Rozhodnutie Krajského súdu Trenčín sp. zn. 4CoE/446/2011 z 29. 4. 2012 Citácia: rozhodnutie Krajského súdu Trenčín z 29. apríla 2012, sp. zn. 4CoE/446/2011, ECLI:SK:KSTN:2012:3810218814.1 Krajský súd Trenčín | 4CoE/446/2011 | ECLI:SK:KSTN:2012:3810218814.1 | 2012-04-29 | Rozhodnutie Oblasť práva: Občianske právo – Exekúcia a výkon rozhodnutí Citované ustanovenia: § 219 ods. 1 OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/f19a3bb2-da76-4ffb-b9ec-594f52e4538a Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2012:3810218814.1 Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 4CoE/446/2011
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3810218814
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Oľga Lichnerová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2012:3810218814.1

Rozhodnutie
Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného: EOS KSI Slovensko, s.r.o., IČO: 35 724 803, so
sídlom Údernícka 5, 851 01 Bratislava, zastúpeného advokátskou kanceláriou TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o.,
IČO: 36 613 843, so sídlom v Bratislave, Údernícka 5, proti povinnému N. M., bytom T., M. X/XXX,
o vymoženie 660,47 eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu
Prievidza zo dňa 19. mája 2011, č.k. 9Er/3447/2010-11, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zamietol žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého,
Záhradnícka č. 60, Bratislava o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zo dňa 10.12.2010. V
odôvodnení uviedol, že oprávnený sa návrhom zo dňa 9.12.2010 domáhal vykonania exekúcie proti
povinnému na základe exekučného titulu, ktorým je Rozsudok Rozhodcovského súdu zriadeného pri
Slovenskej hospodárskej komore, s.r.o., sp.zn. EP 63036/09, ktorý bol vydaný jediným rozhodcom
JUDr. Radkou Dobríkovou dňa 23.9.2010. Toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 29.10.2010 a
vykonateľnosť dňa 2.11.2010. Dňa 21.12.2010 doručil súdny exekútor JUDr. Rudolf Krutý exekučnému
súdu žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Súd v zmysle ustanovenia § 41 ods. 2
Ex. poriadku preskúmal žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie
exekúcie a exekučný titul; ich súlad resp. rozpor so zákonom a dospel k záveru, že exekučný titul -
rozhodcovský rozsudok nie je spôsobilým exekučným titulom, ktorý by mohol tvoriť podklad na vykonanie
exekúcie. Z predloženého exekučného titulu - vyššie špecifikovaného rozhodcovského rozsudku
súd zistil nasledovné skutočnosti. Dňa 2.11.2005 bola medzi právnym predchodcom oprávneného /
Všeobecná úverová banka, a.s./ a povinným uzavretá zmluva č. 0006415266, na základe ktorej bol
povinnému poskytnutý úverový rámec vo výške 15.000,- Sk, ktorý sa žalovaný zaviazal splácať v
mesačných splátkach. Súd ďalej preskúmal zmluvu, ktorú s povinným uzavrela spoločnosť Všeobecná
úverová banka, a.s., ktorá postúpila pohľadávku voči povinnému oprávnenému a Obchodné podmienky
pre vydanie a používanie kreditných platobných kariet vydávaných VÚB, a.s. (ďalej len OP), a.s. platné
od 1.1.2009 a zistil nasledovné: Podľa čl. XI. Mimosúdne riešenie sporov a Rozhodcovská doložka,
bod 63. OP, zmluvné strany sa dohodli, že všetky spory, ktoré vzniknú zo Zmluvy a v súvislosti s
ňou budú riešené dohodou strán. Ak nedôjde k dohode podľa predchádzajúcej vety, akýkoľvek spor,
nárok alebo rozpor vzniknutý zo Zmluvy alebo v súvislosti s ňou, vrátane všetkých otázok týkajúcich
sa jej existencie, platnosti alebo ukončenia, rozhodne Stály rozhodcovský súd Slovenskej bankovej
asociácie alebo Rozhodcovský súd pri Slovenskej hospodárskej komore, s.r.o., alebo Rozhodcovský
súd pri Slovenskej arbitrážnej komore s.r.o.. Touto rozhodcovskou doložkou nie je dotknuté právo
ktorejkoľvek zo zmluvných žiadať o vydanie predbežného opatrenia alebo platobného rozkazu na
všeobecnom súde. Podpisom zmluvy Klient /povinný/ vyjadruje Banke svoj súhlas na výber jedného
z uvedených rozhodcovských súdov. Súd v prvom rade skúmal samotnú zmluvu, ktorá vytvára právny
rámec vzťahu medzi pôvodným oprávneným ako veriteľom a povinným ako dlžníkom a dospel k záveru,
že tento právny vzťah je potrebné posudzovať podľa ustanovení o spotrebiteľskom práve. Nevyhnutnou



