Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 16Co/67/2013 z 20. 3. 2013 Citácia: rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica z 20. marca 2013, sp. zn. 16Co/67/2013, ECLI:SK:KSBB:2013:6812203178.2 Krajský súd Banská Bystrica | 16Co/67/2013 | ECLI:SK:KSBB:2013:6812203178.2 | 2013-03-20 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Vlastnícke právo k nehnuteľnostiam Citované ustanovenia: /SK/ZZ/0/0/#paragraf-134 Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/af7f8022-144e-4102-8cfc-40e3a5593211 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2013:6812203178.2 Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 16Co/67/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6812203178
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 03. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivica Hanusková
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2013:6812203178.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivice Hanuskovej a
členov senátu JUDr. Alexandra Mojša a JUDr. Márie Rišiaňovej v právnej veci navrhovateľa Mesto
Revúca, IČO: 00328693, Námestie slobody č. 13/17, 050 01 Revúca proti odporcom 1/ D.. E. P., bytom
D. č. XXX/X, XXX XX S., 2/ O.. O. S., bytom Vl. B. č. XXXX/XX, XXX XX S., obaja odporcovia právne
zastúpení Advokátskou kanceláriou JUDr. Jozef Plačko, s.r.o., so sídlom Námestie Andreja Hlinku č.
29/37, Považská Bystrica, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, o odvolaní odporcov 1/ a 2/
proti rozsudku Okresného súdu Revúca č. k. 6C/38/2012 - 89 zo dňa 10. 12. 2012, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Odporcom 1/ a 2/ náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd vyhovel návrhu navrhovateľa, ktorý sa žalobou došlou súdu dňa
21.05.2012 domáhal určenia vlastníctva k pozemku - parcele reg. „C“ číslo 747, druh pozemku zastavaná
plocha a nádvorie o výmere 6133 m2, k. ú. S., obec S., okres S., zapísaného na LV č. XXXX. Návrh
odôvodňoval tým, že v katastri nehnuteľností je vedený duplicitný zápis vlastníctva k predmetnej parcele,
resp. pozemku, pretože ako vlastníci parciel reg. „E“ č. 754, 755, 756, 762, 763 a 764, ktoré sú súčasťou
parcely reg. „C“ č. 747 sú vedení odporcovia 1/ a 2/. Zároveň uložil odporcovi 1/, ako aj odporcovi 2/,
každému zvlášť, zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov konania vo výške 99,50 € do troch dní odo dňa
právoplatnosti tohto rozsudku.

V odôvodnení rozhodnutia okresný súd uviedol, že na základe vykonaného dokazovania a právneho
posúdenia veci dospel k záveru, že návrh navrhovateľa je dôvodný. Vzhľadom na to, že v prejednávanej
veci sa jedná o tzv. určovaciu žalobu, okresný súd sa primárne zaoberal existenciou naliehavého
právneho záujmu navrhovateľa na požadovanom určení. Mal za to, že zápis rozdielnych vlastníkov
k určitému pozemku, a to jedného v rámci parc. registra „C“ a druhého v rámci parc. registra
E“, je prípadom sporného stavu duplicitného vlastníctva, ktorý je potrebné odstrániť. Určovací návrh
je teda prípustný pri spornosti práv /právnych vzťahov/ k nehnuteľnostiam evidovaných v katastri
nehnuteľností, ak rozsudok vyhovujúci návrhu môže privodiť zosúladenie evidovaného a právneho
stavu. Z vykonaných dôkazov považoval za nesporné, že parc. reg. „E“ nadobúdal Československý štát
v rokoch 1965 až 1968. Následne vec posúdil v zmysle ust. § 47, § 134 a § 135 v rozhodnej dobe
účinného Občianskeho zákonníka, ako aj v zmysle § 11 v rozhodnej dobe účinného Hospodárskeho
zákonníka č. 109/1964 Zb.. Z vyššie uvedených právnych predpisov vyvodil, že k nadobudnutiu
majetku do socialistického vlastníctva nebola potrebná registrácia štátnym notárstvom, keď uvedené
vyplýva aj z Inštrukcie Ministerstva spravodlivosti a Ministerstva poľnohospodárstva, lesného a vodného
hospodárstva z 19. mája 1964, ktorou sa vydáva SMERNICA o postupe pri registrácii zmlúv na



