Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 6Co/238/2018 z 29. 11. 2018 Citácia: uznesenie Krajského súdu Bratislava z 29. novembra 2018, sp. zn. 6Co/238/2018, ECLI:SK:KSBA:2018:1114211060.2 Krajský súd Bratislava | 6Co/238/2018 | ECLI:SK:KSBA:2018:1114211060.2 | 2018-11-29 | Uznesenie Citované ustanovenia: CSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/ae2673c9-392a-427e-8b9c-b671d0bb164c Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2018:1114211060.2 Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 6Co/238/2018
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1114211060
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 11. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Murgaš
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1114211060.2

Uznesenie
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Murgaša a sudcov JUDr.
Branislava Krála a JUDr. Zuzany Kučerovej v právnej veci žalobcu: T.-T., J.. J. S..Z.., Š. K.. Č.. XX, T.,
zast. advokátskou kanceláriou Legal Cartel, spol. s r.o., Ľubinská ul. č. 18, Bratislava, proti žalovanej:
E.. O. Š., T. T. K.. Č.. XX, T., zast. advokátskou kanceláriou Detvai, Ludik, Malý, Udvaros, Cukrová ul.
č. 14, Bratislava, o 334,05 eur s prísl., na odvolanie žalobcu proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava
I zo 16. januára 2018 č. k. 20C/149/2014-89, takto

r o z h o d o l :

Uznesenie súdu prvej inštancie sa v napadnutom výroku m e n í tak, že žalobcovi sa priznáva nárok
na náhradu trov konania v časti o zaplatenie istiny 334,05 eur v plnom rozsahu.

Žalobcovi sa priznáva náhrada trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie žalobcovi nepriznal nárok na náhradu trov konania v
časti o zaplatenie istiny 334,05 eur (výrok I.), žalovanej priznal nárok na náhradu trov konania v časti o
zaplatenie 8,5 % úrokov z omeškania zo sumy 334,05 eur od 31.7.2013 do 6.5.2014 (výrok II.) a žiadnej
zo strán nepriznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania (výrok III.).

2. V odôvodnení napadnutého uznesenia súd prvej inštancie uviedol, že žalobca vzal žalobu pokiaľ
ide o istinu 334,05 eur späť, pretože žalovaná mu v priebehu konania túto sumu zaplatila. Súd prvej
inštancie uznesením z 29.9.2015 č.k. 20C/149/2014-52 konanie o zaplatenie istiny 335,04 eur zastavil.
Predmetom konania tak zostali úroky z omeškania zo sumy 334,05 eur. Súd prvej inštancie rozsudkom
z 19.2.2016 č.k. 20C/149/2014- 57 žalobu v časti 8,5 % úrokov z omeškania zo sumy 334,05 eur od
31.7.2013 do 6.5.2014 zamietol a žalovanej uložil povinnosť nahradiť žalobcovi na účet jeho právneho
zástupcu trovy konania 71,52 eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Odvolací súd uznesením z
30.1.2017 č.k. 6Co/470/2016-81 spomenutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil vo výroku o trovách
konania a vec v tomto rozsahu vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

3. Výrok I. napadnutého uznesenia súd prvej inštancie odôvodnil nasledovne: „Konanie v časti istiny vo
výške 334,05 eur bolo zastavené na základe späťvzatia žaloby z dôvodu, že žalovaná istinu zaplatila po
podaní žaloby. Formálne preto z procesného hľadiska platí, že žalovaná zavinila zastavenie konania, čím
žalobcovi vznikol nárok na náhradu trov konania (v zastavenej časti). S poukazom na záväzný právny
názor vyslovený odvolacím súdom sa súd zaoberal otázkou, či tvrdenia uvádzané žalovanou v odpore a
v odvolaní vo vzťahu k zaplateniu istiny sú takej povahy, že by odôvodňovali aplikáciu ustanovenia § 257
C.s.p. Je síce nesporné, že žalovaná uhradila istinu dňa 6.5.2014, teda formálne až po podaní žaloby
a to na základe výzvy žalobcu na dobrovoľné splnenie dlhu zo dňa 17.4.2014. Zároveň však z obsahu