súčasťou tejto zmluvy sú aj OP. Na základe uvedeného súd dospel k záveru, že medzi účastníkmi
konania bola uzavretá zmluva o spotrebiteľskom úvere, nakoľko z obsahu spisu nevyplýva, že by
povinný pri uzatváraní tejto zmluvy konal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej
činnosti, resp. že by mu bol poskytnutý úver na výkon zamestnania, povolania, a z tohto dôvodu
sa považuje za spotrebiteľa. Na druhej strane je nepochybné, že právny predchodca oprávneného
uzatváral predmetnú zmluvu v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti,
čo je zjavné aj z výpisu z obchodného registra. Z tohto dôvodu sa považuje za dodávateľa. Zo
samotnej zmluvy a jej zmluvných dojednaní je zrejmé, že povinný nemohol individuálne ovplyvniť
ich obsah, boli už vopred pripravené „na predtlačenom formulári“, nakoľko sa uzavierali vo viacerých
prípadoch pre veľký počet spotrebiteľov, čo má súd preukázané z viacerých konaní vedených na
tunajšom súde. Z obsahu zmluvy, s prihliadnutím na právne postavenie účastníkov zmluvy má súd za
to, že pôžička bola povinnému poskytnutá ako spotrebiteľovi. Zmluva medzi právnym predchodcom
oprávneného a povinným má charakter spotrebiteľského úveru v zmysle ustanovenia § 2 písm. a)
zákona č.258/2001 Z.z.. Súd dospel k záveru, že ide o spotrebiteľskú zmluvu (s prihliadnutím na
povahu účastníkov, obsah zmluvy a vopred pripravený obsah zmluvy na predtlačenom formulári) a
na vzťah medzi veriteľom (právnym predchodcom oprávneného) a dlžníkom (povinným) je potrebné
aplikovať ustanovenia spotrebiteľského práva. Aplikácia spotrebiteľského práva sa vzťahuje aj na
každého ďalšieho veriteľa, ktorý pohľadávku voči povinnému z tejto zmluvy nadobudol. V danom
prípade, a to vzhľadom ku skutočnosti, že povinný si neplnil riadne svoje povinnosti vyplývajúce z vyššie
uvedenej zmluvy, uplatnil si oprávnený svoje nároky v rozhodcovskom konaní v zmysle uzatvorenej
rozhodcovskej doložky čl. XI bod 63 OP, kde rozhodca bez vypočutia povinného vydal rozhodcovský
rozsudok. Preskúmaním čl. XI bod 63 OP, vzhliadol súd v takto ustanovenom zmluvnom dojednaní
nekalú podmienku. Tu sa súd zaoberal aj tým, či je vôbec možné v rámci spotrebiteľskej zmluvy
platnú rozhodcovskú doložku uzatvoriť. Vzhľadom ku skutočnosti, že rozhodcovské konanie de facto
reprezentuje realizáciu právnych záruk, ktorú upravuje čl. 46 Ústavy SR ako právo na súdnu a inú
právnu ochranu ako aj s poukazom na ustanovenia § 1 ods. 1, § 3 ods. 1 a § 51 ods. 3 zákona č.
244/2002 Z.z. takéto zmluvné dojednanie nie je možné v spotrebiteľskej zmluve úplne vylúčiť. Takouto
otázkou sa zaoberal aj Najvyšší súd Českej republiky, ktorý v odôvodnení svojho rozhodnutia 32 Cdo
2282/2008 uviedol, že rozhodovanie sporov v rozhodcovskom konaní nie je porušenie čl. 36 ods. 1
