Uznesenie Krajského súdu Trenčín sp. zn. 3CoE/2/2013 z 19. 2. 2013 Citácia: uznesenie Krajského súdu Trenčín z 19. februára 2013, sp. zn. 3CoE/2/2013, ECLI:SK:KSTN:2013:3807202464.1 Krajský súd Trenčín | 3CoE/2/2013 | ECLI:SK:KSTN:2013:3807202464.1 | 2013-02-19 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo – Exekúcia a výkon rozhodnutí Citované ustanovenia: § 219 ods. 1 OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/15cd3e24-00b1-4c3c-8245-3e3601687183 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2013:3807202464.1 Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 3CoE/2/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3807202464
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 02. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Stanislav Hájiček
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2013:3807202464.1

Uznesenie
Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ s.r.o., so sídlom Pribinova 25,
Bratislava, IČO: 35 807 598, práv. zast. Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, IČO:
36 864 421, proti povinnému: E. V., bytom I. XXXX/XX, Q., o vymoženie 517,83 eur s príslušenstvom,
na odvolanie oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Prievidza č.k. 16Er/342/2007-27 zo dňa 4.
októbra 2012 jednomyseľne takto

r o z h o d o l :

Návrh oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a .

Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa exekúciu zastavil a súdnemu exekútorovi JUDr. Rudolfovi
Krutému náhradu trov exekúcie nepriznal. Svoje rozhodnutie o zastavení exekúcie odôvodnil podľa §
57 ods. 2, § 58 ods. 1 Ex. por., § 45 ods. 1 a 2 zák. č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, § 52
ods. 1, § 53 ods. 1, 4, § 54 Obč. zák., ako aj podľa príslušného ustanovenia smernice Rady 93/13/
EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. V odôvodnení uviedol, že oprávnený sa
návrhom zo dňa 21.02.2007 domáhal vykonania exekúcie proti povinnému pre vymoženie istiny vo
výške 517,83 eur s príslušenstvom, na podklade rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti
Slovenská rozhodcovská a.s., sp.zn. SR 411/2007 zo dňa 13.11.2006, ktorý nadobudol právoplatnosť
dňa 11.12.2006 a vykonateľnosť dňa 14.12.2006. Poverenie na vykonanie exekúcie bolo súdnemu
exekútorovi udelené dňa 13.03.2007. Exekučný súd preskúmal, či nie je daný niektorý z dôvodov
zastavenia exekúcie. Vychádzal pritom aj z právneho názoru obsiahnutého v uznesení Ústavného
súdu SR z 09.12.2010 sp. zn. II ÚS 545/2010-15. Súd prvého stupňa opätovne preskúmal exekučný
titul, žiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie, predloženú zmluvu o úvere, vzal do
úvahy rozhodovaciu činnosť nadriadených súdov v exekučných veciach, kde je povinným spotrebiteľ
a dospel k záveru, že exekúciu je potrebné zastaviť v celom rozsahu. Právny vzťah medzi účastníkmi
konania založený zmluvou o úvere zo dňa 31.05.2006 považoval jednoznačne za spotrebiteľskú zmluvu
v zmysle § 52 ods. 1 Obč. zákonníka. Neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere sú Všeobecné podmienky
poskytnutia úveru, v ktorých sa nachádza rozhodcovská doložka (bod 17), na podklade ktorej spor medzi
účastníkmi rozhodol rozhodcovský súd. Rozhodcovská doložka nebola osobitne dojednaná. Dlžník ju
nemohol ovplyvniť, pretože je inkorporovaná do obchodných podmienok - v prípade, ak chcel zmluvu
o úvere uzavrieť, musel ju akceptovať. Takýmto spôsobom sa pred vznikom akéhokoľvek sporu s
oprávneným bez primeraného dôvodu vopred vzdal svojich práv uplatniť svoje nároky alebo brániť svoje
práva pred všeobecným súdom. V prípade, ak si veriteľ vynúti od spotrebiteľa prijatie rozhodcovskej
doložky (jej včlenením do formulára zmluvy alebo do všeobecných obchodných podmienok), nadobudne
tak voči spotrebiteľovi neprimeranú výhodu v tom, že sám môže určiť, kto s konečnou platnosťou
ich spor rozhodne. Aj z predloženého rozhodcovského rozsudku je zrejmé, že rozhodcovský súd
neposkytol povinnému ochranu pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami, ktorá mu ex lege
patrila. Rozhodcovskú doložku v zmluve uzavretej medzi dodávateľom a spotrebiteľom, na podklade