spisového materiálu vyplýva, že žalovaná uhradila žalovanú istinu ešte predtým, ako jej bola vôbec
doručená žaloba spolu s platobným rozkazom - tieto jej boli doručené až dňa 9.6.2014. Z uvedeného teda
vyplýva, že žalovaná uhradila istinu ešte pred akýmkoľvek úkonom súdu, na základe ktorého sa mohla
dozvedieť o podanej žalobe. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že dôvodom zamietnutia žaloby v časti
úroku z omeškania bola skutočnosť, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno, keď nepreukázal, že pred
podaním žaloby vôbec vyzval žalovanú na uhradenie dlhu - k tomuto došlo až po podaní žaloby, pričom
žalovaná na základe tejto výzvy reagovala bezodkladným plnením. V nadväznosti na uvedené, najmä
s prihliadnutím na to, že žalovaná dlžnú sumu uhradila hneď na prvú riadne doručenú výzvu žalobcu,
pričom k dobrovoľnému plneniu prišlo bez ingerencie súdu, považuje súd v danej veci za takú okolnosť,
ktorú možno vyhodnotiť ako hodnú osobitného zreteľa, ktorá plne odôvodňuje aplikáciu ustanovenia §
257 C.s.p., čoho následkom je rozhodnutie vyjadrené v prvom výroku tohto rozhodnutia.“
4. Výrok II. napadnutého uznesenia súd prvej inštancie odôvodnil nasledovne: „Po zastavení konania
z dôvodu späťvzatia žaloby v časti istiny sa samostatným predmetom konania stalo príslušenstvo
pohľadávky spočívajúce v úroku z omeškania. Vzhľadom na meritórne rozhodnutie súdu je zrejmé, že
v tejto časti mala úspech v plnom rozsahu žalovaná a preto jej súd priznal plný nárok na náhradu trov
konania v tejto časti.“
5. Výrok III. napadnutého uznesenia súd prvej inštancie odôvodnil takto: „K nároku na náhradu trov
odvolacieho konania súd záverom v stručnosti uvádza, že možno konštatovať, že v odvolacom konaní
uspeli obe strany konania, preto s poukazom na ustanovenie § 255 ods. 2 CSP súd žiadnej zo strán
nepriznal právo na náhradu trov konania.“
6. Proti tomuto rozhodnutiu podal odvolanie žalobca a napadol ním výrok I. uznesenia súdu prvej
inštancie. Navrhol, aby odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutom výroku zmenil tak,
že mu prizná nárok na náhradu trov konania v časti o zaplatenie istiny 334,05 eur v plnom rozsahu.
Namietol, že v konaní nebola preukázaná existencia dôvodov hodných osobitného zreteľa, ktorá by
odôvodňovala použitie ust. § 257 C.s.p. pri rozhodovaní o trovách konania. Ďalej uviedol, že výsledkom
vyúčtovania nákladov spojených s užívaním a správou bytu žalovanej za obdobie od 1.1.2012 do
31.12.2012 bol nedoplatok vo výške 334,05 eur, ktorý bola žalovaná povinná uhradiť na účet domu do 30
dní odo dňa doručenia vyúčtovania, pričom predmetné vyúčtovanie bolo vlastníkom bytov a nebytových
priestorov vrátane žalovanej doručované v júni 2013 vhodením do poštovej schránky. Upomienkou z
28.10.2013 bola žalovaná vyzvaná na zaplatenie dlžnej sumy, zásielku si však žalovaná neprevzala v
odbernej lehote. Žaloba bola v prejednávanej veci doručená súdu prvej inštancie dňa 11.4.2014 a po jej
podaní na súd prvej inštancie bola žalovanej doručená písomnosť označená ako „Výzva na dobrovoľné
splnenie dlhu - pokus o zmier“ zo 17.4.2014. Okamihom doručenia tejto výzvy žalovaná nadobudla
vedomosť o tom, že na súd prvej inštancie bola podaná žaloba. V tejto súvislosti žalobca v odvolaní
uviedol: „Okamihom doručenia tejto výzvy zároveň začala plynúť trojdňová lehota na splnenie povinnosti,
deň prevzatia výzvy zo strany žalovanej však nevyplýva zo žiadneho podania žalovanej, ktorá sa v
tomto smere obmedzila len na konštatovanie, že plnila bezodkladne. Bez určenia dňa prevzatia výzvy
žalovanou však nie je možné jednoznačne ustáliť, či žalovaná plnila v rámci stanovenej trojdňovej lehoty
alebo plnila až po jej uplynutí, kedy by sa zároveň dostala do omeškania so splnením svojej povinnosti
(a to najmä v prípade, ak súd nemal za preukázané, že sa dostala do omeškania už skôr).“ Na záver
odvolania žalobca uviedol, že napadnutý výrok uznesenia súdu prvej inštancie považuje vo vzťahu k
nemu za neprimerane prísny a v rozpore s dobrými mravmi.
7. Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu navrhla, aby odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie v
napadnutom výroku potvrdil.
8. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 C.s.p.), preskúmal
odvolaním napadnutý výrok uznesenia súdu prvej inštancie, prejednal odvolanie bez nariadenia
pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie je dôvodné.
9. V prejednávanej veci nebolo sporné, že žalovaná zaplatila žalobcovi dlžnú sumu 334,05 eur dňa
6.5.2014, teda až po podaní žaloby. Preto žalobca vzal žalobu v časti o zaplatenie istiny 3341,05 eur
späť a súd prvej inštancie konanie v tejto časti zastavil. Zastavenie konania v časti istiny teda procesne
zavinila žalovaná zaplatením istiny žalobcovi po podaní žaloby. Vzhľadom na to žalobcovi vznikol nárok
na náhradu trov konania v tejto časti podľa § 256 ods. 1 C.s.p. Náhradu trov konania by nebolo možné
žalobcovi priznať iba v prípade, ak by bola zistená existencia dôvodov hodných osobitného zreteľa (§
257 C.s.p.).
10. Odvolací súd sa nestotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že v konaní bola preukázaná
existencia dôvodov hodných osobitného zreteľa relevantných v zmysle § 257 C.s.p. Odvolací súd je
toho názoru, že samotnú tú skutočnosť, že žalovaná zaplatila žalobcovi dlžnú sumu pred tým, ako jej
bola doručená žaloba a pred tým, ako bol vo veci vydaný platobný rozkaz, nemožno vyhodnotiť ako



