Uznesenie Krajského súdu Košice sp. zn. 6CoE/103/2019 z 27. 10. 2019 Citácia: uznesenie Krajského súdu Košice z 27. októbra 2019, sp. zn. 6CoE/103/2019, ECLI:SK:KSKE:2019:7812208666.1 Krajský súd Košice | 6CoE/103/2019 | ECLI:SK:KSKE:2019:7812208666.1 | 2019-10-27 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo – Ostatné Citované ustanovenia: /SK/ZZ/0/0/#paragraf-389 Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/ab6a0345-0e43-4809-876f-f5ceb8cf695c Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2019:7812208666.1 Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 6CoE/103/2019
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7812208666
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 10. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viktória Midová
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2019:7812208666.1

Uznesenie
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viktórie Midovej a sudcov
JUDr. Jozefa Maruščáka a JUDr. Andrey Galdunovej v exekučnej veci oprávneného: Union zdravotná
poisťovňa, a.s., so sídlom Karadžičova 10, Bratislava, IČO: 36 284 831, proti povinnému: W. V., nar.
XX.XX.XXXX, bytom Š. XXX/XX, R., vedenej súdnym exekútorom JUDr. Ing. Štefanom Hrebíkom,
Exekútorský úrad so sídlom v Malackách, Duklianskych hrdinov 2946/6, pod sp. zn. EX 3416/2011, o
vymoženie 204,36 EUR s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu
Rožňava zo dňa 07.11.2018, č.k. 4Er/1001/2012-20

r o z h o d o l :

Zrušuje uznesenie a vracia vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Rožňava (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo len „súd“) uznesením označeným v
záhlaví zastavil exekúciu a priznal súdnemu exekútorovi trovy exekúcie vo výške 54,84 EUR a uložil
oprávnenému povinnosť uhradiť trovy exekúcie súdnemu exekútorovi v uvedenej výške v lehote 15 dní
od doručenia uznesenia.

2. V odôvodnení uviedol, že poverením zo dňa 10.09.2012 poveril súdneho exekútora vykonaním
exekúcie v zmysle návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie zo dňa 30.08.2012. Dňa 10.05.2017
súdny exekútor predložil súdu prvej inštancie podnet na zastavenie exekúcie, nakoľko lustráciou
majetkovej podstaty povinného nebol zistený žiadny majetok. Súd prvej inštancie tak mal, vychádzajúc
zo zistení súdneho exekútora a exekučného spisového materiálu zn. EX 3416/12 preukázané, že sú
splnené podmienky predpokladané v ust. § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku, z ktorého dôvodu
exekúciu zastavil.

3. O trovách exekúcie rozhodol podľa ust. § 199, 200 ods. 1, § 203 ods. 2 Exekučného poriadku a
vyhlášky č. 288/1995 Z. z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov a súdnemu exekútorovi priznal
náhradu trov exekúcie spolu vo výške 54,84 EUR podľa ust. § 4 ods. 1, § 14 ods. 1, § 22 ods. 1 a §
25 vyhlášky č. 288/1995 Z. z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov a na ich úhradu zaviazal
oprávneného z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie.

4. Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený a žiadal, aby odvolací súd
uznesenie zmenil tak, že návrh súdneho exekútora na zastavenie exekúcie sa zamieta, resp. napadnuté
uznesenie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

5. Oprávnený v odvolaní uviedol, že má za to, že u tvrdenej nemajetnosti je treba vychádzať z
charakteru nemajetnosti ako stavu prechodného, zastavenie exekúcie pre nemajetnosť v tomto štádiu
konania považuje za predčasné a citoval uznesenie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 2CoE/218/2016.
Poukázal na to, že zákon výslovne neupravuje situácie, keď v súčasnosti povinný síce nemá žiaden
majetok, ale v budúcnosti by nejaký majetok mohol získať. Takéto situácie však rieši judikatúra v tom



