Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 13S/17/2017 z 10. 10. 2017
Citácia: rozsudok Krajského súdu Trenčín z 10. októbra 2017, sp. zn. 13S/17/2017, ECLI:SK:KSTN:2017:3017200052.1
Krajský súd Trenčín | 13S/17/2017 | ECLI:SK:KSTN:2017:3017200052.1 | 2017-10-10 | Rozsudok
Oblasť práva: Správne právo – Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov
Citované ustanovenia: zákon č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty, § 24 ods. 4 zákona č. 563/2009 Z. z.
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/6701176e-6490-42f3-862f-cb93dd866efe
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2017:3017200052.1

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 13S/17/2017
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3017200052
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 10. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ing. Miroslav Manďák
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2017:3017200052.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Miroslava Manďáka a sudcov
JUDr. Evy Vékonyovej a JUDr. Rastislava Dlugoša, PhD., v právnej veci žalobcu C.. C. Z., s miestom
podnikania Dolné Vestenice, M. R. Štefánika 11/22, IČO: 37 701 053, právne zastúpený BENČÍK &
PARTNERS ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA, s.r.o., so sídlom Prešov, Františkánske námestie 4, IČO: 36
860 441, proti žalovanému Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky so sídlom Banská Bystrica,
Lazovná 63, IČO 42 499 500, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného zo dňa 5. septembra
2016, č. 103809853/2016, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd   z r u š u j e   rozhodnutie Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky, Banská Bystrica č.
103809853/2016 zo dňa 5. septembra 2016 a vec   v r a c i a   žalovanému na ďalšie konanie.

Žalobca   m á   p r á v o   na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa domáhal súdneho prieskumu v záhlaví tohto rozsudku uvedeného rozhodnutia
žalovaného, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie správcu dane č. 103242497/2016 zo dňa 31.05.2016,
ktorým bol žalobcovi vyrubený rozdiel dane v sume 5063,85 eur na dani z pridanej hodnoty za
zdaňovacie obdobie III. štvrťrok 2012. Žalobcovi nebola priznaná DPH z dodávateľských faktúr za
dodanie tovarov a služieb (CAD - CAM softvérové práce, nástrojárske, zámočnícke práce, zváračské
práce), ktoré mala dodať spoločnosť ANERA, s.r.o., Trenčín a nárok na odpočítanie dane za nákup
pohonných hmôt zníženú o 63,85 eur.

2. Uvedené rozhodnutie žalobca napadol včas podanou žalobou, v ktorej namietal, že ho napadnutým
rozhodnutím žalovaný ukrátil na jeho právach. Konkrétne uviedol, že správca dane v rámci daňovej
kontroly nevykonal dokazovanie, ale iba prevzal poznatky z výsledkov daňovej kontroly zameranej na
daň z príjmov fyzickej osoby za zdaňovacie obdobie roku 2012. Uvedené podľa žalobcu vyplýva aj z
odôvodnenia rozhodnutia žalovaného. Pripojenie dôkazov z inej daňovej kontroly, ktorá bola zameraná
na zistenie iných skutočností (v danom prípade na daň z príjmov) predstavuje okrem iného aj odňatie
základných procesných práv kontrolovanému subjektu. Okrem toho poukázal na to, že žalovaný sa
riadne nevysporiadal s jeho odvolacími námietkami. Zdôraznil, že pokiaľ ide o dodávateľa spoločnosť
ANERA, s.r.o., tak so správcom dane riadne spolupracoval, podrobne vysvetlil priebeh zdaniteľných
obchodov, predložil všetky doklady, ktoré mal k dispozícii. Mal za to, že nemôže ísť na jeho ťarchu,
že dodávateľská spoločnosť zanikla v dôsledku zlúčenia. Jej konateľ potvrdil realizáciu zdaniteľných
obchodov. Dodávateľské faktúry boli bezhotovostne uhradené. Poukázal na zmätočnosť rozhodnutia
žalovaného, ktorý nesprávne v odôvodnení rozhodnutia zamenil údaje týkajúce sa spoločnosti ASGARD,
s.r.o. a ANERA, s.r.o..



