{"guid": "1d736fa6-d4f2-40e0-b9d5-3d73dc66114f:a82b0a79-fd34-4e02-a300-03c2a5bcd56f", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2015:3112226280.1", "spisova_znacka": "6Co/150/2015", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 6Co/150/2015 z 6. 7. 2015", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Trenčín z 6. júla 2015, sp. zn. 6Co/150/2015, ECLI:SK:KSTN:2015:3112226280.1", "identifikacne_cislo": "3112226280", "sud": {"guid": "sud_116", "nazov": "Krajský súd Trenčín", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-trencin"}, "sudca": "JUDr. Ľubica Bajzová", "sudca_id": 1013, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-lubica-bajzova-1013", "datum_vydania": "2015-07-06", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Zodpovednosť za škodu pri výkone verejnej moci"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-219", "nazov": "§ 219 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-219", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-219"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1963/99#paragraf-219"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/a82b0a79-fd34-4e02-a300-03c2a5bcd56f", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2015:3112226280.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTN:2015:3112226280.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTN:2015:3112226280.1/text", "citacie_n": 2, "text": "Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 6Co/150/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3112226280
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 07. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Bajzová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2015:3112226280.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Ľubice Bajzovej a členov JUDr.
Stanislavy Markovej a Mgr. Martiny Trnavskej v právnej veci navrhovateľa: X., s.r.o., so sídlom B., X. XX,
IČO: 35 807 598, zastúpeného Advokátskou kanceláriou G. X., s.r.o. so sídlom B., U. X, proti odporcovi:
Q. J., zastúpená F. Q. Q. republiky, so sídlom B., I. námestie XX, v konaní o zaplatenie 175,- Eur a iné
s príslušenstvom, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 01. októbra
2014 č.k. 27C/380/2012 - 126 takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu   p o t v r d z u j e.

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania   n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal proti odporcovi
zaplatenia náhrady majetkovej škody vo výške 175,- Eur a náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 110,64
Eur z titulu nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Trenčín. Svoje rozhodnutie po právnej
stránke odôvodnil  § 44 ods. 7 Exekučného poriadku, § 3 ods. 1 písm. d),  § 3 ods. 2, § 9 ods. 1 a 2
a § 17 ods. 1, 2,3 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov. Uviedol, že navrhovateľ sa domáhal náhrady škody na základe
nesprávneho úradného postupu, ktorý spočíval  v nerozhodnutí  súdu o návrhu súdneho exekútora
vykonaním exekúcie v zákonom stanovenej 30 - dňovej lehote. Odporca žiadal návrh zamietnuť ako
nedôvodný. Súd v danom prípade skúmal, či boli dané predpoklady vzniku zodpovednosti odporcu
za škodu,  a to existencia nezákonného rozhodnutia, resp. nesprávneho úradného postupu,  vznik
škody, príčinná súvislosť  medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom a
vzniknutou škodou. Za nesprávny úradný postup možno považovať aj porušenie povinnosti štátneho
orgánu vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote, ako aj postup v rozpore s platnými právnymi
normami. Navrhovateľ doručil súdu  dňa 22.11.2010  návrh  na zmenu súdneho exekútora o ktorom
okresný súd rozhodol  dňa 27.01.2011 .Zákonná lehota 30 dní od doručenia návrhu v zmysle cit. ust.. §
44 ods. 7 Exekučného poriadku by tak bola prekročená o 36 dní, čo však bolo zapríčinené tým, že súd
pred rozhodnutím musel vyžiadať od pôvodného exekútora ex. spis, ktorý následne postúpil novému
exekútorovi, tiež navrhovateľ v návrhu na zmenu exekútora neuviedol spisovú značku súdneho konania,
čím došlo k časovému posunu pri identifikácii spisu s návrhom, naviac je známe, že tento v podal v
rovnaký deň veľký počet takýchto návrhov, tak si musel byť vedomý, že neuvedenie sp. značky sťaží
prácu súdu, pričom nie je pravdou že túto tento nepoznal. Nepresvedčivé je tak jeho tvrdenie, že jeho
postup pri vymáhaní pohľadávky bol súladný s pravidlami riadneho hospodárenia. V tomto prípade však
vzhľadom k tomu, že zákonodarca stanovil túto lehotu ex. súdu až s účinnosťou od 01.01.2005, táto
lehota sa na uvedené konanie nevzťahovala.  Od súdu navrhovateľ očakáva rozhodovanie v zákonných
lehotách, vlastným konaním však k tomu neprispel. Z uvedených dôvodov nemožno hovoriť ani o



