Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 24Co/8/2015 z 7. 7. 2015
Citácia: rozsudok Krajského súdu Trnava z 7. júla 2015, sp. zn. 24Co/8/2015, ECLI:SK:KSTT:2015:2113203758.1
Krajský súd Trnava | 24Co/8/2015 | ECLI:SK:KSTT:2015:2113203758.1 | 2015-07-07 | Rozsudok
Oblasť práva: Občianske právo – Zodpovednosť za škodu pri výkone verejnej moci
Citované ustanovenia: § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/ae5133ab-fe5a-4d7f-a942-de6f095bbf69
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2015:2113203758.1

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 24Co/8/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2113203758
Dátum vydania rozhodnutia: 08. 07. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Magdaléna Krajčovičová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2015:2113203758.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Magdaléna Krajčovičová a
členov senátu: JUDr. Andrea Dudášová a JUDr. Martin Holič, v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ,
s.r.o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného spoločnosťou: Fridrich Paľko,
s.r.o., so sídlom Bratislava, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti žalovanému: Slovenská republika,
konajúca prostredníctvom Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Bratislava, Župné
námestie 13, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej pri výkone verejnej moci, na odvolanie
žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trnava, č.k. 19C/88/2013-55 zo dňa 17. februára 2014, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa   p o t v r d z u j e .

Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania   n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal majetkovej
škody v sume 125,- Eur a nemajetkovej ujmy v sume 495,- Eur, a náhradu trov konania. Odporcovi
nepriznal náhradu trov konania. Rozhodnutie prvostupňový súd právne odôvodnil aplikáciou ust. § 3
ods. 1 písm. d), ods. 2, § 4 ods. 1 písm. a), § 9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 4 a 5, § 17 ods. 1, 2, §
19 ods. 1 a 3 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a
o zmene niektorých zákonov, § 41 ods. 2 písm. c), d) a § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z.z. (ďalej len
„Exekučný poriadok“). O náhrade trov konania rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p..
Svoj návrh odôvodnil tým, že odporca je zodpovedný za škodu ktorá vznikla navrhovateľovi nesprávnym
úradným postupom Okresného súdu Senica, pretože tento nerozhodol o žiadosti o vydanie poverenia
na vykonanie exekúcie pre pohľadávku navrhovateľa, ktorá vznikla neplnením záväzku vyplývajúceho
zo Zmluvy o úvere č. 2180281 dlžníčkou (povinnou) T. F., nar. XX.XX.XXXX, (kde po prijatí návrhu
na vykonanie exekúcie súdny exekútor pridelil registráciou exekučnej veci číslo EX 10020/2008) v
zákonom stanovenej lehote, a aby rozsudkom rozhodol že odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi
z titulu majetkovej škody sumu 125,- Eur a z titulu nemajetkovej ujmy sumu 495,- Eur, a náhradu
trov konania. Uviedol, že navrhovateľ je právnickou osobou, ktorá vykonáva na základe registrácie
podnikateľskú činnosť v prevažnej miere v oblasti poskytovania krátkodobých úverov, a v pozícii
oprávneného v exekučnom konaní navrhol písomným podaním (postupom podľa § 38 Exekučného
poriadku), zvolenému súdnemu exekútorovi vykonať exekúciu pre svoju pohľadávku, ktorá vznikla
neplnením záväzku vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere. Nakoľko exekučný súd žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie spísanú súdnym exekútorom prijal na ďalšie konanie, došlo k
zákonnému založeniu jeho povinnosti zaoberať sa danou žiadosťou a rozhodnúť o nej v zákonom
ustanovenej dobe. Exekučný súd napriek tomu, že vec ním prejednávaná nevykazovala prvky nadmernej
právnej zložitosti, nevyžadovala si takú spoluprácu s účastníkmi konania, ktorá by mohla mať svojou
komplexnosťou podstatný vplyv na čas potrebný k posúdeniu a rozhodnutiu, rozhodol o žiadosti o