Listiny základných práv a slobôd, pokiaľ účastníci konania majú možnosť ovplyvniť, aký rozhodca (či
skupina rozhodcov) bude o ich právach a povinnostiach v súlade s platnou rozhodcovskou zmluvou
rozhodovať. Zmluvné dojednanie o voľbe spôsobu riešenia sporu v rozhodcovskom konaní predpokladá
v zmysle ustanovenia § 3 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní dohodu obidvoch
zmluvných strán vo forme osobitnej zmluvy alebo formou rozhodcovskej doložky k zmluve. V tomto
prípade bola rozhodcovská zmluva súčasťou zmluvy ako rozhodcovská doložka. Rovnako dohodu
vyžaduje v zmysle ustanovenia § 6 ods. 1 a § 8 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní
aj voľba rozhodcu resp. postup jeho dodatočného ustanovenia. V danom prípade bola voľba riešenia
sporov v rozhodcovskom konaní jednostranná, nakoľko oprávnený má vyhradené právo na zmenu
Obchodných podmienok (čl. XIII bod 70 OP účinných od 1.6.2005), ktoré sú súčasťou Zmluvy a
uvedenú zmenu urobil aj pri znení rozhodcovskej doložky. Tzn. že povinný nemal možnosť ovplyvniť
znenie rozhodcovskej doložky a rozhodcovská doložka nebola individuálne dohodnutá. Nekalú povahu
má aj samotné znenie rozhodcovskej doložky podľa ktorej povinný prenechal možnosť výberu sporu
na oprávnenom. V rozhodcovskej doložke je obsiahnutá možnosť ktoréhokoľvek zo zmluvných strán
požiadať všeobecný súd o vydanie predbežného opatrenia alebo platobného rozkazu. Keďže v tomto
prípade boli poskytnuté finančné prostriedky povinnému, povinný nemá dôvod obrátiť sa na všeobecný
súd o vydanie predbežného opatrenia a platobného rozkazu. Možnosť výberu spôsobu riešenia sporu
povinným je podľa názoru súdu len zdanlivá, keď vo väčšine prípadov určuje spôsob riešenia prípadného
sporu a v prípade rozhodcovského konania aj osobu rozhodcu oprávnený. V prevažnej väčšine sporov
zo spotrebiteľských úverov je na strane žalobcu veriteľ, pričom dlžník ako spotrebiteľ v zásade žalobu
nepodáva. Daná zmluvná podmienka nebola individuálne dojednaná a spôsobuje značnú nerovnováhu
v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Jednostrannosť a nekalosť tohto
zmluvného dojednania súd vidí v tom, že faktickým subjektom, ktorý definuje, ako sa budú prípadne
spory riešiť je v tomto prípade Veriteľ, čiže oprávnený, pretože tento zostavil znenie rozhodcovskej
doložky vo svojej vopred pripravenej formulárovej zmluve, ktorú oprávnený v rámci svojej podnikateľskej
činnosti používa v prípadoch uzatvárania zmlúv rovnakého druhu a neurčitého počtu. Podľa názoru
súdu je však dojednanie rozhodcovskej doložky v spotrebiteľskej zmluve neprijateľnou podmienkou,
ktorá je zmysle §53 ods. 4 Občianskeho zákonníka neplatná. Svoj názor súd opiera o to, že spotrebiteľ
sa v porovnaní s dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu,



