{"guid": "1d067038-6d08-423a-ae18-ed2ebdb577e7:fe581a46-87b5-4616-a732-6f61bec9365e", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2017:8614202825.1", "spisova_znacka": "7Co/201/2016", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 7Co/201/2016 z 26. 3. 2017", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Prešov z 26. marca 2017, sp. zn. 7Co/201/2016, ECLI:SK:KSPO:2017:8614202825.1", "identifikacne_cislo": "8614202825", "sud": {"guid": "sud_155", "nazov": "Krajský súd Prešov", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-presov"}, "sudca": "JUDr. Branislav Breza", "sudca_id": 400, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-branislav-breza-400", "datum_vydania": "2017-03-26", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Zodpovednosť za škodu pri výkone verejnej moci"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2003/514", "nazov": "zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/514-2003"}], "paragrafy": [], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/fe581a46-87b5-4616-a732-6f61bec9365e", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2017:8614202825.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSPO:2017:8614202825.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSPO:2017:8614202825.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 7Co/201/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8614202825
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 03. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Branislav Breza
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2017:8614202825.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Branislava Brezu a sudcov
JUDr. Martina Fiľakovského a JUDr. Anny Kovaľovej v právnej veci žalobcu: E. Q., nar. XX.XX.XXXX,
bývajúceho v J., na U. ulici č. XXXX/XX, právne zast. D.. Ambrózom Motykom, advokátom, so sídlom
v Stropkove, na Nám. SNP č. 7, proti žalovanému: Slovenská republika, za ktorú koná Generálna
prokuratúra Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, na ul. Štúrovej č. 2, o zaplatenie 1229,64 Eur
s prísl., o odvolaniach účastníkov proti rozsudku Okresného súdu Stará Ľubovňa zo dňa 20.6.2016 č.k.
4C/221/2014 - 340 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e  rozsudok vo výroku o uložení povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi sumu 1.229,64
Eur s príslušenstvom.

M e n í  rozsudok v jeho zamietavej časti tak, že žalovanému sa u k l a d á  povinnosť zaplatiť žalobcovi
sumu 83,06 Eur s 5,25 % úrokom s omeškaním ročne od 25.3.2014 do zaplatenia v lehote do 3 dní od
právoplatnosti tohto rozsudku.

Žalobcovi sa  p r i z n á v a  náhrada trov konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Prvoinštančný súd napadnutým rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi  sumu
1.229,64  Eur s 5,25 % úrokom z omeškania ročne od 25.03.2014 do zaplatenia. V prevyšujúcej časti
žalobu zamietol. Žalovaného zaviazal na náhradu trov konania žalobcovi v rozsahu 100 %.

2. Vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že uznesením Okresného riaditeľstva PZ, Úradu
justičnej a kriminálnej polície H.  zo dňa 7.12.2008 M.: Z.-XXXX/OVK-PP-XXXX bolo proti žalobcovi
začaté trestné stíhanie pre zločin všeobecného ohrozenia podľa ustanovenia § 284 ods. 1, písm. a/
Trestného zákona. Proti tomuto uzneseniu dňa 22.12.2008 podal žalobca sťažnosť, ktorú prokurátor
Okresnej prokuratúry v T. uznesením č.k. Pv XX/XX-X zo dňa 19.02.2009 zamietol ako nedôvodnú.
Následne prokurátor Okresnej prokuratúry v T. podal na Okresný súd T. na žalobcu dňa 01.07.2009
obžalobu. Žalobca udelil  plnomocenstvo  na zastupovanie v trestnom konaní nielen JUDr. Igorovi
Šafrankovi ale aj druhému obhajcovi JUDr. Ambrózovi Motykovi. Okresný súd  T. rozsudkom zo dňa
14.02.2013 č.k. XT/XXX/XXXX-XXX, ktorý nadobudlo právoplatnosť dňa 02.03.2013, žalobcu podľa
ustanovenia § 285 písm. c) Trestného poriadku spod obžaloby oslobodil, pretože nebolo preukázané, že
skutok spáchal obžalovaný. Dňa 24.07.2013 právny zástupca žalobcu vyúčtoval odmenu a náhrady za
poskytnuté právne služby v trestnom konaní v zmysle vyhl. č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb vo výške  1.229,64 Eur. Túto sumu žalobca uhradil
právnemu zástupcovi dňa 24.07.2013 v hotovosti do pokladne, čoho dôkazom je príjmový pokladničný
doklad doložený do spisu  (č.l. 19 spisu).



3. Právny zástupca žalobcu písomným podaním dňa 11.09.2013 adresoval  Ministerstvu vnútra
Slovenskej republiky žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, ktorá mu bola
doručená 13.09.2013. Ministerstvo vnútra  Slovenskej republiky prípisom zo dňa 16.09.2013 adresovalo
právnemu zástupcovi žalobcu odpoveď s tým, že nie je orgánom príslušným na prerokovanie žiadosti
žiadateľa o náhradu škody, a preto ju odstúpilo Generálnej prokuratúre SR. Žiadosť bola doručená
24.09.2013. Generálna prokuratúra Slovenskej republiky prípisom zo dňa 10.10.2013 žalobcovi
oznámila, že tiež nie je orgánom príslušným na konanie o žiadosti žalobcu a túto preto postúpila na
Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky. Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky listom
zo dňa  09.12.2013 žalobcovi a Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky oznámilo, že tiež nie
je orgánom oprávneným na prerokovanie žiadosti žalobcu. Dňa 12.12.2013 vrátilo žiadosť späť na
Generálnu prokuratúru Slovenskej republiky a táto právnemu zástupcovi žalobcu znova listom zo dňa
17.12.2013 oznámila, že na svojom zamietavom stanovisku naďalej trvá.

4. Predpokladom vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím je
predovšetkým existencia nezákonného rozhodnutia, ktoré je v rozpore s objektívnym právom, ďalej
existencia škody ako majetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch a príčinná súvislosť medzi škodou
a nezákonným rozhodnutím. Zodpovednosť štátu je podmienená využitým riadnych opravných
prostriedkov, smerujúcich proti nezákonnému rozhodnutiu. Vznik tejto zodpovednosti ďalej predpokladá,
že sa nezákonné rozhodnutie zrušilo, teda zbavilo právoplatnosti.

