Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 20Co/1/2011 z 27. 6. 2012 Citácia: rozsudok Krajského súdu Prešov z 27. júna 2012, sp. zn. 20Co/1/2011, ECLI:SK:KSPO:2012:8109203310.2 Krajský súd Prešov | 20Co/1/2011 | ECLI:SK:KSPO:2012:8109203310.2 | 2012-06-27 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Vlastnícke právo k nehnuteľnostiam Citované ustanovenia: § 109 ods. 2 písm. c) OSP, § 100 ods. 2 OZ Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/103065db-52ac-4d45-88d2-f1708e287945 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2012:8109203310.2 Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 20Co/1/2011
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8109203310
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 06. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michal Boroň
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2012:8109203310.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Michala Boroňa a sudcov JUDr.
Petra Straku a JUDr. Antónie Kandravej v právnej veci žalobcu X. P., nar. X. X.. XXXX, bytom X., L. XX,
zast. advokátom JUDr. Jánom Garajom, Advokátska kancelária so sídlom v Prešove, ul. Floriánova č.
2, proti žalovaným v 1. rade K. B., nar. X. X. XXXX, bytom X., X. Q. č. X, v 2. rade J. K., nar. XX. X.
XXXX, bytom X., X. Q. č. X, v 3. rade G. K., nar. XX. X. XXXX, bytom X., X. Q. č. X, v 4. rade P. P.,
nar. XX. XX. XXXX, bytom X., X. Q. č. X, v 5. rade F. P., nar. X. XX. XXXX, bytom X., X. Q. č. X, v 6.
rade A. O., nar. XX. X. XXXX, bytom X., X. Q. č. X, zastúpených advokátom JUDr. Patrikom Palšom,
Advokátska kancelária so sídlom v Prešove, Masarykova 13, o náhradu za užívanie nehnuteľností, o
odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov č. k. 13C 52/2009-173 o dňa 1. 12. 2010 a o
návrhu žalobcu na prerušenie konania jednohlasne takto

r o z h o d o l :

I. Z a m i e t a návrh na prerušenie konania.

II. P o t v r d z u j e rozsudok vo veci samej.

III. P r i p ú š ť a dovolanie na otázku, či bráni nejaké ustanovenie všeobecne záväzného právneho
predpisu považovať náhradu za zákonné vecné bremeno podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z. o
vlastníctve bytov a nebytových priestorov za jednorazovú.

IV. Z r u š u j e rozsudok vo výroku o trovách konania a v rozsahu zrušenia vec v r a c i a súdu prvého
stupňa na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa žalobu zamietol a zaviazal žalobcu k povinnosti nahradiť
žalovanej v 1. rade trovy konania vo výške 565,48 Eur, žalovanému v 2. rade trovy konania vo výške
548,50 Eur, žalovanej v 3. rade trovy konania vo výške 548,50 Eur, žalovanému v 4. rade trovy konania
vo výške 548, 50 Eur, žalovanej v 5. rade trovy konania vo výške 548,50 Eur a žalovanej v 6. rade trovy
konania vo výške 565,48 Eur, do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku, na účet právneho zástupcu
žalovaných.

Prvostupňový súd v danom prípade mal za preukázané, že bytový dom, ktorý je v spoluvlastníctve
žalovaných v 1. až 6. rade, stojí na pozemku, ktorý je vo vlastníctve žalobcu. Tento stav nastal v dôsledku
nedokonalej prípravy výstavby bytového domu, kedy nebolo prevedené majetko - právne vysporiadanie
pozemku pod stavbou. Je teda zrejmé, že stavba žalobcov je postavená na cudzom pozemku, pričom
táto situácia je upravená v ust. § 135c Občianskeho zákonníka. Žalovaní vlastnícke právo k bytom
nadobúdali v súlade so zákonom č. 182/1993 a v súlade s ust. § 23 ods. 5 tohto zákona vzniklo
žalovaným k pozemku žalobcu právo zodpovedajúce vecnému bremenu. Na základe tohto vecného