dôvod hodný osobitného zreteľa umožňujúci použitie ust. § 257 C.s.p. pri rozhodovaní o trovách konania.
Žalovaná bola predsa v omeškaní so zaplatením istiny 334,05 eur od júna 2013 (išlo o vyúčtovanie za rok
2012). Rozhodujúce je, že ku dňu podania žaloby na súd prvej inštancie, t.j. ku dňu 11.4.2014, žalovaná
žalobcovi dlhovala istinu vo výške 334,05 eur a túto žalobcovi zaplatila až dňa 6.5.2014. Vzhľadom
na tieto skutočnosti by nebolo podľa názoru odvolacieho súdu v súlade so zásadou spravodlivého
usporiadania občianskoprávnych vzťahov, ak by bol žalobca postihnutý odopretím náhrady trov konania
za správanie sa žalovanej, ktorá od júna 2013 do 6.5.2014, teda skoro rok, nebola schopná zaplatiť
žalobcovi splatnú istinu z titulu vyúčtovania nákladov spojených s užívaním a správou jej bytu za rok
2012.
11. Z týchto dôvodov odvolací súd zmenil podľa § 388 C.s.p. napadnutý výrok uznesenia súdu prvej
inštancie (výrok I.) tak, žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v časti o zaplatenie istiny 334,05
eur v plnom rozsahu.
12. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 396 ods. 1
C.s.p. a úspešnému žalobcovi priznal nárok na ich náhradu v plnom rozsahu.
13. Výroky II., III. uznesenia súdu prvej inštancie neboli napadnuté odvolaním a nadobudli právoplatnosť.
14. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
c/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
d/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
e/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods. 1 C.s.p.).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods. 1 prvá veta C.s.p.).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne /
dovolacie dôvody/ a čoho sa dovolateľ domáha /dovolací návrh/ (§ 428 C.s.p.).



Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 C.s.p.).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C.s.p.).