ktorej veriteľ - dodávateľ iniciuje voči spotrebiteľovi rozhodcovské konanie a ktorá nebola dojednaná
individuálne, súd prvého stupňa považuje za neprijateľnú (nekalú) podmienku v spotrebiteľskej zmluve
a z toho dôvodu za absolútne neplatnú. Z dôvodu absolútnej neplatnosti rozhodcovskej doložky nemôže
byť na podklade takejto doložky vydaný rozhodcovský rozsudok spôsobilým exekučným titulom. Z
uvedených dôvodov, použijúc eurokonformný výklad ustanovení na ochranu spotrebiteľa, interpretačné
pravidlo podľa ustanovenia § 54 Obč. zák., rešpektujúc ustálenú judikatúru súdov vyššieho stupňa, súd
prvého stupňa exekúciu v súlade s § 57 ods. 2 Ex. por. s poukazom § 45 ods. 1, 2 zák. č. 244/2002 Z.z.
o rozhodcovskom konaní ex offo v plnom rozsahu zastavil pre rozpor exekučného titulu so zákonom.
Náhradu trov exekúcie súdnemu exekútorovi nepriznal, nakoľko súdny exekútor si ich napriek výzve
súdu prvého stupňa neuplatnil.

Proti tomuto uzneseniu podal včas odvolanie oprávnený s poukazom na § 205 ods. 2 písm. b/ O.s.p.,
§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. e/ O.s.p., § 205 ods. 2 písm. a/
v spojení s § 221 ods. 1 písm. d/ O.s.p., § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p. Tvrdil, že všeobecný súd
nesprávnou a ústavne nesúladnou interpretáciou § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.
z. o rozhodcovskom konaní sa postavil do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné preskúmanie
exekučného titulu metódou, ktorá v rámci zverenej právomoci ako exekučnému súdu neprináleží, čím
prekročil mieru možného rozhodovania o zákonom vymedzenom okruhu spoločenských vzťahov a
porušil tak fundamentálnemu zásadu právneho štátu - zásadu legality. Všeobecný súd, ktorý koná
v pozícii exekučného súdu, nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému
komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť
vykonať právo pre veriteľa, teda vmanévrovanie veriteľa do situácie ako by bol exekučný titul zrušený.
Exekučný súd nie je súdom v zmysle § 40 a nasl. zákona o rozhodcovskom konaní, nekoná o zrušení
tuzemského rozhodcovského rozsudku, a ani nepokračuje v konaní vo veci v rozsahu uvedenom v
žalobe alebo v rozsahu uvedenom vo vzájomnej žalobe. Extenzívna interpretácia § 44 ods. 2 Ex.
por., tak ako ju v danej veci uskutočnil exekučný súd, je v priamom rozpore s ústavným právom
veriteľa na súdnu ochranu a právom na spravodlivý súdny proces, ako aj v rozpore so zásadou
legality, princípom ochrany legitímneho očakávania a princípom právnej istoty. Poukázal na nález
Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 331/09 zo dňa 11.11.2010. Povinnosťou všeobecných súdov v