zmysle, že pre zastavenie exekúcie je potrebné nielen preukázanie aktuálneho nedostatku majetku,
ale aj zistenie, že ide o dlhodobý, prípadne trvalý stav a nie je predpoklad nadobudnutia majetku v
budúcnosti. V danom prípade je fyzická osoba v produktívnom veku, čo svedčí v prospech argumentu
a reálneho predpokladu, že povinný v budúcnosti nadobudne majetok, či už prostredníctvom výkonu
zamestnania, podnikateľskej činnosti alebo na základe inej právnej skutočnosti. Oprávnený mal za to, že
predčasné zastavenie exekúcie by mu upieralo právo na uplatnenie svojho ústavného práva na súdnu
a inú právnu ochranu, ktorého súčasťou je aj nútený výkon súdnych, či iných rozhodnutí. Oprávnený
bol názoru, že pravdepodobne ani súdny exekútor, ani súd nezistili majetkové pomery povinného
dôkladne. Súd prvej inštancie v uznesení konštatoval, že zo zistení súdneho exekútora mal preukázané,
že sú splnené podmienky predpokladané v ust. § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku, preto
exekúciu zastavil, avšak bez akejkoľvek konkretizácie, aké úkony súdny exekútor vykonal a na základe
výsledkov akých lustrácií dospel k záveru, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie.
Poukázal na skutočnosť, že povinný môže vlastniť hnuteľné veci, ktorých speňažením by mohlo dôjsť k
uspokojeniu pohľadávky oprávneného, pričom túto skutočnosť nie je možné zistiť vykonaním lustrácií.
Taktiež bol názoru, že exekútor dostatočne nepreskúmal, či povinný nie je vlastníkom majetkových práv,
ktoré možno postihnúť vykonaním exekúcie. Podotkol, že v prípade, ak by bola predmetná exekúcia
zastavená, hrozí, že právo oprávneného na zaplatenie vymáhanej pohľadávky bude premlčané, čím
sa zmarí úspešné vymáhanie predmetnej pohľadávky. Na záver uviedol, že vymáhaná pohľadávka
predstavuje neuhradené poistné. Zdravotné poistenie je povinné a vzťahuje sa na každú fyzickú osobu,
ktorá má trvalý pobyt v Slovenskej republike. Vykonávanie verejného zdravotného poistenia je činnosť
vo verejnom záujme, pri ktorej sa hospodári s verejnými prostriedkami. Finančné prostriedky, ktoré v
systéme verejného zdravotného poistenia absentujú z dôvodu nedisciplinovanosti platiteľov poistného,
pocítia aj ostatní platitelia, ktorí pravidelne do systému prispievajú, či už ako zamestnanci, SZČO,
zamestnávatelia alebo samoplatitelia. Preto je dôležité, aby pri dobrovoľnom nesplnení povinnosti
platiteľmi poistného sa obzvlášť dôsledne postupovalo pri vymáhaní týchto nedoplatkov.

6. Súdny exekútor ani povinný sa k podanému odvolaniu nevyjadrili.

7. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok účinný od
01.07.2016, ďalej len „CSP“) po zistení, že odvolanie podal oprávnený v zákonnej lehote, preskúmal
uznesenie podľa § 379 a § 380 ods. 1 CSP, ako aj konanie mu predchádzajúce, a to bez nariadenia
odvolacieho pojednávania v zmysle § 385 ods. 1 CSP a contrario a dospel k záveru, že uznesenie súdu
prvej inštancie je potrebné zrušiť podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP.

8. Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom
nadobudnutia jeho účinnosti. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia
účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované (§ 470 ods. 2 prvej vety CSP).

9. Podľa § 243h zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný
poriadok), ak tento zákon v § 243i až 243k neustanovuje inak, exekučné konania začaté pred 1. aprílom
2017 sa dokončia podľa predpisov účinných do 31. marca 2017.

10. Podľa § 220 ods. 2 CSP, v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké
skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril
žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné
skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré
dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté
dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby
odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

11. Podľa § 234 ods. 2 CSP, ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie primerane
ustanovenia o rozsudku.

12. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie namietanej nemajetnosti povinného ako dôvodu
pre zastavenie exekúcie.

13. Odvolací súd z obsahu súdneho spisu súdu prvej inštancie zistil, že predmetné exekučné konanie sa
začalo dňa 30.08.2012, kedy bol u súdneho exekútora podaný návrh na vykonanie exekúcie. Exekučným



titulom je Výkaz nedoplatkov č. 1110029699 zo dňa 19.07.2011, ktorý nadobudol právoplatnosť
a vykonateľnosť dňa 24.08.2011. Súd prvej inštancie vydal súdnemu exekútorovi dňa 10.09.2012
poverenie na vykonanie exekúcie.

14. Súdny exekútor podal súdu prvej inštancie dňa 10.05.2017 podnet na zastavenie exekúcie v súlade
s § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku, z dôvodu, že lustráciou majetkovej podstaty povinného
nebol zistený žiadny majetok.

15. Podľa § 57 ods. 1 písm. h) zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
v znení účinnom do 31.03.2017 (ďalej len Exekučný poriadok), exekúciu súd zastaví, ak majetok
povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie.

16. V citovanom ustanovení je zakotvený princíp ochrany povinného spočívajúci v povinnosti súdu
zastaviť exekúciu, ak priebeh výkonu rozhodnutia ukazuje, že výťažok, ktorý možno v exekúcii
dosiahnuť, nepostačí ani na úhradu trov exekúcie. Tento princíp je v zjavnom rozpore s právom
oprávneného na vymoženie pohľadávky, ktorá mu bola priznaná právoplatným a vykonateľným
exekučným titulom, preto je k jeho využitiu potrebné pristupovať s náležitou opatrnosťou. Je pritom vecou
súdneho exekútora preskúmať v exekučnom konaní majetkové pomery povinného, tieto vyhodnotiť
a na základe takto zisteného skutkového stavu prípadne podať podnet na zastavenie exekúcie pre
nemajetnosť povinného. Konštatovanie nemajetnosti povinného v exekučnom konaní musí byť pritom
vždy založené na objektívnych zisteniach a relevantných dôkazov.