bremena môžu žalovaní užívať pozemok žalobcu. Žalobca tvrdí, že žalovaným vzniká bezdôvodné
obohatenie tým, že ich stavba leží na jeho pozemku. Podľa názoru súdu prvého stupňa v danom prípade
nemôže žalovaným vznikať bezdôvodné obohatenie, pretože pozemok žalobcu neužívajú bez právneho
dôvodu - oprávňuje ich na to existujúce vecné bremeno. Pokiaľ žalobca má voči žalovaným nejaké právo,
je to právo na vysporiadanie stavby na cudzom pozemku v súlade s § 135c Občianskeho zákonníka.
Vecné bremeno v danom prípade už vzniklo na základe osobitného zákona, žalobca by sa teda mohol
od žalovaných domáhať vyplatenia náhrady za vecné bremeno. Takáto pohľadávka žalobcu mohla
vzniknúť najneskôr od účinnosti zákona o vlastníctve bytov č. 182/1993 Zb., teda od 1.9.1993 a premlčuje
sa vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe. Premlčacia doba v danom prípade uplynula 1.9.1996 a
keďže žalovaní namietajú premlčanie pohľadávky žalobcu a žaloba bola podaná dňa 24.2.2009, teda
po uplynutí premlčacej doby, súd nemohol žalobcovi priznať pohľadávku ani z tohto právneho titulu.
Z uvedeného dôvodu bola žaloba zamietnutá. Podľa názoru súdu prvého stupňa uplatňovanie práva
žalobcom je v rozpore s dobrými mravmi. Žalobca nadobudol do vlastníctva nehnuteľnosť v situácii,
o ktorej si musel byť vedomý, že vylučuje akékoľvek podnikateľské využívanie danej nehnuteľnosti
- pozemok je zastavaný bytovým domom a na pozemku je zriadené zákonné vecné bremeno. Jeho
reálne kroky nesmerovali k tomu, aby túto nehnuteľnosť podnikateľsky využíval, smerovali k tomu, aby
od žalovaných vymáhal náhrady za užívanie pozemku. Žalovaní sa do situácie, že ich stavba stojí na
cudzom pozemku, dostali nezavinene a podľa názoru súdu prvého stupňa je v rozpore s dobrými mravmi
získavať ekonomický profit z takejto situácie. O trovách konania prvostupňový súd rozhodol podľa § 142
ods. 1 O.s.p. a úspešným žalovaným priznal náhradu trov konania tak, ako vyplývajú z výroku o trovách
konania napadnutého rozsudku.

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca, ktorý navrhol odvolaciemu súdu, aby napadnutý
rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil náhradu trov
konania a právneho zastúpenia. Odvolateľ v odvolaní okrem iného uviedol, že je toho názoru, že
na základe vykonaného dokazovania dospel prvostupňový súd k nesprávnym skutkovým zisteniam
a samotné rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Podľa názoru odvolateľa
zriadením vecného bremena podľa § 23 ods. 5 zák. č. 182/1993 Z. z. však nedošlo k vyrovnaniu vzťahov
medzi vlastníkom neoprávnenej stavby - žalovanými a vlastníkom pozemku - žalobcom. Špeciálny
právny predpis citovaným ustanovením zamedzuje vysporiadavať právny vzťah podľa ustanovenia §
135c ods. 1, odstránením stavby na náklady vlastníka stavby. Obsah vlastníctva tvorí zväzok tzv.
subjektívnych vlastníckych práv. Rozhodujúce miesto medzi nimi zaberá právo s vecou nakladať alebo
oprávnenie vlastníka určovať ďalšie právne osudy veci, napr. vec predať, požičať a taktiež prenajať.
Dispozičné právo vlastnícke je možné výnimočne obmedzovať zákonom, nakoniec také obmedzenie
sa však musí vzťahovať rovnakým spôsobom na všetkých vlastníkov. Nikto nemôže byť zbavený
svojho majetku, s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré stanoví zákon a obecné zásady
medzinárodného práva. Podľa tohto ustanovenia Európsky súd pre ľudské práva, stručne povedané
posudzuje, či obmedzenie užívania majetku (vlastníckeho práva) sleduje legitímny cieľ, či je v súlade
s vnútroštátnym právom a či je primerané vo vzťahu k sledovanému cieľu. Funkcia vlastniť majetok a
jeho ochrana spočíva v tom, aby sa vlastníkovi poskytla a súčasne aj trvalé garantovala právna istota,
že vlastnícke právo k veci, ktoré nadobudol v súlade s platnými zákonmi, nemôže obmedziť alebo využiť
bez právneho dôvodu. Ústavný súd sa vo svojej judikatúre zaoberal obmedzením vlastníckych práv,
keď uviedol, že pri obmedzení vlastníctva nedôjde k zmene osôb vlastníka. Dôjde len k zásahu do
rozsahu oprávnení vyplývajúcich z obsahu ústavou zaručených práv vlastniť majetok (II. ÚS 8/97). K
otázke primeranosti zásahu obmedzenia základných práv a slobôd, teda aj základného práva vlastniť
majetok, ústavný súd uviedol, že všetky základné práva a slobody sa chránia len v takej miere a rozsahu,
dokiaľ uplatnením jedného práva alebo slobody nedôjde k neprimeranému obmedzeniu, či dokonca
popretiu iného základného práva a slobody. Rovnováha verejného a súkromného záujmu je dôležitým
kritériom na určenie primeranosti obmedzenia každého základného práva a slobody (II. ÚS 28/96).
Odvolateľ sa domnieva, že jeho nútené obmedzenie vlastníckeho práva nie je možné v súkromnom
záujme a bez primeranej náhrady, na základe čl. 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky. Je viac ako
zrejmé, že žalovaní užívajú jeho nehnuteľnosť bez primeranej náhrady stavbou bytovému domu ležiacou
na jeho pozemku. Ústavný súd sa vo veci sp. zn. PL. ÚS 33/95 vyjadril aj k otázke pojmu verejného
záujmu a k účelu zamýšľaných obmedzení práva vlastniť majetok. Odvolateľ ďalej poukázal na to,
že už v minulosti sa vyjadril ústavný súd k nútenému obmedzeniu vlastníckych práv, keď uviedol, že
primeraná náhrada za vyvlastnenie môže byť vyššia ako primeraná náhrada za obmedzenie vlastníckych
práv. Na rozdiel od vyvlastnenia, kde môže dôjsť k vyplateniu náhrady, pri nútenom obmedzení možno
uvažovať o opakovaných platbách primeranej náhrady počas trvania núteného obmedzenia. V inom



