Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 17Co/156/2014 z 10. 2. 2015 Citácia: rozsudok Krajského súdu Trenčín z 10. februára 2015, sp. zn. 17Co/156/2014, ECLI:SK:KSTN:2015:3212204555.4 Krajský súd Trenčín | 17Co/156/2014 | ECLI:SK:KSTN:2015:3212204555.4 | 2015-02-10 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Zodpovednosť za škodu pri výkone verejnej moci Citované ustanovenia: § 219 OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/8da714f6-00ce-4572-9827-71e55a732afb Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2015:3212204555.4 Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 17Co/156/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3212204555
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 02. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Emília Zimová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2015:3212204555.4

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Emílie Zimovej a sudcov JUDr.
Gabriely Janákovej a Mgr. Ivana Kubínyiho v právnej veci navrhovateľa: L., s.r.o. so sídlom X., L. ul. XX,
IČO 35 807 598, zast. K. L., s.r.o., X., R. č. 4, X., IČO 36 864 421, konajúcim doc. JUDr. X. K., PhD.,
advokátom a konateľom, proti odporcovi: U. G., za ktorú koná T. U. U. G., o náhradu majetkovej škody a
nemajetkovej ujmy, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bánovce nad Bebravou
zo dňa 12. decembra 2013, č.k. 5C/155/2012-126, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd napadnutým rozsudkom zamietol návrh navrhovateľa na prerušenie konania. Ďalším
výrokom zamietol aj návrh vo veci samej. Odporcovi náhradu trov konania nepriznal. Svoje rozhodnutie
odôvodnil konštatovaním, že nepovažoval za opodstatnený návrh navrhovateľa na prerušenie konania
ako aj návrh vo veci samej.

Pokiaľ ide o návrh na prerušenie konania, tak uviedol všeobecne platné zásady vyplývajúce zo znenia
ustanovenia § 109 ods. 1 písm. b/, ako aj odseku 2 písm. c/, podľa ktorých povinnosť súdu prerušiť
konanie vzniká len vtedy, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú súd nie je oprávnený riešiť. Možnosť
súdu prerušiť konanie vzniká vtedy, ak prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať
vplyv pre rozhodnutie súdu a touto otázkou môže byť len rozhodnutie o takej skutočnosti, ktorá je
objektívne spôsobilá mať vplyv na rozhodnutie vo veci samej a nie vo veci, týkajúcej sa ústavnosti
rozhodnutia, ktorým bolo rozhodnuté o tom, že sudca nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania
veci. V predmetných veciach bolo rozhodnuté odvolacím súdom o nevylúčení zákonného sudcu súdu
prvého stupňa, pričom zákonný sudca je takýmto rozhodnutím viazaný a podanie sťažnosti navrhovateľa
na Ústavný súd Slovenskej republiky, proti rozhodnutiu, ktorým sudca nebol vylúčený z prejednávania
a rozhodovania veci nemôže byť dôvodom na prerušenie konania, pretože rozhodnutie vo veci samej
nezávisí od tejto skutočnosti a rovnako v uvedenom konaní sa nerieši otázka, ktorá môže mať význam
pre rozhodnutie súdu vo veci samej. Vyslovil názor, že samotné podanie ústavnej sťažnosti a tvrdenie
navrhovateľa o porušení jeho základných práv bez ďalšieho nezakladá žiadny právny následok so
začatými súdnymi konaniami, nespôsobuje automaticky odklad vykonateľnosti uznesenia odvolacieho
súdu, ktorý rozhodoval o nevylúčení zákonného sudcu.

