{"guid": "1c31e2e3-c261-4ed8-b9a5-18a5242d13e2:b5602ffd-955b-4a01-8e64-c056ad54929d", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2014:8713010358.1", "spisova_znacka": "4To/21/2014", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 4To/21/2014 z 8. 10. 2014", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Prešov z 8. októbra 2014, sp. zn. 4To/21/2014, ECLI:SK:KSPO:2014:8713010358.1", "identifikacne_cislo": "8713010358", "sud": {"guid": "sud_155", "nazov": "Krajský súd Prešov", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-presov"}, "sudca": "Mgr. Štefan Baláž", "sudca_id": 32, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/mgr-stefan-balaz-32", "datum_vydania": "2014-10-08", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Zmenené"], "oblast": ["Trestné právo"], "podoblast": ["Život a zdravie"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2005/300", "nazov": "TZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/300", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/300-2005"}, {"iri": "/SK/ZZ/2005/300/#paragraf-156.odsek-1", "nazov": "§ 156 ods. 1 TZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/300/#paragraf-156.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/300-2005/paragraf-156"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2005/300#paragraf-156"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/b5602ffd-955b-4a01-8e64-c056ad54929d", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2014:8713010358.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSPO:2014:8713010358.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSPO:2014:8713010358.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 4To/21/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8713010358
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 10. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Zeleňáková
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2014:8713010358.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martiny Zeleňakovej a sudcov
JUDr. Petra Tobiaša a JUDr. Moniky Halkociovej na verejnom zasadnutí konanom dňa 09.10.2014, v
trestnej veci obžalovaného R. E. pre prečin ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Tr. zák., o odvolaní
obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Poprad zo dňa 12.02.2014, sp. zn. 5 T 98/2013, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 321 ods. 1 písm. e/, ods. 3 Tr. por.  z r u š u j e  napadnutý rozsudok vo výroku o treste.

Na základe § 322 ods. 3 Tr. por.
Obžalovanému R. E.,    nar. XX.XX.XXXX vo U., okres T., trvale bytom U., Ul. L. č. XXX/XX, okres T.

u k l a d á:

Podľa § 156 ods. 1 Tr. zák. s použitím § 56 ods. 1, ods. 2 Tr. zák. peňažný trest vo výmere 160,-
(jednostošesťdesiat) eur.

Podľa § 57 ods. 3 Tr. zák. ustanovuje pre prípad, že by výkon peňažného trestu mohol byť úmyselne
zmarený náhradný trest odňatia slobody vo výmere 2 (dvoch) mesiacov.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom uznal súd prvého stupňa obžalovaného R. E. vinným z prečinu ublíženia na
zdraví podľa § 156 ods. 1 Tr. zák. na tom skutkovom základe, že
- dňa 27.09.2010 v čase okolo 08.30 hod. na dialničnom úseku cestnej komunikácie D1 Y. - R., na
presne nezistenom kilometri medzi Mestom T. a Obcou R., okres T., fyzicky napadol poškodeného
tak, že ho zovretou päsťou svojej pravej ruky jedenkrát udrel do hlavy, a to do oblasti ľavého líca,
kde následkom uvedeného úderu sa poškodený svojou pravou stranou hlavy udrel o otvorené dvere
nákladného motorového vozidla zn. SCANIA, EČ: PP 535 BI, ktoré predtým poškodený riadil, a z ktorého
v čase fyzického napadnutia vystupoval zo strany vodiča, čím poškodenému L. U., nar. XX.XX.XXXX,
trvale bytom N. č. XX ublížil na zdraví tým, že mu spôsobil podvrtnutie krčnej chrbtice, kde uvedené
zranenie si vyžiadalo práceneschopnosť a dobu liečenia poškodeného odo dňa 27.09.2010 do dňa
13.10.2010 a poškodenej spoločnosti Všeobecná zdravotná poisťovňa, a.s., so sídlom Mamateyova č.
17, 85005 Bratislava, IČO: 35937874 spôsobil škodu vo výške 31,71 eur.