svojom rozhodnutí, vo veci Agosi c. Taliansko Európsky súd pre ľudské práva zdôraznil, že otázka
proporcionality vyžaduje určiť, či existoval rozumný vzťah medzi použitými prostriedkami a sledovaným
účelom, alebo inými slovami, či bola docielená spravodlivá rovnováha medzi požiadavkami všeobecného
záujmu a záujmami jednotlivca. Zásahy orgánov verejnej moci do vlastníckeho práva podľa Európskeho
súdu pre ľudské práva vyžadujú, aby kontrola užívania majetku za každých okolností nenarušila
rovnováhu medzi záujmami sťažovateľa a všeobecnými záujmami, čo je v súlade s čl. 1 dodatkového
protokolu. Vo všetkých, vyššie uvedených súvislostiach, je nepochybné, že žalobca je neoprávnenou
stavbou bytového domu, obmedzený proti svojej vôli. Žalobca nemôže užívať patriaci mu pozemok,
pretože ten slúži výlučne žalovaným, na umiestnenie bytového domu súp. č. 5316. Podľa zásad
medzinárodného práva musia štáty záväzné zmluvy dodržiavať a najmä ich aplikovať prostredníctvom
svojich zákonodarných, výkonných a súdnych orgánov, pod hrozbou vzniku medzinárodnoprávnej
zodpovednosti štátu za porušenie povinnosti vyplývajúcich z týchto zmlúv. Odvolateľ ďalej uviedol, že
z vyššie uvedeného vyplýva, že súd prvého stupňa bol viazaný medzinárodnou zmluvou o ľudských
právach a základných slobodách, pretože mu to vyplýva z článku 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky
v spojení s čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Európsky súd pre ľudské práva pri rozhodovaní
v obdobných prípadoch berie do úvahy faktory, ako je neposkytnutie žiadnej náhrady v prípade zásahu
do práva na majetok, ktorý sa nemohol celkom úplne postaviť na roveň zbavenia majetku (prípad
Chassagnou v. Francúzsko, rok 1999 - III), a primeranosť rozsahu kompenzácie (prípad Akkusová v.
Turecko, rok 1997 - IV). Primeranosť rozsahu kompenzácie skúmal Európsky súd pre ľudské práva aj
v prípade Urbárska obec Trenčianske Biskupice v. Slovenská republika, rok 2007. V tomto konaní súd
prvého stupňa interpretoval a aplikoval právne normy tak, že sú zjavne protirečivé, popierajú pravidlá
formálnej a právnej logiky a sú v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti. Za daných okolností
vyžaduje zásada spravodlivosti, obsiahnutá v konštantnej judikatúre, že každý má právo na to, aby sa v
jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne
súladne interpretovanej platnej a účinnej právnej normy na zistený stav veci. Odvolaním napadnuté
rozhodnutie súdu prvého stupňa je však toho pravým opakom. Postup súdu prvého stupňa, ktorý aplikuje
právo bez relevantných dôvodov a opory v zákone, v rozpore s konštantnou rozhodovacou praxou,
odvolateľ považuje za postup arbitrárny. Takýto postup je zároveň aj zásahom do princípu právnej istoty,
ako súčasti právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 Ústavy SR. Súd prvého stupňa bol povinný vysporiadať
sa so všetkým, čo v priebehu konania vyšlo najavo, aplikovať ústavne súladne interpretované právne
normy platného práva. Právo na spravodlivý proces okrem iného vyžaduje, aby rozhodnutie súdu bolo
odôvodnené. Súd prvého stupňa svojim konaním založil nepreskúmateľnosť vydaného rozhodnutia a
jeho protiústavnosť. Pokiaľ nie sú zrejmé dôvody rozhodnutia, ide o svojvôľu, pričom zásada právneho
štátu svojvôľu v rozhodovaní orgánov verejnej moci zakazuje. Súd prvého stupňa nedal ústavne
akceptovateľnú odpoveď na otázku, ako vec právne posúdil. Jeho odpoveďou bolo konštatovanie,
že konanie žalobcu bolo v rozpore s dobrými mravmi, keďže žalobca nadobudol do vlastníctva
nehnuteľnosť v situácii, o ktorej si musel byť vedomý, že vylučuje akékoľvek podnikateľské využívanie
danej nehnuteľnosti pretože sporný pozemok je zastavaný bytovým domom a je zriadené zákonné
vecné bremeno. Súd prvého stupňa neakceptoval tvrdenie žalobcu, že nadobudol nehnuteľnosť, ktorej
užívanie je predmetom sporu v súlade so zákonmi platnými v Slovenskej republike a zároveň opomenul,
že žalovaní v čase nadobudnutia bytov v predmetnom bytovom dome do svojho vlastníctva si boli
vedomí, že vlastníkom pozemku, na ktorom stojí bytový dom, je iný subjekt. Takže neobstojí tvrdenie
samosudcu, že žalovaní sa do situácie, že ich stavba stojí na cudzom pozemku, dostali nezavinene.
Žalovaných predsa nikto do kúpy bytov nenútil. Práve žalovaní, vedomí si nezákonne poskytovanej
ochrany, užívajú pozemok žalobcu bez primeranej náhrady, pričom za normálnych okolností - nebyť
nezákonného postupu prešovských súdov, by si takýto pozemok museli kúpiť alebo prenajať. Odvolateľ
ďalej poukázal na dobré mravy v zmysle ust. § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka s tým, že týmto normám
zásadne neodporuje, keď niekto požaduje vydanie toho, čím sa na jeho úkor niekto iný bezdôvodne
obohatil, lebo právo žiadať vydanie takého obohatenia priznáva priamo právny predpis, a to Občiansky
zákonník v svojom ustanovení v § 451. Ďalej poukázal na to, že nesúhlasí s tvrdením prvostupňového
súdu, že predmetnú nehnuteľnosť odkúpil zo špekulatívnych dôvodov a v tejto súvislosti poukázal na
časť článku z časopisu „Respekt“. Ďalej poukázal na to, že súd prvého stupňa neodôvodnil, prečo
nepovažoval za relevantné tvrdenie žalobcu, že spornú nehnuteľnosť nadobudol v súlade so zákonmi
platnými v Slovenskej republike za účelom podnikania, resp. neodôvodnil, v čom je postup žalobcu
nezákonný. Odôvodnenie samosudcu, že je v rozpore s dobrými mravmi získavať ekonomický profit z
takejto situácie, nemá oporu v žiadnom zákone, o logike ani nehovoriac. Podľa názoru odvolateľa je
alibistické tvrdenie súdu prvého stupňa, že pokiaľ žalobca má voči žalovaným nejaké právo (súd prvého
stupňa to zatiaľ nevie), je to právo na vysporiadanie stavby na cudzom pozemku v súlade s ust. §