ale aj úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky vopred pripravené
dodávateľom bez toho aby mohol podstatným spôsobom ovplyvniť ich obsah. Aj v predmetnom
prípade povinný nemal možnosť podstatným spôsobom obsah predmetnej zmluvy ovplyvniť, nakoľko
jej súčasťou sú aj obchodné podmienky. Povaha zmluvy je teda adhézna, teda spotrebiteľ ju mohol
prijať buď ako celok resp. odmietnuť. Obsah rozhodcovskej doložky bol dodávateľom vopred pripravený.
Len veľmi ťažko možno predpokladať, že si spotrebiteľ bol vedomý všetkých dôsledkov, ktoré so
sebou dojednanie rozhodcovskej doložky nesie. Výkladovým pravidlom pre posudzovanie povahy
neprimeranej zmluvnej podmienky, ale na základe zásady nepriameho účinku aj aplikovateľným právom
sú ustanovenia smernice (93/13/ES), a to najmä citované ustanovenia, ktoré sú dostatočne presné a
zrozumiteľné. Použitie ustanovení smernice sa opiera o nepriamy účinok práva EU na právne poriadky
členských štátov, ktorý spočíva v povinnosti konformného výkladu. Nejde teda o priame dosiahnutie
výsledku riadnym implementovaním smernice, ale o nepriame dosiahnutie výsledku stanoveného
smernicou - výkladom prostredníctvom rozhodnutia vnútroštátneho súdu a nie vnútroštátneho právneho
aktu implementujúceho smernicu. Keďže zmyslom, cieľom a účelom právnych noriem týkajúcich sa
ochrany spotrebiteľa je poskytnúť spotrebiteľom minimálne takú úroveň ochrany, aká je stanovená
smernicou 93/13/EHS, tak aj vnútroštátny súd je povinný vykladať predmetné ustanovenia smernice a
vnútroštátneho práva tak, aby bol dosiahnutý výsledok stanovený predmetnou smernicou. Svoj názor
o neprimeranej povahe predmetnej rozhodcovskej doložky súd opiera aj o stanovisko Súdneho dvora
(ES) vo veci C-243/08 zo dňa 04.06.2009 Pannon GSM Zrt. proti Erzsébet Sustikné Győrfi bod
40, v ktorom Súdny dvor konštatuje, že vopred stanovená podmienka v zmluve uzatvorenej medzi
spotrebiteľom a dodávateľom v zmysle smernice (93/13/ES), ktorá nebola individuálne dohodnutá a
ktorá priznáva právomoc pre všetky spory vyplývajúce zo zmluvy súdu, v obvode ktorého sa nachádza
sídlo predajcu alebo dodávateľa, spĺňa všetky podmienky, aby mohla byť z hľadiska smernice 93/13/
EHS kvalifikovaná ako nekalá. Teda podľa stanoviska Súdneho dvora spĺňa v zmysle smernice všetky
podmienky „nekalosti“ už len dojednanie, že príslušným na riešenie sporov zo spotrebiteľskej zmluvy je
všeobecný súd v obvode ktorého má dodávateľ sídlo, a teda nie všeobecný zákonný súd spotrebiteľa.
V rozhodovanej veci na základe dodávateľom vopred stanoveného obsahu rozhodcovskej doložky
nielenže nerozhodoval všeobecný súd, ale rozhodoval rozhodcovský súd zvolený oprávneným a miesto
rozhodcovského konania nebolo v bydlisku povinného. Dohoda strán o tom, že spor medzi nimi predložia