Za to mu podľa § 156 ods. 1 Tr. zák., za použitia § 38 ods. 2, ods. 3 Tr. zák., § 36 písm. j/ Tr. zák. uložil
trest odňatia slobody vo výmere 6 (šiestich) mesiacov, výkon ktorého mu podľa § 49 ods. 1 písm. a/, §
50 ods. 1 Tr. zák. podmienečne odložil na skúšobnú dobu 14 (štrnástich) mesiacov.



Podľa § 287 ods. 1 Tr. por. mu uložil aj povinnosť nahradiť poškodenej spoločnosti Všeobecná zdravotná
poisťovňa, a.s., so sídlom Mamateyova č. 17, 85005 Bratislava, IČO: 35937874 škodu vo výške 31,71
eur.

Proti tomuto rozsudku, v zákonom stanovenej lehote, priamo do zápisnice o hlavnom pojednávaní podal
obžalovaný odvolanie, ktoré neskôr osobitným podaním, prostredníctvom svojho obhajcu, aj odôvodnil.
V písomných dôvodoch svojho odvolania namietal, že obžaloba bola postavená výlučne na výpovedi
poškodeného, v ktorej je ale viacero rozporov, pritom skutok sa podľa jeho (obžalovaného) názoru
nemohol stať tak, ako ho poškodený popisuje. Poukázal na to, že poškodený podľa záznamu o podaní
vysvetlenia zo dňa 27.09.2010 nevedel uviesť, či bol udretý dlaňou alebo päsťou, napriek tomu vo svojej
výpovedi dňa 21.05.2012 už jednoznačne uviedol, že išlo o úder rukou zovretou v päsť do ľavého líca
a pri svojej výpovedi dňa 10.01.2013 na položenú otázku uviedol, že bol udretý do pravého líca. Ďalej
poukázal na to, že poškodený po skutku ihneď políciu nevolal, na lekárske ošetrenie sa odobral až
po ôsmich hodinách, tvrdil, že o incidente povedal svedkovi C. I., ktorý tieto skutočnosti nepotvrdil,
pritom v čase, keď svedok C. I. vypovedal v prípravnom konaní už nebol ich zamestnancom, pričom
sa nerozišli v dobrom, preto nemal dôvod vypovedať neobjektívne a poukázal aj na výpovede svedkov
Ing. R. E., Y. E. a R. H.. Namietal, že z akéhokoľvek nákladného motorového vozidla sa nastupuje a
vystupuje tvárou k autu a nie naopak, je veľmi obtiažne vystúpiť z motorového vozidla tak, ako to uvádzal
poškodený, pokiaľ uvádzal, že v čase úderu stál pravou nohou na druhej stúpačke zhora a ľavou na prvej
zhora a on (obžalovaný) na zemi, musel by mať 250 cm, aby mohol poškodeného zasiahnuť, pritom
poukázal na konkrétne vzdialenosti stúpačiek od zeme v cm o čom priložil aj fotodokumentáciu. Ďalej
namietal, že súd nesmie vykonané dôkazy hodnotiť jednostranne, a to ani v jeho neprospech, ako sa
to stalo v prejednávanej veci. Vyjadril názor, že pre existenciu rozporov vo výpovedi poškodeného ako
aj v jeho popise skutku, v zmysle základnej zásady trestného konania „v pochybnostiach v prospech
obžalovaného,“ nemohol byť uznaný za vinného. V podstate z týchto dôvodov navrhol, aby krajský súd
napadnutý rozsudok v celom rozsahu zrušil a jeho spod obžaloby oslobodil, pretože nebolo dokázané,
že skutok, pre ktorý je stíhaný, sa stal.

Na základe podaného odvolania preskúmal krajský súd napadnutý rozsudok v intenciách ustanovenia
§ 317 ods. 1 Tr. por., podľa ktorého, ak odvolací súd nezamietne odvolanie podľa § 316 ods. 1
alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých
výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im
predchádzalo, pričom na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali
podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por. a dospel k nasledovným záverom.

V posudzovanej trestnej veci bolo pred súdom prvého stupňa vykonané dokazovanie v takom rozsahu,
ako to bolo v zmysle ust. § 2 ods. 10 Tr. por. pre správne zistenie skutkového stavu nevyhnutné.