135c Občianskeho zákonníka, čím si však protirečí, keďže ďalej tvrdí, že „žalovaní nadobudli vlastnícke
právo k bytom v súlade so zákonom č. 182/1993 Z. z. a v súlade s § 23 ods. 5 tohto zákona vzniklo
žalovaným k pozemku žalobcu právo zodpovedajúce vecnému bremenu, môžu žalovaní užívať pozemok
žalobcu. Súd prvého stupňa bol povinný vysporiadať sa so všetkým, čo v priebehu konania vyšlo
najavo, aplikovať ústavne súladne interpretované právne normy platného práva. Právo na spravodlivý
proces okrem iného vyžaduje, aby rozhodnutie súdu bolo odôvodnené. Súd prvého stupňa svojim
konaním založil nepreskúmateľnosť vydaného rozhodnutia a jeho protiústavnosť. Pokiaľ nie sú zrejmé
dôvody rozhodnutia, ide o svojvôľu, pričom zásada právneho štátu svojvôľu v rozhodovaní orgánov
verejnej moci zakazuje. Súd prvého stupňa v tomto konaní opomenul predložené dôkazy. Takzvané
opomenuté dôkazy, t.j. dôkazy, o ktorých nebolo v konaní sudcom rozhodnuté, poprípade dôkazy, ktorými
sa súd pri postupe podľa voľného hodnotenia dôkazov nezaoberal, preto skoro vždy založia nielen
nepreskúmateľnosť vydaného rozhodnutia, ale súčasne tiež jeho protiústavnosť. Všeobecný súd je
povinný a súčasne taktiež oprávnený zodpovedne zvážiť, ktoré dôkazy je treba vykonať, či je potrebné
stav dokazovania doplniť a posudzovať dôvodnosť návrhov strán na doplnenie dokazovania. Zásada
voľného hodnotenia dôkazov však neznamená, že by súd mal na výber, ktoré z prevedených dôkazov
vyhodnotí a ktoré nie, alebo o ktoré oprie svoje skutkové závery a ktoré opomenie. V prípade, keď sú
právne závery súdu v extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami, alebo v rozpore so
zákonom alebo z nich v žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia súdneho rozhodnutia nevyplývajú,
je nutné takéto rozhodnutie považovať za rozporné s čl. 1, čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 Listiny.
Samosudca v tomto konaní neakceptoval argumenty žalobcu, a to že článok 1 Dodatkového protokolu
č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd má na základe článku 7 ods. 5 Ústavy
SR prednosť pred zákonom, teda pred zákonom č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových
priestorov, keďže týmto zákonom je žalobca obmedzený v užívaní svojho pozemku, pretože na tomto
pozemku je zo zákona zriadené vecné bremeno bez primeranej náhrady. Aj keď žalobca na pojednávaní
niekoľkokrát poukázal na to, že súd je na základe článku 7 ods. 5 ústavy, v spojení s článkom 144 ods. 1
Ústavy SR, touto medzinárodnou zmluvou viazaný, z napadnutého rozhodnutia je zrejmé, že samosudca
je iného názoru. Z podmienok spravodlivého súdneho konania vyplýva povinnosť všeobecných súdov v
prípade neaplikácie iného právneho predpisu - medzinárodnej zmluvy - článku 1 Dodatkového protokolu
č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorý má prednosť pred zákonom v
tomto prípade 182/1993 Z. z., túto skutočnosť výslovne konštatovať a svoj postup riadne odôvodniť. V
opačnom prípade je ním viazaný. Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá,
že účastníkovi súdneho konania sa táto ochrana dostane v zákonom predpokladanej kvalite, pričom
výklad a používanie zákonných ustanovení príslušných právnych predpisov musí v celom rozsahu
rešpektovať základné právo účastníkov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Súd musí vykladať
a používať ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku a ďalších zákonných predpisov v súlade s
účelom základného práva na súdnu ochranu, s cieľom poskytnúť materiálnu ochranu zákonnosti tak,
aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov. K trovám konania
odvolateľ uviedol, že rozhodnutie je v tejto časti nepreskúmateľné, keďže v napadnutom rozsudku neboli
trovy konania položkovite vyčíslené a žalobcovi nebolo doručené vyúčtovanie trov konania. K priznaným
trovám konania ďalej uviedol, že mu nie je zrejmé akých deväť zastupovaní na pojednávaní mal súd na
mysli, keďže žalobca sa v prípade neúčasti na pojednávaniach riadne a včas ospravedlnil.