udelenie poverenia na vykonanie exekúcie až dňa 29.06.2009, a to rozhodnutím o poverení, keď k
rozhodnutiu o poverení došlo po uplynutí zákonom stanovenej doby (omeškanie viac ako 9 mesiacov).
Vecne prvostupňový súd argumentoval tým, že po vykonanom dokazovaní súd dospel k záveru,
že návrhu nie je možné vyhovieť, keď navrhovateľ nepreukázal, že by počas doby od doručenia
žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie do rozhodnutia o nej bol v neistote, nepreukázal
hrozbu škody, nepreukázal riziko ohrozujúce konečné vymoženie pohľadávky, nepreukázal že v
postupe Okresného súdu Senica boli zistené pochybenia a prieťahy. Navrhovateľ žiadnym spôsobom
nepreukázal vznik majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, ani ich výšku. Žiadosťou o predbežné
prerokovanie nároku na náhradu škody doručenou odporcovi požiadal navrhovateľ o predbežné
prerokovanie nároku na náhradu škody uplatnenej v prejednávanej veci - odporca na uvedenú žiadosť
o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody neodpovedal z dôvodu, že navrhovateľ neposkytol
v rámci predbežného prerokovania požadovanú súčinnosť, čím bol proces predbežného prerokovania
zmarený; v čase rozhodovania súdu uplynula šesťmesačná odo dňa prijatia žiadosti, preto žalobu
nemohol súd považovať za predčasnú.
Navrhovateľ si v konaní uplatnil nárok na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, ktoré mu
mali byť spôsobené nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Senica v exekučnom konaní,
keď nesprávny úradný postup mal spočívať v tom, že súd rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie rozhodnutím o poverení, ku ktorému došlo po uplynutí zákonom stanovenej
doby s omeškaním viac ako 9 mesiacov (v skutočnosti súd rozhodol o žiadosti o udelení poverenia dňa
29.06.2009, keď návrh na súd bol doručený dňa 01.12.2008).
Vychádzajúc z ust. § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci, štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, keď
za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon
alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone
verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených
záujmov fyzických osôb a právnických osôb. V praxi sa vychádza z toho, že ide o prípady vzniku škôd,
ktoré boli vyvolané inou činnosťou orgánov verejnej moci než rozhodovacou - nesprávnym úradným
postupom je tak činnosť spojená s výkonom právomoci orgánu verejnej moci, ak pri nej alebo v jej
dôsledku dôjde k porušeniu pravidiel predpísaných právnymi normami pre konanie orgánu verejnej
moci alebo k porušeniu poriadku určeného povahou a funkciou postupu. Uvedené ustanovenie zakladá
objektívnu zodpovednosť štátu (bez ohľadu na zavinenie), ktorá predpokladá splnenie súčasne troch
podmienok, a to 1/ nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci, 2/ vznik škody poškodenému, a
3/ príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Zodpovednosť štátu za
škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom sa neviaže na vydanie rozhodnutia v predpísanom
konaní a s rozhodovaním nemusí súvisieť, alebo ide o postup v konaní smerujúci síce k vydaniu
rozhodnutia, ktorý sa však bezprostredne v obsahu rozhodnutia neodrazí; úradný postup nie je možné
upraviť natoľko detailne, aby pokrýval všetky predpísané dielčie kroky, ktoré je potrebné v rámci výkonu
právomoci uskutočniť, preto správnosť úradného postupu musí byť hodnotená i z hľadiska účelu ku
ktorého dosiahnutiu postup orgánu verejnej moci smeruje.
S poukazom na uvedené považoval súd nárok navrhovateľa na náhradu škody spôsobenej nesprávnym
úradným postupom Okresného súdu Senica za neopodstatnený. I keď Okresnému súdu Senica bola
doručená žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie dňa 01.12.2008, pričom súd vydal
poverenie dňa 29.06.2009, teda rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia po uplynutí 15-dňovej lehoty,
ohľadne prípadného prieťahu sa neviedlo žiadne disciplinárne konanie, neriešila sa sťažnosť na prieťahy
v konaní, nerozhodoval Ústavný súd SR, či Európsky súd pre ľudské práva.
Podľa názoru súdu navrhovateľ žiadnym spôsobom nepreukázal, že by počas doby od doručenia
žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie do rozhodnutia o nej bol v neistote a hrozila mu
akákoľvek škoda; nepreukázal tiež že táto doba viedla k strate jeho legitímnych očakávaní (že nastane
zákonom predpokladaný stav), a že toto vyvolalo riziko ohrozujúce konečné vymoženie pohľadávky.
Navrhovateľ si uplatnil nárok na náhradu nákladov spojených so správou a vymáhaním pohľadávky
bez toho, aby ich bližšie špecifikoval (napr. koľko zamestnancov informačného systému spravovalo
pohľadávky dlžníkov, aký počet pohľadávok spravoval pomocou informačného systému, kto mu
spravoval a udržiaval informačný systém a za akú odmenu), keď nutnosť spravovať pohľadávku
oprávneného zapríčinil už povinný tým, že nesplnil svoj dlh, a oprávnený musel prikročiť k vymáhaniu
formou exekúcie, čo potom znamená že vznik nákladov navrhovateľa ako oprávneného v exekučnom
konaní na správu a vymáhanie pohľadávky nie je v príčinnej súvislosti s postupom Okresného
súdu Senica v exekučnej veci. Navrhovateľ svoje tvrdenia o vzniku majetkovej škody v žalobe
všeobecne popísané nijako nezdokladoval, a určenie/vyčíslenie výšky majetkovej škody v žalobe sa



