Uznesenie Krajského súdu Žilina sp. zn. 9CoE/100/2014 z 17. 12. 2014 Citácia: uznesenie Krajského súdu Žilina z 17. decembra 2014, sp. zn. 9CoE/100/2014, ECLI:SK:KSZA:2014:5614204449.1 Krajský súd Žilina | 9CoE/100/2014 | ECLI:SK:KSZA:2014:5614204449.1 | 2014-12-17 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo – Exekúcia a výkon rozhodnutí Citované ustanovenia: § 219 ods. 1 OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/8ee73b74-a2a6-4f40-bd4a-21198159cdfd Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2014:5614204449.1 Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 9CoE/100/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5614204449
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 12. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Kotrčová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5614204449.1

Uznesenie
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom
v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného Advocate, s.r.o., so sídlom Pribinova
25, Bratislava, proti povinnej: U. Q., nar. XX.XX.XXXX, bytom J. V. XXX, pre vymoženie pohľadávky
739,69 Eur s príslušenstvom, vykonávanej súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, so sídlom
Exekútorského úradu O., G. XX, pod sp.zn. EX 8238/14, na základe odvolania oprávneného proti
uzneseniu Okresného súdu Liptovský Mikuláš, č.k. 6Er/693/2014-34 z 4. júla 2014, takto

r o z h o d o l :

Uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e.

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd napadnutým uznesením zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie.

Svoje rozhodnutie odôvodnil okresný súd, poukazujúc najmä na ustanovenia § 41 ods. 2 písm. d), § 44
ods. 2 Exekučného poriadku; § 17 ods. 3 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných
úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov (ďalej len „zákon č. 129/2010 Z.z.“); § 45 ods. 1 a 2 zákona č.
244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „zákon č. 244/2002 Z.z.“) v podstate tak, že exekučný
titul, ktorým je rozhodcovský rozsudok, zaväzuje povinnú k plneniu, ktoré je zákonom nedovolené,
keďže plynie zo zmenky. Okrem toho rozhodca, ktorý pri svojom rozhodovaní neaplikoval ustanovenia
upravujúce ochranu spotrebiteľa, de facto zaviazal povinnú aj k povinnosti zaplatiť príslušenstvo úveru a
to napriek tomu, že poskytnutý úver sa podľa § 9 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. považuje za bezúročný
a bez poplatkov, nakoľko v zmluve o úvere absentuje údaj o úrokovej sadzbe spotrebiteľského úveru, nie
sú v nej uvedené podmienky, ktoré upravujú jej uplatňovanie, index alebo referenčná úroková sadzba,
na ktorý je výška úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru naviazaná, ako ani časové obdobia, v ktorých
dochádza k zmene výšky úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru, podmienky a spôsob vykonania tejto
zmeny a údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov.

Proti tomuto rozhodnutiu podal riadne a včas odvolanie oprávnený. Podľa jeho názoru exekučný súd v
prejednávanej veci prekročil rámec svojej preskúmavacej činnosti, ktorú mu zveril Exekučný poriadok
a v jeho nadväznosti zákon č. 244/2002 Z.z. Ustanovenie § 45 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z.z. síce
upravuje povinnosť exekučných súdov zastaviť exekučné konanie v prípade, ak rozhodcovský rozsudok
ukladá povinnosť, ktorá odporuje dobrým mravom, ale podľa jeho názoru označené ustanovenie
súd nesprávne aplikoval. Formálne preskúmavanie exekučného titulu sa obmedzuje na dodržiavanie
všetkých formálnych náležitostí exekučného titulu tak ako ich vyžaduje ustanovenie § 34 zákona č.
244/2002 Z.z. Preskúmaním materiálnej stránky zisťuje exekučný súd, či sú splnené hmotnoprávne
predpoklady exekučného titulu (dovolenosť, možnosť a súlad s dobrými mravmi). V rámci exekučného



