{"guid": "1d5d8fdb-b503-48b0-babb-3283f18a320d:589bb5e9-6284-4e53-b16a-ce46377d6e6f", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2017:2113213218.1", "spisova_znacka": "21Cob/89/2016", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 21Cob/89/2016 z 30. 10. 2017", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Trnava z 30. októbra 2017, sp. zn. 21Cob/89/2016, ECLI:SK:KSTT:2017:2113213218.1", "identifikacne_cislo": "2113213218", "sud": {"guid": "sud_109", "nazov": "Krajský súd Trnava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-trnava"}, "sudca": "Mgr. Lucia Kostolanská", "sudca_id": 1334, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/mgr-lucia-kostolanska-1334", "datum_vydania": "2017-10-30", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Obchodné právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-389.odsek-1.pismeno-b", "nazov": "§ 389 ods. 1 písm. b) CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-389.odsek-1.pismeno-b", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-389"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160", "nazov": "CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-389"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/589bb5e9-6284-4e53-b16a-ce46377d6e6f", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2017:2113213218.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTT:2017:2113213218.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTT:2017:2113213218.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 21Cob/89/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2113213218
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 10. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Vyskočová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2017:2113213218.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Andrey Vyskočovej a sudcov
JUDr. Pavla Lacza a JUDr. Ľuboslavy Vankovej v právnej veci žalobcu: DAMIN s.r.o., Košická 9, Levoča,
IČO: 36 595 900, právne zastúpený: JUDr. Mária Stahovcová, advokátka, Ulica ČSA 18, Brezno, proti
žalovanému: Euro MAX Slovakia, a.s., Ferka Urbánka 9, Trnava, IČO: 36 265 187, právne zastúpený:
JUDr. Peter Sopko, advokát, Paulínska 24, Trnava, o zaplatenie 118.807,19 eur s prísl., o odvolaní
žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trnava zo dňa 27. januára 2016 č.k. 23Cb/71/2013-128,
takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej  p o t v r d z u j e a v časti trov
konania  z r u š u j e  a vec vracia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa svojim návrhom zo dňa 15.04.2013, doručeným súdu dňa 10.05.2013 domáhal, aby súd
uložil žalovanému zaplatiť 118.807,19 eur spolu s príslušenstvom titulom neuhradenia nájomného a
taktiež sa domáhal, aby bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania.

2. Súd prvej inštancie vo veci vydal dňa 30.07.2013 v skrátenom konaní platobný rozkaz č.k.
9Rob/24/2013-17, ktorým návrhu v plnom rozsahu vyhovel. Proti uvedenému platobnému rozkazu podal
žalovaný včas odôvodnený odpor, čím došlo k zrušeniu platobného rozkazu v plnom rozsahu.

3. Súd prvej inštancie rozsudkom č.k. 23Cb/71/2013-54 zo dňa 22.11.2013 uložil žalovanému zaplatiť
žalobcovi sumu vo výške 118.807,19 eur spolu s 0,05 % úrokom z omeškania denne zo sumy 30.547,32
eur od 29.07.2009 do zaplatenia, s 0,05 % úrokom z omeškania denne zo sumy 69.765,15 eur od
21.05.2010 do zaplatenia, proti ktorému rozsudku podal žalovaný odvolanie a Krajský súd v Trnave
uznesením zo dňa 30.09.2014 č.k. 21Cob/27/2014-69 rozsudok  č.k. 23Cb/71/2013-54 zrušil a vec vrátil
súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

4. Súd prvej inštancie po vrátení veci odvolacím súdom rozsudkom zo dňa 27.01.2016 č.k.
23Cb/71/2013-128 rozhodol tak, že uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu vo výške
118.807,19 eur spolu s 0,05 % úrokom z omeškania denne zo sumy 30.547,32 eur od 29.07.2009 do
zaplatenia, s 0,05 % úrokom z omeškania denne zo sumy 69.765,15 eur od 21.05.2010 do zaplatenia
a to do troch dní od právoplatnosti rozsudku a žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu
trov konania za zaplatený súdny poplatok vo výške 7.128 eur a náhradu trov právneho zastúpenia vo
výške 6.750,04 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku k rukám právneho zástupcu žalobcu.



5. Rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil právne aplikáciou ustanovenia § 666 ods. 1 Občianskeho
zákonníka, § 261 ods. 9, § 323 ods. 1, § 407 ods. 1, § 365 ods. 1, § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka,
§ 142 ods. 1 O.s.p.
Súd prvej inštancie mal z vykonaného dokazovania za preukázané, že medzi žalobcom a žalovaným
vznikol záväzkovo právny vzťah a to uzatvorením zmlúv o podnájme zo dňa 31.03.2006 a 30.09.2008, na
základe ktorých prenechal žalobca žalovanému do užívania nehnuteľnosti špecifikované v uvedených
zmluvách.
Neobstoja tvrdenia žalovaného, že žalobca nepreukázal existenciu zmlúv o nájme, ako aj oprávnenie
pozemky špecifikované v podnájomných zmluvách užívať. Súd mal z výpovede svedkov JUDr. X. a
Ing. X. ako členov štatutárneho orgánu zaniknutej spoločnosti PALIVÁ BRATISLAVA, a.s. a členov
štatutárneho orgánu spoločnosti Peris a.s. a Asset Real a.s. preukázané, že so žalobcom uzavreli
zmluvu o nájme ohľadom predmetných nehnuteľností, ktorých súčasťou bolo aj oprávnenie žalobcu
prenechať predmetné pozemky do podnájmu tretej osobe. Uvedené zároveň vyplýva aj z listinného
dokladu predloženého žalobcom zo dňa 01.08.2005, z ktorého vyplýva súhlas spoločnosti PÁLIVÁ
BRATISLAVA a.s. s uzatvorením Zmluvy o podnájme medzi žalobcom a žalovaným. V zmysle
ustanovenia § 666 Občianskeho zákonníka je nájomca oprávnený dať prenajatú vec do podnájmu, ak
zmluva neurčuje inak, pričom zákon neustanovuje požiadavku, aby bol súhlas prenajímateľa vyjadrený
písomne. V prípade ponechania nehnuteľností do podnájmu tretej osobe bez súhlasu prenajímateľa,
nespôsobuje nerešpektovanie prípadnej povinnosti získať súhlas prenajímateľa neplatnosť podnájomnej
zmluvy. Následkom porušenia tejto povinnosti by bol vznik práva prenajímateľa na odstúpenie od
nájomnej zmluvy. Z vykonaného dokazovania nemohol súd prvej inštancie  prijať ani záver o nemožnosti
užívania predmetných pozemkov, pričom z výpovede uvedených svedkov vyplýva, že tieto neboli
uzamknuté, bol na ne prístup z Tučkovej a Prievozskej ulice, ku ktorému viedla spevnená asfaltová
komunikácia, pričom žalovaný mal neobmedzený prístup k pozemkom a k ich užívaniu nebol potrebná
súčinnosť zo strany žalobcu. Čo sa týka obsahu výpovede štatutárneho zástupcu žalovaného Ing. Arch.
Pavla Adamca, že žalovanému nebolo umožnené užívať predmetné nehnuteľnosti, nakoľko žalovaný
nemal prístup na pozemok, pričom žalobca mu neposkytol potrebnú súčinnosť, túto súd vzhľadom na
uvedené svedecké výpovede, z ktorých okrem iného vyplynulo, že žalovaný na pozemkoch vykonával
prípravné práce v súvislosti s výstavbou, pri absencii ďalších podporných dôkazov nemohol považovať
za dostatočne vierohodnú. V tejto súvislosti súd prvej inštancie poukázal na skutočnosť, že je absurdné,
aby žalovaný v prípade, že mu bolo znemožnené predmetné nehnuteľnosti užívať, v Dohode o ukončení
podnájomných zmlúv uznal dlh predstavujúci nezaplatené nájomné argumentujúc, že uznanie bolo
podmienkou podpisu dohody o ukončení zmluvy o podnájme a tiež vykonal dňa 21.05.2010 (teda po
ukončení podnájomných zmlúv) čiastočnú úhradu faktúry č. 2009004 vo výške 13.255,38 eur. Súdu tak
nebolo umožnené prijať záver o pravdivosti tvrdení odporcu o tom, že nemohol pozemky užívať. Súd
prvej inštancie mal za preukázané, že žalovaný si nesplnil svoje zmluvné povinnosti vyplývajúce z vyššie
uvedených zmlúv a to zaplatiť nájomné a neuhradil v lehote splatnosti faktúry, ktoré žalobca žalovanému
vystavil.
Súd prvej inštancie sa ďalej zaoberal dôvodnosťou žalovaného vznesenej námietky premlčania nároku
žalobcu, ktorý sa podľa neho stal premlčaným dňa 15.04.2013, pričom návrh bol podaný na súd až
10.05.2013, t.j. po uplynutí premlčacej doby. V prejednávanej veci súd na základe skutkových zistení
dospel k záveru, že v dôsledku uznania záväzku žalovaným dňa 31.12.2009 začala plynúť nová
štvorročná premlčacia lehota na uplatnenie si nároku na úhradu uznaného záväzku súdnou cestou.
Vzhľadom na to, že návrh na začatie konania žalobca podal 10.05.2013, bol podaný pred uplynutím
štvorročnej premlčacej lehoty plynúcej od uznania záväzku, pričom v konaní riadne pokračoval a k
premlčaniu jeho nároku teda nedošlo. K žalovaným namietanej neplatnosti uznania záväzku v Dohode
o ukončení zmluvy o podnájme z 31.12.2009, z dôvodu jeho neurčitosti podľa § 37 ods. 1 Občianskeho
zákonníka, súd prvej inštancie uviedol, že dôležitou skutočnosťou pre platné uznanie záväzku je to, či
v čase uznania záväzku je tento vyjadriteľný určite, spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosti, čo bolo
predmetom uznania. Na základe uvedeného je možné považovať záväzok žalovaného vyjadrený v
uznaní za dostatočne identifikovateľný s tým, že v predmetnej dohode sa uvádzajú zmluvy, z ktorých
záväzok vznikol, pričom z uznania je ďalej zrejmá konkrétna suma, teda v akej výške záväzok uznáva,
z akého dôvodu a k akému dátumu záväzok uznáva. Tvrdenia žalovaného, že v čase uznania záväzku
namietal, že mu nebolo umožnené predmetné pozemky užívať a k uznaniu dlhu v dohode o ukončení
zmluvy o podnájme došlo len z dôvodu, že podpis zmluvy týmto podmieňoval žalobca, pričom žalovaný
mal len snahu tento vzťah ukončiť, súd prvej inštancie považoval za účelové a ničím nepreukázané.
Nakoľko žalovaný  v konaní neuniesol dôkazné bremeno, ktoré ho zaťažovalo, súd uložil žalovanému
povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 118.807,19 eur pozostávajúcej z istiny vo výške 100.312,47