zbytočných prieťahoch v konaní, o ktorých je naviac oprávnený rozhodovať ústavný súd. Keďže neboli
splnené zákonné predpoklady pre vznik zodpovednosti odporcu za škodu, jeho návrh ako nedôvodný
zamietol.  Podľa § 142 ods. 1,    § 151, ods. 1,2 O.s.p. súd úspešnému žalovanému náhradu trov konania
nepriznal, pretože tento si ich nevyčíslil a zo spisu mu žiadne nevyplynuli.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ z dôvodov, že v konaní došlo k
vadám uvedeným v ust. § 221 ods. 1 O.s.p. a to, že v spojení s ust. § 205    ods. 2 písm. a) O.s.p. sa mu
postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p., v konaní
rozhodoval vylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. g) O.s.p.), okresný
súd vec nesprávne právne posúdil podľa ust. § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s ust. § 221 ods.
1 písm. h) O.s.p., okresný súd neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy,
zároveň dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Doteraz zistený
skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti, dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatňované
a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal, že
okresný súd vec prejednal v neprítomnosti odporcu a jeho právneho zástupcu postupujúc podľa § 101
ods. 2 O.s.p. s tým, že navrhovateľ riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania. Navrhovateľ urobil
podanie, ktorým upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich k tomu, že sudcu, ktorému bola vec
pridelená systémom súdneho manažmentu je potrebné z konania vylúčiť, pričom okolnosť, že krajský
súd nevzhliadol v označených veciach a skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu, nič nemení na
tom, že v očiach navrhovateľa a objektívne v očiach verejnosti, nemožno tohto sudcu považovať za
nestranného. Poukázal na rozhodovaciu prax iných krajských súdov. Čo sa týka konečného rozhodnutia
vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v
rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 O.s.p.,
proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Súd sa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých
je možné viesť konanie, keď ignoroval žiadosť navrhovateľa o odročenie nariadeného pojednávania
z dôležitého dôvodu. Rovnako nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd pri
svojom rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Súd sa tiež dopustil
viacerých omylov, keď konštatoval, že navrhovateľom namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli
dodržané, avšak v odôvodnení prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú. Namietal porušenie
svojho práva na kontradiktórne konanie, kedy navrhovateľ ako strana konania nebol oboznámený s
obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k týmto dôkazom o prednesoch vyjadriť a sám
nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Kontradiktórnosť súdneho procesu sa
neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale vzťahuje sa aj na rovnaké
oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy. Čo sa týka skutočnosti, že v danej
veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, poukázal na skutočnosť, že súd vykonal
dokazovanie, ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám. Poukázal tiež
na judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky, koncepciu spravodlivého súdneho konania s tým,
že kontradiktórnosť súdneho procesu sa neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam
protistrany, ale aj na rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy, pričom
nie je ani dôležité to, či tieto skutočnosti boli známe iba jednej strane, alebo žiadnej z nich. Súd
vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je v odôvodnení rozhodnutia poznateľný a nie je
zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise. Súd bez nariadenia pojednávania doplnil skutkový
základ dokazovaním, ktorého obsah a rozsah si určil sám, keď navrhovateľ žiadal vykonať dokazovanie
všetkými listinami, ktoré tvoria exekučný spis. Súd sa v odôvodnení rozhodnutia zaoberal len škodou,
ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky počas nečinnosti súdu a opisuje ju ako škodu, ktorá vznikla
v príčinnej súvislosti konaním dlžníka. Súd však úplne ignoroval všetky tvrdenia o majetkovej škode,
ktorá vznikla z titulu udržiavania a správy informačného systému a z titulu výdajov, na administratívne
spracovanie textov, publikačné výdaje, poštovné a telekomunikačné výdaje. Z odôvodnenia rozsudku
vôbec nie je zrejmé, akou úvahou súd dospel k presvedčeniu, že majetková škoda nevznikla. Rovnako
sa to však týka chýbajúcich dôvodov pri nemajetkovej ujme. Navyše napriek tomu, že skutkový dej
a skutkový základ v tomto konaní je jedinečný, odôvodnil svoje negatívne rozhodnutie rovnakými
dôvodmi opísanými tými istými vetami, ako v iných svojich rozhodnutiach. Nesúhlasil tiež s tvrdením, že
náklady na správu pohľadávky počas nečinnosti súdu zapríčinil dlžník, teda povinný. Pravým právnym
titulom je v danej veci nesprávny úradný postup exekučného súdu a za ten dlžník nemôže niesť
zodpovednosť. Navrhovateľ hodlal v konaní pred súdom prostredníctvom vykonaného pojednávania
predložiť dôkazy o výške majetkovej škody a to aj prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého
vyhotovenie si zabezpečil. Poukázal tiež na skutočnosť, že aj po podaní žaloby škoda ďalej narastá. Súd
vo svojom rozhodnutí vôbec nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva navrhovateľa



na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Sám súd zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v
zákonom stanovenom čase a pre túto nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel žiaden objektívne
udržateľný ospravedlňujúci dôvod. Rozhodnutie súdu je preto vnútorne rozporné a napriek tomu, že
súd zistil porušenie práva, nekonštatoval ho a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní
nemajetkovej ujmy navrhovateľovi. Uviedol, že sú irelevantné úvahy súdu o tom aké spôsoby judikovania
pohľadávky si navrhovateľ zvolil a tiež sú irelevantné úvahy o podstate a rozsahu podnikateľského
rizika. Všetky a akékoľvek problémy, ktoré boli vyvolané v právnej sfére navrhovateľa nerešpektovaním
zákonnej lehoty zo strany exekučného súdu, svedčia o potrebe nastoliť spravodlivosť poskytnutím
finančnej satisfakcie za porušené práva. Žiadal preto, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok
okresného súdu a vec mu vrátil na opätovné prejednanie.

Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie okresného súdu
je potrebné ako vecne správne potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p., pričom v nadväznosti na § 219 ods.
2 O.s.p. sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s vecne správnym a vyčerpávajúcim odôvodnením
súdu prvého stupňa, na ktoré v celom rozsahu poukazuje.

Okresný súd neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces, nakoľko v hodnotení skutkových
zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak okresný súd ich náležitým
spôsobom v celom súhrne posúdil aj náležite vyhodnotil (nález Ústavného súdu SR sp.zn. III ÚS
36/2010). Jeho úvahy a dôvody podporujú príslušný záver o nedôvodnosti nároku navrhovateľa.
Rozhodnutie súdu je presvedčivé, premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako aj záver, ku ktorým na základe
týchto premís okresný súd dospel, sú pre právnickú, ale i laickú verejnosť prijateľné, racionálne aj
spravodlivé.

Navrhovateľ založil svoj nárok v prejednávanej veci pre nesprávny úradný postup na tom skutkovom
základe, že exekučný súd rozhodol o návrhu na zmenu exekútora po zákonom stanovenej lehote. Súd
prvého stupňa rozhodol  dňa 27.01.2011 a navrhovateľ predložil okresnému súdu návrh dňa 22.11.2010.
K rozhodnutiu súdu tak došlo  36 dní  po uplynutí zákonnej 30 dňovej lehoty.

Odvolací súd po preskúmaní veci sa stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, že neboli splnené
zákonné predpoklady pre vznik zodpovednosti odporcu za škodu.

Dňa 22.11.2010 bol na exekučný súd doručený návrh navrhovateľa na zmenu súdneho exekútora,
o ktorom exekučný súd rozhodol uznesením zo dňa 27.1.2011. Navrhovateľ tvrdil, že exekučný súd
nerozhodol o tomto jeho procesnom návrhu v lehote 30 dní stanovenej v      § 44 ods. 7, resp. ods. 8
Exekučného poriadku. Zákonodarca stanovil exekučnému súdu lehotu 30 dní na rozhodnutie o návrhu
na zmenu exekútora až zákonom č. 341/2005 Z.z., účinným od 1.9.2005, a to v ustanovení § 44
ods. 7 Exekučného poriadku. Pred týmto zákonom nebola v Exekučnom poriadku stanovená lehota na
rozhodnutie o tomto procesnom návrhu oprávneného. Z prechodných ustanovení k  zákonu č. 341/2005
Z.z. v § 238 ods. 1 a ods. 2 vyplýva, že exekučné konania začaté pred 1.9.2005 sa dokončia podľa
práva platného do 31.8.2005, s výnimkou ustanovení vymenovaných v odseku 2, ktoré sa použijú
aj na exekučné konania začaté pred 1.9.2005. Keďže § 238 ods. 2 Exekučného poriadku neurčuje,
že ustanovenie § 44 ods. 7 sa má použiť aj na exekučné konania začaté pred 01.09.2005, a keďže
predmetné exekučné konanie sa v zmysle § 36 ods. 2 Exekučného poriadku začalo dňa 6.10.2003, kedy
navrhovateľ doručil súdnej exekútorke návrh na vykonanie exekúcie, s poukazom na citované prechodné
ustanovenia sa toto exekučné konanie má dokončiť podľa právnej úpravy účinnej do 31.8.2005, ktorá
nestanovala exekučnému súdu povinnosť rozhodnúť o návrhu na zmenu exekútora v lehote 30 dní od
doručenia návrhu na zmenu exekútora. S účinnosťou od 1.12.2006 bol zákonom č. 586/2006 Z.z. do
§ 44 Exekučného poriadku vložený nový odsek 7 upravujúci niektoré náležitosti poverenia a pôvodné
ustanovenie § 44 odseku 7 upravujúce lehotu 30 dní na rozhodnutie o návrhu na zmenu exekútora bolo
označené v Exekučnom poriadku ako § 44 odsek 8. Nesprávny bol teda záver navrhovateľa, že exekučný
súd nerozhodol o jeho návrhu na zmenu exekútora v exekučnom konaní v zákonom určenej lehote. Z
tohto pohľadu potom nemožno konštatovať nesprávny úradný postup v podobe porušenia povinnosti
orgánu verejnej moci vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote.

Okresný súd v napadnutom rozsudku podrobne odôvodnil nenaplnenie uvedených predpokladov vzniku
zodpovednosti za škodu a konštatoval, že navrhovateľ nepreukázal vznik škody a príčinnú súvislosť



medzi škodou a nesprávnym úradným postupom. V tejto súvislosti sa odvolací súd stotožňuje s názorom
odporcu, že uplatňovanie si nároku na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy navrhovateľom v
peniazoch je skutočne výkonom práva, ktorý odporuje dobrým mravom, a to aj tým základným pravidlám
slušnosti.  Je tomu tak z dôvodu, že i kedˇ by aj v tomto prípade bola stanovená zákonná      30 dňová
lehota, jej dodržanie by objektívne nebolo možné, pretože pre rozhodnutie bola potrebná súčinnosť
exekútora, predloženie jeho spisu, na ktoré ho bolo potrebné vyzývať, pričom pôvodnému exekútorovi
nielenže nič nebránilo ale mal dokonca povinnosť potrebné úkony ďalej vykonávať, naviac navrhovateľ v
návrhu na zmenu exekútora ani neidentifikoval číslo súdneho konania, čím podstatne sťažil prácu súdu.