nedá považovať za relevantný dôkaz o jej vzniku. V časti uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy nie
sú dané dôvody na priznanie jej náhrady s poukazom na dôvody uvedené vyššie. Samotné vedenie
exekučného konania - bez ohľadu na jeho dĺžku - nie je objektívnou prekážkou na udržiavanie kontaktu
oprávneného, resp. exekútora s povinným, a nie je ani dôvodom k vzniku insolventnosti povinného,
pretože spravidla dôvodom neplnenia dlhu povinného je jeho insolventnosť ešte v čase pred rozhodnutím
v základnom konaní - tieto riziká sú i rizikom každého podnikateľského subjektu. Preto, ak by aj
navrhovateľovi vznikla majetková škoda a nemajetková ujma, nebola by preukázaná súvislosť ich vzniku
s postupom súdu v exekučnej veci.
Je zrejmé, že v danej veci nebolo o žiadosti o vydanie poverenia rozhodnuté v zákonnej lehote, čo možno
považovať za nesprávny úradný postup, navrhovateľ však v konaní podľa názoru súdu, vzhľadom na
vyššie uvedené, žiadnym spôsob nepreukázal vznik škody, preto akékoľvek ďalšie úvahy súdu o splnení
ďalšej z podmienok vzniku zodpovednosti, t.j. existenciu príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným
postupom a vznikom škody, nie sú dôvodné.
V konaní odporca vzniesol námietku premlčania, ak došlo k uplynutiu 15-dňovej lehoty od doručenia
žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie pred dňom 23.04.2009 - o
takýto prípad išlo v danej veci.
Námietka premlčania bola v danej veci vznesená dôvodne, keď v zmysle citovaného ustanovenia §
19 ods. 1 prvá veta zákona č. 514/2003, právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa, keď
sa poškodený dozvedel o škode. Z predmetného návrhu na začatie konania vyplýva, že navrhovateľ
si majetkovú škodu vyčíslil za obdobie, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím o nej. V danej veci uplynula zákonná 15-dňová lehota
na vydanie poverenia dňa 16.12.2008, keďže návrh na vydanie poverenia bol súdu doručený dňa
01.12.2008. Premlčacia doba začala podľa názoru súdu plynúť nasledujúcim dňom po uplynutí 15-
dňovej zákonnej lehoty na vydanie poverenia, t.j. 17.12.2008, kedy už oprávnený mohol mať vedomosť,
že poverenie nebolo vydané v zákonnej lehote. Navrhovateľ doručil predmetný návrh súdu až dňa
27.09.2012, teda po uplynutí trojročnej premlčacej doby, keď v danom prípade táto lehota nemohla ani
spočívať podľa § 19 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z., nakoľko trojročná lehota uplynula dňa 17.12.2011, t.j.
ešte predtým, ako bola odporcovi doručená žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody
dňa 23.04.2012 (navrhovateľ nepreukázal, kedy bola žiadosť o predbežné prerokovanie v predmetnej
veci doručená odporcovi, súd vychádzal z najskoršieho dátumu, ktorý uviedol odporca ako deň, kedy
mu boli doručované žiadosti navrhovateľa, v ktorých si uplatnil druhovo rovnaký nárok). Z uvedeného
vyplýva, že nárok uplatnený navrhovateľom v predmetnom konaní, ktorý bol i tak nedôvodný, by bol i
premlčaný. Z týchto dôvodov súd návrh zamietol. O trovách konania súd rozhodol v zmysle ustanovenia
§ 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku tak, že odporcovi, ktorý bol v konaní plne úspešný náhradu
trov konania nepriznal, nakoľko mu žiadne trovy nevznikli.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal v zákonom stanovenej lehote  navrhovateľ prostredníctvom
právneho zástupcu odvolanie, ktorým žiadal, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil
súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Ako odvolacie dôvody uviedol, že účastníkovi konania sa
postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil
tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, neúplne
zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich
skutočností, rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. K
jednotlivým dôvodom odvolania žalobca uviedol, že namieta skutočnosť, že súd rozhodol v merite
veci na základe inšpirácie novou právnou úpravou obsiahnutou v ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003
Z.z., keď v právnom štáte nie je možné, aby súd interpretoval hmotné právo platné v čase vzniku
právnej skutočnosti a založenia zodpovednostného právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré
sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti a po tom, čo už došlo k založeniu
zodpovednostného právneho vzťahu. Súd bol pri svojom rozhodovaní viazaný ust. § 9 ods. 1 zákona
č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom pred prijatím zákona č. 412/2012 Z.z. a nemohol interpretovať toto
ustanovenie prostredníctvom ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení zákona č. 412/2012 Z.z..
Súd tak svojim rozhodnutím de iure a de facto aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné.
Súd vôbec nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty. Súd len
s poukazom na skutočnosť, že on sám nepozná dôkazy, ktoré by ho uspokojovali v tvrdení o výške
škody, zamietol znalecké dokazovanie. Súd tak znemožnil žalobcovi objektívnym spôsobom preukázať
výšku materiálnej škody a mechanizmus jej vzniku. Súdu neprísluší polemizovať o vhodnosti limitácie
dĺžky konaní zákonnými lehotami. Navyše súd svojimi úvahami úplne neguje doposiaľ vytvorenú a
stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorá je základom štandardu



