Uznesenie Krajského súdu Nitra sp. zn. 15CoE/218/2012 z 22. 11. 2012 Citácia: uznesenie Krajského súdu Nitra z 22. novembra 2012, sp. zn. 15CoE/218/2012, ECLI:SK:KSNR:2012:4607202337.1 Krajský súd Nitra | 15CoE/218/2012 | ECLI:SK:KSNR:2012:4607202337.1 | 2012-11-22 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo – Exekúcia a výkon rozhodnutí Citované ustanovenia: ZRK, § 45 ZRK, § 45 ods. 1 ZRK, § 45 ods. 2 ZRK, OZ, § 53 ods. 5 OZ, EP, § 44 ods. 2 EP, § 57 ods. 1 EP, § 57 ods. 2 EP, § 36 ods. 5 EP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/6cfe3a4a-d0bc-4b7b-8cb1-2cdde62dd472 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSNR:2012:4607202337.1 Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 15CoE/218/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 4607202337
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 11. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ján Bzdúšek
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2012:4607202337.1

Uznesenie
Krajský súd v Nitre v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25,
Bratislava, IČO: 35 807 598, zast. advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova
4 , Bratislava, proti povinnej: O. X., nar. XX.XX.XXXX, bytom A. W. XXX, o vymoženie sumy 307,38
eura s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Topoľčany č. k.
11Er/190/2007-51 zo dňa 25.07.2012, a o návrhu oprávneného na prerušenie konania, takto

r o z h o d o l :

1. Odvolací súd uznesenie Okresného súdu Topoľčany č. k. 11Er/190/2007-51 zo dňa 25.07.2012 p
o t v r d z u j e .

2. Odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa exekúciu zastavil a uviedol, že o trovách exekúcie rozhodne
samostatným uznesením.

Svoje rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 57 ods. 1 g), § 57 ods. 2, § 58 zákona č. 233/1995 Z. z. o
súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len "Exekučný poriadok"), § 45 ods. 1, ods. 2 zákona
č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov, § 2, § 3 ods. 1 zákona č.
258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č.
71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov, § 3, § 52, § 53 ods. 1, ods.
2, ods. 3, ods. 4 Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení neskorších predpisov, čl. 3 ods. 1, ods.
2, príloha bod 1 písm. e) a q) smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách ako aj nálezom ÚS SR č. III.ÚS 322/2010-37 z 13.04.2011.

Súd prvého stupňa preskúmal zmluvu o úvere uzavretú medzi účastníkmi a všeobecné podmienky a
zistil, že medzi účastníkmi ide o spotrebiteľský právny vzťah, na ktorý sa musí použiť spotrebiteľské
právo. Mal za zrejmé, že oprávnený pri uzatváraní zmluvy konal v rámci predmetu svojej podnikateľskej
činnosti a zmluvu uzatvoril s povinným, ktorý zmluvu uzatváral ako fyzická osoba, ktorá nekonala
v rámci predmetu svojej obchodnej alebo podnikateľskej činnosti. Poznamenal, že nespotrebiteľský
charakter zmluvy musí byť preukázaný bezpečne - spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosti, pričom
dôkazné bremeno na preukázanie nespotrebiteľského charakteru zmluvy má dodávateľ. Súd ďalej
uviedol, že v predmetnej veci absentuje údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov (ďalej len „RPMN“)
pričom tento údaj nevyplýval ani z exekučného titulu. Súd dodal, že ak RPMN nie je v zmluve
uvedená, vystavuje sa dodávateľ preňho nepriaznivým následkom, že úver bude bezúročný a bez
poplatkov. Ďalej uviedol, že rozhodcovský súd odvodil svoju právomoc rozhodnúť spor účastníkov z
rozhodcovskej doložky vyplývajúcej zo všeobecných podmienok, a nakoľko ide o spotrebiteľský právny
vzťah, tak bola rozhodcovská doložka podrobená súdnej kontrole podľa kritérií, na ktorých je založený
inštitút neprijateľnej (nekalej) podmienky (dojednania) spotrebiteľskej zmluvy. Súd prvého stupňa