k prejednaniu rozhodcovskému súdu, má o to väčší význam, pretože rozhodca nenachádza právo,
ale tvorí (eventuálne napevno stanovuje), vyjasňuje, urovnáva záväzkový vzťah v zastúpení strán.
Jeho moc nie je delegovaná zvrchovanou mocou štátu, ale pochádza od subjektívnej vlastnej moci
strán určovať svoj osud. V danom prípade táto vôľa pochádza však len od jednej, a to silnejšej zo
strán, ktoré spotrebiteľskú zmluvu uzavreli, čo v ich vzťahu spôsobuje značnú nerovnováhu. Uvedené
zároveň naznačuje, že veriteľov výber riešenie sporu rozhodcovským súdom zrejme nebol náhodný.
Oprávnený ako veriteľ do zmluvných dojednaní viacerých svojich obdobných zmlúv zahrnul identické
rozhodcovské doložky, a na ich základe opakovane zvolil pre riešenie sporu ten istý rozhodcovský
súd, keď podaním žaloby vylúčil možnosť, aby sa spor riešil pred všeobecným súdom. V predmetnej
veci vydal rozsudok Rozhodcovský súd zriadený pri Slovenskej hospodárskej komore, ktorý bol vydaný
jediným rozhodcom JUDr. Radkou Dobríkovou dňa 23.9.2010. Rozhodca, resp. rozhodcovský súd,
ktorých si vyberá oprávnený je oprávnený vydať aj bez vypočutia žalovaného rozhodcovský rozsudok,
ak sa v žalobnom návrhu uplatňuje právo na zaplatenie peňažnej sumy vyplývajúcej zo skutočností
uvedených žalobcom. Žalovaný, teda spotrebiteľ, nemal žiadnu, resp. minimálnu možnosť ovplyvniť
tak spôsob riešenia sporu, výber rozhodcu a vyjadriť sa k osobe rozhodcu. Pri garantovanej rovnosti
účastníkov rozhodcovského konania (§ 17 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní) dochádza
k porušeniu uplatňovania práv na strane spotrebiteľa. Súd vo všeobecnosti uvádza, že spotrebiteľ
sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o
vyjednávaciu silu, ako aj úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky
pripravené vopred predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah (rozsudok
z 27. júna 2000, Oceáno Grupo Editorial a Salvat Editores, C-240/98 až C-244/98, Zb. s I-4941, bod 25,
ako aj z 26. októbra 2006, Mostazo Claro, C-168/05, Zb. s I-10421, bod 25). Súd pritom prihliada pri
výkone rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, ex offo na nekalú povahu
rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve uzavretej medzi podnikateľom a spotrebiteľom. Pri tejto
príležitosti dáva súd do pozornosti rozsudok Európskeho súdneho dvora vo veci C-40/08 z 6. októbra
2009, Asturcom Telecomunicaciones SL proti Cristina Rodríguez Nogueira, v ktorom bola riešená
predbežná otázka, ktorá sa týkala výkladu smernice 93/13/EHS zo dňa 05.04.1993 o neprijateľných
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách v tom zmysle, že súd, ktorý rozhoduje o návrhu na nútený
výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku vydaného bez účasti spotrebiteľa, musí i bez návrhu



