Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 17Co/893/2014 z 21. 7. 2015
Citácia: rozsudok Krajského súdu Trenčín z 21. júla 2015, sp. zn. 17Co/893/2014, ECLI:SK:KSTN:2015:3212204451.1
Krajský súd Trenčín | 17Co/893/2014 | ECLI:SK:KSTN:2015:3212204451.1 | 2015-07-21 | Rozsudok
Oblasť práva: Občianske právo – Zodpovednosť za škodu pri výkone verejnej moci
Citované ustanovenia: § 219 OSP
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/602b5283-9ac4-40fb-aa27-25eda231a880
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2015:3212204451.1

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 17Co/893/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3212204451
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 07. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Emília Zimová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2015:3212204451.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Emílie Zimovej, sudcu Mgr.
Ivana Kubínyiho a sudkyne JUDr. Gabriely Janákovej v právnej veci navrhovateľa: R., s.r.o., so sídlom
U., R. ul. č. XX, IČO: 35 807 598, právne zastúpený A. R., s.r.o. so sídlom v U., E. 4, IČO: 36 864 421, proti
odporcovi: Y. N., zastúpená J. Y. SR, M. Q. XX, U., o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, na
odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bánovce nad Bebravou zo dňa 22.apríla 2014,
č.k. 6C/123/2012-138, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok   okresného súdu  p o t v r d z u j e .

Odporcovi  náhrada trov odvolacieho konania    n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom   súd  prvého stupňa zamietol  návrh navrhovateľa,  ktorým sa navrhovateľ
domáhal, aby súd zaviazal odporcu  zaplatiť mu sumu  2.097,21   Eur z titulu majetkovej škody a
sumu 419,44 Eur z titulu nemajetkovej ujmy, v ďalšom  zamietol aj návrh  na prerušenie konania  a
odporcovi náhradu trov konania nepriznal. V odôvodnení rozhodnutia súd  prvého stupňa uviedol, že
mal z vykonaného dokazovania za preukázané, že navrhovateľ podal dňa 05.08.2009 ako oprávnený
návrh na vykonanie exekúcie na Exekútorskom úrade súdneho exekútora JUDr. N. X. so sídlom v U..
Domáhal sa vymoženia pohľadávky na podklade exekučného titulu -  rozsudku Stáleho rozhodcovského
súdu voči povinnému W. X.. Exekútor požiadal tamojší súd o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
dňa 16.09.2009. Uznesením č.k. 4Er/667/2009-10 zo dňa 10.03.2010  súd  exekučné konanie v tejto
veci  zastavil. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť v časti výroku o zastavení exekučného konania dňa
02.08.2010 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trenčíne č.k. 5CoE/200/2010-23. Súd prvého
stupňa  po právnej stránke svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení
účinnom od 01.12.2006 do 01.06.2010, ďalej ust. § 3 ods. 1 písm. a/, d/, § 4 ods. 1 písm. a/ bod 1, § 5 ods.
1, § 6 ods. 1, § 9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2  a 3 písm. a/, b/, c/, d/ zák.č. 514/2003
Z.z. ako aj ust. § 103, § 104 ods. 2  a § 154 ods. 1 O.s.p.. Súd zhodnotením výsledkov vykonaného
dokazovania dospel k záveru, že návrh nie je dôvodný, a preto ho zamietol. Najskôr skúmal, či sú splnené
podmienky konania. Odporca namietal, že vo veci konajúci súd nie je oprávnený skúmať prieťahy v
konaní. Jednou z podmienok konania  o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom je predbežné prerokovanie na základe písomnej žiadosti poškodeného
o predbežné prerokovanie nároku s príslušným orgánom podľa ust. § 15 zákona. V čase začatia konania
nebola splnená podmienka na súdne rozhodnutie o nároku, keďže od prijatia návrhu ministerstvom
do podania návrhu na súde neuplynula lehota 6 mesiacov. Ministerstvo však nárok navrhovateľa do
6-tich mesiacov od prijatia žiadosti neuspokojilo a tým bola splnená podmienka, aby súd mohol vo
veci konať a o predmete sporu vecne rozhodnúť, pričom pre rozsudok je rozhodujúci stav v čase jeho
vyhlásenia. Pokiaľ ide o navrhovateľom tvrdené prieťahy  v exekučnom konaní, súd prvého stupňa