3. Žalobca poukázal na rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, a to konkrétne
rozsudok sp. zn. 7Sžf/41/2013 zo dňa 28.05.2015 a sp. zn. 3Sžf/1/2011 zo dňa 15.03.2011, v ktorom
Najvyšší súd konštatoval, že správne orgány nemôžu vychádzať iba z vnútroštátnych predpisov, ale
vec majú posúdiť aj z hľadiska práva EÚ, podľa ktorého nárok na odpočet DPH nemôže byť dotknutý
skutočnosťou, že v reťazci dodávok je predchádzajúca alebo následná transakcia zaťažená daňovým
podvodom, o ktorom platiteľ nevie alebo nemôže vedieť. Uviedol, že Európsky súdny dvor vo svojich
rozhodnutiach ďalej konštatoval, že uplatnenie nároku na odpočet dane na vstupe u osôb povinných
k dani, ktorých plnenia boli v rámci reťazca poskytnuté s úmyslom dopustiť sa podvodu alebo pokiaľ
ich plnenia nasledovali v dodávateľskom reťazci, kedy tieto osoby o podvodnom konaní nevedeli alebo
nemohli vedieť, nemôže byť týmto osobám odopretý.

4. Žalovaný v písomnom vyjadrení k podanej žalobe žiadal túto žalobu ako nedôvodnú zamietnuť,
pričom zotrval na svojich skutkových a právnych záveroch vyslovených v odôvodnení žalobou
napadnutého rozhodnutia. Zdôraznil, že nepostačuje pokiaľ žalobca uplatňuje nárok na odpočítanie
dane z dodávateľskej faktúry od spoločnosti ANERA, s.r.o., iba jej predložením. Musí byť schopný
preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené a to práve osobou uvedenou na faktúre.
Osoba, ktorá je uvedená na faktúre musí byť identická s osobou, ktorá reálne vykonala službu
odberateľovi. V predmetnej veci bolo dostatočne preukázané, že daňový subjekt ANERA, s.r.o.
vystupoval v tomto obchode len ako formálny dodávateľ, ktorý deklaruje dodávky tovarov a služieb.
Dodávateľská spoločnosť nemala skladové priestory, majetok, zamestnancov. Konateľ dodávateľskej
spoločnosti nevedel označiť osoby, ktoré fakturované práce vykonali. Dodávateľská spoločnosť zanikla
dňa 21.12.2014 zlúčením. Bolo zistené, že spoločnosť ANERA, s.r.o. nepriznala a neodviedla daň,
resp. to nebolo možné v jej účtovníctve preveriť. Záverom zhodnotil, že postupoval (tak ako aj správca
dane) v zmysle daňového poriadku, zákona o DPH, ústavou SR, ako aj vnútroštátnou, ako aj európskou
judikatúrou.

5. Krajský súd v Trenčíne ako orgán, v ktorého právomoci je preskúmanie zákonnosti napadnutého
rozhodnutia (§ 6 ods. 1 S.s.p.), ako súd vecne (§ 10 S.s.p.) a miestne príslušný na konanie (§ 13 ods. 1
S.s.p.), vychádzajúc zo skutkového stavu v čase vydania napadnutého rozhodnutia (§ 135 ods. 1 S.s.p.),
preskúmal napadnuté rozhodnutie a postup správneho orgánu podľa § 177 ods. 1 S.s.p., v rozsahu
(§ 182 ods. 1 písm. c/ S.s.p.) a z dôvodov uvedených v žalobe (§ 182 ods. 1 písm. e/ S.s.p.), pričom
rozsahom a dôvodmi žaloby je súd v správnom súdnictve viazaný (§ 134 ods. 1 S.s.p.). Po zistení,
že žaloba bola podaná oprávnenou osobou (§ 178 ods. 1 S.s.p.), zastúpenou advokátom (§ 49 ods. 1
S.s.p.), v zákonnej lehote (§ 181 ods. 1 S.s.p.), proti rozhodnutiu, ktoré môže byť premetom súdneho
prieskumu (§ 6 ods. 2, § 7 S.s.p.), Krajský súd v Trenčíne vec prejednal na ústnom pojednávaní (§
107 ods. 1 písm. a/ S.s.p.) a po oboznámení sa s vyjadreniami účastníkov konania, ako aj s obsahom
súdneho a administratívneho spisu dospel Krajský súd v Trenčíne jednomyseľne k záveru, že žaloba
bola podaná dôvodne.