5. Jedným z predpokladov zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím je
preukázaná nezákonnosť rozhodnutia, ktorá viedla ku vzniku škody. Podľa ustanovenia § 6 ods. 1
zákona č. 514/2003 Z. z. je možné nárok uplatniť iba ak bolo príslušné rozhodnutie zrušené alebo
zmenené. Zákonnosť rozhodnutia o vznesení obvinenia nie je možné riešiť v konaní o náhradu škody ako
predbežnú otázku. Vznesenie obvinenia je predbežne vykonateľné. Preto v súvislosti s ním prichádza
do úvahy použite výnimočného ustanovenia § 6 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z., podľa ktorého ak
bola škoda spôsobená nezákonným rozhodnutím, ktoré je vykonateľné bez ohľadu na právoplatnosť,
možno nárok na náhradu škody uplatniť aj vtedy, ak nezákonné rozhodnutie bolo zrušené alebo zmenené
na základe riadneho opravného prostriedku. Ak bolo vykonateľné rozhodnutie vydané v konaní, na
ktoré sa nevzťahujú predpisy o správnom konaní, možno nárok uplatniť aj vtedy, ak bolo zrušené pre
nezákonnosť príslušným orgánom. Podľa § 6 ods. 2 tohto istého ustanovenia, právo podľa odseku 1
možno priznať iba vtedy, ak poškodený podal proti nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok
podľa osobitných predpisov. Splnenie tejto podmienky sa nevyžaduje, ak ide o prípady hodné osobitného
zreteľa. V úvahu prichádza tiež jeho zrušenie na základe sťažnosti pre porušenie zákona. Pokiaľ by bolo
takéto rozhodnutie zrušené, prípadne zmenené, je splnenie uvedeného predpokladu vyplývajúceho z
citovaných ustanovení zodpovednosti štátu za škodu nepochybné.

6. K uplatneniu práva na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia v danej veci
došlo na základe tej skutočnosti, že žalobca bol spod obžaloby oslobodený. Toto rozhodnutie nebolo
zrušené. Je potrebné vziať na zreteľ, že po oslobodení spod obžaloby už neprichádza do úvahy podanie
opravného prostriedku proti uzneseniu o vznesení obvinenia, pretože je to z hľadiska trestného konania
bezpredmetné. Právoplatnosťou oslobodzujúceho rozsudku trestné konanie skončilo, čo znamená, že
v konaní pred súdom sa spáchanie trestného činu nepotvrdilo a zakladá to nezákonnosť rozhodnutí o
vznesení obvinenia, ktorých dôsledkom následne bolo samotné podanie obžaloby.

7. Zmyslom zákona č. 514/2003 Z. z. je, aby každá majetková ujma spôsobená nesprávnym či
nezákonným zásahom štátu proti občanovi bola odstránená. Žalobca, ktorý bol spod obžaloby
oslobodený, nesie materiálne dôsledky takéhoto rozhodnutia i keď sa ukázalo nesprávne. Je potrebné
na neho hľadieť ako na občana nevinného. Systematickým a logickým extenzívnym výkladom je možné
dôjsť k záveru, že rovnaký význam (dôsledky) ako zrušenie právoplatného uznesenia o vznesení
obvinenia pre jeho nezákonnosť, má aj oslobodenie spod obžaloby, ak k nemu došlo z určitých dôvodov.
Právo na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia nemá iba ten, kto si obvinenie
zavinil sám, a ten kto bol spod obžaloby oslobodený, alebo proti ktorému bolo trestné stíhanie zastavené
iba preto, že nie je za spáchaný trestný čin zodpovedný, alebo že mu bola udelená milosť, alebo že
trestný čin bol amnestovaný.



8. Ak v súvislosti s rozhodnutím orgánu činného v trestnom konaní fyzická osoba vynaložila náklady
na trovy obhajoby smerujúce k odstráneniu nežiaducich právnych dôsledkov na obvineného, štát
zodpovedá za takto vzniknutú škodu podľa § 1 ods. 1, § 3 ods. 1 písm. a/ zák. č. 514/2003 Z. z., a to
bez ohľadu na skutočnosť, či v trestnom konaní bol obvinenému obhajca ustanovený alebo či si ho zvolil
sám.  Je ústavne zaručeným právom každého mať právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými
štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to za podmienok ustanovených
zákonom (čl. 47 ods. 2 Ústavy SR,  čl. 37 ods.2 Listiny základný práv a slobôd).  V  súlade  s § 34
ods. 1 tretia veta Trestného poriadku, obvinený má právo zvoliť si obhajcu a s ním sa radiť aj počas
úkonov vykonávaných orgánom činným v trestnom konaní alebo súdom, pričom nie je rozhodujúce v
ktorom štádiu trestného konania si obvinený obhajcu zvolí . V súvislosti so zvolením si obhajcu žalobcovi
nepochybne vznikli trovy. Tu treba povedať, že žalobcovi nič nebránilo zvoliť si na zastupovanie v trestnej
veci aj dvoch zástupcov. Námietka žalovanej v tomto smere preto nie je dôvodná. Štát zodpovedá za
vznik škody, ktorej sa zbaviť nemôže.

9. Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí vydanom vo veci 4Cdo 183/2009 konštatoval, že na
jednej strane je povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní vyšetrovať a stíhať trestnú činnosť, na
druhej strane sa štát nemôže zbaviť zodpovednosti za postup týchto orgánov ak sa ich postup ukáže ako
mylný a zasahujúci do základných práv. V takejto situácii nie je rozhodné, ako orgány činné v trestnom
konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale to, či sa ich podozrenie v trestnom konaní potvrdilo.  Ďalej z
neho okrem iného vyplýva, že nárok na náhradu škody spôsobnej začatím a vedením trestného stíhania,
ktoré neskončilo právoplatným odsúdením je špecifickým prípadom zodpovednosti štátu podľa zákona
č. 514/2003 Z.z..