dospel k záveru, že k týmto nedošlo. Exekučný poriadok ust. § 44 ods. 2 v čase začatia exekučného
konania stanovoval 15-dňovú lehotu iba pre udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ak súd nezistí
rozpor v žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Táto lehota pritom plynula od doručenia
žiadosti exekútora súdu, nie  od  začatia exekučného konania.  V žiadnom prípade táto lehota neplatila
pre iné rozhodnutie súdu  o žiadosti exekútora, a to ani  na rozhodnutie  o zamietnutí  žiadosti o udelenie
poverenia.  Pre iné rozhodnutie o žiadosti o udelenie poverenia tak platila iba všeobecná povinnosť
konať a rozhodnúť o nej  v primeranom čase bez zbytočných prieťahov.  V danom prípade exekučný súd
o žiadosti rozhodol do 6 mesiacov zastavením exekučného konania z dôvodu nesplnenia podmienok
konania, keď po podaní žiadosti o udelenie poverenia vyzval oprávneného na predloženie zmluvy o
úvere a tento bol značnú časť konania od výzvy na doručenie po rozhodnutie vo veci samej ( približne
3 mesiace) nečinný. Celkovú dobu od podania žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie do
rozhodnutia o nej (zastavením konania) nemožno považovať za prieťahy v konaní, ani za rozhodnutie
v lehote, ktorá by bola neprimeraná vo vzťahu k právu žalobcu na súdnu ochranu - právu, aby jeho vec
bola v primeranej lehote prejednaná a rozhodnutá, a to aj s prihliadnutím na skutočnosť, že v tejto dobe
exekučný súd vyzval oprávneného na predloženie konkrétnych listín a oprávnený bol nečinný. Pokiaľ
ide o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, bolo by možné ju navrhovateľovi   priznať v prípade
(samozrejme ak by vôbec preukázal právny základ nároku), že iba samotné konštatovanie porušenia
práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím
alebo nesprávnym úradným postupom. Navrhovateľ však ani len nenavrhol žiaden dôkaz, ktorý by mal
preukázať, že samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením. Navrhovateľ
založil do jedného z konaní v obdobnej veci originál znaleckého posudku, ktorý považuje za dôležitý
dôkaz v tejto veci.  Súd do tohto spisu síce založil jeho kópiu, no vykonanie dôkazu touto listinou
nevykonal. Tento posudok nie je dôkazom, ktorý by mal význam v prejednávanej veci. Ide o   znalecký
posudok  č. 1/2013, vypracovaný znalcom  doc. JUDr. PhDr. J.  Y., PhD. na žiadosť navrhovateľa.
Navrhovateľ riadnym procesným spôsobom v konečnom dôsledku takýto dôkaz  nenavrhol, no napriek
tomu súd konštatuje, že v  prejednávanej veci by bolo nadbytočné vykonávať akékoľvek dokazovanie
výsluchom svedkov z uvedených osôb, keď jediným objektívnym dôkazom o prípadných prieťahoch
v konaní, resp. o inom nesprávnom úradnom postupe súdu a o prípadnom nezákonnom rozhodnutí
môže byť iba exekučný spis, z ktorého sú zrejmé všetky úkony a rozhodnutia súdu v danej veci, ako
aj dĺžka konania a čas vykonávania jednotlivých úkonov. Aspektom dobrých mravov, na ktorý poukázal
navrhovateľ, nie je potrebné sa zaoberať a z tohto hľadiska hodnotiť uplatnený nárok, keďže návrh bol
zamietnutý pre neexistenciu ani len právneho základu. Pre neexistenciu právneho základu uplatneného
nároku nie je namieste ani rozhodovať o ňom medzitýmnym rozsudkom. O trovách prvostupňového
konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p. a úspešnému odporcovi náhrada trov konania
priznaná nebola, nakoľko trovy konania si nevyčíslil v lehote podľa ust. § 151 ods. 1 O.s.p. a zo spisu
mu žiadne trovy nevyplývajú.

Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie navrhovateľ z dôvodov, že v konaní došlo k vadám
uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p. a to, že v spojení s § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. sa mu postupom
súdu odňala možnosť konať pred súdom, v spojení s § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p., v konaní rozhodoval
vylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. g/ O.s.p.), súd prvého
stupňa nesprávne právne posúdil podľa § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm.
h/ O.s.p., súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy,
potrebné  na zistenie rozhodujúcich skutočností ( § 205 ods. 2 písm.c/ O.s.p.) a rozhodnutie súdu
prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci ( § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.).
Namietal, že súd prvého stupňa vec prejednal v neprítomnosti odporcu a jeho právneho zástupcu
postupujúc podľa § 101 ods. 2 O.s.p. s tým, že navrhovateľ sa bez ospravedlnenia na pojednávanie
nedostavil, pričom požiadal o zrušenie pojednávania riadne a včas. Navrhovateľ uskutočnil podanie,
ktorým upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená
systémom súdneho manažmentu, je potrebné z konania vylúčiť, pričom okolnosť, že krajský súd
nevzhliadol v označených veciach a skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu nič nemení na tom, že v
očiach navrhovateľa a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného.
Poukázal na rozhodovaciu prax iných krajských súdoch. Čo sa týka konečného rozhodnutia vo veci
súdom (vylúčeným sudcom), neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom
rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 O.s.p., proti
ktorému legálne pripustil odvolanie. Súd sa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých je
možné viesť konanie, keď ignoroval žiadosť navrhovateľa o odročenie nariadeného pojednávania z
dôležitého dôvodu. Rovnako nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd pri svojom



rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Súd sa tiež dopustil viacerých
omylov, keď konštatoval, že navrhovateľom namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané,
avšak v odôvodnení prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú. Namietal porušenie svojho
práva na kontradiktórne konanie, kedy navrhovateľ ako strana konania nebol oboznámený s obsahom
dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k týmto dôkazom a prednesom vyjadriť a sám nemal možnosť
navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Kontradiktórnosť súdneho procesu sa neobmedzuje
len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale vzťahuje sa aj na rovnaké oprávnenie
voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy. Čo sa týka skutočnosti, že v danej veci nebolo
možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, poukázal na skutočnosť, že súd vykonal dokazovanie,
ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám. Poukázal tiež na judikatúru
Ústavného súdu, koncepciu spravodlivého súdneho konania s tým, že kontradiktórnosť súdneho procesu
sa neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale aj na rovnaké oprávnenie
voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy, pričom nie je ani dôležité to, či tieto skutočnosti boli
známe iba jednej strane, alebo žiadnej z nich. Súd vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je
v odôvodnení rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise. Súd
bez nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ dokazovaním, ktoré obsah a rozsah si určil sám,
kedy navrhovateľ žiadal vykonať dokazovanie všetkými listinami, ktoré tvoria exekučný spis. Pokiaľ ide o
majetkovú škodu, tak súdu prvého stupňa vyčítal, že ignoroval všetky tvrdenia navrhovateľa o majetkovej
škode s tým, že navrhovateľ hodlal v konaní pred súdom prostredníctvom vykonaného pojednávania
predložiť dôkazy o výške majetkovej škody, a to aj prostredníctvom znaleckého posudku. Ďalej prejavil
nespokojnosť s tým, že súd prvého stupňa vo svojom rozhodnutí nevysvetlil, prečo nekonštatoval,
že došlo k porušeniu práva navrhovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, keď sám
zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenom čase a pre túto nečinnosť a nesprávny
úradný postup nenašiel žiadne objektívne ospravedlňujúce dôvody. Žiadal preto, aby odvolací súd zrušil
napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na opätovné prejednanie.

Odporca sa k odvolaniu písomne nevyjadril.