6. Predmetom súdneho prieskumu je rozhodnutie žalovaného č. 103809853/2016 zo dňa 05.09.2016,
ktorým bolo potvrdené rozhodnutie správcu dane č. 103242497/2016 zo dňa 31.05.2016, ktorým bol
žalobcovi vyrubený rozdiel dane v sume 5063,85 eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie
III. štvrťrok 2012. Žalobcovi nebola priznaná DPH z dodávateľských faktúr za dodanie tovarov a služieb
(CAD - CAM softvérové práce, nástrojárske, zámočnícke práce, zváračské práce), ktoré mala dodať
spoločnosť ANERA, s.r.o., Trenčín a nárok na odpočítanie dane za nákup pohonných hmôt zníženú o
63,85 eur.

7. Z administratívneho spisu bolo zistené, že správca dane začal dňa 21.09.2015 u žalobcu daňovú
kontrolu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobia I. až IV. štvrťrok 2012. Správca dane uskutočnil
so žalobcom pojednávanie počas ktorého predložil a zapožičal správcovi dane daňové a účtovné
doklady potrebné k výkonu daňovej kontroly a poskytol informácie o ekonomickej činnosti. Uviedol,
že v roku 2012 nemal žiadnych zamestnancov, pričom v čase výsluchu ich mal päť, z toho dvoch
„dohodárov“, dvoch na pracovnú zmluvu a jedného brigádnika. Taktiež uviedol, že mal v prenájme
priestory v Nitrici a ďalšie v Dolných Vesteniciach, kde sa robila projektová dokumentácia. Správca dane
urobil do spisu úradný záznam o nahliadnutí do spisu, ktorý bol vedený v súvislosti s daňovou kontrolou
vedenou u žalobcu na dani z príjmov za zdaňovacie obdobie rok 2012. Z tohto spisu zistil skutočnosti,
ktoré následne použil v prebiehajúcej daňovej kontrole na dani z pridanej hodnoty. Konkrétne zistil, že
dodávateľská spoločnosti ANERA, s.r.o. sa zaoberala obchodnou a stavebnou činnosťou. Kancelárske



priestory sa nachádzali v Trenčíne, na ulici generála M. R. Štefánika. V roku 2012 táto spoločnosť
nemala skladové priestory, nedisponovala obchodným majetkom a nemala zamestnancov. Vtedajší
konateľ tejto dodávateľskej spoločnosti uviedol, že s odstupom času si presne nepamätá, čo sa v tomto
období udialo. Potvrdil však uskutočnenie zdaniteľného obchodu, pričom uviedol, že bolo účtované
v hodinových sadzbách. Neuviedol však, kto konkrétne tieto práce vykonal. Po realizácii prác bol
podpísaný preberací protokol, ktorý za neho podpísal jeho subdodávateľ. Cena za vykonané práce
bola uhradená bezhotovostne na účet spoločnosti. Účtovníctvom spoločnosti nedisponoval, nakoľko
ho odovzdal. Z obchodného registra bolo zistené, že Y. X. bol spoločníkom spoločnosti ANERA s.r.o.
v období od 22.09.2011 do 20.12.2012. Jej konateľom bol v období od 22.09.2011 do 12.12.2011
a prokuristom od 26.01.2012. Predložená zmluva zo dňa 20.11.2011 (dodávateľsko-odberateľská)
vykazuje v tomto ohľade nesprávnosti, keď je na nej uvedené sídlo, ktoré mala spoločnosť až v
neskoršom období a k menu Y. je pripojené prokurista, hoci v tomto období túto funkciu nemal a bol
konateľom spoločnosti. Spoločnosť ANERA, s.r.o. podala posledné daňové priznanie na dani z príjmov
právnickej osoby za rok 2011, daňové priznanie na DPH za III. štvrťrok 2012. Spoločnosť sa zlúčila so
spoločnosťou PULA SK, s.r.o..