eur a vyčíslených úrokov z omeškania zo sumy 36.351,31 eur za obdobie od 16.04.2009 do 28.07.2009
v sume 1.890,72 eur a úrokov z omeškania zo sumy 83.020,53 eur za obdobie od 16.04.2009 do
20.05.2010 v sume 16.604 eur.
Medzi žalobcom a žalovaným bola v zmysle čl. III bodu 3.6. Zmluvy o podnájme zo dňa 31.03.2006
a 30.09.2008 zmluvne dohodnutá sadzba úrokov z omeškania vo výške 0,05% denne z dlžnej čiastky
za každý deň omeškania. Nakoľko sa žalovaný dostal so splnením svojho peňažného záväzku, ktorý
má voči žalobcovi do omeškania, žalobca ako veriteľ má právo na úroky z omeškania. Žalobcom
požadovaná výška úroku z omeškania je v súlade s vyššie uvedenými článkami zmlúv o podnájme, a
preto súd prvej inštancie priznal žalobcovi aj uplatnené úroky z omeškania.
O náhrade trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a žalobcovi ako procesne
úspešnému účastníkovi konania priznal náhradu trov konania pozostávajúcich z trov konania za
zaplatený súdny poplatok vo výške 7.128 eur a trov právneho zastúpenia pričom ich výpočet je v súlade
s príslušnými ustanoveniami vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za
poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov a pozostávajú z nasledovného:  prevzatie
a príprava zastupovania á 658,93 eur, písomné podanie na súd- žalobca á 658,93 eur, porada s
klientom á 658,93 eur, vyjadrenie k odporu á 658,93 eur, účasť na pojednávaní dňa 22.11.2013 á 658,93
eur, vyjadrenie k odvolaniu á 658,93 eur, porada s klientom á 658,93 eur, účasť na pojednávaní dňa
06.03.2015 á 658,93 eur, účasť na pojednávaní dňa 07.08.2015 á 164,73 eur, účasť na pojednávaní dňa
27.01.2016 á 658,93 eur, náhrada výdavkov za 1 úkon právnej služby v roku 2012 á 7,63 eur, náhrada
výdavkov za 4 úkony právnej služby v roku 2013 á 31,24 eur, náhrada výdavkov za 2 úkony právnej
služby v roku 2014 á 16,08 eur, náhrada výdavkov za 2 úkony právnej služby v roku 2015 á 16,78 eur,
náhrada výdavkov za 1 úkon právnej služby v roku 2016 á 8,58 eur, náhrada preukázaných cestovných
výdavkov a náhrada za stratu času Bratislava- Trnava a späť dňa 22.11.2013, spotreba PHM 0,052 l/
km x vzdialenosť (96)km x cena PHM 1.363 eur/l á 6,80 eur, zákl. náhrada za použitie mot. vozidla
v km (96)x náhrada/km 0,183 eur á 17,57 eur, náhrada za stratu času 4 x 1 hod. á 52 eur,  náhrada
preukázaných cestovných výdavkov a náhrada za stratu času Brezno- Trnava a späť dňa 06.03.2015
spotreba PHM 0,07l/km x vzdialenosť (420)km x cena PHM 1.144 eur/l á 33,60 eur, zákl. náhrada za
použitie mot. vozidla v km (420)x náhrada/km 0,183 eur á 76,86 eur, náhrada za stratu času 10 x 1 hod.
á 139,80 eur, náhrada preukázaných cestovných výdavkov a náhrada za stratu času Brezno- Trnava a
späť dňa 27.01.2016 spotreba PHM 0,07l/km x vzdialenosť (420)km x cena PHM 0,956 eur/l á 28,11
eur, zákl. náhrada za použitie mot. vozidla v km (420)x náhrada/km 0,183 eur á 76,86 eur, náhrada za
stratu času 10 x 1 hod. á143 eur. Súd prvej inštancie nepriznal žalobcovi náhradu trov konania tak, ako
ich vyčíslil splnomocnený zástupca vo svojom podaní zo dňa 28.01.2016 a na rozdiel od návrhu súd
nepriznal žalobcovi režijný paušál za úkon právnej služby- porada s klientom vo výške 8,39 eur, ale len
vo výške 8,04 eur, nakoľko tento úkon právnej služby bol uskutočnený v roku 2014.

6. Žalovaný podal proti rozsudku v zákonnej lehote odvolanie a žiadal, aby odvolací súd rozsudok v
napadnutej časti v celom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, alebo aby
rozsudok zmenil tak, že žalobu žalobcu zamietne a žalovanému prizná nárok na náhradu trov konania.
Žalovaný  poukázal na skutočnosť, že odôvodnenie napadnutého rozsudku je de facto v celom rozsahu
prevzaté z rozsudku Okresného súdu Trnava sp. zn. 23Cb/36/2014, a preto odôvodnenie rozsudku
postráda akékoľvek známky individuálneho posudzovania veci.
Žalovaný v súdnom konaní vzniesol námietku premlčania žalobcom uplatňovaného nároku, nakoľko
žalovaná suma z faktúr č. 2009003 a 2009004 sa podľa právneho názoru žalovaného stala premlčanou
dňa 1 5.4.2013 a žalobca si nárok na zaplatenie žalovanej sumy uplatnil na súde až po uplynutí
štvorročnej premlčacej doby dňa 10.5.2013. Podľa právneho názoru Okresného súdu Trnava uznanie
záväzku obsiahnuté v dohode o ukončení podnájomných zmlúv z 31.12.2009 je platným uznaním
záväzku, s ktorým je spojené plynutie novej štvorročnej premlčacej doby. Podľa právneho názoru
súdu je uznanie záväzku dostatočne určitým právnym úkonom, nakoľko z neho má byť zrejmá: výška
uznávaného záväzku vyjadrená konkrétnou sumou, dôvod uznávaného záväzku, dátum, ku ktorému sa
záväzok uznáva, s ktorým právnym názorom určitosti uznania záväzku žalovaný nesúhlasí.
To znamená, že z uznania záväzku musí byť zrejmé, aká je výška záväzku z každého právneho dôvodu
(z každej zmluvy).V uznaní záväzku obsiahnutom v bode 3.1 dohody o ukončení podnájomných zmlúv
z 31.12.2009 má byt' jednou sumou vyčíslený súčet záväzkov z dvoch rôznych podnájomných zmlúv. Z
uznania záväzku nie je žiadnym výkladom možné ustáliť, aká je výška záväzku i z ktorej podnájomnej
zmluvy, a teda z úkonu uznania záväzku nie je zrejmé aký záväzok z akej zmluvy má byt predmetom
uznania, čo robí právny úkon uznania záväzku neurčitým. a teda neplatným.