Pokiaľ ide o rozhodnutie vo veci samej, tak poukázal na postup tamojšieho súdu v exekučnej veci sp.zn.
6Er/731/2012, kedy oprávnený dňa 13.07.2012 podal návrh na vykonanie exekúcie na Exekútorskom



úrade súdneho exekútora JUDr. G. W. so sídlom v X.. Domáhal sa vymoženia pohľadávky na podklade
exekučného titulu Rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu voči povinnému Y. K.. Exekučné konanie
bolo vedené u súdneho exekútora pod spis. zn. EX 13968/12 a na Okresnom súde Bánovce nad
Bebravou pod spis. zn. 6Er/731/2012. Exekútor požiadal exekučný súd o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie dňa 27.08.2012. Uznesením č. k. 6Er/731/2012-11 zo dňa 31.08.2012 exekučný
súd žiadosť o udelenie poverenia zamietol. Oprávnený podal proti uzneseniu odvolanie a odvolací
súd uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 16.09.2013.
Navrhovateľ svoj nárok vo svojom základe zdôvodňoval nesprávnym úradným postupom exekučného
súdu. Tento mal spočívať v nerozhodnutí o žiadosti o udelenie poverenia v lehote stanovenej Exekučným
poriadkom, v prieťahoch v konaní a v postupe exekučného súdu, ktorého výsledkom bolo rozhodnutie
o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia, keď podľa žalobcu súd neoprávnene skúmal predložený
exekučný titul. Z uvedeného dospel súd k záveru, že nárok navrhovateľa je uplatnený tak pre nesprávny
úradný postup - nerozhodnutie o žiadosti o udelenie poverenia v exekučnom konaní v zákonnej lehote a
prieťahy v konaní pri rozhodovaní o žiadosti, ako aj pre nezákonnosť rozhodnutia o zamietnutí žiadosti
o udelenie poverenia, hoc zamietnutie žiadosti navrhovateľ zdôvodňuje postupom, ktorý predchádzal
tomuto rozhodnutiu. Pokiaľ ide o navrhovateľom tvrdené nerozhodnutie exekučného súdu o žiadosti v
zákonnej lehote a prieťahy exekučného súdu v konaní pri rozhodovaní o nej, tak súd dospel k záveru,
že k takémuto nesprávnemu úradnému postupu exekučného súdu nedošlo. Exekučný poriadok v ust. §
44 ods. 2 v čase začatia exekučného konania stanovoval 15 - dňovú lehotu iba pre udelenie poverenia
exekútorovi na vykonanie exekúcie, ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom. Táto lehota pritom
plynula od doručenia žiadosti exekútora súdu, nie od začatia exekučného konania. V žiadnom prípade
však táto lehota neplatila pre iné rozhodnutie súdu o žiadosti exekútora, a to ani na rozhodnutie o
zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia. Pre iné rozhodnutie o žiadosti o udelenie poverenia tak platila
iba všeobecná povinnosť konať a rozhodnúť o nej v primeranom čase bez zbytočných prieťahov tak,
aby to zodpovedalo právu oprávneného na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky
a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. V danom prípade exekučný súd o
žiadosti rozhodol na štvrtý deň od jej doručenia. Dobu od podania žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie do rozhodnutia o nej nemožno považovať za prieťahy v konaní, ani za rozhodnutie
v lehote, ktorá by bola neprimeraná vo vzťahu k právu žalobcu na súdnu ochranu - právu, aby jeho
vec bola v primeranej lehote prejednaná a rozhodnutá. Keďže nárok navrhovateľa bol nedôvodný už
z hľadiska jeho právneho základu, keďže súd nezistil nesprávny úradný postup v postupe exekučného
súdu a ani nezákonnosť rozhodnutia, považoval za bezpredmetné zaoberať sa vznikom škody, jej výškou
a príčinnou súvislosťou medzi postupom exekučného súdu a škodou žalobcu. Pre úplnosť však súd
uviedol, že ani tieto navrhovateľ nepreukázal. Žalobca nepreukázal výšku majetkovej škody relevantnými
dôkazmi a na jej preukázanie ani nenavrhol žiaden dôkaz. Táto ani nevyplýva z exekučného spisu
tunajšieho súdu. Okrem toho nárok v časti majetkovej škody navrhovateľ výlučne zdôvodňuje tak, že táto
mu vznikla v dôsledku rozhodnutia súdu o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia, čiže okolnosťou,
ktorú nie je konajúci súd oprávnený skúmať ako predbežnú otázku a rozhodnutie nebolo zákonným
spôsobom zrušené alebo zmenené. Pokiaľ ide o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, bolo by
možné ju navrhovateľovi priznať v prípade (samozrejme ak by vôbec preukázal právny základ nároku),
že iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu
spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom. Navrhovateľ však ani len
nenavrhol žiaden dôkaz, ktorý by mal preukázať, že samotné konštatovanie porušenia práva nie je
dostatočným zadosťučinením.