Odvolací súd však považuje za potrebné poukázať aj na to, že aj  nie každý prípadne zistený prieťah
v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa
totiž postup dotknutého súdu nemusí vyznačovať takými významným prieťahmi, ktoré by bolo možné
kvalifikovať ako zbytočné prieťahy. V tomto smere rozsiahla rozhodovacia prax ústavného súdu ustálila,
že pri rozhodovaní, či vo veci došlo k prieťahom v konaní, sa zohľadňujú tri kritéria, ktorými sú: právna a
faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka konania a spôsob, akým súd v konaní
postupoval. Pojem „zbytočné prieťahy“ je autonómny a nemožno ho vykladať a aplikovať len s ohľadom
na lehoty uvedené v zákone. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž ani v týchto prípadoch
postup dotknutého štátneho orgánu nemusí vyznačovať takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo
možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods.2 Ústavy SR (porovnaj II. ÚS 64/97, I.
ÚS 63/00, I. ÚS 16/02, I. ÚS 70/02). V zmysle záverov Ústavného súdu potom možno konštatovať, že
rozhodnutie o zmene exekútora v lehote  66 dní  od doručenia návrhu (36 dní po uplynutí zákonnej
lehoty) na zmenu exekútora na exekučný súd, nemožno považovať za prieťahy v súdnom konaní, naviac
s prihliadnutím aj na to, že pre takéto rozhodnutie bola nevyhnutná súčinnosť súdneho exekútora, na
ktorú musel súd tohto vyzývať. Navrhovateľ tiež nevyužil ani jednu zo zákonných možností domáhať sa
nápravy ním tvrdených vzniknutých prieťahov v konaní.

Navrhovateľ vo svojich návrhoch v podstate žiadal, aby okresný súd opätovne preskúmaval rozhodnutia
okresných súdov v exekučnom konaní. Navrhovateľ napadol aj samotné zdôvodnenie predmetného
rozhodnutia exekučného súdu, pričom uvádzal, že napáda nesprávny postup, nie nesprávne, resp.
nezákonné rozhodnutie podľa § 5 ods. 1 zákona          č. 514/2003 Z.z. Zodpovednosť za
škodu z nesprávneho úradného postupu nezakladajú vady konania ako je zhromažďovanie podkladov,
hodnotenie zistených skutočností a právne posúdenie, ak mali za následok nesprávne rozhodnutie
(rozsudok NS ČR sp. zn. 2Cdon 129/97 zo dňa 29.06.1999). Takéhoto nároku by sa navrhovateľ mohol
domáhať len podľa § 5 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., a to len v prípade, že by bolo rozhodnutie
exekučného súdu  ako nezákonné  zrušené alebo zmenené, čo sa však nestalo.

K  odvolacím námietkam (k majetkovej škode a k nemajetkovej ujme) odvolací súd zdôrazňuje, že na to,
aby bolo možné zaoberať sa vznikom skutočnej škody, prípadne ušlého zisku a nemajetkovej ujmy, je
potrebné najskôr zistiť, že boli splnené zákonné predpoklady pre vznik zodpovednosti odporcu za škodu
podľa  § 9 ods. 1, ust. § 17 ods. 1, 2, 3 zákona      č. 514/2003 Z. z. ktoré však v  danej veci  okresným
súdom ani odvolacím súdom z vyššie uvedených objektívne udržateľných dôvodov zistené neboli.

Čo sa týka prevažnej väčšiny odvolacích námietok vytýkajúcich vady v konaní, odvolací súd nezistil, že
by bola navrhovateľovi postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom, že by vo veci rozhodoval
vylúčený sudca, prípadne, že by súd nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich
skutočností, ani že súd dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam na základe vykonaných dôkazov a
že rozhodnutie okresného súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Navrhovateľ v podanom odvolaní uviedol, že okresný súd porušil jeho právo na kontradiktórny súdny
proces, pretože pred vynesením rozsudku nebol oboznámený s  obsahom dôkazov a prednesov,
nemal možnosť sa k nim vyjadriť a nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich protitvrdení,
pretože súd prejednal vec v jeho neprítomnosti a ignoroval jeho žiadosť o odročenie pojednávania.
Uvedená námietka navrhovateľa je nedôvodná. Vo veci bolo nariadené pojednávania na deň
01.10.2014.Predvolanie na pojednávanie prevzal jeho právny zástupca dňa 25.08.2014, teda nielenže
bola zachovaná zákonom stanovená 5- dňová lehota na prípravu pojednávania, ale navrhovateľ mal
oveľa väčší časový priestor na túto prípravu, mal možnosť pri nahliadnutí do spisu oboznámiť sa so
všetkými listinnými dôkazmi nachádzajúcimi sa v spise a to vrátane aj exekučného spisu, ktorý bol