Podľa odôvodnenia rozsudku žalovaný v konaní nepreukázal nemožnosť riadneho užívania predmetu
podnájmu a je absurdné, aby žalovaný v prípade, že mu bolo znemožnené predmetné nehnuteľnosti
užívať. V dohode o ukončení podnájomných zmlúv uznal dlh argumentujúc, že uznanie bolo podmienkou
podpisu dohody zo strany žalobcu.
Súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku žiadnym spôsobom neuvádza, na základe akých skutočnosti
a akými úvahami ustálil, že je „absurdné, aby žalovaný v prípade, že mu bolo  znemožnené predmetné
nehnuteľnosti užívať, v dohode o ukončení podnájomných zmlúv uznal dlh argumentujúc, že uznanie
bolo podmienkou podpisu dohody zo strany žalobcu. Zo žiadnych vykonaných dôkazov a výsluchov
účastníkov takáto súdom tvrdená „absurdita\" nevyplýva.
Naopak za situácie, kedy mali byť podľa názoru súdu platne uzavreté dve podnájomné zmluvy, ktoré
boli dohodnuté na dobu určitú, tieto mohli byť pred uplynutím doby podnájmu ukončené predovšetkým
vzájomnou dohodou. Ak teda žalovaný mal záujem na ukončení podnájomných  zmlúv, nemal inú
možnosť, ako pod týmto tlakom uznať všetky žalobcom tvrdené a vyčíslené sumy, pretože inak by došlo
k ďalšiemu zvyšovaniu sporného dlhu. Argumentácia žalovaného preto nie je absurdná, ale naopak,
dôvodná.
Rovnako žalovaný nesúhlasí s právnym názorom súdu, podľa ktorého na základe vykonaných dôkazov
dospel k záveru, že žalovaný v konaní nepreukázal nemožnosť riadneho užívania predmetu podnájmu.
Zo stanovísk štatutárnych zástupcov žalovaného je zrejmé, že prístup na predmet podnájmu nebol
žalovanému vždy umožnený, t.j. nebol neobmedzený (keďže podľa vlastného zistenia Ing. arch. Pavla
Adamca v čase ohliadky bola brána uzamknutá) a v obmedzenom rozsahu bolo možné vykonať len
úkony smerujúce k prieskumu predmetu podnájmu ako budúceho staveniska a k odstraňovaniu porastov.
Riadny vstup do areálu bol uzamknutý a strážený vrátnicou.
Ako vyplýva z výpovede svedka Ing. H. X. zo dňa 27. 1 .2016 „.. boli voľne prístupné z Tučkovej ulice ,
nakoľko tam oplotenie chýbalo. \" Ako vyplýva z výpovede svedka Ing. H. X. zo dňa  7.8.2015 v inom
vyššie uvedenom konaní , „tá Tučkova ulica je v tretej časti areálu, tam časti plotov chýbali, takže
prístupné to bolo...“  To znamená, že podľa vyjadrenia svedka  Ing. H. X. mal byť prístup na predmet
podnájmu zabezpečený už tým, že naň bolo možné vstúpiť cez chýbajúce časti plotu. Žalovaný však
takýto vstup pre všetky vozidlá potrebné pre výstavbu na predmete podnájmu považuje za nedostatočný.
Samotný svedok Ing. H. X. napriek viacerým otázkam zástupcu žalovaného jednoznačným spôsobom
nezodpovedal, ako bolo zabezpečené prepojenie asfaltovej komunikácie z Tučkovej ulice na predmet
podnájmu, pričom vždy sa odpovedi vyhol tým, že Tučkova ulica bola asfaltová. Nezodpovedal na
otázku, akým spôsobom bolo zabezpečené prepojenie Tučkovej ulice s predmetom podnájmu. V
kontraste s touto výpoveďou súd v odôvodnení rozsudku na strane č. 10 uviedol, že k predmetu nájmu
viedla asfaltová komunikácia, avšak takýto záver z výpovede svedka nevyplýva, nakoľko tento uviedol
len to, že hlavná cesta na Tučkovej ulici bola asfaltová, neobjasnil však ako bol zabezpečený prístup z
tejto komunikácie motorovými vozidlami na predmet nájmu.
Ako ďalej vyplýva z výpovede svedka JUDr. N. X. zo dňa 22.5.2015 v tomto konaní, vstup na prenajaté
pozemky mal byť za možný najmä cez chýbajúce časti oplotenia a teda nebol preukázaný riadny prístup
pre motorové nákladné vozidlá a pracovné stroje. Svedok ďalej uviedol,  že Tučkova ulica bola asfaltová
a vstupovalo sa z nej až po plot, avšak  vyhol sa odpovedi na otázku, či bola asfaltová alebo inak
spevnená komunikácia aj v prepojení  Tučkovej ulice a predmetu nájmu, t.j. či sa na predmet podnájmu
motorové vozidlá z Tučkovej ulice vôbec vedeli dostať.
V súdnom konaní tiež nebol odstránený rozpor medzi tvrdeniami Ing. arch. Pavla Adamca a Ing. H. A.
o uzamknutí prístupových brán na jednej strane a tvrdením JUDr. N. X. o tom, že brány sa nezamykali
na strane druhej.
Vychádzajúc z vyššie uvedeného možno uviesť, že Okresný súd Trnava v odôvodnení rozsudku
na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, pretože dokazovaním
nebolo skutkovo jednoznačne preukázané (nebol odstránený rozpor vo vykonaných dôkazoch), aký
charakter mal vstup na predmet podnájmu z Tučkovej ulice a či boli vstupné brány uzamknuté alebo
neuzamknuté a teda či užívanie predmetu podnájmu a vjazd potrebných motorových vozidiel bol alebo
nebol obmedzený. Žalovaný pritom dodáva, že dôkazné bremeno v tomto konaní znáša žalobca, ktorý
musí svoje tvrdenie hodnoverne preukázať bez akýchkoľvek pochybností.
Žalobca si v konaní uplatnil aj nárok na zaplatenie odmeny za dve časovo nevymedzené porady s
klientom vo výške 2x 658.93 eur  vrátane prislúchajúcich režijných paušálov. Žalobca počas súdneho
konania až do vydania uznesenia o skončení dokazovania netvrdil ani nepreukazoval, či sa takéto porady
uskutočnili a ak áno, či boli dlhšie ako 1 hodina v jednotlivom prípade, nakoľko základná sadzba tarifnej
odmeny by mu patrila len v tomto prípade (§138 ods. 1 písm. b) vyhlášky 655/2004 Z.z.); v opačnom



prípade by mu patrila len jedna polovica základnej sadzby tarifnej odmeny (§13a ods. 2 písm. d) vyhlášky
655/2004 Z.z.).
V prípade nepreukázania vykonania úkonu právnej služby žalobcovi náhrada trov právneho zastúpenia
nemôže byť priznaná vôbec.
Súd sa v otázke priznania nároku na náhradu trov za dve porady s klientom vrátane prislúchajúcich
režijných paušálov uspokojil s vyčíslením trov právneho zastúpenia žalobcu po vyhlásení rozsudku vo
veci samej, t.j. s tvrdeniami žalobcu, ktoré neboli žiadnym spôsobom podložené alebo preukázané a
teda súd rozhodol bez náležitého zistenia skutkového stavu.

7. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že súd prvej inštancie vec správne vecne a právne posúdil,
a preto navrhol, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie potvrdil a žalovanému uložil povinnosť zaplatiť
žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania.
Žalovaný vo svojom odvolaní namieta premlčanie žalovanej pohľadávky. Žalovaný uznal svoj dlh na
nájomnom v Dohode o skončení Zmlúv o podnájme zo dňa 31.12.2009 podľa § 323 ods. 1 Obchodného
zákonníka. Štvorročná premlčacia doba uplynula dňa 31.12.2013, pričom žalobca uplatnil svoj nárok
dňa 10.5.2013, t.j.  pred uplynutím premlčacej doby. Z dôvodu úplnosti právnej úpravy uznania záväzku v
Obchodnom zákonníku sa uznanie záväzku v obchodnoprávnych vzťahoch riadi  výlučne touto právnou
úpravou. Žalobca zdôrazňuje, že z hľadiska obsahu, úkonu uznania, na rozdiel od občianskoprávnej
úpravy uznania dlhu, nevyžaduje § 323 ods. 1 ObZ dokonca ani určenie výšky ani právneho dôvodu
dlhu, ktorý sa uznáva; stačí, ak z obsahu úkonu uznania je záväzok, ktorý sa uznáva identifikovateľný
(napr. odkazom na zmluvu, z ktorej záväzok vznikol).
Pri skončení nájomných zmlúv uznal žalovaný svoj dlh za nezaplatené nájomné, ktoré k 31.12.2009
predstavovalo sumu 447.152,38 Eur. Z obsahu úkonu je jasne identifikované, že sa jedná o dlh na
nájomnom, ktorý vyplýva zo zmlúv o podnájme za podnájom pozemkov - areálu. Odhliadnuc od vyššie
uvedeného, uznanie záväzku žalovaného je jasným a určitým právnym úkonom, keďže jednoznačne
identifikuje výšku ako aj právny dôvod uznania záväzku, keď navyše žalobca poukázal na § 407 ods. 3
Obchodného zákonníka,  keďže žalovaný platil svoj dlh čiastočne a to v rokoch 2010 a 2011. V súlade
s ust. §323 Obchodného zákonníka, s ohľadom na konštrukciu vyvrátiteľnej právnej domnienky nemusí
žalobca v takom prípade preukazovať vznik a predpoklady žalobného nároku  a je naopak na žalovanom,
v dôsledku prechodu dôkazného bremena, aby preukázal, že záväzok v dobe uznania netrval alebo že
po uznaní zanikol. V danom prípade žalovaný taký dôkaz nepredložil.
Žalovaný ďalej v odvolaní namieta, že nemohol riadne (v plnej miere) prenajaté pozemky užívať, čo podľa
neho má zrejme za následok zánik jeho povinnosti zaplatiť nájomné. Žalovaný neuvádza pritom žiadne
zákonné dôvody, prečo by mal záväzok platiť nájomné zaniknúť. Bez ohľadu na uvedené, žalobcom
nepredložil žiaden relevantný dôkaz, ktorým by potvrdil svoj argument, že mohol dané pozemky užívať
len obmedzene. Štatutárny zástupca žalovaného Ing. Adamec vo svojej výpovedi v konaní dňa 6.3.2015
zavádzal súd keď tvrdil, že dané pozemky boli uzamknuté, oplotené a prístup na ne bol len cez vrátnicu.
O tom nepredložil žalovaný žiaden dôkaz. Svedkovia žalobcu potvrdili opak, že pozemky boli voľne
prístupné, prechod na ne nebol cez vrátnici, neboli uzamknuté. Ten istý štatutárny zástupca v konaní
na Okresnom súde Trnava vedenom pod spis. zn.  23Cb/36/2014 dňa 22.5.2015 tvrdil to isté, tiež
to, že niekto zo strany žalovaného, nevedel uviesť kto, sa len telefonicky dožadoval užívania daných
pozemkov. Žalovaný nevedel uviesť ani kto a komu a prečo telefonoval. Jeho výpoveď bola zmätočná,
zavádzajúca, účelová, bez akéhokoľvek dôkazu.
Žalovaný nikdy počas trvania podnájomných zmlúv nenamietal, že má obmedzený prístup k
nehnuteľnostiam, resp. že jeho právo užívať prenajaté nehnuteľnosti je obmedzené, o čom svedčí aj
uznanie dlhu na nájomnom v dohode o ukončení zmlúv o podnájme. K nehnuteľnostiam mal žalovaný
voľný prístup, mal ich v užívaní, tieto pozemky klčoval a pripravoval na výstavbu. Žalobca zdôrazňuje,
že pokiaľ sa žalovaný domnieval, že jeho právo užívať prenajaté pozemky je obmedzené, mal viaceré
možnosti, ktoré mu umožňoval zákon, ktoré nikdy nevyužil, čo taktiež svedčí o účelovosti jeho tvrdení.
Žalobca poukazuje na skutočnosť, že žalovaný nikdy neuplatnil svoje právo na zľavu na nájomnom,
príp. na neplatenie nájomného. Zároveň z toho dôvodu nepodal výpoveď z nájmu čo mu umožňovali
ustanovenia podnájomných zmlúv. Aj z toho je evidentné, že dôvod neplatenia nájmu je zo strany
žalovaného účelovo vykonštruovaný a nepreukázaný.
Zo začiatku podnájomného vzťahu si žalovaný svoje povinnosti platiť nájomné plnil, až neskôr si
prestal čiastočne plniť svoje záväzky, čo odôvodňoval prechodnou platobnou neschopnosťou. Účelovosť
tvrdení žalovaného o obmedzenej možnosti užívať pozemky vyplýva aj z odôvodňovania neplnenia jeho
záväzkov na nájomnom počas trvania podnájomného vzťahu, ktoré písomne zdôvodňoval platobnou
neschopnosťou. Pokiaľ by bol akýmkoľvek spôsobom obmedzovaný v užívaní, bol by tento dôvod