Proti rozsudku podal v zákonnej lehote prostredníctvom svojho právneho zástupcu odvolanie
navrhovateľ, ktorý navrhol jeho zrušenie a vrátenie veci okresnému súdu na ďalšie konanie. V odvolaní
uplatnil dôvody na odvolanie podľa § 205 ods. 2 písm. a/, ďalej písm. c/, d/, f/ O.s.p. Súdu prvého stupňa
tak vyčítal, že prejednal vec v neprítomnosti odporcu (zrejme mal na mysli navrhovateľa). Poukázal na to,
že navrhovateľ riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania, uviedol dôležité dôvody a predložil súdu
listiny spájané s označenými dôvodmi, a preto súd nemohol postupovať podľa § 101 ods. 2 O.s.p. a vec
prejednať v jeho neprítomnosti. Zotrval na svojom stanovisku, že sudcovia okresného súdu sú vylúčení,
v dôsledku čoho navrhovateľ podal ústavnú sťažnosť pre porušovanie jeho práva na Ústavný súd, ktorej
výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu. Konečné rozhodnutie neprichádzalo do úvahy aj
preto, že v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu na prerušenie konania. Navrhovateľ sa
taktiež nemal možnosť vyjadriť k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd pri svojom rozhodovaní vychádzal



ani k dôkazom, na ktorých založil svoje rozhodnutie. Ďalej súdu vyčítal, že rozhodol bez toho, aby
umožnil navrhovateľovi s cieľom ovplyvniť rozhodnutie všeobecného súdu vyjadriť sa k skutkovým a
právnym otázkam veci a nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov a nemal možnosť sa k
týmto dôkazom vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Ďalej tvrdil,
že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania a pokiaľ tak súd prvého stupňa
urobil, porušil právo navrhovateľa na kontradiktórny súdny proces.

Pokiaľ ide o majetkovú škodu, tak súdu prvého stupňa vyčítal, že ignoroval všetky tvrdenia navrhovateľa
o majetkovej škode s tým, že navrhovateľ hodlal v konaní pred súdom prostredníctvom vykonaného
pojednávania predložiť dôkazy o výške majetkovej škody, a to aj prostredníctvom znaleckého posudku.
Ďalej prejavil nespokojnosť s tým, že súd prvého stupňa vo svojom rozhodnutí nevysvetlil, prečo
nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva navrhovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov,
keď sám zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenom čase a pre túto nečinnosť a
nesprávny úradný postup nenašiel žiadne objektívne ospravedlňujúce dôvody.

Odporca sa k odvolaniu nevyjadril.

Krajský súd preskúmal vec v zmysle ust. § 212 ods. 1 O.s.p. a zistil, že rozsudok okresného súdu
je potrebné potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p., pretože je vo výroku vecne správny. Rozhodol bez
nariadenia pojednávania v zmysle ust. § 214 ods. 2 O.s.p., podľa ktorého možno o odvolaní rozhodnúť
aj bez nariadenia pojednávania odvolacieho súdu.

Rozsudok alebo uznesenie, ktorým sa končí konanie vo veci samej možno v zmysle ust. § 205 ods. 2
O.s.p. odôvodniť len okolnosťami uvedenými pod písmenami a/ - f/ citovaného zákonného ustanovenia.