Aj podľa názoru krajského súdu, vzhľadom na vykonané dôkazy, bolo v prejednávanej veci nepochybne
preukázané, že skutok, ktorý sa kladie obžalovanému za vinu sa stal a že ho spáchal obžalovaný.

Aj keď obžalovaný spáchanie skutku, ktorý sa mu kladie obžalobou za vinu, v celom rozsahu
poprel, pričom jeho tvrdenia boli podporované výpoveďou svedka Ing. R. E. a čiastočne nepriamo
aj svedkov Y. E., R. H. a C. I., je zo spáchania žalovaného skutku usvedčovaný výpoveďou
poškodeného L. U. podporenou závermi znaleckého dokazovania z odboru zdravotníctvo, odvetvia
chirurgia a traumatológia, obsahom lekárskych správ z ošetrenia poškodeného a čiastočne nepriamo aj
výpoveďami rovnako ako u obžalovaného svedkov Y. E., R. H. a C. I..

Obžalovaný vo svojej výpovedi na hlavnom pojednávaní okrem iného uviedol, že po telefonickom
oznámení poškodenia nákladného motorového vozidla vedenom poškodeným spolu so synom,
svedkom Ing. R. E., na osobnom motorovom vozidle prišli na miesto odstavenia nákladného motorového
vozidla poškodeným, on (obžalovaný) skontroloval vozidlo, v čase, keď poškodený ešte sedel vovizdle,
zistil, že došlo k prehriatiu motora, prikázal poškodenému odpojiť náves, čo aj urobil a s ťahačom odišiel,
jeho syn potom odišiel s osobným motorovým vozidlom, s poškodeným do fyzického kontaktu neprišiel,
došlo medzi nimi len k výmene názorov, keď sa poškodeného opýtal, či je „debil“, keď na palubnej doske
mu svieti kontrolka prehriatia motora a on na to nereaguje, poškodený ho nepravdivo obvinil z dôvodu, že
na uvedenom nákladnom motorovom vozidle vznikla veľká škoda, ktorú chceli, aby poškodený uhradil, aj
keď doposiaľ jej náhradu od poškodeného nežiadali, ani súdne a ani mimosúdne, poškodený sa do dielni



firmy dopravil so svedkom C. I., ktorý odtiahol odstavený náves, poškodený bol v dielni celý deň, iba
telefonoval, z dielni odišiel okolo 16.00 hod. Uviedol ešte, že z motorového vozidla, aké viedol poškodený
sa nedá ani, podľa jeho názoru, chrbtom k autu vystúpiť, vystupuje sa z neho opačne.

Svedok Ing. R. E., syn obžalovaného, na hlavnom pojednávaní potvrdil, že s obžalovaným spoločne prišli
na miesto odstavenia pokazeného nákladného motorového vozidla, obžalovaný spolu s poškodeným
odpojili náves, obžalovaný s ťahačom odišiel preč, poškodeného obžalovaný nenapadol, nevidel, aby
sa poškodený udrel, poškodeného z vozidla vystupovať nevidel, pretože po ich príchode už stál vedľa
nákladného motorového vozidla, po poukázaní na rozpory v porovnaní s jeho výpoveďou z prípravného
konania zotrval na vyjadrení, že náves odpájali poškodený a obžalovaný spoločne, pričom rozpor vo
svojich výpovediach vysvetliť nevedel, uviedol ešte, že zo sporného nákladného motorového vozidla sa
vystupuje chrbtom k ceste a čelom ku kabíne, nedá sa to naopak.