štátnych notárstvach a pri udeľovaní súhlasu k prevodom a nájmom niektorých druhov nehnuteľností
okresnými národnými výbormi, podľa ktorej v čl. 9 registrácii, a ani súhlasu okresného národného
výboru nepodliehajú zmluvy o prevode nehnuteľností do socialistického spoločenského vlastníctva,
napr. štátu, družstevných, spoločenských a iných socialistických organizácii, a pod., a to bez ohľadu
na druh nehnuteľností a povahu osobného alebo súkromného vlastníckeho vzťahu prevodcu k
prevádzanej nehnuteľnosti. Podľa čl. 10 tejto Smernice registrácia sa taktiež nevykonáva, ani súhlas
okresným národným výborom sa neudeľuje k vzniku právnych vzťahov k nehnuteľnostiam, založených
rozhodnutím štátneho orgánu, napr. súdu, štátneho notárstva, národného výboru a pod. Z uvedeného
mal za preukázané, že štát nadobúdal vlastníctvo v prípade vyvlastnenia dňom uvedeným v tomto
rozhodnutí a v prípade zmluvy dňom prevzatia nehnuteľností. Zároveň konštatoval, že nadobúdanie
sporných parciel Československým štátom sa dialo v súlade s investičnou akciou úpravy námestia pred
kultúrnym domom, v súvislosti s čím štát cielene vykupoval, prípadne vyvlastňoval parcely občanov
potrebné pre túto investičnú akciu. Sporné parcely registra „E“ sa stali súčasťou parcely reg. „C“ č. 747
totožnej s parcelou č. 747 predchádzajúcej evidencie nehnuteľností. Mal za nepochybné, že správa
parcely č. 747 bola na základe hospodárskej zmluvy zo dňa 30.08.1989 prevedená z ONV Rožňava na
MsNV Revúca, a následne bola táto parcela predmetom prechodu vlastníctva zo štátu na Mesto Revúca
v zmysle zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí.

K námietke odporcov týkajúcej sa ochrany vlastníctva nadobudnutého od nepravého dediča uviedol, že
„sporné parcely v čase smrti osôb, po ktorých boli prejednané v rámci dedičských, resp. dodatočných
dedičských konaní týmto osobám nepatrili, nemohli byť predmetom dedenia.“ Vzhľadom na čas
dodatočných dedičských konaní neprichádza do úvahy ani vydržanie týchto parciel, pričom naviac zo
strany žalovaných nebolo ani tvrdené, že tu podmienky držby v zmysle vôle s vecou nakladať ako s
vlastnou a faktické ovládanie veci zo strany dedičov existovali. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie
Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 28Cdo 2264/2009.

Na záver poznamenal, že vlastníctvo navrhovateľa k uvedenej parcele reg. „C“ č. 747 nebolo nikdy
spochybňované a navrhovateľ s uvedenou parcelou nakladal ako s vlastnou, potom aj v prípade,
ak by hypoteticky vlastníctvo Československého štátu k uvedenej parcele nebolo dané z nejakých
dôvodov, nemalo by to vplyv na nadobudnutie vlastníctva navrhovateľom titulom vydržania podľa § 134
Občianskeho zákonníka, pretože dobromyseľnosť navrhovateľa bola založená protokolom o prechode
vlastníctva a navrhovateľ s uvedenou parcelou nakladá ako s vlastnou a zároveň ju fakticky ovláda od
roku 1991.

O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O. s. p. a ich náhradu priznal v konaní plne úspešnému
navrhovateľovi.