Krajský súd preskúmal vec v zmysle ust. § 212 ods. 1 O.s.p. a zistil, že rozsudok okresného súdu
je potrebné potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p., pretože je  vo výroku vecne správny. Rozhodol bez
nariadenia pojednávania v zmysle ust. § 214 ods. 2 O.s.p., podľa ktorého možno o odvolaní rozhodnúť
aj bez nariadenia pojednávania odvolacieho súdu.

Rozsudok alebo uznesenie, ktorým sa končí konanie vo veci samej možno v zmysle ust. § 205 ods. 2
O.s.p. odôvodniť len okolnosťami uvedenými pod písmenami a/ - f/ citovaného zákonného ustanovenia.

Navrhovateľ vo svojom odvolaní uplatňuje dôvody na odvolanie podľa § 205 ods. 2 písm. a/, c/, d/, f/
citovaného zákonného ustanovenia.

Odvolací súd preskúmaním zistil, že dôvody odvolania, uplatnené navrhovateľom nie sú dané.

Dôvod na odvolanie podľa § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. je daný v prípade, ak v konaní došlo k vadám
uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p.

Za takúto vadu považuje navrhovateľ predovšetkým tú skutočnosť, že mu ako účastníkovi konania bola
odňatá možnosť konať pred súdom (§ 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p.).

Zo spisu však vyplýva, že súd prvého stupňa určil  prvý termín pojednávania na 16.04.2013 ( doručené
navrhovateľovi 14.03.2013 ) a následne  na deň 22.04.2014, a to dňa 26.03.2014, pričom druhé
predvolanie bolo doručené navrhovateľovi 11.04.2014. Navrhovateľ sa na pojednávanie nedostavil,
pričom svoju neúčasť náležite  neospravedlnil.

Zo strany súdu prvého stupňa nedošlo ani k odňatiu možnosti konať pred súdom, ktorú navrhovateľ
vidí v pojednávaní v jeho neprítomnosti, pretože dôvod, ktorý pre odročenie uviedol navrhovateľ, teda
že je potrebné vyčkať rozhodnutia o ústavnej sťažnosti podanej pre rozhodovanie vylúčeným sudcom,
nemožno považovať za dôvod pre odročenie pojednávania tak ako to predpokladá ust. § 119 O.s.p. O
námietke zaujatosti zákonného sudcu bolo právoplatne a vykonateľne rozhodnuté nadriadeným súdom
v konaní 19NcC/480/2012 tak, že pôvodný zákonný sudca JUDr. N. Y., PhD.  nebol vylúčený, a preto



súd prvého stupňa nemal dôvod vyčkávať na ďalšie rozhodnutia súvisiace s otázkou jeho zaujatosti,
zvlášť keď medzičasom došlo k zmene zákonného sudcu pre zmeny v personálnom obsadení súdu.