Poškodený L. U. na hlavnom pojednávaní uviedol, že obžalovaný ho nečakane potom, čo k nemu pri
vystupovaní z motorového vozidla čelom k ceste pristúpil, udrel po ľavej strane tváre, išlo o silný úder,
pričom následne hlavou udrel do dverí auta, nepamätá si ale, či to bolo otvorenou dlaňou alebo päsťou a
nepamätá si ani, kde presne stál, keď ho obžalovaný udrel, po poukázaní na jeho výpoveď z prípravného
konania, uviedol, že pre odstup času si už presne nepamätá, ale pokiaľ v prípravnom konaní uvádzal, že
bol udretý päsťou a ľavou nohou stál na  prvej stúpačke zhora a pravou na druhej zhora tak je to pravda,
pretože vtedy si to lepšie pamätal, počas incidentu boli len sami, pretože až následne na miesto činu na
osobnom motorovom vozidle prišli obaja synovia obžalovaného, o incidente povedal svedkovi C. I., ktorý
ho z miesta činu odviezol do firmy, vo firme nikomu nepovedal o konflikte, ani že ho bolí krk, pretože to
nepovažoval za potrebné, keďže ho krk bolel, po telefonickej porade s manželkou odišiel na lekárske
ošetrenie a na políciu, nekonal takto hneď po incidente, pretože predtým chcel vedieť, čo je s autom,
pričom mechanik sa v tomto smere nevedel presne vyjadriť, pretože závadu ešte len odstraňoval, okrem
toho vo firme bol aj za obžalovaným, s ktorým sa snažil vzniknutú situáciu riešiť.

Znalec z odboru zdravotníctvo, odvetvie chirurgia a traumatológia, MUDr. H. T. uviedol, že poškodený
utrpel podvrtnutie krčnej chrbtice, ktoré bolo objektívne zdokladované, poškodeného vyšetrovali traja
lekári, ktorí jeho nález zhodnotili rovnako, diagnóza bola stanovená na podklade zistených príznakov,
a to bolestivosti pri pohybe v oblasti krku, stiahnutie a napnutie okolochrbticových svalov, zranenie
mohlo vzniknúť spôsobom, ako to poškodený uvádzal, teda jedným úderom rukou, pritom nemuselo ísť
o úder päsťou, takéto zranenie sa nemusí prejaviť vonkajšími príznakmi, liečbu poškodeného v trvaní
17 dní považoval za primeranú, poškodený bol v obvyklom spôsobe života obmedzovaný bolesťami
vyžadujúcimi si užívanie liekov na tlmenie bolesti s postupnou klesajúcou tendenciou, v prvom týždni
najvýraznejšími a v druhom týždni už miernejšími. Znalec vylúčil, aby k poraneniu došlo pred dobou
žalovaného skutku, pretože zranenie by poškodenému bránilo vykonávať zamestnanie vodiča.

Ostatní, vo veci vypočutí svedkovia, tvrdili, že priamymi svedkami sporného incidentu neboli, všetci
zhodne uviedli, že poškodený im o konflikte s obžalovaným nehovoril, žiadne zranenia si na ňom
nevšimli. L. Y. E. a R. H. potvrdili, že poškodený sa v kritický deň zdržiaval v práci asi do 16.00 hod.,
pričom svedok R. H. ešte uviedol, že poškodený len sedel, nepodieľal sa ani na oprave auta, pýtal sa na
výšku škody, ktorú ale svedok v tom čase vyčísliť nevedel. Svedok C. I. uviedol, že poškodeného odviezol
z miesta, kde odstavil motorového vozidlo, do firmy, cestou mu poškodený o incidente nič nepovedal,
na nič sa nesťažoval, následne sa „motal“ po dielni do konca pracovnej doby, z nákladného motorového
vozidla sa vystupuje čelom ku kabíne, opačne len ťažko, keď on takto raz vystúpil, zlomil si členok.

Pokiaľ ide o obhajobou namietaný rozpor vo výpovedi poškodeného týkajúci sa strany tváre, do ktorej
bol obžalovaným udretý, k tomu je potrebné uviesť, že poškodený opakovane uvádzal, že to bola strana
ľavá, vypovedal takto v prípravnom konaní dňa 21.05.2012, aj 10.01.2013 a aj na hlavnom pojednávaní,
je pravdou, že 10.01.2013 na otázku obžalovaného, po svojej spontánnej výpovedi, uviedol, že to bola
strana pravá, vzhľadom ale na to, že predtým aj potom opakovane uviedol, že to bola strana ľavá, po
upozornení na tento rozpor potvrdil, že išlo o stranu ľavú, pričom vzniknutý rozpor vysvetľoval tým, že do
ľavej strany bol udretý obžalovaným a pravou stranou sa udrel do dverí auta, toto ojedinelé zaváhanie
nie je možné vyhodnotiť inak, ako len pomýlenie sa alebo nepochopenie otázky a v nijakom prípade
pochybnosti o tvrdení poškodeného nevyvoláva.