Proti tomuto rozsudku podali v zákonnej 15 dňovej lehote ( ust. § 204 ods. 1, veta prvá, O. s. p.) odvolanie
odporcovia 1/ a 2/. Opätovne namietali existenciu naliehavého právneho záujmu na určení vlastníctva
žalobcu k označenému pozemku parc. č. CKN 747 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 6.133 m2
zapísanej na LV č. XXXX pre k. ú. S., nakoľko v danom prípade sa nejedná o duplicitu vlastníctva, a to
vo vzťahu k všetkým nehnuteľnostiam, ktoré sú predmetom sporu. Odporcovia naďalej tvrdia, že do 31.
08. 2008 bola parcela CKN 747 zapísaná v prospech navrhovateľa len v časti, a až po tomto dátume
si navrhovateľ zapísal aj zvyšok parcely. Za hlavnú príčinu existencie sporného vlastníctva považovali
historické okolnosti na strane navrhovateľa, ktorý k predmetu vlastníctva vôbec nevystupoval ako riadny
vlastník. Odporcovia, ktorí dobromyseľne nadobúdali vlastnícke právo k nehnuteľnostiam evidovaným
v katastrálnom operáte v stave registra „E“ - KN od osôb, ktoré mali vlastnícke právo k sporným
nehnuteľnostiam priznané súdom, ( a teda judikované aj v dedičskom konaní ), nemôžu byť postihnutí
opomínaním vlastníckych povinností navrhovateľom. Okresnému súdu vytýkali, že v konaní nevykonal
nimi navrhované dôkazy a stotožnil sa len so správami zo správy katastra. Okresný súd zároveň podľa
nich neprihliadal na skutočnosť, že odporcovia nadobudli vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam
od nepravých dedičov, ktorým súd v inom konaní priznal vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam na
základe zápisov v katastri nehnuteľností a na základe predchádzajúcich dedičských konaní. Zdôraznili,
že súdy majú povinnosť poskytnúť ochranu tretiemu dobromyseľnému nadobúdateľovi veci, pretože
Slovenská republika je právny štát a je nutné vychádzať z princípu právnej istoty a ochrany práv



nadobudnutých v dobrej viere. Naopak, navrhovateľ si sám uzurpoval vlastnícke právo, neskúmajúc, či
skutočne k prevodu mohlo dôjsť, resp., či došlo. Súd preto nekonal v súlade s princípom právnej istoty
a ústavnej ochrany vlastníckeho práva a v tejto súvislosti poukázal na stanovisko sudcov Najvyššieho
súdu Českej republiky uverejnené v Stanovisku občianskoprávneho a obchodného kolégia Najvyššieho
súdu Českej republiky z 19. 04. 2006 pod sp. zn. Cpjn 201/2005. Považoval za nesporné, že v tejto
veci pochybil právny predchodca navrhovateľa, ktorý mal v zmluvách a vo vyvlastňovacích dekrétoch
danú povinnosť ohlásiť zmeny evidované štátnym notárstvom vo vzťahu k jednotlivým parcelám aj na
úrade geodézie. Konštatoval, že: „právny predchodca navrhovateľa mal povinnosť právnu - zmluvnú,
ku ktorej sa sám zaviazal a túto porušil, čím umožnil, že v rámci zisťovania majetku po pôvodných
vlastníkoch, aby neprevedené parcely a nehnuteľnosti boli v stave, v akom boli objavené po ukončení
pôvodných dedičských konaní dodatočne prejednané ako dedičstvo a následne prededené a vlastníctvo
k nim prešlo na základe rozhodnutia súdu - súdneho komisára na dedičov, ktorí ho následne ďalšími
právnymi úkonmi previedli na odporcov“.

Všetky vyššie uvedené tvrdenia podľa odporcov spochybňujú tvrdenia súdu, ako aj aplikáciu zákonných
ustanovení a deklarované skutkové a právne zistenia. V konaní bola porušená rovnosť strán účastníkov
konania, keď bol navrhovateľ neodôvodnene zvýhodnený jednostranným hodnotením ním predložených
dôkazov. Pokiaľ ide o náhradu trov konania namietali, že okresný súd pochybil, keď uložil odporcom
povinnosť zaplatiť súdny poplatok duplicitne, teda každému vo výške 99,50 €. Navrhli, aby odvolací súd
rozsudok súdu prvého stupňa v celom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a
rozhodnutie, alebo, aby rozhodnutie súdu prvého stupňa zmenil tak, že návrh v celom rozsahu zamietne
a rozhodne o trovách konania a právneho zastúpenia.