Nie je však daná ani zaujatosť sudcu  JUDr. H. T.,  rozhodujúceho vo veci, tvrdená navrhovateľom a
uplatnená ako odvolací dôvod. Z obsahu spisu súdu prvého stupňa vyplýva, že daná vec bola v priebehu
konania pridelená na základe pokynu Spr 446/2013 na prejednanie a rozhodnutie podľa rozvrhu práce
Okresného súdu Bánovce nad Bebravou  JUDr. H. T., ktorý  v úradnom zázname zo dňa 04.08.2014
uviedol, že ako zákonný sudca, ktorému bola vec pridelená, sa vo veci sp.zn. 6C/123/2012 necíti byť
zaujatý, nakoľko ujma ku ktorej malo dôjsť nebola spôsobená jeho konaním, ani konaním inej osoby,
ktorá by bola k nemu vo vzťahu  osobou  blízkou. Taktiež nie  je si  vedomý ani žiadnych  iných okolností,
na základe ktorých by bolo dôvodné pochybovať o jeho zaujatosti pre vzťah k veci, účastníkom konania
alebo  ich zástupcom.  V prípade zákonného sudcu  JUDr.  H. T.   nebola zistená žiadna z okolností, ktorá
by ju v zmysle ust. § 14 a nasl. O.s.p. vylučovala z prejednávania a rozhodovania veci. Podľa ust. § 148
ods. 1 O.s.p. sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak so zreteľom na ich pomer k
veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti o ich nezaujatosti. I keď zákon v cit.
zákonnom ustanovení spája vylúčenie sudcov z pojednávania a rozhodovania veci nielen so skutočne
preukázanou zaujatosťou, ale aj vtedy, ak možno mať čo i len pochybnosť o ich nezaujatosti. I keď
zákon v cit. zákonnom ustanovení spája vylúčenie sudcov z prejednávania a rozhodovania veci nielen so
skutočne preukázanou zaujatosťou, ale aj vtedy, ak možno mať čo i len pochybnosť o ich nezaujatosti,
nemožno prehliadať, že rozhodnutie o vylúčení sudcu podľa § 14 ods. 1 O.s.p. predstavuje výnimku z
významnej ústavnej zásady, že nikto nesmie byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi v zmysle čl. 48 ods.
1 Ústavy SR. Vzhľadom na to možno vylúčiť z prejednávania a rozhodovania veci len celkom výnimočne
a zo skutočne závažných dôvodov, ktoré mu zjavne bránia rozhodnúť v súlade so zákonom objektívne,
nezaujato a spravodlivo.  Súdnou praxou sa ustálilo, že pomer k veci môže vyplývať predovšetkým z
priameho právneho záujmu sudcu na prejednávanej veci. Tak tomu je aj v prípade, keď sudca by bol sám
účastníkom konania na strane žalobcu alebo na strane žalovaného alebo v prípade, že by rozhodnutím
súdu mohol byť priamo dotknutý na svojich právach. Samotná skutočnosť, že je súdom prejednávaná
vec náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, ktorá mala byť spôsobená nesprávnym úradným
postupom tohto súdu v inej veci, hypotézu právnej normy ust. § 14 ods. 1 O.s.p. nenapĺňa. V tejto
súvislosti krajský súd uvádza, že podľa čl. 144 ods. 1 Ústavy SR, sudcovia sú pri výkone svojej funkcie
nezávislí a pri rozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl.
7 ods. 2 a 5 a zákonom. V danom prípade tak neboli zistené žiadne okolnosti, z ktorých by bolo možné
vyvodiť, že je tu dôvod pochybovať o nezaujatosti namietanej sudkyne rozhodujúcej vo veci, a odvolací
dôvod spočívajúci v zaujatosti rozhodujúceho sudcu preto nebol uplatnený dôvodne.

O tvrdení navrhovateľa, že v takýchto prípadoch rozhodoval výlučný sudca, už bolo rozhodnuté
Najvyšším súdom vo viacerých rozhodnutiach, napr. v uznesení zo dňa 31. mája 2010 v konaní sp.zn.
3NcC/14/2010, z ktorého vyplynulo, že dôvod na vylúčenie sudcu nezakladá samotná skutočnosť, že
sudca má prejednať a rozhodnúť vec, v ktorej odporcom je súd, na ktorom tento sudca vykonáva
súdnictvo a Najvyšší súd aj v konaní 3Cdo 102/2013 konštatoval, že dôvodom na vylúčenie sudcu
nie je bez ďalšieho ani to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý podľa tvrdenia navrhovateľa svojím
nesprávnym úradným postupom v inej veci založil zodpovednosť odporcu za majetkovú a nemajetkovú
ujmu v zmysle zákona č. 514/2013. Navrhovateľ preto nežiadal o odročenie pojednávania z dôležitých
dôvodov. Samotnú okolnosť, že navrhovateľ aj po rozhodnutí nadriadeného súdu o nezaujatosti vec
prejednávajúceho sudcu považoval tohto za zaujatého a odmietal sa zúčastniť pojednávania, nemožno
akceptovať ako dôvod pre odročenie pojednávania, pretože otázka zaujatosti sudcu bola vyriešená
postupom stanoveným Občianskym súdnym poriadkom a nepredstavovala preto pre súd prvého stupňa
prekážku pojednávania a  vo veci.