ochrany základných práv v Európe, teda aj práva na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na
prerokovanie veci v primeranom čase. V konaní tak boli preukázané všetky zákonné podmienky pre
vznik nároku na náhradu škody, a to vznik škody, existencia nesprávneho úradného postupu a príčinná
súvislosť medzi škodovou udalosťou a škodou. V tomto konaní tak bolo potrebné rozhodnúť v súlade so
žalovaným petitom. Je to predovšetkým štát, ktorý musí plniť svoj pozitívny záväzok vo vzťahu k právu
na prerokovanie veci v primeranej lehote. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec
vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Žalovaný odvolací návrh nepodal, k doručenému odvolaniu žalobcu sa písomne nevyjadril.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku - ďalej „O.s.p.“), po
zistení, že  odvolanie bolo podané včas (§ 204 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201
O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné   (§ 201 a § 202 O.s.p.), po skonštatovaní,
že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti     (§ 205 ods. 1 O.s.p.) a že odvolateľ v odvolaní použil
zákonom prípustné odvolacie dôvody   (§ 205 ods. 2 písm. a), c) a f) O.s.p.), preskúmal napadnuté
rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), postupom bez
nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214  ods. 2 O.s.p.), keď deň vyhlásenia rozsudku bol zverejnený
minimálne  5 dní vopred na úradnej tabuli súdu (§ 156 ods. 3 v spojení s § 211 ods. 2 O.s.p.) a v
elektronickej podobe na webovej stránke súdu v ten istý deň ako sa vyvesil na úradnej tabuli (§ 21
ods. 2 vyhl. č. 543/2005 Z.z.) a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech, keďže
napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre
jeho potvrdenie v zmysle § 219 O.s.p.