8. Na základe skutočností zistených z administratívneho spisu vedeného v súvislosti s daňovou
kontrolou na dani z príjmov fyzických osôb správca dane a následne aj žalovaný nadobudli pochybnosti
o práve platiteľa na odpočítanie dane z faktúr od dodávateľskej spoločnosti ANERA, s.r.o.. Z
uvedenými skutočnosťami bol žalobca oboznámený a súčasne bol vyzvaný na vyjadrenie sa k zisteným
skutočnostiam.
9. V predmetnej veci správne orgány uzavreli, že použitie dôkazov a skutočností, ktoré z nich vyplynuli
z daňovej kontroly na dani z príjmov fyzických osôb za zdaňovacie obdobie roku 2012, ktorá bola
u žalobcu vykonaná pred daňovou kontrolou na dani z pridanej hodnoty, boli použité v súlade so
zákonom. Poukázali na to, že k týmto dôkazom sa mohol žalobca riadne vyjadriť. Takýmto postupom
nedošlo k zásahu do procesných práv žalobcu. Ďalej konštatovali, že žalobca predložil správcovi dane
len sporné faktúry, čo je za danej situácie nedostatočné. Správne orgány považovali obsah výpovede
konateľa dodávateľa za nepostačujúci dôkaz o reálnosti uskutočnenia sporných zdaniteľných obchodov.
K odvolacej námietke žalobcu, ktorá smerovala k aplikovateľnosti záverov Súdneho dvora v spojených
veciach Optigen Ltd C-354/03, Fulcrum Electronics Ltd C 355/03 a Bond House Systems Ltd C-484/
žalovaný v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že nie je dôvodné, aby správca dane vykonal
dokazovanie o tom, či žalobca vedel alebo mohol vedieť, že sa prijatím a poskytnutím plnenia bude
podieľať na plnení, ktoré je spojené s daňovým únikom. Samotný správca dane nevyšetroval podvodné
konania zúčastnených osôb, na takéto účely nie je oprávnený, daňová kontrola bola vykonaná v
nadväznosti na § 24 daňového poriadku.

10. Podľa § 49 ods. 1, 2 písm. a/ zák. č. 222/2004 Z.z. o DPH v znení neskorších predpisov právo
odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla
daňová povinnosť. Platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré
použije na účely svojho podnikania ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať
daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú
byť platiteľovi dodané.

11. Podľa § 24 ods. 4 zák.č. 563/2009 Z.z. ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu
a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so
všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké
výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom
zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.

12. Správny súd uvádza, že skutočnosť, že správca dane využil pri svojom rozhodovaní poznatky,
ktoré získal pri výkone inej daňovej kontroly u žalobcu (v danom prípade kontroly na dani z príjmov
fyzických osôb) nie je postupom v rozpore so zákonom a bez ďalšieho ním nedochádza k porušeniu
procesných práv kontrolovaného daňového subjektu. Predpokladom použitia týchto listín obsahujúcich
v predmetnej právnej veci, najmä obsah výsluchov svedkov je, že sa dostali do dispozície správcu dane
v prebiehajúcej daňovej kontrole zákonným spôsobom, tieto dôkazy boli v pôvodnej daňovej kontrole
vykonané zákonne a súčasne bol žalobca ako kontrolovaný subjekt s nimi riadne oboznámený a mal
možnosť sa k nim vyjadriť. V danom prípade nebolo zistené porušenie žiadneho z vyššie uvedených
predpokladov. Správny súd konštatuje, že správca dane podaním nazvaným „Výzva na vyjadrenie sa