K odňatiu možnosti konať pred súdom nedošlo ani v odvolaní namietaným neumožnením reagovať na
vyjadrenie protistrany, oboznámiť sa s vykonanými dôkazmi, vyjadriť sa k dôkazom, navrhovať ďalšie
dôkazy a všeobecne porušením práva na kontradiktórny proces. Súd prvého stupňa totiž nariadením
pojednávania umožnil navrhovateľovi realizáciu viacerých práv, ktorých porušenie navrhovateľ namieta.
Pokiaľ sa navrhovateľ pojednávania nezúčastnil bez toho, aby na jeho strane bol pre neúčasť daný
dôležitý dôvod, nie je realizácia procesných práv navrhovateľa, ktorú umožňuje práve pojednávanie,
pochybením súdu prvého stupňa, ale iba dôsledkom konania samotného navrhovateľa.



Vyjadrenie odporcu k návrhu na začatie konania bolo súdu doručené 21.02.2013. Navrhovateľovi
bolo doručené dňa 14.03.2013, takže mal možnosť sa k nemu do termínu pojednávania vyjadriť.
Neúčasťou na pojednávaní sa navrhovateľ zbavil možnosti  vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu.  Okrem
toho  nariadením  pojednávania s riadnym poučením podľa § 120 ods. 4 O.s.p. súd prvého stupňa vytvoril
navrhovateľovi možnosť uplatniť právo na kontradiktórny proces v plnom rozsahu, a preto neobstoja jeho
námietky uvádzané v odvolaní o tom, že nemal možnosť sa vyjadriť k tvrdeniam protistrany, k dôkazom
a sám navrhovať dôkazy. Navrhovateľ bez náležite  ospravedlniteľného dôvodu túto možnosť nevyužil,
keď sa pojednávania nezúčastnil bez toho, aby mal na to preukázateľne dôležité dôvody. Pokiaľ za tejto
situácie nenavrhol pred vyhlásením uznesenia o skončení dokazovania ďalšie dôkazy, ostali neskoršie
dôkazné návrhy v odvolacom konaní prípustné iba za podmienok podľa § 205 písm. a/ ods. 1 O.s.p.,
ktoré však naplnené neboli. Pre vykonanie dôkazu znaleckým posudkom v odvolacom konaní, tak ako
ho navrhoval navrhovateľ preto neboli splnené procesné podmienky.

Pokiaľ sa jedná o znalecký posudok na výšku škody, tak takýto dôkaz treba považovať za nadbytočný,
pretože v prípade nepreukázania nesprávneho úradného postupu, ako jednej zo základných podmienok
vzniku škody je otázka výšky škody bezpredmetná.

Navrhovateľ nedôvodne namieta porušenie svojich procesných práv v súvislosti s tým, že sa vo veci
neuskutočnilo ústne pojednávanie, pričom nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania.
Zrejme ušlo pozornosti navrhovateľa, že v danom prípade nešlo o takýto prípad,  súd  prvého stupňa
nerozhodoval bez nariadenia pojednávania v zmysle ust. § 115a O.s.p., ale riadne nariadil pojednávanie
podľa § 114 O.s.p.

Rovnako po preskúmaní veci odvolací súd sa nestotožňuje s názorom navrhovateľa o tom, že by
odôvodnenie napadnutého rozsudku nespĺňalo požiadavky stanovené ustanovením § 157 ods. 2 O.s.p.,
najmä, že by súd prvého stupňa riadne nezdôvodnil, prečo rozhodnutie vydané so zisteným časovým
odstupom od podania návrhu nepredstavuje nesprávny úradný postup,  spočívajúci v zbytočných
prieťahoch konaní.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku naopak vyplýva, že súd prvého stupňa sa veľmi podrobne
zaoberal časovou následnosťou jednotlivých úkonov v exekučnej veci, kde bol oprávnený navrhovateľ
a jeho zistenia zodpovedajú vykonaným dôkazom. Pokiaľ ide o konštatovanie prieťahov, tak súd prvého
stupňa podrobne vyložil, z akého dôvodu časové rozdiely medzi jednotlivými úkonmi exekučného súdu
nemohol posudzovať ako prieťahy a ako nesprávny úradný postup okresného súdu, s čím sa aj odvolací
súd stotožňuje.

