že zákon o slobode informácií nemá slúžiť ako
zámienka na kritiku orgánov verejnej správy, ale ako nástroj spoločenskej kontroly. V danom prípade
samotná žalobkyňa uviedla vo svojom písomnom vyjadrení zo dňa 28.8.2017, že za obdobie od
19.12.2016 do 18.6.2017, t.j. za obdobie šiestich mesiacov podala u žalovaná 85 žiadostí o sprístupnenie
informácií, z ktorých vo viac ako v 90% ide o sprístupnenie takmer rovnakých informácií. Súd nepopiera
právo žalobkyne na informácie, avšak je nevyhnutné, aby toto právo bolo uplatňované efektívne, t.j.
povinným osobám by mali byť adresované len žiadosti, ktoré sú tieto osoby reálne povinné poskytnúť,
t.j. žiadosti o informácie v rozsahu ich rozhodovacej, resp. vykonávanej činnosti. Len takto možno
hovoriť o účinnej spoločenskej kontrole verejnej správy, kam možno zaradiť aj žalovaného ako verejnú



vysokú školu. Zákon o slobode informácií neobsahuje vo svojich ustanoveniach legálnu definíciu
zneužitia práva, avšak zákaz zneužívania výkonu práva je jedným z ústavných princípov právneho štátu,
ktoré Ústava implicitne obsahuje v článku 1 odsek 1. Úmyslom zákonodarcu bolo v ust. § 28 SSP
upraviť princíp zákazu zjavného zneužitia práv. Vychádzajúc tak z gramatického a logického výkladu
predmetného ustanovenia je zrejmé, že tým, že zákonodarca rozlišuje medzi šikanóznym charakterom
žaloby a žalobou, ktorou sa sleduje zneužitie práva, alebo jeho bezúspešné uplatňovanie možno
pod šikanóznym charakterom žaloby rozumieť žalobu, ktorou žalobca zneužíva právo na prístup k
súdu vo vzťahu k súdu a nie žalobu, ktorou žalobca zneužíva svoje subjektívne oprávnenie podať
žalobu za účelom úmyselného poškodenia druhého účastníka, čo je zjavným zneužitím práva. Pod
šikanóznym výkonom práva možno teda chápať výkon práva za účelom poškodenia druhej strany,
čo možno konštatovať aj v danom prípade. Z vyjadrenia žalobkyne vyplýva, že táto v minulosti bola
zamestnankyňou žalovaného, pracovný pomer u neho ukončila z vážnych zdravotných dôvodov, ktoré
jej vznikli v príčinnej súvislosti s mobbingom a bossingom u žalovaného. Sama vo svojom písomnom
vyjadrení konštatovala, že v dôsledku intenzívneho šikanózneho konania zo strany žalovaného počas
trvania jej pracovného pomeru bola nakoniec uznaná za invalidnú. Uviedla, že tieto zdravotné problémy
jej vznikli v dôsledku šikanózneho konania žalovaného, a preto sa prostredníctvom súdu bude
domáhať náhrady nemajetkovej ujmy voči žalovanému. Z tohto správania žalobkyne možno vyvodiť,
že požiadavka žalobkyne, aby jej boli poskytnuté zo strany žalovaného informácie o príjme dekana,
prodekanov, vedúcich katedier, tajomníka alebo iných vedúcich zamestnancov Fakulty zdravotníctva
a sociálnej práce Trnavskej univerzity v Trnave za obdobie od 1.1.2012 do 28.2.2017 (t.j. za obdobie
vyše 5 rokov) možno považovať za výkon práva bez racionálneho účelu so zjavným úmyslom
privodiť druhej strane negatívny následok. Požiadavka na poskytnutie takýchto informácií ohľadne
týchto zamestnancov žalovaného za obdobie vyše 5 rokov nemá žiadne logické opodstatnenie.
Za tohto stavu je preto dôvodné súhlasiť s argumentáciou žalovaného, že opakované žiadosti zo
strany žalobkyne vykazujú znaky informačného filibusteringu, teda obštrukčnej metódy, pri ktorej nie
je dôležitý obsah žiadosti ale zahltenie a zamestnanie žalovaného činnosťou na spracovaní týchto
informácií pre žalobkyňu. Právny systém musí byť spôsobilý brániť sa proti takýmto typom žiadostí,
pretože sú v rozpore s princípom dobrej verejnej správy a v konečnom dôsledku žiadostí vedú k
tomu, že orgány verejnej správy sa nevenujú svojej primárnej činnosti, ale vybavovaniu žiadostí
nemajúcich racionálne opodstatnenie. Typickým znakom zneužitia práva je aj skutočnosť, že sú žiadané
prevádzkové informácie organizácie, tak ako to je aj v prípade žalovaného, ktoré vyžadujú aktívnu
činnosť organizácie pri ich vyhľadávaní, a ktoré v zásade nemajú priamu súvislosť s vymedzeným
úsekom štátnej správy, na ktorom povinná osoba pôsobí. V predmetnej veci je možné konštatovať, že
žalobkyňou žiadané informácie - výška zárobku dekana, prodekanov, vedúcich katedier, tajomníka alebo
iných vedúcich zamestnancov Fakulty zdravotníctva a sociálnej práce Trnavskej univerzity v Trnave za
obdobie od 1.1.2012 do 28.2.2017 sú jednak údajom veľmi citlivým z hľadiska postojov spoločnosti k
ich poberateľom a naviac ide o informácie, ktorých vyhľadanie a poskytnutie dokáže zahltiť a nadmerne
zamestnať žalovaného práve činnosťou, ktorá u zamestnancov je spôsobilá vyvolať pocit, že nejde o
racionálnu činnosť, ale napriek tomu ju musia splniť. Zneužitie práva v oblasti práva na informácie je v
zásade individuálnou situáciou, kedy v rámci správnej úvahy a v rámci úvahy súdu existuje dostatočný
počet indícií, že cieľom žiadosti o informácie nie je reálny záujem získať požadovanú informáciu, ale
v danom prípade skôr úmysel poškodiť druhú stranu, bez toho, že by toto právo bolo uplatňované
efektívne.

20. Podľa názoru súdu zo strany žalobkyne ide o porušenie princípu zákazu zneužitia práva vo
verejnoprávnej sfére, a preto správny súd, vzhľadom na zistené skutočnosti, žalobu postupom podľa §
28 SSP odmietol, nakoľko ju považoval za šikanóznu. Nakoľko správny súd skonštatoval, že žaloba,
resp. požiadavky žalobkyne vo vzťahu k žalovanému sú šikanózneho charakteru, tak ďalšími žalobnými
námietkami vznesenými žalobkyňou sa nezaoberal.

21. O trovách konania správny súd rozhodol podľa § 168 SSP, keď žalovanému ako v konaní úspešnému
účastníkovi náhradu trov konania nepriznal, nakoľko mu žiadne trovy konania nevznikli.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú je možné podať prostredníctvom
Krajského súdu v Trnave na Najvyšší súd SR a to v lehote jedného mesiaca od jeho doručenia.



V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť označenie
napadnutého rozhodnutia; údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené; opísanie
rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva
(ďalej len "sťažnostné body"); návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).

Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.

Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné
podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho
zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa; ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d);
je žalovaným Centrum právnej pomoci.