k zisteným skutočnostiam“ zo dňa 10.02.2016 žalobcu podrobne upovedomil o týchto dôkazoch a ich
obsahu, ako aj skutočností, ktoré z nich dovodzuje a žalobca mal právo sa k nim vyjadriť v stanovenej
lehote. S poukazom na uvedené správny súd konštatuje, že žalobca mal právo vyjadriť sa, podať
vysvetlenie ku skutočnostiam, ktoré správca dovodil z týchto dôkazov, a rovnako mu nič nebránilo
navrhnúť vykonanie iných dôkazov.

13. Nebolo porušené ani právo žalobcu klásť svedkom otázky, keď z administratívneho spisu vyplynulo,
že žalobca počas administratívneho konania neuviedol, že listinné dôkazy, ktoré obsahujú výsluchy
svedkov považuje za nepostačujúce a žiada týchto svedkov vypočuť, nakoľko im chce klásť otázky. Za
situácie, že by výslovne takýto výsluch žalobca žiadal a správca dane by mu nevyhovel, by v závislosti
na konkrétnych okolnostiach veci, bolo možné uvažovať o porušení jeho procesných práv. O takýto
prípad však v prejednávanej veci nejde. Použitie listinných dôkazov, ktoré obsahujú výpovede svedkov
(konateľa dodávateľa a osoby, ktorá zabezpečovala pre tohto spoločníka a konateľa prevod obchodného
podielu) teda v danom prípade nepredstavuje nezákonný postup. Na uvedenom závere nič nemení
skutočnosť, že žalovaný v odôvodnení svojho rozhodnutia označuje tieto listinné dôkazy zmätočne,
keď navodzuje dojem, že osoby vypočúvané v rámci inej daňovej kontroly boli v postavení svedka aj v
rámci daňovej kontroly na dani z pridanej hodnoty. V konečnom dôsledku táto nesprávnosť nič nemení
na zákonnosti postupu správcu dane, keď zákon nevylučuje, aby boli použité v konaní listinné dôkazy
(zápisnice o výsluchu svedkov, resp. dopyty), tak ako tomu bolo v danej právnej veci.

14. Okrem toho správny súd poukazuje na to, že aj keď daňová kontrola na dani z príjmov fyzických
osôb bola zameraná na preverenie iných skutočností, listinné dôkazy, ktoré boli použité pri daňovej
kontrole na dani z pridanej hodnoty, vypovedajú ohľadne všeobecných skutočností týkajúcich sa
ekonomickej činnosti a pomerov dodávateľskej spoločnosti a okolností realizácie sporných obchodov,
vrátane okolností za ktorých došlo k prevodu obchodného podielu a odovzdania účtovníctva. Ide o
skutočnosti, ktoré sa priamo neviažu na skutočnosti, ktoré sú rozhodné výlučne pre daň z príjmov
fyzickej osoby, ale naopak ide o skutočnosti, ktorými boli zisťované a preverované skutočnosti týkajúce
sa všeobecne činnosti dodávateľa, reálnosti jeho sídla, majetkových pomerov, okolností, za ktorých bola
realizovaná spolupráca so žalobcom v rozhodnom období.

15. Ďalej správny súd konštatuje, že správne orgány nespochybnili, že služby boli žalobcovi skutočne
poskytnuté, mali však za to, že bolo kvalifikovaným spôsobom spochybnené, že predmetné plnenia
poskytol žalobcovi práve dodávateľ uvedený na sporných faktúrach.