Je potrebné ale obhajobe prisvedčiť, že poškodený naozaj najprv uvádzal, že si nepamätá, či ho
obžalovaný udrel päsťou alebo otvorenou dlaňou a až následne začal tvrdiť, že to bolo päsťou, pričom
pokiaľ si bezprostredne po skutku túto okolnosť nepamätal, len ťažko si mohol naň s odstupom času,
s ktorým je zákonite spojené zabúdanie, spomenúť, čo už určité pochybnosti o pravdivosti jeho tvrdení
vyvoláva a takéto pochybnosti vyvoláva aj fakt, že ním tvrdené skutočnosti svedok C. I. a ani Y. E.
nepotvrdili.

Avšak svedok Y. E. je synom obžalovaného, ktorého výpoveď by z tohto dôvodu mohla byť poznamenaná
snahou obžalovanému napomôcť, navyše obaja svedkovia (Y. E. a C. I.) priamymi účastníkmi incidentu
neboli, svedok Y. E. nepotvrdil vyjadrenie poškodeného v nepodstatnej časti, keďže aj podľa vyjadrenia
poškodeného mal prísť na miesto incidentu až po jeho skončení a svedok C. I. mal len dosvedčiť
odohratie sa incidentu z počutia.

Okrem toho rozpory sa vyskytli aj vo výpovediach obžalovaného a svedka Ing. R. E., keďže obžalovaný
uvádzal, že po príchode na miesto odstavenia poškodeného nákladného motorového vozidla poškodený
ešte sedel vo vozidle, on sa nahol cez neho skontroloval kontrolky, zistil prehriatie motora, z vozidla
vystúpil a následne vystúpil aj poškodený, svedok Ing. E., ktorý mal na miesto incidentu prísť spolu
s obžalovaným, však tvrdil, že po príchode na spomínané miesto poškodený už stál pri nákladnom
motorovom vozidle, preto ho ani nevidel vystúpiť a zatiaľ čo obžalovaný uvádzal, že náves odpájal sám
poškodený, svedok Ing. R. E. tvrdil, že tak urobili obaja, teda tak obžalovaný ako aj poškodený, čo
nepochybne vyvoláva pochybnosti aj o pravdivosti tvrdení obžalovaného a svedka Ing. R. E..

V tejto súvislosti však obhajobou namietaná jedna zo základných zásad trestného práva „v
pochybnostiach v prospech obžalovaného“ však neznamená, že by akákoľvek aj malá, nepodstatná
pochybnosť o vine obžalovaného mala mať za následok jeho oslobodenie spod obžaloby prokurátora.
Takýto účinok má len pochybnosť závažná, podstatná, popri ktorej už zistený skutkový stav neobstojí.
Inak povedané vina obžalovaného musí byť zistená spoľahlivo tak, aby o nej neexistovali dôvodné a
rozumné pochybnosti.