17. Účelom exekučného konania je vykonať exekúciu a k zániku povinnosti plniť dlh nedochádza,
ak je plnenie nemožné zo subjektívnych dôvodov na strane povinného, vrátane jeho insolventnosti.
Pokiaľ súdny exekútor súčinnosťou so všetkými príslušnými inštitúciami zistí, že majetok povinného
nepostačuje ani na úhradu trov exekúcie, môže súdny exekútor podať na súd podnet na zastavenie
exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku.

18. Jedným z princípov predstavujúcich súčasť práva na riadny proces a vylučujúcich ľubovôľu pri
rozhodovaní je aj povinnosť súdu presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutia náležite
odôvodniť. Je pritom povinnosťou súdu starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo počas konania najavo,
vrátane toho, čo uviedli účastníci. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia musí vyplývať vzťah medzi
skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane
druhej. Súd by mal vo svojej argumentácii, obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať na to, aby
závery, ku ktorým na základe predložených dôkazov dospel, boli racionálne a presvedčivé.

19. Súd prvej inštancie sa týmito zásadami neriadil a rozhodnutie o zastavení exekúcie žiadnym
spôsobom neodôvodnil. Z jeho odôvodnenia nemožno zistiť, akými úvahami sa pri rozhodovaní
o zastavení exekúcie riadil, nakoľko v odôvodnení napadnutého uznesenia len zjednodušene
skonštatoval, že vychádzajúc zo zistení súdneho exekútora a exekučného spisového materiálu mal
preukázané, že sú splnené podmienky predpokladané v ust. § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku,
preto exekúciu zastavil. V odôvodnení uznesenia sa však nenachádza ani zmienka o tom, na základe
akých skutočností či dôkazov súd takto rozhodol, či sa zaoberal tým, aké úkony boli vykonané súdnym
exekútorom za účelom zistenia majetku povinného a či súdny exekútor vykonal všetky potrebné úkony
a chýbajú aj úvahy súdu pri hodnotení dôkazov a následné právne závery. V rozpore so zásadou danou
v ust. § 220 ods. 2 v spojení s § 234 ods. 2 CSP súd prvej inštancie neodôvodnil svoje rozhodnutie o
zastavení exekúcie jasne, presvedčivo a zrozumiteľne a iba sa stotožnil s dôvodmi uvedenými v podnete
súdneho exekútora formulovanými všeobecne a všeobecným konštatovaním o obsahu exekútorského
spisu. Dôvody, pre ktoré súd zastavil exekúciu, preto nemožno považovať za dostatočné a spoľahlivo
preukázané, čo zakladá nepreskúmateľnosť rozhodnutia.

20. Nepreskúmateľnosť, či arbitrárnosť súdneho rozhodnutia musí byť napravená, pretože bráni jeho
vecnému preskúmaniu; konvalidácia tohto nedostatku súdom vyššieho stupňa neprichádza z logických
a systematických dôvodov do úvahy (tiež pre zachovanie princípu dvojinštančnosti). Tomu zodpovedá
aj znenie ust. § 388 CSP, ktoré odvolaciemu súdu umožňuje zmeniť rozhodnutie súdu prvej inštancie
len za predpokladu, že nie sú splnené podmienky na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie. Pokiaľ teda
existujú dôvody pre zrušenie rozhodnutia, čo zároveň vylučuje, aby mohlo byť rozhodnutie potvrdené,
nemožno ho ani zmeniť (viď rozhodnutie NS SR 7Cdo 157/2011).



21. Podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak
nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v
takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť
v konaní pred odvolacím súdom.

22. Z dôvodu, že napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie trpí nedostatkom dôvodov rozhodnutia,
pre ktorý ho nemožno preskúmať v odvolacom konaní, odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil ako
nepreskúmateľné v zmysle ust. § 389 ods. 1 písm. b) CSP a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 CSP).

23. Úlohou súdu prvej inštancie v ďalšom konaní bude náležite preskúmať dôvody na zastavenie
exekúcie a o podnete súdneho exekútora na zastavenie exekúcie opätovne rozhodnúť, svoje
rozhodnutie jasne, stručne a najmä presvedčivo zdôvodniť, náležite preskúmať majetkové pomery
povinného, zhodnotiť listinné dôkazy, doplniť dokazovanie vyžiadaním si správy o stave exekučného
konania, pričom záver o nemajetnosti povinného ako dôvodu, pre ktorý súd exekúciu zastaví, bude
možné urobiť až na základe zistení, že nejestvuje žiaden majetok, z ktorého by bolo možné uspokojiť
pohľadávku oprávneného v predmetnej exekúcii.

24. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 posledná
veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).



Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie
je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§
427 ods. 1,2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).