Navrhovateľ vo svojom odvolaní uplatňuje dôvody na odvolanie podľa § 205 ods. 2 písm. a/, c/, d/, f/
citovaného zákonného ustanovenia.

Odvolací súd preskúmaním zistil, že dôvody odvolania, uplatnené navrhovateľom nie sú dané.

Dôvod na odvolanie podľa § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. je daný v prípade, ak v konaní došlo k vadám
uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p.

Za takúto vadu považuje navrhovateľ predovšetkým tú skutočnosť, že mu ako účastníkovi konania bola
odňatá možnosť konať pred súdom (§ 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p.).

Zo spisu však vyplýva, že súd prvého stupňa určil termín pojednávania na 12.12.2013, a to dňa
25.spetembra 2013, pričom predvolanie bolo doručené navrhovateľovi 27.9.2013.

Navrhovateľ mailom zo dňa, ktorý došiel okresnému súdu 6.12.2013 žiadal „zrušenie nariadeného
pojednávania z dôvodu objektívneho porušenia zásady nestrannosti súdu a sudcu“. Z prílohy vyplýva, že
navrhuje prerušiť konanie do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti, ktorej
predmetom je rozhodnutie o porušení práva navrhovateľa na zákonného sudcu a práva na nestranný súd
a ktorej dôsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu vo veci nevylúčenia sudcu povereného
prejednávať vec. Zo spisu ďalej vyplýva, že nadriadeným Krajským súdom v Trenčíne bolo už rozhodnuté
o námietke zaujatosti sudcu Okresného súdu Bánovce nad Bebravou JUDr. T. H., a to uznesením
č.k. 19NcC/465/2012-16 zo dňa 23.októbra 2012. O tvrdení navrhovateľa, že v takýchto prípadoch
rozhodoval výlučný sudca, už bolo rozhodnuté Najvyšším súdom vo viacerých rozhodnutiach, napr.
v uznesení zo dňa 31. mája 2010 v konaní sp.zn. 3NcC/14/2010, z ktorého vyplynulo, že dôvod na
vylúčenie sudcu nezakladá samotná skutočnosť, že sudca má prejednať a rozhodnúť vec, v ktorej
odporcom je súd, na ktorom tento sudca vykonáva súdnictvo a Najvyšší súd aj v konaní 3Cdo 102/2013



konštatoval, že dôvodom na vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho ani to, že vykonáva súdnictvo na
súde, ktorý podľa tvrdenia navrhovateľa svojím nesprávnym úradným postupom v inej veci založil
zodpovednosť odporcu za majetkovú a nemajetkovú ujmu v zmysle zákona č. 514/2013. Navrhovateľ
preto nežiadal o odročenie pojednávania z dôležitých dôvodov. Samotnú okolnosť, že navrhovateľ aj po
rozhodnutí nadriadeného súdu o nezaujatosti vec prejednávajúceho sudcu považoval tohto za zaujatého
a odmietal sa zúčastniť pojednávania, nemožno akceptovať ako dôvod pre odročenie pojednávania,
pretože otázka zaujatosti sudcu bola vyriešená postupom stanoveným Občianskym súdnym poriadkom
a nepredstavovala preto pre súd prvého stupňa prekážku pojednávania a vo veci.

K odňatiu možnosti konať pred súdom nedošlo ani v odvolaní namietaným neumožnením reagovať na
vyjadrenie protistrany, oboznámiť sa s vykonanými dôkazmi, vyjadriť sa k dôkazom, navrhovať ďalšie
dôkazy a všeobecne porušením práva na kontradiktórny proces. Súd prvého stupňa totiž nariadením
pojednávania umožnil navrhovateľovi realizáciu viacerých práv, ktorých porušenie navrhovateľ namieta.
Pokiaľ sa navrhovateľ pojednávania nezúčastnil bez toho, aby na jeho strane bol pre neúčasť daný
dôležitý dôvod, nie je realizácia procesných práv navrhovateľa, ktorú umožňuje práve pojednávanie,
pochybením súdu prvého stupňa, ale iba dôsledkom konania samotného navrhovateľa.