Nie je pravdou, že by vina obžalovaného bola v prejednávanej veci založená len na rozpornej
výpovedi poškodeného, ktorý navyše popisuje skutkový dej tak ako sa nemohol odohrať. Tvrdenia
poškodeného, aj keď prednesené s určitými rozpormi, sú podporované objektívnymi dôkazmi, a to
výsledkami znaleckého dokazovania z odboru zdravotníctva a lekárskymi správami, pritom znalec
a ošetrujúci lekári sú osobami objektívnymi, nestrannými, nemajúcimi žiaden dôvod poškodenému
napomáhať a obžalovanému naopak škodiť, respektíve aspoň opak z obsahu spisu nijakým spôsobom
nevyplýva. Zo záverov znaleckého dokazovania nepochybne vyplýva, ako to už bolo vyššie uvedené,
že poškodený v kritický deň utrpel podvrtnutie krčnej chrbtice, ktoré mohlo vzniknúť spôsobom, ako
ho popisuje poškodený. Znalec vylúčil, aby k zraneniu došlo pred dňom, kedy k incidentu došlo. Bolo
teda nepochybne objektívne preukázané, že poškodený v kritický deň zranenie utrpel. Z výpovedí
obžalovaného, svedkov R. H., Y. E., C. I. vyplynulo, že poškodený sa po incidente zdržiaval asi až
do 16.00 hod. v dielni, kde nič nerobil, pričom ošetrený, ako to vyplýva z lekárskej správy, bol už o
16.17 hod., teda v bezprostrednej časovej súvislosti po odchode z práce. Pokiaľ teda poškodený bol
po incidente celý kritický deň v práci, kde nič nerobil, preto je málo pravdepodobné, aby si tam privodil
nejaké zranenie, pričom v práci ostal preto, že chcel vedieť rozsah škody na nákladnom motorovom
vozidle, čo svedok R. H. potvrdil, po skončení pracovnej doby odišiel na ošetrenie, kde bolo zistené
jeho zranenie, v spomínaný deň nemal s nikým iným konflikt len s obžalovaným, potom tvrdenie
poškodeného, že zranenie mu spôsobil obžalovaný jedným úderom do tváre, v dôsledku čoho sa udrel
do dverí motorového vozidla za situácie, že z vyjadrenia znalca vyplynulo, že je nepodstatné, či išlo
o úder päsťou alebo otvorenou dlaňou vyznieva jednoznačne pravdivo. Vo svetle uvedeného potom
možná pochybnosť, či naozaj išlo o úder päsťou alebo dlaňou, či pri incidente boli prítomní aj synovia
obžalovaného a či o incidente poškodený povedal svedkovi C. I. je pochybnosťou nepodstatnou, aj pri
existencii ktorej zistený skutkový stav vo svojej podstate obstojí.

Pokiaľ bolo namietané, že z dotknutého motorového motorového vozidla nie je možné vystúpiť čelom
k vozovke, k tomu je potrebné uviesť, že aj samotný obžalovaný takýto spôsob opustenia vozidla vo
svojom odvolaní pripustil, keď ho neoznačil za nemožný ale len za obtiažny, rovnako za možný aj keď
obtiažný ho označil aj svedok C. I. a možnosť takého opustenia vozidla vyplýva aj z obžalovaným
priloženej fotodokumentácie, z ktorej je zrejmé, že takýto postup pri pridržiavaní sa dverí, čo vo svojej



výpovedi uvádzal aj poškodený, možný je. Obdobne tak poškodený nikdy netvrdil, že by obžalovaný
stál na zemi, keď ho mal udrieť, navyše vo svetle nepochybného zistenia, že poškodený utrpel zranenie
pri incidente s obžalovaným, už zistenie kto, kde stál nie je podstatné, navyše konanie obžalovaného
podľa vyjadrenia poškodeného malo byť neočakávané, náhle a vtedy je málo pravdepodobné, aby si
ktorýkoľvek účastník takéhoto náhleho, rýchleho a krátkotrvajúceho deja dokázal presne spomenúť, kto
kde stál.

Výpoveď poškodeného bola teda podporená ostatnými vo veci vykonanými dôkazmi objektívneho
charakteru, a to znaleckým dokazovaním z odboru zdravotníctva, ako aj obsahom lekárskych správ
lekárov, ktorí poskytli poškodenému ošetrenie, pričom z obsahu spisu nijakým spôsobom nevyplýva, že
by v osobe znalca, ako to už bolo vyššie uvedené, či ošetrujúcich lekárov nemalo ísť o objektívne, na
veci nezainteresované osoby, ktoré nemali dôvod obžalovanému uškodiť, či poškodenému napomôcť.

Neuveril preto ani krajský súd výpovedi obžalovaného a jeho syna Ing. R. E., obhajobu obžalovaného
pre jej rozpornosť s ostatnými vo veci vykonanými dôkazmi, považoval za nevierohodnú, účelovú,
prezentovanú v snahe vyhnúť sa trestnej zodpovednosti.

Súd prvého stupňa teda skutkový stav ustálil v zásade správne a dospel aj k správnemu právnemu
záveru, že obžalovaný tým, že inému úmyselne ublížil na zdraví, dopustil sa prečinu ublíženia na zdraví
podľa § 156 ods. 1 Tr. zák..