Pretože odvolací súd v plnom rozsahu preberá súdom prvého stupňa zistený skutkový stav, ktorý vykonal
dokazovanie v rozsahu potrebnom pre posúdenie žalobou uplatneného nároku, jeho výsledky jednotlivo
i vo vzájomných súvislostiach správne vyhodnotil a napokon dospel k správnym skutkovým záverom,
pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobou uplatnených nárokov a pretože odvolací
súd v celom rozsahu zdieľa i právne závery prvostupňového súdu vo veci, ktorý na vec aplikoval správne
hmotnoprávne ustanovenia a tieto v súvislosti s danou vecou i správne vyložil, s poukazom na ust. §
219 ods. 2 O.s.p. odvolací súd už iba odkazuje na správne písomné vyhotovenie rozsudku. Odvolací
súd ani s prihliadnutím na odvolacie argumenty nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov
prvostupňového súdu odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľovi. Na zdôraznenie správnosti
záverov prvostupňového súdu sa potom žiada dodať už len nasledovné:

Navrhovateľ sa návrhom doručeným dňa 27.09.2012 na Okresný súd Senica domáhal, aby súd
medzitýmnym rozsudkom určil, že odporca je zodpovedný za škodu ktorá vznikla navrhovateľovi
nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Senica, pretože tento nerozhodol o žiadosti o vydanie
poverenia na vykonanie exekúcie pre pohľadávku navrhovateľa, ktorá vznikla neplnením záväzku
vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere č. 2180281 dlžníčkou (povinnou) T. F., nar. XX.XX.XXXX, (kde
po prijatí návrhu na vykonanie exekúcie súdny exekútor pridelil registráciou exekučnej veci číslo
EX 10020/2008) v zákonom stanovenej lehote, a aby rozsudkom rozhodol že odporca je povinný
zaplatiť navrhovateľovi z titulu majetkovej škody sumu 125,- Eur a z titulu nemajetkovej ujmy sumu
495,- Eur, a náhradu trov konania. Uviedol, že navrhovateľ je právnickou osobou, ktorá vykonáva
na základe registrácie podnikateľskú činnosť v prevažnej miere v oblasti poskytovania krátkodobých
úverov, a v pozícii oprávneného v exekučnom konaní navrhol písomným podaním (postupom podľa §
38 Exekučného poriadku), zvolenému súdnemu exekútorovi vykonať exekúciu pre svoju pohľadávku,
ktorá vznikla neplnením záväzku vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere. Nakoľko exekučný súd žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie spísanú súdnym exekútorom prijal na ďalšie konanie,
došlo k zákonnému založeniu jeho povinnosti  zaoberať sa danou žiadosťou a rozhodnúť o nej v
zákonom ustanovenej dobe. Exekučný súd napriek tomu, že vec ním prejednávaná nevykazovala prvky
nadmernej právnej zložitosti, nevyžadovala si takú spoluprácu s účastníkmi konania, ktorá by mohla
mať svojou komplexnosťou podstatný vplyv na čas potrebný k posúdeniu a rozhodnutiu, rozhodol o
žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie až dňa 29.06.2009, a to rozhodnutím o poverení,
keď k rozhodnutiu o poverení došlo po uplynutí zákonom stanovenej doby (omeškanie viac ako 9
mesiacov). Postup exekučného súdu hodnotí ako nesprávny a v rozpore so zákonom (§ 44 ods.
2 Exekučného poriadku), pretože v predmetnom prípade neexistuje okolnosť, ktorá by umožňovala
exekučnému súdu postupovať nesústredene a so zbytočnými prieťahmi tak, že k vydaniu rozhodnutia
o udelení poverenia na vykonanie exekúcie pristúpil až po veľmi dlhej dobe. Nečinnosť súdu nie