Dôvod na odvolanie podľa § 205 ods. 2 písm. c/ O.s.p. je daný v prípade, ak súd prvého stupňa neúplne
zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich
skutočností.

Z odvolania nie je zrejmé, o ktoré nevykonané dôkazy, ktoré by boli v priebehu prvostupňového konania
navrhované a súdom prvého stupňa nevykonané, sa jedná, pričom zo spisu takýto dôkazný návrh
navrhovateľa nevyplýva.

Dôvod na odvolanie podľa ust. § 205 ods. 2 písm. c/ O.s.p. preto nemožno považovať za opodstatnený.

Dôvod na odvolanie podľa § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p. (rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci) je daný v prípade nesprávnej aplikácie a výkladu právnej normy,
prípadne použitia právnej normy, ktorú na skutkový stav vôbec nemožno použiť.

Navrhovateľ vo svojom odvolaní konkrétne neuvádza, ktoré ustanovenie, najmä hmotnoprávneho
predpisu, a to zákona č. 514/2003 Z.z. v znení neskorších predpisov malo byť súdom prvého stupňa
nesprávne vyložené, prípadne aplikované. Odvolací súd v rámci svojej  prieskumnej činnosti nezistil,
že by súd prvého stupňa nesprávne vyložil príslušné ustanovenia zákona o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci, prípadne,  že by na zistený skutkový stav ustanovenia tohto zákona
nesprávne aplikoval.



Dôvod na odvolanie podľa § 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p. je daný v prípade nesprávneho postupu
súdu prvého stupňa pri hodnotení výsledkov dokazovania dôsledkom čoho je, že súd berie do úvahy
skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli, alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne, že neprihliada
na skutočnosti, ktoré boli preukázané alebo vyplynuli z prednesov účastníkov. Nesprávne skutkové
zistenia môžu byť aj výsledkom logických rozporov pri hodnotení dôkazov s osobitným zreteľom na
závažnosť, zákonnosť a pravdivosť získaných poznatkov. Za skutkové zistenia, ktoré nemajú oporu
vo vykonanom dokazovaní sa považuje taký výsledok hodnotenia dôkazov súdom, ktorý nezodpovedá
postupu vyplývajúcemu z ust. § 132 O.s.p., podľa ktorého súd hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to
každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliada na všetko, čo vyšlo
za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Nesprávne hodnotenie dôkazov by bolo možné
vytknúť prvostupňovému súdu v prípade, ak by zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov
alebo prednesov účastníkov nevyplynuli, ani inak nevyšli v konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol
rozhodné skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli v konaní najavo, prípadne
preto, že pri hodnotení dôkazov, poprípade poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo
vyšli najavo inak z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti, pravdivosti alebo vierohodnosti je logický rozpor
alebo ak hodnotenie dôkazov odporuje ustanoveniam § 133 - § 135 O.s.p.  Odvolacím dôvodom podľa
citovaného ustanovenia teda možno napadnúť výsledok činnosti súdu pri hodnotení dôkazov, na ktorého
nesprávnosť je možné usudzovať len zo spôsobu, ako k nemu súd dospel. Ak nie je teda možné súdu v
tomto smere vytknúť žiadne pochybenie, nie je ani dôvod na polemizovanie s jeho skutkovými závermi.

Z uvedených dôvodov boli vo vzťahu k navrhovateľom tvrdeným predpokladom vzniku uplatnených
nárokov správne skutkové aj právne závery súdu prvého stupňa a vzhľadom na neexistenciu ním
tvrdených predpokladov zodpovednosti za uplatnenú škodu a nemajetkovú ujmu bolo napadnuté
rozhodnutie správne.

V odvolacom konaní bol tak úspešný odporca, ktorý by mal v zmysle ust. § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení
s ust. § 224 ods. 1 O.s.p. právo na náhradu trov odvolacieho konania, avšak v súvislosti s odvolacím
konaním mu trovy nevznikli, a preto mu neboli priznané.

Rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednohlasne.

Poučenie:

Proti  tomuto  rozsudku      n i e     j e      odvolanie    p r í p u s t n é .