uviedol a neuvádzal platobnú neschopnosť, nežiadal by o splátkový kalendár a nežiadal by o odpustenie
úrokov. Navyše, v zmluvách si jasne dohodol možnosť výpovede z dôvodu stanoveného v ČI. V ods.
5.1.4 zmlúv o podnájme, takúto výpoveď však nepodal a k zániku zmlúv o podnájme došlo až na základe
dohody ku dňu 31.12.2009.
Súd prvej inštancie sa oboznámil k danej otázke s výpoveďami Ing. Adamca, JUDr.  X., Ing. X. v
skutkovo rovnakých konaniach. Tiež sa oboznámil s listinnými dôkazmi. Svojou výpoveďou a ani iným
hodnoverným dôkazom žalovaného nepreukázal, že prenajaté pozemky nemohol užívať z dôvodov
na strane žalobcu. Výpoveď žalovaného bola zavádzajúca, nedôveryhodná. Ako sám tvrdil, mal na
pozemky prístup, obmedzovaný bol len niekedy, ale nevedel sa presnejšie vyjadriť, pozemky klčoval.
Tvrdil, že obmedzená možnosť užívania pozemkov bola z jeho strany namietaná, pritom uvádzal,
že len telefonicky. Žalovaný nevedel uviesť kto, kedy, komu telefonoval. Pritom pár mesiacov pred
ukončením podnájomného vzťahu a pred uznaním dlhu  na nájomnom, dňa 20.4.2009, žiadal písomne
žalovaný žalobcu o odpustenie úrokov z omeškania a splácanie dlhu splátkovým  kalendárom z
dôvodu platobnej neschopnosti. Žalovaný žiadnym dôveryhodným spôsobom nevysvetlil, prečo písomne
odôvodňoval svoje neplnenie záväzku platobnou neschopnosťou a nie obmedzeným užívaním. Dokonca
dňa 31.12.2009 uznal dlh a ukončil podnájomný vzťah, pričom pokiaľ by bola skutočne pravda to, čo
tvrdí žalovaný, mohol dať žalobcovi výpoveď podľa zmlúv o podnájme, príp. využiť zákonné možnosti na
uplatnenie práva na zľavu na nájomnom. Je pritom účelové, nesprávne a skutočne postrádajúce logiku
tvrdenie žalovaného, ktoré uvádza vo svojom odvolaní, že podnájomné zmluvy mohol žalovaný „ukončiť
predovšetkým dohodou“ a to spôsobilo, že uznal nároky žalobcu.
Žalobca predložil listinné dôkazy (písomné vyhlásenia svedkov), že užívanie pozemkov bolo možné, že
celý prenajatý areál bol prístupný voľne, že žalovaný aj užíval dané pozemky, tieto klčoval, vykonával
sondy a pripravoval ich na výstavbu obchodného centra. Navyše, ako sám žalovaný uviedol, vykonal
na výzvu mestskej časti aj výrub stromov. Ako vyplýva z výsluchu svedkov JUDr. X. a Ing. X. prístup
na prenajatý areál bol voľný, okolo areálu v tejto časti chýbali oplotenia, bol naň prístup z Tučkovej
ulice, ktorá je asfaltovou cestou, a z ktorej bol voľný zjazd do areálu. Žalobca nerozumie argumentom
žalovaného o tom, že svedok neodpovedal na otázku, akým spôsobom bola Tučkova ulica prepojená
s prenajatým areálom, keď z jeho výpovede je zrejmé, že z Tučkovej ulice bol zjazd priamo do  areálu,
pričom na danom mieste videl v čase prenájmu aj nákladné autá a vŕtaciu súpravu (ktoré reálne na mieste
prenájmu vykonávali klčovanie a výrub stromov). Žalobca nerozumie argumentom žalovaného ani v
tom, že nebol odstránený rozpor vo výpovediach žalovaného a svedkov o uzamykaní brán. Svedkovia
jednoznačne potvrdili, že prístup na pozemky, ktoré užíval žalovaný nebol cez uzamykané brány.
Žalovaný sa nesprávne domnieva, že žalobca musí preukazovať „neobmedzenosť v užívaní pozemkov
žalovaným“, pretože dôkazné bremeno v tomto smere je na žalovanom, ktorý musí preukázať, že
záväzok v čase uznania neexistoval.
K dôvodom odvolania vo veci trov právneho zastúpenia uvádzame, že tieto boli uplatnené v zmysle
Občianskeho súdneho poriadku 3 vyčíslené v súlade s vyhl. č. 655/2004 Z.z.. Žalobca ďalej uviedol, že
na Okresnom súde Trnava prebiehajú konania obsahovo, skutkovo totožné, v rámci ktorých si žalobca
uplatňuje svoju pohľadávku na nájomnom voči žalovanému vo viacerých konaniach z tohto istého titulu,
a preto nie je dôvod, aby sudca vykonával opätovne dôkazy, ktoré boli vykonané v inom, obsahovo
totožnom konaní, s čím súhlasil aj žalovaný.

8. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.), po zistení, že odvolanie proti rozsudku bolo
podané včas (§ 362 ods. 1 C.s.p.), oprávnenou osobou (§ 359 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému
je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 C.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané
náležitosti (§ 363 C.s.p.), a že odvolateľ používal zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods.
1 C.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§
367 ods. 3 C.s.p.), vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie bez potreby
zopakovania či doplnenia dokazovania (§ 383 a § 384 C.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p.) a contrario a dospel k záveru, že odolanie žalovaného proti
rozhodnutiu vo veci samej nie je dôvodné, v dôsledku čoho je na mieste rozsudok súdu prvej inštancie
v tejto časti ako vecne správny s použitím  387 ods. 1, 2 C.s.p. potvrdiť.

9. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie podľa príslušných ustanovení O.s.p., keď v zmysle § 120
ods. 1 O.s.p. (od 1.7.2016 § 132 ods.1 C.s.p.) účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie
svojich tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne vykonať aj
iné dôkazy ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci.



10. Citované ustanovenie zakotvuje dôkaznú povinnosť účastníkov v sporovom konaní, teda povinnosť
označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na účastníkoch
konania. Účastník, ktorý neoznačí dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé
dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného
na základe vykonaných dôkazov. Rovnaké následky postihujú i toho účastníka, ktorý síce navrhol
dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, no hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo do záveru,
že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení účastníka. Zákon určuje dôkazné bremeno
ako procesnú zodpovednosť účastníka za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného
dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie účastníka nie je preukázané v tom zmysle, že súd ho
nepovažuje za pravdivé ani na základe navrhnutých dôkazov, ani na základe dôkazov, ktoré súd vykonal
bez návrhu, je pre účastníka nepriaznivé rozhodnutie.

11. Podľa § 387 ods. 1 C.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.
Podľa § 387 ods. 2 C.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Podľa § 387 ods. 3 C.s.p., odvolací súd sa v odôvodnení musí zaoberať aj podstatnými vyjadreniami
strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie, ak sa s nimi nevysporiadal v odôvodnení
rozhodnutia súd prvej inštancie. Odvolací súd sa musí v odôvodnení vysporiadať s podstatnými
tvrdeniami uvedenými v odvolaní.

12. Rozhodnutie súdu prvej inštancie vo veci samej zodpovedá zákonným požiadavkám kladeným na
odôvodnenie rozhodnutia. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci
skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán k
prejednávanému sporu, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval
na prejednávaný spor, a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery dostatočne
zrozumiteľne vysvetlil.
Pretože odvolací súd preberá v celom rozsahu súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, ktorý
vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na rozhodnutie v danej veci, výsledky dokazovania správne
vyhodnotil a dospel i k správnym skutkovým záverom pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre
posúdenie žalobcom uplatneného nároku, a pretože odvolací súd zároveň v celom rozsahu zdieľa i
právne závery súdu prvej inštancie vo veci samej, s poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2 C.s.p.
odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku.
Odvolateľ navyše ani neuviedol v odvolaní žiadne nové argumenty, s ktorými by sa súd prvej inštancie
v odôvodnení napadnutého rozhodnutia nevysporiadal, a preto odvolací súd odvolanie nepovažoval za
dôvodné.
Odvolací súd viazaný odvolacími námietkami, len na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvej
inštancie vo veci samej dopĺňa ďalšie dôvody.

13. Z ustanovenia § 261 ods. 1 Obchodného zákonníka vyplýva, že táto časť zákona upravuje záväzkové
vzťahy medzi podnikateľmi ak pri ich vzniku je zrejmé s prihliadnutím na všetky okolnosti, že sa týkajú
ich podnikateľskej činnosti.
Z ustanovenia § 261 ods. 6 Obchodného zákonníka vyplýva, že zmluvy medzi osobami uvedenými v
odsekoch 1, 2, ktoré nie sú upravené v hlave II tejto časti zákona a sú upravené ako zmluvy typ v
Občianskom zákonníku, spravujú sa príslušnými ustanoveniami o tomto zmluvnom type v Občianskom
zákonníku a týmto zákonom.
Judikatúrou Najvyššieho súdu je ustálený záver, že obchodným záväzkovým vzťahom môže byť aj
záväzkový vzťah upravený Občianskym zákonníkom, ako ide o príklady nájomných a podnájomných
vzťahoch, keď podstatné je, či ide o vzťah založený u tzv. relatívnych obchodov za podmienok
podpísaných v § 261 ods. 1 a 2 Obchodného zákonníka.
Z vykonaného dokazovania súdom prvej inštancie vyplýva, že záväzkový vzťah strán sporu, ktorý vznikol
na základe predmetných podnájomných zmlúv, sa týka ich podnikateľskej činnosti, čo nebolo v konaní
sporné a teda ide o obchodný záväzkový vzťah, a preto aj uznanie záväzku obsiahnuté v Dohode o
ukončení podnájomných zmlúv sa spravuje ustanoveniami Obchodného zákonníka.
Z ust. § 323 ods. 1 Obchodného zákonníka vyplýva, že uznanie záväzku je jednostranný právny úkon
urobený dlžníkom adresovaný veriteľovi, keď zákon vymedzuje formálne aj obsahové náležitosti tohto
jednostranného právneho úkonu.