je ničím ospravedlniteľná, pretože počas špecifikovaného obdobia nevykonával vo veci také úkony,
ktoré mali smerovať k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa navrhovateľ v predmetnej veci počas
súdneho konania nachádzal, čo je základným účelom práva zaručeného v článku 48, ods. 2 Ústavy
SR. Z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu si uplatňuje náhradu majetkovej
škody a nemajetkovej ujmy v peniazoch. Navrhovateľovi vznikla majetková škoda v sume 125,- Eur
predstavujúca náhradu účelne vynaložených nákladov spojených s jeho činnosťou uskutočňovanou vo
veci správy a vymáhania pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím o nej, keď vynaložil v tomto období na správu
pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou informačného systému sumu
70,- Eur, na udržiavanie a správu informačného systému sumu 40,- Eur, na administratívne spracovanie
textov urgencií adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdaje spojené s vyhotovovaním
urgencií adresovaných exekučnému súdu, na poštové a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním
a kontrolou stavu konania na exekučnom súde sumu 15,- Eur. Uplatňuje si tiež náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch v sume 495,- Eur, pretože samotné konštatovanie porušenia práva na súdnu ochranu
zaručeného čl. 46, ods. 1 Ústavy SR a práva na prejednanie veci v primeranom čase zaručeného čl.
6, ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv  a základných slobôd nie je dostatočným
zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Márnym plynutím
času boli reálne ohrozené legitímne očakávania navrhovateľa, že správnym postupom súdu dôjde k
vymoženiu jeho pohľadávky a taktiež došlo k vyvolaniu nasledovných rizík: - neskorým ukončením
procedúry exekučným súdom k zániku povinného; - neskorým ukončením procedúry exekučným súdom
k zmareniu účelu konania pre stratu kontaktu s povinným; - neskorým ukončením procedúry exekučným
súdom k insolventnosti povinného. Potreba náhrady nemajetkovej ujmy má svoj základ v požiadavke
na spravodlivé usporiadanie vzťahov a dosiahnutie adekvátnej nápravy a primeranej satisfakcie za
porušenie základných práv a princípov právneho štátu. Navrhovateľ si uplatňuje ako primeranú náhradu
nemajetkovej ujmy za vnútorné zásahy do spoločnosti, ovplyvňovanie podnikateľského plánovania a
rozhodovania, porušenie jeho práv, stratu legitímnych očakávaní že nastane v zákonnom čase stav
predpokladaný zákonom, stratu dôvery v právo a v spravodlivé riešenie veci a zamedzenie vymoženiu
pohľadávky cestou exekúcie (spôsobené v priamej príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom
exekučného súdu) sumu 495,- Eur, teda 55,- Eur za každý mesiac omeškania v činnosti exekučného
súdu, a to na základe aplikácie doktríny ústavného súdu, podľa ktorej pokiaľ ide o zbytočné prieťahy v
súdnom konaní je spravodlivé ak sa na každý rok poznačený prieťahmi vzťahuje satisfakcia vo výške cca
660,- Eur (v danej veci bol exekučný súd bezdôvodne nečinný viac ako 271 dní). Navrhovateľ uviedol,
že postupoval podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. a písomnou žiadosťou požiadal odporcu o
predbežné prerokovanie jeho nároku na náhradu škody, odporca však do podania žaloby na žiadosť
pozitívne nereagoval.