10. Aj v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vydaného vo veci 3Cdo 194/2010 a tiež v
rozhodnutí Krajského súdu v Prešove vydanom vo veci sp. zn.  8Co 3/2010 sa taktiež konštatuje, že v
súlade s ustálenou súdnou praxou zodpovedá štát i za škodu spôsobenú začatím (vedením) trestného
stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsudzujúcim rozhodnutím trestného súdu. Táto zásada bola
vyjadrená už vo viacerých skorších rozhodnutiach, ktoré sa týkali náhrady škody spôsobenej štátnym
orgánom v zmysle zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu
štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom. Rozhodovanie súdov podľa tohto zákona sa ustálilo
na názore, že ten, proti komu bolo trestné konanie zastavené alebo ten, kto bol oslobodený spod
obžaloby, má podľa ustanovení § 1 až § 4 zákona č. 58/1969 Zb. zásadne právo na náhradu škody
spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia. Na to nadviazal záver, že ten, proti komu bolo trestné
stíhanie zastavené, alebo ten, kto bol spod obžaloby oslobodený, má pri splnení ďalších zákonných
predpokladov podľa § 1 až § 4 zákona č. 58/1969 Zb. zásadne právo na náhradu škody spôsobenej
uznesením o vznesení obvinenia. Zmyslom právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu je,   aby každá
majetková ujma spôsobená nesprávnym, či nezákonným zásahom štátu bola odčinená.

11. Zákon č. 514/2003 Z.z. zakladá objektívnu zodpovednosť štátu, ktorej sa nemôže zbaviť.
Rozhodujúcim kritériom zákonnosti konania vedeného orgánom verejnej moci je výsledok tohto
konania. Zákon č. 514/2003 Z.z. výslovne neupravuje nárok na náhradu škody v prípade oslobodenia
obžalovaného spod obžaloby. Judikatúra dospela však k záveru, že ide o špecifický prípad
zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú začatím a vedením trestného stíhania, pri ktorom treba
vychádzať z analogického výkladu úpravy najbližšej, a to z úpravy zodpovednosti za škodu spôsobenú
nezákonným rozhodnutím.

12. Zákonom č. 412/2012 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 514/2003 Z.z. sa s účinnosťou od
01.01.2013 zmenilo aj ustanovenie § 4 zákona č. 514/2003 Z.z., ktoré určovalo orgán konajúci v mene
štátu. V zákone č. 412/2012 Z.z. absentujú prechodné ustanovenia, a preto je potom potrebné vychádzať
pri rozhodovaní z ustanovenia § 4 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení s účinnosťou od 01.01.2013. Pasívna
legitimácia je stav, ktorý znamená, že subjekt práva je nositeľom subjektívnej povinnosti vyplývajúcej
z hmotného práva. K pasívnej legitimácii sa súd vyjadruje v rozhodnutí vo veci samej vychádzajúc
zo skutkového stavu zisteného vykonaným dokazovaním. Riadne označenie štátu ako žalovaného
účastníka konania je náležitosťou riadneho návrhu na začatie konania. Štát je ako účastník konania
označený riadne, ak je súčasne s ním označený príslušný štátny orgán, ktorý bude za štát konať ( §
79 ods. 1 O.s.p.). Neoznačenie toho, kto má za štát konať, má za následok neúplnosť návrhu so
súčasným vznikom povinnosti súdu pokúsiť sa o odstránenie tejto vady postupom podľa ustanovenia §
43 O.s.p.. Znenie ustanovenia § 4 ods. 1 písm. b/ zákona č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom po 01.01.2013



hovorí, že vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1 koná
v mene štátu Ministerstvo vnútra SR, ak v trestnom konaní škodu spôsobil vyšetrovateľ Policajného
zboru alebo poverený príslušník Policajného zboru, a 1/ prokurátor nezamietol sťažnosť proti uzneseniu
vyšetrovateľa Policajného zboru alebo povereného príslušníka Policajného zboru a nepodal v trestnej
veci obžalobu príslušnému súdu alebo 2/ vyšetrovateľ Policajného zboru alebo poverený príslušník
Policajného zboru nekonal na základe záväzného pokynu prokurátora.

13. Na to, aby vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci, podľa § 3 ods. 1 v
mene štátu konalo Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, musia byť splnené kumulatívne podmienky,
a to, že v trestnom konaní škodu spôsobil vyšetrovateľ Policajného zboru alebo poverený príslušník
Policajného zboru a prokurátor nezamietol sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa Policajného zboru
alebo povereného príslušníka Policajného zboru a zároveň nepodal v trestnej veci obžalobu príslušnému
súdu.

14. V súdenej veci prokurátor Okresnej prokuratúry v T. uznesením zo dňa 19.02.2009  zamietol sťažnosť
ako nedôvodnú a následne dňa  01.07.2009 podal obžalobu na Okresný súd T.. Orgánom, ktorý má v
mene štátu konať je v súlade s ustanovením § 4 ods. 1 písm. f/ zákona č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom
od 01.01.2013 Generálna prokuratúra Slovenskej republiky.

15. Náhrada škody žalobcu pozostáva z náhrady trov konania, ktoré žalobcovi vznikli v konaní, v
ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie (§18 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z.). Súčasťou trov
konania sú trovy právneho zastúpenia, ktoré zahŕňajú účelne vynaložené hotové výdavky a odmenu
za zastupovanie, ktorá sa určí ako tarifná odmena advokáta. Súčasťou trov konania nie sú náklady na
predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody pred príslušným orgánom (§ 18 ods. 3 zákona č.
514/2003 Z.z.).

16. Nie je sporné, že žalobca v trestnom konaní bol zastúpený advokátom JUDr. Ambrózom Motykom,
ktorý si uplatnil odmenu za právnu pomoc v zmysle  vyhlášky č. 655/2004 Z.z.  vo výške 1.229,64 Eur,
ktorú mu žalobca aj zaplatil.

17. Pokiaľ ide o námietku žalovaného týkajúcu sa uplatnených nákladov cestovného, žalovaný nijako
nevyvrátil tvrdenia žalobcu, že na príslušné úkony cestoval osobným motorovým vozidlom a že sa ich
prípadne nezúčastnil.

18. Čo sa týka námietky premlčania vznesenej žalovaným, nárok sa za premlčaný nepovažoval,
nakoľko rozsudok Okresného súdu Bardejov vydaný vo veci 2T/116/2009 nadobudol právoplatnosť dňa
02.03.2013, kedy sa žalobca dozvedel o škode. Žiadosť o predbežné prerokovanie nároku bola doručená
Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky dňa  13.09.2013 a Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky
dňa 24.09.2013. Lehota 6-tich mesiacov na plnenie uplynula dňa 24.03.2014 a k podaniu žaloby došlo
dňa 20.05.2014, teda včas.