konania súd nemôže zaujímať právne stanoviská a úvahy k výroku samotného exekučného titulu
(rozhodcovského rozsudku) a musí sa obmedziť len na také dôvody zastavenia exekúcie, ktoré majú
povahu skutkovo zjavných dôvodov. Inými slovami povedané, nemôže sa jednať o dôvody právneho
posúdenia veci. V tejto súvislosti poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky ÚS 5/2000
uverejnená pod č. 18/2000. V prípade, ak súd na zistený skutkový stav veci aplikoval ustanovenie §
45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z. spôsobom právneho posúdenia správnosti výroku rozhodcovského
súdu, ukrátil tým strany exekučného konania práv, ktoré im priznáva zákon č. 244/2002 Z.z. alebo
Občiansky súdny poriadok, a to hlavne právo na prejednanie veci pred príslušným súdom. Postupom
súdu v tejto veci a jeho výkladom ustanovenia § 45 zákona č. 244/2002 Z.z. dochádza k nahradzovaniu
konania o žalobách o zrušenie rozhodcovských rozsudkov exekučným konaním, čo je v rozpore s
obsahom a účelom zákona č. 244/2002 Z.z. Konajúci súd pri posudzovaní predložených dôkazov
neúplne zistil skutkový stav veci, keďže namieta skutočnosť, že zmluvnými stranami nebola dojednaná
žiadna rozhodcovská zmluva / rozhodcovská doložka. On oprávnený s povinným uzatvára rozhodcovskú
zmluvu podľa § 3 a nasl. zákona č. 244/2002 Z.z. formou samostatného právneho úkonu, a to na
samostatnej listine. Exekučný titul bol vydaný oprávneným orgánom v konaní vedenom podľa zákona
č. 244/2002 Z.z.. Na základe uvedeného navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil a vrátil
vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

K podanému odvolaniu sa vyjadrila povinná.

Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), preskúmal uznesenie okresného súdu v rozsahu
vyplývajúcom z ustanovenia § 212 ods. 1 O.s.p. a bez nariadenia pojednávania podľa ustanovenia § 214
ods. 2 O.s.p. toto rozhodnutie v celom rozsahu podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správne potvrdil.

Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a v
plnom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi prvostupňového súdu. Okresný súd v
dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol a
svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ustanovením § 157 ods. 2 O. s. p. Odôvodnenie rozhodnutia
okresného súdu je vecne správne, pričom v bližších podrobnostiach naň poukazuje aj krajský súd. Na
zdôraznenie správnosti rozhodnutia okresného súdu krajský súd dodáva:

Okresný súd dospel k správnemu záveru, že predmetný právny vzťah medzi účastníkmi exekučného
konania je vzťahom spotrebiteľským. Uvedenú skutočnosť nenamietal ani sám odvolateľ.

Odvolací súd si osvojil záver okresného súdu i jeho postup, keď podľa § 45 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002
Z.z. ex offo preskúmal podmienky zákonnosti exekúcie.

V zmysle konštantnej judikatúry exekučný súd je v exekučnom konaní oprávnený a zároveň aj povinný
skúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku z hľadísk uvedených v § 45 zákona č. 244/2002
Z.z. (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 5Cdo/291/2010 z 29.3.2011). Pritom nie je
viazaný účinkami takého rozsudku v zmysle § 35 zákona č. 244/2002 Z.z. v spojení s § 159 O.s.p.

Účinky materiálnej právoplatnosti rozhodcovského rozsudku v zmysle § 35 zákona č. 244/2002 Z.z. je
tak potrebné na účely § 45 zákona č. 244/2002 Z.z. vylúčiť vo vzťahu k exekučnému súdu. Exekučný
súd je teda pri postupe podľa § 45 zákona č. 244/2002 Z.z. oprávnený hľadieť na rozhodcovský
rozsudok tak, akoby materiálne právoplatný nebol a môže ho preskúmavať z hľadísk vyjadrených v §
45 zákona č. 244/2002 Z.z. aj čo do jeho materiálnej správnosti. Môže teda skúmať, či sú tu nedostatky
uvedené v § 40 písm. a) alebo b) zákona č. 244/2002 Z.z., alebo či rozhodcovský rozsudok zaväzuje
účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo
odporuje dobrým mravom. Toto ustanovenie (§ 45 zákona č. 244/2002 Z.z.) potom treba považovať za
to zákonné zmocnenie, ktoré umožňuje exekučnému súdu jeho skúmanie. Toto skúmanie je exekučný
súd oprávnený vykonávať tak, ako keby tu žiadny rozhodcovský rozsudok nebol, teda tak, ako by to
mohol urobiť súd, keby sám rozhodoval o týchto otázkach. Môže preto samostatne posúdiť, či vec je
spôsobilá na rozhodovanie v rozhodcovskom konaní (§ 1 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z.), či v tej istej