uplatniť neprimeranosť rozhodcovskej doložky obsiahnutej v zmluve. Zo záveru tohto rozsudku vyplýva
povinnosť exekučného súdu prihliadnuť aj z úradnej moci na neprijateľné podmienky upravené v
rozhodcovskej doložke. Nekalú povahu rozhodcovskej doložky súd má preskúmavať v rozsahu, v
akom podľa vnútroštátnych procesných pravidiel môže takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných
opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. Podľa zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní
je rozhodcovský rozsudok možné za podmienok ustanovených v ustanoveniach § 40 - 43 tohto zákona
napadnúť žalobou na príslušnom súde, a tak dosiahnuť jeho zrušenie. Jedným z dôvodov podania
žaloby je, ak jeden z účastníkov rozhodcovského konania popiera platnosť rozhodcovskej zmluvy.
Súd však pri posudzovaní platnosti rozhodcovskej doložky nemusí byť viazaný návrhom v prípade
absolútnej neplatnosti, ku ktorej prihliada z úradnej povinnosti. Navyše Európsky súdny dvor vo svojom
rozsudku z 21. novembra 2002, Cofidis (C-473/00, Zb. s. I-10875, bod 34), uviedol, že ochrana, ktorú
smernica poskytuje spotrebiteľom, sa rozširuje na prípady, keď spotrebiteľ, ktorý uzavrel s predajcom
alebo dodávateľom zmluvu obsahujúcu nekalú podmienku, nenamieta nekalý charakter tejto podmienky,
pretože buď nepozná svoje práva, alebo je odradený ich uplatniť z dôvodu nákladov, ktoré by súdne
konanie predstavovalo. V tomto smere je úlohou súdu, ktorý vo veci rozhoduje vyrovnávať nerovnováhu,
ktorá existuje medzi spotrebiteľom a dodávateľom a posudzovať tak ex offo prípadnú nekalú povahu
zmluvnej podmienky - rozhodcovskej doložky, aj keď to spotrebiteľ nenamieta. Takto stanovená
zmluvná podmienka je nekalá, pretože nebola individuálne dohodnutá, a jej zmyslom je domôcť sa
jej prostredníctvom pred výlučne v každej situácii veriteľom vopred určeným rozhodcom záväzného a
právne vynútiteľného rozhodnutia, kde na úkor procesných práv druhej strany - spotrebiteľa zvyšuje
pravdepodobnosť rýchleho vyriešenia sporu. Veriteľ tak môže na základe predmetnej rozhodcovskej
doložky vec predložiť na prejednanie rozhodcovskému orgánu, ktorý si sám zvolil a vylúčiť tak súd, ktorý
by bol inak príslušný. Na základe tejto rozhodcovskej doložky spotrebiteľ ešte pred vznikom akéhokoľvek
sporu stráca právo brániť sa voči takýmto nárokom na riadnom súde v mieste svojho bydliska. Pre účely
posúdenia prípadného nekalého charakteru zmluvnej podmienky hranica ochrany spotrebiteľa vychádza
nielen z konkrétneho exemplifikatívneho výpočtu nekalých zmluvných dojednaní (podľa ustanovenia §
53 ods. 4 Občianskeho zákonníka v znení platnom ku dňu uzatvorenia zmluvy) ale tiež zo všeobecného
zákazu akéhokoľvek dojednania, ktoré vytvorí v právach a povinnostiach značnú nerovnováhu (podľa
ustanovenia § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení platnom ku dňu uzatvorenia zmluvy).
Neprijateľné podmienky sú doplňované aj samotnou právnou úpravou, keď s účinnosťou od 01.01.2008
je v ustanovení § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka výslovne uvedená aj neprijateľná podmienka
požadovania od spotrebiteľa v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky, aby spory s dodávateľom
riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka
je treba vykladať aj so zreteľom na ust. § 106 O.s.p., ktoré pri platnej rozhodcovskej zmluve bráni
konaniu pred štátnym súdom. Ak rozhodcovská doložka dáva na výber medzi štátnym a rozhodcovským
súdom, ale pre prípad vyvolania rozhodcovského konania dodávateľom / ako to bolo v tomto prípade,
keď podaním žaloby na rozhodcovský súd oprávneným, povinný stratil možnosť domáhať sa ochrany
svojich práv na všeobecnom súde / sa musí spotrebiteľ podrobiť rozhodcovskému konaniu, nie je
možné poskytnúť súdnu ochranu v rámci exekúcie, ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok a
oprávneným je dodávateľ. Rozhodcovskú doložku je preto treba vykladať tak, že neodporuje citovanému
zákonnému ustanoveniu iba vtedy, ak práva v exekúcii uplatňuje ako oprávnený spotrebiteľ. Existujúca,
ale neplatná rozhodcovská doložka nemôže byť potom základom právomoci rozhodcovského súdu.
Ak si rozhodca svoju právomoc z takto uzavretej doložky odvodil, na ktorom základe následne vydal
exekučný titul, nemožno takéto rozhodnutie považovať za rozhodnutie vydané osobou na to oprávnenou.
Uvedené spôsobuje, že pred podaním návrhu na vykonanie exekúcie neprebehlo riadne rozhodcovské
konanie, ktorého výsledkom by bol rozhodcovský rozsudok, na podklade ktorého by mohla vedená
exekúcia. S prihliadnutím na vyššie uvedené skutočnosti, súd v tomto štádiu exekúciu z úradnej moci
zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v celosti. Predložený
rozhodcovský rozsudok vzhľadom na absenciu právomoci rozhodcu v danej veci konať, a to s poukazom
na neplatnosť rozhodcovskej doložky, nemožno považovať za spôsobilý exekučný titul.

Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený, ktorý namietal nesprávne právne
posúdenie veci súdom prvého stupňa. Mal za to, že súd v prejednávanej veci prekročil rámec svojej
preskúmavacej činnosti, ktorú mu zveril zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej
činnosti. Poukázal na ust. § 35 zák. č. 244/2002 Z. z. a § 159 O.s.p., z ktorých vyplýva, že právoplatný
rozhodcovský rozsudok má tie isté vlastnosti, ako právoplatný rozsudok všeobecného súdu, čo je
prekážkou pre opätovné prejednanie veci, je právne záväzný a po uplynutí lehoty na plnenie je
vykonateľný, teda spôsobilý byť podkladom pre výkon exekúcie. Ďalej s poukazom na § 45 ods. 1,



2 zák. č. 244/2002 Z. z. mal za to, že z nich vyplýva, že ak sú splnené dôvody podľa § 45 cit.
zákona, exekučný súd je oprávnený a povinný konanie len zastaviť a nie nevydať poverenie. Poukázal
tiež na rozhodnutie Súdneho dvora C - 40/08, kde v bode 37 sa uvádza, že ak sa má zabezpečiť
stabilita práva a právnych vzťahov, ako aj riadny výkon spravodlivosti, je dôležité, aby sa nemohli
napadnúť súdne rozhodnutia, ktoré sa stali konečnými po vyčerpaní dostupných opravných prostriedkov
alebo po uplynutí lehôt stanovených na podanie týchto oprávnených prostriedkov. Podľa Súdneho
dvora zásada procesnej autonómie nemôže vyžadovať, aby vnútroštátny súd kompenzoval nielen
opomenutie procesného charakteru spotrebiteľa, ktorý nepozná svoje práva a taktiež, aby exekučný
súd úplne nahradil celkovú pasivitu spotrebiteľa v spore pred rozhodcami, ak sa spotrebiteľ nezúčastní
na rozhodcovskom konaní a nepodá ani žalobu o neplatnosť rozhodcovského rozsudku. Vzhľadom na
uvedené nemožno potom vyvodzovať z európskeho práva za súčasného právneho stavu záver, podľa
ktorého by exekučný súd mal povinnosť preskúmavať exekučný titul a nahradiť tak pasivitu spotrebiteľa,
ktorý síce vedel o svojich právach, no neuplatnil si ich. Rovnako z uvedeného vyplýva, že komunitárne
právo neukladá vnútroštátnemu exekučnému súdu žiadne iné priame povinnosti preskúmať vecnú
správnosť rozhodcovského rozsudku, okrem prípadu, že by bola narušená zásada rovnocennosti. Dal
do pozornosti, že v období do 31.12.2007 sa vzťahovali ustanovenia § 52 až 54 Občianskeho zákonníka
len na kúpnu zmluvu, zmluvu o dielo a iné zmluvy upravené v 8. časti Občianskeho zákonníka, ako
aj na zmluvu podľa § 55 Občianskeho zákonníka. Zmluva o úvere bola upravená len v Obchodnom
zákonníku a v zákone o spotrebiteľských úveroch č. 258/2001 Z. z.. V dôsledku toho sa na účastníkov
úverovej zmluvy nevzťahovala povinnosť uvedená v prechodnom ustanovení § 879f ods. 3 OZ. To
znamená, že pokiaľ pred dňom 01.01.2008 bola uzavretá zmluva o úvere, nie je možné práva a
povinnosti vzniknuté pred týmto dátumom z tejto zmluvy posudzovať podľa ust. § 52 až 54 OZ. Tieto
právne vzťahy zo zmluvy o úvere sa v súlade s § 261 ods. 1 písm. b/ spravujú Obchodným zákonníkom
bez ohľadu na povahu účastníkov. S poukazom na čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd zastával názor, že namietaným postupom a rozhodnutím
súdu dochádza k neoprávnenému zásahu do základného práva oprávneného na súdnu ochranu a
porušovanie princípov právnej istoty, čím je oprávnenému znemožňované efektívne uspokojenie jeho
pohľadávky v exekučnom konaní, ktoré prebieha na podklade právom uznaného exekučného titulu, a
zároveň takýto postup môže založiť zodpovednosť štátu za škodu. Dal do pozornosti súdu aj dôvodovú
správu k ust. § 53 ods. 4 písm. r/ OZ, z ktorej vyplýva, že úvahy a postup súdu nie je správny.
Cieľom tejto úpravy je umožniť spotrebiteľovi rozhodnúť sa, kde uplatní svoje právo. Ak by niektoré z
ustanovení rozhodcovskej doložky zakladala výlučne právomoc rozhodovať spor iba v rozhodcovskom
konaní, navrhovaná úprava považuje takéto ustanovenie za neprijateľné, čo však nemá za dôsledok
zrušenie platnosti celej rozhodcovskej doložky. Spotrebiteľovi, ako aj dodávateľovi, ostáva možnosť
riešiť spor v zmysle dojednanej rozhodcovskej doložky v rozhodcovskom konaní, ale spotrebiteľ môže
svoje práva voči dodávateľovi uplatňovať nie iba v zmysle dojednanej rozhodcovskej doložky, ale ak
sa rozhodne v občianskoprávnom konaní a zmluvná podmienka, ktorá by mu v tom bránila, bude v
zmysle navrhovaného ustanovenia považovaná za neprijateľnú. Uvedené ustanovenie teda v žiadnom
prípade nespôsobujú neplatnosť celej rozhodcovskej doložky. Navrhol preto, aby odvolací súd zrušil
napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil náhradu
trov právneho zastúpenia v odvolacom konaní vo výške 33,79 eur.