19. Vo vzťahu k duplicitnému uplatneniu nároku na náhradu trov konania, súd poukázal  na to, že vo veci
5C /298/2014 doposiaľ nebolo rozhodnuté, pričom  v uvedenej veci sa žalobca domáha náhrady škody,
ktorá mu vznikla s právnym zastúpením advokátom JUDr. Igorom Šafrankom a nie JUDr. Ambrózom
Motykom.

20. S prihliadnutím na uvedené  súd prvej inštancie zaviazal žalovaného nahradiť žalobcovi  škodu vo
výške 1229,64 Eur s príslušenstvom.  V prevyšujúcej časti bola žaloba žalobcu zamietnutá.

21. Vo vzťahu k zamietnutiu žaloby ohľadne sumy  83,06 Eur s príslušenstvom sa poukázalo na ust. §
18 ods. 3 veta druhá zákona č. 514/2003 Z.z., podľa ktorého súčasťou trov konania nie sú náklady na
predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody pred príslušným orgánom. Aj keď právny zástupca
žalobcu uviedol, že si tento nárok uplatňuje v zmysle ustanovenia § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka,
takto uplatnený nárok je potrebné posúdiť práve podľa ustanovenia § 18 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z.
ktorý vyslovne hovorí o nákladoch na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, a preto nárok
v tejto časti aj s uplatneným príslušenstvom bol zamietnutý.

22. Výrok o trovách bol odôvodnený ustanovením § 142 ods. 3 O.s.p..



23. Proti tomuto rozsudku podali v zákonom stanovenej lehote odvolania obaja účastníci.

24. Žalovaný navrhol rozsudok, s výnimkou jeho zamietavej časti, zrušiť a vec vrátiť na ďalšie
konanie. Zároveň pre prípad potvrdenia napadnutého rozsudku žiadal, aby odvolací súd vyslovil vo
výroku rozsudku prípustnosť dovolania, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného
významu, pričom za otázku zásadného významu považoval otázku oprávnenosti konať v mene štátu s
prihliadnutím na aplikáciu ustanovenia § 4 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. keďže aplikačná prax
jednotlivých súdov je rozdielna a neexistuje v uvedenej právnej otázke žiadne zjednocujúce stanovisko,
riešiace predmetný právny problém. Ako dôvod uviedol, že elementárnou podmienkou vyplývajúcou z
ustanovenia § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. pre vyvodenie zodpovednosti štátu za spôsobenú škodu
je zrušenie alebo zmena rozhodnutia, ktoré je označené ako titul pre náhradu škody. Táto jednoznačná
podmienka zákona nebola naplnená a súčasne v prípravnom konaní neboli využité možnosti vedúce ku
prípadnému zrušeniu uznesenia prokurátora, resp. vyšetrovateľa, aj keď Trestný poriadok takýto postup
umožňuje. Tvrdenie, že oslobodením obžalovaného sa konštatuje nezákonnosť rozhodnutia, nie je
správne a nezodpovedá zákonu. Civilný súd nie je ani povolaný konštatovať zákonnosť, či nezákonnosť
rozhodnutí orgánov prípravného konania. Zákonodarca určil, že podmienkou pre uplatnenie náhrady
škody je zrušenie alebo zmena rozhodnutia a to príslušným orgánom. Súd, ktorý rozhoduje o náhrade
škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu. V danej veci žiadne obdobné rozhodnutie vydané nebolo
a súd si nemôže záver o nezákonnosti rozhodnutí vydaných v trestnom konaní utvoriť sám, pretože
takýto postup ide proti vôli zákonodarcu a súčasne popiera i logiku trestného konania.  Podľa § 363 ods.
1 Trestného poriadku generálny prokurátor zruší právoplatné rozhodnutie prokurátora alebo policajta,
ak takým rozhodnutím alebo v konaní, ktoré mu predchádzalo, bol porušený zákon. Porušením zákona
sa rozumie podstatné pochybenie, ktoré mohlo ovplyvniť rozhodnutie vo veci. Podľa § 364 ods. 1
Trestného poriadku návrh na postup podľa § 363 ods. 1 môžu podať do troch mesiacov od právoplatnosti
napadnutého rozhodnutia
a/obvinený vo svoj prospech,
b/v prospech obvineného osoby, ktoré by mohli podať v jeho prospech odvolanie,
c/poškodený v neprospech obvineného,
d/zúčastnená osoba.
Žalobca, ako obvinený, návrh na postup podľa § 363 a nasl. Trestného poriadku nikdy nepodal.
Skutočnosť, že súd žalobcu ako obžalovaného spod obžaloby oslobodil, nespôsobuje spätne
nezákonnosť rozhodnutí orgánov prípravného konania. V tejto súvislosti sa poukázalo na nález
Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 13.11.2013 vydaný vo veci sp. zn. II.ÚS 163/2013, v ktorom
ústavný súd uviedol nasledujúci právny záver: „Skutočnosť, že vydaním uznesenia o vznesení obvinenia
dochádza k posunu v rámci procesných štádií trestného konania do štádia, v ktorom sa trestné konanie
vedie už pre vyšší stupeň pravdepodobnosti, že prešetrovaný skutok spáchala konkrétna osoba v tomto
uznesení označená, t.j. trestné konanie sa presúva do štádia zisťovania skutočnosti rozhodujúcich
pre potvrdenie alebo pre vyvrátenie tohto trestného obvinenia, ktoré je tak vlastne predpokladom
tohto šetrenia, tak vzhľadom na uvedené uznesenie o vznesení obvinenia, na vydanie ktorého boli
v čase jeho vydania splnené všetky zákonné predpoklady a z tohto dôvodu nebolo zrušené ani v
konaní o sťažnosti proti tomuto uzneseniu, nemožno bez ďalšieho považovať za nezákonné, resp.
za odporujúce zákonu iba z dôvodu, že v čase jeho vydania existujúca pravdepodobnosť o spáchaní
určitého skutku konkrétnou osobou sa neskôr z rôznych dôvodov nepotvrdila“. Úvaha, resp. tvrdenie,
že oslobodenie obžalovaného spod obžaloby spôsobuje nezákonnosť uznesení orgánov prípravného
konania, je v rozpore so zákonom. Vyššie citovaný nález ústavného súdu znamená výrazný posun v
porovnaní s predchádzajúcou judikatúrou viacerých súdov, ktorá nikdy nebola správna a zodpovedajúca
zákonu. Trestné konanie má svoje štádia, ktoré sú kvalitatívne odlišné a súčasne sa sčasti spravujú
aj rozličnými pravidlami. Ako konštatoval aj ústavný súd, úlohou prípravného konania je vykonanie
dokazovania, ktoré povedie k potvrdeniu alebo k vyvráteniu pôvodného podozrenia zo spáchania
konkrétneho skutku kvalifikovaného ako určitý trestný čin a to konkrétnou osobou. Pre takýto záver
svedčí už samotný názov tejto časti trestného konania - prípravné konanie. Pre vznesenie obvinenia
je potrebná určitá vyššia miera pravdepodobnosti, že skutku, napĺňajúceho znaky skutkovej podstaty
trestného činu, sa dopustila konkrétna osoba. Stačí ale iba určitá miera pravdepodobnosti, zákon
nevyžaduje a ani nemôže vyžadovať úplnú istotu. Podľa ustanovenia § 206 ods. 1 Trestného poriadku, ak
je na podklade trestného oznámenia alebo zistených skutočností po začatí trestného stíhania dostatočne
odôvodnený záver, že trestný čin spáchala určitá osoba, policajt bez meškania vydá uznesenie o
vznesení obvinenia, ktoré ihneď oznámi obvinenému. Ak je už na podklade trestného oznámenia