konštatoval, že povinný si rozhodcovskú doložku nevyjednal, ako súčasť všeobecných podmienok
ju musel akceptovať, mal za otázne, či vôbec mal možnosť sa s ňou vzhľadom na formu, obsah
a rozsah všeobecných podmienok primerane oboznámiť a pochopiť jej význam a napokon sa ňou
vzdal svojho práva na spravodlivý proces pred nezávislým súdom. Rozhodcovské konanie, ktorého
výsledkom je rozhodcovský rozsudok, teda vychádza z neprijateľnej zmluvnej podmienky - neprijateľnej
rozhodcovskej doložky. Mal za preukázané, že zmluva obsahuje aj ďalšie neprijateľné podmienky,
pričom jednou z nich je aj dohoda o úroku z omeškania vo výške 0,25% ročne z dlžnej sumy, pričom
táto bola súčasťou všeobecných podmienok, ktoré sú na predtlačenom tlačive, sú vopred pripravené
veriteľom pre veľký počet dlžníkov a teda nie sú individuálne dojednané. Konštatoval, že nároky, ktoré aj
keď sú priznané exekučným titulom ale vychádzajú z neprijateľných podmienok obchádzajúcich právne
normy spotrebiteľského práva, nemožno ani vymáhať v rámci exekúcie, pretože takýto výkon práva by
bol v rozpore s dobrými mravmi. Na základe uvedeného súd exekučné konanie zastavil.

Proti tomuto uzneseniu podal včas odvolanie oprávnený. Navrhol, aby odvolací súd napadnuté
uznesenie v celom rozsahu zrušil. Namietal, že súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci, nepodal
sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, súd svojím postupom odňal účastníkovi
možnosť konať pred súdom, súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležité
dokazovanie a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Mal
za to, že všeobecný súd, ktorý koná v pozícii exekučného súdu, nie je legitímne schopný vykonávať
úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto
rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa, teda vmanévrovanie veriteľa do takej
situácie ako by bol exekučný titul zrušený. Namietal, že exekučný súd rozhodnutím vylúčil akúkoľvek
možnosť podania opravného prostriedku vo vzťahu k meritu veci. Ďalej mal za to, že exekučný súd
je v zmysle ustanovenia § 45 ods. 1 písm. c) ZoRK oprávnený skúmať len to, či plnenie priznané
rozhodcovským rozsudkom je v súlade s dobrými mravmi a nie otázku súladu rozhodcovskej doložky
s dobrými mravmi. Oprávnený je toho názoru, že výška úrokov z omeškania 0,25 % denne nie je
neprimeraná a ani v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, a to aj vzhľadom na skutočnosť,
že oprávnený poskytuje úvery z vlastných zdrojov, nevyžaduje zabezpečenie pri poskytnutí úveru,
vzhľadom na podmienky, za ktorých poskytol úver povinnému a s ohľadom na ďalšie obchodné
riziko oprávneného. Zároveň poukázal na tú skutočnosť, že pri úroku z omeškania má ten, kto sa
k úhrade úrokov zaviaže, vždy možnosť platenie týchto úrokov odvrátiť tým, že si svoje povinnosti
riadne a včas splní. K poplatku za zaslanie upomienok uviedol, že v zmysle bodu 4 VPPÚ, ktoré sú
neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere sa povinný zaviazal uhradiť oprávnenému za každú zaslanú
upomienku v prípade porušenia zmluvných podmienok sumu 1,99 Eur (60,- Sk) ako paušálnu úhradu
nákladov a administratívy s tým spojenej. Zdôraznil, že súd v exekučnom konaní nie je oprávnený z
úradnej povinnosti vysloviť neprípustnosť exekúcie začatej na základe rozhodcovského rozsudku ako
exekučného titulu. V závere konštatoval, že nie sú dané dôvody na vyhlásenie exekúcie za neprípustnú.
Dodal, že od vydania exekučného titulu ani od vydania poverenia na vykonanie exekúcie nenastali
žiadne nové právne ani skutkové okolnosti, ktoré by mali viesť k zmene postoja súdu.