16. Právo zdaniteľných osôb odpočítať z DPH, ktorú majú zaplatiť, DPH splatnú alebo už zaplatenú
na vstupe z tovarov, ktoré nadobudli, alebo služieb, ktoré prijali, predstavuje podľa ustálenej judikatúry
Súdneho dvora základnú zásadu spoločného systému DPH zavedeného právnou úpravou Únie
(rozsudok zo 6. decembra 2012, Bonik, C-285/11, bod 25).

17. Súdny dvor opakovane zdôraznil, právo na odpočítanie dane uvedené v článku 167 a nasl.
smernice 2006/112 je neoddeliteľnou súčasťou mechanizmu DPH a v zásade nemôže byť obmedzené.
Predovšetkým sa toto právo uplatňuje bezprostredne na všetky dane zaťažujúce plnenia uskutočnené
na vstupe (rozsudok Bonik, už citovaný v odseku 19 tohto rozsudku).

18. Je však potrebné pripomenúť, že boj proti podvodom, daňovým únikom a prípadným zneužitiam
je cieľ uznaný a podporovaný smernicou 2006/112. Súdny dvor v tejto súvislosti rozhodol, že osoby
podliehajúce súdnej právomoci sa nemôžu podvodne alebo zneužívajúcim spôsobom dovolávať noriem
práva Únie. Prináleží teda vnútroštátnym orgánom a súdom zamietnuť priznanie práva na odpočítanie,
ak sa s ohľadom na objektívne skutočnosti preukáže, že toto právo sa uplatňuje podvodne alebo
zneužívajúcim spôsobom (opätovne rozsudok Bonik).

19. Tak je to v prípade, ak daňový podvod spácha samotná zdaniteľná osoba, ako aj v prípade, ak
zdaniteľná osoba vedela alebo mala vedieť, že svojou kúpou sa zúčastnila na plnení, ktoré bolo súčasťou
podvodu vo vzťahu k DPH. Zdaniteľná osoba sa totiž musí na účely smernice 2006/112 považovať za
účastníka na tomto podvode, a to bez ohľadu na otázku, či má alebo nemá prospech z opätovného
predaja tovaru alebo poskytnutia služieb v rámci jej uskutočnených zdaniteľných plnení na výstupe.



20. Právo na odpočítanie dane tak možno zdaniteľnej osobe zamietnuť iba pod podmienkou, že sa
na základe objektívnych skutočností preukáže, že zdaniteľná osoba, ktorej bol dodaný tovar alebo
poskytnutá služba zakladajúca právo na odpočítanie dane, vedela alebo mala vedieť, že sa týmto
nadobudnutím tovaru alebo prijatím týchto služieb zúčastní na transakcii predstavujúcej daňový podvod
týkajúci sa DPH zo strany dodávateľa alebo iného hospodárskeho subjektu, ktorý na vstupe alebo na
výstupe zasahuje do reťazca týchto dodaní alebo týchto služieb.

21. Keďže zamietnutie práva na odpočítanie dane je výnimkou z uplatnenia základnej zásady, ktorú
predstavuje toto právo, je povinnosťou príslušných daňových úradov predložiť dostatočné objektívne
dôkazy, že skutočnosti uvedené v predchádzajúcom bode tohto rozsudku sú splnené. Vnútroštátnym
súdom napokon prináleží overiť, či dotknuté daňové úrady preukázali existenciu takýchto objektívnych
skutočností.