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku ďalej vyplýva, ktoré skutočnosti vzal súd prvého stupňa do úvahy
pri rozhodovaní o druhu a výmere trestu. Plynie z neho, že prihliadal najmä na jednotlivé hľadiska
ukladania trestov vyplývajúce z ust. § 34 ods. 4 Tr. zák., ktorými sú spôsob spáchania činu a jeho
následok, zavinenie, pohnútka, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti, osoba páchateľa, jeho
pomery a možnosti jeho nápravy, ako aj na účel trestu vyplývajúci z ust. § 34 ods. 1 Tr. zák., a to na
ochranu spoločnosti pred obžalovaným tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí
podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život a na to, aby uložený trest súčasne iných
odradil od páchania trestných činov vyjadrujúc tým morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou.

V mieste trvalého bydliska je obžalovaný hodnotený skôr len všeobecne s tým, že nebol prejednávaný
komisiou na ochranu verejného poriadku, z ústrednej evidencie priestupkov vyplýva, že v minulosti sa
dopustil aj keď početných ale predsa len priestupkov na úseku dopravy, ktorých početnosť obžalovaný
odôvodnil tým, že je vodičom z povolania, z odpisu registra trestov plynie, že na obžalovaného sa hľadí,
akoby nebol odsúdený a jeho jediný záznam je z roku 1981, teda z obdobia spred viac ako tridsať rokov,
obžalovanému teda poľahčovalo, že viedol pred spáchaním žalovaného trestného činu riadny život (§
36 písm. j/ Tr. zák.), pričom žiadne priťažujúce okolnosti ani krajský súd nezistil.

Vzhľadom na osobu obžalovaného, a to najmä jeho doterajší život a z toho vyplývajúcu priaznivú
prognózu jeho nápravy, vzhľadom na okolnosti, za ktorých ku skutku došlo spočívajúcich v tom, že
poškodený s najväčšou pravdepodobnosť spôsobil firme synov obžalovaného nie zanedbateľnú škodu,
s ohľadom na spôsob spáchania skutku, teda, že išlo len o jeden úder rukou (nešlo teda o opakované
bitie inými predmetmi, kopaním nohou, ktoré nepochybne riziko spôsobenia závažnejšieho následku
spôsobujú), s ohľadom na spôsobený následok, teda, že aj keď k poškodeniu zdravia poškodeného
došlo, to si nevyžiadalo náročnú, komplikovanú liečbu a ani nezanechalo na poškodenom po ukončení
liečby následky podstatného významu, krajský súd, na rozdiel od záverov súdu prvého stupňa, dospel
k záveru, že na nápravu obžalovaného a ochranu spoločnosti postačí aj peňažný trest na samej dolnej
hranici vo výmere 160,- eur, ktorý považoval za trest primeraný, tak z hľadiska individuálnej, ako aj
generálnej prevencie. A pre prípad, že by výkon tohto trestu bol zo strany obžalovaného úmyselne
zmarený, uložil mu aj náhradný trest odňatia slobody vo výmere dvoch mesiacov.

Preto krajský súd napadnutý rozsudok vo výroku o treste postupom podľa § 321 ods. 1 písm. e/, ods. 3
Tr. por., § 322 ods. 3 Tr. por. zrušil a vo veci sám rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto
rozhodnutia, teda uložil obžalovanému namiesto podmienečného trestu odňatia slobody trest peňažný.
Ostatné výroky napadnutého rozhodnutia vrátane výroku o náhrade škody zostali týmto rozsudkom
nedotknuté.



Poučenie:

Proti tomuto rozsudku ďalší riadny opravný prostriedok nie je          prípustný", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "5T/98/2013", "guid": "4659fbf7-461e-4569-b787-3b86bea92f56:91eb995a-cb5e-4d82-af06-2e826773f596", "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [{"guid": "1c31e2e3-c261-4ed8-b9a5-18a5242d13e2:50f83007-cf0e-4f7a-bc06-ae459689218b", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2014:8713010358.1", "spisova_znacka": "4To/21/2014", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 4To/21/2014 z 8. 10. 2014", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2014-10-08", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2014:8713010358.1"}], "citovane_v": []}