Následne oprávnený doručil súdu prvého stupňa návrh na prerušenie konania postupom podľa §
109 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ a doplnenie
právnej argumentácie k podanému odvolaniu. Poukázal na právnu doktrínu, podľa ktorej smernica
nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie, pretože je adresovaná iba členským štátom a nie všetkým
fyzickým a právnickým osobám. Tvrdil, že ak bola smernica prebratá do slovenského právneho poriadku
správne a včas, je nutné z dôvodu právnej istoty aplikovať slovenskú právnu úpravu, pretože samotná
smernica nemôže ukladať povinnosti jednotlivcovi, takže sa na ňu ako takú nemožno odvolávať.
Poukázal na viaceré nejasnosti právneho základu a jeho interpretácie Súdnym dvorom Európskej
únie a všeobecným súdom. Namietal, že ustanovenie slovenskej verzie smernice Rady 93/13/EHS o
nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách v kapitole 15., zväzok 2 str. 288 až 293 „najmä
vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou“
je nesprávne, pričom poukázal aj na vybrané ostatné jazykové znenia smernice, z ktorých vyplýva
niečo iné. Dodal, že je potrebné text úniového predpisu skúmať vo všetkých jeho úradných jazykových
verziách a vziať do úvahy skutočný úmysel zákonodarcu a cieľ samostatného predpisu. Tvrdil, že
súd sa nijako nevysporiadal s výkladovými pravidlami uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS a nijako
nezdôvodnil, prečo považuje rozhodcovskú doložku za neprijateľnú podmienku v zmluve o úvere. Zastal
názor, že v danom prípade je nutné požiadať Súdny dvor Európskej únie o výklad pojmu „nekalá



zmluvná podmienka“. Dodal, že súdnemu dvoru Európskej únie by mala byť daná príležitosť posúdiť
exekučné konanie týkajúce sa záväzkových vzťahov komplexne tak, aby účastníkov konania zbavilo
právnej neistoty vyplývajúcej z doterajšieho výkladu úniového práva a následnej aplikácii vnútroštátnymi
súdmi Slovenskej republiky. S poukazom na nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 95/2010-80 zo dňa
12.04.2012, čl. 17, čl. 47 a čl. 51 ods.1 Charty základných práv EÚ navrhol, aby súd na základe §109
ods.1 písm. c) OSP a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ rozhodol, že konanie prerušuje a Súdnemu dvoru
EÚ predkladá prejudiciálne otázky v nasledujúcom znení: 1, Má sa ustanovenie písm. q) ods. 1 smernice
Rady vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv
na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov? 2, V prípade zápornej
odpovedi, je možné ust. Písm. q) ods. 1 prílohy Smernice vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie
takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že „všetky spory vzniknuté zo zmluvy budú riešené
a) pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho
rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná
strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak
žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu
na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky,
čo však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci,
v ktorej je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená
právomoc rozhodcovského súdu“? 3, Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také
rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikuje vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s
odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?

Krajský súd v Nitre ako odvolací súd podľa § 10 ods. 1 OSP vec prejednal podľa § 212 ods. 1
OSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP a po preskúmaní napadnutého rozhodnutia
dospel k záveru, že napadnuté uznesenie je potrebné potvrdiť.

Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že predmetné exekučné konanie začalo dňa 20.02.2007, kedy bol
súdnemu exekútorovi doručený návrh oprávneného na vykonanie exekúcie na základe exekučného titulu
- Rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu, sp. zn. SR2178/06 zo dňa 31.07.2006, ktorý
nadobudol právoplatnosť 21.08.2006 a vykonateľnosť 24.08.2006. Dňa 06.03.2007 súd prvého stupňa
udelil súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie. Oprávnený návrhom zo dňa 08.10.2009
požiadal o zmenu súdneho exekútora v zmysle § 44 ods. 8 Exekučného poriadku. Následne súd prvého
stupňa obsadený vyšším súdnym úradníkom vydal napadnuté uznesenie.

Podľa § 219 ods. 1 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 219 ods. 2 OSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Exekučný poriadok pre exekučný súd zakotvuje oprávnenie a povinnosť skúmať v ktoromkoľvek štádiu
už začatého exekučného konania zákonnosť exekučného titulu, pričom exekučný súd tak môže urobiť
na návrh účastníka konania, ako aj bez návrhu.

Základné právo na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy nemôže byť porušené iba tou
skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka
konania.

Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav a z takto zisteného
skutkového stavu vyvodil aj správny právny záver a svoje rozhodnutie aj správne odôvodnil. Odvolací
súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého uznesenia, a preto s poukazom na
ustanovenie § 219 ods. 2 OSP sa v odôvodnení tohto rozhodnutia obmedzil iba na skonštatovanie
správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia bez toho, aby odvolací súd tieto dôvody opakoval.



V zmysle ustanovenia § 45 zákona o rozhodcovskom konaní, exekučný súd je oprávnený posudzovať
rozhodcovský rozsudok tak, ako keby právoplatný nebol a dáva mu právo posudzovať ho z hľadísk
uvedených v § 45. Exekučný súd je teda oprávnený a zároveň aj povinný posudzovať, či rozhodcovský
rozsudok nezaväzuje účastníka na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo
odporuje dobrým mravom. Preto ak súd prvého stupňa posudzuje rozhodcovský rozsudok v tomto
zmysle, nekoná nad rozsah zákona.

Podľa zákona o rozhodcovskom konaní, ak bolo zistené, že povinný bol zaviazaný k plneniu, ktoré
je právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom, exekučný súd konanie zastaví a podľa
Exekučného poriadku, ak zistí rozpor exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie uznesením zamietne a až následne konanie zastaví. Zákonná úprava teda dáva
exekučnému súdu právo preveriť a vecne posúdiť rozhodcovský rozsudok aj z hľadiska, či plnenie
uložené vo výrokovej časti rozsudku je dovolené a či zároveň nie je v rozpore s dobrými mravmi. Uvedené
posudzuje exekučný súd ako predbežnú otázku predtým, ako vydá poverenie súdnemu exekútorovi na
vykonanie exekúcie.

Odvolací súd dodáva, že bez ohľadu na formu, ako aj znenie rozhodcovskej doložky uzatvorenej medzi
dodávateľom a spotrebiteľom, je potrebné považovať rozhodcovskú doložku za neprijateľnú podmienku,
ak vyznieva v neprospech spotrebiteľa, nebola individuálne dojednaná, spôsobuje značnú nerovnováhu
v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa, čo je aj daný
prípad. Okrem iného spotrebiteľovi bolo týmto postupom odňaté právo zaručené článkom 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, pretože rozhodcovská doložka mu bránila domáhať sa svojho práva na
všeobecnom súde a nútila ho podrobiť sa rozhodnutiu, ktorým došlo k zneužitiu práv dodávateľom.

Nakoľko rozhodcovskú doložku je potrebné považovať za neprijateľnú podmienku, je potrebné na ňu
aplikovať § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka, z čoho vyplýva, že rozhodcovská doložka je neplatná.
Na základe takejto rozhodcovskej doložky rozhodcovský súd nemal ani právomoc rozhodovať spor
účastníkov konania a vydať predmetný exekučný titul, t. j. rozhodcovský rozsudok, a preto uvedený
rozhodcovský rozsudok nemôže byť podkladom pre vykonanie exekúcie, na základe čoho bolo dôvodné
aplikovať ustanovenie § 45 ods. 1, 2 zákona o rozhodcovskom konaní už v štádiu rozhodovania o
žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a návrh na vykonanie exekúcie
zamietnuť v celosti.

Na základe uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.

Súd ďalej konštatuje, že nepovažuje za potrebné prebiehajúce exekučné konanie prerušiť z dôvodu, že
požiada Súdny dvor ES o rozhodnutie o predbežnej otázke tak, ako to požadoval odvolateľ.

Podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada súdny dvor Európskych
spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.

Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať Súdny dvor o vydanie rozhodnutia o predbežnej
otázke je zakotvená v druhej vete článku 267 ZFEÚ. Túto povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia
o predbežnej otázke však vnútroštátny orgán nemá vždy a za akýchkoľvek okolností. Zo žiadneho
ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku totiž nevyplýva, že všeobecný súd môže prerušiť konanie
a predložiť Súdnemu dvoru návrh na rozhodnutie o prejudiciálnej otázke o výklade právneho aktu
Európskej únie len na návrh účastníka konania. Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej
otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora
predovšetkým skutočnosť, či otázka komunitárneho práva týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového
práva je pre riešenie daného prípadu relevantná. Zmyslom riešenia predbežnej otázky JE zabezpečiť
jednotný výklad komunitárneho práva. Prejudiciálna otázka nastolená Súdnemu dvoru EÚ nesmie byť
zjavne neopodstatnená a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej zodpovedanie musí mať



reálny dosah na prebiehajúci spor, a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že táto
otázka nemá reálny základ v prejednávanom spore.