situácii, keď právny predpis dovoľuje dvojaký výklad je vykladať právny predpis spôsobom ústavne
konformným. Zákonodarca priznal všeobecným súdom právomoc posudzovať zákonnosť rozhodnutí
rozhodcovských súdov iba v rámci konania o zrušení rozhodcovského rozsudku, teda iba v rámci
konania zvláštneho, uskutočňovaného na základe zákona, ktorý by na úpravu rozhodovania sporov
rozhodcovskými súdmi a úpravu uznania a výkonu tuzemských a cudzích rozhodcovských rozhodnutí
v Slovenskej republike prijatý. Rozsudkom rozhodcovského súdu je exekučný súd viazaný rovnako,
ako je viazaný rozsudkom všeobecného súdu. Exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť
rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom. Tvrdí, že exekučný súd môže pristúpiť k zastaveniu konania
o výkone rozhodnutia rozhodcovského súdu alebo exekučného konania realizovaného na podklade
takéhoto rozhodnutia len na návrh účastníka konania. Exekučný súd vydal rozhodnutie bez aplikácie
relevantnej právnej normy, bez vykonania ústavne súladnej interpretácie aplikovaných právnych noriem
a bez vykonania dokazovania, čím porušil právo oprávneného na súdnu ochranu. Súdne konanie
neprebiehalo v duchu práva na spravodlivý súdny proces a osobitne s dodržaním zásady rovnosti
zbraní. Došlo k vylúčeniu akejkoľvek možnosti podania opravného prostriedku vo vzťahu k meritu veci
a úplným uskutočnením judiciálneho procesu v podmienkach exekučného konania tak bola porušená
zásada dvojinštančnosti súdneho konania. Exekučný súd je v zmysle § 45 ods. 1 písm. c/ zákona
o rozhodcovskom konaní oprávnený skúmať len to, či plnenie priznané rozhodcovským rozsudkom
je v súlade s dobrými mravmi, a nie otázku súladu rozhodcovskej doložky s dobrými mravmi. Ak by
odvolací súd napriek vyššie uvedenej argumentácii usúdil, že exekučný súd je oprávnený skúmať
platnosť rozhodcovskej doložky, oprávnený tvrdí, že táto je platná. Mal za to, že účastníkom zmluvy
je daná možnosť voľby, či sa obrátia na rozhodcovský súd, alebo na riadny súd. Nie je možné sa
stotožniť s názorom, že pre spotrebiteľa je konanie rozhodcovského súdu nevýhodné, resp., že by samo
o sebe spôsobovalo akúkoľvek nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán, a už vôbec
nie nerovnováhu kvalifikovanú - značnú. Oprávnený nesúhlasí ani s právnym posúdením zmluvy o
úvere ako zmluvy o spotrebnom úvere, v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch. Predmetná zmluva
obsahuje podstatné náležitosti zmluvy ustanovené v § 497 Obch. zákonníka s odkazom na § 269 ods. 1
Obch. zákonníka, ktoré je svojou povahou ustanovením kogentným, teda v predmetnej zmluve o úvere
nemusela byť ako podstatná náležitosť dohodnutá o. i. ročná percentuálna miera nákladov, tak ako to