22. Správny súd uvádza, že Európsky súdny dvor taktiež vo svojom rozsudku zo dňa 21. júna 2012
v spojených veciach C - 80/2011 a C - 142/2011 (Mahagében Kft a Pétér Dávid) jednoznačne vyslovil
právny názor, že správca dane je oprávnený zamietnuť zdaniteľnej osobe, v tomto prípade žalobcovi,
právo odpočítať DPH za poskytnutý tovar alebo služby z dôvodu, že osoba, ktorá vystavila faktúru
vzťahujúcu sa na tento tovar alebo jeden z jej poskytovateľov, sa dopustila nezákonnosti, ale len vtedy,
ak správca dane objektívne preukáže, že samotná dotknutá zdaniteľná osoba, v tomto prípade žalobca
vedel alebo mal vedieť, že uvedené plnenie zakladajúci nárok na odpočet DPH je súčasťou daňového
podvodu zo strany osoby vystavujúcej faktúru alebo iného predchádzajúceho subjektu dodávateľského
reťazca. Uvedený rozsudok tak vedomosti žalobcu o tom, že sa stáva súčasťou daňového podvodu
priznal atribút nutnej a nevyhnutnej podmienky, bez splnenia ktorej nesmie byť zo strany správcu dane
odopretý žalobcovi ako daňovému subjektu nárok na priznanie odpočtu DPH.

23. Správny súd okrem toho konštatuje, že koncept zneužitia práva Súdny dvor používa v rôznych
oblastiach únijného práva, vrátane daňového. Spoločným znakom tohto konceptu je, že mieri na
tzv. umelé situácie, keď fyzické, či právnické osoby zámerne umelo vytvoria podmienky pre získanie
výhody plynúcej z únijného práva, bez toho, aby formálne porušili právne normy. Ide teda o prípady,
keď aj  napriek formálnemu splneniu podmienok stanovených právom, nedôjde k dosiahnutiu cieľa
týchto noriem. Za zneužitie je považovaná situácia, keď zo všetkých objektívnych okolností vyplýva, že
hlavným účelom dotknutých plnení bolo získanie daňových zvýhodnení. Napriek splneniu formálnych
podmienok stanovených relevantnými ustanoveniami smernice o DPH a vnútroštátnych predpisov, ktoré
túto smernicu implementujú by bolo poskytnutie daňového zvýhodnenia v rozpore s cieľom sledovaným
týmito ustanoveniami. Je preto potrebné zistiť skutočný obsah a význam dotknutých plnení a pričom
je možné zobrať do úvahy čisto umelý charakter týchto plnení, ako aj právne, hospodárske alebo
personálne vzťahy medzi subjektmi zúčastňujúcimi sa na pláne na zníženie daňovej záťaže. (rozsudok
Súdneho  dvora zo dňa 21.02.2006, Halifax, C-255/02, odst. 73-75 a 81). Za zneužitie práva je preto
vo všeobecnosti označiť obchádzanie zmyslu a účelu právnych noriem, bez toho, aby muselo dôjsť ku
konaniu v rozpore s ich znením. Naopak podvodom na DPH dochádza k porušeniu právnych noriem.
Podvody na DPH môžu mať rôzne formy. Ako poznamenal generálny advokát Ruiz-Jarabo Colomer ve
svojom stanovisku k spojeným veciam Kittel a Recolta (C-439/04 a C-440/04, odst. 35), v skutočnosti
existujú varianty tak neobvyklé alebo spletité, ako ja predstavivosť tých, ktorí ich pripravujú. Vo všetkých
prípadoch ide v podstate o tom, že nie je určitá čiastka získaná ako DPH odvedená.  Jedná sa teda o
dva odlišné spôsoby ako neoprávnené získať daňový prospech.

24. Správny súd konštatuje, že v predmetnej právnej veci je v prvom rade potrebné zistiť, či k došlo
k podvodu, resp. zneužívajúcemu konaniu a pokiaľ áno, tak je potrebné na základe objektívnych
skutkových okolností posúdiť, či daný daňový subjekt vedel alebo mal vedieť, že sa svojim nákupom
zúčastňuje na plnení, ktoré je súčasťou podvodu na DPH a či prijal všetky opatrenia, ktoré od neho mohli
byť rozumne požadované, aby zaistil, že jeho prijatie plnenia nepovedie k účasti na podvode.