súčasťou spisu. Písomné vyjadrenie odporcu bolo doručené právnemu zástupcovi navrhovateľa až
s rozhodnutím vo veci samej. K tejto skutočnosti odvolací súd uvádza, že právo na kontradiktórny
proces nemá absolútny charakter, jeho rozsah sa môže líšiť najmä v súvislosti na zvláštnostiach
daného konania. Nebráni súdu, aby od tohto pravidla v záujme procesnej ekonómie, ak je zrejmé, že
neoboznámenie účastníka konania napr. so stanoviskami iných účastníkov, nemôže mať akýkoľvek
vplyv na výsledok konania. V prejednávanej veci ide o takýto prípad, keďže písomné stanovisko
odporcu k návrhu bolo súdu doručené až v deň konania pojednávania, preto prvostupňový súd v
záujme procesnej ekonómie vo veci pojednával a rozhodol.  So všetkými skutočnosťami uvedenými
v písomnom vyjadrení odporcu, sa mal možnosť navrhovateľ v celom rozsahu vysporiadať v rámci
podaného odvolania, nehovoriac o tom, že vzhľadom k tomu, že na základe jeho skutkovo totožných
návrhov sa vedie t.č. pred súdmi veľký počet konaní, v rámci ktorých boli podávané skutkovo aj právne
totožné vyjadrenia odporcu,  navrhovateľ s ich obsahom je bezpochyby oboznámený, naviac sám sa
bez dôležitého dôvodu vzdal účasti na pojednávaní, kde bolo vyjadrenie v tejto veci tiež oboznámené.
Súčasne pre úplnosť odvolací súd dodáva, že procesné práva účastníka nie sú samoúčelné. Procesné
práva súvisia s všeobecným chápaním základného práva na súdnu ochranu, ktorá sa prejavuje vo
vyjadrení účelu O.s.p., ktorým podľa § 1 je zabezpečenie spravodlivej ochrany práv a oprávnených
záujmov účastníkov, ako aj výchova na dodržiavanie zákonov, na čestné plnenie povinností a na úctu k
právam iných osôb. Podľa názoru odvolacieho súdu uplatnený návrh navrhovateľa v danej veci, ako aj v
mnohých analogických prípadoch v rámci celej republiky, možno považovať za zneužívanie práva, jeho
šikanózny výkon, ktorý sa prejavuje aj v procesných obštrukciách v uvádzaných konaniach, odďaľujúcich
rozhodnutia vo veci samej.  Odvolaciu námietku navrhovateľa  o odňatí možnosti konať pred súdom
postupom súdu prvého stupňa tak vyhodnotil   odvolací súd ako nedôvodnú.

Neobstojí tiež tvrdenie navrhovateľa uvedené v podanom odvolaní, že súd vychádzajúc z mylného
skutkového stavu bez oboznámenia sa s obsahom ústavnej sťažnosti, nesprávne aplikoval ustanovenie
§ 101 ods. 2 O.s.p. a ignoroval jeho žiadosť o zrušenie nariadeného pojednávania z dôvodu porušenia
zásady nestrannosti súdu a sudcu a námietky zaujatosti sudcu. Ako už odvolací súd vyššie uviedol,
okresný súd vo veci nariadil pojednávanie, na ktoré bol navrhovateľ riadne a včas predvolaný, no
nedostavil sa. Okresný súd pojednával a rozhodol v neprítomnosti účastníkov.

Občiansky súdny poriadok upravujúci postup súdu a účastníkov v občianskom súdnom konaní ústavou
zaručené právo osobnej prítomnosti na súdnom konaní zabezpečuje tak, že ukladá súdu, ak zákon
neustanovuje inak, nariadiť na prejednanie veci samej pojednávanie a predvolať naň účastníkov konania
(§ 115 ods.1 O.s.p.), a to tak, aby mali dostatok času na prípravu, spravidla najmenej 5 dní pred dňom,
keď sa má pojednávanie konať. Ak súd nariadi pojednávanie, môže vec prejednať v neprítomnosti
riadne predvolaného účastníka len vtedy, ak účastník nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie
pojednávania (§ 101 ods. 2 O.s.p.). Keďže účastník môže v konaní vystupovať aj prostredníctvom
zástupcu (napr. zástupcu na základe plnomocenstva; § 22 a nasl. O.s.p.) má aj tento zástupca právo
osobne sa zúčastniť občianskeho súdneho konania. O možnosti prejednať vec na pojednávaní v jeho
neprítomnosti platí to isté, čo platí o samom účastníkovi konania. Právo účastníka, aby jeho vec bola
prejednaná verejne a v jeho prítomnosti, nemožno chápať tak, že súd by nemohol konať a rozhodnúť
vo veci bez prítomnosti účastníka, ale tak, že súd je povinný umožniť účastníkovi uplatnenie tohto
práva. Možnosť prejednať vec v neprítomnosti účastníka (zástupcu) treba posudzovať vždy vzhľadom na
všetky okolnosti daného prípadu, pričom treba mať na zreteli, že zúčastniť sa pojednávania pred súdom
je právom účastníka konania, a to v každom štádiu postupného procesu, pokiaľ zákon neustanovuje
inak, a ak na tomto svojom práve účastník trvá. Zákon nešpecifikuje, čo treba považovať za dôležitý
dôvod, danosť ktorého bráni prejednať vec v neprítomnosti účastníka. Súd ale môže žiadosť o odročenie
pojednávania posudzovať len z aspektu tých skutočností, ktoré sú prípadne uvedené v žiadosti o
odročenie pojednávania.
V návrhu navrhovateľa na zrušenie pojednávania zo dňa 24.09.2014 sa za dôvod pre zrušenie
pojednávania (aj pre odvolanie) považuje skutočnosť, že nebolo ústavne konformným spôsobom
vyriešené ustanovenie zákonného sudcu a pridelenie veci nestrannému súdu, pretože nesúhlasí s
uznesením krajského súdu o tom, že zákonný sudca nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania
veci. Žiadal o prerušenie konania do rozhodnutia o podanej sťažnosti na Ústavnom súde Slovenskej
republiky. Súd prvého stupňa  uznesením  zo dňa 01. 10.2014, č.k. 27C/380/2012-124 ( na pojednávaní
v deň kedy aj meritórne rozhodol)  návrh na prerušenie konania zamietol. Odvolací súdu uznesením pod
č.k. 6Co 149/2015 toto potvrdil z dôvodu, že zhodne so súdom prvého stupňa  dospel k záveru, že v
prejednávanom prípade,  nie sú doposiaľ dané zákonné podmienky na obligatórne prerušenie konania