nesprávne uvádza v odôvodnení súd prvého stupňa. Nakoľko predmetom úverov poskytovaných zo
strany oprávneného klientom sú peňažné prostriedky, teda nie tovar alebo služba, zmluvy o úvere zo
strany oprávneného nemôžu obsahovať viaceré náležitosti vyžadované zákonom o spotrebiteľských
úveroch pre zmluvu o spotrebiteľskom úvere. K tvrdeniam súdu prvého stupňa o neprimerane vysokých
úrokoch z omeškania, oprávnený uviedol, že tento úrok má sankčný charakter a dlžníkovi sa účtuje len
v prípade, že poruší zmluvné podmienky, čiže nesplní svoju povinnosť dohodnutú v zmluve. Povinná si
svoju povinnosť nesplnila, čo mal preukázané v rámci vykonaného dokazovania tak rozhodcovský súd
v rámci rozhodcovského konania ako aj prvostupňový súd pri skúmaní žiadosti o udelenie poverenia
súdnemu exekútorovi. Dohodnutá výška úrokov 0,25 % denne nie je neprimeraná a nie je v rozpore so
zásadami poctivého obchodného styku, a to aj vzhľadom na skutočnosť, že oprávnený poskytuje úvery
z vlastných zdrojov, nevyžaduje zabezpečenie pri poskytnutí úveru, vzhľadom na podmienky, za ktorých
poskytol úver povinnému a s ohľadom na ďalšie obchodné riziko oprávneného. Poukázal na skutočnosť,
že ani zo zákona, ani z iných právnych predpisov nie je možné odvodiť pre obchodné záväzkové vzťahy
obmedzenie výšky úrokovej sadzby, ktorú si môžu zmluvné strany dohodnúť. Následne oprávnený
poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Obdo 26/2004 zo dňa 22.09.2005 a 2 Obdo
28/2004 zo dňa 22.09.2005, kde sa daný súd zaoberal otázkou úrokov z omeškania a skúmal ich z
hľadiska otázky dobrých mravov, pričom v závere zdôraznil, že nie je možné odvolávať sa zo strany
odporcov na dobré mravy, keďže každý odporca v čase, keď bol pri uzatvorení zmluvy o úvere v pozícii
dlžníka mal možnosť zvážiť, či uzatvorí zmluvu o úvere za podmienok tam uvedených, či je schopný
splácať záväzok, ku ktorému sa v danej zmluve o úvere zaväzuje a musel si byť vedomý následkov v
prípade riadneho a včasného neplnenia tohto záväzku, t. j. platiť úroky z omeškania v dojednanej výške.
Pri úroku z omeškania má ten, kto sa k úhrade úrokov z omeškania zaviaže, vždy možnosť platenie
týchto úrokov odvrátiť tým, že si svoje povinnosti riadne a včas splní. Povinná si však svoju povinnosť
nesplnila a oprávnený sa domnieva, že za porušenie svojej povinnosti by mala znášať vopred dohodnutú
sankciu, s ktorou pri uzatváraní záväzkovo - právneho vzťahu súhlasila. Oprávnený má za to, že v zmysle
§ 499 Obchodného zákonníka si mohol dojednať odplatu - príslušný poplatok pozostávajúci v 1/3 z
dohodnutého úroku a v 2/3 z nákladov na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere spolu so všetkou
administratívou s tým spojenou. K poplatku za zasielanie upomienok uviedol, že v zmysle bodu 4 VPPÚ,
ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere, sa povinná zaviazala uhradiť oprávnenému za každú
zaslanú upomienku v prípade porušenia zmluvných podmienok sumu 1,99 eur, ako paušálnu náhradu
nákladov a administratívy s tým spojenej. Súd prvého stupňa poverenie na vykonanie exekúcie vydal,
teda zistil súlad žiadosti o udelenie poverenia, návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu so
zákonom. Podľa § 44 ods. 2 Ex. por. môže súd vykonať revízny postup vo vzťahu k exekučnému titulu v
limitoch vytvorených ústavne konformnou interpretáciou § 45 zákona o rozhodcovskom konaní dbajúc
na existenciu § 40 a nasl. zákona o rozhodcovskom konaní len v spojení s revíziou práve podaného
návrhu na vykonanie exekúcie, ktorého je prílohou. Ak exekučný súd uskutočňuje revíziu exekučného
titulu po tomto čase, koná v rozpore s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých
subjektov práva v právny poriadok, čím taktiež porušuje základné práva účastníkov exekučného konania
(najmä právo na súdnu ochranu, na spravodlivý súdny proces, vlastniť majetok a právo na pokojné
užívanie majetku). Žiadal odvolací súd, aby napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil a vec vrátil
súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Súčasťou podaného odvolania bol aj návrh oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm.
c/ O.s.p. a doplnenie právnej argumentácie k podanému odvolaniu. Spotrebiteľská zmluva nesmie od
spotrebiteľa vyžadovať, aby spory riešil výlučne akýmsi osobitným typom arbitráže, ktorá nie je upravená
právnymi predpismi a kde rozhodcovia pravdepodobne nie sú povinní aplikovať príslušné hmotné právo.
To však podľa názoru oprávneného nie je prípad rozhodcovského konania podľa zákona č. 244/2002 Z.
z. o rozhodcovskom konaní. Takéto rozhodcovské konanie je upravené právnymi predpismi a v zmysle
§ 31 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní sa v ňom rozhoduje podľa právneho poriadku Slovenskej
republiky. Naviac je ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o
nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách nesprávne aplikované všeobecným súdom aj tým
spôsobom, že ho neuplatňuje v celistvosti, ale vytrháva určité slovné spojenia, ktoré majú navodiť zákaz
alebo príkaz v neprospech oprávneného. Navrhol, aby odvolací súd exekučné konanie prerušil podľa
§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a položil Súdnemu dvoru EÚ prejudiciálne otázky, a to či sa má písm. q/
Prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách
vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na
základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov, v prípade zápornej odpovede,