V zmysle rozhodnutí Súdneho dvora EÚ veci Elisa María Mostaza Claro proti Centro Móvil Milenium
SL (C-168/05), vo veci Océano Grupo Editorial a Salvat Editores (C-240/98 až C-244/98) a vo veci
Pohotovosť (C-76/10) ) je možné konštatovať, že Judikatúra súdneho dvora EU umožňuje, aby sa aj
vo fáze výkonu rozhodnutia posudzovala nekalosť podmienok v spotrebiteľských zmluvách s tým, že
v prípade, ak súd pri posudzovaní tejto otázky dospeje k záveru, že takáto podmienka je nekalá, je
povinný vyvodiť z daného posúdenia všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú z vnútroštátneho práva.
Na základe uvedeného je preto následkom v zmysle práva Slovenskej republiky zamietnutie žiadosti o
vydanie poverenia podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku alebo zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1,
2 Exekučného poriadku a pohľadávku veriteľa voči spotrebiteľovi nie je preto možné v danom exekučnom
konaní vymôcť. Na základe uvedeného možno dôjsť k záveru, že nie je dôvod mať pochybnosti o tom,
že vnútroštátny súd vo všeobecnosti (za predpokladu, že postupuje zákonným spôsobom) môže svojím
rozhodnutím zabrániť vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi, a uvedené zabránenie
potom nie je v rozpore s článkom 17 Charty základných práv EÚ o ochrane vlastníckeho práva a ani
v rozpore s článkom 47 tejto Charty o práve na spravodlivý proces. Uvedené posúdenie bol odvolací
súd spôsobilý uskutočniť sám, na základe už existujúcej konštantnej judikatúry Súdneho dvora EÚ,
bez potreby predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru EÚ, keď toto jeho posúdenie a zhodnotenie
neexistencie potreby zahájiť prejudiciálne konanie je plne v súlade s doktrínou acte éclaire ako aj s
doktrínou acte clairé, ktoré stanovujú výnimky z povinnosti predkladania predbežných otázok Súdnemu
dvoru EÚ. Doktrína acte éclaire (konanie objasnené alebo konanie už rozsúdené) je pritom založená
na koherencii a vnútornej konzistencii judikatúry Súdneho dvora EÚ, teda na konštantnej judikatúre,
judikatúre ustálenej, nemeniacej sa v čase. Predstavuje snahu o to, aby sa neodpovedalo na už
zodpovedané a neriešili sa „problémy“, ktoré už problémami v dôsledku existencie konštantnej judikatúry
vlastne nie sú. Doktrína acté clairé (konanie jasné alebo konanie zrozumiteľné) je potom založená na
postuláte, že začatie konania o predbežnej otázke nie je potrebné v prípadoch, keď sú výklad a aplikácia
úniového práva natoľko zrejmé, že nie je potrebné obracať sa s predbežnou otázkou na Súdny dvor ES.

Odvolací súd ďalej na zdôraznenie správnosti svojho rozhodnutia dodáva, že ak v zmysle § 36 ods. 5
zákona č. 233/1995 Z. z. Exekučného poriadku osobitný zákon neustanovuje inak, exekučné konanie
nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po skončení exekučného konania nemožno
podať návrh na obnovu exekučného konania. V zmysle uvedeného je potrebné zdôrazniť, že exekučný
poriadok vylučuje použitie ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, ktoré umožňujú súdu za určitých
okolností konanie prerušiť. Exekučné konanie sa prerušuje, iba ak to výslovne určuje osobitný predpis.

Na základe uvedeného, nakoľko odvolací súd nedospel k záveru, že by v prejednávanom prípade
existovala potreba obrátiť sa s predbežnou otázkou výkladu úniového práva na Súdny dvor EÚ, návrh
oprávneného na prerušenie konania zamietol.

Odvolací súd s ohľadom na vyššie uvedené závery rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto
uznesenia.

Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.