Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 10Co/6/2019 z 24. 4. 2019
Citácia: rozsudok Krajského súdu Bratislava z 24. apríla 2019, sp. zn. 10Co/6/2019, ECLI:SK:KSBA:2019:0018201683.1
Krajský súd Bratislava | 10Co/6/2019 | ECLI:SK:KSBA:2019:0018201683.1 | 2019-04-24 | Rozsudok
Oblasť práva: Občianske právo – Spotrebiteľské zmluvy
Citované ustanovenia: § 52 ods. 1 OZ, § 52 ods. 3 OZ, OZ, § 52 ods. 4 OZ
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/9faea942-042b-4f8d-8a2a-294e215c576c
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2019:0018201683.1

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 10Co/6/2019
Identifikačné číslo súdneho spisu: 0018201683
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 04. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ayše Pružinec - Erenová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:0018201683.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ayše Pružinec Erenovej a
členov senátu JUDr. Blanky Podmajerskej a JUDr. Romana Majerského v právnej veci žalobcu: Poštová
banka, a.s., IČO: 31 340 890, Dvořákovo nábrežie č. 4, Bratislava, zastúpený: Advokátska kancelária
RELEVANS s. r. o., IČO: 47 232 471,
Dvořákovo nábrežie č. 8A, Bratislava, proti žalovanému: T. Y., B.. XX. XX. XXXX, X. T. B.Á.. Č.. X, X.,
o zaplatenie istiny 5.000 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu
Bratislava V zo dňa 17. októbra 2018, č. k. 24Csp/51/2018 - 92, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti   p o t v r d z u j e .

Žalovanému   p r i z n á v a   n á r o k   na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1.

Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 4.626,64
eur spolu s ročným úrokom z omeškania vo výške 5,05 % zo sumy 4.626,64 eur od 01. 03. 2018
do zaplatenia, všetko do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku, konanie v časti dlžných úrokov z
istiny vo výške 150 eur zastavil, vo zvyšku žalobu zamietol, žalobcovi priznal nárok na vrátenie časti
zaplateného súdneho poplatku, o výške ktorého rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti
rozsudku, a žalobcovi priznal náhradu trov konania v rozsahu 85,06 % s tým, že o jej výške rozhodne
samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku. Svoje rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 52
ods. 1, 3, 4, § 53 ods. 1, § 54 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, § 1 ods. 2, § 2 písm. g) a § 9
ods. 1, 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre
spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov účinného v čase uzavretia zmluvy, článkom 6,
bod 6.2 Obchodných podmienok a vecne dôvodnosťou podanej žaloby v časti žalovanej istiny, keď mal
v konaní na základe vykonaného dokazovania preukázané, že žalobca ako banka so žalovaným ako
dlžníkom dňa 04. 09. 2014 uzavrel zmluvu o úvere, predmetom ktorej bolo poskytnutie spotrebiteľského
úveru vo výške 5.000 eur, ktorý sa žalovaný zaviazal  splácať v pravidelných mesačných splátkach vo
výške 109 eur, s počtom splátok 120, s termínom splatnosti prvej splátky dňa 10. 10. 2014, s konečnou
splatnosťou úveru dňa 10. 09. 2024, pri ročnej percentuálnej miere nákladov 24,24 % a výške úrokovej
úverovej sadzby 21,90 % ročne, keď sa stotožnil s tvrdeniami procesného útoku žalobcu, že žalovaný
jednoznačne porušil písomne dohodnuté zmluvné podmienky, nakoľko poskytnuté finančné prostriedky
riadne a včas nesplácal, z dôvodu ktorého žalobca oprávnene požadoval žalovaného zaviazať na
zaplatenie žalovanej istiny, predstavujúcej rozdiel medzi poskytnutým peňažnými prostriedkami, t. j.
reálnym čerpaním spotrebiteľského úveru žalovaným a sumou, ktorú žalobcovi na úverovej istine
(5.000 eur) uhradil (373,36 eur). Poukázal na skutočnosť, že žalovaný podpisom úverovej zmluvy



potvrdil, že bol s obchodnými podmienkami oboznámený, rovnako potvrdil oboznámenie s aktuálnym
sadzobníkom poplatkov s tým, že z prehľadu platobnej disciplíny žalovaného zistil, že dohodnuté
mesačné splátky riadne a včas neplatil, keď z poskytnutého úveru celkovo zaplatil čiastku 373,36
eur, z dôvodu ktorého bol žalobcom listom zo dňa 18. 06. 2015 vyzvaný na úhradu dlžnej sumy ku
dňu vystavenia výzvy, v ktorom zároveň žalovanému oznámil, že v dôsledku porušenia povinností
vyplývajúcich zo zmluvy o úvere sa stáva celá úverová pohľadávka ku dňu 18. 06. 2015 predčasne
splatnou v celom rozsahu. Súd prvej inštancie v dôvodoch svojho rozhodnutia poukázal na skutočnosť,
že nárok žalobcu uplatnený v konaní predstavoval nezaplatenú úverovú istinu vo výške 5.000 eur, dlžné
úverové úroky z istiny vo výške 4.291,16 eur, zmluvné úverové úroky zo žalovanej istiny vo výške
21,90 % ročne od 01. 03. 2018 do zaplatenia a zákonný úrok z omeškania zo žalovanej istiny od
01. 03. 2018 do zaplatenia s tým, že žalovaný v konaní uviedol, že je ochotný úverovú istinu zaplatiť
po odpočítaní ním zaplatených troch splátok (v roku 2014 tri splátky v celkovej výške 223,36 eur
a v marci 2018 splátka v sume 150 eur), a zostávajúci nárok žiadal zamietnuť. V dôvodoch svojho
rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že pre spotrebiteľskú zmluvu je charakteristické, že občan ako
spotrebiteľ vstupuje do zmluvného vzťahu s dodávateľom za zmluvných podmienok vopred určených
dodávateľom, pričom spotrebiteľ nemá možnosť tieto zmluvné podmienky individuálne ovplyvniť, preto
zákon vo všeobecných pravidlách pre dojednanie podmienok v spotrebiteľských zmluvách stanovuje, že
ustanovenia v zmluvách spôsobujúce nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa
sú neprijateľné, a preto neplatné s tým, že spotrebiteľské zmluvy ako zmluvy typové či adhézne sú
zmluvy, ktoré o určitom rovnakom predmete plnenia štandardne a opakovane uzatvárajú dodávatelia
s veľkým počtom zákazníkov s tým, že dodávateľ vopred v návrhu stanovuje obsah týchto zmlúv a
stanovuje podmienky ich realizácie, návrh zmlúv býva často predtlačený na formulároch, pričom fyzická
osoba - spotrebiteľ nemá možnosť dosiahnuť zmenu v návrhu zmluvy, nemôže vyjednávať, môže návrh
buď prijať alebo neprijať a zmluvu neuzavrieť, a zatiaľ čo dodávateľ je osoba konajúca pri uzatváraní
a plnení zmluvy v rámci svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, je silnejšou zmluvnou
stranou, ponúkajúcou spotrebiteľovi k spotrebe určitú vec, vrátane finančných prostriedkov, ktorej
forma distribúcie je predmetom podnikania dodávateľa, tak spotrebiteľ je osoba, ktorá pri uzatváraní
a plnení zmluvy nekoná v rámci svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, nemôže vopred
ovplyvniť pripravený návrh zmluvy, a teda predstavuje slabšiu zmluvnú stranu. Uviedol, že zákon
zakotvuje všeobecné pravidlá pre dojednanie podmienok v spotrebiteľských zmluvách, ku ktorým patrí
aj predmetná zmluva o spotrebiteľskom úvere, pričom sa vychádza z predpokladu, že spotrebiteľ v
dobrej viere uzatvára zmluvu s dodávateľom, od ktorého sa všeobecne očakáva, že vzhľadom na
jeho podnikanie a ponúkaný tovar a služby koná profesionálne a oproti spotrebiteľovi so znalosťou
ponúkaného tovaru a služieb, čo zodpovedá poctivému prístupu v podnikaní. Uviedol, že zákon v
súlade s prílohou smernice Rady č. 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách
uvádza príkladne podmienky zakotvené v spotrebiteľských zmluvách, ktoré je potrebné považovať za
neprijateľné s tým, že podľa článku 5 uvedenej smernice všetky písomné ustanovenia spotrebiteľských
zmlúv musia byť vyjadrené zrozumiteľne a v prípade nezrozumiteľnosti sa podmienka má vykladať
v prospech spotrebiteľa. Poukázal na skutočnosť, že podľa článku 4 ods. 2 smernice ak hlavný
predmet zmluvy, cena alebo úhrada, prípadne tovar alebo služby dodávané výmenným spôsobom
nie sú vyjadrené zrozumiteľne, je potrebné preskúmať, či tieto podmienky nie sú nekalé s tým,
že  predmetná spotrebiteľská úverová zmluva obsahuje všetky potrebné náležitosti v zmysle vyššie
uvedených zákonných ustanovení, nakoľko sa procesné strany predpísanou písomnou formou dohodli
na predmete zmluvy, spôsobe úhrady, zmluva obsahuje potrebný údaj o ročnej percentuálnej miere
nákladov a pri uzavretí zmluvy neboli obídené príslušné ustanovenia vnútroštátneho práva ani príslušné
ustanovenia smernice Rady č. 93/13/EHS. Z obsahu úverovej zmluvy mal preukázané, že žalobca
poskytol žalovanému peňažné prostriedky za dohodnutých podmienok splácania s tým, že žalobca
zmluvné podmienky splnil, avšak žalovaný si svoju povinnosť riadne a včas splácať poskytnuté finančné
prostriedky formou mesačných splátok nesplnil, preto žalobca v zmysle dohodnutých zmluvných
podmienok vyhlásil predčasnú splatnosť úveru. Stotožnil sa s tvrdeniami procesného útoku žalobcu, že
žalovaný jednoznačne porušil písomne dohodnuté zmluvné podmienky, nesplácal poskytnuté finančné
prostriedky riadne a včas, z dôvodu ktorého žalobca oprávnene požadoval zaviazať žalovaného
na zaplatenie žalovanej istiny, predstavujúcej rozdiel medzi poskytnutými peňažnými prostriedkami,
t. j. reálnym čerpaním spotrebiteľského úveru zo strany žalovaného (5.000 eur) a sumou, ktorú
žalovaný žalobcovi reálne uhradil na úverovej istine (373,36 eur). Zamietnutie žaloby v časti týkajúcej
sa zmluvného úroku vo výške 21,90 % ročne súd prvej inštancie vecne odôvodnil tým, že ide o
neprijateľnú zmluvnú podmienku (§ 53 ods. 1 a 4 Občianskeho zákonníka), nakoľko v prejednávanej
veci išlo medzi procesnými stranami jednoznačne o uzavretie spotrebiteľskej zmluvy, majúcej podobu