či je možné písm. q/ Prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 vykladať tak, že mu neodporuje
uzavretie predmetnej rozhodcovskej doložky, ktorú citoval a či je v súlade s čl. 17 a 47 Charty základných
práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne
ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči
spotrebiteľovi.

Podľa § 251 ods. 4 veta prvá O.s.p., na výkon rozhodnutia a exekučné konanie podľa osobitného
predpisu sa použijú ustanovenia predchádzajúcich častí, ak tento osobitný predpis neustanovuje inak.

Podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p., súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych
spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.

Podľa § 36 ods. 5 Ex. por., ak osobitný zákon neustanovuje inak, exekučné konanie nemožno prerušiť,
nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po skončení exekučného konania nemožno podať návrh na obnovu
exekučného konania.

Citované ustanovenie § 36 ods. 5 Ex. por. reaguje na výnimku z pravidla o neprerušiteľnosti exekučného
konania, ktorá je obsahom právnej úpravy v § 14 ods. 5 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a
reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Podľa citovaného ustanovenia začatie
konkurzného konania má, okrem iného, aj za následok, že na majetok patriaci dlžníkovi nemožno začať
konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie; už začaté konania o výkon rozhodnutia alebo
exekučné konania sa prerušujú. To sú aj účinky začatia reštrukturalizačného konania podľa § 114 zákona
č. 7/2005 Z. z. Z toho vyplýva, že na súdnu exekúciu netreba aplikovať § 47 cit. zákona, ktorý prerušenie
konaní spája s vyhlásením konkurzu. Dôsledkom vyhlásenia konkurzu je aj to, že už začaté konania
o výkon rozhodnutia alebo exekučné konania sa dňom vyhlásenia konkurzu zastavujú. Ak v konaní o
výkon rozhodnutia alebo v exekučnom konaní už došlo k speňaženiu majetku podliehajúceho konkurzu,
avšak výťažok ešte nebol vyplatený oprávnenému, výťažok sa stáva súčasťou príslušnej podstaty a trovy
konania sú pohľadávkou proti príslušnej podstate; ak je oprávneným veriteľ zabezpečenej pohľadávky,
výťažok sa vyplatí veriteľovi zabezpečenej pohľadávky do výšky jeho zabezpečenej pohľadávky, akoby
konkurz nebol vyhlásený.

Nad rámec uvedeného je potrebné uviesť, že zo žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku,
ako subsidiárneho právneho predpisu k Ex. por. nevyplýva, že všeobecný súd môže prerušiť konanie
a predložiť Súdnemu dvoru návrh na rozhodnutie o prejudiciálnej otázke o výklade právneho aktu
Európskej únie len na návrh účastníka konania, avšak predpokladom takéhoto procesného postupu nie
je len samotná skutočnosť, že sa v konkrétnej veci aplikujú ustanovenia zákona platného v Slovenskej
republike, do ktorého bol prenesený obsah úniových právnych noriem. Predpokladom povinnosti zahájiť
konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva je v zmysle ustálenej judikatúry
Súdneho dvora predovšetkým skutočnosť, či otázka komunitárneho práva je pre riešenie daného
prípadu relevantná. Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je
vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva.
Rozhodnutie o otázke hraníc aplikovateľnosti úniového práva, teda musí mať bezprostredný súvis so
sporom prejednávaným vnútroštátnym súdom v tom zmysle, že ho determinuje po stránke právnej.
Zároveň prejudiciálna otázka nastolená Súdnemu dvoru EÚ nesmie byť zjavne neopodstatnená a
irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej potenciálne zodpovedanie musí mať reálny dosah
na prebiehajúci spor, a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že táto otázka nemá
reálny základ v prejednávanom spore.

Odvolací súd pre zdôraznenie vecnej správnosti svojho rozhodnutia v časti výroku, ktorým návrh
oprávneného na prerušenie konania zamietol, napriek ustanoveniu § 36 ods. 5 Ex. por. videl za
nevyhnutné zaoberať sa otázkami, ktoré oprávnený v predmetnom návrhu na prerušenie konania podľa
§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a doplnenie právnej argumentácie k podanému odvolaniu považoval za
prejudiciálne.



Prvá otázka je, či sa má ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy Smernice Rady 93/13/EHS zo dňa
05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých
okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky
prostredníctvom rozhodcovských súdov. Uvedená otázka nemá základ v prejednávanom spore, a
ako taká nie je spôsobilá ovplyvniť jeho výsledok. Súd prvého stupňa v napadnutom uznesení
neodôvodňoval zákaz rozhodcovského konania vo všeobecnosti a pre každý prípad, to ani nie je možné,
nakoľko zákonodarca uznáva rozhodcovský rozsudok za exekučný titul v zmysle ustanovenia § 41
ods. 2 písm. d/ Ex. por. Preskúmaním bodu 17. Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré sú
súčasťou zmluvy o úvere zo dňa 31.05.2006 obsahujúceho rozhodcovskú doložku, dospel k záveru, že v
takto ustanovenom zmluvnom dojednaní je nekalá podmienka. Zákon nevylučuje, aby v spotrebiteľskej
zmluve bola platne so spotrebiteľom dojednaná rozhodcovská doložka, to znamená, že rozhodovanie
spotrebiteľských sporov v rozhodcovskom konaní nie je vylúčené. Tento právny názor vychádza z
ustálenej praxe odvolacieho súdu vysloveného vo viacerých svojich rozhodnutiach, ako aj z viacerých
rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Cdo
1/2012 zo dňa 21.03.2012). Nakoľko je uvedená otázka doložená viacerými rozhodnutiami krajského
súdu, ako aj Najvyššieho súdu, nemá základ v prejednávanom spore.

Druhou otázkou je, či je možné ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS
o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie
presne formulovanej rozhodcovskej doložky, ktorú využíva vo všeobecných zmluvných dojednaniach
oprávnený. V tejto odvolací súd uvádza, že Smernica Rady 93/13/EHS v článku 3 uvádza, že zmluvná
podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke
dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy,
ku škode spotrebiteľa. Príloha obsahuje indikatívny a nevyčerpávajúci zoznam podmienok, ktoré
sa môžu považovať za nekalé (čl. 3 ods. 3 Smernice Rady 93/13/EHS). Spotrebiteľskú zmluvu v
zmysle uvedeného do Občianskeho zákonníka zaviedla jeho novela zákonom č. 150/2004 Z. z.
Bola tak implementovaná predmetná smernica Rady č. 93/13/EHS o neprimeraných podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách. Neprijateľné podmienky sú vymedzené v § 53 ods. 4 Občianskeho
zákonníka v platnom znení, pričom súd môže postupovať aj podľa generálnej klauzuly v § 53 ods. 1
Občianskeho zákonníka, to znamená nad rámec zoznamu podmienok uvedených v prílohe smernice
alebo okruhu v Občianskom zákonníku. Exekúcia vedená na základe neprijateľnej rozhodcovskej
doložky je neprípustná a exekučný súd na to prihliada už v štádiu rozhodovania o žiadosti o udelenie
poverenia a následne v rámci rozhodovania o zastavení exekúcie v zmysle § 57 ods. 1 a 2 Ex. por.

Treťou otázkou, ktorá mala byť podľa oprávneného Súdnemu dvoru EÚ predložená, je otázka, či je v
súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc
vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni
vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi.

Súdny dvor EÚ už vo veci Elisa María Mostaza Claro proti Centro Móvil Milenium SL (C-168/05) a vo veci
Océano Grupo Editorial a Salvat Editores (C-240/98 až C-244/98) uviedol, že systém ochrany zavedený
Smernicou vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom
nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti,
a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo dodávateľom
bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah. Tento nerovný stav medzi spotrebiteľom a predajcom alebo
dodávateľom môže byť kompenzovaný iba pozitívnym zásahom, vonkajším vo vzťahu k samotným
účastníkom zmluvy. Možnosť súdu skúmať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky predstavuje
prostriedok vhodný zároveň na dosiahnutie výsledku stanoveného v článku 6 Smernice, teda zabránenie
tomu, aby jednotlivý spotrebiteľ nebol viazaný nekalou podmienkou, a na prispenie k splneniu cieľa
stanoveného v jej článku 7, pretože takéto preskúmanie môže mať odradzujúci účinok prispievajúci k
ukončeniu používania nekalých podmienok v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo strany predajcov
alebo dodávateľov. Ustálená judikatúra Súdneho dvora EÚ pripúšťa aj vo fáze výkonu rozhodnutia
posudzovať nekalosť podmienok v spotrebiteľských zmluvách s tým, že v prípade, ak posudzujúci súd
dospeje k záveru o nekalosti takejto podmienky, je povinný vyvodiť z uvedeného posúdenia všetky
relevantné dôsledky, ktoré z toho vyplývajú z vnútroštátneho práva. Uvedeným následkom v zmysle
práva Slovenskej republiky je zamietnutie žiadosti o vydanie poverenia podľa § 44 ods. 2 Ex. por. alebo



zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1, 2 Ex. por., obe spočívajúce v tom, že pohľadávku veriteľa voči
spotrebiteľovi nie je možné v danom exekučnom konaní vymôcť. Na základe uvedeného možno dôjsť k
záveru, že nie je dôvod mať pochybnosti o tom, že vnútroštátny súd vo všeobecnosti (za predpokladu, že
postupuje zákonným spôsobom) môže svojím rozhodnutím zabrániť vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa
voči spotrebiteľovi, a uvedené zabránenie potom nie je v rozpore s článkom 17 Charty základných práv
EÚ o ochrane vlastníckeho práva, a ani v rozpore s článkom 47 tejto Charty o práve na spravodlivý
proces. Uvedené posúdenie bol odvolací súd spôsobilý uskutočniť sám, na základe už existujúcej
konštantnej judikatúry Súdneho dvora EÚ, bez potreby predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru
EÚ, keď toto jeho posúdenie a zhodnotenie neexistencie potreby zahájiť prejudiciálne konanie je plne
v súlade s doktrínou acte éclaire ako aj s doktrínou acte clairé, ktoré stanovujú výnimky z povinnosti
predkladania predbežných otázok Súdnemu dvoru EÚ. Doktrína acte éclaire (konanie objasnené alebo
konanie už rozsúdené) je pritom založená na koherencii a vnútornej konzistencii judikatúry Súdneho
dvora EÚ, teda na konštantnej judikatúre, judikatúre ustálenej, nemeniacej sa v čase. Predstavuje snahu
o to, aby sa neodpovedalo na už zodpovedané a neriešili sa „problémy“, ktoré už problémami v dôsledku
existencie konštantnej judikatúry vlastne nie sú. Doktrína acté clairé (konanie jasné alebo konanie
zrozumiteľné) je potom založená na postuláte, že začatie konania o predbežnej otázke nie je potrebné
v prípadoch, keď sú výklad a aplikácia úniového práva natoľko zrejmé, že nie je potrebné obracať sa
s predbežnou otázkou na Súdny dvor ES.

Vzhľadom na vyššie uvedené, dospel odvolací súd k záveru, že v preskúmavanej exekučnej veci nie
je potreba obrátiť sa s predbežnou otázkou (otázkami) týkajúcimi sa výkladu úniového práva na Súdny
dvor EÚ, a preto návrh oprávneného na prerušenie konania zamietol.

Následne odvolací súd preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania podľa §
214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že uznesenie súdu prvého stupňa je potrebné ako vecne správne
potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p.

Odvolací súd v prvom rade poznamenáva, že správny bol záver súdu prvého stupňa, ktorý
predmetnú zmluvu o úvere považoval za spotrebiteľskú zmluvu. Spotrebiteľské právo patrí k najviac
sa rozvíjajúcim oblastiam práva, ktorého základnou funkciou je ochrana spotrebiteľa, ako tzv. slabšej
strany. Problematika ochrany spotrebiteľa je inštitút, ktorý treba vnímať komplexne a ktorý sa dotýka
viacerých typov zmlúv. Podľa § 52 ods. 1 Obč. zákonníka je spotrebiteľskou zmluvou
každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, bez odkazu na Obch. zákonník. Spotrebiteľskú zmluvu do
Obč. zákonníka zaviedla jeho novela zákonom č. 150/2004 Z.z. Bola tak implementovaná smernica
Rady č. 93/13/EHS o neprimeraných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Spotrebiteľská zmluva
nie je samostatným typom zmluvy, ale možno ju označiť ako druh zmluvy, pre ktorú najmä Obč.
zákonník, ale aj iné právne predpisy ustanovujú osobitné podmienky a určujú, aké náležitosti zmluva
musí obsahovať a naopak, ktoré v nej nesmú byť (neprijateľné podmienky), na ochranu tzv. slabšej
zmluvnej strany. Úprava spotrebiteľskej zmluvy tvorí právny základ ochrany spotrebiteľa v súkromno-
právnych vzťahoch a je základným inštitútom spotrebiteľského práva. Charakter spotrebiteľskej zmluvy
môže mať zmluva kúpna, zmluva o dielo, poistná zmluva, zmluva o obstaraní zájazdu, lízingová zmluva,
(zmluva o úvere), zmluva o dodávke plynu elektriny, o pripojení a ďalšie. Pochopiteľne, že charakter
spotrebiteľskej zmluvy môžu mať aj zmluvy uzatvárané podľa Obchodného zákonníka, ako aj ďalších
osobitných predpisov.