dostatočne odôvodnený záver, že skutku sa dopustila konkrétna osoba, zákon umožňuje, aby bolo
jedným uznesením rozhodnuté o začatí trestného stíhania aj o vznesení obvinenia. Podľa ustanovenia
§ 206 ods. 2 Trestného poriadku o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia možno rozhodnúť
jedným uznesením, ktoré policajt oznámi bez zmeškania obvinenému. Ani pre podanie obžaloby zákon
nevyžaduje istotu o vine. Podľa ustanovenia § 234 ods. 1 Trestného poriadku, ak výsledky vyšetrovania
alebo skráteného vyšetrovania dostatočne odôvodňujú postavenie obvineného pred súd, prokurátor
podá obžalobu príslušnému súdu, pripojí k nej spisy, ich prílohy a dôkazné predmety. Pri existencii
dvoch skupín dôkazov prokurátor podá obžalobu. Ak sa ale nepodarí existujúce rozpory odstrániť ani
dokazovaním na hlavnom pojednávaní za uplatnenia všetkých zásad trestného konania a súd bude toho
názoru, že existujú pochybnosti, musí postupovať podľa zásady in dubio pro reo, teda v pochybnostiach
v prospech obvineného. Súdne rozhodnutie je výsledkom dokazovania v kontradiktórnom procese. Kým
pre vznesenie obvinenia a podanie obžaloby postačuje pravdepodobnosť, že sa skutok stal, spáchal ho
obvinený a skutok napĺňa znaky skutkovej podstaty trestného činu, pre uznanie viny sa vyžaduje istota.
Bez uskutočnenia prípravného konania by ale nebolo možné uskutočniť ani súdne konanie. O začatí
trestného stíhania vo veci rozhodoval vyšetrovateľ, pričom následne bolo vykonávané dokazovanie za
účelom ozrejmenia, či existuje zavinenie konkrétnej osoby. Orgány prípravného konania sa snažili plniť
svoje povinnosti zodpovedne, čo je zrejmé z celého spisu. Orgány prípravného konania postupovali
so všetkou starostlivosťou a na základe zabezpečených dôkazov. Na základe zabezpečených dôkazov
rozhodol vyšetrovateľ o vznesení obvinenia a následne prokurátor o zamietnutí sťažnosti obvineného.
Tento postup bol zákonný a dôvodný vzhľadom na zabezpečené dôkazy. Súd trestné stíhanie nezastavil,
i keď tak mohol rozhodnúť, ak by preskúmaním obžaloby a spisu bol už v tom čase toho názoru,
že sa nejedná o trestný čin, resp., že trestný čin nespáchal obvinený. Ak by existovali závažné
procesné chyby, mohol a mal obžalobu odmietnuť. Súd naopak obžalobu predbežne prejednal a nariadil
hlavné pojednávanie, teda plne si osvojil výsledky prípravného konania, ktoré považoval za dostatočné
pre takýto postup. Súd oslobodil obžalovaného spod obžaloby v zmysle zásady in dubio pro reo,
pričom odlišné vyhodnotenie výsledkov vykonaného dokazovania nemožno považovať za nezákonné
rozhodnutie a v zmysle ust. § 3 ods. 1 písm. a) zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov. Nie menej podstatnou je tá
skutočnosť, že na súde sa konanie viedlo viac ako 3 a pol roka a prvé pojednávanie bolo vytýčené po
3 rokoch od spáchania skutku. Z tohto dôvodu je preto logické, že svedkovia sa odchýlili od svojich
výpovedí z prípravného konania a opadnutie emócií a rozličný pohľad na vec po takom dlhšom čase bolo
nepochybne príčinou aj zmenených výpovedí svedkov, na ktoré súd v odôvodnení rozsudku poukázal.
Žalobcovi nevznikol nárok na náhradu škody. Pre vydanie rozhodnutí orgánov  prípravného konania, teda
uznesenia o vznesení obvinenia a uznesenia prokurátora o zamietnutí sťažnosti obvineného, ktoré boli
označené ako titul pre náhradu škody, boli splnené všetky zákonné podmienky. Prokurátor postupoval
v súlade so zákonom aj pri podaní obžaloby. Skoršia judikatúra všeobecných súdov, ktorá uplatňovala
analogický výklad so záverom, že ide o špecifický prípad zodpovednosti za škodu s tým, že rovnaký
význam ako zrušenie právoplatného uznesenia o vznesení obvinenia má tiež zastavenie trestného
stíhania alebo oslobodenie spod obžaloby nie je správna a súladná so zákonom. Oslobodenie spod
obžaloby nemôže bez ďalšieho spôsobovať nezákonnosť rozhodnutia vyšetrovateľa, či prokurátora.
Vzhľadom na vyššie popísaný skutkový a právny stav, osobitosti prejednávaného prípadu, by priznanie
uplatneného nároku na náhradu škody žalobcovi bolo v rozpore s dobrými mravmi ako súhrnom etických,
všeobecne uznávaných a udržiavaných zásad. Z ustanovenia § 18 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z.
vyplýva, že náhrada škody zahŕňa náhradu takých trov konania, ktoré boli účelne vynaložené v konaní,
v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie. Rozsah náhrady trov konania ešte viacej upresňuje ust. §
18 ods. 3 veta prvá zákona č. 514/2003 Z.z., podľa ktorého súčasťou trov konania sú aj trovy právneho
zastúpenia, ktoré zahŕňajú účelne vynaložené hotové výdavky a odmenu za zastupovanie, ktorá sa
určí ako tarifná odmena advokáta. Poškodenému v rámci náhrady trov konania nemožno priznať inú
ako tarifnú odmenu. Žalobcovi tak nie je možné priznať nárok na náhradu škody spočívajúcej v úhrade
cestovného a náhrady za stratu času svojmu obhajcovi. V pôvodnom trestnom konaní si žalobca počas
prípravného konania dňa 18.10.2008 zvolil ako právneho zástupcu advokáta JUDr. Igora Šafranka. Po
podaní obžaloby si dňa 01.06.2011 zvolil ešte ďalšieho právneho zástupcu, a to JUDr. Ambróza Motyku.
Na Okresnom súdu Stará Ľubovňa pod sp. zn. 5C/298/2014 je vedené obdobné konanie, v ktorom si
žalobca uplatňuje nárok na náhradu škody spočívajúcej taktiež v majetkovej ujme z titulu advokátskych
trov zaplatených právnemu zástupcovi JUDr. Igorovi Šafrankovi. Tak v konaní 5C/298/2014 ako aj
v tomto konaní si obidvaja obhajcovia za rovnaké úkony uplatnili trovy konania v plnej výške, ktoré
následne premietli do nároku na náhradu škody. Obidvaja zvolení obhajcovia si uplatnili náhradu trov
konania v plnej výške za účasť na hlavnom pojednávaní dňa 22.03.2012, 26.09.2012, 10.12.2012 a