podľa 109 ods. 1 písm. b) O. s. p., keďže otázka, či je pôvodne konajúci sudca vylúčený z dôvodov,
uvádzaných navrhovateľom aj v ústavnej sťažnosti, bola  právoplatne vyriešená postupom podľa § 14
a nasledujúcich O. s. p..   Preto ani prípadné prebiehajúce konanie o ústavnej sťažnosti, týkajúcej sa
uznesenia Krajského súdu v Trenčíne, č. k.  6NcC/171/2012-9 nemôže byť podľa názoru odvolacieho
súdu bez existencie odkladu vykonateľnosti uvedeného rozhodnutia, zákonným dôvodom na prerušenie
konania ani podľa § 109 ods. 2 písm. c) O. s. p.. Naviac, odvolací súd z úradnej činnosti zistil, že Ústavný
súd Slovenskej republiky o sťažnosti navrhovateľa rozhodol uznesením č.k.  I. ÚS 280/2014-9 zo dňa
04.06.2014  tak, že sťažnosť odmietol pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa čl. 127 Ústavy
Slovenskej republiky v spojení s § 25 ods. 1, 2 zákona č. 38/1993 Z.z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (zákon
o ústavnom súde), čím  nielenže pominuli,  ale  neexistovali už ani v čase podania návrhu na prerušenie
konania a v čase rozhodnutia súdu, skutkové okolnosti od ktorých odvodzoval navrhovateľ dôvodnosť
svojho  návrhu  na prerušenie konania,  opodstatnenosť ktorého videl v ním podanej ústavnej sťažnosti.

Z uvedených skutočností vyplýva, že v návrhu uvedený dôvod zrušenia pojednávania nebol dôvodný.
Podľa názoru odvolacieho súdu v zhode s názorom okresného súdu riadne predvolaný navrhovateľ
(splnomocnený zástupca) neuviedol žiadny dôležitý dôvod, pre ktorý by sa nemohol pojednávania
zúčastniť. Okresný súd preto správne pokračoval v konaní. Navrhovateľovi nebolo postupom okresného
súdu odňaté právo zúčastniť sa pojednávania, oboznámiť sa s obsahom spisu, zúčastniť sa vykonávania
dôkazov a vypočuť si prednesy navrhovateľa a následne sa k nim vyjadriť a prípadne navrhnúť, označiť
a predložiť ďalšie dôkazy. Tohto práva sa navrhovateľ sám svoju neprítomnosťou na pojednávaní
bezdôvodne vzdal.

Pokiaľ ide o námietku navrhovateľa uvádzanú v odvolaní, že vo veci konal a rozhodoval vylúčený sudca,
túto považuje odvolací súd za nedôvodnú. Navrhovateľ namietol zaujatosť všetkých sudcov Okresného
súdu Trenčín, ktorým je prejednávaná vec náhrady škody, ktorá mala byť spôsobená nesprávnym
úradným postupom toho istého súdu.  Z obsahu spisového materiálu vyplýva, že prejednávaná vec
bola od začiatku konania pridelená na prejednanie a rozhodnutie sudcovi JUDr. Ing. F. F., ktorý nebol
uznesením krajského súdu  č.k. 6NcC/171/2012-9 zo dňa 19. októbra 2012 vylúčený z prejednávania
a rozhodnutia danej veci. V dôsledku následného prerozdelenia spisov, bol  Pokynom č. 44/13  Spr.
645/2013 spis   pridelený dňa 16.5.2013 na prejednanie a rozhodnutie veci Mgr. X. O., ktorý ako zákonný
sudca o návrhu vecne rozhodol.  Zákonný sudca Mgr. X. O., ktorému bola vec pridelená dňa 16.05.2013
nebol sudcom Okresného súdu Trenčín  ku dňu vznesenia námietky zaujatosti navrhovateľom vo veci a
teda logicky ani v čase rozhodovania Okresného súdu Trenčín v exekučnej veci vedenej pod č.k. 23 Er
3318/2003, v súvislosti s ktorou navrhovateľ uplatňuje svoje nároky v predmetnom konaní. Skutočnosť,
že v exekučnej veci nerozhodoval ako zákonný sudca, vyplýva aj z jeho vyjadrenia, kde súčasne uvádza,
že vo veci sa necíti byť zaujatý.