K odvolaniu žalobcu sa vyjadrili žalovaní, ktorí navrhli odvolaciemu súdu, aby napadnutý rozsudok
ako vecne správny v celom rozsahu potvrdil a zaviazal žalobcu nahradiť žalovaným vzniknuté trovy
odvolacieho konania, ktorých výšku vyčíslil v celkovej sume každému zo žalovaných po 51,60 Eur.

Žalobca svojím osobitným podaním zo dňa 21. 6. 2012 navrhol odvolaciemu súdu, aby prerušil
predmetné konanie do rozhodnutia Najvyššieho súdu SR o dovolaní z 3. 5. 2012, ktoré podal žalobca
v totožnej právnej veci vedenej na OS Prešov pod sp. zn. 10C 97/2007, a to proti rozsudku KS Prešov
sp. zn. 14Co 6/2012-395, 14Co 26/2012 z 22. 3. 2012. V uvedenom podaní žalobca poukázal na to,
že aj keď sa v posudzovanom prípade umiestnenie stavby bytového domu žalovaných na pozemku
žalobcu odvíja od ust. § 23 ods. 5 bytového zákona, neznamená to však, že žalobca nemá nárok
na náhradu za obmedzenie - to znamená, že je povinný trpieť užívanie svojho pozemku bezplatne,
keďže takýto výklad by bol v rozpore s ústavnými právami žalobcu. Ďalej uviedol, že nakoľko zákon
neupravuje náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva vecným bremenom ani vo forme jednorazovej
náhrady ani vo forme renty, je potom na vlastníkovi pozemku obmedzeného vecným bremenom, či sa
bude domáhať rozhodnutia o jednorazovej náhrade alebo o pravidelnej rente, ak oprávnený z vecného
bremena náhradu dobrovoľne neplatí. Uplatní sa režim čl. 2 ods. 3 Ústavy SR, podľa ktorého každý



môže konať, čo nie je zákonom zakázané a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá.
Vlastník pozemku zaťaženého vecným bremenom sa potom môže kedykoľvek počas existencie vecného
bremena domáhať nielen náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva za minulé obdobia (do rozhodnutia
súdu), ale aj úpravy povinnosti platiť náhradu pro futuro, a to ako vo forme jednorazovej náhrady, tak
aj vo forme renty.

Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok v zmysle zásad upravených v ust. § 212 O.s.p. spolu s
konaním, ktoré mu predchádzalo, s nariadeným pojednávaním na deň 28. 6. 2012 a zistil, že odvolanie
odvolateľa vo veci samej nie je dôvodné, že neboli splnené podmienky na potvrdenie ani na zmenu
výroku napadnutého rozsudku o trovách konania a že návrh na prerušenie konania bolo dôvodné
zamietnuť.

Odvolací súd v súvislosti s návrhom žalobcu na prerušenie konania do rozhodnutia Najvyššieho súdu
SR o dovolaní v podobnej veci poukazuje na znenie § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p., podľa ktorého pokiaľ
súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť, ak prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka,
ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo ak súd dal na takéto konanie podnet.

Podľa názoru odvolacieho súdu samotné podanie dovolania v podobnej veci nespĺňa požiadavku
upravenú v citovanom ustanovení § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p.

Za takejto situácie odvolací súd návrh žalobcu na prerušenie konania zamietol.

Odvolací súd vo vzťahu k odvolaniu žalobcu voči napadnutému rozsudku poukazuje na to, že súd
prvého stupňa správne zistil skutkový stav, správne z neho vyvodil právne závery v súvislosti s
konštatovaním premlčania nároku žalobcu a vo veci aj správne rozhodol, pričom odvolací súd sa
stotožňuje s rozhodnutím prvostupňového súdu v časti týkajúcej sa premlčania nároku žalobcu, na ktoré
v ostatnom odkazuje.

Odvolací súd nesúhlasí s tvrdením prvostupňového súdu, že uplatňovanie práva žalobcu je v rozpore s
dobrými mravmi, pretože žalobca nadobudol do vlastníctva nehnuteľnosť v situácii, o ktorej si musel byť
vedomý, že vylučuje akékoľvek podnikateľské využívanie danej nehnuteľnosti - pozemok je zastavaný
bytovým domom a na pozemku je zriadené zákonné vecné bremeno. Že jeho reálne kroky nesmerovali
k tomu, aby túto nehnuteľnosť podnikateľsky využíval a smerovali k tomu, aby od žalovaných vymáhal
náhradu za užívanie pozemku. Žalovaní sa do situácie, že ich stavba stojí na cudzom pozemku, dostali
nezavinene a podľa názoru súdu prvého stupňa v rozpore s dobrými mravmi chcel získavať ešte
ekonomický profit z takejto situácie.

Odvolací súd tak, ako je to už uvedené, nesúhlasí s týmto názorom súdu prvého stupňa, pretože žalobca
predsa môže obchodovať s nehnuteľnosťami, ktoré sú zastavané stavbami. Odvolací súd už opakovane
monitoruje v iných prípadoch závery, že kupovanie nehnuteľností žalobcom a následné uplatňovanie
práv voči vlastníkom bytov odporuje dobrým mravom. Vychádzajúc z čl. 2 Ústavy SR, čo nie je zakázané,
je dovolené, tak žalobcovi nemožno brániť v takejto aktivite, keď naopak svojim spôsobom sleduje
privodenie judikovaných právnych vzťahov a tým aj právnej istoty do budúcna.

Odvolací súd v súvislosti s odvolacími námietkami uvedenými v odvolaní zo strany žalobcu poukazuje
na to, že súhlasí s tým, tak, ako to uvádza žalobca vo svojom odvolaní, že medzi účastníkmi konania
nedošlo k vyrovnaniu vzťahov medzi vlastníkom neoprávnenej stavby a žalovanými a vlastníkom
pozemku žalobcom. Za situácie, ak vecné bremeno žalovaných v danom prípade vzniklo na základe
osobitného zákona, žalobca by sa teda mohol od žalovaných domáhať vyplatenia náhrady za vecné
bremeno. Takáto pohľadávka žalobcu (právneho predchodcu žalobcu) mohla vzniknúť najneskôr od
doby účinnosti zákona o vlastníctve bytov č. 182/1993 Zb., teda od 1. 9. 1993 a premlčuje sa vo
všeobecnej trojročnej premlčacej lehote tak, ako to správne uviedol súd prvého stupňa. Premlčacia doba
v danom prípade uplynula 1. 9. 1996 a žaloba žalobcu bola podaná na súd dňa 24. 2. 2009. Žalobcovi
nebolo možné priznať pohľadávku, ktorej premlčanie namietali žalovaní.