Vyjadrenie odporcu k návrhu na začatie konania bolo pritom navrhovateľovi doručené spolu s
predvolaním na pojednávanie, a preto neobstojí námietka, že nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam
odporcu. Okrem toho nariadením pojednávania s riadnym poučením podľa § 120 ods. 4 O.s.p.
súd prvého stupňa vytvoril navrhovateľovi možnosť uplatniť právo na kontradiktórny proces v plnom
rozsahu, a preto neobstoja jeho námietky uvádzané v odvolaní o tom, že nemal možnosť sa vyjadriť k
tvrdeniam protistrany, k dôkazom a sám navrhovať dôkazy. Navrhovateľ bez ospravedlniteľného dôvodu
túto možnosť nevyužil, keď sa pojednávania nezúčastnil bez toho, aby mal na to dôležité dôvody. Pokiaľ
za tejto situácie nenavrhol pred vyhlásením uznesenia o skončení dokazovania ďalšie dôkazy, ostali
neskoršie dôkazné návrhy v odvolacom konaní prípustné iba za podmienok podľa § 205 písm. a/ ods.
1 O.s.p., ktoré však naplnené neboli. Pre vykonanie dôkazu znaleckým posudkom v odvolacom konaní,
tak ako ho navrhoval navrhovateľ preto neboli splnené procesné podmienky.

Pokiaľ sa jedná o znalecký posudok na výšku škody, tak takýto dôkaz treba považovať za nadbytočný,
pretože v prípade nepreukázania nesprávneho úradného postupu, ako jednej zo základných podmienok
vzniku škody je otázka výšky škody bezpredmetná.

Navrhovateľ nedôvodne namieta porušenie svojich procesných práv v súvislosti s tým, že sa vo veci
neuskutočnilo ústne pojednávanie, pričom nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania.
Zrejme ušlo pozornosti navrhovateľa, že v danom prípade nešlo o takýto prípad, súd prvého stupňa
nerozhodoval bez nariadenia pojednávania v zmysle ust. § 115a O.s.p., ale riadne nariadil pojednávanie
podľa § 114 O.s.p.

Rovnako po preskúmaní veci odvolací súd sa nestotožňuje s názorom navrhovateľa o tom, že by
odôvodnenie napadnutého rozsudku nespĺňalo požiadavky stanovené ustanovením § 157 ods. 2 O.s.p.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku naopak vyplýva, že súd prvého stupňa sa veľmi podrobne
zaoberal navrhovateľom tvrdeným nerozhodnutím exekučného súdu o žiadosti v zákonnej lehote a
dospel k záveru, že k takémuto nesprávnemu úradnému postupu exekučného súdu nedošlo, keď
exekučný poriadok v ust. § 44 ods. 2 v čase začatia exekučného konania stanovoval 15 - dňovú lehotu
iba pre udelenie poverenia exekútorovi na vykonanie exekúcie, ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so
zákonom, pričom táto lehota plynula od doručenia žiadosti exekútora súdu, nie od začatia exekučného
konania. V žiadnom prípade však táto lehota neplatila pre iné rozhodnutie súdu o žiadosti exekútora,
a to ani na rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia. V danom prípade exekučný súd o
žiadosti rozhodol na štvrtý deň od jej doručenia a dobu od podania žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie do rozhodnutia o nej nemožno považovať za prieťahy v konaní, ani za rozhodnutie



v lehote, ktorá by bola neprimeraná vo vzťahu k právu žalobcu na súdnu ochranu - právu, aby jeho vec
bola v primeranej lehote prejednaná a rozhodnutá.

Dôvod na odvolanie podľa § 205 ods. 2 písm. c/ O.s.p. je daný v prípade, ak súd prvého stupňa neúplne
zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich
skutočností.