Práve vyššie uvedená smernica za spotrebiteľskú zmluvu považuje iba takú, kde spotrebiteľ nemal
možnosť ovplyvniť obsah zmluvy. Aj ustanovenie § 52 a nasl. Obč. zákonníka sa vzťahujú
práve na tento druh zmlúv. Ide o osobitnú ochranu v rámci ochrany spotrebiteľa. Obč. zákonník v § 53
vymedzuje neprijateľné podmienky v spotrebiteľských zmluvách, pričom rozlišuje, či boli individuálne
dohodnuté alebo nie. Pre spotrebiteľskú zmluvu vymedzenú v tomto ustanovení sú dôležité tie, s ktorými
sa síce mal možnosť spotrebiteľ oboznámiť pred uzavretím zmluvy, ale nemohol ich ovplyvniť.

Výpočet neprijateľných podmienok (ustanovení v zmluvách) uvedený v § 53 ods. 3 Obč. zákonníka
v znení účinnom ku dňu uzavretiu predmetnej zmluvy o úvere nie je taxatívny, a preto sa môže
spotrebiteľ domáhať ochrany aj pred inými, než tam uvedenými podmienkami, ktoré je možné považovať



za neprijateľné a ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v
neprospech spotrebiteľa. To je akási všeobecná (generálna) klauzula, podľa ktorej sa predovšetkým
bude posudzovať určitá podmienka, či môže byť neprijateľná.

V posudzovanej exekučnej veci sa v zmysle vyššie uvedeného vymáha plnenie zo spotrebiteľskej
zmluvy, kde súd prvého stupňa poverením č. XXXX XXXXXX zo dňa XX.XX.XXXX poveril súdneho
exekútora JUDr. Milana Striešku vykonaním exekúcie na vymoženie 517,83 eur s príslušenstvom,
na podklade rozhodcovského rozsudku, sp.zn. SR 5536/06 zo dňa 13.11.2006, ktorý nadobudol
právoplatnosť dňa 04.12.2006 a vykonateľnosť dňa 07.12.2006. Súd prvého stupňa uznesením č.k.
16Er/342/2007-14 zo dňa 08.07.2010 vyhovel návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora JUDr.
Milana Striešku na súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého.

Poverenie na vykonanie exekúcie však samo o sebe ešte neznamená, že súdny exekútor pohľadávku
reálne vymôže. Exekučný súd je totiž v exekučnom konaní zo zákona oprávnený a povinný preskúmať
rozhodcovský rozsudok z hľadísk vymedzených v § 45 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom
konaní. Toto zákonné ustanovenie umožňuje exekučnému súdu preskúmať aj materiálnu správnosť
rozhodcovského rozsudku. Ak zistí naplnenie niektorého z dôvodov uvedených v § 45 zákona č.
244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, je povinný exekučné konanie zastaviť bez ohľadu na to, v
akom štádiu sa exekučné konanie nachádza. Vydanie poverenia na vykonanie exekúcie súdnemu
exekútorovi, vydanie upovedomenia o začatí exekučného konania, či vydanie exekučného príkazu a
samotné uskutočňovanie exekúcie jednotlivými spôsobmi uvedenými v § 63 Ex. por. sú z tohto pohľadu
právne irelevantné. Ustanovením § 45 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní tak nie je
vylúčená možnosť exekučného súdu zastaviť exekúciu za splnenia predpokladov uvedených v § 57 Ex.
por. S poukazom na uvedené, odvolací súd vzhľadom na námietku oprávneného uzaviera, že aj po
preskúmavaní žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrhu na vykonanie exekúcie a
exekučného titulu podľa ustanovenia § 44 ods. 2 Ex. por. so zákonom a poverení súdneho exekútora
po tomto preskúmavaní, má exekučný súd právo a aj povinnosť exekúciu zastaviť, ak sú na to splnené
podmienky.

Pokiaľ vo veci vydal rozhodcovský rozsudok rozhodca, konajúci na základe rozhodcovskej doložky,
ktorej dojednanie je neprimeranou podmienkou, súd prvého stupňa v konečnom dôsledku správne
exekúciu zastavil, a preto odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne podľa § 219
ods. 1 O.s.p. potvrdil.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.