Odvolací súd súhlasí s tvrdením žalobcu, že vlastníkovi pozemku náhrada za nútené obmedzenie
vlastníckeho práva patrí v zmysle ochrany základných práv a slobôd, a teda základného práva vlastniť
a užívať majetok.



Táto ochrana sa však musí poskytovať v medziach zákona a niet žiadny dôvod, aby sa v danej veci
vylučovalo použitie inštitútu premlčania. Odvolací súd uznáva právo žalobcu na primeranú náhradu
a toto právo ani po rozhodnutí odvolacieho súdu ani nezaniklo. Na druhej strane odvolací súd sa
nestotožňuje s názorom žalobcu, aby sa jeho právo mohlo vykonávať bez obmedzení neurčito.

Ide o majetkové právo, ktoré podlieha premlčaniu (§ 100 ods. 2 OZ). Odvolací súd nevidí dôvod na
iný záver, ako ten, že vzhľadom na vznik práva z vecného bremena zo zákona, je evidentne daný aj
časový aspekt možnosti uplatnenia tohto práva na rozdiel od bezdôvodného obohatenia, ktoré je jednou
z foriem protiprávneho stavu (inú formu predstavuje náhrada škody) a ktoré bezdôvodné obohatenie
možno uplatňovať priebežne postupne ako vzniká, a teda až kým nie je odstránený protiprávny stav.
V predmetnej veci ide o právo na plnenie zo zákona, presnejšie zo zákonom stanoveného vecného
bremena.

Odvolací súd preto považuje za zásadný záver, že v predmetnej veci nejde o nárok z protiprávneho
stavu, ale o nároky, ktoré vyplývajú vlastníkovi trpiaceho pozemku zo zákonom predpokladaného stavu.

Nič na veci nemení, že primerané plnenie zo zákonom zriadeného vecného bremena nie je explicitne
upravené v zákone. V tomto smere odvolací súd poukazuje na zákonom zriadené vecné bremená v
iných prípadoch, kedy sa dotknutým osobám právo na primeranú náhradu v judikatúre rovnako explicitne
nepriznávalo (prípady sporných náhrad za vecné bremená podľa prvého Elektrizačného zákona, cit.
„vzhľadom na úpravu problematiky vecných bremien v OZ (§ 151u a nasl.) by bola právna situácia
rovnaká i v prípade, žeby namietané ustanovenie v zákone o energetike chýbalo“, (PL. ÚS 28/05).)
Odvolací súd považuje dovolaciu otázku za významnú z toho dôvodu, že ak nebráni žiadny všeobecne
záväzný právny predpis v závere o jednorazovej náhrade, tak je dôvodný záver o premlčaní práva
žalobcu, ktoré sa posúva do roviny naturálnej obligácie (§ 455 ods. 1 OZ). Dovolacia otázka je podľa
odvolacieho súdu významná z dôvodu, že žalobca zastáva názor, že jeho právo korešponduje právu na
opakujúce plnenie a že sa premlčuje priebežne - obdobne ako pri inštitúte bezdôvodného obohatenia.
Vzhľadom na to, že judikatúra túto právnu otázku nerieši, tak odvolací súd zastáva názor o dôvodnosti
záveru, že ide o otázku zásadného právneho významu.

Na podporu záveru odvolacieho súdu z hľadiska subsidiárnej pôsobnosti ústavného práva dáva odvolací
súd do pozornosti uznesenie Ústavného súdu zo dňa 3. 11. 2012 č. k. II. ÚS 506/2011.

Odvolací súd sa zaoberal aj otázkou, ktorá síce zo strany žalobcu bola vznesená po 10 mesiacoch
od uplynutia odvolacej lehoty v podaní zo dňa 18. 11. 2011, a to, či nárok na náhradu za obmedzenie
vlastníckeho práva vecným bremenom zriadeným zákonom podľa § 23 ods. 5 bytového zákona sa
premlčuje, tak odvolací súd, ako to už uviedol, je toho názoru, že takýto nárok sa premlčuje vo
všeobecnej premlčacej lehote podľa § 101 OZ, a to z toho dôvodu, že nie je Občianskym zákonníkom
alebo iným predpisom ustanovená osobitná premlčacia doba a všeobecná premlčacia doba plynie odo
dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz, a preto odvolací súd je aj toho názoru, že premlčacia
doba v danom prípade začala plynúť od okamihu účinnosti zákona č. 182/1993 Zb. o vlastníctve bytov a
nebytových priestorov, teda od 1. 9. 1993. Inými slovami pohľadávka na jednorazovú primeranú náhradu
mohla byť uplatnená v deň účinnosti zákona.