Z pripojeného spisu Okresného súdu Senica sp. zn. 3Er/658/2008 vyplýva, že dňa 01.12.2008
bola Okresnému súdu Senica doručená žiadosť o udelenia poverenia na vykonanie exekúcie vo
veci navrhovateľa ako oprávneného proti povinnej T. F., pre vymoženie pohľadávky 2.061,91 Eur s
príslušenstvom. Okresný súd Senica dňa 29.06.2009 vydal poverenie na vykonanie exekúcie.

Pre priznanie náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je nevyhnutné súčasné
splnenie troch podmienok: 1) nesprávny úradný postup, 2) vznik škody a 3) príčinná súvislosť medzi
nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Predpoklad kumulatívneho splnenia uvedených
podmienok znamená, že ak chýba čo i len jedna z podmienok, náhradu škody nie je možné priznať.
Dôkazné bremeno preukázať podmienky náhrady škody spočíva na poškodenom, v preskúmavanej veci
na žalobcovi.

Pojem „nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci“ nie je zákonodarcom v citovanom ustanovení §
9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. výslovne definovaný, je uvedený len príkladmo. Je však možné a to aj z
ustálenej judikatúry vyvodiť, že ide o taký úradný postup, ktorý má vadu, ktorý nie je v súlade s príslušnou
právnou úpravou. Jedná sa o postup, pri ktorom dôjde k porušeniu pravidiel stanovených právnymi
predpismi pre konanie orgánu verejnej moci alebo k porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy, funkcie
alebo cieľa tejto činnosti, teda o postup nezákonný. Skutočnosť, že ide o nesprávny úradný postup
taktiež určuje fakt, že musí ísť o postup priamo súvisiaci s výkonom právomocí orgánu verejnej moci.
Nesprávnym úradným postupom nie sú len prípady, v ktorých orgán verejnej moci priamo koná (pri
rozhodovacej činnosti), ale aj pri porušení povinnosť urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom
stanovenej lehote, prípadne ak ide o nečinnosť pri výkone verejnej moci.



Žalobca odvodzuje svoj nárok na náhradu škody z údajného nesprávneho úradného postupu
exekučného súdu, ktorý v konaní o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie
exekúcie nekonal v súlade s ustanovením § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, keď rozhodnutie vydal po
uplynutí lehoty 15 dní od doručenia žiadosti súdu.

V zmysle § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (v znení
platnom ku dňu začatia exekučného konania), súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so
zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota
neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu
alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením
zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Vychádzajúc z hore uvedeného, v danom prípade došlo k prekročeniu zákonom stanovenej lehoty na
vydanie poverenia. Odvolací sud poukazuje na názor Ústavného súdu SR, podľa ktorého porušenie
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov nemožno vyvodzovať len zo skutočnosti, že štátny
orgán dôsledne nepostupoval v zákonom ustanovených lehotách (nález Ústavného súdu SR sp. zn.
IV. ÚS 471/2012). Súd vo svojej rozhodovacej činnosti na zákonom stanovené lehoty síce prihliada,
ale ich nedodržanie automaticky nevyvoláva porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy,
pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky konkrétne okolností posudzovanej veci. Porušenie
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle citovaného článku ústavy nemožno
preto vyvodzovať len zo skutočnosti, že štátny orgán dôsledne nepostupoval v zákonom ustanovených
lehotách (pozri napr. I ÚS 86/02). Ústavný súd už v tejto súvislosti uviedol, že pojem „zbytočné prieťahy“
obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy (obdobne aj pojem „v primeranej lehote“ obsiahnutý v čl. 6 ods.
1 dohovoru) je pojem autonómny, ktorý nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom na v zákone
ustanovené lehoty na vykonanie toho-ktorého úkonu súdu alebo iného štátneho orgánu (I. ÚS 70/02).
Opierajúc sa o uvedenú konštantnú judikatúru ústavného súdu, odvolací súd konštatuje, že v danom
prípade prekročením zákonnej lehoty nedošlo k zbytočným prieťahom v konaní ani k nesprávnemu
úradnému postupu súdu.