14.02.2013. Sumu priznanú v plnej výške za vyššie špecifikované úkony JUDr. Ambrózovi Motykovi je
potrebné považovať za neúčelne vynaložené trovy konania.
25. Žalobca navrhol rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti zmeniť tak, aby
žalovanému bola uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 83,06 Eur s 5,25 % úrokom z omeškania
ročne od 25.03.2014 do zaplatenia do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Zdôraznil, že ust. § 18 ods.
3 veta druhá zákona č. 514/2003 Z.z. sa vzťahuje na trovy konania vzniknuté v konaní o predbežnom
prerokovaní nároku na náhradu škody. V danom prípade však príslušný orgán nárok žalobcu neuznal,
resp. ho ani žiadnym spôsobom neprerokoval. V prípade, ak by pri predbežnom prerokovaní nároku na
náhradu škody príslušný orgán pohľadávku uznal, poškodený nemá na trovy právneho zastúpenia podľa
citovaného ustanovenia naozaj právo. Toto ustanovenie bolo žalobcom celkom zjavne akceptované,
keď v žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody si trovy právneho zastúpenia za
toto konanie neuplatňoval. Podľa rozsudku Najvyššieho súdu SR zo dňa 30.03.1999 vydaného vo veci
2Cdo/7/1999 uverejneného v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR č. 26/2000
náklady spojené s predbežným prerokovaním nároku na náhradu škody podľa zákona č. 58/1969 Zb.
sú príslušenstvom tohto nároku. Prijaté rozhodnutie vychádzalo z právnej úpravy zákona č. 58/1969 Zb.
o zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným
postupom, avšak jeho právne závery sú plne aplikovateľné aj v prípade právnej úpravy zodpovednosti
štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci podľa zákona č. 514/2003 Z.z.

26. Odvolací súd v zmysle zásad ust. § 379, § 380 a § 381 CSP preskúmal napadnutý rozsudok spolu
s konaním, ktoré mu predchádzalo, vec prejednal bez nariadenia pojednávania a zistil, že len odvolanie
žalobcu je opodstatnené.

27. Vo veci, s výnimkou výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti, sa v dostatočnom rozsahu
zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený správny právny záver. Keďže ani v priebehu
odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil
náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia prvoinštančným súdom, na ktoré, s výnimkou záveru
o nedôvodnosti nároku ohľadne zaplatenia sumy 83,06 Eur s 5,25 % úrokom z omeškania ročne od
25.03.2014 do zaplatenia, v plnom rozsahu odkazuje.

28. Len na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku, s výnimkou výroku o zamietnutí žaloby v
prevyšujúcej časti, je potrebné poukázať na skutočnosť, podľa ktorej otázku, ktorý orgán koná vo veci
náhrady škody spôsobenej orgánom verejnej moci  upravuje ustanovenie § 4 zákona č. 514/2003 Z.z o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov. Vzhľadom
na charakter prejednávanej veci do úvahy môže prichádzať Ministerstvo spravodlivosti SR, Ministerstvo
vnútra SR a Generálna prokuratúra SR.

29. Podľa ustanovenia § 4 ods. 1 písm. a) zákona č. 514/2003 Z.z. Ministerstvo spravodlivosti SR mohlo
konať v mene štátu len za predpokladu, ak škoda vznikla v dôsledku rozhodnutia vydaného súdom alebo
ak škoda bola spôsobená nesprávnym úradným postupom súdu.

30. Žalobca ako obžalovaný bol rozsudkom Okresného súdu Bardejov zo dňa 14.02.2013, č.k.
2T/116/2009-344 spod obžaloby oslobodený. V prípade oslobodenia obžalovaného sa odstraňuje
protiprávny stav, ktorý spôsobil v trestnom konaní vyšetrovateľ alebo prokurátor, a teda oslobodzujúcim
rozsudkom súdu nemôže dôjsť k zásahu do práv a tým i ku vzniku škody. Oslobodzujúci rozsudok
charakter nezákonného rozhodnutia nemá.

31. Ministerstvo vnútra SR môže konať v mene štátu len vtedy, ak v trestnom konaní škodu spôsobil
vyšetrovať Policajného zboru alebo poverený príslušník Policajného zboru a prokurátor nezamietol
sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa Policajného zboru alebo povereného príslušníka Policajného
zboru a nepodal v trestnej veci obžalobu príslušnému súdu, alebo vyšetrovateľ Policajného zboru alebo
poverený príslušník Policajného zboru nekonal na základe záväzného pokynu prokurátora. Uvedené
vyplýva z ust. § 4 ods. 1 písm. b) zákona č. 514/2003 Z.z.

32. Proti uzneseniu, ktorým bolo začaté proti žalobcovi trestné stíhanie žalobca podal sťažnosť a táto
bola prokurátorom Okresnej prokuratúry v T. zamietnutá. Následne prokurátor Okresnej prokuratúry v T.
podal na žalobcu obžalobu na Okresný súd Bardejov. Vzhľadom na uvedené, k tomu, aby za štát mohlo
konať Ministerstvo vnútra SR, zákonné podmienky splnené neboli.



33. Jediným orgánom, ktorý môže za štát konať je preto Generálna prokuratúra SR, čo priamo vyplýva
z ust. § 4 ods. 1 písm. f) zákona č. 514/2003 Z.z. Podľa tohto ustanovenia vo veci náhrady škody, ktorá
bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1 koná v mene štátu Generálna prokuratúra SR,
ak škodu spôsobil štátny orgán podľa osobitného predpisu v občianskom súdnom konaní, v trestnom
konaní alebo správnom konaní.

34. Každé trestné konanie negatívne ovplyvňuje osobný život trestne stíhaného, na ktorého sa síce
do okamihu právoplatnosti meritórneho rozhodnutia prihliada ako na nevinného, ale už samotný fakt
trestného stíhania je záťažou pre každého obvineného. Už samotné trestné stíhanie výrazne zasahuje
do súkromného a osobného života jednotlivca, do jeho cti a dobrej povesti. Je potrebné zdôrazniť, že
na jednej strane je povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní vyšetrovať a stíhať trestnú činnosť,
na druhej strane sa štát nemôže zbaviť zodpovednosti za postup týchto orgánov, ak sa ukážu ich
predpoklady ako mylné a nesprávne. Ak má byť jednotlivec povinný sa takýmto úkonom vôbec podrobiť,
musí v právnom štáte existovať garancia, že v prípade preukázania, že trestnú činnosť nespáchal,
dostane sa mu odškodnenia za všetky úkony, ktorým bol zo strany štátu podrobený.

35. Zákon č. 514/2003 Z.z. zakladá objektívnu zodpovednosť štátu bez ohľadu na zavinenie, ktorej sa
nemôže zbaviť. Neposudzuje sa teda správnosť rozhodnutia jeho orgánu z hľadiska, či pri rozhodovaní
porušil právnu povinnosť a škodu zavinil. Rozhodujúcim kritériom zákonnosti konania vedeného
orgánom verejnej moci je výsledok tohto konania.

36. Náhrada škody v súlade s ust. § 18 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. zahŕňa aj náhradu účelne
vynaložených trov konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné
rozhodnutie alebo rozhodnutie o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutie o väzbe, zatknutí a
inom pozbavení osobnej slobody alebo vykonané zadržanie a v konaní, v ktorom bolo rozhodnutie
zrušené alebo bolo trestné stíhanie zastavené alebo v ktorom bola vec postúpená inému orgánu.

37. I keď jedným zo základných predpokladov zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným
rozhodnutím v zmysle ust. § 6 ods. 1 veta prvá zákona č. 514/2003 Z.z. je zrušenie alebo zmena
právoplatného rozhodnutia, ktorým bola spôsobená škoda, treba mať na zreteli, že zmyslu právnej
úpravy zodpovednosti štátu za škodu zodpovedá, aby každá majetková ujma spôsobená nesprávnym,
či nezákonným zásahom štátom bola odčinená. Zákon č. 514/2003 Z.z. výslovne neupravuje nárok na
náhradu škody v prípade oslobodenia obžalovaného spod obžaloby. Judikatúra dospela k záveru, že
ide o špecifický prípad zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú začatím a vedením trestného stíhania,
pri ktorom treba vychádzať z analogického výkladu úpravy najbližšej, a to z úpravy zodpovednosti za
škodu spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Rovnaký význam ako zrušenie právoplatného uznesenia
o vznesení obvinenia pre nezákonnosť má v tomto zmysle tiež zastavenie trestného stíhania alebo
oslobodenie spod obžaloby. Skutočnosť, že nedošlo k zrušeniu rozhodnutia, ktorým sa začína trestné
stíhanie na tom nič nemení. Podstata nároku na náhradu škody sa totiž v tomto prípade neviaže na
správnosť postupu orgánov činných v trestnom konaní pri začatí trestného stíhania, ale na samotný
výsledok trestného stíhania.

38. Pokiaľ ide o nález Ústavného súdu SR zo dňa 13.11.2013 vydaný vo veci II. ÚS 163/2013, na
ktorý poukazuje žalovaný, ani z tohto rozhodnutia nevyplýva, aby právo na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím bolo možné uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škody
spôsobená bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. V tomto náleze bolo
konštatované iba to, že uznesenie o vznesení obvinenia, na vydanie ktorého boli v čase vydania splnené
všetky zákonné predpoklady a z tohto dôvodu nebolo zrušené ani v konaní o sťažnosti proti tomuto
uzneseniu, nemožno bez ďalšieho považovať za nezákonné, resp. za odporujúce zákonu iba z dôvodu,
že v čase jeho vydania existujúca pravdepodobnosť o spáchaní určitého skutku konkrétnou osobou
sa neskôr z rôznych dôvodov nepotvrdila. Ústavný súd SR v tomto rozhodnutí teda konštatuje, že za
nezákonné nemožno bez ďalšieho považovať také uznesenie o vznesení obvinenia, pri ktorom boli v
čase jeho vydania splnené všetky zákonné predpoklady. Jedným z takýchto predpokladov pre vznesenie
obvinenia podľa ust. § 206 ods. 1 Trestného poriadku je existencia dostatočne odôvodneného záveru
o spáchaní trestného činu určitou osobou. Podľa odôvodnenia oslobodzujúceho rozsudku Okresného
súdu Bardejov zo dňa 14.02.2013, č. k. 2T/116/2009-344 nikto žalobcu nevidel v priestoroch bytového
domu v deň, kedy sa mal podľa obžaloby dopustiť prečinu poškodzovania cudzej veci. Výpoveď svedka