25. Vychádzajúc z právneho názoru vysloveného v rozhodnutiach Súdneho dvora uvedených v
odsekoch 19 až 25 tohto rozsudku, z ktorých má pri svojej rozhodovacej činnosti vychádzať aj
správca dane a žalovaný, je na správcovi dane, aby zisťoval, či sa dodávateľ služby dopustil podvodu
alebo zneužívajúceho konania alebo nie a či žalobca o tomto podvode alebo zneužití, vzhľadom na
všetky zistené skutočnosti vedel, resp. mal vedieť. Skutočnosť, že žalobca mal, resp. mal mať takúto
vedomosť je dôkazným bremenom správcu dane. Je preto úlohou žalovaného, aby uvedené overil



podľa vnútroštátnych procesných pravidiel obsiahnutých v daňovom poriadku. Okruh kritérií, z ktorých
sa zisťuje úmysel, resp. vedomosť daňového subjektu, stanovuje a dokazuje správca dane. Svoje závery
je potom povinný riadne odôvodniť aj v kontexte judikatúry Súdneho dvora.

26. Ak aj žalovaný, resp. správca dane vychádzal z právneho názoru, že prioritou vykonávanej daňovej
kontroly bolo preverenie splnenia zákonných podmienok odpočítania dane v zmysle ust. § 49 ods. 1a
2 v nadväznosti na § 51 ods. 1 písm. a) zák. o DPH, a skúmanie vedomosti kontrolovaného subjektu
v rozsahu uvedenom v odseku 22 až 25 tohto rozsudku, im zo zákona nevyplýva tak tento jeho záver
je nesprávny. Uvedenú povinnosť správnych orgánov nie je možné vykladať tak, že majú de facto
vykonávať právomoci, ktoré sú zákonom zverené orgánom činným v trestnom konaní. Ich povinnosťou je
na základe výsledkov vykonaného dokazovania učiniť záver ohľadne existencie zneužívajúceho konania
resp. podvodu na DPH na niektorom stupni obchodného reťazca a súčasne záver o tom, či z výsledkov
takto vykonaného dokazovania možno uzavrieť, že o tomto konaní kontrolovaný daňový subjekt vedel,
resp. vzhľadom na všetky okolnosti tej-ktorej veci vedieť mal.

27. Správny súd súčasne poukazuje na skutočnosť, že Najvyšší súd vo svojej rozhodovacej činnosti
už uzavrel a žalovaného zaviazal zaoberať sa v zmysle európskej judikatúry aj otázkou podvodného,
resp. zneužívajúceho konania a vedomosti kontrolovaného subjektu o takomto konaní (napr. rozsudok
NS SR sp. zn. 4Sžf/73/2015 zo dňa 01.12.2016, uvedené je konštatované aj v rozsudku 3Sžf/1/2011
zo dňa 15.03.2011).

28. S poukazom na vyššie uvedené správny súd zrušil žalobou napadnuté rozhodnutie zrušil podľa §
191 ods. 1 písm. c) S.s.p. a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie.

29. Správny súd rozhodnutie žalovaného zrušil v celom rozsahu, žalobca bol teda v konaní v celom
rozsahu úspešný, preto mu správny súd podľa § 167 ods. 1 Správneho súdneho poriadku priznal voči
neúspešnému žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania, teda náhradu trov konania v rozsahu
100 %.

30. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 veta prvá
S.s.p., § 3 ods. 9 veta posledná zákona č. 757/2004 Z.z.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku   j e   m o ž n é   podať kasačnú sťažnosť v lehote 30 dní odo dňa jeho doručenia
prostredníctvom Krajského súdu v Trenčíne na Najvyšší súd Slovenskej republiky v Bratislave, písomne
v dvoch vyhotoveniach. Zmeškanie tejto lehoty nie je možné odpustiť.

Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom.
Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané
advokátom. To neplatí, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen,
ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d), alebo je žalovaným Centrum
právnej pomoci.

V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach podľa § 57 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z.z.
(z podania musí byť zjavné ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním
sleduje a musí byť podpísané) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, údaj, kedy bolo sťažovateľovi
napadnuté rozhodnutie doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu
a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).