formulárovej zmluvy s vopred určenými podrobnými podmienkami a nemožnosťou ich zmeny, teda
bez možnosti žalovaného ovplyvniť znenie zmluvy, ak chcel do zmluvného vzťahu vstúpiť, pričom
v takom prípade platí, že práva dodávateľa vzniknuté na základe zmluvných podmienok, ktoré by
mali podľa neskoršej právnej úpravy povahu tzv. neprijateľných, resp. neprimeraných podmienok a
ktoré by tak boli s poukazom na ustanovenie § 53 Občianskeho zákonníka ex lege neplatné, nemôžu
požívať právnu ochranu. Poukázal na to, že ak je splnenie niektorej povinnosti zabezpečené v zmluve
viacerými právnymi inštitútmi, je nevyhnutné v takej zmluve, ktorej obsah jedna strana nemá možnosť
ovplyvniť, posúdiť primeranosť použitia viacnásobného zabezpečenia povinnosti, pričom v prípade
spotrebiteľských zmlúv je k tomu súd povolaný z úradnej povinnosti. Uviedol, že  žalobca zabezpečil
splnenie zmluvnej povinnosti zo strany žalovaného úrokom z úveru vo  výške 21,90 % ročne, keď túto
zmluvnú podmienku vyhodnotil ako zakladajúcu značný nepomer medzi právami a povinnosťami strán
z hľadiska jej kauzy, t. j. ekonomického dôvodu vedúceho k zakotveniu do zmluvy s tým, že takýto
nárok nemôže požívať právnu ochranu a návrh, ktorým je tento nárok v súdnom konaní uplatnený, musí
byť súdom zamietnutý. Súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí ďalej uviedol, že výška úverových
úrokov ku dňu 28. 02. 2018 predstavuje skoro rovnakú sumu (4.291,16 eur), ako bola suma samotného
poskytnutého úveru (5.000 eur), a preto sa takáto výška úrokov nejaví byť v súlade s dobrými mravmi
ako spôsobom uplatňovania práva, zodpovedajúcim požiadavkám ustanovenia § 3 ods. 1 Občianskeho
zákonníka, z dôvodu ktorého takémuto výkonu práva žalobcu možno oprávnene odoprieť právnu
ochranu. Priznanie príslušenstva k judikovanej istine súd prvej inštancie odôvodnil právne ust. § 517
ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka a nariadením vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z., ktorým sa
vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, a vecne tým, že žalovaný si nesplnil svoju
povinnosť uhradiť svoj peňažný záväzok voči žalobcovi, ktorému tak vznikol nárok na úhradu zákonného
úroku z omeškania vo výške 5,05 % ročne z priznanej časti nezaplatenej úverovej istiny odo dňa
nasledujúceho po dni, ku ktorému bol vyčíslený aktuálny stav úveru, teda od 01. 03. 2018. Zastavenie
konania v časti o zaplatenie dlžných úrokov z istiny vo výške 150 eur súd prvej inštancie odôvodnil právne
ust. § 145 ods. 2 C. s. p. a vecne čiastočným späťvzatím žaloby žalobcom pred otvorením pojednávania,
podaním zo dňa 09. 10. 2018. Výrok, ktorým súd prvej inštancie rozhodol o nároku na náhradu trov
konania, odôvodnil právne ust. § 262 ods. 2 C. s. p. v spojení s ust. § 255 ods. 1 C. s. p. a vecne
tým, že žalobca bol v konaní úspešnou procesnou stranou vo výške 92,53 %, žalovaný vo výške 7,47
%, teda čistý procesný úspech žalobcu predstavuje 85,06 % s tým, že o výške náhrady trov konania
rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá
súdny úradník. Výrok, ktorým rozhodol o nároku na vrátenie časti zaplateného súdneho poplatku, súd
prvej inštancie odôvodnil právne ust. § 6 ods. 3, § 11 ods. 1 a 2 zákona č. 71/1992 Z. z. o súdnych
poplatkoch v platnom znení od 01. 01. 2018 s tým, že o výške vráteného súdneho poplatku rozhodne
po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením.

2.

Proti tomuto rozsudku v jeho zamietajúcej časti a v súvisiacom výroku o náhrade trov konania (t. j. v časti
výrokov III. a V. rozsudku) podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie z dôvodu, že súd prvej inštancie
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ C. s.
p.), ako i z dôvodu, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ C. s. p.), a navrhol rozsudok v napadnutej časti zrušiť a vec vrátiť súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie alebo rozsudok v napadnutej časti zmeniť a žalobe v plnom rozsahu vyhovieť
a zaviazať žalovaného na náhradu trov aj odvolacieho konania v rozsahu 100 %. V dôvodoch podaného
odvolania uviedol, že výška úrokovej sadzby bola dojednaná v bežnej výške pre rok 2014 a pre obdobné
produkty, preto žiadnym spôsobom neodporuje dobrým mravom a bola dohodnutá platne. Uviedol, že
najvyššia prípustná výška odplaty pri poskytnutí peňažných prostriedkov spotrebiteľovi sa vypočítava
zo súhrnných informácií o údajoch o novoposkytnutých spotrebiteľských úveroch bankami a pobočkami
zahraničných bánk ako dvojnásobok priemernej ročnej percentuálnej miery nákladov, ktoré je možné
nájsť na webovom sídle Ministerstva financií Slovenskej republiky. Poukázal na to, že pre 2. štvrťrok roku
2014 bola zistená hodnota váženého priemeru priemerných hodnôt ročnej percentuálnej miery nákladov
za obdobné typy spotrebiteľských úverov s rovnakou dobou splatnosti 16,81 %, a keďže dvojnásobok
tejto hodnoty predstavuje až 33,62 %, postupoval pri určení výšky úrokov z úveru v intenciách zákona a
teda i v intenciách dobrých mravov, pretože výška úrokov ročne 21,90 % je v zákonnom limite. Uviedol,
že žalovaného nijak nenútil, aby uzatvoril zmluvu o úvere práve u neho, o výške ročnej úrokovej miery
ho informoval pred uzatvorením zmluvy o úvere, z ktorej videl, že náklady budú vyššie, ako je priemer
na trhu, pričom predpokladať, že spotrebiteľ si berie úver za okolností, že je v zlej finančnej situácii, je



prehnané, pretože spotrebitelia si spravidla berú úvery na zakúpenie nových zariadení či elektroniky,
ktoré následne, keď ich nevedia splácať, riešia novými úvermi, teda nejde o ich nepriaznivú situáciu, ale
o snahu zabezpečiť si vyšší štandard než ten, na ktorý im postačuje ich mesačný príjem. Poukázal na
skutočnosť, že za tieto skutočnosti nezodpovedá banka (žalobca, pozn. odvolacieho súdu), ktorá má
nastavené vo všetkých častiach Slovenska rovnaké pravidlá a rovnaké možnosti pre všetkých, keďže
banka nezodpovedá za zlú finančnú situáciu spotrebiteľov, ktorí nie sú schopní splácať svoje úvery,
ktoré použili na úhradu novej televízie či lepšieho mobilného telefónu s tým, že v ojedinelých prípadoch
spotrebitelia využívajú úvery skutočne na riešenie životných situácií, v takých prípadoch však banka nijak
nevyužíva ich zlé sociálne postavenie, pretože spotrebiteľov žiadnym spôsobom nenúti uzatvoriť zmluvu
o úvere priamo s ňou a nenastavuje úrokovú sadzbu v dôsledku núdze spotrebiteľa, a súčasne platí,
že spotrebitelia v zložitých situáciách spravidla hľadajú pre nich dostupnejšie riešenia, preto ak by boli
v ponuke úvery s nižšími úrokovými sadzbami, žalovaný mal možnosť uzatvoriť pre neho výhodnejšiu
zmluvu o úvere u inej banky, či finančnej spoločnosti. Uviedol, že pri určovaní výšky úveru a ročných
nákladov na úver postupoval v intenciách platnej právnej úpravy a úroková sadzba bola v zmluve o úvere
dohodnutá riadne a platne a jej výška neodporuje dobrým mravom, keďže nemožno a priori označiť za
v rozpore s dobrými mravmi to, čo ukladá samo právo, pretože právny poriadok by tak ad absurdum šiel
sám proti sebe. Žalobca v dôvodoch svojho odvolania poukázal v kontexte zdôvodnenia napadnutého
rozsudku na pojem priemerného spotrebiteľa, ktorý sa často vyskytuje v judikatúre Súdneho dvora
Európskej únie, ako aj v judikatúre slovenských súdov, ktoré pojem priemerného spotrebiteľa vykladajú
eurokonformne s tým, že samotný spotrebiteľ vedel a mohol posúdiť výhodnosť a podmienky zmluvy v
časti dohody o výške úrokov.

3.

Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť a priznať mu
plnú náhradu trov konania. Uviedol, že odvolanie nespĺňa podmienky podania podľa § 127 ods. 1 písm.
b) v nadväznosti na čl. 13 a § 89, § 90 a § 359 C. s. p., pretože bolo predložené Advokátskou kanceláriou
RELEVANS s. r. o., ktorá v elektronickom podaní vystupuje ako jeho zástupca (žalovaného), a nie
žalobcu, a preto žiadal odvolanie podľa § 386 písm. b) C. s. p. odmietnuť. Namietol, že odvolanie zároveň
nespĺňa podmienky podania podľa § 127 ods. 2 C. s. p., pretože bolo určené pre konanie vedené pod
inou spisovou značkou, a vzhľadom na uplynutie lehoty na podanie odvolania v zmysle § 362 C. s. p., s
odkazom na samotné vady podania žiadal odvolanie odmietnuť aj podľa § 386 písm. d) C. s. p. K tvrdeniu
žalobcu v podanom odvolaní, že za získaním úveru je snaha spotrebiteľov zabezpečiť si vyšší štandard
než ten, na ktorý im postačuje ich mesačný príjem uviedol, že je neprimerané, pretože nie je možné
prípady spotrebiteľských úverov paušalizovať, ale naopak je potrebné pristupovať ku každej zmluve a
klientovi osobitne. Poukázal na skutočnosť, že na finančnom trhu neboli dostupné žiadne produkty, ktoré
by umožňovali výrazne lepšie podmienky, než bol uvedený spotrebný úver, s výnimkou špecifických
prípadov viazaných na konkrétny hnuteľný, alebo nehnuteľný majetok, pričom žalobca si je vedomý, že
v tomto období lepšie ponuky na finančnom trhu neboli a aj preto v odôvodnení podaného odvolania
skonštatoval, že mal možnosť uzatvoriť výhodnejšiu zmluvu o úvere u inej banky či finančnej spoločnosti.
Namietol, že keby takáto možnosť existovala, využil by iné ponuky, takto bol ale nútený využiť ponuku
žalobcu alebo obdobnú ponuku, ktoré mali pre žiadateľa veľmi nevhodne nastavené podmienky, navyše
o týchto podmienkach nebolo možné so žalobcom ako poskytovateľom úveru diskutovať, prípadne
hľadať vyváženosť zmluvných podmienok. Za zavádzajúce označil tvrdenie žalobcu, že pri určení výšky
úrokov postupoval v intenciách zákona a teda i v intenciách dobrých mravov, pretože podľa nariadenia
vlády č. 87/1995 Z. z. ide len o matematickú hodnotu váženého priemeru výšky odplaty, ktoré požadovali
banky a pobočky zahraničných bánk v predchádzajúcich obdobiach, čo znamená, že banka nie je nijako
viazaná pri nastavení reálnosti tejto odplaty, ale ju určuje len vlastným rozhodnutím, čo sa udialo aj
v tomto prípade, pričom pri stanovení výšky ročnej percentuálnej miery nákladov žalobca nezohľadnil
ani vývoj na trhu, ktorý mal klesajúcu tendenciu. Poukázal na prehľad dostupný na portáli Ministerstva
financií Slovenskej republiky v časti Finančný trh - Bankovníctvo - Spotrebiteľské úvery - Súhrnné
informácie o údajoch o novoposkytnutých spotrebiteľských úveroch veriteľmi, podľa ktorého bol trend
pre podobný typ spotrebiteľského úveru s podobnou zmluvnou splatnosťou nasledovný: stav k 31.
03. 2012 = 19,59 % RPMN, stav k 30. 06. 2012 = 19,08 % RPMN, stav k 31. 03. 2013 = 19,47 %
RPMN, stav k 30. 06. 2013 = 18,84 % RPMN, stav k 31. 03. 2014 = 17,94 % RPMN, stav k 30. 06.
2014 = 16,81 % RPMN, aktuálny stav k 30. 09. 2018 = 11,31 % RPMN. Poukázal na skutočnosť,
že žalobca nastavil RPMN o 44,20 % vyššiu, než bola priemerná výška RPMN vtedy poskytovaných
úverov podobného typu a zmluvnej splatnosti, a namietol, že žalobca zavádza odvolací súd v tom, že



ide len o ročnú výšku úrokov vo výške 21,90 %, ktorá je v zákonnom limite, keďže nariadenie vlády č.
87/1995 Z. z. definuje mieru odplaty hodnotou RPMN a tá bola žalobcom nastavená na hodnotu 24,24
%, teda žalobca vecne nesprávne zdôvodnil svoje odvolanie, ktoré sa tým stalo nedôvodným. Uviedol,
že celková suma požadovanej úhrady predstavuje sumu 13.080 eur (120 splátok po 109 eur), ktorá
po odpočítaní hodnoty istiny (5.000 eur) predstavuje sumu 8.080 eur, čím zakladá charakter nekalej
praktiky a úžerníckych úrokov, keďže táto čiastka predstavuje 162 % - ný násobok k celkovej požičanej
istine s tým, že pri dojednávaní úrokov pri peňažnej pôžičke koná v súlade s dobrými mravmi len
ten veriteľ, ktorý požaduje primeraný úrok bez ohľadu na to, že dlžník uzatvára zmluvu o pôžičke v
situácii pre neho nepriaznivej, a naopak všeobecne uznávaným vzťahom medzi ľuďmi nezodpovedá,
aby dlžník v takejto situácii poskytoval veriteľovi neprimerané až úžernícke úroky. Poukázal na to, že
neprimeranou a teda odporujúcou dobrým mravom je taká výška úrokov dojednaná podľa § 658 ods. 1
Občianskeho zákonníka, ktorá podstatne presahuje úrokovú mieru v dobe dojednania obvyklú, určenú
najmä s prihliadnutím k najvyšším úrokovým sadzbám uplatňovanými bankami pri poskytovaní úverov
alebo pôžičiek, pričom požiadavka na neprimerané zmluvné úroky môže za istých okolností v sebe
obsahovať i skutkovú podstatu trestného činu úžery, kedy dohoda o neprimeraných úrokoch je neplatná
pre rozpor so zákonom, alebo v iných prípadoch pre rozpor s dobrými mravmi, z dôvodu ktorého na
súdnom pojednávaní nesúhlasil s výškou kapitalizovaných úrokov a zmluvného úroku vo výške 21,90 %
ročne a RMPN vo výške 24,24% ročne, keďže v jeho prípade ide o neprimerané zmluvné úroky a zmluva
o úvere je v tejto časti pre rozpor so zákonom a s dobrými mravmi neplatná. Namietol, že už samotná
žaloba zakladala nekorektné jednanie zo strany žalobcu, ktorý mal podklady k tomu, že časť istiny je už
splatená, a preto žalovanie na plnú sumu je neodôvodnené a má znaky podvodného konania, nakoľko
v prípade rozhodnutia súdu podľa predloženej žaloby, by žalobca získal neoprávnený príjem, keďže
odpočet úrokov by sa počítal z nesprávnej výšky istiny 5.000 eur. Poukázal na skutočnosť, že žalobca ho
svojím konaním po skončení konania pred prvoinštančným súdom uviedol do zjavného omylu, pretože
najprv podal prostredníctvom zástupcu odvolanie proti rozhodnutiu prvoinštančného súdu, a následne
v čase, keď predpokladal nadobudnutie právoplatnosti rozsudku pri nepodaní odvolania, dňa 12. 11.
2018 o 12:54 hod. obdržal do svojho mobilného telefónu od spoločnosti R Collectors s. r. o. (ako
splnomocneného zástupcu žalobu) SMS v nasledovnom znení: „Vážený klient, upozorňujeme Vás, že
nám bolo doručené súdne rozhodnutie. Dávame Vám poslednú možnosť uhradiť Váš dlh voči Poštová
banka, a.s. vo výške 4.626,64 eur s príslušenstvom do 19. 11. 2018, inak budeme nútení postúpiť Váš
spis na exekúciu. R Collectors, O.:XXXXXXXXXX, Q.:N..sk“. Uviedol, že text uvedenej SMS naznačoval,
žalobca ako veriteľ akceptoval rozhodnutie prvoinštančného súdu a prostredníctvom splnomocnenca
požiadal o úhradu dlžnej sumy s príslušenstvom s odvolaním sa na rozhodnutie súdu prvej inštancie s
uvedením dátumu splatnosti pohľadávky a upozornením na hrozbu postúpenia pohľadávky na exekúciu,
čím ho splnomocnenec žalobcu vedome dostal do omylu, že ide o vykonateľné súdne rozhodnutie,
preto zostávajúcu časť istiny vo výške 4.626,64 eur a úroky z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo
sumy 4.626,64 eur od 01. 03. 2018 do zaplatenia, t. j. vo výške 167,07 eur v súlade s rozhodnutím
prvoinštančného súdu priamym vkladom a v dobrej vôli na určený účet uhradil. K podanému vyjadreniu
žalovaný priložil kópiu SMS zo dňa 12. 11. 2018 o 12:54 hod., kópiu výzvy spoločnosti R Collectors s.
r. o. zo dňa 24. 11. 2017, kópiu potvrdenia Poštovej banky, a.s. o vklade sumy 4.626,64 eur na účet L.
X. Č. XXXXX-XXXXXXXX zo dňa 16. 11. 2018 a kópiu potvrdenia Poštovej banky, a.s. o vklade sumy
167,07 eur na účet Poštovej banky číslo XXXXX-XXXXXXXX zo dňa 16. 11. 2018.

4.

Žalobca vo svojej odvolacej replike uviedol, že nedostatky odvolania, ktoré žalovaný predkladá ako
dôvody na jeho odmietnutie, považuje za irelevantné, keďže z podaní predkladaných v celom konaní
je zjavné, že ide len o chyby v písaní, ktoré vznikli z dôvodu, že v deň podania odvolania v tomto
súdnom konaní bolo nevyhnutné pripraviť a podať viacero odvolaní, pričom súd prvej inštancie vzhľadom
na riadne označenie strán sporu a predmetu sporu odvolanie priradil k správnemu súdnemu konaniu.
Poukázal na to, že podmienka na odmietnutie odvolania v zmysle § 386 písm. d) C. s. p. je daná len
v prípade, pokiaľ by pre vady podania nebolo možné pokračovať v súdnom konaní, avšak z vyššie
uvedeného vyplýva, že vady nie sú zásadné a v konaní je možné na základe ním podaného odvolania
pokračovať. K primeranosti zmluvného úroku žalobca uviedol, že výšku úrokov žalovaný vedel pred
uzatvorením zmluvy o úvere a dobrovoľne s ňou súhlasil, táto výška úroku je primeraná, preto nie je
dôvod považovať úrok, s ktorým žalovaný sám a dobrovoľne súhlasil, za neprimeraný. Namietol, že
výpočty žalovaného sú účelové a zavádzajúce, pretože 162 % - ný násobok istiny úveru (nevedno za
aké časové obdobie) by znamenal, že žalovaný by musel nakoniec zaplatiť 810.000 eur. Poukázal na



skutočnosť, že žalovaný žiadal o úver s dobou splatnosti 120 mesiacov, je teda zjavné, že za tak dlhé
obdobie zmluvný úrok (vo výške 21,90 % ročne) narastie, žalovaný však v čase podpisu zmluvy o úvere
týmito informáciami disponoval a vedel, že úver preplatí o 7.228,40 eur, pretože údaj o celkovej čiastke
úveru v zmluve o úvere bol uvedený. Uviedol, že dikcia zákona nehovorí o tom, že celkovou čiastkou,
ktorú má spotrebiteľ uhradiť, je násobok počtu splátok s ich výškou, ale podľa § 2 písm. h) zákona č.
129/2010 Z. z. celkovou čiastkou sa rozumie súčet celkovej výšky spotrebiteľského úveru a celkových
nákladov spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom. Poukázal na skutočnosť, že zákon celkové
náklady spotrebiteľa spojené s úverom nedefinuje ako násobok počtu splátok a výšky splátok, ale podľa
ust. § 2 písm. g) zákona č. 129/2010 Z. z. účinného v čase uzatvorenia zmluvy o úvere boli celkové
náklady spojené s úverom definované ako všetky náklady vrátane úrokov, provízií, daní a poplatkov
akéhokoľvek druhu, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť v súvislosti so zmluvou o spotrebiteľskom úvere a
ktoré sú veriteľovi známe, okrem notárskych poplatkov; do celkových nákladov patria aj náklady na
doplnkové služby súvisiace so zmluvou o spotrebiteľskom úvere, a to najmä poistné, ak spotrebiteľ musí
navyše uzavrieť zmluvu o poskytnutí takejto doplnkovej služby, aby získal spotrebiteľský úver alebo aby
ho získal za ponúkaných podmienok.

5.

Žalovaný v odvolacej duplike zopakoval svoju argumentáciu z vyjadrenia k odvolaniu a žiadal, aby
odvolací súd odvolanie žalobcu odmietol v plnom rozsahu. Poukázal na čl. 3 ods. 2 C. s. p., v zmysle
ktorého výklad tohto zákona nesmie protirečiť tomu, čo je v jeho slovách a vetách jasné a nepochybné,
na § 359 C. s. p., ktorý exaktne určuje, že odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo
rozhodnutie vydané, na § 127 ods. 1 písm. b) C.  s. p., ktorý určuje, kto robí podanie vrátane
odvolania, a na § 127 ods. 2 C. s. p., v zmysle ktorého je náležitosťou podania v prebiehajúcom
konaní aj uvedenie spisovej značky tohto konania. Uviedol, že v odvolaní vystupuje právny zástupca
žalobcu (Advokátska kancelária RELEVANS s. r. o.) ako právny zástupca žalovaného, čo je v rozpore
s uvedenými ustanoveniami zákona, preto sú dôvody obhajujúce postup právneho zástupcu žalobcu
irelevantné. K neprimeranosti zmluvného úroku žalovaný uviedol, že neprimeranosť úroku je vyjadrená
hodnotou preplatenia násobku základnej istiny, pričom z pohľadu dodržania zákona nie je podstatné,
či žiadateľ o úver súhlasil s úrokovými podmienkami, pretože v mnohých prípadoch (vrátane jeho) ide
o nútené riešenie aktuálnej finančnej situácie, keď iná možnosť než poskytnutie úveru nie je na trhu k
dispozícii. Poukázal na to, že práve na zabránenie bezbrehého zneužívania ťaživých situácií občanov
slúžia mechanizmy a legislatívna úprava, ktorá jasne definuje, za akých podmienok je možné poskytovať
úver, a ktorú musí poskytovateľ úveru dodržiavať a zároveň musí postupovať v intenciách dobrých
mravov. Namietol, že nepožadoval úver s dobou splatnosti 120 mesiacov, ako to tvrdí žalobca, doba
splatnosti bola definovaná priamo poskytovateľom bez možnosti tento proces ovplyvniť, a to na základe
vopred určenej úrokovej sadzby a čiastky, ktorá prichádzala vzhľadom na jeho vtedajšie možnosti do
úvahy ako hodnota splátky, preto ako žiadateľ nemal na výber a požiadavka na korektnú vyváženosť
zmluvných podmienok bola zo strany žalobcu odopretá poukazom na predtlačené podmienky, keď
nebola iná možnosť ako tieto podmienky prijať, inak by úver nebol poskytnutý. Uviedol, že nevýhodnosť
podmienok nastavených žalobcom ako poskytovateľom úveru bola zneužitím jeho situácie, keď v tom
čase potreboval vykryť náklady na úhradu zálohy na kúpu pozemku, na ktorom mal zámer následne
postaviť menší rodinný domček a založiť si rodinu. Žalovaný vo svojom vyjadrení poukázal na základné
a dominujúce zásady súkromného práva, a síce na zásadu zmluvnej slobody, zásadu rovnosti, či
zásadu ekvivalencie plnení, ktoré by sa mali uplatňovať v zmluvných vzťahoch, teda by mali byť
akceptované pri tvorbe zmluvných noriem. Uviedol, že aj slovenské právo tieto zásady uplatňuje (§
52 ods. 2 a § 53 ods. 1, 2  a 5 Občianskeho zákonníka) s tým, že  spotrebiteľské zmluvy nesmú
obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných
strán v neprospech spotrebiteľa, a keďže podmienky prijatia úveru neboli individuálne dojednané, ale
výška úrokov a z toho vyplývajúca výška preplatenia istiny úveru bola vopred zadefinovaná a on ich
nemal možnosť ovplyvniť, tak sa takéto zmluvné ustanovenia v súlade s § 53 ods. 5 Občianskeho
zákonníka považujú za neprijateľné podmienky, a preto sú neplatné. Uviedol, že neprimeranosť úroku
je vyjadrená práve hodnotou násobku preplatenia istiny, keď výška tejto úhrady predstavuje 162 % -
ný násobok istiny, pričom takéto neprimerane vysoké preplatenie istiny je všeobecne považované za
odporujúce uznávaným pravidlám správania a mravným princípom spoločenského poriadku, a teda
je v rozpore s dobrými mravmi a môže v sebe obsahovať i skutkovú podstatu trestného činu úžery.
Poukázal na to, že hodnota priamych nákladov je vyjadrená rozdielom medzi úrokovou sadzbou a
ročnou percentuálnou mierou nákladov, čo v prejednávanom prípade predstavuje prijateľnú a korektnú



hodnotu vo výške 2,34 % ročne (24,24 % - 21,90 %). Uviedol, že priemerná výška ročnej percentuálnej
miery vtedy poskytovaných úverov podobného typu a zmluvnej splatnosti bola v čase podpísania zmluvy
o úvere na úrovni 16,81 %, teda pri zachovaní predpokladanej hodnoty priamych nákladov vo výške
2,34 % vychádza priemerná úroková sadzba na hodnotu 14,47 %. Uviedol, že táto rozdielová hodnota
predstavuje zisk žalobcu z tohto úveru s tým, že takýto úrok nie je dosiahnuteľný pri opačnej transakcii,
tzn. pri vklade finančných prostriedkov do banky (čo sa dá hodnotiť aj ako forma požičania si peňazí
bankou, ktorá s nimi následne obchoduje alebo používa na vlastné aktivity), pretože bežná úroková
sadzba v opačnom smere toku peňazí sa pohybuje od 0,00 % do maximálne 5,50 % ročne, pričom
nevyváženosť tohto postavenia je vyjadrená nepomerom medzi úrokovou sadzbou pri poskytnutí úveru
od banky a úrokovou sadzbou pri rovnocennom  produkte, keď si banka de facto požičiava peniaze od
fyzickej osoby. Uviedol, že žalobca pri uzatváraní zmluvy o úvere porušil právo tým, že podmienky pre
zmluvné strany nastavil nerovnomerne, požadoval pri uzatvorení zmluvy o úvere vynútené doplnkové
služby ako poistné, bez ktorých by nebolo možné uzatvoriť túto zmluvu za nastavených podmienok, ako
aj samotnou výškou úrokovej sadzby a tiež tým, že nekonal v súlade s dobrými mravmi. Namietol, že
pri podpise úverovej zmluvy v rozpore s § 53c a § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka nebola čitateľná
väčšia časť zmluvy a jej obsah mu bol tlmočený len ústne.

6.

Odvolací súd preskúmal vec viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania podľa § 379 a § 380 ods. l C.
s. p. (zák. č. 160/2015 Z. z. účinný od 01. 07. 2016, Civilný sporový poriadok), túto prejednal bez
nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C. s. p.) a rozsudok verejne vyhlásil dňa 25. apríla
2019 podľa § 378 ods. 1 v spojení  s § 219 ods. 3 C. s. p., viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil
súd prvej inštancie (§ 383 C. s. p.), pričom o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu
upovedomené zákonným spôsobom.

7.

Predmetom odvolacieho konania je posúdenie vecnej a právnej správnosti rozsudku súdu prvej inštancie
v odvolaním napadnutej časti, teda vo výroku, ktorým súd prvej inštancie žalobu žalobcu vo zvyšku (t. j.
v prevyšujúcej časti žalobou uplatneného nároku) zamietol, ako aj v súvisiacom výroku o náhrade trov
konania, ktorým súd prvej inštancie priznal žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 85,06 %.

8.

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu, t. j. vo výroku, ktorým súd prvej
inštancie žalobu vo zvyšku zamietol a v súvisiacom výroku o trovách konania potvrdil, pretože je vo
výroku vecne správny (§ 387 ods. 1 C. s. p.).

9.

K námietke žalobcu v podanom odvolaní, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam (odvolací dôvod podľa
§ 365 ods. 1 písm. f/ C. s. p.) považuje odvolací súd za potrebné uviesť, že k tomuto odvolaciemu
dôvodu v podanom odvolaní nič bližšie neuviedol, preto sa ním nebolo možné v odvolacom konaní
zaoberať, nakoľko ak strana sporu iba formálne odcituje odvolací dôvod bez toho, aby ho konkretizovala
v súvislosti s napádaným rozhodnutím, a neuvedie konkrétne pochybenia (vadu, skutočnosti), v ktorých
má naplnenie odvolacieho dôvodu spočívať, odvolací súd na takýto formálne uplatnený odvolací dôvod
neprihliada a v zmysle § 373 ods. 1 veta druhá C. s. p. ani na doplnenie odvolacích dôvodov nevyzýva,
pričom v posudzovanej veci súd prvej inštancie podľa názoru odvolacieho súdu riadne zistil skutkový
stav veci a svoje rozhodnutie aj dostatočným spôsobom odôvodnil, odvolací súd preto existenciu tohto
odvolacieho dôvodu ani nezistil.

10.



K odvolacej námietke žalobcu, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení
veci (odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h/ C. s. p.), odvolací súd uvádza, že právnym posúdením
je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu
normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva
na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny
právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

11.

Z dikcie ust. § 387 ods. 1 C. s. p. vyplýva, že odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí,
ak je vo výroku vecne správne, pričom obsah rozhodnutia vo veci samej vyjadruje súd vo výroku
rozhodnutia, ktorý je prejavom konečného úsudku konajúceho súdu o prejednávanej veci. Vecná
správnosť ako zákonný predpoklad na vydanie potvrdzujúceho verdiktu sa vyžaduje iba v prípade výroku
preskúmavaného rozhodnutia a vecná nesprávnosť odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie teda
nebráni tomu, aby odvolací súd v konečnom dôsledku rozhodnutie (ako vecne správne) potvrdil, nakoľko
k záveru o vecnej správnosti výroku môže odvolací súd dospieť aj z odlišných dôvodov, než na ktorých
založil svoje rozhodnutie súd prvej inštancie. Potvrdzujúce rozhodnutie odvolacieho súdu môže byť
(okrem iného) založené na odlišnom právnom posúdení, z akého vychádzal súd prvej inštancie, pritom
je však potrebné mať na zreteli ust. § 382 C. s. p., ktoré vyžaduje, aby odvolací súd vyzval strany k
možnému použitiu všeobecne záväzného právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci
nebolo použité, čím sa má zabrániť vydávaniu tzv. prekvapivých rozhodnutí.
12.

V prejednávanej veci dospel odvolací súd k záveru, že napadnutý zamietajúci výrok rozsudku súdu prvej
inštancie je síce vecne správny, avšak nie z dôvodov, na ktorých založil svoje rozhodnutie súd prvej
inštancie.

13.

V posudzovanej veci uložil súd prvej inštancie svojim rozsudkom žalovanému povinnosť zaplatiť
žalobcovi istinu poskytnutého spotrebiteľského úveru vo výške 4.626,64 eur (zníženú o zaplatenú časť
istiny vo výške 373,36 eur) spolu so zákonným úrokom z omeškania, konanie zastavil v časti o zaplatenie
dlžných úrokov z istiny vo výške 150 eur a v prevyšujúcej časti zaplatenej istiny vo výške 373,36 eur a
dlžných úrokov žalobu zamietol, t. j. žalobu zamietol v časti zaplatenej istiny vo výške 373,36 eur, v časti
dlžných úrokov z istiny do 28. 02. 2018 vo výške 4.141,16 eur (t. j. zníženej o sumu 150 eur, v ktorej bolo
konanie zastavené) a v časti zmluvného úroku vo výške 21,90 % ročne zo sumy 5.000 eur od 01. 03.
2018 do zaplatenia z dôvodu, že dospel k záveru, že išlo o neprijateľnú zmluvnú podmienku v zmysle §
53 ods. 1 a 4 Občianskeho zákonníka, ako aj z dôvodu, že výška zmluvných úrokov nebola v súlade s
dobrými mravmi, a preto v zmysle § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka tento žalobcom uplatnený nárok
nemohol požívať právnu ochranu.

14.

Odvolací súd vzhľadom na to, že dospel v prejednávanej veci k odlišnému právnemu posúdeniu,
postupom podľa § 382 C. s. p. vyzval sporové strany, aby sa vyjadrili k možnému použitiu ustanovenia
§ 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka v spojení s ustanoveniami § 1 a § 1a nariadenia vlády Slovenskej
republiky č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, ktoré
pri rozhodovaní prvoinštančného súdu použité neboli.

15.

Žalovaný v podaní doručenom odvolaciemu súdu dňa 16. 04. 2019 uviedol, že na použitie týchto
ustanovení poukazoval už vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu, a zopakoval svoju argumentáciu
uvedenú v tomto jeho vyjadrení.

16.



Žalobca v podaní doručenom odvolaciemu súdu dňa 17. 04. 2019 uviedol, že trvá na tom, že dojednaná
výška úrokovej sadzby je primeraná, nevybočila zo zákonom stanovených limitov a reflektovala na
podmienky trhu v danom období, a zopakoval svoju argumentáciu uvedenú v odvolaní, resp. v odvolacej
replike.

17.

Podľa § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 01. 06. 2014, ak predmetom
spotrebiteľskej zmluvy je poskytnutie peňažných prostriedkov, nesmie odplata prevyšovať najvyššiu
prípustnú odplatu, ktorú možno od spotrebiteľa pri poskytnutí peňažných prostriedkov požadovať.
Odplatu, podrobnosti o stanovení odplaty, kritériách jej stanovenia a najvyššiu prípustnú výšku odplaty
ustanovuje vykonávací predpis.

18.

Podľa § 1 ods. 1 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. v znení účinnom od 01. 06. 2014, odplatu pri poskytnutí
peňažných prostriedkov spotrebiteľovi tvoria úrok, poplatky a akékoľvek iné odplatné plnenia alebo
iné náklady, ktoré sú dohodnuté pri podpise spotrebiteľskej zmluvy a ktoré sú spojené s poskytnutím
peňažných prostriedkov alebo vyžadované pri poskytnutí peňažných prostriedkov. Pri výpočte odplaty
sa vychádza z predpokladu, že spotrebiteľská zmluva zostane platná dohodnutý čas a že dodávateľ
a spotrebiteľ si budú plniť svoje povinnosti za podmienok a v lehotách dohodnutých v spotrebiteľskej
zmluve.

19.

Podľa § 1 ods. 2 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. v znení účinnom od 01. 06. 2014, odplata podľa
odseku 1 sa vyjadruje v percentách zo sumy zmluvne dohodnutých peňažných prostriedkov za rok a
vypočíta sa ako súčet plnení podľa odseku 3 za rok.

20.

Podľa § 1 ods. 4 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. v znení účinnom od 01. 09. 2014, na účely stanovenia
najvyššej prípustnej výšky odplaty podľa § 1a sa použije priemerná hodnota ročnej percentuálnej miery
nákladov bánk a pobočiek zahraničných bánk pre jednotlivé typy novoposkytnutých spotrebiteľských
úverov zverejnená podľa osobitného predpisu (§ 21 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských
úveroch), naposledy v čase predchádzajúcom uzavretiu spotrebiteľskej zmluvy.

21.

Podľa § 1a ods. 1 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. v znení účinnom od 01. 09. 2014, ak odseky 2
a 3 neustanovujú inak, odplata pri poskytnutí peňažných prostriedkov spotrebiteľovi nesmie prevýšiť
dvojnásobok priemernej ročnej percentuálnej miery nákladov podľa § 1 ods. 4 pri obdobnom úvere alebo
pôžičke ročne. Na účely tohto nariadenia vlády sa obdobným úverom alebo pôžičkou rozumie obdobný
produkt, ktorý je svojou povahou najbližší forme poskytnutia peňažných prostriedkov spotrebiteľovi podľa
predchádzajúcej vety.

22.

Podľa § 1a ods. 4 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. v znení účinnom od 01. 09. 2014, najvyššia
prípustná výška odplaty sa posudzuje podľa pravidiel uvedených v odsekoch 1 až 3 ku dňu uzavretia
spotrebiteľskej zmluvy, ktorej predmetom je poskytnutie peňažných prostriedkov spotrebiteľovi.

23.

Podľa § 1a ods. 5 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. v znení účinnom od 01. 09. 2014, sumy alebo
percentá vypočítané podľa tohto nariadenia vlády sa zaokrúhľujú na dve desatinné miesta nahor.



24.

Z obsahu spisu vyplýva, že strany zmluvu o spotrebiteľskom úvere uzavreli dňa 04. 09. 2014, z dôvodu
ktorého sa na spotrebiteľský vzťah z nej vzniknutý vzťahujú ust. § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka
v znení účinnom od 01. 06. 2014 a ust. § 1 a § 1a nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. v znení účinnom
od 01. 06. 2014, resp. od 01. 09. 2014, a preto odplata dohodnutá v zmluve o spotrebiteľskom úvere
nesmie prevyšovať najvyššiu prípustnú odplatu, ktorú možno od spotrebiteľa pri poskytnutí peňažných
prostriedkov požadovať.

25.

Z dikcie citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že na účely stanovenia najvyššej prípustnej výšky
odplaty pri poskytnutí peňažných prostriedkov spotrebiteľovi sa použije priemerná hodnota ročnej
percentuálnej miery nákladov bánk a pobočiek zahraničných bánk pre jednotlivé typy novoposkytnutých
spotrebiteľských úverov zverejnená podľa osobitného predpisu (§ 21 ods. 2 zákona č. 129/2010
Z. z. o spotrebiteľských úveroch), naposledy v čase predchádzajúcom uzavretiu spotrebiteľskej
zmluvy, pričom posledným obdobím predchádzajúcom uzavretiu zmluvy o spotrebiteľskom úvere boli
zverejnené súhrnné informácie o údajoch o novoposkytnutých spotrebiteľských úveroch bankami a
pobočkami zahraničných bánk za 2. štvrťrok 2014 ku dňu 30. 06. 2014 s tým, že v kategórii ostatných
spotrebiteľských úverov so zmluvnou splatnosťou nad 5 rokov a do 10 rokov vrátane, predstavovala
ročná percentuálna miera nákladov výšku 12,08 % z čoho vyplýva, že najvyššia prípustná výška odplaty
pri poskytnutí peňažných prostriedkov spotrebiteľovi v období od 01. 07. 2014 do 30. 09. 2014 (pri
spotrebiteľských úveroch so zmluvnou splatnosťou od 5 do 10 rokov vrátane) potom nesmela prevýšiť
dvojnásobok takto zistenej ročnej percentuálnej miery nákladov, teda výšku 24,16 % za rok (12,08 % x
2), a preto v prejednávanej veci najvyššia prípustná výška odplaty dohodnutá v zmluve o spotrebiteľskom
úvere (so zmluvnou splatnosťou 10 rokov, resp. 120 mesiacov) nesmela presahovať výšku 24,16 % za
rok.

26.

Odvolací súd sa preto nestotožnil s argumentáciou žalobcu v podanom odvolaní, že najvyššia prípustná
výška odplaty pri poskytnutí peňažných prostriedkov spotrebiteľovi v tom čase nesmela prekročiť
dvojnásobok ročnej percentuálnej miery nákladov v spotrebiteľských úveroch poskytnutých všetkými
veriteľmi na trhu (teda nielen bankami a pobočkami zahraničných bánk), ktorá za 2. štvrťrok 2014 ku
dňu 30. 06. 2014 v kategórii ostatných spotrebiteľských úverov so zmluvnou splatnosťou nad 5 rokov a
do 10 rokov vrátane, bola vo výške 16,81 % (dvojnásobok tejto hodnoty potom predstavuje výšku 33,62
%), a to práve s poukazom na výslovné znenie § 1 ods. 4 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. v znení
účinnom od 01. 09. 2014.

27.

Zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere uzavretej medzi žalobcom a žalovaným vyplýva, že bola dohodnutá
ročná percentuálna miera nákladov vo výške 24,24 %, pričom napriek tomu, že ročná percentuálna miera
nákladov podľa zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a odplata pri poskytnutí peňažných
prostriedkov spotrebiteľovi podľa § 1 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. v znení účinnom od 01. 09. 2014
nie sú totožnými ukazovateľmi, odplata pri poskytnutí peňažných prostriedkov spotrebiteľovi je širším
a komplexnejším pojmom ako ročná percentuálna miera nákladov a zahŕňa všetky náklady spojené s
poskytnutím spotrebiteľského úveru, a preto je možné skonštatovať, že pokiaľ ročná percentuálna miera
nákladov dohodnutá v zmluve o spotrebiteľskom úvere prevyšuje najvyššiu prípustnú výšku odplaty,
potom aj odplata pri poskytnutí peňažných prostriedkov spotrebiteľovi dohodnutá v tejto zmluve musí
nevyhnutne prevyšovať najvyššiu prípustnú výšku odplaty.

28.

Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na znenie ust. § 11 ods. 1 písm. g) zákona č. 129/2010 Z. z. o
spotrebiteľských úveroch účinného od 23. 12. 2015, v zmysle ktorého sa poskytnutý úver považuje za
bezúročný a bez poplatkov, ak ročná percentuálna miera nákladov spotrebiteľského úveru prekračuje



najvyššiu prípustnú výšku odplaty stanovenej podľa osobitných predpisov (§ 1 a §1a nariadenia vlády
č. 87/1995 Z. z.).

29.

V prejednávanej veci bola v zmluve o spotrebiteľskom úvere uzavretej medzi žalobcom a žalovaným
dohodnutá ročná percentuálna miera nákladov vo výške 24,24 %, a preto je možné konštatovať, že
odplata dohodnutá v tejto zmluve prevyšuje najvyššiu prípustnú výšku odplaty (24,16 % za rok), ktorú
bolo možné od spotrebiteľa požadovať, z čoho vyplýva, že bola dohodnutá v rozpore s § 53 ods. 6
Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 01. 06. 2014, čo spôsobuje absolútnu neplatnosť zmluvy
o spotrebiteľskom úvere ako celku (keďže neplatné časti zmluvy nie je možné oddeliť od platných)
pre rozpor so zákonom v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka, z dôvodu ktorého istinu poskytnutého
úveru (spolu so zákonným úrokom z omeškania) bol žalovaný povinný vydať žalobcovi ako bezdôvodné
obohatenie v zmysle § 457 Občianskeho zákonníka, avšak dohodnuté zmluvné úroky nebol žalovaný
povinný žalobcovi zaplatiť, keďže dohoda o zmluvných úrokoch bola súčasťou absolútne neplatnej
zmluvy o spotrebiteľskom úvere.

30.

Odvolací súd však zároveň považuje za potrebné dodať, že ak by aj zmluva o spotrebiteľskom
úvere uzavretá medzi žalobcom a žalovaným nebola absolútne neplatná pre rozpor s § 53 ods. 6
Občianskeho zákonníka, nárok žalobcu na zaplatenie zmluvných úrokov by aj tak daný nebol, nakoľko
v posudzovanej veci išlo o plnenie zo spotrebiteľského úveru, a preto zmluvný úrok odo dňa účinkov
zosplatnenia úveru (vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru) žalobcovi nepatrí, keďže veriteľ má právo
na zaplatenie zmluvných úrokov len do vyhlásenia predčasnej splatnosti s tým, že následne už právo
na dohodnutý úrok z úveru nevzniká, iba právo na úrok z omeškania, keď v opačnom prípade by na
ťarchu spotrebiteľa dochádzalo k dvojnásobnému zaťažovaniu v podobe úrokov z úveru, ako i úrokov
z omeškania, čo by spôsobovalo značnú nerovnováhu vo vzťahoch medzi zmluvnými účastníkmi, a
preto zmluvné dojednanie o povinnosti platiť zmluvné úroky popri úrokoch z omeškania je možné
označiť za obchádzanie zákonného pravidla zakotveného v § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka o
administratívnom strope úrokov z omeškania (v spojení s § 3 a § 3a nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z.).
Je nutné zároveň uviesť, že takáto zmluvná úprava je na škodu spotrebiteľa neprijateľne odchylná od
zákona, čo zmluvnú podmienku podľa § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, resp. podľa § 53 ods. 1 a 5
Občianskeho zákonníka robí absolútne neplatnou, pričom odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje aj na
ustálenú rozhodovaciu prax súdov Slovenskej republiky (rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 30.
júna 2015, sp. zn. 6Co/190/2014 alebo rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 28. marca 2018,
sp. zn. 6Co/56/2018), pričom takéto právne posúdenie prešlo i testom ústavnosti (porovnaj uznesenie
Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 18. septembra 2012, sp. zn. IV. ÚS 476/2012).

31.

V posudzovanej veci nebolo sporným, že žalobca vyhlásil predčasnú splatnosť úveru s účinnosťou ku
dňu 18. 06. 2015, a preto do vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru by mal žalobca nárok na zmluvné
úroky (ak by nebola zmluva o spotrebiteľskom úvere absolútne neplatná), prípadne na zákonné úroky z
omeškania z omeškaných splátok úveru, avšak odo dňa vyhlásenia predčasnej splatnosti by mal žalobca
nárok už len na zákonné úroky z omeškania, avšak žalobca si v podanej žalobe uplatnil (okrem nároku
na zaplatenie istiny vo výške 5.000 eur) nárok na zaplatenie dlžných úrokov z istiny do 28. 02. 2018
vo výške 4.291,16 eur a nárok na zaplatenie zmluvného úroku vo výške 21,90 % ročne zo žalovanej
istiny od 01. 03. 2018 do zaplatenia, pričom vzhľadom na uvedené závery odvolacieho súdu, žalobcovi
nárok na zaplatenie zmluvného úroku vo výške 21,90 % ročne zo žalovanej istiny od 01. 03. 2018 do
zaplatenia nevznikol.

32.

Odvolací súd k nároku na zaplatenie dlžných úrokov z istiny do 28. 02. 2018 vo výške 4.291,16 eur
uvádza, že nie je zrejmé, o aké úroky sa jedná (či len zmluvné úroky, alebo aj zákonné úroky z
omeškania), za aké obdobie a z akej (dlžnej) sumy, keď ako už bolo uvedené vyššie, žalobca by mal (za
predpokladu platne uzavretej zmluvy) nárok na zaplatenie zmluvného úroku do vyhlásenia predčasnej



splatnosti dňa 18. 06. 2015, nakoľko však žalobca zmluvné úroky takto nevyčíslil, musel by byť aj tento
žalobou uplatnený nárok ako celok zamietnutý z dôvodu jeho neurčitosti a nepreukázania zo strany
žalobcu.

33.

Nebolo možné sa však stotožniť s tvrdením žalovaného v jeho vyjadrení k odvolaniu žalobcu,
navrhujúceho odvolanie odmietnuť z dôvodu, že bolo podané neoprávnenou osobou (§ 386 písm. b/
C. s. p.), ako aj z dôvodu, že nemá náležitosti podľa § 363 C. s. p. (§ 386 písm. d/ C. s. p.), keďže
napriek tomu, že žalobca (resp. jeho právny zástupca) v podanom odvolaní pravdepodobne omylom
uviedol, že zastupuje žalovaného, a nie žalobcu, z obsahu odvolania jednoznačne vyplýva, kto odvolanie
podal (žalobca) a kým bol zastúpený, pričom je nutné zdôrazniť, že súd je povinný každé podanie
posudzovať podľa jeho obsahu (§ 124 ods. 1 C. s. p.) a táto zrejmá chyba v písaní v žiadnom prípade
nemohla mať za následok splnenie predpokladov pre odmietnutie odvolania, nakoľko je nesporné, že
odvolanie oprávnená osoba podala, a táto chyba v písaní nepredstavovala žiadnu prekážku pokračovať
v odvolacom konaní.

34.

K argumentácii žalovaného žiadajúceho odmietnuť odvolanie žalobcu z dôvodu nesprávne uvedenej
spisovej značky, pod ktorou je konanie vedené odvolací súd uvádza, že napriek tejto zrejmej
nesprávnosti bolo možné odvolanie podľa jeho obsahu jednoznačne identifikovať s tým, že ani táto chyba
nezakladala dôvod na odmietnutie odvolania (podľa § 386 písm. d/ C. s. p.), keďže obsahovalo všetky
zákonom predpísané náležitosti a zároveň nepredstavovalo žiadnu vadu, pre ktorú by v odvolacom
konaní pokračovať možné nebolo.

35.

Odvolací súd zo všetkých uvedených dôvodov rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti podľa
§ 387 ods. 1 C. s. p. potvrdil ako vo výroku vecne správny.

36.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C. s. p.
v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C. s. p. tak, že v odvolacom konaní plne úspešnému žalovanému
priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %, pričom o  výške náhrady trov
odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie
končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

37.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2
veta druhá C. s. p. v spojení s § 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo



f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C. s. p.).

(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C. s. p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 C. s. p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda,  z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 C. s. p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v
tomto ustanovení.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada
(§ 431 C. s. p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C. s. p.).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C. s. p.).



Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C. s. p.).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného  útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.
s. p.).