V danej veci  navrhovateľ  zaujatosť  odvodzuje zo skutočnosti, že sám prvostupňový súd ako štátny
orgán bol škodcom v spore medzi navrhovateľom a štátom a tak je vylúčené, aby prostredníctvom sudcu
tohto súdu rozhodoval predmetný spor, v čom vidí  zaujatosť sudcu vzhľadom na jeho pomer k veci a
k účastníkom konania.

Súdnou praxou sa ustálilo, že pomer k veci môže vyplývať predovšetkým z priameho právneho záujmu
sudcu na prejednávanej veci. Tak tomu je v prípade, keď sudca by bol sám účastníkom konania, na
strane navrhovateľa alebo na strane odporcu,  alebo v prípade, že by rozhodnutím súdu mohol byť
priamo dotknutý na svojich právach. Vylúčený je tiež  sudca, ktorý získal o veci poznatky iným spôsobom,
než z dokazovania pri prejednávaní veci. Sudcov pomer k účastníkom alebo k ich zástupcom môže
byť založený predovšetkým na príbuzenskom, či inom obdobnom vzťahu. Do úvahy prichádza i vzťah
ekonomickej závislosti napr. v súvislosti s vedeckou, pedagogickou, či inou publikačnou činnosťou
sudcu, v súvislosti so správou vlastného majetku a podobne.
Samotná skutočnosť, že  súd  prejednáva  vec náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, ktorá
mala byť spôsobená nesprávnym úradným postupom tohto súdu v inej veci, hypotézu právnej normy
ustanovenia § 14 ods. 1 O.s.p. nenapĺňa. V tejto súvislosti krajský súd uvádza, že podľa článku 144 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí a pri rozhodovaní sú viazaní
ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom. Vymenovaním
za sudcu vzniká a zánikom funkcie sudcu zaniká osobitný vzťah sudcu k štátu, z ktorého vyplývajú
vzájomné práva a povinnosti sudcu a štátu. Práve osobitnosť vzťahu sudcu k štátu umožňuje sudcovi



konať a rozhodovať nezávisle a nezaujato vo všetkých veciach, teda aj vo veciach týkajúcich sa štátu,
s ktorým tento vzťah po dobu výkonu svojej sudcovskej funkcie má, ako aj veciach týkajúcich sa súdu,
na ktorom aktuálne vykonáva svoju funkciu. Sudca je pri výkone svojej funkcie nezávislý a zákony a iné
všeobecne záväzné právne predpisy vykladá podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia. Rozhoduje
nestranne, spravodlivo, bez zbytočných prieťahov a len na základe skutočností zistených v súlade so
zákonom (§ 2 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z.). Nezávislosť sudcu je nevyhnutné vidieť aj ako nezávislosť
v rámci samotnej súdnej moci (celého súdneho systému aj konkrétneho súdu, na ktorom sudca pôsobí).
Takéto chápanie nezávislosti je predpokladom nestrannosti sudcu, ktorú nesmie nikto ohroziť. Len sama
skutočnosť, že sudca vykonáva svoju činnosť na služobnom úrade, z ktorého nesprávneho úradného
postupu navrhovateľ vyvodzuje svoj nárok, nemôže bez ďalšieho aj vzhľadom na objektívne hľadisko
vyvolať pochybnosti o jeho nezaujatosti.  Pomer sudcu k veci zakladajúci pochybnosti o jeho nezaujatosti
by za daných okolností v tomto konaní mohol byť naplnený vtedy, ak by mal ten istý sudca prejednať
žalobu na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, ktorá mala byť spôsobená jeho vlastným
postupom v posudzovanom konaní, poprípade postupom iného sudcu či sudkyne, ku ktorým by bol
zákonný sudca vo vzťahu osoby blízkej. Existencia takýchto okolností zistená nebola.

Odvolací súd skúmajúc dôvodnosť uplatneného odvolacieho dôvodu zo strany navrhovateľa dospel
k záveru, že na strane zákonného sudcu nie je existencia žiadnej okolnosti, ktorá by ho v zmysle §
14 a nasl. O.s.p. vylučovala z prejednávania a rozhodovania vo veci vzhľadom na pomer k veci a
účastníkom konania. Odvolací súd v konaní nezistil z hľadiska § 14 ods. 1 O.s.p. žiadne skutočnosti
predstavujúce dôvod na vylúčenie tohto sudcu a takýto vzťah nie je možné odvodiť ani z údajov
navrhovateľa. Dôvodom na pochybnosti o nezaujatosti namietaného sudcu, nemôžu byť ani úvahy
navrhovateľa založené na skutočnosti, že prvostupňový súd svojim nelegálnym konaním (nesprávnym
úradným postupom) zapríčinil vznik škody na strane navrhovateľa, lebo táto skutočnosť sama o sebe
nevypovedá nič o vzťahu namietaného  sudcu k účastníkom a k prejednávanej veci a nemožno z nej
odvodiť, že by bola spôsobilá ovplyvniť jeho nestranné rozhodnutie.