Povinný sa k odvolaniu oprávneného písomne nevyjadril.

Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že uznesenie súdu prvého
stupňa je potrebné ako vecne správne potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p., pričom v náväznosti na § 219
ods. 2 O.s.p. odvolací súd v celom rozsahu poukazuje na odôvodnenie súdu prvého stupňa, s ktorým
sa stotožňuje.

Na zdôraznenie správnosti napadnutého uznesenia súdu prvého stupňa odvolací súd dopĺňa
nasledovné:

Rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať podľa § 37 zákona o rozhodcovskom konaní,
má pre účastníkov rozhodcovského konania skutočne rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu.



Rozhodcovský rozsudok, ktorý sa stal právoplatným, je po uplynutí lehoty na plnenie vykonateľný
podľa osobitných predpisov. Súd však môže v exekučnom konaní kontrolovať zákonnosť postupu
rozhodcovského súdu v rozhodcovskom konaní. Umožňuje mu to ustanovenie § 45 zákona o
rozhodcovskom konaní, v zmysle ktorého môže súd exekučné konanie zastaviť (a podľa názoru
odvolacieho súdu tomu zodpovedá aj zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie)
buď na návrh (odsek 1) alebo aj bez návrhu účastníka konania (odsek 2), ak rozsudok trpí zmätočnosťou,
pretože rozhodcovský rozsudok bol vydaný vo veci, ktorá nemôže byť predmetom rozhodcovského
konania (§ 1 ods. 3) alebo rozhodcovský rozsudok bol vydaný vo veci, o ktorej už predtým právoplatne
rozhodol súd, alebo sa o nej právoplatne rozhodlo v inom rozhodcovskom konaní. Rovnako môže
exekučný súd postupovať, ak zistí, že rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského
konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené, alebo odporuje dobrým mravom
(§ 45 ods.1 písm. c/, ods.2). V tomto prípade ide protiprávnosť výroku rozsudku rozhodcovského súdu.

Smernica Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa
má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného
rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, musí hneď, ako sa oboznámi
s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel, preskúmať ex offo nekalú povahu
rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve uzavretej medzi podnikateľom a spotrebiteľom v rozsahu, v
akom podľa vnútroštátnych procesných pravidiel môže takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných
opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. Ak je to tak, prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť
všetky dôsledky, ktoré z toho podľa daného vnútroštátneho práva vyplývajú, s cieľom zabezpečiť, aby
spotrebiteľ nebol uvedenou doložkou viazaný.

Systém ochrany zavedený spomínanou smernicou vychádza z myšlienky, že sa spotrebiteľ nachádza
v nerovnom postavení voči predávajúcemu alebo poskytovateľovi, čo sa týka jeho vyjednávacej
schopnosti, tak úrovne informovanosti, ktorá ho vedie k tomu, že pristúpi na podmienky dopredu
vyhotovené predávajúcim alebo poskytovateľom bez toho, aby mohol ovplyvniť ich obsah. Smernica
musí byť vykladaná v tom zmysle, že nebráni prijať vnútroštátnu úpravu, ktorá pripúšťa súdny prieskum
neprimeranej povahy zmluvných podmienok týkajúcich sa definície hlavného predmetu zmluvy alebo
primeranosti ceny a odmeny, i keď sú tieto podmienky spísané jasným a zrozumiteľným jazykom.

Po preskúmaní veci odvolací súd nezistil nesprávne právne posúdenie veci súdom prvého stupňa
ani v jednej z odvolateľom namietaných okolností. V danom prípade súd prvého stupňa vo veci
dôsledne aplikoval ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, ako aj ustanovenia § 53 Občianskeho
zákonníka a vykonal aj správny výklad citovaných zákonných ustanovení. Za správny tak odvolací súd
považuje právny názor súdu prvého stupňa, že predmetná zmluva o úvere je zmluvou spotrebiteľskou,
teda že medzi oprávneným a povinným bol založený na jej základe spotrebiteľský vzťah. Súd prvého
stupňa správne a dostatočne odôvodnil posúdenie danej zmluvy o úvere ako zmluvy spotrebiteľskej a
dostatočne aj odôvodnil, prečo nemožno daný právny vzťah medzi účastníkmi podriadiť pod ustanovenia
Obchodného zákonníka. Odvolací súd sa s týmito dôvodmi v celom rozsahu stotožňuje a na ne
poukazuje.

Odvolací súd preto napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne podľa §
219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .