Uznesenie Krajského súdu Trenčín sp. zn. 4CoE/138/2011 z 3. 10. 2011
Citácia: uznesenie Krajského súdu Trenčín z 3. októbra 2011, sp. zn. 4CoE/138/2011, ECLI:SK:KSTN:2011:3810216443.1
Krajský súd Trenčín | 4CoE/138/2011 | ECLI:SK:KSTN:2011:3810216443.1 | 2011-10-03 | Uznesenie
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/877943d9-b90d-4663-b554-5b7767e0f1bf
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2011:3810216443.1

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 4CoE/138/2011
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3810216443
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 10. 2011
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Oľga Lichnerová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2011:3810216443.1

Uznesenie
Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného: E. B. a.s., so sídlom v Bratislave, Panenská
7, IČO: 357 87 783, zastúpeného JUDr. S. B., usadenou euroadvokátkou so sídlom v Martine,
Hviezdoslavova 7, proti povinnej: K. M., bytom M. H. XXX, o vymoženie sumy 863,90 eur s
príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Prievidza zo dňa 09.
decembra 2010, č. k. 15Er/3025/2010-11, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa           p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zamietol žiadosť súdneho exekútora JUDr. Q. K.,
Exekútorský úrad Považská Bystrica, so sídlom Mládežnícka 325/23, o udelenie poverenia v časti o
vymoženie úrokov z omeškania vo výške 0,08 % denne zo sumy 805,71 eur od 01.02.2010 do zaplatenia.
V odôvodnení uviedol, že oprávnený sa návrhom zo dňa 13.10.2010 domáhal vykonania exekúcie proti
povinnému na základe exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského
súdu zriadeného pri Komerčnej rozhodcovskej spoločnosti a.s., Nábrežná 1293, 022 01 Čadca,
sp.zn. KRS/256/2010 zo dňa 16.09.2010. Toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 27.09.2010 a
vykonateľnosť dňa 01.10.2010. Podľa návrhu oprávneného je predmetom exekúcie vymoženie istiny vo
výške 863,90 eur, úrokov z omeškania vo výške 0,08 % denne zo sumy 805,71 eura od 01.02.2010 do
zaplatenia, trov rozhodcovského konania vo výške 47,40 eur, trov právneho zastúpenia oprávneného
vo výške 116,80 eur a trov právneho zastúpenia oprávneného v exekučnom konaní vo výške 78,39
eur. Oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie v súvislosti s plnením povinného po podaní návrhu na
začatie rozhodcovského konania do dňa vyhotovenia návrhu na vykonanie exekúcie uvádza, že povinný
neuhradil žiadnu splátku. Dňa 08.11.2010 doručil súdny exekútor JUDr. Q. K. exekučnému súdu žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Na základe uvedeného súd zistil, že dňa 16.12.2008
žalobca a žalovaný ako klient uzavreli Zmluvu o poskytnutí spotrebiteľského úveru na formulári žalobcu.
Predmetom zmluvy bol úver vo výške 18.440,- Sk, ktorý sa žalovaný zaviazal uhradiť v 24 mesačných
splátkach vo výške 1.151,- Sk s tým, že prvá splátka bude splatná dňa 15.01.2009 a ďalšie splátky vždy
v 15. deň v mesiaci. Zmluva bola uzavretá na základe podanej žiadosti žalovaným, v ktorej žalovaný
prehlásil, že má záujem o kúpu špecifikovaného tovaru, a to tak, že cenu tovaru uhradí žalobca priamo
na účet predajcu na základe žalovaným a predajcom podpísanej Žiadosti o financovanie. Podľa čl. II
zák. č. 150/2004 Z. z., ktorým sa novelizoval Občiansky zákonník, bola prebratá smernica Rady č. 93/13/
EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (Úradný vestník Európskych
spoločenstiev L 095, 21/4/1993, str. 29-34). Túto smernicu je nevyhnutné využívať ako interpretačné
pravidlo k ustanoveniam právneho poriadku upravujúcich režim spotrebiteľských zmlúv. Toto stanovisko
je podporené aj rozsudkom Európskeho súdneho dvora z 27.06.2000 v spojených prípadoch C-240/98,
C-241/98, C-242/98, C-243/98 a C-244/98, O. G. E. S. proti R. M. Q. U. S. E. S. proti J. M. S. A. P., J.
L. C. B., M. B. a E. V. F., v ktorom sa konštatuje, že účinná ochrana spotrebiteľa sa môže dosiahnuť,
len ak národný súd prehlási, že má právomoc zhodnotiť neprimerané podmienky z úradnej povinnosti.
Právomoc súdu stanoviť z úradnej povinnosti, či je podmienka nečestná, znamená vytvoriť vhodné



prostriedky na ochranu spotrebiteľa voči neprijateľným zmluvným podmienkam. Smernicu je potrebné
aplikovať tiež vtedy, keď bola zmluva spísaná vopred a povinný (ako spotrebiteľ) nemohol mať žiadny
vplyv alebo dosah na obsah jednotlivých ustanovení zmluvy. Právny vzťah medzi účastníkmi konania
založený zmluvou označenou ako "Zmluva o spotrebiteľskom úvere" súd považoval jednoznačne za
spotrebiteľskú zmluvu v zmysle § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka účinného v čase uzavretia zmluvy.
Hodnotiac obsah zmluvy mal súd za to, že ide o reálnu zmluvu o pôžičke uzavretú medzi právnym
predchodcom oprávneného ako veriteľom (dodávateľom) a dlžníkom (povinným) ako spotrebiteľom.
Zo zmluvy jednoznačne vyplýva, že deň jej uzavretia je totožný s dňom prenechania peňažných
prostriedkov povinnému, za ktoré kúpil toho istého dňa od obchodného zástupcu v zmluve špecifikované
hnuteľné veci. Vo všeobecných podmienkach pre poskytnutie spotrebiteľského úveru, ktoré sú v zmysle
zmluvy jej neoddeliteľnou súčasťou, sa zmluvné strany výslovne dohodli, že tieto sú spracované najmä
v súlade so zákonom č. 513/1991 Z.z. Obchodný zákonník v platnom znení, v súlade so zákonom
č. 40/1964 Z.z. Občiansky zákonník v platnom znení a v súlade so zákonom č. 258/2001 Z.z. o
spotrebiteľských úveroch v platnom znení. Z uvedeného mal súd za to, že veriteľ neposkytol peňažné
prostriedky na základe požiadania dlžníka, ktorý záväzok predstavuje podstatnú časť zmluvy o úvere v
zmysle § 497 ods. 1 Obchodného zákonníka, ale že k poskytnutiu (prenechaniu) peňažných prostriedkov
došlo súčasne s uzavretím zmluvy. Záväzok veriteľa poskytnúť na požiadanie peňažné prostriedky
dlžníkovi totiž predstavuje podstatnú časť (náležitosť) zmluvy o úvere, bez existencie ktorej nemôže s
poukazom na ust. § 269 ods. 1 Obchodného zákonníka dôjsť k vzniku zmluvy o úvere podľa § 497 a
nasl. Obchodného zákonníka. Súd je toho názoru, že požiadanie dlžníka o čerpanie úveru má časovo
nasledovať až po uzavretí zmluvy (samotná zmluva je základom následného požiadania) a časovo sa
nekryje s momentom uzavretia zmluvy. Práve v určení času prenechania peňažných prostriedkov možno
vidieť rozdiel medzi reálnou zmluvou o pôžičke a konsenzuálnou zmluvou o úvere. V tejto súvislosti
ešte súd uvádza, že v zmysle § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka je bez právneho významu právna
forma zmluvy (či ide o zmluvu o pôžičke, zmluvu o úvere, resp. o typ nepomenovanej zmluvy ako
kombinácia uvedených) a rozhodné pri posudzovaní zmluvy je len to, či na strane dlžníka ide alebo
nejde o spotrebiteľa v zmysle § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka. Je nepochybné, že povinný je a aj v
čase uzavretia zmluvy bol spotrebiteľom. Súd mal vzhľadom na právnu úpravu zákona č. 258/2001 Z.z.
účinnú v čase uzavretia zmluvy za to, že všeobecnú spotrebiteľskú zmluvu uzavretú medzi oprávneným
a povinným možno podriadiť režimu zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v rozhodnom
znení. Na tomto mieste považoval súd za potrebné uviesť, že zákon o spotrebiteľských úveroch patrí do
oblasti predpisov občianskeho práva a je vo vzťahu k Občianskemu zákonníku lex specialis (uvedený
záver podporujú aj odkazy k textu zákona, aj keď nie presne v naznačených súvislostiach). Uvedené
znamená, že pokiaľ určité otázky nie sú výslovne upravené zákonom č. 258/2001 Z.z., použijú sa na ich
riešenie príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka, vrátane všeobecných ustanovení o záväzkoch
podľa prvej hlavy ôsmej časti Občianskeho zákonníka. Rovnako na spotrebiteľské zmluvy podľa §  52
až 60 Občianskeho zákonníka je potrebné vzhľadom na ich systematické zaradenie do Občianskeho
zákonníka aplikovať všeobecné ustanovenia o občianskoprávnych záväzkoch. V tejto súvislosti ešte súd
dodal, že v zmysle § 23a ods. 2 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa, na spotrebiteľské zmluvy,
ktoré neboli uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, použijú sa primerane ustanovenia Občianskeho
zákonníka. Aj táto norma viedla za použitia výkladového pravidla "argumentum a contrario" súd
podporne k záveru, že na spotrebiteľské zmluvy, ktoré boli uzavreté podľa Občianskeho zákonníka,
vzťahujú sa príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka (nie Obchodného zákonníka). Nakoniec v
zmysle § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka zmluvné podmienky v spotrebiteľských zmluvách sa nemôžu
odchýliť od ustanovení Občianskeho zákonníka v neprospech spotrebiteľa (od akýchkoľvek, t.j. aj od
ustanovení upravujúcich záväzky všeobecne).  Aby sa  súd mohol vysporiadať s tým, či  exekučný titul
zaväzuje povinného na zákonom nedovolené plnenie, resp. na plnenie, ktoré je v rozpore s dobrými
mravmi, musel preskúmať jednotlivé zmluvné dojednania zmluvy a Všeobecné podmienky poskytnutia
úveru, ktoré tvoria súčasť zmluvy. Občiansky zákonník (v § 517  ods. 2) v spojení s Nariadením vlády č.
87/1995 Z.z.  kogentne (zmluvné strany sa od tejto úpravy nemôžu odchýliť; ak by sa aj mohli, nemôžu
sa odchýliť v neprospech spotrebiteľa s poukazom na § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka) ustanovujú
maximálnu výšku úrokov z omeškania pri omeškaní s plnením peňažného občianskoprávneho záväzku.
V zmysle naznačeného súd považoval zmluvný vzťah medzi oprávneným a povinným za zmluvu o
pôžičke podľa § 657 a nasl. Občianskeho zákonníka. Povinný sa mal do omeškania podľa návrhu na
vykonanie exekúcie a podľa exekučného titulu dostať dňom 01.02.2010, ku ktorému dňu diskontná
sadzba ECB predstavovala 1,0 %. Úroky z omeškania teda v zmysle vyššie uvedenej zákonnej úpravy
mali predstavovať 9 % ročne a nie 0,08 % denne, čo je 29,20 % ročne tak, ako to bolo dojednané v
Zmluve o úvere, resp. vo Všeobecných podmienkach poskytnutia spotrebiteľského úveru. S poukazom



na uvedené preto súd považoval dojednanie úrokov z omeškania v podmienkach poskytnutia úveru-
v časti upravujúcej úrok z omeškania v prípade splatnosti celého dlhu vo výške 0,08 % denne, čo
predstavuje 29,20 % ročne, za ustanovenie v rozpore s § 39 Občianskeho zákonníka a teda pre rozpor
so zákonom (§ 517 ods. 2 a § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka) za absolútne neplatné. Naviac súd
má za to, že v prípade takto dojednaných úrokov z omeškania ide aj o neprijateľnú podmienku v zmysle
§ 53 ods. 4 písm. k) Občianskeho zákonníka, ktorá je podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka ex
lege neplatná. Súd sa v tejto časti zaoberal v zmysle § 41 Občianskeho zákonníka aj možnosťou oddeliť
úroky z omeškania vo výške 9 % ročne ako platné a zákonné od prevyšujúcej neplatnej časti vo výške
20,20 %  ročne, avšak pri aplikácii § 53 ods. 4 písm. k) v spojení s § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka
dospel k záveru, že ak ide o neprijateľnú podmienku, túto treba považovať za neplatnú v celosti. Z tohto
dôvodu súd zamietol žiadosť súdneho exekútora v časti úrokov z omeškania ako celok. Vzhľadom na
uvedené, s prihliadnutím aj na základné ustanovenia § 2 a 3 O.s.p., je súd toho názoru, že rozhodcovský
rozsudok v časti úrokov z omeškania vo výške 0,08 % denne zo sumy 805,71 eura od 01.02.2010 do
zaplatenia zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je právom nedovolené, resp.
odporuje dobrým mravom. Preto súd v danej časti žiadosť súdneho exekútora zamietol v zmysle § 45
zákona č. 244/2002 Z.z. v spojení s § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Pokiaľ ide o vysporiadanie sa
s procesnou stránkou veci, kde prichádzala do úvahy aplikácia § 57 ods. 2 a 3 Exekučného poriadku v
spojení s § 45 ods. 1 písm. c) a ods. 2) zákona č. 244/2002 Z.z. a teda zastavenie exekúcie ex offo, súd
bol toho názoru, že v tejto fáze exekučného konania, kedy ešte nejde o vlastné vykonávanie exekúcie,
je potrebné najskôr rozhodnúť o žiadosti o udelenie poverenia. O exekúciu v zmysle § 57 Exekučného
poriadku podľa súdu ide až po vydaní poverenia, pričom dovtedy možno hovoriť len o exekučnom konaní.
Nakoľko súd postupuje podľa Exekučného poriadku a zastaviť exekúciu na základe osobitného predpisu
(v tomto prípade zákona č. 244/2002 Z.z.) môže len v zmysle § 57 ods. 2 Exekučného poriadku, rozhodol
týmto uznesením o čiastočnom zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia. V prípade, že toto rozhodnutie
nadobudne právoplatnosť, rozhodne následne súd o zastavení exekučného konania v zmysle § 44 ods.
3 Exekučného poriadku, čím dôjde k naplneniu účelu § 45 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom
konaní.

Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený a domáhal sa, aby sa aj naďalej
pokračovalo v exekučnom konaní na základe poverenia vydaného súdom v rozsahu navrhnutom v
návrhu na vykonanie exekúcie. Namietal, že nakoľko bola úverová zmluva uzavretá v roku 2008, nie je
možné dôvodiť absolútnu neplatnosť dohody o úroku z omeškania, pretože pripustenie takejto aplikácie
právnych predpisov by bolo pripustením retroaktivity a došlo by k závažnému zásahu do právnej istoty
účastníkov právnych vzťahov. K samotnej výške úrokov uviedol, že sa v žiadnom prípade neprieči
dobrým mravom. Úrok z omeškania je inštitútom, ktorý má povahu sankcie pre prípad omeškania
s plnením zákonnej alebo zmluvnej povinnosti. Súčasne plní aj reparačnú funkciu, kedy veriteľovi
nahradzuje náklady a zisk z peňažných prostriedkov, ktoré nemôže používať z dôvodu porušenia
povinnosti vrátiť ich druhou zmluvnou stranou. Dôvodil, že povinnosť platiť bežný úrok bola dohodnutá
na dobu trvania úveru resp. úverovej zmluvy a odstúpením od zmluvy zanikla povinnosť bežný úrok
hradiť a nastúpila povinnosť hradiť úrok z omeškania. Povinnosť hradiť bežný úrok a úrok z omeškania
sa teda neprekrývali, i keď toto zákon nevylučuje, nakoľko ide o oddelené nároky. Mal za to, že nakoľko
úroková miera v prípade spotrebiteľských úverov poskytovaných na trhu je obvykle vyššia, je výška
zmluvne dohodnutého úroku z omeškania takisto v súlade s týmito kategóriami právneho poriadku.

Povinná sa k odvolaniu oprávneného písomne nevyjadrila.

Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací vec preskúmal podľa § 212 ods. 1 bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné.

Odvolací súd preskúmal všetky rozhodujúce námietky, ktoré boli v odvolaní oprávneným vznesené a
v plnom rozsahu sa stotožňuje s právnym závermi súdu prvého stupňa. Z daného titulu si osvojuje
dôvody napadnutého rozhodnutia, na ktoré v celom rozsahu poukazuje v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p..
Na zdôraznenie správnosti a k odvolacím námietkam oprávneného len dodáva:



V predmetnej veci súd prvého stupňa zamietol žiadosť súdneho exekútora v časti o vymoženie úrokov
z omeškania, a to v zmysle ust. § 45 ods. 1 písm. c) v spojení s odsekom 2 zák. č. 244/2002 Z.z. s tým,
že zastavenie exekučného konania je v zmysle ust. § 44 ods. 3 Exekučného poriadku len dôsledkom
zamietnutia žiadosti o udelenie poverenia.

Ustanovenie § 45 zák. č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní súdu umožňuje, a to ako na návrh
účastníka, proti ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, tak aj bez návrhu, zastaviť
konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie, ak zistí dôvody uvedené pod písmenami a), b),
c) odsek 1 uvedeného zákonného ustanovenia. Podľa § 45 ods. 1 písm. c) Zákona o rozhodcovskom
konaní súd zastaví konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie, ak rozhodcovský rozsudok
zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom
nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.

V danom prípade súd prvého stupňa považoval za plnenie, ktoré je právom nedovolené a odporuje
dobrým mravom, úrok z omeškania. Pre záver o tejto otázke si súd prvého stupňa správne vyriešil
pôsobnosť Občianskeho zákonníka pre daný vzťah. Správne preto aplikoval ustanovenia Občianskeho
zákonníka o spotrebiteľských zmluvách (§ 52 a nasl. Občianskeho zákonníka).  Zmluvu o úvere zo
dňa 16.12.2008 ako aj Všeobecné podmienky pre poskytnutie spotrebiteľského úveru vyhodnotil tak, že
jej ustanovenia sa odchyľujú v neprospech spotrebiteľa od právnej úpravy v Občianskom  zákonníku,
keď ustanovenie § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka jednoznačne stanovuje, že zmluvné podmienky
upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od Občianskeho zákonníka v neprospech
spotrebiteľa a spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva,
alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie. Súd prvého stupňa dôvodne videl odchýlenie od
občianskoprávnej úpravy v neprospech spotrebiteľa v bode V.5 Všeobecných podmienok pre poskytnutie
spotrebiteľského úveru, podľa ktorého povinnej vznikla povinnosť platiť úroky z omeškania vo výške
0,08 % z dlžnej sumy za každý i začatý deň omeškania aj v prípade márneho uplynutia splatnosti
akejkoľvek mesačnej splátky (mesačných splátok), a to odo dňa nasledujúceho po dni splatnosti
príslušnej mesačnej splátky. Predstavuje to 29,20% ročne, pričom v čase, keď sa povinná dostala s
plnením peňažného dlhu do omeškania, bola základná úroková sadzba ECB 1%, v dôsledku čoho úroky
z omeškania mohli predstavovať maximálne 9 % ročne.

Súd prvého stupňa preto dôvodne považoval takúto výšku úroku z omeškania za rozpornú so zákonom
a dobrými mravmi, toto dojednanie považoval za neplatné podľa § 39 Občianskeho zákonníka a preto
žiadosť súdneho exekútora v časti úrokov z omeškania vo výške 0,08 % denne zo sumy 805,71 eur
od 01.02.2010 do zaplatenia v zmysle § 45 zák. č. 244/2002 Z.z. v spojení s § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku zamietol.

Z týchto dôvodov odvolací súd preto napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne podľa
§ 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie   n i e    j e    p r í p u s t n é.