P. I. z prípravného konania akceptovaná byť nemohla pre porušenie ust. § 135 Trestného poriadku pri
vedení výsluchu. Rovnako nikto nevidel, aby žalobca mal nejakú horľavú látku v daný večer a nikto ani
necítil prítomnosť dymu na pokožke, resp. na šatách žalobcu. Zo skutku ho teda priamo neusvedčovala
žiadna osoba a neboli zistené žiadne právne relevantné nepriame dôkazy, na základe ktorých by
bolo možné nepochybne uviesť, že skutok v zmysle obžaloby spáchal žalobca. Obranu obžalovaného
potvrdzovali v konečnom dôsledku všetci svedkovia, okrem svedka S. P., ktorého výpoveď pred súdom
sa nepovažovala za dôveryhodnú. Okrem toho nebolo preukázané, aby požiar vznikol tak, ako ho
popisuje obžaloba, totiž úmyselným založením. Samotný požiarny technik nevylúčil, že požiar mohol
vzniknúť aj z nedbanlivosti od pohodenej cigarety. Za takejto dôkaznej situácie k vzneseniu obvinenia
a následnému podaniu obžaloby dôjsť nemalo.

39. Právne bezvýznamný je i poukaz žalovaného na ust. § 363 ods. 1 a § 364 ods. 1 Trestného poriadku.
Tieto ustanovenia sú zaradené do 3. časti 8. hlavy Trestného poriadku upravujúcej mimoriadne opravné
prostriedky. Podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím
vyplývajúcou z ust. § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. nie je podanie mimoriadneho opravného
prostriedku proti nezákonnému rozhodnutiu.

40. Vo veci nie je možné stotožniť sa s tvrdením, podľa ktorého žalobcovi nie je možné priznať nárok na
náhradu škody spočívajúcej v úhrade cestovného a náhrady za stratu času v súvislosti s jeho právnym
zastupovaním. Podľa ust. § 18 ods. 3 veta prvá zákona č. 514/2003 Z.z. súčasťou trov konania sú aj trovy
právneho zastúpenia, ktoré zahŕňajú účelne vynaložené hotové výdavky a odmenu za zastupovanie.
V zmysle ust. § 15 Vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie
právnych služieb, advokát má popri nároku na odmenu aj nárok na náhradu hotových výdavkov, medzi
ktoré sa zaraďujú i cestovné výdavky a nárok na náhradu za stratu času. Žalovaný ničím právne
významným nespochybnil výšku priznaného cestovného a náhrady za stratu času.

41. Vo vzťahu k úkonom označeným ako účasť na hlavnom pojednávaní dňa 22.03.2012, 26.09.2012,
10.12.2012 a 14.02.2013 je potrebné uviesť, že doposiaľ nebolo rozhodnuté o iných trovách právneho
zastúpenia ako tých, ktoré súviseli so zastupovaním žalobcu JUDr. Ambrózom Motykom. Ak si žalobca
v súvislosti s nárokom na náhradu škody v inom konaní vedenom na Okresnom súde Stará Ľubovňa
pod sp. zn. 5C/298/2014 uplatňuje trovy právneho zastúpenia za tie isté právne úkony v súvislosti
so zastupovaním jeho osoby JUDr. Igorom Šafrankom, bude úlohou súdu prvej inštancie s touto
skutočnosťou sa vyrovnať vo veci 5C/298/2014 Okresného súdu Stará Ľubovňa a posúdiť, či tieto trovy
právneho zastúpenia majú charakter trov účelne vynaložených alebo nie.

42. S prihliadnutím na uvedené, odvolací súd postupom vyplývajúcim z ust. § 387 CSP rozsudok vo
výroku o uložení povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi sumu 1.229,64 eur s príslušenstvom ako
vecne správny potvrdil.

43. Zároveň zmenil rozsudok (§ 388 CSP) v jeho zamietavej časti tak, že žalovanému uložil povinnosť
zaplatiť žalobcovi sumu 83,06 Eur s 5,25 % úrokom z omeškania ročne od 25.03.2014 do zaplatenia
do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

44. Suma 83,06 Eur pozostáva z odmeny právneho zástupcu žalobcu za jeden úkon právnej služby
(žiadosť o predbežné prerokovanie nároku o náhradu škody zo dňa 11.09.2013) vo výške 61,41 Eur (§
10 ods. 1 Vyhlášky č. 655/2004 Z.z.) vypočítanej z hodnoty uplatneného nároku na náhradu škody vo
výške 1.229,64 Eur, z režijného paušálu za jeden úkon právnej služby vo výške 7,81 Eur a zo sumy
13,84 Eur tvoriacej 20 % DPH.

45. Priznaná čiastka 83,06 Eur predstavuje náklady na predbežné prerokovanie nároku na náhradu
škody. Náklady na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody v zmysle ustanovenia § 18 ods. 3
veta druhá zákona č. 514/2003 Z.z. síce nie sú súčasťou trov konania, a teda ani škodou, ktorú by bolo
možné nahradiť, avšak takéto náklady bez akýchkoľvek pochybností tvoria príslušenstvo pohľadávky,
čo je zrejmé z ust. § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka. V súlade s týmto ustanovením príslušenstvom
pohľadávky sú úroky, úroky z omeškania, poplatok z omeškania a náklady spojené s jej uplatnením.
Možnosť použitia tohto ustanovenia vyplýva z ustanovenia § 25 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., podľa
ktorého, ak § 26 neustanovuje inak, právne vzťahy vrátane predbežného prerokovania nároku podľa



tohto zákona sa spravujú Občianskym zákonníkom. Náklady spojené s predbežným prerokovaním
nároku na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. sú príslušenstvom tohto nároku.

46. Keďže žalobca vo veci samej mal plný úspech, odvolací súd tomuto účastníkovi priznal náhradu trov
celého konania v rozsahu 100 %  v súlade s ust. § 396 ods. 1, ods. 2, § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1, ods.
2 CSP s tým, že o výške náhrady týchto trov rozhodne súd prvej inštancie.

47.  Rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "4C/221/2014", "guid": "31aba8a1-4661-4992-b4c4-7ac1442a58c7:b62e0648-3349-4218-a16d-bc7540818c7f", "vztah": "zmenene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:3875a92f-454c-4a0c-836b-5ebb96606a0e", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 163/2013", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 163/2013 z 13. 11. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-11-13", "citacie_n": 296, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3875a92f-454c-4a0c-836b-5ebb96606a0e"}], "citovane_v": []}