Obchodný zákonník na rozdiel od Občianskeho zákonníka nevyžaduje určenie dlhu čo do dôvodu aj
výšky, ale vyžaduje len uznanie určitého záväzku a to bez špeciálnych požiadaviek na jeho určitosť. V
každom konkrétnom prípade bude rozhodujúca jednoznačnosť spôsobu vymedzenia uznaného záväzku
a nie spôsob tohto vymedzenia. V praxi sa často vymedzenie uznaného záväzku, prípadne jeho výška
realizuje odkazom na konkrétnu zmluvu, na základe ktorej záväzok vznikol, prípadne na faktúru. Ak by
rozsah uznania záväzku nebol určený, má sa za to, že sa uznáva záväzok v celom rozsahu.

14. Odvolací súd rovnako ako súd prvej inštancie sa nestotožňuje s právnym názorom žalovaného, že
uznanie záväzku obsiahnuté v bode 3.1 dohody o ukončení podnájomných zmlúv zo dňa  31.12.2009
je neplatné v zmysle ust. § 37 ods.1 Občianskeho zákonníka, lebo ide o neurčitý právny úkon z dôvodu,
že nie je možné podľa žalovaného žiadnym výkladom ustáliť výšku záväzku z konkrétnej podnájomnej
zmluvy.
Odvolací sú sa stotožňuje s právnym názorom súdu prvej inštancie, že z obsahu uznania záväzku zo
dňa 31.12.2009 jednoznačne vyplýva, že ide o záväzok vyplývajúci zo zmluvy o podnájme uzatvorenej
medzi žalobcom a žalovaným dňa  31.3.2006 a zo zmluvy o podnájme uzatvorenej medzi žalobcom a
žalovaným dňa  30.9.2008 a to nezaplatené nájomné ku dňu 31.12.2009, čo je v zmysle § 323 ods. 1
Obchodného zákonníka postačujúce určenie záväzku, aj keby nebola určená výška záväzku, lebo ak  by
výška záväzku nebola určená, čo nie je ani daný prípad, má sa za to, že sa uznáva záväzok v plnej výške.

15. Pod podnájmom sa rozumie prenechanie predmetu nájmu do užívania inej osobe za odplatu.
Samotná zmluva o podnájme nevyžaduje žiadnu osobitnú formu jej uzavretia. Ustanovenie § 666 ods.
2 Občianskeho zákonníka dáva prenajímateľovi právo od zmluvy o podnájme uzavretej v rozpore s
nájomnou zmluvou odstúpiť, z čoho nepriamo vyplýva, že uzavretie podnájomnej zmluvy nemá bez
ďalšieho za následok neplatnosť zmluvy. Ak bola vec prenechaná nájomnou zmluvou nájomcovi, aby ju v
dohodnutej dobe užíval, má prenajímateľ právo na nájomné podľa zmluvy, inak nájomné obvykle v čase
uzavretia zmluvy s prihliadnutím na hodnotu prenajatej veci a spôsoby užívania. Podnájmom prenajatej
veci vzniká právny vzťah nájomcom a podnájomníkom, ktorý je povinný platiť dohodnutú odplatu
za podnájom nie prenajímateľovi, ale nájomcovi. Podnájomný vzťah je svojou podstatou zvláštnym
prípadom nájomného vzťahu, na základe ktorého nájomca prenecháva prenajatú vec, ktorú má sám
v nájme, do užívania inej osobe - podnájomcovi. Pre vzťah nájomcu a podnájomcu platia obdobné
práva a povinnosti prenajímateľa a nájomcu. Nájomca je oprávnený dať prenajatú vec do podnájmu
bez výslovného súhlasu prenajímateľa. Ani v prípade, že by nájomná zmluva nájomcovi podnájom veci
výslovne zakazovala, nespôsobuje jej porušenie neplatnosť podnájomnej zmluvy, jediným dôsledkom
je vznik práva prenajímateľa od nájomnej zmluva odstúpiť.

16. Odvolací súd sa nestotožňuje s právnym názorom odvolateľa, že z vykonaného dokazovania
nevyplýva súdom tvrdená absurdita, aby v prípade, ak žalovanému nebolo umožnené riadne užívať
predmet podnájmu, aby uznal dlh argumentujúc, že uznanie záväzku bolo podmienkou podpisu dohody
o ukončení zmluvy o podnájme, pretože z vykonaného dokazovania a to zo zmluvy o podnájme zo dňa
31.3.2006 a zmluvy o podnájme zo dňa 30.9.2008 vyplýva, že žalobca a žalovaný sa v článku V. ods.
5.1.4.  dohodli, že zmluva zanikne výpoveďou zo strany žalovaného ako podnájomníka z dôvodu, že
predmet nájmu nie je spôsobilý na riadne užívanie v súvislosti s účelom podnájmu z dôvodov zavinených
žalobcom ako nájomcom, keď účelom podnájmu podľa článku II. ods. 2.5. zmluvy o podnájme zo dňa
31.3.2006 bola prevádzka organizačnej jednotky podnájomníka zaoberajúca sa obchodom a službami,
vrátane výstavby obchodného centra podľa čl. VI. ods.6.1 zmluvy a účelom podnájmu podľa článku
II. ods. 2.5. zmluvy o podnájme zo dňa 30.9.2008 bolo vybudovanie zriadenie staveniska a dočasnej
staveniskovej obslužnej komunikácie pri výstavbe obchodného centra. Z uvedeného teda vyplýva, že
ak by žalovaný mohol len obmedzene užívať predmet zmluvy v súlade s účelom zmluvy ako to tvrdil v
rámci svojej obrany, mohol  vypovedať obidve zmluvy v zmysle článku V. ods.5.1.4. , čo však  neurobil
a ani netvrdil, čo je v rozpore s tvrdeniami žalovaného, že nakoľko zmluvy o podnájme boli uzavreté na
dobu určitú, nebolo možné ich ukončiť pred uplynutím doby inak, ako len vzájomnou dohodou, a preto
žalovaný bolo nútený podpísať uznanie záväzku voči žalobcovi. Odvolací súd v tejto súvislosti považuje
za potrebné uviesť, že predmetné zmluvy o podnájme boli uzavreté dňa 31.3.2006 a dňa 30.9.2008 a
žalovaný listom zo dňa 20.4.2009 požiadal žalobcu vzhľadom k ich dlhodobej partnerskej spolupráci,
o odpustenie úrokov z omeškania z dlžných faktúr a o zohľadnenie súčasnej situácie na trhu, ktorá
im umožňuje uhradiť neuhradené faktúry na základe priloženého splátkového kalendára, v ktorom liste
žalovaný neuvádza dôvod neuhradenia faktúr nemožnosť užívania predmetu podnájmu, ako to tvrdil
žalovaný v konaní.



Vzhľadom na uvedené odvolací súd rovnako ako súd prvej inštancie považoval tvrdenia žalovaného o
obmedzenom užívaní predmetu zmlúv o podnájme, ktorými sa žalovaný bránil až v konaní pred súdom
prvej inštancie v odpore proti platobnému rozkazu zo dňa 9.8.2013, teda viac ako tri roky od ukončenia
zmluvného vzťahu strán sporu dohodou, za účelové.

17. Odvolací súd sa nestotožňuje s názorom žalovaného, že z výpovede Ing. Arch. Pavla Adamca je
zrejmé, že prístup na predmet podnájmu nebol žalovanému vždy umožnený, pretože výpoveďou Ing.
Arch. Pavla Adamca táto žalobcom tvrdená skutočnosť nebola preukázaná, nakoľko Ing. Arch. Pavol
Adamec na pojednávaní uviedol, že nebol svedkom znemožnenia prístupu na predmetný pozemok,
nevedel uviesť,  kedy konkrétne žalovanému nemal byť umožnený prístup na predmet podnájmu a
nevedel, u koho mala byť telefonicky namietaná nemožnosť užívať pozemky.

18. Pokiaľ ide o námietku žalovaného, že aj svedok N. X. uviedol, že prístup na predmet podnájmu
mal byť zabezpečený predovšetkým cez chýbajúce oplotenie, takýto záver nevyplýva z jeho výpovede,
pretože svedok na pojednávaní dňa 22.5.2015 uviedol, že predmetné pozemky boli len čiastočne
oplotené, vstup na ne bol prístupný cez niekoľko brán, z Prievozskej ulice, Tučkovej ulice a ulice Mlynské
Nivy a aj cez chýbajúce časti oplotenia. Na predmetné pozemky sa nechodilo cez vrátnicu, pretože boli v
tretej časti areálu a vrátnica a administratívna budova boli v prvej časti areálu, ktorý mal súvislé oplotenie
aj s bránami, vedľa na ľavej strane bola druhá časť areálu, ktorá mala kompletné samostatné oplotenie,
čiže na predmetné pozemky sa muselo vstupovať mimo vrátnice, prístup bol úplne voľný a mohol naň
vstupovať ktokoľvek.