Navrhovateľ v písomnom vyjadrení k odvolaniu uviedol, že s dôvodmi uvedenými odporcami v odvolaní
nesúhlasí. List vlastníctva na sporný pozemok bol vždy hodnoverným dokladom o jeho vlastníctve,
preto ho aj dobromyseľne a v dobrej viere užíval. Platný Katastrálny zákon nepozná zápis parcely
na list vlastníctva len „v časti“ a nepozná ani pojem „zvyšok parcely“. Zároveň nie je možné riešiť
v tomto prípade duplicitu vlastníctva v nejakom administratívnom konaní. Zdôraznil, že v protokole o
prechode vlastníctva Československého štátu v správe MsNV v likvidácii do vlastníctva Mesta Revúca
zo dňa 31. 07. 1991 bola prevedená sporná parcela v celosti. Poukázal na to, že v archíve Okresného
súdu Rožňava sa nachádzajú pri dedičských rozhodnutiach ako dôkaz identifikácie parciel, ktoré
odkazujú na to, že sa dedilo len to, čo pozostalý v tom čase vlastnil a ostatné pozemky boli scudzené,
vyvlastnené a pod.. Poukázal i na ďalšiu žalobu podanú proti štátu, SR - Obvodný úrad Banská
Bystrica, kde štát nadobudnutie tam uvedených nehnuteľností týkajúcich sa tiež majetkoprávneho
vysporiadania pozemkov okolo domu kultúry, uznal v celom rozsahu z dôvodu, že sporné nehnuteľnosti
prešli z vlastníctva odporcu na navrhovateľa v zmysle zák. č. 138/1991 Zb. o majetku obcí v platnom
znení. Okresný súd Revúca rozsudkom č. k. 6C/39/2012 zo dňa 14. 11. 2012 určil vlastníctvo v
prospech navrhovateľa. Naďalej trval na tom, že má naliehavý právny záujem na požadovanom určení,
nakoľko práve takto podaný návrh je nevyhnutný, aby mohol byť rozsudok súdu podkladom pre zápis
vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam na Správe katastra Revúca. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý
rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil.

Krajský súd, ako súd odvolací ( § 10 ods. 1 O. s. p.), prejednal odvolanie v rozsahu určenom ust. §
212 ods. 1 O. s. p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 1, 2 O. s. p. a napadnutý
rozsudok okresného súdu podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p. potvrdil v celom rozsahu ako vecne správny.

Podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v
odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Okresný súd vykonal dokazovanie vo veci v dostatočnom rozsahu, vykonané dôkazy správne vyhodnotil
podľa § 132 O. s. p. a svoje rozhodnutie aj náležite odôvodnil podľa ust. § 157 ods. 2 O. s. p.
Odvolací súd sa stotožňuje s dôvodmi rozhodnutia okresného súdu a na tieto v podrobnostiach odkazuje.



Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia a k najzásadnejším argumentom uvádzaným
odporcami v odvolaní, odvolací súd dodáva nasledovné:

Z odôvodnenia rozhodnutia okresného súdu vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri
hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. V hodnotení skutkových
zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť. Naopak, okresný súd ich náležitým
spôsobom v celom súhrne posúdil a aj náležite vyhodnotil (nález Ústavného súdu SR sp. zn. III.
ÚS 36/2010). Odvolací súd tak poukazuje na námietku odporcov, že prvostupňový súd dospel k
nesprávnym skutkovým zisteniam a následne tak vyhodnotil nesprávne právne závery. Naopak, okresný
súd sa s každou jednotlivou námietkou odporcov, na ktorú poukazovali v konaní, vysporiadal. Vo svojej
argumentácii obsiahnutej v odôvodnení napadnutého rozhodnutia je koherentný, jeho rozhodnutie je
konzistentné a jeho argumenty podporujú príslušný záver o dôvodne podanej žalobe navrhovateľa.
Rozhodnutie prvostupňového súdu je presvedčivé, premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako aj závery,
ku ktorým na základe týchto premís prvostupňový súd dospel, sú pre právnickú, ale i laickú verejnosť
prijateľné, racionálne a aj spravodlivé. Obsah odvolania je takmer zhodný s obsahom ústnych, či
písomných podaní odporcov v konaní pred prvostupňovým súdom, a preto samotné odôvodnenie
rozhodnutia vo vzťahu k námietkam odporcov je úplné, aj pokiaľ ide o samotné odvolanie. Odporcovia
v odvolaní neuvádzajú žiadne nové relevantné skutočnosti, ktoré by neboli zistené a vyhodnotené
prvostupňovým súdom.