veci bolo už vydané právoplatné rozhodnutie súdu alebo rozhodcovského súdu, ďalej posúdiť obsah
povinnosti uloženej rozhodcovským rozsudkom z hľadiska jej objektívnej možnosti, či nejde o plnenie
právom nedovolené alebo priečiace sa dobrým mravom. Tomuto záveru napokon svedčí i doslovné
znenie ustanovenia § 35 zákona č. 244/2002 Z.z., ktoré účinky rozhodcovského rozsudku obmedzuje
len na účastníkov. Už z tejto formulácie je zrejmé, že nebolo zámerom zákonodarcu bezvýhradne
viazať všetky štátne orgány účinkami rozhodcovského rozsudku, čo je pochopiteľné i s ohľadom na
to, že rozhodcovský súd je - napriek výsledku svojej činnosti v podobe rozhodcovského rozsudku -
súkromnoprávny orgán a rozhodcovské konanie je súkromnoprávnym konaním. Je preto nezlučiteľné s
povahou právneho štátu, aby boli súkromnoprávne orgány mocensky postavené plnohodnotne na roveň
orgánom disponujúcim verejnou mocou.

Okresný súd postupoval správne, keď aplikoval ustanovenie § 17 ods. 3 zákona č. 129/2010 Z.z. v
znení platnom a účinnom v čase uzavretia zmluvy o úvere medzi oprávneným a povinným (resp. v
čase, kedy oprávnený vyplnil zmenku), ktoré výslovne zakazovalo (neumožňovalo) zabezpečiť splnenie
spotrebiteľského úveru zmenkou.

Aj v súčasnosti platná právna vo vzťahu k zabezpečeniu záväzkov spotrebiteľa expressis
verbis ustanovuje neprípustnosť zabezpečenia uspokojenia pohľadávky alebo splnenie záväzku zo
spotrebiteľskej zmluvy zmenkou alebo šekom (§ 5a písm. b/ zákona č. 250/2007 Z.z. v znení platnom
od 1.5.2014).

Vzhľadom na vyššie uvedené okresný súd dospel k správnemu záveru, že predmetný rozhodcovský
rozsudok zaväzuje povinnú na plnenie ktoré je právom nedovolené, a to z dôvodu, že ide o plnenie
plynúce zo zmenky (zmenkovú sumu), ktorú oprávnený použil na zabezpečenie svojej pohľadávky zo
spotrebiteľskej zmluvy.

Odvolací súd poznamenáva, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia v odvolacom konaní nemá
odpovedať na každú námietku alebo argument v odvolaní, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci
význam pre rozhodnutie o v odvolaní a zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov
prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. V tejto súvislosti odvolací súd
poukazuje na to, že v dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdu prvého a druhého stupňa tvoria
jednotu, a preto je nadbytočné, aby nadriadený súd opakoval vo svojom rozhodnutí správne skutkové
a právne závery súdu prvého stupňa.

Vzhľadom na uvedené odvolací súd nepovažoval odvolanie oprávneného za dôvodné a preto
rozhodnutie okresného súdu ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd tak, že účastníkom ich náhradu nepriznal. Odvolateľ
- oprávnený nebol v tomto štádiu konania úspešný, a preto podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 224 ods. 1
O.s.p. nemá právo na ich náhradu. Naproti tomu povinná si náhradu trov odvolacieho konania neuplatnila
(§ 151 ods. 1 O.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.