Odvolací súd v súvislosti s otázkou, či náhrada za obmedzenie vlastníckeho práva vecným bremenom
podľa § 23 ods. 5 bytového zákona môže byť jednorazová, zastáva názor, že táto náhrada je
jednorazová, pretože vecné bremeno charakterizuje občianske právo ako právo niekoho iného, než
vlastníka veci, ktoré ho obmedzuje tak, že je povinný niečo trpieť, niečoho sa zdržať alebo niečo konať.
Zákonné vecné bremená tento charakter majú tiež. Ich režim nie je totožný s režimom zmluvných
vecných bremien, pretože sa riadia špeciálnou úpravou právnych predpisov, nejedná sa však o
komplexnú úpravu, ktorá by vylučovala použitie všeobecnej úpravy občianskeho práva o vecných
bremenách. Pokiaľ teda špeciálne predpisy nemajú zvláštnu úpravu, riadi sa ich režim všeobecnou
úpravou občianskoprávnou. Preto aj keď v danom prípade zákon č. 182/1993 Z. z. neuvádza, že vecné
bremeno vzniknuté podľa § 23 ods. 5 vzniká len za náhradu, je potrebné v tejto súvislosti vychádzať aj
z čl. 11 ods. 4 Listiny základných práv a slobôd.



Vecné bremeno vzniká in rem a vzťahuje sa na každého vlastníka zaťaženého pozemku, bez ohľadu
na zmenu vlastníctva. Nemožno teda jeho vznik posudzovať samostatne u každého nového vlastníka
zaťaženého pozemku. Z toho teda vyplýva, že finančná náhrada za vznik vecného bremena je
nepochybne jednorazová, a teda nemá charakter opakovaného plnenia (renty). Bolo by totiž nelogické,
aby pri každej zmene vlastníctva mal nový majiteľ zaťaženého pozemku nový nárok na finančnú náhradu
za už vzniknuté vecné bremeno. Tento nárok je len jeden.

Odvolací súd pripomína význam inštitútu premlčania, ktorého podstata spočíva najmä v tom, aby
sa neodďaľovalo uplatňovanie práva na súde zo strany veriteľov. Má to význam nielen z dôvodu
hospodárnosti, ale aj z dôvodu zadovažovania dôkazných prostriedkov, ktorých zabezpečenie je
spravidla s plynutím času komplikovanejšie.

Odvolací súd zastáva názor, že zákonodarca explicitne neupravil mechanizmus opakujúceho plnenia
z práva na primeranú náhradu zo zákonného vecného bremena. Ak by tento cieľ sledoval (porovnaj
náhrada za stratu na zárobku po skončení práceneschopnosti ako úrazová renta (§ 447 OZ),
nepochybne by takáto regulácia opakujúceho sa plnenia bola v zákone presne stanovená.

Za takéhoto stavu odvolací súd považoval odvolanie žalobcu proti rozsudku vo veci samej ako
neopodstatnené, a preto rozsudok vo výroku vo veci samej ako vecne správny potvrdil vrátane osvojenia
si dôvodov prvostupňového rozsudku o premlčaní nároku žalobcu (§ 219 O.s.p.).

Odvolací súd v súvislosti s preskúmavaním napadnutého rozsudku o trovách konania uvádza, že tento
výrok súdu I. stupňa trpí vadou nepreskúmateľnosti z dôvodu, že nie je možné z odôvodnenia zistiť,
z akej sumy pri výpočte základu náhrady trov konania súd I. stupňa vychádzal, taktiež z odôvodnenia
výroku o trovách konania nie je možné zistiť, za aké úkony bola náhrada trov konania priznaná a v akej
výške boli jednotlivé úkony právnej služby žalovaným priznané.

Za takéhoto stavu odvolací súd postupom podľa § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p. zrušil rozsudok súdu prvého
stupňa vo výroku o trovách konania a v rozsahu zrušenia vec vrátil na ďalšie konanie.

Úlohou súdu prvého stupňa bude opätovne rozhodnúť o trovách konania a svoje rozhodnutie odôvodniť
v súlade s ust. § 157 ods. 2 O.s.p.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.