Ak odporcovia spochybňujú úplnosť a správnosť skutkových zistení súdu, procesu dokazovania a
hodnotenia vykonaných dôkazov, k tomu odvolací súd uvádza :

I keď čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej v texte len
„Dohovor“) zaručuje právo na spravodlivé súdne konanie, neustanovuje žiadne pravidlá pre prípustnosť
dôkazov alebo spôsob, ktorým majú byť posúdené; tieto záležitosti preto musia byť primárne upravené
vnútroštátnym právom a vnútroštátnymi súdmi. Ústava SR neupravuje prípustnosť dôkazov, ale
ponecháva jej úpravu na príslušné zákony, spravidla na procesné kódexy. Tak isto význam dôkazov
a potrebnosť ich vykonania sú otázky, ktorých posúdenie je zásadne v právomoci toho orgánu, ktorý
rozhoduje o merite návrhu, inými slovami, právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka v sebe obsahuje
právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa
zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (I. ÚS 52/03). Odôvodnenie rozhodnutia okresným súdom spĺňa
podmienky vyžadované ust. § 157 ods. 2 O. s. p., keď okresný súd jednoznačne uviedol, že navrhovaný
dôkaz odporcov formou ďalšej identifikácie spornej nehnuteľnosti nevykonal a ako nadbytočný dôkaz
odmietol, keď vychádzal z identifikácie Správy katastra Revúca, ak v zmysle § 69 ods. 1 Katastrálneho
zákona správa katastra vyhotoví na požiadanie výpis alebo kópiu zo súboru geodetických informácií,
výpis alebo kópiu zo súboru popisných informácií, kópiu z pozemkových kníh, ako aj identifikáciu parcely.
Výpis alebo kópia, ako aj identifikácia parcely sú podľa tohto ustanovenia verejné listiny. Verejná listina
potvrdzuje, že ide o nariadenie alebo vyhlásenie orgánu, ktorý listinu vydal, ako aj to, že údaje v nej
sú pravdivé.

Súd nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je ani povinný vykonať všetky
navrhnuté dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a záver o tom, ktoré z dôkazov budú
v rámci dokazovania vykonané, je teda vždy vecou súdu (viď § 120 ods. 1 O. s. p.), a nie účastníkov
konania. Treba dodať, že aj podľa judikatúry Ústavného súdu SR nepatrí do obsahu základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, právo účastníka
konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať
ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov, resp. toho, aby súdy preberali alebo sa
riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS
3/97, II. ÚS 251/03). Okresný súd sa správne v odôvodnení rozhodnutia zameral len na argumenty,
ktoré sú z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia považované za rozhodujúce, pretože všeobecný súd,
nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre
vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Okresný
súd podrobne a zrozumiteľne objasnil nielen skutkový, ale i právny základ rozhodnutia, ktorý postačuje
pre záver o tom, že navrhovateľ je vlastníkom spornej nehnuteľnosti. Okresný súd v odôvodnení
svojho rozhodnutia jednotlivo a podrobne odôvodnil nielen otázku naliehavého právneho záujmu na



požadovanom určení, s ktorým právnym záverom sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje, (najmä s
poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo 112/2011), ako aj v nasledujúcich častiach,
v ktorých jednotlivo opísal, akým spôsobom došlo k nadobudnutiu vlastníckeho práva navrhovateľom k
sporným nehnuteľnostiam. Z vykonaných dôkazov má i odvolací súd za nesporné, že parcely registra
„E“, ktoré sú predmetom konania nadobúdal Československý štát v rokoch 1965 až 1968. Z právnych
predpisov citovaných okresným súdom je teda zrejmé, že nadobudnutím majetku do socialistického
štátneho vlastníctva nebola potrebná registrácia štátnym notárstvom, preto štát nadobúdal vlastníctvo
v prípade vyvlastnenia dňom uvedeným v tomto rozhodnutí, a v prípade zmluvy, dňom prevzatia
nehnuteľnosti. Aj z tohto dôvodu žalovanými navrhovaný dôkaz - dokladmi o registrácii prevodov štátnym
notárstvom nebolo potrebné vykonať.