19.      Odvolací súd považoval námietku žalovaného, že z výpovede svedka Ing. H. X. jednoznačne
nevyplýva, ako bolo prepojenie asfaltovej komunikácie z Tučkovej ulice na predmet podnájmu, za
nedôvodnú, nakoľko svedok na pojednávaní dňa 27.1.2016 jednoznačne uviedol, že Tučkova ulica bola
asfaltová komunikácia, o ktorú sa starali, z ktorej bol zjazd na predmetný pozemok a zjazd z cestnej
komunikácie mal charakter spevnenej cesty, cez ktorú prechádzali nákladné autá. Na prenajaté pozemky
sa nemohli dostať cez vrátnicu, nakoľko medzi ostatnou časťou areálu a predmetným pozemkom je
železničná vlečka a z Prievozskej ulice je vchod inde ako je vchod k vrátnici.

20. Odvolací súd sa stotožňuje s právnym názorom súdu prvej inštancie, že žalobca neuniesol dôkazné
bremeno svojich tvrdení, že predmet podnájmu mohol užívať len obmedzene, keď dôkazné bremeno v
tomto smere bolo na žalovanom a nie na žalobcovi ako tvrdil žalovaný v odvolaní, pretože dôsledkom
uznania dlhu je vznik vyvrátiteľnej právnej domnienky o tom, že záväzok v čase uznania a v uznanom
rozsahu trvá, keď dôkazné bremeno, že záväzok nevznikol, prípadne že v čase uznania už netrval,
prešlo na dlžníka tým, že dlh uznal. Vznik vyvrátiteľnej právnej domnienky zaväzuje aj súd pri hodnotení
dôkazov, a to v tom zmysle, že skutočnosť, pre ktorú je v zákone ustanovená domnienka, ktorá pripúšťa
dôkaz opaku, má súd za preukázanú, pokiaľ v konaní nevyšiel najavo opak (ust. § 133 O.s.p. a s
účinnosťou 1.7.2016 ust. § 192 C.s.p.).

21. Odvolací súd v tejto súvislosti na podporu právneho názoru súdu prvej inštancie uvádza, že nájomca
nie je povinný platiť nájomné, pokiaľ nemohol prenajatú vec užívať dohodnutým spôsobom (§ 673
Občianskeho zákonníka) a ak nájomca môže užívať prenajatú vec z dôvodov uvedených v § 673 iba
obmedzene, má nárok na primeranú zľavu z nájomného (§ 674 Občianskeho zákonníka).
Tvrdenia žalovaného, že mohol užívať prenajatú vec v súlade s účelom zmluvy iba obmedzene, čo
nebolo v konaní preukázané, ani žiadnym spôsobom nemohli ovplyvniť rozhodnutie súdu prvej inštancie
vo veci samej, lebo aj keby boli tieto tvrdenia pravdivé, automaticky by to nemalo za následok zánik
povinnosti platiť nájomné, keď žalovaný ako nájomca si mohol z tohto dôvodu uplatniť u žalobcu zľavu z
nájomného, čo neurobil a ani to v konaní netvrdil, keď takéto právo zanikne, ak sa neuplatní  do šiestich
mesiacov odo dňa, keď došlo ku skutočnosti zakladajúcej toto právo (§ 675 Občianskeho zákonníka).

22. Pokiaľ ide o námietku žalovaného, že odôvodnenie napadnutého rozsudku je v celom rozsahu
prevzaté z rozsudku Okresného súdu Trnava sp. zn. 23Cb/36/2014, a preto odôvodnenie rozsudku
postráda akékoľvek známky individuálneho posudzovania veci za nedôvodnú, nakoľko z obsahu
odôvodnenia rozsudku Okresného súdu Trnava č.k. 23Cb/36/2014 - 112 a z obsahu odôvodnenia
napadnutého rozsudku to nevyplýva, avšak nakoľko skutkový stav v obidvoch sporoch je skoro totožný,
bolo by v rozpore s princípom právnej istoty, ak by súd prvej inštancie o tých istých právnych otázkach
za obdobnej skutkovej situácie rozhodol diametrálne odlišne.



V tejto súvislosti odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, ž obsahom princípu právneho štátu
je vytvorenie právnej istoty, že na určitú právne relevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých
podmienkach dáva rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99, III. ÚS 356/06).
Rešpektovanie princípu právnej istoty musí byť prítomné v každom rozhodnutí orgánov verejnej moci,
a to tak v oblasti normotvornej, ako aj v oblasti aplikácie práva, keďže práve na ňom sa hlavne a
predovšetkým zakladá dôvera občanov, ako aj iných fyzických osôb a právnických osôb k orgánom
verejnej moci (IV. ÚS 92/09). Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej
istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno objektívne a
rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (IV. ÚS 209/2010, m. m. PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04,
III. ÚS 328/05). Aj keď právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v ich rozhodnutiach nemajú v
právnom poriadku Slovenskej republiky charakter precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich
v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovené
v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôvere
v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06).

23. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá (nemusí) odpovedať na každú
námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre
rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné  na doplnenie dôvodov prvostupňového
rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS78/05). Právo na riadne odôvodnenie
súdneho rozhodnutia neznamená, že súd musí dať podrobnú odpoveď na každý argument sporovej
strany, z odôvodnenia rozhodnutia musia byť zrejmé všetky pre rozhodnutie podstatné skutočnosti
objasňujúce skutkový a právny základ rozhodnutia (II. ÚS 76/07).   Ustanovenie § 387 ods. 2 C. s.
p., dáva odvolaciemu súdu možnosť vypracovania tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Tá je
podmienená stotožnením sa so skutkovými, aj právnymi dôvodmi rozhodnutia prvostupňového súdu
v plnom rozsahu. V takomto prípade je postačujúce v odôvodnení skonštatovať správnosť dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti  ďalšie dôvody.

24. Vzhľadom na uvedené, nárok na zaplatenie dlžnej čiastky na nájomnom vrátane príslušenstva bolo
treba považovať za oprávnene žalobcom uplatnené.

25. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu je aj správnosť postupu súdu prvej inštancie pri aplikácii
ust. § 142  ods. 1 O.s.p. účinného v čase jeho rozhodovania.

26. Podľa § 137 O.s.p. účinného v čase rozhodovania súdu prvej inštancie, trovy konania sú najmä
hotové výdavky účastníkov a ich zástupcov, včítane súdneho poplatku, ušlý zárobok účastníkov a
ich zákonných zástupcov, trovy dôkazov, odmena notára za vykonávané úkony súdneho komisára a
jeho hotové výdavky, náhrada výdavkov právnickej osoby, ktorá je oprávnená zastupovať v konaní
podľa osobitného predpisu, odmena správcu dedičstva a jeho hotové výdavky, tlmočné a odmena za
zastupovanie, ak je zástupcom advokát.
Podľa § 142 ods. 1 O.s.p. účinného v čase rozhodovania súdu prvej inštancie, účastníkovi, ktorý mal
vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva
proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.
Podľa O.s.p. sa účelnosť trov potrebných na uplatňovanie alebo bránenie práva  stotožňuje s
nevyhnutnosťou alebo s právnou možnosťou vynaloženia trov spojených s uplatňovaním ústavne
zaručeného práva na právnu pomoc ( čl. 47 ods. 2 ústavy). Nevyhnutné sú tie trovy, ktoré sa musia
vynaložiť na procesné úkony nariadené súdom, potrebné na zaujatie procesného stanoviska k žalobe, k
meritórnemu vyjadreniu účastníka konania, k vykonanému dôkazu, na použitie opravných prostriedkov,
na zaplatenie súdnych poplatkov, na hotové výdavky a napokon aj trovy právneho zástupcu (advokáta).
Podľa § 15 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a
náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb, advokát má popri nároku na odmenu aj nárok
a) na náhradu hotových výdavkov účelne a preukázateľne vynaložených v súvislosti s poskytovaním
právnych služieb, najmä na súdne poplatky a iné poplatky, cestovné a telekomunikačné výdavky a
výdavky za znalecké posudky, preklady a odpisy, b) na náhradu za stratu času (§ 17).