Vzhľadom na uvedené, navrhovateľom uplatnený odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. a) v spojení
s § 221 ods. 1 písm. g) O.s.p. nie je dôvodný.

Nepravdivé je tvrdenie navrhovateľa, že nebol poučený podľa § 120 ods. 4 O.s.p. Poučenie o uvedenom
procesnom práve a zároveň povinnosti mu bolo dané písomne spolu s predvolaním na pojednávanie
dňa 25.08.2014, ktoré riadne prevzal. Zároveň bolo dané sudcom ústne na pojednávaní, na ktorom sa,
ako bolo už vyššie uvedené, bezdôvodne nezúčastnil.

Pokiaľ sa navrhovateľ vo svojom odvolaní domáha z hľadiska skutkového deja jedinečnosti daného
deja, ktoré okresný súd vo svojom rozhodnutí odôvodnil úplne rovnakými dôvodmi ako v iných svojich
rozhodnutiach, v ktorých vystupuje on ako odporca, odvolací súd zdôrazňuje, že samotný návrh ako aj
podané odvolanie sú z väčšej časti         zmätočné a nezakladajú sa na skutkových zisteniach, väčšina
odvolacích dôvodov navrhovateľa sa nevzťahuje na prejednávaný prípad, nezodpovedá skutočnému
stavu, ide o  kopírované návrhy a odvolania. Napríklad odvolací súd zistil, že nie je pravdou tvrdenie
navrhovateľa v odvolaní, že vo veci rozhodoval vylúčený sudca, že sa vo veci nenariadilo ani
neuskutočnilo ústne pojednávanie, že  ústavný súd doposiaľ nerozhodol o ústavnej sťažnosti pre
porušenie jeho práva na nestranný súd, ktorého výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu,
že nebol poučený podľa § 120 ods. 4 O.s.p., že súd konštatoval porušenie práva a pod..

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok okresného súdu ako vecne správny
podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 v spojení s     § 142 ods.
1 a § 151 ods. 1, 2 O.s.p., kedy úspešnému odporcovi v konaní náhrada trov odvolacieho konania
priznaná nebola, nakoľko tento si žiadne trovy odvolacieho konania neuplatnil a z obsahu spisu mu trovy
nevyplývajú.
Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:



Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie   n i e   j e   p r í p u s t n é.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "27C/380/2012", "guid": "a0116c02-dd53-4ef4-843c-79ad04648c72:ae3d6aa5-7f83-4150-9ff1-95417fcede95", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:dffce9a8-d47a-443d-94f0-cf399c144969", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 280/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 280/2014 z 4. 6. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-06-04", "citacie_n": 71, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:dffce9a8-d47a-443d-94f0-cf399c144969"}, {"guid": "ussr:1bf1469b-ab6a-476c-879e-93435ea0e8a3", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 36/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 36/2010 z 4. 5. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-05-04", "citacie_n": 2269, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1bf1469b-ab6a-476c-879e-93435ea0e8a3"}, {"guid": "ussr:f383d230-bc5f-4c1e-a8dc-b26624e91050", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 70/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 70/02 z 16. 4. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-04-16", "citacie_n": 864, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f383d230-bc5f-4c1e-a8dc-b26624e91050"}, {"guid": "ussr:163be01a-e415-49c4-9dd7-21c929f3a6c5", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 16/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 16/02 z 9. 12. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-12-09", "citacie_n": 1091, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:163be01a-e415-49c4-9dd7-21c929f3a6c5"}, {"guid": "ussr:317e1ecc-2bc5-4088-a635-969c2b594b72", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 63/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 63/00 z 12. 6. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-06-12", "citacie_n": 1397, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:317e1ecc-2bc5-4088-a635-969c2b594b72"}, {"guid": "ussr:5f771109-b9ad-44cd-ade8-3a2bf66064c2", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.64.1997.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 64/97", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 64/97 z 7. 1. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-01-07", "citacie_n": 355, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.64.1997.1"}], "citovane_v": [{"guid": "7d103803-7a3a-45fc-b222-a4b8d386dfe0:16661def-9068-4a96-ad31-d72be349594c", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2019:8117214951.1", "spisova_znacka": "13Co/57/2019", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 13Co/57/2019 z 18. 6. 2019", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2019-06-18", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2019:8117214951.1"}, {"guid": "7d103803-7a3a-45fc-b222-a4b8d386dfe0:8ea06d28-9225-4ddf-b06f-0dcb8c2dcd84", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2019:8117214951.1", "spisova_znacka": "13Co/57/2019", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 13Co/57/2019 z 18. 6. 2019", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2019-06-18", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2019:8117214951.1"}]}