Na záver odvolací súd konštatuje, že okresný súd sa dôsledne zaoberal i samotnou námietkou odporcov
týkajúcou sa ochrany vlastníctva nadobudnutého od nepravého dediča. Opätovne preto odvolací súd
len zdôrazní, že sporné parcely v čase smrti osôb, po ktorých boli prejednané v rámci dedičských, resp.
dodatočných dedičských konaní, týmto osobám nepatrili, a preto nemohli byť ani predmetom dedenia.
Vzhľadom na čas dodatočných dedičských konaní neprichádza do úvahy ani vydržanie týchto parciel,
pričom naviac zo strany odporcov nebolo ani tvrdené, že tu podmienky držby v zmysle nadobudnutia
vlastníckeho práva titulom vydržania existovali.

Vzhľadom na vyššie uvedené je preto možné konštatovať, že sporná parcela bola nadobudnutá
Československým štátom, ktorý bol právnym predchodcom navrhovateľa. K následnému prechodu
vlastníckeho práva došlo v zmysle § 2 ods. 1 zák. č. 138/1991 Zb. o majetku obcí v pôvodnom znení,
podľa ktorého do vlastníctva obcí prechádzajú z majetku Slovenskej republiky veci, okrem hnuteľností
patriacich orgánom miestnej štátnej správy, ku ktorým patrilo ku dňu účinnosti osobitného predpisu právo
hospodárenia národným výborom, na území ktorých sa nachádzajú. Odvolací súd sa preto stotožňuje s
právnym záverom okresného súdu, na základe ktorého vyvodil vlastnícke právo v prospech navrhovateľa
a vzhľadom na vyššie uvedené dôvody, ako aj dôvody, ktoré vo svojom rozhodnutí uviedol súd prvého
stupňa a ktoré nebolo potrebné pre svoju presvedčivosť opätovne uvádzať v tomto rozhodnutí, odvolací
súd podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p. rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil.

Odvolací súd potvrdil napadnutý rozsudok okresného súdu aj v časti o trovách konania, o ktorých
rozhodol okresný súd správne v zmysle ust. § 142 ods. 1 O. s. p., keď náhradu trov konania priznal
v konaní plne úspešnému navrhovateľovi. Trovy konania predstavovali zaplatený súdny poplatok za
návrh, a to jednak vo vzťahu k odporcovi 1/ zvlášť a jednak k odporcovi v rade 2/ zvlášť. Navrhovateľ
zaplatil súdny poplatok vo výške 99,50 € dvakrát v súlade s výzvou okresného súdu zo dňa 20. 06. 2012
na č. l. 43 (vo vzťahu k odporcovi 1/) a na č. l. 44 ( vo vzťahu k odporcovi č. 2). Keďže trovy konania
pozostávajú len zo zaplateného súdneho poplatku, a to voči každému odporcovi zvlášť, títo sú preto
zaviazaní zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov konania ako neúspešní účastníci konania taktiež každý
zvlášť.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 142 ods. 1 O. s. p., v spojení s ust. § 224
ods. 1 O. s. p., teda taktiež podľa úspechu v odvolacom konaní. Odporcovia 1/ a 2/ neboli v odvolacom
konaní úspešní, preto im súd náhradu odvolacieho konania nepriznal. Pokiaľ ide o navrhovateľa, tento
v odvolacom konaní úspešný bol, avšak náhradu trov odvolacieho konania si neuplatnil. Podľa § 151
ods. 1, vety prvej, O. s. p. o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd na návrh spravidla v
rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Keďže navrhovateľ návrh na rozhodnutie o povinnosti nahradiť
trovy odvolacieho konania nepodal, odvolací súd o nich nerozhodoval.

Rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.