Pokiaľ ide o posúdenie nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Senica v danej veci, ktoré
by malo spočívať všeobecne v zbytočných prieťahoch pri rozhodovaní o predmetnej žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia je potrebné poukázať na to, ako správne uzavrel aj súd prvého stupňa,
že všeobecný súd môže pristúpiť k priznávaniu náhrady škody v konaní podľa zákona č. 514/2003 Z.z.
až v prípade, ak o existencii prieťahov už bolo rozhodnuté oprávneným orgánom. V dotknutej veci neboli
žiadnym z príslušných orgánov konštatované prieťahy v konaní (napríklad v dôsledku sťažnosti žalobcu
na prieťahy, v dôsledku žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, v dôsledku rozhodnutia
vydaného v disciplinárnom konaní sudcu, prípade rozhodnutím Európskeho súdu pre ľudské práva
alebo Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, v ktorých by bolo konštatované, že
sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov), pričom všeobecný súd v konaní o
náhradu škody, resp. nemajetkovej ujmy spôsobenej nesprávnym úradným postupom nie je orgánom
kompetentným pre vyslovenie takéhoto záveru. Ako na to poukazuje dôvodová spáva k novele § 9
ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. účinnej od 01.01.2013, pokiaľ by súd konajúci o náhrade škody mohol
hodnotiť postup iného súdu z hľadiska existencie zbytočných prieťahov, znamenalo by to absurdný záver,
keďže všeobecné súdy by preskúmavali postup iných všeobecných súdov, pričom uvedené by mohlo
smerovať aj k porušeniu inštančného princípu v súdnictve. Vecne príslušné pre rozhodovanie sporov
o náhradu škody sú v prvom stupni zásadne okresné súdy, avšak súdy, ktoré môžu porušiť právo na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, môžu byť aj súdy vyššieho stupňa (krajské súdy, Najvyšší
súd SR). V prípade, ak by sa zbytočných prieťahov dopustil napr. Najvyšší súd SR jeho postup by mal byť
preskúmavaný súdom nižšieho stupňa, čo je zjavne absurdné a len potvrdzuje, že konštatovať existenciu
prieťahov v súdnom konaní sú oprávnené iba zákonom zmocnené orgány. Na uvedenom závere nič
nemení ani skutočnosť, že zákonodarca možnosť súdu vychádzať len z takýchto podkladov v konaní
o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, výslovne zakotvil v § 9 ods. 2 zák. č.
514/2003 Z.z. až s účinnosťou od 01.01.2013.



Ako odvolací súd už vyššie konštatoval, základné podmienky pre priznanie nároku na náhradu
škody spôsobenej pri výkone verejnej moci musia byť splnené kumulatívne. Keďže potom podmienka
existencie nesprávneho úradného postupu exekučného súdu v danej veci, s poukazom na vyššie
uvedenú argumentáciu splnená nebola, nemohol vzniknúť žalobou uplatnený nárok žalobcu, ani
nadväzne nemôžu byť splnené podmienky príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a
škodou a ani vznik škody, resp. ujmy. Vzhľadom na to už potom nie je potrebné a bolo by nadbytočné
a v rozpore so zásadou hospodárnosti občianskeho súdneho konania skúmať existenciu škody a
nemajetkovej ujmy, ako aj ich rozsah.

Iné odvolacie námietky navrhovateľom uplatnené neboli.

S poukazom na uvedené, pokiaľ súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom nárok navrhovateľa
zamietol (okrem uvedeného i ďalšieho dôvodu a to premlčania nároku)   v celom rozsahu, rozhodol vecne
správne a preto odvolací súd s použitím § 219 ods. 1, 2 O.s.p. napadnutý rozsudok, včítane správneho
výroku o náhrade trov konania,  (odvolacími dôvodmi osobitne nenapadnutého) potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ust.
§ 142 ods. 1 O.s.p., pričom v odvolacom konaní úspešnému žalovanému náhradu trov odvolacieho
konania nepriznal, pretože si ich náhradu návrhom v zmysle § 151 ods. 1 O.s.p. neuplatnil.

Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.