27. Žalovaný v odvolaní namietal dôvodnosť priznania trov právneho zastúpenia za úkony právnej služby
a to porady s klientom vrátane prislúchajúcich režijných paušálov, keď žalobca počas súdneho konania
netvrdil, ani nepreukazoval, či sa takéto porady uskutočnili a či trvali dlhšie ako jednu hodinu, keď súd



prvej inštancie sa len uspokojil s vyčíslením trov právneho zastúpenia žalobcom po vyhlásení rozsudku
vo veci samej..

28. Odvolací súd sa stotožňuje s námietkou žalovaného, že súd prvej inštancie pri rozhodovaní o trovách
konania priznal žalobcovi náhradu trov právneho zastúpenia za dva úkony právnej služby a to porady
s klientom a s tým spojené náhrady hotových výdavkov bez akéhokoľvek zdôvodnenia ich účelnosti a
zisťovania, či reálne boli tieto úkony vykonané.
Z obsahu spisového materiálu vyplýva, že súd prvej inštancie ani nedoručoval žalovanému prílohy k
vyúčtovaniu trov konania čl. 52, 125, s ktorými žalovaný nemal možnosť oboznámiť sa, keď takýmto
nesprávnym postupom bolo žalovanému znemožnené, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva
v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, a tento nedostatok nemožno napraviť
v konaní pred odvolacím súdom

29. Odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie v časti o trovách konania je vzhľadom na vyššie
uvedené nepreskúmateľné a nevyplýva z neho vzťah medzi skutkovými zisteniami, úvahami pri
hodnotení dôkazov a jeho právnymi závermi.

30. Vzhľadom na uvedené, je napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie v časti o trovách konania z
hľadiska práva nepreskúmateľné a teda zjavne neodôvodnené. Spravodlivým prejednaním veci je súdne
konanie, ktoré rešpektuje všetky procesné zásady a princípy, ktoré tvoria súčasť štruktúry základných
ľudských práv a slobôd.

31. Podľa nálezu Ústavného súdu I. US 26/94 obsah práva na súdnu ochranu uvedený v článku 46 odsek
1 Ústavy, nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva na súdnu ochranu alebo
ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov.
Každé konanie súdu, ktoré je v rozpore so zákonom, je potom porušením Ústavou zaručeného práva na
súdnu ochranu. Pod odňatím možnosti konať pred súdom treba potom rozumieť procesný postup súdu,
ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných práv priznaných mu v občianskom súdnom
konaní za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.

32. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa článku 46 ods. 1 Ústavy a článku
36 ods. 1 Listiny je potom aj právo účastníka na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom
súdnej ochrany. Vyjadruje to aj znenie ust. § 157 ods. 2 O.s.p. účinného v čase vydania napadnutého
rozhodnutia ako aj znenie ust. § 220 ods. 2 C.s.p. účinného od 1.7.2016.

33. Porovnaním odôvodnenia preskúmaného rozhodnutia súdu prvej inštancie s uvedenými kritériami,
odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie sa nimi dôsledne neriadil, keďže nedostatočným
odôvodnením rozhodnutia o trovách konania podľa uvedených kritérií došlo k porušeniu zákonného
procesného postupu, v dôsledku čoho bola znemožnená účastníkom konania realizácia ich procesných
práv, priznaných im zákonom v občianskom súdnom konaní, čím došlo k odňatiu možnosti konať pred
súdom.

34. Na základe uvedených skutočností odvolací súd rozsudok v časti o trovách konania zrušil podľa
ustanovenia § 389 ods. 1 písm. b) C.s.p, nakoľko súd nesprávnym procesným postupom znemožnil
strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na
spravodlivý proces a tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom. Odvolací súd
v zmysle ust. § 391 ods. 1 C.s.p. vrátil vec v časti trov konania súdu prvej inštancie na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie.

35. Povinnosťou súdu prvej inštancie bude o náhrade trov konania opätovne rozhodnúť, pričom musí
postupovať spôsobom uvedeným v odôvodnení rozhodnutia odvolacieho súdu v zmysle  ust. § 391 ods.
3 C.s.p. s tým, že v zmysle § 391 ods. 2 C.s.p. je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu.

36. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie aj o trovách tohto odvolacieho konania (§ 396
ods. 3 C.s.p.).



37. Senát krajského súdu uvedené uznesenie prijal pomerom hlasov 3 : 0 ( Čl. I § 3 ods. 9 posledná
veta zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
zmien a doplnení).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa  už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).
Dovolanie je podľa § 421 C.s.p. prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C.s.p.).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 C.s.p.).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 C.s.p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
C.s.p.).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,



c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 C.s.p.).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 C.s.p.).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 C.s.p.).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C.s.p.).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435
C.s.p.).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "23Cb/71/2013", "guid": "327b549b-fa7c-48ed-b4e0-ed599593e348:1532e636-6842-4d1d-b2c7-f6e925407c33", "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:c06711a5-07d4-4d59-a0b1-aa1dfb60e09a", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 209/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 209/2010 z 16. 9. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-09-16", "citacie_n": 522, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c06711a5-07d4-4d59-a0b1-aa1dfb60e09a"}, {"guid": "ussr:60202cb3-51df-491a-824b-666ddbb0606c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 92/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 92/09 z 19. 3. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-03-19", "citacie_n": 557, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:60202cb3-51df-491a-824b-666ddbb0606c"}, {"guid": "ussr:c8ec6738-e84b-4676-832c-3aa10a1d60e4", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 76/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 76/07 z 6. 12. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-12-06", "citacie_n": 1787, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c8ec6738-e84b-4676-832c-3aa10a1d60e4"}, {"guid": "ussr:f33e7b49-4f96-4bed-bf2b-fef8d3893e1f", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 300/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 300/06 z 4. 1. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-01-04", "citacie_n": 1922, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f33e7b49-4f96-4bed-bf2b-fef8d3893e1f"}, {"guid": "ussr:499f86e6-e72d-4d2a-9e13-71eda4ec9d18", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 356/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 356/06 z 10. 11. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-11-10", "citacie_n": 581, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:499f86e6-e72d-4d2a-9e13-71eda4ec9d18"}, {"guid": "ussr:24c87d79-915b-498a-b44c-0d73ab193b2c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 49/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 49/06 z 14. 9. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-09-14", "citacie_n": 768, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:24c87d79-915b-498a-b44c-0d73ab193b2c"}, {"guid": "ussr:386472fd-0d36-4ed1-82e1-ccfd6ad16085", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 328/05", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 328/05 z 29. 3. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-03-29", "citacie_n": 1149, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:386472fd-0d36-4ed1-82e1-ccfd6ad16085"}, {"guid": "ussr:5c488fc7-129c-49c3-8cbc-8c8b8f67169c", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 6/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 6/04 z 19. 10. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-10-19", "citacie_n": 1047, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5c488fc7-129c-49c3-8cbc-8c8b8f67169c"}, {"guid": "ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 78/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 78/05 z 16. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-16", "citacie_n": 13331, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a"}, {"guid": "ussr:62fed15e-44dc-44e7-b7d8-7b76b9e39e57", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.21.2000.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 21/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 21/00 z 15. 11. 2000", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2000-11-15", "citacie_n": 1359, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.21.2000.1"}, {"guid": "ussr:516ef6bd-ef7c-42ac-936a-fc1f813ee427", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.80.1999.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 80/99", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 80/99 z 18. 8. 1999", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1999-08-18", "citacie_n": 1187, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.80.1999.1"}, {"guid": "ussr:1d9f7480-257d-4edd-9f1f-79c6e292bfff", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.16.1995.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 16/95", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 16/95 z 24. 5. 1995", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1995-05-24", "citacie_n": 2672, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.16.1995.1"}, {"guid": "ussr:3f982ccb-cb68-4e9b-bffe-f3fd20913c11", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.87.1993.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 87/93", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 87/93 z 23. 9. 1993", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1993-09-23", "citacie_n": 1236, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.87.1993.1"}], "citovane_v": []}