Z odvolania nie je zrejmé, o ktoré nevykonané dôkazy, ktoré by boli v priebehu prvostupňového konania
navrhované a súdom prvého stupňa nevykonané, sa jedná, pričom zo spisu takýto dôkazný návrh
navrhovateľa nevyplýva.

Dôvod na odvolanie podľa ust. § 205 ods. 2 písm. c/ O.s.p. preto nemožno považovať za opodstatnený.

Dôvod na odvolanie podľa § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p. (rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci) je daný v prípade nesprávnej aplikácie a výkladu právnej normy,
prípadne použitia právnej normy, ktorú na skutkový stav vôbec nemožno použiť.

Navrhovateľ vo svojom odvolaní konkrétne neuvádza, ktoré ustanovenie, najmä hmotnoprávneho
predpisu, a to zákona č. 514/2003 Z.z. v znení neskorších predpisov malo byť súdom prvého stupňa
nesprávne vyložené, prípadne aplikované. Odvolací súd v rámci svojej prieskumnej činnosti nezistil,
že by súd prvého stupňa nesprávne vyložil príslušné ustanovenia zákona o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci, prípadne, že by na zistený skutkový stav ustanovenia tohto zákona
nesprávne aplikoval.

Dôvod na odvolanie podľa § 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p. je daný v prípade nesprávneho postupu
súdu prvého stupňa pri hodnotení výsledkov dokazovania dôsledkom čoho je, že súd berie do úvahy
skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli, alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne, že neprihliada
na skutočnosti, ktoré boli preukázané alebo vyplynuli z prednesov účastníkov. Nesprávne skutkové
zistenia môžu byť aj výsledkom logických rozporov pri hodnotení dôkazov s osobitným zreteľom na
závažnosť, zákonnosť a pravdivosť získaných poznatkov. Za skutkové zistenia, ktoré nemajú oporu
vo vykonanom dokazovaní sa považuje taký výsledok hodnotenia dôkazov súdom, ktorý nezodpovedá
postupu vyplývajúcemu z ust. § 132 O.s.p., podľa ktorého súd hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to
každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliada na všetko, čo vyšlo
za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Nesprávne hodnotenie dôkazov by bolo možné
vytknúť prvostupňovému súdu v prípade, ak by zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov
alebo prednesov účastníkov nevyplynuli, ani inak nevyšli v konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol
rozhodné skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli v konaní najavo, prípadne
preto, že pri hodnotení dôkazov, poprípade poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo
vyšli najavo inak z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti, pravdivosti alebo vieryhodnosti je logický rozpor
alebo ak hodnotenie dôkazov odporuje ustanoveniam § 133 - § 135 O.s.p. Odvolacím dôvodom podľa
citovaného ustanovenia teda možno napadnúť výsledok činnosti súdu pri hodnotení dôkazov, na ktorého
nesprávnosť je možné usudzovať len zo spôsobu, ako k nemu súd dospel. Ak nie je teda možné súdu v
tomto smere vytknúť žiadne pochybenie, nie je ani dôvod na polemizovanie s jeho skutkovými závermi.

Z uvedených dôvodov boli vo vzťahu k navrhovateľom tvrdeným predpokladom vzniku uplatnených
nárokov správne skutkové aj právne závery súdu prvého stupňa a vzhľadom na neexistenciu ním
tvrdených predpokladov zodpovednosti za uplatnenú škodu a nemajetkovú ujmu bolo napadnuté
rozhodnutie správne.

V odvolacom konaní bol tak úspešný odporca, ktorý by mal v zmysle ust. § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení
s ust. § 224 ods. 1 O.s.p. právo na náhradu trov odvolacieho konania, avšak v súvislosti s odvolacím
konaním mu trovy nevznikli, a preto mu neboli priznané.



Rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku n i e j e odvolanie p r í p u s t n é .